Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 739/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. I., B., zastúpenej advokátom M. H., B., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 3. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. E. I. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra

2013 doručená sťažnosť Ing. E. I. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 3. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou

na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) domáhala ochrany

osobnosti. Okresný súd svojím rozsudkom č. k. -61 z 29. marca 2012 rozhodol

postupujúc podľa o periodickej tlači a agentúrnom

spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) v platnom znení

(ďalej len „tlačový zákon“) o zamietnutí jej žaloby z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie

žalovaného. Krajský súd rozhodol svojím rozsudkom sp. zn. z 3. júla 2013

o zamietnutí sťažovateľkou podaného odvolania z dôvodu vecnej správnosti

prvostupňového rozhodnutia. V ďalšom podala sťažovateľka sťažnosť na ústavnom súde.

3. Sťažovateľka predovšetkým nesúhlasí s právnym posúdením jej právnej veci,

pričom konštatuje, že „... sa domáhala prejednania svojej veci pred všeobecným súdom

a jej právom je, aby všeobecný súd pri aplikácii práva vykonal aplikáciu právnej úpravy

v plnom rozsahu a nie selektívne, a na základe neúplného a nesprávneho a v časti

absentujúceho odôvodnenia žalobu zamietol“. Poukazuje na to, že „Právne posúdenie musí

pritom v odôvodnení rozsudku poukázať na právny predpis, z ktorého právne posúdenie

odvodzuje. Pokiaľ súd túto zásadu opomenie tak, ako aj v okolnostiach danej veci,

dochádza tým k nepreskúmateľnosti príslušného rozhodnutia, (z rozhodnutia

).“. V ďalšom zvýrazňuje, že „Všeobecné súdy totiž nie sú zodpovedné len

za výklad a aplikáciu zákonov, ale sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných

práv a slobôd v zmysle a 2 a SR. Práve týmto postupom

Krajského súdu sa minul účinok civilného konania, ktoré má prioritne viesť k rozhodnutiu,

ktoré bude vzbudzovať dôveru v jeho spravodlivosť, nestrannosť a úplnosť, a to aj ohľadne

dôkladnej a úplnej aplikácie právneho predpisu, zaručujúcej spravodlivosť rozhodnutia. Iba

týmto spôsobom možno budovať dôveru v súdy a záruky zákonnosti. Je potrebné

predpokladať, že rozhodnutie súdu vychádza zo znalosti práva a jeho správnej aplikácie

na daný skutkový stav.“. V závere teda považuje „... absenciu komplexnej aplikácie práva

na zistený skutkový stav zo strany všeobecných súdov za odňatie práva na súdnu ochranu,

keďže oba súdy, tak prvostupňový ako aj odvolací, napriek tomu, že ustálili, že sa

v uvedenom prípade jedná o inzerciu a volebnú kampaň, vôbec sa nevysporiadali

s následkami týchto zistení, a ani sa nepokúsili na uvedené skutkové zistenie aplikovať

platné právne normy obsiahnuté v zákone. Namiesto správneho komplexného posúdenia

situácie... po zistení, že kamuflovaný redakčný článok je vlastne volebnou kampaňou

a inzerciou, vyriešili príslušné súdy vec tak, že zvolili prvú možnosť, ktorou sa bránil

žalovaný a bez ďalšieho (bez toho aby sa vecou zaoberali, použijúc svoju znalosť práva),

žalobu zamietli.“. Navyše „Svojimi rozhodnutiami Krajský súd spolu s Okresným súdom

založili premisu, ktorá zbavuje ktoréhokoľvek vydavateľa periodickej tlače zodpovednosti za

zásah do osobnostných práv fyzických osôb v prípade, ak zverejní publicisticko-informačný

článok obsahujúci nepravdivé, zavádzajúce a skresľujúce informácie zasahujúce do práva

na ochranu osobnosti (ochranu mena a dobrej povesti) vo forme platenej inzercie a teda

bez ohľadu na existujúcu právnu úpravu poskytli návod ako sa vydavateľ periodickej tlače

zbaví akejkoľvek zodpovednosti za publikovaný obsah, čo je príkrym obchádzaním zákona,

ako aj v priamom rozpore s ako aj .“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Krajský súd v Trenčíne porušil základné právo Ing. E. I... na súdnu ochranu podľa

... a Dohovoru...

Krajský súd v Trenčíne porušil základné právo Ing. E. I... na ochranu mena podľa čl.

19 ods. 1 ... a Dohovoru...

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. zo dňa 03. 07. 2013,

v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Bánovciach nad Bebravou v konaní

zo dňa 29. 03. 2012, sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľke... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

36.395,86 EUR.

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľky

spoločnosti...., trovy konania...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

7. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru a obdobne aj právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní

pred ním (), pričom však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom

spore (, ).

8. Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 3. júla 2013 v podstatnom

uviedol:

„Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. a zistil, že rozsudok

prvostupňového súdu je potrebné podľa potvrdiť ako vecne správny.

Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa , podľa ktorého

nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli

v odvolaní žalobkyňou vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými i právnymi

závermi súdu prvého stupňa. Odvolacie námietky žalobkyne vo veci samej sú v prevažnej

miere totožné s námietkami, ktoré uplatnila pred súdom prvého stupňa a tieto nemohli

privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané také

skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z uvedeného

dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne

v zmysle odkazuje. Na doplnenie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu

prvého stupňa odvolací súd dodáva nasledovné:

Názor žalobkyne, že inzerát je formou (vonkajším prejavom) reklamy, za ktorú možno

považovať iba platenú, či bezodplatnú prezentáciu produktov v každej podobe s cieľom

uplatniť ich na trhu, nie je správny, keď z bežných skúseností je zrejmé, že inzerátom je

možné inzerovať aj iné skutočnosti ako iba produkty, ako je to v prípade zoznamovacích

inzerátov, a pod.

V preskúmavanej veci pri definovaní pojmu inzercia treba vychádzať zo zákona

č. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (tlačový zákon) v znení neskorších predpisov, účinného v čase vydania

sporného článku, ktorý v § 2 ods. 6 výslovne stanovuje, čo možno považovať za inzerciu

na účely citovaného zákona. Podľa cit. zákonného ustanovenia inzerciou na účely tohto

zákona je oznámenie uverejnené v periodickej tlači za odplatu alebo za inú protihodnotu.

Inzerciou je aj reklama podľa osobitného predpisu zverejnená v periodickej tlači

bezodplatne.

Polemika žalobkyne o tom, či v danej veci sporný článok možno považovať

za inzerciu alebo nie, je preto právne bezvýznamná, nakoľko tento pojem je jasne a presne

definovaný zákonom. V konaní bolo preto rozhodujúce zistiť, či sporný článok, uverejnený

v inzertnom časopise vydávanom žalovaným spĺňa znaky inzercie uvedené v § 2 ods. 6

tlačového zákona.

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že sporný článok pojmové znaky

inzercie uvedené v citovanom zákonnom ustanovení napĺňa. Vykonaným dokazovaním bolo

preukázané, že sporný článok uverejnený v týždenníku E., vydávanom žalovaným, bol

zverejnený ako platená inzercia objednaná treťou osobou — inzerentom Ing. J. T., a to za

odplatu. Túto skutočnosť žalovaný preukázal jednak predložením objednávky č. 12102010,

príjmovým dokladom o jej úhrade, ako aj výpoveďou svojho štatutárneho zástupcu a v

konečnom dôsledku to svojom odvolaní prízvukuje aj samotná žalobkyňa, keď uvádza, že

inkriminovaný článok odovzdal žalovanému Ing. J. T., ktorý je jeho pôvodcom a ktorý si za

jeho uverejnenie zaplatil, pričom žiaden pracovník žalovaného sa na príprave tohto článku

autorsky nepodieľal.

Podľa vydavateľ periodickej tlače nezodpovedá

za pravdivosť informácie zverejnenej v inzercii a za klamlivú reklamu alebo porovnávaciu

reklamu; to sa nevzťahuje na inzerciu, ktorou vydavateľ periodickej tlače propaguje svoju

osobu, aktivity, služby alebo produkty.

Záver súdu prvého stupňa, ktorý po zistení, že v posúdenej veci sa jednalo o inzerciu,

žalobu žalobkyne zamietol z dôvodu, že žalovaný nenesie zodpovednosť za pravdivosť

informácií obsiahnutých v spornom článku, a preto nie je vo veci pasívne vecne

legitimovaným, je preto správny.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu

potvrdil, keď nezistil opodstatnenosť žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov podľa

, a

Keďže žalobkyňa sa domáhala pripustenia vstupu ďalšieho účastníka do konania

a pripustenia zmeny žalobného petitu len pre prípad, ak by odvolací súd usúdil, že sú

splnené podmienky na zrušenie prvostupňového rozsudku, pričom rozsudok bol v celom

rozsahu potvrdený, odvolací súd sa už ďalej jej procesnými návrhmi na pripustenie vstupu

ďalšieho účastníka do konania a zmenu žalobného petitu nezaoberal.“

9. Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 3. júla 2013 s rozsudkom okresného súdu č. k. -61 z 29. marca 2012

považoval ústavný súd za potrebné odcitovať aj z tohto rozhodnutia. Okresný súd

v podstatnom dôvodil:

«Žalovaný je vydavateľom týždenníka E. V čísle... uvedeného týždenníka bol

zverejnený článok s názvom „Okresný súd rozhodol v prospech navrhovateľa „Súdnemu

pojednávaniu sa dalo vyhnúť...“.“ Na pravej strane článku, je fotografia Ing. J. T. pred

Okresným súdom Bánovce nad Bebravou a pod ňou text: „(Ing. J. T. komunikuje s médiami

o verdikte súdu.)“. Na pravej strane je ďalej na čiernom podklade bielym písmom pod

nadpisom „Rozsudok“ uvedený text: „Žalovaná je povinná ospravedlniť sa žalobcovi za

verejne vyjadrené nepravdivé tvrdenia o jeho osobe a na svoje náklady v lehote 3 dní od

právoplatnosti tohto rozsudku zabezpečiť, aby bolo v televízií T. v čase pred hlavným

spravodajstvom odvysielané nasledujúce ospravedlnenie: „Ja, Ing. E. I. sa týmto verejne

ospravedlňujem bývalému primátorovi Mesta B. a splnomocnencovi vlády SR pre územnú

samosprávu Ing. J. T. za nepravdivé tvrdenia, ktoré som uviedla na jeho adresu v rozhovore

poskytnutom pre televíziu T. dňa 04. 11. 2009 v súvislosti s kauzou tzv. tatrováckych

bytov.“. Okrem toho je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy a uhradiť

súdne trovy v sume, ako bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku do troch dní od

jeho právoplatnosti.“. Samotný text článku je nasledovný:

„Ani po šťastnom konci, ktorý niekoľkoročná kauza tatrováckych bytov dosiahla iba

pred pár mesiacmi, sa všetko nekončí. V novembri minulého roka podal Ing. J. T. žalobu na

Ing. E. I. za šírenie klamstiev na verejnosti. V reportáži televízie T. totiž z úst redaktorky

odzneli nepravdivé slová na adresu J. T., ktoré sa týkali takzvaných „tatrováckych bytov“,

odvolajúc sa na predsedníčku občianskeho združenia E. I. Tá sa, údajne, v eufórii z

víťazstva súdneho sporu na okresnom súde nechala „uniesť“ a o svoju radosť sa chcela

podeliť aj s prítomnými médiami. Ešte v ten deň autorka príspevku odvysielaného v T.

povedala: „Predsedníčka občianskeho združenia dnes obvinila z celej kauzy bývalého

primátora a vtedajšie vedenie mesta, ktoré vraj umožnilo pochybný prevod týchto

nehnuteľností na firmu M., a nevylúčila ani vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti.“.

Záverečný vstup (stand-up) redaktorky, zároveň autorky tejto reportáže, znel tiež dosť

priamočiaro: „Predsedníčka občianskeho združenia ale tvrdí, že celá záležitosť ešte

nekončí. Podľa nej za podozrivým predajom stálo vtedajšie vedenie mesta na čele s bývalým

primátorom J. T., ktorý je dnes splnomocnencom vlády, a tak nie je vylúčené, že podajú

opäť trestné oznámenie.“. Čo však žalobcu skutočne rozčarovalo bolo práve toto vyhlásenie

odporkyne, ktoré odznelo v reportáži zo dňa 4. novembra 2009: „Neboli potrestaní, ba

naopak, požívajú priazeň najvyšších predstaviteľov nášho štátu.“. Samotnému súdnemu

pojednávaniu sa dalo vyhnúť. J. T. navrhol zmier s tým, že sa uspokojí s verejným

ospravedlnením. Na to odporkyňa zareagovala, slovami, že návrh kategoricky odmieta a

ospravedlniť sa nemieni. Takmer rok trvajúci spor, ktorý bol prejedávaný a nakoniec aj

rozhodnutý na Okresnom súde v Bánovciach nad Bebravou, skončil v prospech

navrhovateľa J. T. Vo štvrtok 21. októbra 2010 okresný súd rozhodol vo Váš prospech. Ako

sa na celý spor pozeráte Vy? „Pani E. I. podľa môjho názoru vedome šírila nepravdivé

informácie, v súvislosti s kauzou tzv. „tatrováckych bytov“. Tie boli odvysielané aj

v televízii T., čím poškodila moju osobu, vedenie mesta, ako aj pracovníkov mestského

úradu. Rozhodol som sa preto podať žalobu na ochranu osobnosti, kde žiadam o verejné

ospravedlnenie, ktoré mi právom patrí. Ja som žiadne súpisné čísla nepodpisoval, nakoľko

sa jednalo o rozhodnutie podľa zákona o správnom konaní. Pracovníci mestského úradu

postupovali pri identifikácii nehnuteľností, ktoré boli predmetom privatizácie, jednotne, na

základe vzorov z katastrálneho úradu. V prípade, ak niekto predloží nepravé dokumenty,

zodpovednosť nesie on sám. Súpisné čísla boli domom pridelené ešte za socializmu, čo pani

I. akosi stále nechce pochopiť. Napriek tomu, že súd už takéto obvinenie zamietol, sa

rozhodla, že svojej teórie o prideľovaní súpisných čísel sa nevzdá a nevydarenú privatizáciu

zhodí na mňa, prípadne na mesto. Na jednej strane tvrdí, že ma nikdy neobvinila

zo zneužívania právomoci verejného činiteľa, ani nespochybnila moju kompetentnosť a na

strane druhej hovorí, že tento spor je namierený proti nej z pozície politickej moci. Pritom

nechápem, akú moc má na mysli, keďže žalobu som podal ako splnomocnenec vlády, bez

akéhokoľvek politického dosahu na jej osobu. Som spokojný s verdiktom súdu a ako občan

demokratického štátu verím, že je v súlade s právom, zakotveným v Ústave Slovenskej

republiky.". Pod článkom je značka „-km-“ Uvedený článok si v rámci predvolebnej

kampane ako inzerciu u žalovaného objednal Ing. J. T. a za inzerciu žalovanému zaplatil

sumu 2 077,74 eur.

Podľa fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa fyzická osoba má právo najmä sa

domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti,

aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dane primerané zadosťučinenie.

Podľa pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä prelo, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť

fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd

s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

došlo.

Podľa o periodickej tlači a agentúrnom

spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(tlačový zákon) inzercia na účely tohto zákona je oznámenie uverejnené v periodickej tlači

za odplatu alebo inú protihodnotu. Inzerciou je aj reklama podľa osobitného predpisu 1)

zverejnená v periodickej tlačí bezodplatne.

Podľa § 15 ods. 3 Tlačového zákona vydavateľ periodickej tlače nezodpovedá

za pravdivosť informácie zverejnenej v oprave, odpovedi, dodatočnom oznámení, inzercii

a za klamlivú reklamu alebo porovnávaciu reklamu; to sa nevzťahuje na inzerciu, ktorou

vydavateľ periodickej tlače propaguje svoju osobu, aktivity, služby alebo produkty.

Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žaloba nie je dôvodná. Žalobkyňa

sa v tomto konaní domáhala ochrany osobnosti, konkrétne náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch za nepravdivé, poškodzujúce a zavádzajúce tvrdenia týkajúce sa žalobkyne,

ktoré boli zverejnené v týždenníku vydávanom žalovaným. Osoba, ktorej bolo zasiahnuté do

osobnostných práv neoprávneným spôsobom, má okrem iného právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch za podmienky, že zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1

by sa nezdalo za postačujúce najmä preto, že bola v značnej miere

znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Tento právny prostriedok

ochrany osobnosti možno uplatniť žalobou voči tomu, kto za neoprávnený zásah

do osobnostných práv zodpovedá, t. j. voči osobe, ktorej zodpovednosť vyplýva z hmotného

práva. V prejedávanej veci mal súd za nesporne preukázané, že zverejnený článok, ktorý

mal podľa tvrdení žalobkyne zasiahnuť do jej osobnostných práv, bol oznámením

uverejneným v tlači za odplatu, t. j. inzerciou. Za pravdivosť informácií zverejnených,

v uvedenom článku žalovaný v zmysle § 5 ods. 3 Tlačového zákona nezodpovedá, keďže šlo

o inzerciu. Uvedené zákonné ustanovenie tak vylučuje akúkoľvek zodpovednosť vydavateľa

periodickej tlače, a to aj zodpovednosť z titulu zásahov do osobnostných práv. Keďže

uvedený zverejnený článok bol inzerciou, žalovaný nenesie, zodpovednosť za pravdivosť

informácií v ňom obsiahnutých, a preto nie je vo veci pasívne vecne legitimovaným

a žalobkyňa sa od neho nemôže domáhať náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah

do jej osobnosti v dôsledku nepravdivých, zavádzajúcich a pravdu skresľujúcich informácií

obsiahnutých v uvedenom článku, ktorý bol inzerciou. Z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej

legitimácie žalovaného tak súd žalobu zamietol, a preto sa ani nezaoberal tým, či v inzercii

uvedené informácie boli pravdivé, a či boli neoprávneným zásahom do práva na ochranu

osobnosti žalobkyne.»

10. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

11. Podľa názoru sťažovateľky „Zo znenia tlačového zákona je zrejmé, že ak sa

jedná o prípady vymenované v tejto norme (inzerciu, klamlivú reklamu alebo porovnávaciu

reklamu), vydavateľ periodickej tlače nezodpovedá za pravdivosť zverejnenej informácie,

avšak zodpovedá za obsah periodickej tlače.

Právna norma nezbavuje vydavateľa zodpovednosti za obsah periodickej tlače. Je

zrejmé, že napriek tomu, že vydavateľ nezodpovedá za pravdivosť informácie, zodpovedá za

to čo vytlačil a distribuoval medzi verejnosť, keďže odhliadnuc od pravdivosti obsahu došlo

k zásahu do práv žalobkyne, práve z dôvodov porušenia povinností stanovených zákonom

o reklame..., ako aj k zásahu do práva na ochranu mena v zmysle článku 19 ods. 1

a článku 8 Dohovoru.“. Sťažovateľka sa teda domnieva, že podľa

o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

„Uvedený článok (i) obsahoval osobné údaje sťažovateľky bez jej predchádzajúceho

súhlasu (zverejnením mena, priezviska a akademického titulu a identifikácie jej

predchádzajúcej občianskej aktivity), (ii) zasiahol do práv sťažovateľky na ochranu mena,

občianskej cti, bez jej súhlasu (zverejnením jej mena, znenia neprávoplatného

odcudzujúceho rozsudku, nesprávneho)“, a v konečnom dôsledku „Z vykonaného

dokazovania je zrejmé, že zverejnenie článku bolo súčasťou predvolebnej kampane Ing. J.

T. vo voľbách primátora mesta B. Vzhľadom na túto skutočnosť a vzhľadom na uvedený

obsah právnej úpravy volebnej kampane vo voľbách do samosprávy obcí, sa jedná o

porušenie zákona zo strany vydavateľa ako žalovaného. (Článok zverejnený 01. 11. 2010,

voľby sa konali 27. 11. 2010).“.

12. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný

súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné

a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie

krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd vo svojom rozsudku sp. zn.

z 3. júla 2013 (a to aj v nadväznosti na argumentáciu vyslovenú v rozsudku

okresného súdu č. k. -61 z 29. marca 2012) právne vyčerpávajúcim a ústavne

súladným spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých právnych úvah sa nestotožnil

so sťažovateľkou predostretou argumentáciou a svoje závery podoprel o konkrétne zákonné

ustanovenia tlačového zákona. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľky, ktorá

v konaní pred každou súdnou inštanciou ponúka vlastné zhodnotenie vykonaných dôkazov

a dožaduje sa iného, pre ňu priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že

nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľky.

13. V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu práva podľa a podľa dohovoru nemôžu byť

porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch

s požiadavkami účastníka konania. Po analýze napadnutého rozhodnutia krajského súdu,

ústavný súd hodnotí ním predostreté právne závery odôvodňujúce zamietnutie žaloby

sťažovateľky z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie ako zákonné a ústavne súladné. Inými

slovami, z pohľadu ústavného súdu nie je možné považovať právne závery krajského súdu

vyslovené v jeho rozsudku sp. zn. z 3. júla 2013 za arbitrárne alebo zjavne

neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť

medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označeného

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti odmietol

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

14. Sťažovateľka v podanej sťažnosti atakovala aj porušenie

a čl. 8 ods. 1 dohovoru, k čomu ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na to, že po ústavnom

prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu nezistil sťažovateľkou namietané

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a porušenie predmetných práv

videla sťažovateľka v príčinnej súvislosti s právami podľa a podľa

ods. 1 dohovoru, je aj ňou podaná sťažnosť v tejto jej časti zjavne neopodstatnená. Navyše,

ak sťažovateľka na podporu svojej argumentácie poukazuje na nález ústavného súdu č. k.

-49 z 13. januára 2011, opomína tak aj konštatáciu ústavného súdu v tomto

jeho rozhodnutí v tom smere, že „... v zásade možno súhlasiť s právnym názorom

všeobecných súdov o tom, že zodpovednosť vydavateľa periodickej tlače za obsah

uverejnených informácií spravidla bez ďalšieho nevylučuje zodpovednosť (a teda vecnú

pasívnu legitimáciu) osoby, ktorá vydavateľovi informácie poskytla“, pričom

východiskovým bodom v postupe ústavného súdu v citovanom jeho rozhodnutí je/bol

postup všeobecných súdov „ultra petitum“, k čomu ústavný súd konštatoval, že „... podaná

žaloba, a to ani v spojení s doplneniami nedefinovala dostatočne určitým spôsobom

predmet konania. Preto všeobecné súdy nemali o žalobe meritórne konať, a tým menej o nej

rozhodnúť. Pokiaľ tak napriek tomu urobili, porušili základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , pretože nepostupovali v súlade s a zákonom,

hoci nimi boli viazané.“. Z uvedeného je teda zrejmé, že nález ústavného súdu č. k.

-49 z 13. januára 2011 mal iné obsahové východiská, než boli ústavným

súdom posudzované v právnej veci sťažovateľky.

III.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko

sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013