Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 313/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júla 2011

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., T., zastúpenej advokátom JUDr. P.

H., R., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd,

základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej

moci alebo nesprávnym úradným postupom podľa Slovenskej

republiky a základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici č. k. -122 z 27. januára 2011 a rozsudkom

Okresného súdu Revúca č. k. -92 zo 16. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46

ods. 3 , základného práva vlastniť majetok podľa , práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -122 z 27. januára 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského

súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) č. k. -92

zo 16. novembra 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“).

Predmetom konania vedeného pred okresným súdom bol návrh sťažovateľky, ktorým

sa voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom pôdohospodárstva Slovenskej

republiky domáhala zaplatenia náhrady škody v sume 117 942,21 € s príslušenstvom z titulu

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami orgánov štátnej

správy na úseku poľovníctva, ako aj nesprávnym úradným postupom. Okresný súd

rozsudkom č. k. -92 zo 16. novembra 2010 návrh zamietol a krajský súd na

základe odvolania sťažovateľky rozsudkom č. k.16 -122 z 27. januára 2011

rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľka v dôvodoch svojej sťažnosti uviedla:

„Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok

všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez

akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru...

Hoci povinnosťou súdu nie je odpovedať na každé tvrdenie účastníka konania, mal

by sa spravidla vyjadriť k právnej argumentácii, podporenej relevantným právnym zdrojom

a odvrátiť tak akékoľvek úvahy o sudcovskej svojvôli. V opačnom prípade rozhodnutie súdu

nemôže na účastníka konania pôsobiť presvedčivo.

Krajský súd v Banskej Bystrici sa v dostatočnej miere a ústavne akceptovateľným

spôsobom nevysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní. Jeho

rozhodnutie preto považuje sťažovateľ za arbitrárne.

Dôvody arbitrárnosti sťažovateľ nevidí vtom, že by napadnuté rozhodnutia

okresného a krajského súdu neboli odôvodnené, ale v tom, že súdy svoje právne závery

nezdôvodnili zo všetkých zákonných hľadísk, podstatou sporu sa v skutočnosti nezaoberali a

ich právne závery nemožno na daný spor aplikovať...

Pokiaľ všeobecné súdy zaujali právny názor, že charakter majetkovej ujmy má

zníženie všeobecnej hodnoty pohľadávky (bonity) spôsobenej znížením alebo až zmarením

možnosti jej uspokojenia, je správne akceptovať aj názor, že charakter majetkovej ujmy má

aj neexistencia pohľadávky na náhradu škody v dôsledku neexistencie subjektu nesúceho

zodpovednosť za túto škodu.

Sťažovateľ mohol legitímne očakávať, že škoda, ktorá mu bola v rozhodnom období

spôsobená na poľnohospodárskych plodinách spôsobená úžitkovou zverou, mu bude

užívateľom poľovného revíru v plnej výške nahradená. Pokiaľ sa tieto jeho legitímne

očakávania nenaplnili výlučne z dôvodu na strane orgánov štátu, má voči nemu právo na

náhradu vzniknutej ujmy...

K základným princípom právneho štátu patrí povinnosť orgánov verejnej správy

konať v súlade so zákonom, t. j. okrem iného tak, aby ich postupom nedochádzalo k vzniku

majetkovej ujmy fyzickým a právnickým osobám. V prípade, že k nezákonnému konaniu zo

strany orgánov štátu dôjde, nesie za konanie svojich orgánov zodpovednosť štát, ktorý je

povinný škodu (spôsobenú takýmto nezákonným konaním) nahradiť.

Okresný súd v Revúcej aj Krajský súd v Banskej Bystrici svojím konaním znemožnili

sťažovateľovi dosiahnuť náhradu škody, za ktorú nesie zodpovednosť Slovenská republika,

a ktorá mu vznikla v dôsledku nemožnosti domáhať sa náhrady škody spôsobenej mu

úžitkovou zverou.“

Podľa názoru sťažovateľky z o poľovníctve v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poľovníctve“) vyplývala povinnosť štátu

zabezpečiť v primeranom čase, aby mal každý uznaný poľovný revír svojho užívateľa,

a pokiaľ by orgány štátnej správy na úseku poľovníctva postupovali v súlade s uvedeným

zákonom, existoval by v období rokov 2005 až 2007 užívateľ poľovných pozemkov

tvoriacich súčasť uznaného poľovného revíru D.. Potom by mal aj možnosť uplatniť si voči

užívateľovi poľovného revíru právo na náhradu škody. Medzi škodou, ktorá jej bola

spôsobená v dôsledku nemožnosti uplatniť si nárok na náhradu škody spôsobenej úžitkovou

zverou a nezákonným konaním štátnych orgánov, existuje podľa jej názoru príčinná

súvislosť, pretože výlučne zavinením týchto orgánov neexistoval v rozhodnom období

užívateľ poľovných pozemkov tvoriacich poľovný revír D. V sťažnosti ďalej uviedla:

„Orgánom štátnej správy na úseku poľovníctva však nič nebránilo zabezpečiť výkon

práva poľovníctva v súlade s tak, že výkonom práva

poľovníctva poveria nejaký subjekt (vlastníka alebo vlastníkov spoločného poľovného

revíru, prípadne poľovnícke združenie)...

Nakoľko Obvodnému lesnému úradu v Revúcej boli doručené na schválenie zmluvy o

nájme výkonu práva poľovníctva v jednotlivých existujúcich poľovných revíroch, ktorých

poľovné pozemky boli začlenené do navrhovaného poľovného revíru D., mohol tieto zmluvy

schváliť s tým, že k ich zániku by došlo ex lege podľa

Zb. ak by bol poľovný revír D. právoplatne schválený...

Obvodný lesný úrad v R. ani jedným z vyššie uvedených spôsobov nepostupoval, ale

vydal rozhodnutia o prerušení konaní o schválenie zmlúv o nájme výkonu práva poľovníctva

v jednotlivých poľovných revíroch, ktorých poľovné pozemky mali byť začlenené do

navrhovaného poľovného revíru.

Postup OLÚ R... nepovažuje sťažovateľ za zákonné, nakoľko ním... bolo orgánmi

štátnej správy znemožnené vykonávať po dobu niekoľkých rokov na dotknutých pozemkoch

právo poľovníctva...

Výlučným zavinením orgánov štátnej správy na úseku poľovníctva došlo k vzniku

situácie, že poľovnícke pozemky tvoriace územie navrhovaného poľovného revíru D. neboli

riadne poľovne obhospodarované a existujúce uznané poľovné revíry, vytvorené z týchto

pozemkov, nemali v rozhodnom období svojich užívateľov...

Bez ohľadu na to, či by bol uznaný nový poľovný revír, alebo by sa rozhodovalo o

výkone práva poľovníctva v existujúcich poľovných revíroch, najneskôr do konca roku 2004

by (v prípade zákonného postupu orgánov štátnej správy na úseku poľovníctva) boli

poľovné pozemky riadne poľovne obhospodarované...

Škode, ktorá žalobcovi preukázateľne bola spôsobená v rokoch 2005 - 2007

úžitkovou zverou a ktorej výška bola ustálená znaleckými posudkami, by za normálnych

okolností zodpovedala pohľadávka na náhradu škody voči užívateľovi poľovného revíru...

Vzhľadom k neexistencii subjektu zodpovedného za škody spôsobované žalobcovi na

poľnohospodárskych plodinách si žalobca nevedel uplatňovať právo na náhradu škody

-nedisponoval pohľadávkou na náhradu škody voči žiadnemu subjektu.

Žalobca by v prípade existencie užívateľa poľovného revíru D., resp. v prípade

existencie užívateľov pôvodných uznaných poľovných revírov, reálne mohol očakávať

majetkový prospech v podobe náhrady škody spôsobenej úžitkovou zverou, ktorú by mu bol

povinný zaplatiť tento užívateľ (užívatelia).

Medzi majetkovou ujmou v podobe ušlého zisku (náhrady škody spôsobenej

úžitkovou zverou) a protiprávnym konaním orgánov štátnej správy na úseku poľovníctva,

ktoré nezabezpečili výkon práva poľovníctva na poľovných pozemkoch, existuje priama

príčinná súvislosť, za ktorú nesie podľa a

zodpovednosť Slovenská republika.“

Vo vzťahu k právnym záverom formulovaným v rozsudku krajského súdu

sťažovateľka namietala nepravdivosť tvrdenia, že správne konanie o uznanie navrhovaného

poľovného revíru D. nie je právoplatne skončené, ako aj nemožnosť použitia rozhodnutia

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. na podporu argumentácie

uvedenej v rozsudku, keďže svoj prípad považovala za odlišný od veci riešenej v

označenom rozhodnutí. Rovnako záver všeobecných súdov, že samotný nesprávny úradný

postup správnych orgánov nebol sám príčinou žiadnej škody, považovala za rozporný s

princípmi právneho štátu, ku ktorým má patriť aj zásada, že poškodený, ktorému bola

spôsobená majetková ujma v dôsledku protiprávneho konania iného subjektu, má zásadne

právo na náhradu. Napokon poukazujúc na § 14 ods. 1 zákona o poľovníctve,

a usmernenie Ministerstva pôdohospodárstva

Slovenskej republiky č. 5342/2005-700 z 23. augusta 2005 (ďalej len „usmernenie

ministerstva“) považovala za nesprávny aj názor súdu, že v prípade ukončenia zmlúv

o nájme výkonu práva poľovníctva sa vlastník poľovných pozemkov stáva užívateľom

poľovného revíru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 ,

ako aj jeho právo podľa článku 36 ods. 1 Ústavného , ktorým sa

uvádza Listina základných práv a slobôd a právo podľa článku 6 bod 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. -122 zo dňa 27. 01 .2011 a rozsudkom Okresného

súdu v Revúcej sp. zn. -92 zo dňa 16. 11. 2010 porušené boli.

Základné právo sťažovateľa podľa článku 20 ods. 1 , ako

aj jeho právo podľa článku 1 Dodatkového protokolu, k Európskemu dohovoru o ochrane

ľudských práv rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -122 zo

dňa 27. 01. 2011 a rozsudkom Okresného súdu v Revúcej sp. zn. -92 zo dňa

16. 11. 2010 porušené boli.

Základné právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 3

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -122 zo dňa 27. 01 .

2011 a rozsudkom Okresného súdu v Revúcej sp. zn. -92 zo dňa 16. 11. 2010

porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -122 zo dňa

27. 01. 2011 rozsudok Okresného súdu v Revúcej sp. zn. -92 zo dňa 16. 11.

2010 sa rušia a vracajú na ďalšie konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľa... v celkovej sume 314,18 €... na účet právneho zástupcu sťažovateľa... v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľky rozsudkom

okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1

, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany

základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže

poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže

v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným

súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(mutatis mutandis , , , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

V danom prípade namietaný rozsudok okresného súdu podliehal revíznej právomoci

krajského súdu v konaní o podanom odvolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc. Preskúmanie

napadnutého rozsudku okresného súdu by bolo v rozpore s princípom subsidiarity

zakotveným v , lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania

patrí do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označeného

základného práva je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce preto len preskúmanie

postupu krajského súdu (obdobne , , ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti citovaným

rozhodnutiam odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a listiny niet

zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv a im porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné posudzovať

spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36]. Právo na

spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti

konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia

a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ,

), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

konania na spravodlivý proces (m. m. , ). Judikatúra ESĽP

nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď

práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko

z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež

vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je

arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Ústavnosť konania pred orgánom verejnej moci (vrátane súdov) predpokladá,

že orgán verejnej moci koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom

vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd

v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len

objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím

nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,

ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať

rozhodnutie (, , obdobne aj , ).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas so skutkovým záverom

krajského súdu (a rovnako aj okresného súdu), že správne konanie o uznanie navrhovaného

poľovného revíru D. nebolo v čase vydania napadnutých rozsudkov právoplatne skončené, a

právneho záveru, že v dôsledku toho žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody z

nezákonných rozhodnutí orgánov štátnej správy na úseku poľovníctva. Sťažovateľka

nesúhlasí ani s právnym názorom všeobecných súdov, že v jej veci absentuje bezprostredná

priama príčinná súvislosť medzi namietaným nesprávnym úradným postupom Obvodného

lesného úradu v Revúcej (ďalej len „obvodný lesný úrad“) a škodou spôsobenou na

poľnohospodárskych plodinách pestovaných sťažovateľkou úžitkovou zverou. Sťažovateľka

napokon považuje za nesprávny aj názor, že v prípade skončenia platnosti zmluvy o nájme

práva poľovníctva sa toto právo obnovuje vlastníkovi poľovného revíru, ten sa stáva jeho

užívateľom, a tak je daná aj osoba zodpovedná za škodu v zmysle § 34 ods. 1 zákona o

poľovníctve, u ktorej mala byť náhrada škody uplatnená.

Krajský súd svojím rozsudkom č. k. -122 z 27. januára 2011 potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -92 zo 16. novembra 2010 ako vecne správny.

Dokazovanie vykonané okresným súdom považoval krajský súd za dostatočné a vyvodené

skutočnosti za správne vyhodnotené. Súčasne potvrdil aj správnosť právneho posúdenia

veci okresným súdom. Stotožňujúc sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu krajský súd

v záverečnej časti svojho rozsudku uviedol:

„Aj podľa názoru odvolacieho súdu pod splnenie podmienky zrušenia alebo zmeny

právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť nemožno zaradiť prípad, ak právoplatné

rozhodnutie bolo zrušené, avšak po zrušení konanie pokračovalo z dôvodu vrátenia veci na

nové konanie a nové rozhodnutie. Pokiaľ nebolo právoplatne skončené konanie nasledujúce

po zrušení právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť, nemožno ho považovať za

nezákonné, keďže dosiaľ nie je zrejmé, aká povinnosť bola poškodenému v konečnom

dôsledku uložená a nie je teda ani možné vyvodiť vznik majetkovej ujmy na jeho strane.

Odvolací súd sa stotožňuje i so záverom okresného súdu, pokiaľ ide o neexistenciu

bezprostrednej priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou,

na ktorú poukazoval navrhovateľ. Správne okresný súd poukázal na to, že pre existenciu

bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou

škodou je potrebné rozlišovať medzi skutočnosťami, ktoré podľa práva nastať mali ale

nenastali, a skutočnosťami, ktoré síce mohli nastať, avšak subjekty práva nemali právnu

povinnosť ich privodiť. V prípade, že nenastali skutočnosti, ktoré nastať mali, ide o stav,

ktorý je v rozpore s právom a právny poriadok na neho spravidla viaže právne dôsledky.

Naopak, skutočnosť, že niečo podľa práva nastať mohlo ale nemuselo, je právne

bezvýznamné.

V danej veci existujú okolnosti, ktoré jednoznačne prerušujú príčinnú súvislosť a

ktoré pôsobia ako samostatné príčiny vzniku ujmy a sú spôsobilé (boli) vyvolať rovnaký

následok, ktorý nastal pôsobením príčiny pôvodnej (rozsudok NS ČR sp. zn.

).

Aj odvolací súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre priznanie náhrady

škody navrhovateľovi zo strany odporcu s tým, že okresný súd uviedol podrobne

skutočnosti, ktoré ho viedli k tomuto rozhodnutiu a odvolací, súd, ktorý sa so záverom

okresného súdu stotožnil, na ne v podrobnostiach poukazuje.

Odvolací súd na záver dodáva, že i v prípade pravdivosti tvrdení, podľa ktorých

poľovné revíre, ktorých poľovné pozemky mali sčasti tvoriť navrhovaný poľovný revír D.,

nezanikli a naďalej existujú, potom nárok navrhovateľa nie je dôvodný aj preto, lebo právo

poľovníctva vykonáva buď vlastník poľovných pozemkov uznaných za poľovný revír, alebo

osoba, ktorej vlastník poľovného revíru právo poľovníctva prenajal (§ 14 ods. 1 až 3 zák. č.

). Potom, ak poľovný revír ostal zachovaný a došlo iba ku skončeniu platnosti

zmluvy o nájme práva poľovníctva, obnovuje sa vlastníkovi poľovného revíru právo

poľovníctva (končí obmedzenie jeho vlastníckeho práva nájmom práva poľovníctva), ten ho

opätovne realizuje a je tak užívateľom poľovného revíru. Je tak daná osoba, zodpovedná za

škodu v zmysle , u ktorej mála byť žalobcom náhrada škody

uplatnená za dodržania ustanovení , . Nie je preto ani

dôvodná námietka navrhovateľa o neexistencii užívateľa poľovníckych revírov, a ani

námietka, že protiprávnym konaním orgánov štátnej správy na úseku poľovníctva, ktoré

nezabezpečili výkon práva poľovníctva, existuje priama príčinná súvislosť. Práve užívateľ

poľovníckeho pozemku je povinný urobiť primerané opatrenia na zabránenie škôd

spôsobených zverou.

Z uvedených dôvodov preto nebolo možné považovať odvolanie navrhovateľa za

dôvodné a krajský súd rozsudok okresného súdu v zamietajúcom výroku a vo výroku o

náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný súd nepovažuje názor sťažovateľky, že krajský súd nezdôvodnil svoj právny

názor zo všetkých hľadísk, za opodstatnený, pretože z písomného odôvodnenia napadnutých

rozsudkov vyplýva, že súdy sa zaoberali otázkou vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci, a to ako z titulu nezákonného rozhodnutia, tak aj z titulu

nesprávneho úradného postupu. Sťažovateľka síce v sťažnosti tvrdí, že krajský súd sa

v dostatočnej miere nevysporiadal s podstatným námietkami formulovanými v jej odvolaní

proti rozsudku okresného súdu, konkrétne však neuviedla, na ktoré svoje argumenty

odpoveď nedostala.

V nadväznosti na ústavný súd tiež

zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , , ),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Žiada sa uviesť, že v sťažnosti uvedené námietky sťažovateľky majú spochybňovať

predovšetkým niektoré skutkové závery, ku ktorým všeobecné súdy vo veci dospeli (napr.

nadobudnutie právoplatnosti správneho rozhodnutia vo veci uznania poľovného revíru) ako

aj právny výklad relevantných ustanovení

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“)

v sťažovateľkinom prípade.

Pokiaľ ide o sťažovateľkine námietky týkajúce sa nesprávnosti niektorých

skutkových zistení okresného súdu (s ktorým sa mal stotožniť aj krajský súd), ústavný súd

dospel k záveru, že ani v prípade odstránenia uvedených pochybení z okolností prípadu

nevyplýva, že by to mohlo v sťažovateľkinej veci viesť k inému rozhodnutiu. Aj v prípade

preukázania nesprávnosti skutočnosti uvedenej v rozsudku okresného súdu, že ku škode

na poľnohospodárskych plodinách malo dôjsť na nepoľovných pozemkoch, ústavný súd

uvádza, že napadnuté rozsudky v skutočnosti odôvodňujú svoje závery vychádzajúc

z predpokladu, že ku škode došlo na poľovných pozemkoch. Ani námietka sťažovateľky, že

konanie o uznanie navrhovaného poľovného revíru D. už bolo v čase vydania rozsudkov

oboch všeobecných súdov právoplatne skončené, nie je podľa ústavného súdu spôsobilé

zasiahnuť do výsledkov sťažnosťou napadnutého súdneho konania, keďže aj sama

sťažovateľka uvádza, že nárok na náhradu škody odvodzuje predovšetkým z prieťahov

v správnom konaní o uznanie navrhovaného spoločného poľovného revíru, ktoré sú však

zákonom o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci výslovne

považované za nesprávny úradný postup [§ 3 ods. 1 písm. d) v spojení s § 9 zákona

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci].

K tvrdeniu sťažovateľky, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu obvodného

lesného úradu neexistoval užívateľ poľovného revíru, ústavný súd uvádza, že ide len

o právny názor sťažovateľky, ktorý síce z ustanovení zákona o poľovníctve a zákona

o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci možno vyvodiť, avšak

tento sa nemusí zhodovať s právnym názorom všeobecného súdu ako orgánu majúceho

právomoc aplikovať a vykladať zákony platné v Slovenskej republike v predložených

prípadoch. V okolnostiach posudzovanej veci však krajský súd dospel k inému právnemu

výkladu týchto ustanovení, podľa ktorého užívateľ poľovného revíru (t. j. subjekt

vykonávajúci právo poľovníctva) je vždy vlastník poľovného pozemku, ktorý o výkone

práva poľovníctva rozhoduje (§ 14 ods. 1 zákona o poľovníctve), okrem prípadu, keď toto

jeho právo je prenajaté poľovníckemu združeniu alebo inej právnickej alebo fyzickej osobe.

Inými slovami, v prípade uznania poľovného revíru vždy existuje užívateľ poľovných

pozemkov, ktorý zodpovedá aj za škodu spôsobenú výkonom práva poľovníctva a zverou

podľa § 34 a nasl. zákona o poľovníctve. Právny záver krajského súdu v tom smere, že

v čase vzniku škody sťažovateľky existovali (zostali zachované) pôvodné poľovné revíre,

ktoré mali zaniknúť až vznikom nového poľovného revíru D., a že práve vlastníkov týchto

pôvodných poľovných revírov je potrebné považovať za ich užívateľov (ak nie je toto ich

právo prenajaté), považuje ústavný súd za ústavne udržateľné. Obvodný lesný úrad ani jemu

nadriadený Krajský lesný úrad v Banskej Bystrici teda svojím nesprávnym úradným

postupom nespôsobili, že sťažovateľka nemohla vymáhať náhradu škody od tých, ktorým

právo poľovníctva patrilo (t. j. užívateľov poľovného revíru).

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní

o sťažnostiach podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti

namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek

vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto

aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho ústavnej

akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd ani nie je opravným súdom právnych

názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného

súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten

bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam.

Ústavný súd nezistil existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu, že by namietaný

rozsudok krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený,

resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu, pretože krajský súd sa

vyrovnal s odvolacími námietkami sťažovateľky, ktoré sú v značnej časti obdobné s tými,

ktoré uplatnila aj v sťažnosti na ústavnom súde. Súdy v posudzovanej veci použili

relevantné právne normy a vyložili ich ústavne konformným spôsobom. Obsah namietaných

rozsudkov všeobecných súdov preto nesignalizuje porušenie označeného základného práva

na súdnu ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vo vzťahu k nim vedie ústavný súd k záveru

o zjavnej neopodstatnenosti podanej sťažnosti.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným

postupom podľa

Podľa má každý právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa sa domáhať práv uvedených

v možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Toto

pravidlo sa teda vzťahuje aj na základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom zaručené v , ktoré možno považovať konajúcim

súdom za rešpektované, ak tento postupoval v súlade s ustanoveniami zákona

o zodpovednosti za škodu (napr. ).

Podstata základného práva na náhradu škody podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného

rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na náhradu škody vykonávajú ( v spojení

s ).

Inými slovami, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle

nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení

s ) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie

().

V okolnostiach prípadu však ústavný súd už v súvislosti s posudzovaním

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

ustálil, že v sťažovateľkinom prípade boli použité relevantné ustanovenia zákona

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ústavne konformným

spôsobom, a keďže tohto základného práva sa možno domáhať len v medziach uvedeného

zákona, ústavný súd nezistil ani žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom

krajského súdu a základným právom, porušenia ktorého sťažovateľka namietala.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu postup a rozhodnutie všeobecného súdu

vychádzajúce z aplikácie konkrétnej právnej úpravy v zásade nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných práv a slobôd (m. m. , , ).

2.3 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením označených základných práv

vychádzala z toho, že charakter majetkovej ujmy má aj neexistencia pohľadávky na náhradu

škody v dôsledku neexistencie subjektu nesúceho zodpovednosť za túto škodu.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), ktorej súčasťou

je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z ( listiny a dodatkového protokolu), ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení týchto

základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného

súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní

nedošlo k porušeniu až , potom už neprichádza do úvahy ani

vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa a 4 a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, resp. v časti smerujúcej proti rozsudku

okresného súdu o nedostatku právomoci na jej prerokovanie. Preto sťažnosť odmietol podľa

.

Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky

v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2011