Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 313/2011
PDF · 290.75 KB
No categories available
III. ÚS 313/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júla 2011
prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., T., zastúpenej advokátom JUDr. P.
H., R., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co/12/2011-122 z 27. januára 2011 a rozsudkom
Okresného súdu Revúca č. k. 6 C/50/2010-92 zo 16. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46
ods. 3 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 16 Co/12/2011-122 z 27. januára 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského
súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C/50/2010-92
zo 16. novembra 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“).
Predmetom konania vedeného pred okresným súdom bol návrh sťažovateľky, ktorým
sa voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom pôdohospodárstva Slovenskej
republiky domáhala zaplatenia náhrady škody v sume 117 942,21 € s príslušenstvom z titulu
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami orgánov štátnej
správy na úseku poľovníctva, ako aj nesprávnym úradným postupom. Okresný súd
rozsudkom č. k. 6 C/50/2010-92 zo 16. novembra 2010 návrh zamietol a krajský súd na
základe odvolania sťažovateľky rozsudkom č. k.16 Co/12/2011-122 z 27. januára 2011
rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.
Sťažovateľka v dôvodoch svojej sťažnosti uviedla:
„Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok
všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez
akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru...
Hoci povinnosťou súdu nie je odpovedať na každé tvrdenie účastníka konania, mal
by sa spravidla vyjadriť k právnej argumentácii, podporenej relevantným právnym zdrojom
a odvrátiť tak akékoľvek úvahy o sudcovskej svojvôli. V opačnom prípade rozhodnutie súdu
nemôže na účastníka konania pôsobiť presvedčivo.
Krajský súd v Banskej Bystrici sa v dostatočnej miere a ústavne akceptovateľným
spôsobom nevysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní. Jeho
rozhodnutie preto považuje sťažovateľ za arbitrárne.
Dôvody arbitrárnosti sťažovateľ nevidí vtom, že by napadnuté rozhodnutia
okresného a krajského súdu neboli odôvodnené, ale v tom, že súdy svoje právne závery
nezdôvodnili zo všetkých zákonných hľadísk, podstatou sporu sa v skutočnosti nezaoberali a
ich právne závery nemožno na daný spor aplikovať...
Pokiaľ všeobecné súdy zaujali právny názor, že charakter majetkovej ujmy má
zníženie všeobecnej hodnoty pohľadávky (bonity) spôsobenej znížením alebo až zmarením
možnosti jej uspokojenia, je správne akceptovať aj názor, že charakter majetkovej ujmy má
aj neexistencia pohľadávky na náhradu škody v dôsledku neexistencie subjektu nesúceho
zodpovednosť za túto škodu.
Sťažovateľ mohol legitímne očakávať, že škoda, ktorá mu bola v rozhodnom období
spôsobená na poľnohospodárskych plodinách spôsobená úžitkovou zverou, mu bude
užívateľom poľovného revíru v plnej výške nahradená. Pokiaľ sa tieto jeho legitímne
očakávania nenaplnili výlučne z dôvodu na strane orgánov štátu, má voči nemu právo na
náhradu vzniknutej ujmy...
K základným princípom právneho štátu patrí povinnosť orgánov verejnej správy
konať v súlade so zákonom, t. j. okrem iného tak, aby ich postupom nedochádzalo k vzniku
majetkovej ujmy fyzickým a právnickým osobám. V prípade, že k nezákonnému konaniu zo
strany orgánov štátu dôjde, nesie za konanie svojich orgánov zodpovednosť štát, ktorý je
povinný škodu (spôsobenú takýmto nezákonným konaním) nahradiť.
Okresný súd v Revúcej aj Krajský súd v Banskej Bystrici svojím konaním znemožnili
sťažovateľovi dosiahnuť náhradu škody, za ktorú nesie zodpovednosť Slovenská republika,
a ktorá mu vznikla v dôsledku nemožnosti domáhať sa náhrady škody spôsobenej mu
úžitkovou zverou.“
Podľa názoru sťažovateľky z § 14 zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poľovníctve“) vyplývala povinnosť štátu
zabezpečiť v primeranom čase, aby mal každý uznaný poľovný revír svojho užívateľa,
a pokiaľ by orgány štátnej správy na úseku poľovníctva postupovali v súlade s uvedeným
zákonom, existoval by v období rokov 2005 až 2007 užívateľ poľovných pozemkov
tvoriacich súčasť uznaného poľovného revíru D.. Potom by mal aj možnosť uplatniť si voči
užívateľovi poľovného revíru právo na náhradu škody. Medzi škodou, ktorá jej bola
spôsobená v dôsledku nemožnosti uplatniť si nárok na náhradu škody spôsobenej úžitkovou
zverou a nezákonným konaním štátnych orgánov, existuje podľa jej názoru príčinná
súvislosť, pretože výlučne zavinením týchto orgánov neexistoval v rozhodnom období
užívateľ poľovných pozemkov tvoriacich poľovný revír D. V sťažnosti ďalej uviedla:
„Orgánom štátnej správy na úseku poľovníctva však nič nebránilo zabezpečiť výkon
práva poľovníctva v súlade s § 14 ods. 5 zákona č. 23/1962 Zb. tak, že výkonom práva
poľovníctva poveria nejaký subjekt (vlastníka alebo vlastníkov spoločného poľovného
revíru, prípadne poľovnícke združenie)...
Nakoľko Obvodnému lesnému úradu v Revúcej boli doručené na schválenie zmluvy o
nájme výkonu práva poľovníctva v jednotlivých existujúcich poľovných revíroch, ktorých
poľovné pozemky boli začlenené do navrhovaného poľovného revíru D., mohol tieto zmluvy
schváliť s tým, že k ich zániku by došlo ex lege podľa § 16 ods. 4 písm. b) zák. č. 23/1962
Zb. ak by bol poľovný revír D. právoplatne schválený...
Obvodný lesný úrad v R. ani jedným z vyššie uvedených spôsobov nepostupoval, ale
vydal rozhodnutia o prerušení konaní o schválenie zmlúv o nájme výkonu práva poľovníctva
v jednotlivých poľovných revíroch, ktorých poľovné pozemky mali byť začlenené do
navrhovaného poľovného revíru.
Postup OLÚ R... nepovažuje sťažovateľ za zákonné, nakoľko ním... bolo orgánmi
štátnej správy znemožnené vykonávať po dobu niekoľkých rokov na dotknutých pozemkoch
právo poľovníctva...
Výlučným zavinením orgánov štátnej správy na úseku poľovníctva došlo k vzniku
situácie, že poľovnícke pozemky tvoriace územie navrhovaného poľovného revíru D. neboli
riadne poľovne obhospodarované a existujúce uznané poľovné revíry, vytvorené z týchto
pozemkov, nemali v rozhodnom období svojich užívateľov...
Bez ohľadu na to, či by bol uznaný nový poľovný revír, alebo by sa rozhodovalo o
výkone práva poľovníctva v existujúcich poľovných revíroch, najneskôr do konca roku 2004
by (v prípade zákonného postupu orgánov štátnej správy na úseku poľovníctva) boli
poľovné pozemky riadne poľovne obhospodarované...
Škode, ktorá žalobcovi preukázateľne bola spôsobená v rokoch 2005 - 2007
úžitkovou zverou a ktorej výška bola ustálená znaleckými posudkami, by za normálnych
okolností zodpovedala pohľadávka na náhradu škody voči užívateľovi poľovného revíru...
Vzhľadom k neexistencii subjektu zodpovedného za škody spôsobované žalobcovi na
poľnohospodárskych plodinách si žalobca nevedel uplatňovať právo na náhradu škody
-nedisponoval pohľadávkou na náhradu škody voči žiadnemu subjektu.
Žalobca by v prípade existencie užívateľa poľovného revíru D., resp. v prípade
existencie užívateľov pôvodných uznaných poľovných revírov, reálne mohol očakávať
majetkový prospech v podobe náhrady škody spôsobenej úžitkovou zverou, ktorú by mu bol
povinný zaplatiť tento užívateľ (užívatelia).
Medzi majetkovou ujmou v podobe ušlého zisku (náhrady škody spôsobenej
úžitkovou zverou) a protiprávnym konaním orgánov štátnej správy na úseku poľovníctva,
ktoré nezabezpečili výkon práva poľovníctva na poľovných pozemkoch, existuje priama
príčinná súvislosť, za ktorú nesie podľa zák. č.58/1969 Zb. a zák. č. 514/2003 Z. z.
zodpovednosť Slovenská republika.“
Vo vzťahu k právnym záverom formulovaným v rozsudku krajského súdu
sťažovateľka namietala nepravdivosť tvrdenia, že správne konanie o uznanie navrhovaného
poľovného revíru D. nie je právoplatne skončené, ako aj nemožnosť použitia rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo/593/2003 na podporu argumentácie
uvedenej v rozsudku, keďže svoj prípad považovala za odlišný od veci riešenej v
označenom rozhodnutí. Rovnako záver všeobecných súdov, že samotný nesprávny úradný
postup správnych orgánov nebol sám príčinou žiadnej škody, považovala za rozporný s
princípmi právneho štátu, ku ktorým má patriť aj zásada, že poškodený, ktorému bola
spôsobená majetková ujma v dôsledku protiprávneho konania iného subjektu, má zásadne
právo na náhradu. Napokon poukazujúc na § 14 ods. 1 zákona o poľovníctve,
§ 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka a usmernenie Ministerstva pôdohospodárstva
Slovenskej republiky č. 5342/2005-700 z 23. augusta 2005 (ďalej len „usmernenie
ministerstva“) považovala za nesprávny aj názor súdu, že v prípade ukončenia zmlúv
o nájme výkonu práva poľovníctva sa vlastník poľovných pozemkov stáva užívateľom
poľovného revíru.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom:
„Základné práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj jeho právo podľa článku 36 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa
uvádza Listina základných práv a slobôd a právo podľa článku 6 bod 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co/12/2011-122 zo dňa 27. 01 .2011 a rozsudkom Okresného
súdu v Revúcej sp. zn. 6 C/50/2010-92 zo dňa 16. 11. 2010 porušené boli.
Základné právo sťažovateľa podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj jeho právo podľa článku 1 Dodatkového protokolu, k Európskemu dohovoru o ochrane
ľudských práv rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co/12/2011-122 zo
dňa 27. 01. 2011 a rozsudkom Okresného súdu v Revúcej sp. zn. 6 C/50/2010-92 zo dňa
16. 11. 2010 porušené boli.
Základné právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co/12/2011-122 zo dňa 27. 01 .
2011 a rozsudkom Okresného súdu v Revúcej sp. zn. 6 C/50/2010-92 zo dňa 16. 11. 2010
porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co/12/2011-122 zo dňa
27. 01. 2011 rozsudok Okresného súdu v Revúcej sp. zn. 6 C/50/2010-92 zo dňa 16. 11.
2010 sa rušia a vracajú na ďalšie konanie.
Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia
sťažovateľa... v celkovej sume 314,18 €... na účet právneho zástupcu sťažovateľa... v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom okresného súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľky rozsudkom
okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1
ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany
základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže
poskytnúť iný súd.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení
sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže
v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným
súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(mutatis mutandis I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
V danom prípade namietaný rozsudok okresného súdu podliehal revíznej právomoci
krajského súdu v konaní o podanom odvolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc. Preskúmanie
napadnutého rozsudku okresného súdu by bolo v rozpore s princípom subsidiarity
zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania
patrí do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označeného
základného práva je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce preto len preskúmanie
postupu krajského súdu (obdobne III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti citovaným
rozhodnutiam odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom krajského súdu
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny niet
zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv a im porovnateľného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné posudzovať
spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36]. Právo na
spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti
konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia
a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,
III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP
nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď
práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko
z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež
vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je
arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.
Ústavnosť konania pred orgánom verejnej moci (vrátane súdov) predpokladá,
že orgán verejnej moci koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom
vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd
v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len
objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím
nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,
ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať
rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 199/08).
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas so skutkovým záverom
krajského súdu (a rovnako aj okresného súdu), že správne konanie o uznanie navrhovaného
poľovného revíru D. nebolo v čase vydania napadnutých rozsudkov právoplatne skončené, a
právneho záveru, že v dôsledku toho žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody z
nezákonných rozhodnutí orgánov štátnej správy na úseku poľovníctva. Sťažovateľka
nesúhlasí ani s právnym názorom všeobecných súdov, že v jej veci absentuje bezprostredná
priama príčinná súvislosť medzi namietaným nesprávnym úradným postupom Obvodného
lesného úradu v Revúcej (ďalej len „obvodný lesný úrad“) a škodou spôsobenou na
poľnohospodárskych plodinách pestovaných sťažovateľkou úžitkovou zverou. Sťažovateľka
napokon považuje za nesprávny aj názor, že v prípade skončenia platnosti zmluvy o nájme
práva poľovníctva sa toto právo obnovuje vlastníkovi poľovného revíru, ten sa stáva jeho
užívateľom, a tak je daná aj osoba zodpovedná za škodu v zmysle § 34 ods. 1 zákona o
poľovníctve, u ktorej mala byť náhrada škody uplatnená.
Krajský súd svojím rozsudkom č. k. 16 Co/12/2011-122 z 27. januára 2011 potvrdil
rozsudok okresného súdu č. k. 6 C/50/2010-92 zo 16. novembra 2010 ako vecne správny.
Dokazovanie vykonané okresným súdom považoval krajský súd za dostatočné a vyvodené
skutočnosti za správne vyhodnotené. Súčasne potvrdil aj správnosť právneho posúdenia
veci okresným súdom. Stotožňujúc sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu krajský súd
v záverečnej časti svojho rozsudku uviedol:
„Aj podľa názoru odvolacieho súdu pod splnenie podmienky zrušenia alebo zmeny
právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť nemožno zaradiť prípad, ak právoplatné
rozhodnutie bolo zrušené, avšak po zrušení konanie pokračovalo z dôvodu vrátenia veci na
nové konanie a nové rozhodnutie. Pokiaľ nebolo právoplatne skončené konanie nasledujúce
po zrušení právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť, nemožno ho považovať za
nezákonné, keďže dosiaľ nie je zrejmé, aká povinnosť bola poškodenému v konečnom
dôsledku uložená a nie je teda ani možné vyvodiť vznik majetkovej ujmy na jeho strane.
Odvolací súd sa stotožňuje i so záverom okresného súdu, pokiaľ ide o neexistenciu
bezprostrednej priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou,
na ktorú poukazoval navrhovateľ. Správne okresný súd poukázal na to, že pre existenciu
bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou
škodou je potrebné rozlišovať medzi skutočnosťami, ktoré podľa práva nastať mali ale
nenastali, a skutočnosťami, ktoré síce mohli nastať, avšak subjekty práva nemali právnu
povinnosť ich privodiť. V prípade, že nenastali skutočnosti, ktoré nastať mali, ide o stav,
ktorý je v rozpore s právom a právny poriadok na neho spravidla viaže právne dôsledky.
Naopak, skutočnosť, že niečo podľa práva nastať mohlo ale nemuselo, je právne
bezvýznamné.
V danej veci existujú okolnosti, ktoré jednoznačne prerušujú príčinnú súvislosť a
ktoré pôsobia ako samostatné príčiny vzniku ujmy a sú spôsobilé (boli) vyvolať rovnaký
následok, ktorý nastal pôsobením príčiny pôvodnej (rozsudok NS ČR sp. zn.
Aj odvolací súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre priznanie náhrady
škody navrhovateľovi zo strany odporcu s tým, že okresný súd uviedol podrobne
skutočnosti, ktoré ho viedli k tomuto rozhodnutiu a odvolací, súd, ktorý sa so záverom
okresného súdu stotožnil, na ne v podrobnostiach poukazuje.
Odvolací súd na záver dodáva, že i v prípade pravdivosti tvrdení, podľa ktorých
poľovné revíre, ktorých poľovné pozemky mali sčasti tvoriť navrhovaný poľovný revír D.,
nezanikli a naďalej existujú, potom nárok navrhovateľa nie je dôvodný aj preto, lebo právo
poľovníctva vykonáva buď vlastník poľovných pozemkov uznaných za poľovný revír, alebo
osoba, ktorej vlastník poľovného revíru právo poľovníctva prenajal (§ 14 ods. 1 až 3 zák. č.
23/1962 Zb.). Potom, ak poľovný revír ostal zachovaný a došlo iba ku skončeniu platnosti
zmluvy o nájme práva poľovníctva, obnovuje sa vlastníkovi poľovného revíru právo
poľovníctva (končí obmedzenie jeho vlastníckeho práva nájmom práva poľovníctva), ten ho
opätovne realizuje a je tak užívateľom poľovného revíru. Je tak daná osoba, zodpovedná za
škodu v zmysle § 34 ods. 1 zák. č. 23/1962 Zb., u ktorej mála byť žalobcom náhrada škody
uplatnená za dodržania ustanovení § 35, § 36 zákona č. 23/1962 Zb.. Nie je preto ani
dôvodná námietka navrhovateľa o neexistencii užívateľa poľovníckych revírov, a ani
námietka, že protiprávnym konaním orgánov štátnej správy na úseku poľovníctva, ktoré
nezabezpečili výkon práva poľovníctva, existuje priama príčinná súvislosť. Práve užívateľ
poľovníckeho pozemku je povinný urobiť primerané opatrenia na zabránenie škôd
spôsobených zverou.
Z uvedených dôvodov preto nebolo možné považovať odvolanie navrhovateľa za
dôvodné a krajský súd rozsudok okresného súdu v zamietajúcom výroku a vo výroku o
náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil.“
Ústavný súd nepovažuje názor sťažovateľky, že krajský súd nezdôvodnil svoj právny
názor zo všetkých hľadísk, za opodstatnený, pretože z písomného odôvodnenia napadnutých
rozsudkov vyplýva, že súdy sa zaoberali otázkou vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, a to ako z titulu nezákonného rozhodnutia, tak aj z titulu
nesprávneho úradného postupu. Sťažovateľka síce v sťažnosti tvrdí, že krajský súd sa
v dostatočnej miere nevysporiadal s podstatným námietkami formulovanými v jej odvolaní
proti rozsudku okresného súdu, konkrétne však neuviedla, na ktoré svoje argumenty
odpoveď nedostala.
V nadväznosti na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd tiež
zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Žiada sa uviesť, že v sťažnosti uvedené námietky sťažovateľky majú spochybňovať
predovšetkým niektoré skutkové závery, ku ktorým všeobecné súdy vo veci dospeli (napr.
nadobudnutie právoplatnosti správneho rozhodnutia vo veci uznania poľovného revíru) ako
aj právny výklad relevantných ustanovení zákona o poľovníctve a zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“)
v sťažovateľkinom prípade.
Pokiaľ ide o sťažovateľkine námietky týkajúce sa nesprávnosti niektorých
skutkových zistení okresného súdu (s ktorým sa mal stotožniť aj krajský súd), ústavný súd
dospel k záveru, že ani v prípade odstránenia uvedených pochybení z okolností prípadu
nevyplýva, že by to mohlo v sťažovateľkinej veci viesť k inému rozhodnutiu. Aj v prípade
preukázania nesprávnosti skutočnosti uvedenej v rozsudku okresného súdu, že ku škode
na poľnohospodárskych plodinách malo dôjsť na nepoľovných pozemkoch, ústavný súd
uvádza, že napadnuté rozsudky v skutočnosti odôvodňujú svoje závery vychádzajúc
z predpokladu, že ku škode došlo na poľovných pozemkoch. Ani námietka sťažovateľky, že
konanie o uznanie navrhovaného poľovného revíru D. už bolo v čase vydania rozsudkov
oboch všeobecných súdov právoplatne skončené, nie je podľa ústavného súdu spôsobilé
zasiahnuť do výsledkov sťažnosťou napadnutého súdneho konania, keďže aj sama
sťažovateľka uvádza, že nárok na náhradu škody odvodzuje predovšetkým z prieťahov
v správnom konaní o uznanie navrhovaného spoločného poľovného revíru, ktoré sú však
zákonom o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci výslovne
považované za nesprávny úradný postup [§ 3 ods. 1 písm. d) v spojení s § 9 zákona
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci].
K tvrdeniu sťažovateľky, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu obvodného
lesného úradu neexistoval užívateľ poľovného revíru, ústavný súd uvádza, že ide len
o právny názor sťažovateľky, ktorý síce z ustanovení zákona o poľovníctve a zákona
o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci možno vyvodiť, avšak
tento sa nemusí zhodovať s právnym názorom všeobecného súdu ako orgánu majúceho
právomoc aplikovať a vykladať zákony platné v Slovenskej republike v predložených
prípadoch. V okolnostiach posudzovanej veci však krajský súd dospel k inému právnemu
výkladu týchto ustanovení, podľa ktorého užívateľ poľovného revíru (t. j. subjekt
vykonávajúci právo poľovníctva) je vždy vlastník poľovného pozemku, ktorý o výkone
práva poľovníctva rozhoduje (§ 14 ods. 1 zákona o poľovníctve), okrem prípadu, keď toto
jeho právo je prenajaté poľovníckemu združeniu alebo inej právnickej alebo fyzickej osobe.
Inými slovami, v prípade uznania poľovného revíru vždy existuje užívateľ poľovných
pozemkov, ktorý zodpovedá aj za škodu spôsobenú výkonom práva poľovníctva a zverou
podľa § 34 a nasl. zákona o poľovníctve. Právny záver krajského súdu v tom smere, že
v čase vzniku škody sťažovateľky existovali (zostali zachované) pôvodné poľovné revíre,
ktoré mali zaniknúť až vznikom nového poľovného revíru D., a že práve vlastníkov týchto
pôvodných poľovných revírov je potrebné považovať za ich užívateľov (ak nie je toto ich
právo prenajaté), považuje ústavný súd za ústavne udržateľné. Obvodný lesný úrad ani jemu
nadriadený Krajský lesný úrad v Banskej Bystrici teda svojím nesprávnym úradným
postupom nespôsobili, že sťažovateľka nemohla vymáhať náhradu škody od tých, ktorým
právo poľovníctva patrilo (t. j. užívateľov poľovného revíru).
Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti
namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek
vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto
aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej
akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd ani nie je opravným súdom právnych
názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného
súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten
bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam.
Ústavný súd nezistil existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu, že by namietaný
rozsudok krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený,
resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu, pretože krajský súd sa
vyrovnal s odvolacími námietkami sťažovateľky, ktoré sú v značnej časti obdobné s tými,
ktoré uplatnila aj v sťažnosti na ústavnom súde. Súdy v posudzovanej veci použili
relevantné právne normy a vyložili ich ústavne konformným spôsobom. Obsah namietaných
rozsudkov všeobecných súdov preto nesignalizuje porušenie označeného základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vo vzťahu k nim vedie ústavný súd k záveru
o zjavnej neopodstatnenosti podanej sťažnosti.
2.2 K namietanému porušeniu základného práva na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným
postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy má každý právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy sa domáhať práv uvedených
v čl. 46 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Toto
pravidlo sa teda vzťahuje aj na základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, ktoré možno považovať konajúcim
súdom za rešpektované, ak tento postupoval v súlade s ustanoveniami zákona
o zodpovednosti za škodu (napr. III. ÚS 322/08).
Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Inými slovami, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy
nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie
V okolnostiach prípadu však ústavný súd už v súvislosti s posudzovaním
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
ustálil, že v sťažovateľkinom prípade boli použité relevantné ustanovenia zákona
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ústavne konformným
spôsobom, a keďže tohto základného práva sa možno domáhať len v medziach uvedeného
zákona, ústavný súd nezistil ani žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom
krajského súdu a základným právom, porušenia ktorého sťažovateľka namietala.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu postup a rozhodnutie všeobecného súdu
vychádzajúce z aplikácie konkrétnej právnej úpravy v zásade nemožno hodnotiť ako
porušovanie základných práv a slobôd (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, IV. ÚS 66/2011).
2.3 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením označených základných práv
vychádzala z toho, že charakter majetkovej ujmy má aj neexistencia pohľadávky na náhradu
škody v dôsledku neexistencie subjektu nesúceho zodpovednosť za túto škodu.
V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju
stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou
je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo
vyplývajúce z čl. 20 ústavy (čl. 11 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto
základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného
súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní
nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 až čl. 48 ods. 1 ústavy, potom už neprichádza do úvahy ani
vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, resp. v časti smerujúcej proti rozsudku
okresného súdu o nedostatku právomoci na jej prerokovanie. Preto sťažnosť odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky
v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júla 2011