Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)IV. ÚS 66/2011
PDF · 271.76 KB
No categories available
IV. ÚS 66/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť E. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. S., B., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 89/2010 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára
2011 doručená sťažnosť E. V., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
R. S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, základného
práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 89/2010 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2010 (ďalej aj
„namietaný rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným Okresnému
súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti odporkyni „náhrady škody vo
výške 1 118,59 € so 16 % úrokom z omeškania od 26. 4. 2000 a výdajov súdneho konania vo
výške 1 344,84 €“. Sťažovateľ odôvodnil návrh tým, že odporkyni udelil splnomocnenie na
zastupovanie pri uzatváraní kúpnej zmluvy, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti v jeho
vlastníctve. V kúpnej zmluve uvedená kúpna cena 1 457,83 € nesúhlasila s cenou, ktorá
bola vyplatená sťažovateľovi a ktorá predstavovala sumu 339,24 €, a z týchto dôvodov sa
domáhal „zaplatenia rozdielu kúpnej ceny“.
Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 73/2008-176 z 28. januára 2010 návrh sťažovateľa
zamietol. Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd rozsudkom
č. k. 5 Co 89/2010-220 zo 6. októbra 2010 označený rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. OSP) preskúmal odvolaním
rozsudok prvého stupňa (rozsudok Okresného súdu Topoľčany zo dňa 28. 01. 2010,
č. k. 7 C/73/2008-176) procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP
a dospel k záveru že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné a preto ako odvolací súd
napadnutý rozsudok prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil.
Sťažovateľ tvrdí, že pri prerokovaní žaloby sťažovateľa, ako aj Rozsudkom Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 5 Co/89/2010-220 zo dňa 06. 10. 2010 došlo zo strany Krajského súdu
v Nitre k porušeniu jeho základných práv a slobôd a to:
(i) k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky;
(ii) k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie (the right to a fair trial) podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
(iii) k porušeniu rovnosti a nedotknuteľnosti vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1
a 3 Ústavy Slovenskej republiky;
(iv) vyvodené skutkové aj právne názory KS v Nitre sú zjavne neodôvodnené
a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň majú
za následok porušenie základného práva alebo slobody podľa vyššie uvedených písmen (i),
(ii), (iii) a popretie ústavných princípov zakotvených v čl. 2 odsek 2 a 3 ústavy. ...
Sťažovateľ sa pokúšal svoj právny nárok uplatniť si aj v iných konaniach a z iných
právnych titulov (titulom neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 26. 04. 2000 zmenenej na titul
bezdôvodného obohatenia sa - rozsudok Okresného súdu v Topoľčanoch zo dňa
17. 02. 2006, spis. zn. 4 C 273/02 a rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 25. 04. 2007
pod spis. zn. 5 Co 123/2006, ako aj z titulu bezdôvodného obohatenia sa - rozsudok
Okresného súdu v Topoľčanoch zo dňa 16. 02. 2001 pod spis. zn. 4 C 241/00), avšak
bezúspešne.
Taktiež odporkyňa... podala dňa 19. 04. 2010 návrh - žalobu o určenie neplatnosti
kúpnej zmluvy zo dňa 26. 04. 2000 č. V 749/00, ktoré konanie je vedené na Okresnom súde
v Topoľčanoch pod spis. zn 6 C 94/2010, avšak svoj žalobný návrh zobrala v celom rozsahu
späť a príslušný súd konanie v tejto veci uznesením zastavil.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po
jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Nitre postupom a rozsudkom zo dňa 06. 10. 2010 pod spis. zn.
5 Co/89/2010 porušil základné právo sťažovateľa E. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť a nedotknuteľnosť
vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 06. 10. 2010 pod spis. zn. 5 Co/89/2010
sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi E. V. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorá bude
vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd ešte pred samotným posúdením sťažnosti považoval za potrebné
zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa,
ktorý je koncentrovane vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite). Vychádzajúc
zo skutočnosti, že sťažovateľ je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom, ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného
porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j.
v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy (čl. 2 ods. 2 a 3), ktoré
sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou
ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa
(III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa
len v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, ako aj základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, pričom sa sústredil na posúdenie otázky, či možno
považovať namietaný rozsudok krajského súdu, ako aj postup jemu predchádzajúci
z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podstatou sťažnosti sťažovateľa je jeho tvrdenie, že namietaným rozsudkom
krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom došlo k porušeniu jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vzhľadom na
skutočnosť, „že vyvodené skutkové aj právne názory KS v Nitre sú zjavne neodôvodnené
a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné“.
Ústavný súd ani vo veci sťažovateľa nespochybňuje, že súčasťou základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
Ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že v súlade so svojou konštantnou
judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
V súvislosti s námietkou sťažovateľa o arbitrárnosti a neodôvodnenosti právnych
a skutkových záverov krajského súdu v namietanom rozsudku ústavný súd považoval za
potrebné uviesť, že sťažovateľ ich formuluje vo veľmi abstraktnej a všeobecnej podobe, bez
naznačenia ich organickej väzby na namietaný rozsudok krajského súdu [sťažovateľ
v sťažnosti bez bližšieho odôvodnenia „len“ cituje príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pozn.]. Tieto skutočnosti by
pri prísne formalistickom posúdení sťažnosti mohli zakladať aj dôvod na jej odmietnutie
z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí (nedostatok odôvodnenia ako
obligatórna náležitosť každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa § 20
ods. 1 zákona o ústavnom súde). Napriek tomuto závažnému nedostatku sa ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti zameral aj na posúdenie jej vecnej opodstatnenosti.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia
namietaného rozsudku krajského súdu, v ktorom sa najmä uvádza:
„Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214
ods. 2 OSP a dospel k tomu záveru, že odvolania obidvoch účastníkov tohto konania nie sú
dôvodné.
Podľa § 420 ods. 1, 3 Obč. zák. každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.
Podľa § 415 cit. zák., každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám
na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
Podľa § 5 ods. 1 OSP súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom
v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach.
Podľa § 120 ods. 1 veta prvá OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení.
V danom prípade z obsahu návrhu na začatie konania, ako aj následných ústnych
alebo písomných prednesov navrhovateľa v tomto konaní vyplýva, že tento sa voči
odporkyni domáhal náhrady škody jednak v sume 1.118,59 eura s príslušenstvom (z titulu
rozdielu medzi kúpnou cenou uvedenou v rámci kúpnej zmluvy a skutočne dojednanou
kúpnou cenou medzi účastníkmi kúpnej zmluvy zo dňa 26. 4. 2000), a jednak sa voči
odporkyni domáha aj náhrady škody v sume 1.344,84 eura (z titulu vynaložených súdnych
nákladov na súdne konania). Základným predpokladom k čo i len čiastočnému úspechu
žaloby o náhradu škody v zmysle § 420 ods. 1 Obč. zák. je súčasné naplnenie štyroch
esenciálnych predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, ktorými sú: a) porušenie
právnej povinnosti, b) existencia škody, c) príčinná súvislosť medzi porušením právnej
povinnosti a škodou a d) zavinenie.
Po vykonanom dokazovaní, ktoré súd prvého stupňa viedol v intenciách § 120 ods. 1,
3 a 4 ako aj § 132 OSP nebolo v konaní preukázané súčasné naplnenie týchto štyroch
esenciálnych znakov, pri výskyte ktorých je možné konštatovať zodpovednosť odporcu, resp.
odporkyne za škodu uplatnenú navrhovateľom v rámci žalobného petitu. Takto sa stalo aj
v danom prípade, pretože navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno v tom smere,
aby preukázal, že škodu uplatnenú v rámci obidvoch žalobných petitov mu skutočne
spôsobila odporkyňa. Pokiaľ ide o prvú časť uplatnenej výšky náhrady škody (1.118,59
eura) v prípade odporkyne skutočne nebolo preukázané to, že táto by nejakým spôsobom
protizákonne zneužila svoje oprávnenia, ktoré jej ako splnomocnenej zástupkyni vyplývali
z udeleného splnomocnenia predávajúcimi v 1., 2., 3., 5. a 6. rade v rámci kúpnej zmluvy zo
dňa 26. 4. 2000. K uvedenému je potrebné uviesť, že odporkyňa v tomto konaní pri
uzatváraní predmetnej kúpnej zmluvy vystupovala v tej istej pozícii ako navrhovateľ, t. j.
ako predávajúci. Vychádzajúc z obsahu rozsudku a najmä odôvodnenia Krajského súdu
v Nitre zo dňa 25. 4. 2007 č. k. 5 Co/323/2006-294 dala práve odporkyňa vypracovať
zmluvu s dátumom vyhotovenia dňa 16. 3. 2009, pričom práve touto zmluvou sa malo
dosiahnuť navrátenie veci do pôvodného stavu (ako pred uzatvorením kúpnej zmluvy zo dňa
26. 4. 2000), t. j. že navrhovateľovi by sa vrátila ním odpredaná pôda a on by sa zasa vrátil
manželom H. obdržanú kúpnu cenu. Na uvedenú možnosť navrhovateľ nepristúpil.“
Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu ďalej vyplýva, že tento
napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 2 OSP,
pričom výslovne uviedol, že „Odvolací súd s poukazom na uvedené dôvody napadnutý
prvostupňový rozsudok v jeho zamietajúcej časti ako vecne správny podľa § 219 ods. 2 OSP
potvrdil, pričom v ďalšom odvolací súd odkazuje na obsah odôvodnenia rozsudku súdu
prvého stupňa zo dňa 28. 1. 2010 č. k. 7 C/73/2008-216, s ktorým sa stotožňuje a v ďalšom
naň odkazuje (§ 219 ods. 2 OSP).“.
V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na § 219
ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V danom prípade k námietkam sťažovateľa vyjadreným v jeho odvolaní zaujal
podrobné stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd, pričom z citovanej
časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa
v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho
rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Z toho možno vyvodiť, že sa
stotožnil so závermi okresného súdu k námietkam sťažovateľa vyjadreným v jeho odvolaní.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,
v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný
súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok.
V tejto súvislosti preto ústavný súd poukazuje aj na rozsudok okresného súdu
č. k. 7 C 73/2008-176 z 28. januára 2010, v ktorom okresný súd okrem iného uviedol:
„Súd na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov dospel
k záveru, že návrh nebol podaný dôvodne. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že
navrhovateľ sa domáha náhrady škody a to z dvoch dôvodov: prvým je vyplatenie rozdielu
medzi kúpnou cenou uvedenou v zmluve a tou, ktorá mu bola vyplatená predávajúcimi,
druhým dôvodom je náhrada škody z titulu súdnych výdajov, ktoré doposiaľ v súdnych
sporoch mal. Základom sporu je kúpna zmluva, ktorú uzatvorila odporkyňa za navrhovateľa
na základe plnomocenstva zo dňa 27. 3. 2000 a to dňa 26. 4. 2000 s kupujúcimi E. H.
a manželkou A. H. Táto kúpna zmluva bola predmetom sporu vedenom na Okresnom súde
Topoľčany pod sp. zn. 4 C/273/2002, v ktorom sa domáhal navrhovateľ voči kupujúcim
najskôr určenia neplatnosti zmluvy, neskôr zmenil svoj návrh na zaplatenie istiny. Vo veci
rozhodol Krajský súd Nitra rozsudkom zo dňa 25. 04. 2007 č. k. 5 Co 123/2006-294,
v ktorom vyslovil právny názor, že zmluva je absolútne neplatná a to z dôvodu, že ak je
v písomnom vyhotovení kúpnej zmluvy týkajúcej sa prevodu nehnuteľnosti uvedená cena
odchylná od kúpnej zmluvy skutočne dojednanej, je neplatná celá kúpna zmluva a za platnú
nemožno považovať ani kúpnu zmluvu s cenou skutočne dohodnutou, ani kúpnu zmluvu
s cenou uvedenou v písomnom vyhotovení... Absolútna neplatnosť nastáva bez ďalšieho
priamo zo zákona. Súd k absolútnej neplatnosti prihliada i bez návrhu z úradnej povinnosti
ex officio. Obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím
prostriedku, ktorý sám o sebe nie je zákonom zakázaný, v dôsledku čoho sa uvedený stav
stane z hľadiska pozitívneho práva nenapadnuteľným. Konanie in fraudem legis predstavuje
postup, kedy sa niekto chová podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou
normou nepredvídaný a nežiadúci. Občiansky zákonník vychádza v ustanovení § 39 zo
zásady absolútnej neplatnosti, takže zmluva, ktorá má niektorú z vád v tomto ustanovení
uvedených, je zmluvou od počiatku neplatnou. Pri tom nie je rozhodné, či účastníci zmluvy
o dôvodoch jej neplatnosti vedeli. Nakoľko je kúpna zmluva absolútne neplatná, nemôže si
z nej uplatniť navrhovateľ od odporkyni náhradu škody vo výške rozdielu medzi vyplatenou
sumou a sumou uvedenou v zmluve a preto súd návrh v tejto časti zamietol... Pokiaľ ide
o druhý nárok z titulu náhrady škody za súdne náklady v súdnych sporoch, súd poukazuje
na to, že všeobecná zodpovednosť za škodu a prípady osobitnej zodpovednosti sú upravené
Občianskym zákonníkom a inými zákonmi, vytvárajú systém občianskoprávnej
zodpovednosti za škodu... Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že odporkyňa svojim konaním
mu spôsobila škodu. Nárok pozostáva z trov konania, ktoré mal navrhovateľ v súdnych
konaniach, v ktorých bol neúspešný. Nemôže prenášať svoj neúspech v konaní na
odporkyňu ako nárok na náhradu škody, pri ktorej neboli splnené ani základy
predpokladaného nároku na náhradu škody a to protiprávny úkon, ktorý by vykonala
odporkyňa, spôsobenie škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom odporkyne
a škodou ktorá vznikal navrhovateľovi. Vzhľadom ku tomuto, súd zamietol návrh
navrhovateľa i v tejto časti.“
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti
namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek
vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto
aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej
akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Ústavný súd v súlade s uvedeným konštatuje, že tak krajský súd, ako aj okresný súd
v odôvodnení svojich rozhodnutí aplikovali príslušné zákony (predovšetkým Občiansky
zákonník a Občiansky súdny poriadok) podľa ich obsahu a rozhodovali aj s prihliadnutím na
právny názor vyslovený v inom konaní (rozsudok krajského súdu č. k. 5 Co 123/2006-294
z 25. apríla 2007, pozn.), v ktorom krajský súd rozhodoval o sťažovateľom uplatnenom
nároku vyplývajúcom z kúpnej zmluvy (tej istej, od ktorej sa odvíjal aj nárok sťažovateľa
uplatnený v namietanom konaní) a prezentoval právny názor o jej neplatnosti. Vzhľadom
na nadobudnutie právoplatnosti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 123/2006-294
z 25. apríla 2007 (právoplatnosť nadobudol rozsudok krajského súdu 7. júna 2007, pozn.),
a tým aj prezumpciu jeho ústavnosti, krajský súd v namietanom rozsudku nemal dôvod
právne posúdiť rozhodujúcu skutočnosť, od ktorej sa odvíjalo rozhodnutie v merite veci
odlišne.
V danom prípade namietaný rozsudok krajského súdu a zároveň rozsudok okresného
súdu č. k. 7 C 73/2008-176 z 28. januára 2010 podľa názoru ústavného súdu znesie kritériá
kladené na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných záruk základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je aj predpoklad, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite (m. m.
Za daných okolností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorým malo dôjsť rozsudkom krajského súdu sp. zn.
5 Co 89/2010-220 zo 6. októbra 2010 a postupom jemu predchádzajúcim, dospel k záveru,
že je zjavne neopodstatnená, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy
Podľa názoru sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo
aj k porušeniu jeho základného práva garantovaného v čl. 46 ods. 3 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľovho základného práva podľa čl. 46
ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom je daná právomoc všeobecných súdov podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej
činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04).
Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej
porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy postupom a rozsudkom
krajského súdu č. k. 5 Co 89/2010-220 zo 6. októbra 2010 z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy
Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv
iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho
práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie
nad mieru ustanovenú zákonom.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných
princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie
základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj
základné právo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade
so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný
súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru.
V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie
súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach
všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným
predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho
subsumpcia pod príslušné právne normy.
Keďže ústavný súd odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nepovažoval
ani za svojvoľné, ani arbitrárne, nemohlo rozhodnutím krajského súdu dôjsť ani k porušeniu
čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy.
Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľa ústavný súd dospel
k záveru, že aj túto časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. marca 2011