Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 66/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť E. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. S., B., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a 3 a a 3

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára

2011 doručená sťažnosť E. V., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

R. S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), základného práva na náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa , základného

práva na ochranu majetku podľa a 3 a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2010 (ďalej aj

„namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným Okresnému

súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti odporkyni „náhrady škody vo

výške 1 118,59 € so 16 % úrokom z omeškania od 26. 4. 2000 a výdajov súdneho konania vo

výške 1 344,84 €“. Sťažovateľ odôvodnil návrh tým, že odporkyni udelil splnomocnenie na

zastupovanie pri uzatváraní kúpnej zmluvy, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti v jeho

vlastníctve. V kúpnej zmluve uvedená kúpna cena 1 457,83 € nesúhlasila s cenou, ktorá

bola vyplatená sťažovateľovi a ktorá predstavovala sumu 339,24 €, a z týchto dôvodov sa

domáhal „zaplatenia rozdielu kúpnej ceny“.

Okresný súd rozsudkom č. k. -176 z 28. januára 2010 návrh sťažovateľa

zamietol. Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd rozsudkom

č. k. -220 zo 6. októbra 2010 označený rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Krajský súd v Nitre ako odvolací súd ( ods. ) preskúmal odvolaním

rozsudok prvého stupňa (rozsudok Okresného súdu Topoľčany zo dňa 28. 01. 2010,

č. k. -176) procesným postupom podľa a

a dospel k záveru že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné a preto ako odvolací súd

napadnutý rozsudok prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil.

Sťažovateľ tvrdí, že pri prerokovaní žaloby sťažovateľa, ako aj Rozsudkom Krajského

súdu v Nitre sp. zn. -220 zo dňa 06. 10. 2010 došlo zo strany Krajského súdu

v Nitre k porušeniu jeho základných práv a slobôd a to:

(i) k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa a 3

Slovenskej republiky;

(ii) k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie (the right to a fair trial) podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

(iii) k porušeniu rovnosti a nedotknuteľnosti vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1

a 3 ;

(iv) vyvodené skutkové aj právne názory KS v Nitre sú zjavne neodôvodnené

a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň majú

za následok porušenie základného práva alebo slobody podľa vyššie uvedených písmen (i),

(ii), (iii) a popretie ústavných princípov zakotvených v a 3 . ...

Sťažovateľ sa pokúšal svoj právny nárok uplatniť si aj v iných konaniach a z iných

právnych titulov (titulom neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 26. 04. 2000 zmenenej na titul

bezdôvodného obohatenia sa - rozsudok Okresného súdu v Topoľčanoch zo dňa

17. 02. 2006, spis. zn. a rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 25. 04. 2007

pod spis. zn. , ako aj z titulu bezdôvodného obohatenia sa - rozsudok

Okresného súdu v Topoľčanoch zo dňa 16. 02. 2001 pod spis. zn. ), avšak

bezúspešne.

Taktiež odporkyňa... podala dňa 19. 04. 2010 návrh - žalobu o určenie neplatnosti

kúpnej zmluvy zo dňa 26. 04. 2000 č. V 749/00, ktoré konanie je vedené na Okresnom súde

v Topoľčanoch pod spis. zn , avšak svoj žalobný návrh zobrala v celom rozsahu

späť a príslušný súd konanie v tejto veci uznesením zastavil.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po

jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Nitre postupom a rozsudkom zo dňa 06. 10. 2010 pod spis. zn.

porušil základné právo sťažovateľa E. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 a 3 , základné právo na rovnosť a nedotknuteľnosť

vlastníckeho práva podľa a 3 a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 06. 10. 2010 pod spis. zn.

sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi E. V. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorá bude

vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Ústavný súd ešte pred samotným posúdením sťažnosti považoval za potrebné

zdôrazniť, že podľa je viazaný návrhom sťažovateľa,

ktorý je koncentrovane vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite). Vychádzajúc

zo skutočnosti, že sťažovateľ je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom, ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného

porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j.

v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ( a 3), ktoré

sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou

ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa

(, , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa

len v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa a práva

podľa dohovoru, základného práva podľa , ako aj základného

práva podľa a 3 , pričom sa sústredil na posúdenie otázky, či možno

považovať namietaný rozsudok krajského súdu, ako aj postup jemu predchádzajúci

z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je jeho tvrdenie, že namietaným rozsudkom

krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom došlo k porušeniu jeho základného práva

podľa , ako aj práva podľa dohovoru vzhľadom na

skutočnosť, „že vyvodené skutkové aj právne názory KS v Nitre sú zjavne neodôvodnené

a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné“.

Ústavný súd ani vo veci sťažovateľa nespochybňuje, že súčasťou základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (, ).

Ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

V súvislosti s námietkou sťažovateľa o arbitrárnosti a neodôvodnenosti právnych

a skutkových záverov krajského súdu v namietanom rozsudku ústavný súd považoval za

potrebné uviesť, že sťažovateľ ich formuluje vo veľmi abstraktnej a všeobecnej podobe, bez

naznačenia ich organickej väzby na namietaný rozsudok krajského súdu [sťažovateľ

v sťažnosti bez bližšieho odôvodnenia „len“ cituje príslušné ustanovenia Občianskeho

zákonníka a (ďalej aj „OSP“), pozn.]. Tieto skutočnosti by

pri prísne formalistickom posúdení sťažnosti mohli zakladať aj dôvod na jej odmietnutie

z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí (nedostatok odôvodnenia ako

obligatórna náležitosť každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa § 20

ods. 1 ). Napriek tomuto závažnému nedostatku sa ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti zameral aj na posúdenie jej vecnej opodstatnenosti.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia

namietaného rozsudku krajského súdu, v ktorom sa najmä uvádza:

„Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací ( ) preskúmal odvolaním

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214

ods. 2 a dospel k tomu záveru, že odvolania obidvoch účastníkov tohto konania nie sú

dôvodné.

Podľa § 420 ods. 1, 3 Obč. zák. každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením

právnej povinnosti. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

Podľa § 415 cit. zák., každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám

na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

Podľa súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom

v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach.

Podľa veta prvá účastníci sú povinní označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení.

V danom prípade z obsahu návrhu na začatie konania, ako aj následných ústnych

alebo písomných prednesov navrhovateľa v tomto konaní vyplýva, že tento sa voči

odporkyni domáhal náhrady škody jednak v sume 1.118,59 eura s príslušenstvom (z titulu

rozdielu medzi kúpnou cenou uvedenou v rámci kúpnej zmluvy a skutočne dojednanou

kúpnou cenou medzi účastníkmi kúpnej zmluvy zo dňa 26. 4. 2000), a jednak sa voči

odporkyni domáha aj náhrady škody v sume 1.344,84 eura (z titulu vynaložených súdnych

nákladov na súdne konania). Základným predpokladom k čo i len čiastočnému úspechu

žaloby o náhradu škody v zmysle § 420 ods. 1 Obč. zák. je súčasné naplnenie štyroch

esenciálnych predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, ktorými sú: a) porušenie

právnej povinnosti, b) existencia škody, c) príčinná súvislosť medzi porušením právnej

povinnosti a škodou a d) zavinenie.

Po vykonanom dokazovaní, ktoré súd prvého stupňa viedol v intenciách § 120 ods. 1,

3 a 4 ako aj nebolo v konaní preukázané súčasné naplnenie týchto štyroch

esenciálnych znakov, pri výskyte ktorých je možné konštatovať zodpovednosť odporcu, resp.

odporkyne za škodu uplatnenú navrhovateľom v rámci žalobného petitu. Takto sa stalo aj

v danom prípade, pretože navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno v tom smere,

aby preukázal, že škodu uplatnenú v rámci obidvoch žalobných petitov mu skutočne

spôsobila odporkyňa. Pokiaľ ide o prvú časť uplatnenej výšky náhrady škody (1.118,59

eura) v prípade odporkyne skutočne nebolo preukázané to, že táto by nejakým spôsobom

protizákonne zneužila svoje oprávnenia, ktoré jej ako splnomocnenej zástupkyni vyplývali

z udeleného splnomocnenia predávajúcimi v 1., 2., 3., 5. a 6. rade v rámci kúpnej zmluvy zo

dňa 26. 4. 2000. K uvedenému je potrebné uviesť, že odporkyňa v tomto konaní pri

uzatváraní predmetnej kúpnej zmluvy vystupovala v tej istej pozícii ako navrhovateľ, t. j.

ako predávajúci. Vychádzajúc z obsahu rozsudku a najmä odôvodnenia Krajského súdu

v Nitre zo dňa 25. 4. 2007 č. k. -294 dala práve odporkyňa vypracovať

zmluvu s dátumom vyhotovenia dňa 16. 3. 2009, pričom práve touto zmluvou sa malo

dosiahnuť navrátenie veci do pôvodného stavu (ako pred uzatvorením kúpnej zmluvy zo dňa

26. 4. 2000), t. j. že navrhovateľovi by sa vrátila ním odpredaná pôda a on by sa zasa vrátil

manželom H. obdržanú kúpnu cenu. Na uvedenú možnosť navrhovateľ nepristúpil.“

Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu ďalej vyplýva, že tento

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny v zmysle ,

pričom výslovne uviedol, že „Odvolací súd s poukazom na uvedené dôvody napadnutý

prvostupňový rozsudok v jeho zamietajúcej časti ako vecne správny podľa

potvrdil, pričom v ďalšom odvolací súd odkazuje na obsah odôvodnenia rozsudku súdu

prvého stupňa zo dňa 28. 1. 2010 č. k. -216, s ktorým sa stotožňuje a v ďalšom

naň odkazuje ( ).“.

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na § 219

ods. 2 , podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V danom prípade k námietkam sťažovateľa vyjadreným v jeho odvolaní zaujal

podrobné stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd, pričom z citovanej

časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa

v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho

rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s . Z toho možno vyvodiť, že sa

stotožnil so závermi okresného súdu k námietkam sťažovateľa vyjadreným v jeho odvolaní.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na ústavný

súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok.

V tejto súvislosti preto ústavný súd poukazuje aj na rozsudok okresného súdu

č. k. -176 z 28. januára 2010, v ktorom okresný súd okrem iného uviedol:

„Súd na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov dospel

k záveru, že návrh nebol podaný dôvodne. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že

navrhovateľ sa domáha náhrady škody a to z dvoch dôvodov: prvým je vyplatenie rozdielu

medzi kúpnou cenou uvedenou v zmluve a tou, ktorá mu bola vyplatená predávajúcimi,

druhým dôvodom je náhrada škody z titulu súdnych výdajov, ktoré doposiaľ v súdnych

sporoch mal. Základom sporu je kúpna zmluva, ktorú uzatvorila odporkyňa za navrhovateľa

na základe plnomocenstva zo dňa 27. 3. 2000 a to dňa 26. 4. 2000 s kupujúcimi E. H.

a manželkou A. H. Táto kúpna zmluva bola predmetom sporu vedenom na Okresnom súde

Topoľčany pod sp. zn. , v ktorom sa domáhal navrhovateľ voči kupujúcim

najskôr určenia neplatnosti zmluvy, neskôr zmenil svoj návrh na zaplatenie istiny. Vo veci

rozhodol Krajský súd Nitra rozsudkom zo dňa 25. 04. 2007 č. k. -294,

v ktorom vyslovil právny názor, že zmluva je absolútne neplatná a to z dôvodu, že ak je

v písomnom vyhotovení kúpnej zmluvy týkajúcej sa prevodu nehnuteľnosti uvedená cena

odchylná od kúpnej zmluvy skutočne dojednanej, je neplatná celá kúpna zmluva a za platnú

nemožno považovať ani kúpnu zmluvu s cenou skutočne dohodnutou, ani kúpnu zmluvu

s cenou uvedenou v písomnom vyhotovení... Absolútna neplatnosť nastáva bez ďalšieho

priamo zo zákona. Súd k absolútnej neplatnosti prihliada i bez návrhu z úradnej povinnosti

ex officio. Obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím

prostriedku, ktorý sám o sebe nie je zákonom zakázaný, v dôsledku čoho sa uvedený stav

stane z hľadiska pozitívneho práva nenapadnuteľným. Konanie in fraudem legis predstavuje

postup, kedy sa niekto chová podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou

normou nepredvídaný a nežiadúci. vychádza v ustanovení zo

zásady absolútnej neplatnosti, takže zmluva, ktorá má niektorú z vád v tomto ustanovení

uvedených, je zmluvou od počiatku neplatnou. Pri tom nie je rozhodné, či účastníci zmluvy

o dôvodoch jej neplatnosti vedeli. Nakoľko je kúpna zmluva absolútne neplatná, nemôže si

z nej uplatniť navrhovateľ od odporkyni náhradu škody vo výške rozdielu medzi vyplatenou

sumou a sumou uvedenou v zmluve a preto súd návrh v tejto časti zamietol... Pokiaľ ide

o druhý nárok z titulu náhrady škody za súdne náklady v súdnych sporoch, súd poukazuje

na to, že všeobecná zodpovednosť za škodu a prípady osobitnej zodpovednosti sú upravené

a inými zákonmi, vytvárajú systém občianskoprávnej

zodpovednosti za škodu... Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že odporkyňa svojim konaním

mu spôsobila škodu. Nárok pozostáva z trov konania, ktoré mal navrhovateľ v súdnych

konaniach, v ktorých bol neúspešný. Nemôže prenášať svoj neúspech v konaní na

odporkyňu ako nárok na náhradu škody, pri ktorej neboli splnené ani základy

predpokladaného nároku na náhradu škody a to protiprávny úkon, ktorý by vykonala

odporkyňa, spôsobenie škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom odporkyne

a škodou ktorá vznikal navrhovateľovi. Vzhľadom ku tomuto, súd zamietol návrh

navrhovateľa i v tejto časti.“

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní

o sťažnostiach podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti

namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek

vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto

aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho ústavnej

akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný súd v súlade s uvedeným konštatuje, že tak krajský súd, ako aj okresný súd

v odôvodnení svojich rozhodnutí aplikovali príslušné zákony (predovšetkým Občiansky

zákonník a ) podľa ich obsahu a rozhodovali aj s prihliadnutím na

právny názor vyslovený v inom konaní (rozsudok krajského súdu č. k. -294

z 25. apríla 2007, pozn.), v ktorom krajský súd rozhodoval o sťažovateľom uplatnenom

nároku vyplývajúcom z kúpnej zmluvy (tej istej, od ktorej sa odvíjal aj nárok sťažovateľa

uplatnený v namietanom konaní) a prezentoval právny názor o jej neplatnosti. Vzhľadom

na nadobudnutie právoplatnosti rozsudku krajského súdu č. k. -294

z 25. apríla 2007 (právoplatnosť nadobudol rozsudok krajského súdu 7. júna 2007, pozn.),

a tým aj prezumpciu jeho ústavnosti, krajský súd v namietanom rozsudku nemal dôvod

právne posúdiť rozhodujúcu skutočnosť, od ktorej sa odvíjalo rozhodnutie v merite veci

odlišne.

V danom prípade namietaný rozsudok krajského súdu a zároveň rozsudok okresného

súdu č. k. -176 z 28. januára 2010 podľa názoru ústavného súdu znesie kritériá

kladené na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných záruk základného

práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je aj predpoklad, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite (m. m.

).

Za daných okolností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorým malo dôjsť rozsudkom krajského súdu sp. zn.

-220 zo 6. októbra 2010 a postupom jemu predchádzajúcim, dospel k záveru,

že je zjavne neopodstatnená, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

Podľa názoru sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo

aj k porušeniu jeho základného práva garantovaného v .

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľovho základného práva podľa čl. 46

ods. 3 ústavný súd uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom je daná právomoc všeobecných súdov podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej

činnosti ústavného súdu (napr. ).

Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej

porušenie jeho základného práva podľa postupom a rozsudkom

krajského súdu č. k. -220 zo 6. októbra 2010 z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 3

Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3

.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv

iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho

práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie

nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie

základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj

základné právo garantujúce ochranu majetku (m. m. ). Ústavný súd v súlade

so svojou skoršou judikatúrou (napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný

súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , prípadne dohovoru.

V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie

súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s .

Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným

predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nepovažoval

ani za svojvoľné, ani arbitrárne, nemohlo rozhodnutím krajského súdu dôjsť ani k porušeniu

a 3 .

Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľa ústavný súd dospel

k záveru, že aj túto časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2011