Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 325/2016
PDF · 306.79 KB
No categories available
II. ÚS 325/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., Vysoká 9, Bratislava, zastúpenej SEDLAČKO
& PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov
sp. zn. 1 R 8/2013 z 31. marca 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2014
faxovou správou a 9. júna 2014 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Sberbank
Slovensko, a. s., Vysoká 9, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej SEDLAČKO
& PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 R 8/2013
z 31. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd na základe návrhu
navrhovateľa ˗obchodnej spoločnosti VIBO, a. s., Petrovany 476 (ďalej len „dlžník“),
uznesením sp. zn. 1 R 8/2013 z 30. júla 2013 začal reštrukturalizačné konanie voči
dlžníkovi. Následne okresný súd uznesením sp. zn. 1 R 8/2013 z 3. septembra 2013 povolil
reštrukturalizáciu dlžníka. Súčasne vyzval veriteľov dlžníka, aby prihlásili svoje
pohľadávky v lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie. Do funkcie reštrukturalizačnej
správkyne ustanovil , (ďalej len „reštrukturalizačná
správkyňa“). Predmetné uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 174/2013
z 10. septembra 2013.
Sťažovateľka si do predmetného reštrukturalizačného konania prihlásila svoju
zabezpečenú pohľadávku v sume 160 676,92 € a v sťažnosti tvrdí, že reštrukturalizačná
správkyňa poprela jej pohľadávku čo do vymáhateľnosti a zabezpečenia zabezpečovacím
právom z dôvodu, že „pohľadávka údajne nebola ku dňu začatia reštrukturalizačného
konania dlžníka splatnou“.
Napadnutým uznesením sp. zn. 1 R 8/2013 z 31. marca 2014 okresný súd potvrdil
reštrukturalizačný plán dlžníka (ďalej aj „plán“) v znení, o ktorom hlasovala schvaľovacia
schôdza 18. marca 2014, a reštrukturalizáciu dlžníka ukončil. Označené uznesenie bolo
zverejnené v Obchodnom vestníku č. 67/2014 zo 7. apríla 2014 a právoplatnosť nadobudlo
8. apríla 2014.
Sťažovateľka tvrdí, že „pri reštrukturalizačnom pláne dlžníka:
a) boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia ZKR [§ 154 ods. 1 písm. a)
ZKR],
b) prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným spôsobom [§ 154 ods. 1 písm. b) ZKR].
Namietané porušenia ZKR boli natoľko závažné a mali tak nepriaznivý vplyv
na sťažovateľa, ako účastníka plánu, že v zmysle § 154 ods. 1 písm. a), b) ZKR bol Okresný
súd Prešov povinný reštrukturalizačný plán dlžníka zamietnuť. Namiesto toho Okresný súd
Prešov citované ustanovenia úplne ignoroval a aj napriek relevantným námietkam
sťažovateľa reštrukturalizačný plán dlžníka potvrdil.”.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu
garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného
čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka v sťažnosti najmä uvádza:
«Z reštrukturalizačného plánu dlžníka vyplýva, že pohľadávka sťažovateľa
(zabezpečeného veriteľa Sberbank Slovensko, a. s.) bola zaradená do skupiny č. 2. Zmena
pohľadávky sťažovateľa a plnenia určené na jej uspokojenie však nie sú v záväznej časti
plánu nijakým spôsobom špecifikované (!), čo je v hrubom rozpore s § 139 ods. 1 ZKR.
Podotýkame, že úprava splácania popretých pohľadávok (pri ktorých je vedené incidenčné
konanie) je povinnou obsahovou náležitosťou plánu a nemožno ju za žiadnych okolností
opomenúť. Z plánu musí jednoznačne vyplývať, akým spôsobom má byť uspokojená popretá
pohľadávka po ukončení incidenčného konania. Súd v incidenčnom konaní totiž nikdy
nerozhoduje o spôsobe, výške alebo čase splácania popretej pohľadávky zo strany dlžníka.
Predmetom incidenčného konania je podľa § 124 ods. 4 ZKR výlučne určenie právneho
dôvodu, výšky, vymáhateľnosti alebo zabezpečenia popretej pohľadávky (teda nie spôsob jej
uspokojenia).
Nakoľko v reštrukturalizačnom pláne dlžníka absentuje akákoľvek úprava spôsobu
splácania pohľadávky sťažovateľa, nie je možné určiť, aké právne postavenie bude mať
sťažovateľ po ukončení incidenčného konania. Incidenčné konanie pritom v súčasnosti
na základe žaloby sťažovateľa riadne prebieha na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.
Pohľadávka sťažovateľa bola správkyňou popretá výlučne z fiktívneho dôvodu, že
v čase začatia reštrukturalizačného konania dlžníka nebola splatnou. Zdôrazňujeme, že:
- splatnosť pohľadávky nie je z hľadiska prihlasovania pohľadávok rozhodujúca.
Rozhodujúcim je iba moment vzniku pohľadávky...
- je dôležité presne odlišovať vznik pohľadávky od jej splatnosti. Pohľadávky, ktoré
sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou, sú tie pohľadávky, ktoré vznikli do zverejnenia
uznesenia súdu o začatí reštrukturalizačného konania v Obchodnom vestníku...
Sťažovateľ je majoritným veriteľom dlžníka a realizovaním hlasovacích práv
v reštrukturalizácii by mal reálny vplyv na výsledok prijatých uznesení schôdze veriteľov.
Nakoľko pohľadávka sťažovateľa bola správkyňou popretá z absurdného dôvodu, došlo tým
k protiprávnemu odňatiu legitímnej možnosti sťažovateľa vykonávať subjektívne práva
v reštrukturalizácii. Tým bola zároveň odňatá možnosť plnohodnotného výkonu práva
sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Zdôrazňujeme, že právo správcu popierať pohľadávky veriteľov v reštrukturalizácii
nie je absolútne. Správca nemôže popierať pohľadávky veriteľov na základe fabulovaných
alebo zjavne nepodložených dôvodov, a to za účelom špekulatívneho minimalizovania
vplyvu veriteľa na priebeh reštrukturalizácie. Takéto konanie správcu nemôže byť
akceptované a je v hrubom rozpore so základnou povinnosťou správcu vykonávať funkciu
s odbornou starostlivosťou...
Nútené a protiprávne „vylúčenie” majoritného veriteľa z procesu reštrukturalizácie
je natoľko závažným zásahom do právneho postavenia tohto veriteľa, že hraničí
prinajmenšom so zneužitím a šikanóznym výkonom práva. Reštrukturalizačný plán prijatý
minoritnou časťou veriteľov, pri nedôvodnom a účelovom vylúčení majoritného veriteľa
z procesu reštrukturalizácie, preto nemožno za žiadnych okolností potvrdiť...
Záväzná časť reštrukturalizačného plánu dlžníka ad absurdum zavádza dozornú
správu nad fyzickou osobou , ktorý nie je ani dlžníkom a ani
preberajúcou osobou (!). Dozorná správa je tak reštrukturalizačným plánom dlžníka
zavedená v rozpore s § 162 ods. 1 ZKR. Uvedený nedostatok a porušenie ZKR má
nepriaznivý vplyv na všetkých účastníkov reštrukturalizačného plánu...»
Namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru sťažovateľka odôvodňuje aj argumentáciou, podľa ktorej k prijatiu
reštrukturalizačného plánu došlo podvodným spôsobom. V tejto súvislosti poukazuje
na postúpenie časti prihlásenej a zistenej pohľadávky veriteľky počas
reštrukturalizácie na sedem ďalších osôb a súčasne tvrdí, že „účelové rozdelenie
a postúpenie pohľadávky (bez akýchkoľvek faktických alebo ekonomických súvislostí)
vykazuje znaky dubiózneho konania, bez ktorého by sa schválenie plánu dlžníka
nedosiahlo“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov
zo dňa 31. 3. 2014, č. k. 1R/8/2013-396 porušené boli.
II. Uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 31. 3. 2014, č. k. 1R/8/2013-396 sa
zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.
III. Okresný súd Prešov je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov
konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.”
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označila sťažovateľka, a to predovšetkým pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, ako aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd
považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľnom práve na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a preto ich prípadné porušenie je potrebné
posudzovať spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy).
Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v platnom právnom poriadku, alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).
Súčasne každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej
platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces
(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení
rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument
(Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech
(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 248/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
okresného súdu, ktorým bol potvrdený reštrukturalizačný plán dlžníka v znení, o ktorom
hlasovala schvaľovacia schôdza 18. marca 2014.
Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd v kontexte s účelom
predbežného prerokovania preskúmal sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, ktorej
podstatou je jej nesúhlas s potvrdením reštrukturalizačného plánu predloženého dlžníkom
okresným súdom, pretože plán podľa sťažovateľky nespĺňa ani základné náležitosti
požadované zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze
a reštrukturalizácii“), keďže v ňom absentuje úprava spôsobu splácania jej pohľadávky.
Reštrukturalizačný plán ďalej podľa sťažovateľky v rozpore s § 162 ods. 1 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii zaviedol dozornú správu (nad fyzickou osobou
, ktorý nie je ani dlžníkom, ani preberajúcou osobou) a bol schválený
podvodným spôsobom (rozdelením pohľadávky jedného veriteľa a jej postúpením
na ďalších sedem veriteľov). Svoje námietky sťažovateľka formulovala s prihliadnutím
na skutočnosť, že popretie ňou prihlásenej zabezpečenej pohľadávky reštrukturalizačnou
správkyňou viedlo k vylúčeniu možnosti sťažovateľky ovplyvniť rozhodovanie o pláne
na schôdzi veriteľov.
Okresný súd napadnuté uznesenie odôvodnil § 151 ods. 1 a § 153 ods. 1 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii, pričom dospel k záveru, že návrh na potvrdenie
reštrukturalizačného plánu bol podaný so všetkými náležitosťami v zákonnej lehote.
V podstatnej časti odôvodnenia sa okresný súd zaoberal otázkou, či existujú dôvody
na zamietnutie plánu súdom podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
Berúc do úvahy námietky sťažovateľky doručené reštrukturalizačnej správkyni pred
konaním schvaľovacej schôdze, ako aj podané na schvaľovacej schôdzi, okresný súd najmä
skúmal, či boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia týkajúce sa
reštrukturalizačného plánu (t. j. o náležitostiach plánu, o postupe pri príprave plánu, ako aj
o hlasovaní o pláne), ďalej či prijatie plánu nebolo dosiahnuté podvodným konaním,
prípadne poskytnutím osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu, ako aj to, či plán nie
je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Vo vzťahu k uvedeným
problémom okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia predovšetkým uvádza:
„Veriteľský výbor na svojom zasadnutí dňa 21. 02. 2014 schválil predložený návrh
reštrukturalizačného plánu a požiadal správcu o zvolanie schvaľovacej schôdze.
V lehote siedmych dní pred konaním schvaľovacej schôdze boli správcovi doručené 3
žiadosti veriteľov, a to veriteľa Sociálna poisťovňa, ústredie... Bratislava, ktorá žiadala
o zaradenie svojej pohľadávky vo výške 2 027,30 eura do skupiny pre plánom nedotknuté
pohľadávky. Ďalej to bola žiadosť veriteľa Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s..., ktorá
žiadala o zaradenie svojej pohľadávky do skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky.
Veriteľ Sberbank Slovensko, a. s. žiadal o opravu zrejmej nesprávnosti plánu a o zaradenie
pohľadávky do skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky.
Do rozpravy sa prihlásil veriteľ Sociálna poisťovňa, ktorý na schôdzi písomne
uplatnil odôvodnené námietky, v ktorých uviedol, že žiadajú o vytvorenie skupiny
pre plánom nedotknuté pohľadávky; má za to, že plán, v podstatnom rozpore so spoločným
záujmom veriteľov, pretože určenie miery uspokojenia veriteľov v prípade konkurzu
je v pláne nedostatočne spracované, oznámil, že ako veriteľ sa považuje za veriteľa
nesúhlasiaceho s plánom v zmysle ust. § 1 ods. 1, písm. b) zák. č. 231/1999 Z. z. o štátnej
pomoci. Veriteľ Sberbank Slovensko, a. s. žiadal o opravu zrejmej nesprávnosti plánu
a o zaradenie pohľadávky do skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky.
Správca uviedol, že požiadavke veriteľa týkajúcej sa opravy zrejmej nesprávnosti
plánu bolo vyhovené.
Predkladateľ plánu požiadavke veriteľa Sociálna poisťovňa, Všeobecná zdravotná
poisťovňa, a. s. a Sberbank Slovensko, a. s. na vytvorenie osobitnej skupiny nevyhovel,
nakoľko ostatní veritelia s vytvorením samostatnej skupiny nesúhlasili.
V reštrukturalizačnom pláne boli vytvorené dve skupiny, a to skupina č. 1 - Všetci
nezabezpečení veritelia, a skupina č. 2 - skupina pre prípad, ak súd určí pohľadávku
zabezpečeného veriteľa - Sberbank Slovakia, a. s. vo výške, ktorú určí súd.
Dňa 18. 03. 2014 sa konala schvaľovacia schôdza, na ktorej prítomní účastníci
plánu hlasovali o prijatí plánu v znení schválenom veriteľským výborom. Na schôdzi sa
zúčastnilo 12 veriteľov, pričom 11 veriteľov bolo oprávnených hlasovať s celkovým počtom
hlasov 96 886.
Do skupiny č. 1 - Všetci nezabezpečení veritelia, boli zaradené pohľadávky
nezabezpečených veriteľov zaradených v zozname pohľadávok pod č. 1.11., 1.19., 1.21.,
1.25. až 1.31. Za prijatie plánu hlasovali 9 prítomní veritelia s celkovým počtom hlasov
85 015 hlasov (t. j. 87,75 %). Proti hlasovali 2 veritelia s počtom hlasov 11 871
(t. j. 12,25 %) a nikto sa nezdržal hlasovania. Keďže za prijatie plánu hlasovalo 9 z 11
prítomných účastníkov plánu so zistenou sumou zistených pohľadávok vyššou ako 1 %
zistenej sumy všetkých zistených nezabezpečených pohľadávok tejto skupiny, pričom súčet
ich hlasov v danej skupine presahoval väčšinu hlasov hlasujúcich veriteľov boli splnené
zákonné podmienky podľa § 148 ods. 1 písm. b) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii... na prijatie plánu v tejto skupine.
Do skupiny č. 2 - skupina pre prípad, ak súd určí pohľadávku zabezpečeného veriteľa
- Sberbank Slovakia, a. s., bola zaradená pohľadávka zabezpečeného veriteľa Sberbank
Slovakia, a. s., ktorú správca poprel.
Zároveň bola splnená podmienka vyžadovaná § 148 ods. 1 písm. d) ZKR, keďže
za prijatie plánu hlasovali prítomní veritelia s celkovým počtom hlasov 85 015, t. j. 87,75 %
pričom ide o nadpolovičnú väčšinu hlasov z celkového počtu 96 886, t. j. 100 % všetkých
prítomných veriteľov oprávnených na schôdzi hlasovať. Dvaja prítomní veritelia hlasovali
proti plánu (t. j. 11 871 hlasov, čo je 12,25 %) a nikto sa nezdržal hlasovania. Po skončení
hlasovania boli splnené všetky podmienky vyžadované v § 148 ods. 1 ZKR, preto
reštrukturalizačný plán dlžníka bol schvaľovacou schôdzou prijatý.
Dlžník návrhom doručeným konkurznému súdu dňa 27. 03. 2014 žiadal, aby Okresný
súd Prešov potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka, ktorý bol schvaľovacou schôdzou
dňa 18. 3. 2014 za splnenia všetkých podmienok schválený a zároveň rozhodol o skončení
reštrukturalizácie dlžníka.“
Následne okresný súd v napadnutom uznesení po citácii príslušných ustanovení
zákona o konkurze a reštrukturalizácii (§ 133 ods. 1, § 143, § 148 ods. 1, § 151 ods. 1
a § 153 ods. 1) formuloval svoje právne závery takto:
„Súd pri rozhodovaní o potvrdení reštrukturalizačného plánu preskúmal predložený
reštrukturalizačný plán, predchádzajúci postup správcu dlžníka, dlžníka, veriteľov
a veriteľských orgánov v tomto reštrukturalizačnom konaní, pričom nezistil skutočnosti
predpokladané v § 154 ods. l ZKR, pre ktoré by musel reštrukturalizačný plán zamietnuť.
Reštrukturalizačný plán nie je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov, keď
za tento spoločný záujem je potrebné pokladať dosiahnutie čo najvyššej miery uspokojenia
pohľadávok veriteľov (§ 5 ZKR) pri zachovaní aspoň podstatnej časti prevádzky podniku
dlžníka tak, že v reštrukturalizačnom konaní možno odôvodnene predpokladať väčší rozsah
uspokojenia veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu [§ 109 ods. 3 písm. c) a d)
ZKR].
Nakoľko súd nezistil dôvody na zamietnutie reštrukturalizačného plánu a veritelia
na schvaľovacej schôdzi hlasovali za prijatie potrebnou väčšinou prítomných hlasov
vo všetkých skupinách, súd reštrukturalizačný plán v znení prijatom na schvaľovacej
schôdzi konanej dňa 18. 03. 2014 potvrdil. O skončení reštrukturalizácie rozhodol súd
podľa ustanovenia § 153 ods. 1 ZKR.”
Právomoc súdov rozhodovať v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní vyplýva
z čl. 142 ods. 1 ústavy. Podrobnosti o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi v ústavou
vymedzených veciach ustanovuje v zmysle splnomocňovacej ústavnej normy zákon (čl. 143
ods. 2 ústavy). Týmto zákonom je zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý v rámci tretej
časti označenej nadpisom „Reštrukturalizácia“ upravuje v ôsmej hlave aj ingerenciu
všeobecných súdov v procese reštrukturalizácie formou potvrdenia plánu súdom (§ 153
zákona o konkurze a reštrukturalizácii) alebo zamietnutia plánu súdom v zákonom
ustanovených prípadoch [§ 154 ods. 1 písm. a) až f) zákona o konkurze a reštrukturalizácii].
Pokiaľ uznesenie o potvrdení plánu súdom obsahuje aj rozhodnutie o skončení
reštrukturalizácie, dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí plánu je, že súd jedným
rozhodnutím zároveň zastaví reštrukturalizačné konanie dlžníka, začne konkurzné konanie
proti dlžníkovi a vyhlási na jeho majetok konkurz (§ 154 ods. 3 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii).
Podľa názoru ústavného súdu dôvody, na ktorých je založené napadnuté uznesenie
okresného súdu, sú v intenciách argumentačného priestoru vymedzeného § 151, § 153
ods. 1 a § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a možno ich považovať
za prejav ústavne konformného nezávislého súdneho rozhodovania v zmysle čl. 141 ods. 1
Okresný súd sa v napadnutom uznesení vyjadril aj k postupu prípravy
reštrukturalizačného plánu, osobitne k postupu pri vybavení žiadosti sťažovateľky o opravu
zrejmej nesprávnosti plánu a o zaradenie pohľadávky do skupiny pre plánom nedotknuté
pohľadávky. Okresný súd sa pritom zaoberal námietkami sťažovateľky z hľadiska toho,
či nedošlo k podstatným porušeniam zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pričom
na sťažovateľkou nastolené otázky uviedol relevantné odpovede. Ústavný súd v tejto
súvislosti konštatuje, že zo žiadneho ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii
nevyplýva, že pri rozhodovaní o návrhu na potvrdenie plánu je všeobecný súd povinný
skúmať opodstatnenosť všetkých pripomienok na zmenu plánu predložených pred konaním
schvaľovacej schôdze veriteľov, ako aj stanoviska vyjadreného žiadateľom o zmenu plánu
na schôdzi veriteľov. Všeobecný súd je povinný tieto námietky a návrhy skúmať
len v súvislosti s tým, či sú dané dôvody na zamietnutie reštrukturalizačného plánu podľa
§ 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, prípadne (v rámci súdneho dohľadu) aj
s prihliadnutím na to, či bol naplnený niektorý z dôvodov, pre ktorý je súd v rámci svojho
dohľadu v zmysle § 131 zákona o konkurze a reštrukturalizácii povinný zastaviť
reštrukturalizačné konanie a začať konkurzné konanie.
V danom prípade okresný súd dospel k záveru o nedostatku takých dôvodov, ktoré
by odôvodňovali zamietnutie plánu súdom podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii, pričom ústavný súd tento záver okresného súdu hodnotí ako dostatočne
odôvodnený, a teda aj ústavne udržateľný.
K námietke sťažovateľky o účelovom popretí ňou prihlásenej zabezpečenej
pohľadávky reštrukturalizačnou správkyňou so zámerom neprihliadať na ňu
v reštrukturalizačnom konaní ústavný súd konštatuje, že sama sťažovateľka nekonkretizuje
dostatočne, v čom tento účelový postup spočíva a najmä aké ustanovenie zákona o konkurze
a reštrukturalizácii reštrukturalizačná správkyňa svojím postupom porušila. Navyše ústavný
súd zistil, že sťažovateľka vo vzťahu k popretej pohľadávke podala incidenčnú žalobu
o určenie pravosti popretej pohľadávky, o ktorej bude rozhodnuté v príslušných súdnych
konaniach (okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 Cbi 55/2013 z 24. novembra 2014 žalobu
sťažovateľky zamietol, pričom o jej odvolaní proti predmetnému rozsudku odvolací Krajský
súd v Prešove dosiaľ nerozhodol, pozn.). Sťažovateľka teda, pokiaľ ide o popretie svojej
pohľadávky reštrukturalizačnou správkyňou, využila dostupný a pritom účinný právny
prostriedok ochrany svojich práv. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v prípade
zistenia pravosti popretej pohľadávky v incidenčnom konaní bude mať sťažovateľka právo
podľa § 158 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii požiadať v prípade zaradenia jej
pohľadávky do nesprávnej skupiny aj o doplatenie rozdielu, ak by bola ako veriteľka
popretej pohľadávky ukrátená.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že záväzná časť reštrukturalizačného plánu
zavádza dozornú správu nad nesprávnou osobou (fyzickou osobou ,
nie dlžníkom), čím sa popiera právna istota účastníkov plánu, ústavný súd uvádza, že
z potvrdeného plánu v časti „DOZORNÁ SPRÁVA“ vyplýva, že „po skončení
reštrukturalizácie sa na obdobie 3 rokov sa zavádza nad dlžníkom dozorná správa“.
Z opisnej časti plánu (časť 3. Charakteristika podnikateľskej činnosti dlžníka) taktiež
vyplýva, že „jediným spoločníkom akciovej spoločnosti je , ktorý je
zároveň aj predsedom predstavenstva“. Uvedená skutočnosť odôvodňuje, aby označená
osoba (ako jediný vlastník dlžníka) podliehala dozornej správe, pričom ústavný súd
považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný a kompatibilný so zákonom o konkurze
a reštrukturalizácii záver okresného súdu, v zmysle ktorého nie sú ustanovenia plánu
o dozornej správe dôvodom na jeho zamietnutie.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou
pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej
perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych
požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a
z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej
akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych
názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle svojej ustálenej judikatúry by mohol nahradiť
napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne
neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej právnej úpravy v zásade nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
IV. ÚS 66/2011). Ústavný súd rovnako zdôrazňuje, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať
sa práv uvedených v čl. 46 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú.
Vychádzajúc z ustálených východísk svojej rozhodovacej činnosti, ústavný súd
konštatuje, že po preskúmaní napadnutého uznesenia nezistil existenciu skutočností, ktoré
by signalizovali, že by napadnuté uznesenie okresného súdu bolo možné považovať
za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva
na súdnu ochranu. Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval vo veci
sťažovateľky v súlade so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, prihliadal na účel
a zmysel právnej úpravy a ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval
príslušné ustanovenia označeného zákona. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym
názorom uvedeným v napadnutom uznesení nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného súdu svojím vlastným.
Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že k schváleniu reštrukturalizačného plánu
došlo podvodným spôsobom, ústavný súd zistil, že konformnosť postúpenia časti
prihlásenej a zistenej pohľadávky veriteľky , ,
na sedem ďalších veriteľov preskúmaval okresný súd, ktorý uznesením sp. zn. 1 R 8/2013
z 18. decembra 2013 pripustil vstup veriteľky , ,
do reštrukturalizačného konania ako veriteľky na miesto pôvodnej veriteľky
, a to v časti prihlásenej pohľadávky pôvodnej veriteľky pod por. č. 11 vo výške
4 000 €, uznesením sp. zn. 1 R 8/2013 z 18. decembra 2013 pripustil vstup veriteľa
, , do reštrukturalizačného konania ako veriteľa
na miesto pôvodnej veriteľky , a to v časti prihlásenej pohľadávky
pôvodnej veriteľky pod por. č. 11 vo výške 4 000 €, uznesením sp. zn. 1 R 8/2013
z 18. decembra 2013 pripustil vstup veriteľky , ,
do reštrukturalizačného konania ako veriteľky na miesto pôvodnej veriteľky
, a to v časti prihlásenej pohľadávky pôvodnej veriteľky pod por. č. 11 vo výške
4 000 €, uznesením sp. zn. 1 R 8/2013 z 18. decembra 2013 pripustil vstup veriteľky
, , do reštrukturalizačného konania ako veriteľky
na miesto pôvodnej veriteľky , a to v časti prihlásenej pohľadávky
pôvodnej veriteľky pod por. č. 11 vo výške 4 000 €, uznesením sp. zn. 1 R 8/2013
z 18. decembra 2013 pripustil vstup veriteľa , ,
do reštrukturalizačného konania ako veriteľa na miesto pôvodnej veriteľky
, a to v časti prihlásenej pohľadávky pôvodnej veriteľky pod por. č. 11 vo výške
4 000 €, uznesením sp. zn. 1 R 8/2013 z 18. decembra 2013 pripustil vstup veriteľky
, , do reštrukturalizačného konania ako
veriteľky na miesto pôvodnej veriteľky , a to v časti prihlásenej
pohľadávky pôvodnej veriteľky pod por. č. 11 vo výške 4 000 €, uznesením
sp. zn. 1 R 8/2013 z 18. decembra 2013 pripustil vstup veriteľa ,
, do reštrukturalizačného konania ako veriteľa na miesto pôvodnej veriteľky
, a to v časti prihlásenej pohľadávky pôvodnej veriteľky pod por. č. 11
vo výške 4 000 €. Všetky označené uznesenia nadobudli právoplatnosť 16. januára 2014.
Označené uznesenia okresného súdu o pripustení vstupu ďalších veriteľov
do reštrukturalizačného konania však sťažovateľka vo svojej sťažnosti nenapadla, a preto
ústavný súd, ktorý je v zmysle § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania koncentrovane vyjadreným v petite sťažnosti (návrhu na rozhodnutie
ústavného súdu), nie je oprávnený ich preskúmavať, teda nedisponuje ani právomocou
preskúmavať v tomto konaní námietku sťažovateľky týkajúcu sa tvrdenia o podvodnom
spôsobe schválenia reštrukturalizačného plánu.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, ako aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2016