Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 698/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, a , zastúpených advokátom

JUDr. Václavom Jaroščiakom, M. Rázusa 14, Žilina, ktorou namietajú porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 18. februára 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2014

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“),

a , (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len

„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Václavom Jaroščiakom, M. Rázusa 14,

Žilina, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 18. februára 2014 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trenčín (ďalej len „okresný

súd“) na základe návrhu navrhovateľa  veriteľa JUDr. Václava Jaroščiaka – REALITA,

M. Rázusa 14, Žilina, uznesením sp. zn. z 28. januára 2013 začal

reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi  obchodnej spoločnosti MIGAREAL, s. r. o.,

Piaristická 46, Trenčín (ďalej len „dlžník“). Predmetné uznesenie bolo zverejnené

v Obchodnom vestníku č. 24/2013 zo 4. februára 2013. Následne okresný súd uznesením

sp. zn. zo 7. marca 2013 povolil reštrukturalizáciu dlžníka. Súčasne vyzval

veriteľov dlžníka, aby prihlásili svoje pohľadávky v lehote 30 dní od povolenia

reštrukturalizácie. Do funkcie reštrukturalizačného správcu bol ustanovený Mgr. Bohuslav

Gelatka, Moyzesova 816/100, Považská Bystrica, značka správcu S1582 (ďalej len

„reštrukturalizačný správca“). Predmetné uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku

č. 52/2013 zo 14. marca 2013 a právoplatnosť nadobudlo 15. marca 2013.

Sťažovatelia si do predmetného reštrukturalizačného konania prihlásili svoje

pohľadávky spôsobom podľa a nasl. o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých predpisov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) a stali sa tak účastníkmi tohto konania.

Uznesením sp. zn. z 15. novembra 2013 okresný súd zamietol

reštrukturalizačný plán dlžníka, ktorý bol predmetom schvaľovania na schvaľovacej schôdzi

konanej 21. októbra 2013 (bod I výroku), a taktiež zamietol návrh reštrukturalizačného

správcu, aby súd prijatie reštrukturalizačného plánu dlžníka, ktorý bol predmetom

schvaľovania na schvaľovacej schôdzi konanej 21. októbra 2013, v skupine „F Skupina pre

nezabezpečené pohľadávky veriteľa VÚB, incidenčné spory, uspokojenie alternatívne“,

nahradil svojím rozhodnutím (bod II výroku). Označené uznesenie okresného súdu bolo

zverejnené v Obchodnom vestníku č. 226/2013 z 22. novembra 2013.

Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal reštrukturalizačný správca

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 18. februára

2014 tak, že označené uznesenie okresného súdu potvrdil. Označené uznesenie bolo

zverejnené v Obchodnom vestníku č. 45/2014 zo 6. marca 2014, právoplatnosť nadobudlo 7.

marca 2014.

Následne okresný súd uznesením sp. zn. z 12. marca 2014 zastavil

reštrukturalizačné konanie vedené voči dlžníkovi, začal konkurzné konanie, vyhlásil

konkurz na majetok dlžníka a do funkcie správcu konkurznej podstaty ustanovil

JUDr. Jozefa Sedliaka, Hviezdoslavova 3, Prievidza, značka správcu S698. Napadnuté

uznesenie krajského súdu bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 53/2014 z 18. marca

2014 a právoplatnosť nadobudlo 19. marca 2014.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu z 18. februára 2014 sťažovatelia

uvádzajú:

„Krajský súd v Bratislave... v odôvodnení svojho potvrdzujúceho uznesenia iba

konštatuje, že sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý... dôvod

zamietnutia Reštrukturalizačného plánu... podľa ... videl

v skutočnosti, že nezabezpečené pohľadávky veriteľa Sociálna poisťovňa boli v RP zaradené

do inej skupiny ako nezabezpečené pohľadávky veriteľa SR Daňový úrad Trenčín, je

v rozpore so zásadou rovnosti veriteľov zakotvenou v ustanovení , pretože obaja títo

veritelia s rovnakým právnym postavením a rovnakými ekonomickými záujmami nemajú

v RP rovnaké postavenie. Toto prvostupňový súd vyhodnotil ako skutočnosť, ktorá je

podstatným porušením ustanovení pri vytváraní skupín veriteľov, a má to pre veriteľa

Sociálna poisťovňa ako účastníka plánu nepriaznivý vplyv.

Na základe skutočností, ktoré prvostupňový súd odôvodnil zamietnutie RP podľa

, dospel prvostupňový súd k záveru, že vo veci existujú tiež

dôvody pre zamietnutie RP podľa ... že veriteľovi SR Daňový

úrad Trenčín boli poskytnuté v porovnaní s veriteľom Sociálna poisťovňa v súvislosti s ich

nezabezpečenými pohľadávkami osobitné výhody. Napriek tomu, že veritelia SR Daňový

úrad Trenčín a Sociálna poisťovňa sú poskytovateľmi štátnej pomoci a tým sú veriteľmi

s rovnakým právnym postavením a rovnakými záujmami, neboli zaradení do tej istej

skupiny, pričom skupina, do ktorej bol zaradený SR Daňový úrad Trenčín bude

uspokojená vo vyššej miere ako skupina, do ktorej bola zaradená Sociálna poisťovňa.“

Sťažovatelia ďalej uvádzajú:

„V podanom odvolaní reštrukturalizačný správca... špecifikoval mimo iné ako

odvolací dôvod tiež zmenu skutkového stavu v zozname reštrukturalizačných veriteľov po

tom, čo súd prvého stupňa zamietol reštrukturalizačný plán. Zmena spočívala v tom, že

v čase podania odvolania došlo k zaplateniu (uspokojeniu) všetkých pohľadávok veriteľa

Sociálna poisťovňa a Všeobecná zdravotná poisťovňa, a to v plnej výške, v akej boli

prihlásené do reštrukturalizácie. Zaplatením pohľadávok v ich plnej výške pohľadávky

týchto veriteľov zanikli a to dňom ich zaplatenia. Týmto súčasne v zmysle

v spojení s veriteľom Sociálna poisťovňa a Všeobecná zdravotná

poisťovňa zaniklo postavenie účastníkov reštrukturalizácie, a to dňom zániku ich

prihlásených pohľadávok.

Dôsledkom zániku postavenia účastníka u veriteľov Sociálna poisťovňa a Všeobecná

zdravotná poisťovňa nastáva zmena skutkového stavu oproti stavu, na základe ktorého

rozhodoval prvostupňový súd. Sociálna poisťovňa a Všeobecná zdravotná poisťovňa prestali

byť veriteľmi Dlžníka a tým aj účastníkmi reštrukturalizácie i Reštrukturalizačného plánu. V

súvislosti s tým Správca v odvolaní poukázal na skutočnosť, že odvolací súd by mal pri

rozhodovaní o odvolaní zohľadniť tento novovzniknutý skutkový a právny stav veci.“

Sťažovatelia uvádzajú, že odvolací súd sa s týmto odvolacím dôvodom v odôvodnení

svojho potvrdzujúceho uznesenia vysporiadal takto: „Pokiaľ odvolateľ poukázal na to, že

medzičasom a po vydaní rozhodnutia súdu prvého stupňa došlo zo strany veriteľa dlžníka

k úhrade niektorých pohľadávok dlžníka, toto tvrdenie nemohlo mať vplyv na rozhodnutie

odvolacieho súdu v uvedenej veci. Pokiaľ súd prvého stupňa rozhodoval

o reštrukturalizačnom pláne v znení, v akom bol schválený na schôdzi veriteľov dňa

21. 10. 2013 a tento považoval za plán, ktorý podstatným spôsobom porušuje ,

rozhodol tak správne a odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvého stupňa stotožňuje.“

Sťažovatelia namietajú, že „v tejto časti odvolací súd rozhodoval nielen čisto

arbitrárne, ale aj v rozpore so zákonom. Z odvolania a odvolacieho dôvodu vyplýva, že

odvolateľ poukázaním na zmenu skutkového a právneho stavu v reštrukturalizácii nesporne

odkazoval tiež na zákonnú úpravu , podľa ktorej odvolací súd má pri

svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať na nový zmenený skutkový stav veci a mal by

rozhodovať podľa stavu platného v čase rozhodovania.“.

V tejto súvislosti sťažovatelia tvrdia, že s týmito a ďalšími skutočnosťami (absencia

odôvodnenia poskytnutia osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu) sa „odvolací súd

nevyporiadal a naopak nepriamo čisto arbitrárne ich odobril“, čím podľa nich došlo

napadnutým uznesením odvolacieho súdu k porušeniu ich základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že „Porušovateľ Krajský súd v Bratislave

uznesením č. zo dňa 18. 02. 2014 porušil právo sťažovateľov na súdnu

ochranu podľa a jeho základné právo na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a uznesenie

Porušovateľa č. zo dňa 18. 02. 2014 zrušil, a sťažovateľom priznal

náhradu trov konania vo výške 340,90 Eur.“.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovatelia tiež

navrhujú, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 18. februára 2014 do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu

vo veci samej, predovšetkým s poukazom na okresným súdom vydané uznesenie sp. zn.

z 12. marca 2014, ktorým rozhodol o zastavení reštrukturalizačného konania

vedeného voči dlžníkovi, začatí konkurzného konania voči dlžníkovi a vyhlásení konkurzu

na majetok dlžníka, ktorého vykonateľnosť taktiež navrhujú odložiť. V nadväznosti na

účinky začatia konkurzného konania a vyhlásenia konkurzu sťažovatelia argumentujú, že

„ponechanie sťažnosťou napadnutého uznesenia vo vykonateľnosti je pre Sťažovateľa, ale

hlavne pre samotného Dlžníka nepochybne hrozbou väčšej ujmy, než aká môže vzniknúť

iným osobám pri odložení jeho vykonateľnosti“.

II.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd prípisom

zo 6. mája 2015 požiadal krajský súd o vyjadrenie. Predseda krajského súdu vo svojom

vyjadrení k sťažnosti z 2. júna 2015 (Spr 3227/15) doručenom ústavnému súdu faxovou

správou 3. júna 2014 a poštou 8. júna 2015 okrem iného uviedol:

„Odvolací súd svojím rozhodnutím v konaní vedenom pod sp. zn.

v právnej veci povolenej reštrukturalizácie dlžníka..., potvrdil napadnuté uznesenie

Okresného súdu Trenčín č. k. zo dňa 15. 11. 2013 s tým, že sa stotožnil

s názorom súdu prvého stupňa, spočívajúcom v tom, že zaradenie nezabezpečených

pohľadávok ďalšieho veriteľa Slovenská republika DÚ Trenčín, je v rozpore so zásadou

rovnosti veriteľov zakotvenou v ust. tak, ako to ustálil v rámci skutkového stavu súd

prvého stupňa. Ďalej odvolací súd konštatoval, že v danom prípade išlo o podstatné

porušenie ustanovení , týkajúcich sa vytvorenia skupín veriteľov, SR DÚ Trenčín

a Sociálna poisťovňa. Veritelia s rovnakým právnym postavením a rovnakými

ekonomickými záujmami, v danom prípade neboli zaradení do tej istej skupiny, čo má vplyv

na účastníka plánu Sociálna poisťovňa, zaradeného do skupiny s horším výhľadom miery

uspokojenia. Je možné konštatovať, že veriteľovi SR DÚ Trenčín boli poskytnuté v

porovnaní s veriteľom Sociálna poisťovňa osobitné výhody v súvislosti s ich

nezabezpečenými pohľadávkami, preto odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

konštatoval, že súd prvého stupňa vecne správne ustálil skutkový stav, ak na základe vyššie

uvedených právnych skutočností zistil, že reštrukturalizačný plán dlžníka je v rozpore so

zásadou rovnosti veriteľov v reštrukturalizácii. Odvolací súd na takto zistenom skutkovom

základe sa preto stotožnil so záverom zisteným súdom prvého stupňa aj v tom, že zo

zápisnice zo schvaľovacej schôdze plynie záver, že reštrukturalizačný plán bol prijatý aj s

nahradeným prejavom veriteľa VÚB, pretože pokiaľ tento veriteľ nemal hlasovacie právo z

dôvodu popretia pohľadávok v celom rozsahu, čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti,

súd prvého stupňa v zmysle ust. považoval veriteľa patriaceho do tejto

skupiny za skupinu súh1asiacu s plánom. V kontexte obsahu odvolania odvolateľa proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa vydaného v konaní pod č. k. zo dňa 15.

11. 2013, odvolací súd konštatoval, že odvolateľ nepreukázal, že medzičasom sa po vydaní

rozhodnutia súdu prvého stupňa zmenili skutočnosti a že došlo zo strany veriteľa dlžníka k

úhrade niektorých pohľadávok veriteľa. Na takto zistenom skutkovom základe, s poukazom

na vyššie uvedené skutočnosti, ktoré sú obsahom odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho

súdu sp. zn. zo dňa 18. 02. 2014, odvolací súd s poukazom na obsah

sťažnosti sťažovateľov doručenej Ústavnému súdu SR dňa 02. 05. 2014 uvádza, že ju

považuje v celom rozsahu za nedôvodnú.

Nedôvodnosť podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľov odvolací súd vidí v tom, že

zo spisu, ktorý bol predložený odvolaciemu súdu súdom prvého stupňa, ani zo spisu

vedenom v odvolacom konaní, nevyplývali žiadne skutkové okolnosti, na základe ktorých by

bolo nutné zo strany odvolacieho súdu v odvolacom konaní k nim prihliadnuť. Odvolací súd

poukazuje, že ak by bola súčasťou spisu vedeného pod sp. zn. alebo vedeného

pod sp. zn. listina, ktorá by preukazovala odvolateľom tvrdené skutočnosti,

a to že došlo k plneniu pohľadávok, teda že zaniklo postavenie veriteľa Sociálna poisťovňa,

odvolací súd by sa samozrejme zaoberal tým, či doložená listina preukazujúca zánik

postavenia veriteľa Sociálna poisťovňa, je právne relevantná na to, že by zakladala zánik

postavenia tohto veriteľa v konaní o reštrukturalizácii na majetok označeného dlžníka.“

V nadväznosti na uvedené predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení

konkretizuje, že „... 1. do spisu súdu prvého stupňa v konaní sp. zn. , ako aj

2. do spisu vedeného na odvolacom súde pod sp. zn. nebola

doložená žiadna listina, písomný prejav vôle, alebo doklad, z ktorého obsahu by vyplývalo:

a) že dotknutý veriteľ nie je veriteľom v reštrukturalizácii titulom plnenia jeho

pohľadávky zo strany iného veriteľa dlžníka, tak ako iba tvrdil (žiadnym spôsobom

nedoložil) odvolateľ vo svojom odvolaní voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

b) že Sociálna poisťovňa, ktorej malo zaniknúť postavenie veriteľa

v reštrukturalizácii neuskutočnila žiaden právny úkon, ako je späťvzatie prihlášky do

konania, oznámenie o zániku procesného postavenia veriteľa v reštrukturalizácii, alebo iné

podanie, z ktorého obsahu by vyplynulo, že na uplatnených nárokoch ďalej netrvá alebo by

vyplynulo, že jej zaniklo postavenie veriteľa v konaní titulom úhrady/zaplatenia jej

pohľadávok.

c) že bol doložený konečný zoznam pohľadávok, ktorý je listinou, upravujúcou

postavenie veriteľa z hľadiska jeho nárokov, z ktorej by vyplývalo, že dotknutý veriteľ,

ktorému malo byť poskytnuté plnenie iným veriteľom dlžníka, nie je ďalej veriteľom

v konaní.

Odvolací súd je povinný vychádzať z obsahu listín, ktoré sú súčasťou spisu vedeného

na súde prvého stupňa, ako aj na odvolacom súde, avšak v posudzovanej právnej veci,

odvolací súd nemohol prihliadnuť k odvolaniu a na tomto základe, tak ako je vyššie

uvedené, nepovažuje ústavnú sťažnosť za dôvodnú, nakoľko:

1. Neboli doručené žiadne listiny, doklady, z ktorých by jednoznačne vyplývalo

a odvolací súd mal za preukázané, že zaniklo postavenie dotknutého veriteľa plnením jeho

pohľadávky iným veriteľom dlžníka, tak ako sa uvádza v ústavnej sťažnosti sťažovateľov.

2. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že podľa hmotného práva je možné plniť za

inú osobu, v danom prípade dlžníka v reštrukturalizácii, iba so súhlasom dlžníka, že doteraz

nebolo preukázané, iba tvrdené v ústavnej sťažnosti, s tým, že povinnosťou veriteľa, ak

plnenie namiesto dlžníka príjme zo strany inej osoby ako je osoba samotného dlžníka, aby

skutočnosť zániku postavenia veriteľa doložil, oznámil buď samotnému dlžníkovi, súdu

prvého stupňa do spisu vedeného pod sp. zn. alebo odvolaciemu súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. tak, aby bolo nepochybne súdu riadne preukázané, že

nastala právna skutočnosť odlišná a významná pre rozhodnutie o odvolaní, ktorá zakladá

dôvodný postup pre zmenu rozhodnutia napadnutého odvolaním. Žiadna takáto listina,

doklad nebol založený v spise, nebola súčasťou spisu, preto nebolo možné prihliadnuť

k tvrdeným skutočnostiam, ktoré boli obsahom odvolania a sú zároveň obsahom ústavnej

sťažnosti sťažovateľov.

Odvolací súd konštatuje, že v zozname pohľadávok, ktoré vedie správca, nebola

vykonaná žiadna zmena postavenia veriteľa, ktorému údajne malo zaniknúť postavenie

veriteľa v konaní, pričom zoznam pohľadávok, konečný zoznam pohľadávok je listinou,

ktorá má výpovednú hodnotu a je zároveň listinou, ktorá pre účely konania podľa

osobitného zákona, a to zobrazuje verne skutočnosti právne relevantné

pre vedenie konania, rozhodovanie o právach a povinnostiach.

Odvolací súd preto postupoval vecne správne, ak na základe ním zisteného

skutkového stavu s poukazom na vyššie uvedené právne skutočnosti, potvrdil rozhodnutie

súdu prvého stupňa ako vecne správne.

Na základe uvedených skutočností nie je možné vyhovieť podanej ústavnej sťažnosti

sťažovateľov, nakoľko nebolo porušené ustanovenie a odvolací súd

nemohol dospieť k inému právnemu záveru, než je vyjadrený vo výrokovej časti uznesenia

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 18. 02. 2014.

Z uvedených dôvodov je ústavná sťažnosť sťažovateľov nedôvodná.“

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili

sťažovatelia, a to predovšetkým pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , , IV. ÚS

288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , , IV.

ÚS 27/2010).

Z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd

považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a

zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a jemu porovnateľnom práve na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a ich prípadné porušenie je potrebné posudzovať

spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku, alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po

vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia ich základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 15. novembra 2013 o zamietnutí reštrukturalizačného plánu dlžníka schvaľovaného na

schvaľovacej schôdzi konanej 21. októbra 2013.

Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd v kontexte s účelom

predbežného prerokovania preskúmal sťažnostnú argumentáciu sťažovateľov, ktorá je

vo svojej podstate založená na tvrdení, že krajský súd ako odvolací súd „ pri svojom

rozhodovaní neaplikoval ustanovenie , ktoré aplikovať mal, pretože

vo veci boli také skutkové okolnosti, ktoré počas odvolacieho konania vyšli najavo,

a súčasne mohli mať za následok zmenu alebo zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa,

neodstránil vadu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu

v jeho časti, ktorou rozhodol o zamietnutí reštrukturalizačného plánu podľa ustanovenia

, ktoré vzhľadom k tejto vade bolo arbitrárnym rozhodnutím,

a ktoré Porušovateľ iba arbitrárne potvrdil“.

Právomoc súdov rozhodovať v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní vyplýva

z . Podrobnosti o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi aj

vo vymedzených veciach ustanoví v zmysle splnomocňovacej ústavnej normy zákon

( ). Týmto zákonom je zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý

v rámci tretej časti nazvanej „Reštrukturalizácia“ upravuje v jej ôsmej hlave aj ingerenciu

všeobecných súdov v procese reštrukturalizácie formou potvrdenia plánu súdom (§ 153

zákona o konkurze a reštrukturalizácii) alebo zamietnutia plánu súdom v zákonom

ustanovených prípadoch [§ 154 ods. 1 písm. a) až f) zákona o konkurze a reštrukturalizácii].

Kým uznesenie o potvrdení plánu súdom obsahuje aj rozhodnutie o skončení

reštrukturalizácie, dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí plánu je, že súd jedným

rozhodnutím zastaví reštrukturalizačné konanie dlžníka, začne konkurzné konanie proti

dlžníkovi a vyhlási na jeho majetok konkurz (§ 154 ods. 3 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii). Aj z dôvodu závažnosti dôsledkov zamietnutia plánu súdom zákon

o konkurze a reštrukturalizácii ustanovuje pre tieto prípady dvojinštančné konanie, keďže

proti uzneseniu okresného súdu pripúšťa právo na podanie odvolania. Okruh subjektov

oprávnených podať odvolanie je však výrazne limitovaný a patrí medzi nich len

predkladateľ plánu, a v prípade veriteľského návrhu na povolenie reštrukturalizácie je ním

podľa § 133 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii aj správca (obdobne

).

Na základe uvedených ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii rozhodoval

vo veci povolenej reštrukturalizácie dlžníka aj krajský súd, ktorému bolo predložené na

rozhodnutie odvolanie reštrukturalizačného správcu proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 15. novembra 2013 o zamietnutí reštrukturalizačného plánu dlžníka.

Reštrukturalizačný správca v odvolaní navrhol, aby krajský súd uznesenie okresného súdu

zmenil tak, že reštrukturalizačný plán dlžníka potvrdí.

V napadnutom uznesení krajský súd po opise predchádzajúceho konania, obsahu

uznesenia okresného súdu sp. zn. z 15. novembra 2013, ktorým bol zamietnutý

reštrukturalizačný plán dlžníka, a obsahu odvolania reštrukturalizačného správcu

v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:

„Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý ustálil

právny názor spočívajúci v tom, že zaradenie nezabezpečených pohľadávok veriteľa

Sociálna poisťovňa do inej skupiny ako nezabezpečených pohľadávok ďalšieho veriteľa SR

Daňový úrad Trenčín je v rozpore so zásadou rovnosti veriteľov, zakotvenou v ustanovení

. Odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ dvaja veritelia s rovnakými právami

a rovnakou právnou subjektivitou nemajú rovnaké postavenie v predloženom

reštrukturalizačnom pláne (v dôsledku zaradenia do rôznych skupín s rôznym pomerom

uspokojenia), došlo k porušeniu základnej zásady rovnosti účastníkov reštrukturalizačného

konania/reštrukturalizačného plánu. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa

konštatuje, že sa v danom prípade jedná o podstatné porušenie ustanovení týkajúcich

sa vytvorenia skupín veriteľov SR Daňový úrad Trenčín a Sociálna poisťovňa. Veritelia

s rovnakým právnym postavením a rovnakými ekonomickými záujmami, v danom prípade

neboli zaradení do tej istej skupiny, čo má vplyv na účastníka plánu Sociálna poisťovňa,

zaradeného do skupiny s horším výhľadom miery uspokojenia. Je možné konštatovať, že

veriteľovi SR Daňový úrad Trenčín boli poskytnuté v porovnaní s veriteľom Sociálna

poisťovňa osobitné výhody v súvislosti s ich nezabezpečenými pohľadávkami, preto súd

prvého stupňa správne konštatoval reštrukturalizačný plán dlžníka za v rozpore s rovnosťou

veriteľov v reštrukturalizácii. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že

zo zápisnice zo schvaľovacej schôdze plynie záver, že reštrukturalizačný plán bol prijatý aj

s nahradeným prejavom veriteľa VÚB, pretože pokiaľ tento veriteľ nemal hlasovacie právo z

dôvodu popretia jeho pohľadávok v celom rozsahu čo do právneho dôvodu

a vymáhateľnosti, súd v zmysle ust. považoval veriteľa patriaceho do tejto

skupiny za skupinu súhlasiacu s plánom. Pokiaľ odvolateľ poukázal na to, že medzičasom

a po vydaní rozhodnutia súdu prvého stupňa došlo zo strany veriteľa dlžníka k úhrade

niektorých pohľadávok dlžníka, toto tvrdenie nemohlo mať vplyv na rozhodnutie

odvolacieho súdu v uvedenej veci. Pokiaľ súd prvého stupňa rozhodoval

o reštrukturalizačnom pláne v znení, v akom bol schválený na schôdzi veriteľov dňa

21. 10. 2013 a tento považoval za plán, ktorý podstatným spôsobom porušuje ,

rozhodol tak správne a odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvého stupňa stotožňuje.

Odvolací súd zistil, že rozhodnutie Okresného súdu Trenčín zo dňa 15. 11. 2013

č. k. je vecne správne v celom rozsahu...

Odvolací súd na základe posúdenia veci dospel k názoru, že odvolanie nie je

dôvodné, a preto, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci a vyslovil

správny právny názor, vydal rozhodnutie, ktorým potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého

stupňa v celom rozsahu.“

Ústavný súd je toho názoru, že pri vyhodnocovaní aspektov ústavnosti napadnutého

uznesenia je potrebné prihliadať na obsah uznesenia okresného súdu, ktoré predchádzalo

vydaniu napadnutého uznesenia. Vo svojej ustálenej judikatúre totiž ústavný súd

zdôrazňuje, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria z hľadiska predmetu konania jeden

celok, a preto odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , ).

Ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že vo veci konajúce súdy sa pri

rozhodovaní o návrhu na potvrdenie reštrukturalizačného plánu okrem skúmania jeho

obsahových náležitostí sústredili v podstatnej miere aj na námietky vznesené zo strany

veriteľov (Sociálna poisťovňa a VÚB, a. s.), obsiahnuté v ich žiadostiach k samotnému

reštrukturalizačnému plánu v zmysle § 145 zákona o konkurze a reštrukturalizácii,

doručených okresnému súdu pred podaním návrhu na potvrdenie plánu súdom, ako aj

prednesených v rámci rozpravy na schvaľovacej schôdzi konanej 21. októbra 2013. Veriteľ,

Sociálna poisťovňa, podaním doručeným reštrukturalizačnému správcovi 11. októbra 2013

žiadal o zaradenie prihlásenej pohľadávky v sume 1 702,21 € do skupiny pre plánom

nedotknuté pohľadávky. V rozprave na schvaľovacej schôdzi vzniesla Sociálna poisťovňa

námietky proti schvaľovanému reštrukturalizačnému plánu z dôvodu, že «je poskytovateľom

štátnej pomoci, preto je nutné zaradiť ňou prihlásené pohľadávky do skupiny pre plánom

nedotknuté pohľadávky a preto nesúhlasila so zaradením pohľadávok do skupiny „G“

(skupina pre ostatné nezabezpečené pohľadávky veriteľov; navrhovaný rozsah uspokojenia

alternatívne: v prípade zamietnutia incidenčných žalôb veriteľa VÚB, a. s., 100 % zistenej

sumy, v prípade právoplatného rozhodnutia o zistení pravosti pohľadávky VÚB, a. s., 7 %

zo zistenej sumy, pozn.). V tejto súvislosti poukázala na zaradenie pohľadávok Daňového

úradu Trenčín do skupiny „C“, v ktorej skupine by mali byť uspokojené na 100 %.». Ďalej

Sociálna poisťovňa namietala, že „v prípade prijatia plánu v predloženom znení bude

poskytovať štátnu pomoc, čo pre dlžníka znamená nenáležitú hospodársku výhodu“. Veriteľ,

VÚB, a. s., ktorého prihlásená pohľadávka v sume 1 446 435,79 € bola reštrukturalizačným

správcom v celom rozsahu popretá, podaním doručeným reštrukturalizačnému správcovi

14. októbra 2013 žiadal o zaradenie pohľadávky do skupiny pre nezabezpečené pohľadávky.

V rozprave na schvaľovacej schôdzi vzniesla VÚB, a. s., námietky proti schvaľovanému

reštrukturalizačnému plánu s poukazom „na nejasnú podnikateľskú aktivitu dlžníka“.

V konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu tak okresný súd, ako aj krajský

súd skúmali okolnosti prihlásenia pohľadávok uvedených veriteľov, predovšetkým ich

zaradenie do jednotlivých skupín vytvorených v pláne podľa § 137 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii na účely hlasovania o prijatí plánu. Rovnako skúmali aj otázku

osobitného postavenia účastníkov plánu  poskytovateľov štátnej pomoci a spôsob

navrhovaného uspokojovania ich pohľadávok v reštrukturalizačnom pláne v zmysle § 148

ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. To všetko bolo potrebné posúdiť vo vzťahu

k vytýkanému porušeniu zásady rovnosti veriteľov ustanovenej v § 6 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii (zo strany Sociálnej poisťovne), a to z toho hľadiska, či tým nedošlo

k naplneniu dôvodu na zamietnutie plánu vyplývajúceho z § 154 ods. 1 písm. a) a b) zákona

o konkurze a reštrukturalizácii.

Krajský súd náležite objasnil, že na základe listinných dôkazov nachádzajúcich sa

v spise okresného súdu (reštrukturalizačný plán v znení, v akom bol schválený na

schvaľovacej schôdzi veriteľov 21. októbra 2013, ktorého prílohu v zmysle § 142 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii tvorí okrem iného vždy zoznam pohľadávok) možno vyvodiť

záver, že reštrukturalizačný správca pri zaraďovaní veriteľov s rovnakým právnym

postavením a rovnakými ekonomickými záujmami (veritelia, ktorí môžu byť poskytovatelia

štátnej pomoci podľa o štátnej pomoci v znení neskorších

predpisov) postupoval v rozpore so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii. Ústavný súd si

pri preverovaní okolností, z ktorých krajský súd vychádzal, vyžiadal aj spis vedený

okresným súdom vo veci reštrukturalizácie dlžníka a v kontexte s obsahom námietok

sťažovateľov obsiahnutých v sťažnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery

krajského súdu v tomto smere nie sú svojvoľné a z ústavného hľadiska neudržateľné, keďže

neboli prijaté ani v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý

proces.

Vo vzťahu k namietanému zániku pohľadávok veriteľov Sociálna poisťovňa

a Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., v čase podania odvolania reštrukturalizačným

správcom ich zaplatením v plnej výške, čím podľa sťažovateľov malo dôjsť k zmene

skutkového a právneho stavu, ktorý mal zohľadniť pri svojom rozhodovaní odvolací súd,

ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu zistil, že „za účelom nápravy

prvostupňovým súdom konštatovaného stavu poskytnutia osobitnej výhody veriteľovi

Daňový úrad Trenčín oproti veriteľovi Sociálna poisťovňa“, veriteľ a účastník plánu

uhradil 27. novembra 2013 za dlžníka jeho dlh voči Sociálnej

poisťovni a 6. decembra 2013 uhradil dlh voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s.,

v celom rozsahu, o čom doložil príjmové účtovné doklady a čestné vyhlásenie

zo 6. decembra 2013.

Súčasne ústavný súd poukazuje na to, že Sociálna poisťovňa, ktorej malo zaniknúť

postavenie veriteľa v reštrukturalizácii, nesporne neuskutočnila žiadny právny úkon, ako je

späťvzatie prihlášky do konania, oznámenie o zániku procesného postavenia veriteľa

v reštrukturalizácii alebo iné podanie, z obsahu ktorého by vyplynulo, že na uplatnených

nárokoch ďalej netrvá, alebo by vyplynulo, že jej zaniklo postavenie veriteľa v konaní

z titulu zaplatenia jej pohľadávok (pričom táto povinnosť veriteľovi vyplýva priamo z § 27

ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pozn.). Nakoniec táto skutočnosť nevyplýva

ani z konečného zoznamu pohľadávok ako listiny upravujúcej postavenie veriteľa z hľadiska

jeho nárokov, z ktorej by vyplývalo, že dotknutý veriteľ, ktorému malo byť poskytnuté

plnenie iným veriteľom dlžníka, nie je ďalej veriteľom v konaní.

Ústavný súd pri hodnotení postupu krajského súdu vychádzal z celkového charakteru

a konštrukcie procesu reštrukturalizácie zakotveného v zákone o konkurze

a reštrukturalizácii, z ktorej nepochybne vyplýva, že zodpovednosť za priebeh a dosiahnutie

cieľa reštrukturalizačného konania je rozdelená medzi veriteľské orgány, správcu a súdy.

Súd je v zmysle § 131 zákona o konkurze a reštrukturalizácii poverený dohľadom nad

činnosťou dlžníka, správcu i veriteľských orgánov a v súvislosti s reštrukturalizačným

plánom je oprávnený rozhodovať o jeho potvrdení alebo o zamietnutí. Konajúci súd nemôže

reštrukturalizačný plán meniť ani vylepšovať, môže ho však uznesením zamietnuť vtedy, ak

bude naplnený niektorý z dôvodov ustanovených v § 154 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii.

Konkurzné a reštrukturalizačné konanie predstavujú osobitný druh občianskeho

súdneho konania. Základným prameňom občianskeho práva procesného je Občiansky súdny

poriadok (ďalej aj „OSP“). V § 196 zákona o konkurze a reštrukturalizácii je vyjadrená

zásada subsidiarity tohto zákona vo vzťahu k . Podľa

uvedeného ustanovenia sa na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na

začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie primerane použijú

ustanovenia . Primeranosť aplikácie ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku znamená, že tieto ustanovenia je potrebné aplikovať v súlade s účelom

a cieľom konkurzného alebo reštrukturalizačného konania. Z povahy veci však vyplýva, že

na rozhodovanie o potvrdení alebo zamietnutí reštrukturalizačného plánu dlžníka súdom

nemožno primerane aplikovať [pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase

jeho vyhlásenia (tak ako tvrdia sťažovatelia)], pretože potvrdeniu alebo zamietnutiu súdom

podlieha plán, ktorý prijme schvaľovacia schôdza, pričom odvolací súd nemôže rozhodovať

o dodatočne zmenenom pláne.

Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu za

ústavne udržateľné, a to aj napriek pomerne stručnému odôvodneniu tej jeho časti, ktorá

obsahuje hodnotiace úsudky k zadováženým dôkazom a v ktorej sú formulované právne

závery. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní

o sťažnostiach podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti

napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek

vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto

aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho ústavnej

akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych

názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného

súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten

bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam.

Ústavný súd nezistil existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu, že by napadnuté

uznesenie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené,

resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, pretože krajský súd

postupoval v súlade so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii a prihliadajúc na účel

a zmysel právnej úpravy a aplikovateľných právnych inštitútov vyplývajúcich z použitého

zákona.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti napadnutého

uznesenia krajského súdu nemôže byť samo osebe dôvodom porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru. Krajský súd neodmietol

sťažovateľom (ako účastníkom reštrukturalizačného plánu) poskytnutie súdnej ochrany,

keďže reštrukturalizačným plánom sa na základe odvolania predkladateľa plánu zaoberal

a rozhodol o ňom. Ústavný súd preto nenachádza takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a základným právom na súdnu ochranu ustanoveným v čl. 46

ods. 1 ani právom na spravodlivé súdne konanie vyplývajúcim z

dohovoru, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom

uvedeným v napadnutom uznesení nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Sťažovatelia okrem strohej konštatácie o nepochybnom porušení ich v sťažnosti

označeného základného práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu iba uviedli, že sú (boli) účastníkmi reštrukturalizačného konania

a reštrukturalizácie a že týmto uznesením „sa rozhodlo o ich právach“, pritom toto svoje

tvrdenie ničím neodôvodnili, nepreukázali existenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a namietaným porušením ich označených práv.

Pokiaľ sťažovatelia v súvislosti s tvrdeným porušením ich základného práva podľa čl.

46 ods. 1 a práva podľa dohovoru namietali, že vyhlásenie konkurzu na

majetok dlžníka ako dôsledok zamietnutia reštrukturalizačného plánu dlžníka znamená pre

nich, ale hlavne pre samotného dlžníka hrozbu väčšej ujmy, túto skutočnosť bližšie

nešpecifikovali, pričom z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by namietali aj samotné uznesenie

okresného súdu sp. zn. z 12. marca 2014 (o zastavení reštrukturalizačného

konania vedeného voči dlžníkovi, začatí konkurzného konania a vyhlásení konkurzu na

majetok dlžníka).

Navyše ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. zistil, že obaja

sťažovatelia si prihlásili svoje pohľadávky v konkurznom konaní a stali sa tak jeho

účastníkmi. Sťažovateľ v 2. rade v priebehu konkurzného konania postúpil svoje pohľadávky

v celkovej zistenej sume 10 880,31 € na nových veriteľov. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 30. marca 2015 povolil vstup obchodnej spoločnosti PDB Group s. r. o.,

Lúka 214, do konkurzného konania ako novému veriteľovi pohľadávky sťažovateľa v 2. rade

ako pôvodného veriteľa, a to v rozsahu postúpenej pohľadávky, ktorá je vedená v zozname

pohľadávok pod č. 7/H 1. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25. apríla 2015. Uznesením

sp. zn. z 13. apríla 2015 okresný súd povolil vstup obchodnej spoločnosti TN

SaMo, s. r. o., Južná 6599/20, Trenčín, do konkurzného konania ako novému veriteľovi

pohľadávky sťažovateľa v 2. rade ako pôvodného veriteľa, a to v rozsahu postúpenej

pohľadávky, ktorá je vedená v zozname pohľadávok pod č. 7/H 2. Uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 28. apríla 2015.

Sťažovateľ v 1. rade je naďalej účastníkom konkurzného konania vedeného na

majetok dlžníka s celkovou zistenou pohľadávkou 27 451,04 €.

V okolnostiach daného prípadu teda neboli naplnené podmienky na vyslovenie

porušenia sťažovateľmi označených práv rozhodnutím ústavného súdu. Za daných okolností

preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej

neopodstatnenosti, a preto sťažnosť podľa odmietol.

Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov

v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2015