Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 129/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ZSNP RECYKLING, a. s.,

Priemyselná 12, Žiar nad Hronom, zastúpenej advokátom Mgr. Jurajom Seitzom,

Moyzesova 36, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn.

z 11. februára 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 26. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ZSNP RECYKLING, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. septembra 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ZSNP RECYKLING, a. s.

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Žiar

nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 11. februára 2015 a rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 26. mája 2016 (ďalej aj „napadnuté rozsudky“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v jej právnej veci (ako navrhovateľky) proti

odporcovi , sa domáhala určenia,

že záložné právo k nehnuteľnostiam neexistuje, alternatívne že záložné právo k nim je

nevykonateľné. Okresný súd rozhodol tak, že jej návrh v celom rozsahu zamietol. Po podaní

jej odvolania krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil a v časti trov prvostupňového

konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

3. Po podrobnom opísaní skutkového a právneho stavu, ktorý predchádzal podanej

žalobe, sťažovateľka v nosných dôvodoch sťažnosti:

- nesúhlasí s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu a predkladá vlastnú

interpretáciu na vec sa vzťahujúcej právnej úpravy [

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“)],

- poukazuje na to, že okresný súd a krajský súd jej nedali primeranú odpoveď na ňou

nastolené otázky relevantného významu, nezaoberali sa ani jediným právnym argumentom

predneseným sťažovateľkou v súdnom konaní a obmedzili sa výlučne len

na „konštatovanie o pretrvávajúcej existencii záložného práva záložného veriteľa“ (s. 7

sťažnosti), resp. „odporcu“ (s. 10 sťažnosti), hoci sťažovateľka stále tvrdila, že predmetné

ustanovenie zákona o konkurze sa „vzťahuje výlučne na veriteľov prihlásených pohľadávok

a prihlásených zabezpečovacích práv“. Uvádza tiež, že jeho aplikáciou „na konanie

neprihláseného záložného veriteľa dochádza k výraznému zásahu do ...

garantovaného vlastníckeho práva záložcu...“ a toto konštatovanie súčasne „je spôsobilé

zvýhodniť záložného veriteľa oproti iným veriteľom zabezpečeným tým istým zálohom...“.

4. Podľa sťažovateľky rozsudok krajského súdu „nespĺňa základné kvalitatívne

požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia“, ďalej je toho názoru, že krajský súd mal

konanie prerušiť z dôvodu protiústavnosti ustanovenia § 155 ods. 4 zákona o konkurze

(výklad, akým toto ustanovenie interpretovali okresný súd a krajský súd, považuje

sťažovateľka tiež za prejav „vysoko formalistického prístupu... arbitrárny... a neposkytujúci

spravodlivú súdnu ochranu účastníkom príslušného právom upraveného konania... výkonu

záložného práva ako zabezpečovacieho prostriedku“) a podať ústavnému súdu návrh

na začatie konania o súlade právnych predpisov. Taktiež vyjadruje nesúhlas s uvádzanou

judikatúrou všeobecných súdov, o ktorú sa opiera okresný súd vo svojom rozhodnutí.

Z uvedených dôvodov považuje napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu

za neodôvodnené, porušujúce jej základné právo vlastniť majetok podľa

(toto základné právo v petite sťažnosti však už nenamieta, pozn.), základné právo na súdnu

ochranu podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a právo na ochranu jej majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

5. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Ústavný súd... určuje, že rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa

11. 2. 2015, sp. zn. a následne rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo dňa 26. 5. 2016, sp. zn. , boli porušené základné ľudské práva

sťažovateľa podľa . ..., podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu

dohovoru o ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Ústavný súd... rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 11. 2. 2015, sp. zn.

, v celom rozsahu zrušuje a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo dňa 26. 5. 2016, sp. zn. , v celom rozsahu zrušuje a vec vracia Okresnému

súdu Žiar nad Hronom na nové konanie. Krajský súd Banská Bystrica je zároveň povinný

zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania...“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa môže ústavný

súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej a tiež to, keď v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne

procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené

základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú.

Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

9. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 11. februára 2015

10. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môžu domôcť využitím im dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

11. Sťažovateľka bola oprávnená podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu

odvolanie (čo aj využila v marci 2015), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd ako odvolací súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 26. mája 2016

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch.

13. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa a jemu porovnateľnom práve na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a ich prípadné porušenie je potrebné

posudzovať spoločne.

14. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

15. Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo

na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To

všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

16. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ),

t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania

na spravodlivý proces (m. m. , ), teda v tomto prípade súdy

nemuseli dať odpoveď na všetky právne otázky a právne východiská okresného súdu

(s ktorými sa stotožnil aj krajský súd), v okolnostiach posudzovanej veci nepochybne

reagovali na základ právneho sporu nastoleného sťažovateľkou.

17. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení

rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument

(Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko z 19. 2. 1998).

18. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

19. K napadnutému rozsudku krajského súdu (pozri najmä s. 5) ‒s prihliadnutím

na obsah rozhodnutia súdu prvého stupňa na s. 3 až s. 5 [vo svojej ustálenej judikatúre totiž

ústavný súd zdôrazňuje, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria z hľadiska predmetu

konania jeden celok, a preto odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , )], s ktorým sa

v celom rozsahu stotožnil krajský súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, ústavný súd konštatuje, že na rozdiel od názoru sťažovateľky je podľa

ústavného súdu výklad ustanovenia § 155 ods. 4 zákona o konkurze v spojení s inými

citovanými ustanoveniami tohto zákona a podaný

zo strany namietaných všeobecných súdov „de lege lata“ ústavne udržateľný (explicitne

na zdôraznenie názoru okresného súdu poukázal krajský súd na s. 6 odôvodnenia aj na nález

ústavného súdu sp. zn. zo 7. marca 2014 a uviedol ďalšie svoje úvahy

k neexistencii zániku záložného práva zriadeného k nehnuteľnostiam vo vlastníctve

sťažovateľky), čo v okolnostiach danej veci samo osebe nemôže zakladať jeho

arbitrárnosť alebo svojvoľnosť. V tejto súvislosti sa ústavný súd nestotožňuje ani

s argumentáciou sťažovateľky, že okresný súd nesprávne odkázal na rozhodnutie krajského

súdu sp. zn. (zo 17. septembra 2014, pozn.), pretože toto rozhodnutie sa

síce týkalo nariadenia predbežného opatrenia, ale na druhej strane sa dotýkalo aj samotnej

sťažovateľky a predchádzalo, resp. súviselo aj s rozhodnutím vo veci samej (sťažovateľka

v sťažnosti navyše uvádza, že nie je jej známa iná judikatúra všeobecných súdov, ktorá by

posudzovala obdobné skutkové a právne otázky, ktoré boli riešené okresným súdom

a krajským súdom, ako tomu bolo v jej veci, pozn.).

20. Ústavnému súdu neprislúcha v tomto type konania pred ústavným súdom

formulovať východiská, ako by mal právny poriadok „de lege ferenda“ upravovať (aj)

nastolený právny problém, ale iba posúdiť, či všeobecnými súdmi formulované právne

závery nie sú svojvoľné či zjavne neodôvodnené, čo zistené však nebolo (bod 19). Takisto

námietky sťažovateľky, že krajský súd mal konanie prerušiť z dôvodu protiústavnosti

ustanovenia § 155 ods. 4 zákona o konkurze (pozri bod 4) a podať ústavnému súdu návrh

na začatie konania o súlade právnych predpisov, nie je ústavný súd oprávnený riešiť

v konaní o jej individuálnej sťažnosti, pretože ústavný súd vychádza z prezumpcie

ústavnosti všetkých ustanovení zákona o konkurze.

21. V nie neposlednom rade ústavný súd dodáva – rešpektujúc triviálnu

spravodlivosť, že zohľadnil aj skutočnosť, čo je z hľadiska jadra sporu v hre (záväzok

sťažovateľky).

22. Ústavný súd na základe uvedeného (body 19 až 21) zastáva názor, že nemá

žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu. V tejto

súvislosti zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu

z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (). Ústavný súd

nie je ani opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného

súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný

súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,

v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor

všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný, čo sa však v prípade sťažovateľky nepotvrdilo.

23. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti

dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základných

práv podľa v spojení s právom podľa dohovoru, ktorých

vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu rozsudkom krajského súdu

24. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

25. V súvislosti s namietaným porušením označeného práva ústavný súd pripomína

svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), ktorej

súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z ( dodatkového protokolu), ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení týchto

základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného

súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením, čo sa však

v danej veci nepotvrdilo.

26. V okolnostiach daného prípadu podľa názoru ústavného súdu teda neboli

naplnené podmienky na vyslovenie porušenia práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

(porušenie základného práva podľa v petite ani sťažovateľka

nenamietala, pozn.). Tvrdenia sťažovateľky teda sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho

konania, ktoré skončilo výsledkom, s ktorým sa nevie stotožniť, čo však nemožno spájať

s porušením označeného práva, ktoré samo osebe nemôže nastať rozhodnutím štátneho

orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc ().

27. Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

dospel tiež k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti aj v tejto časti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

28. Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2017