Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 181/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť I. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a základného práva dediť majetok podľa čl. 20 ods. 1 tretej vety

rozsudkom Okresného súdu Topoľčany č. k. -82

z 2. marca 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -121

z 21. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2013

doručená sťažnosť I. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a základného práva dediť majetok podľa tretej vety

rozsudkom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) č. k. -82

z 2. marca 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -121 z 21. novembra 2012 (ďalej

aj „rozsudok krajského súdu“). Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil

podaním doručeným 3. apríla 2013.

Predmetom konania vedeného okresným súdom ako súdom prvého stupňa

bolo rozhodovanie o návrhu sťažovateľa a ďalších navrhovateľov na určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam špecifikovaným v návrhu. Okresný súd napadnutým rozsudkom

č. k. -82 z 2. marca 2012 návrh pre nedostatok naliehavého právneho záujmu

zamietol. Krajský súd rozsudkom č. k. -121 z 21. novembra 2012 rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

V odôvodnení podanej sťažnosti sťažovateľ namieta, že jeho návrh bol okresným

súdom zamietnutý napriek tomu, že návrh obsahoval „presný popis skutkového stavu“,

doložený nielen „listinnými dôkazmi, ale aj svedeckými výpoveďami... z ktorých vyplynulo,

že žalovaná strana konala nielen v rozpore s rodinnými dohodami právnych predchodcov

sťažovateľa, ale aj v rozpore s dobrými mravmi...

Zvlášť riadne preukázal, že tu bola uzavretá kúpnopredajná zmluva, ktorá nemohla

mať právny základ, aby sťažovateľ stratil vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.

Sťažovateľ poukazuje na to, že predložená kúpnopredajná zmluva nie je uzavretá tak,

aby nevzbudzovala žiadne pochybnosti.“.

Sťažovateľ tiež v sťažnosti uvádza, že bolo porušené „jeho právo, aby sa zaručilo,

že ako dedič mohol riadne vstúpiť do vlastníckych práv po svojej manželke ako celku“

a ako vlastník nehnuteľnosti mohol „z dôvodu dedičskej postupnosti uzavrieť nájomnú

zmluvu s miestnym poľnohospodárskym družstvom“ a dostávať z tohto nájomného vzťahu

„požitky z celej navrátenej nehnuteľnosti“.

V doplnení svojej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že k porušeniu základného práva

zaručeného treťou vetou došlo „nesprávnym postupom súdov a

následne ich nesprávnym rozhodnutím, nakoľko nerešpektovali právoplatné dedičské

rozhodnutia... a tým znemožnili nadobudnutie vlastníctva k predmetu dedičstva a tým

sťažovateľ stratil vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré nadobudol na základe

dedičského titulu“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci

takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľa zakotvené v článku 46 a článku 20 ods. 1,

tretia veta rozhodnutiami Okresného súdu Topoľčany

sp. zn. -82 zo dňa 02. 03. 2012 a Krajského súdu Nitra sp. zn.

-121 zo dňa 21. 12. 2012 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky nariaďuje, aby vo veci samej boli napadnuté

uvedené rozhodnutia zrušené a vo veci sa konalo v súlade so zásadami spravodlivého

rozhodnutia a sťažovateľovi bolo priznané jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré

nadobudol na základe dedičského titulu.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa úvahy

Ústavného súdu Slovenskej republiky.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd

Topoľčany povinný vyplatiť k rukám advokáta JUDr. M. Š...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie

konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu, teda tou časťou sťažnosti

(v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia

sa od ústavného súdu domáha ( ), čím zároveň vymedzí

predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil

za porušovateľa svojich práv. Preto tvrdenia o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý

sťažovateľ sčasti cituje mimo petitu v texte sťažnosti, je v súlade s doterajšou judikatúrou

ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa

(, , ).

1. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom okresného

súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v ,

obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného

práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže

v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným

súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (mutatis mutandis , , ,

, ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy

sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

V danom prípade namietaný rozsudok okresného súdu podliehal revíznej právomoci

krajského súdu v konaní o podanom odvolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc. Preskúmanie

napadnutého rozsudku okresného súdu by bolo v rozpore s princípom subsidiarity

zakotveným v , lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania

patrí do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označených

základných práv je z ústavného hľadiska preto podstatné a určujúce len preskúmanie

postupu krajského súdu (obdobne , , ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného

súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa tretej vety sa dedenie zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva v tom,

že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie

sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom

práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia

(napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. ,

). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná

odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko

z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť

súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho,

že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu

je kontrolovateľné.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech

(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Napriek nekonzistencii argumentácie obsiahnutej v sťažnosti možno z jej obsahu

vyvodiť, že ňou sťažovateľ vyjadruje najmä nesúhlas so zamietnutím ním podanej žaloby

pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom súdneho konania.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku č. k. -121 z 21. novembra

2012, ktorým rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, uviedol:

„Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( ) po zistení,

že odvolanie podal včas účastník konania a smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom, prejednal odvolanie navrhovateľa v 2. rade

na odvolacom pojednávaní nariadenom podľa a dospel k záveru,

že odvolanie navrhovateľa v 2. rade nie je dôvodné.

V tomto konaní sa navrhovatelia v 1.-5. rade svojím návrhom, doručeným súdu

prvého stupňa dňa 05. 12. 2011, domáhali určenia, že nehnuteľnosti v kat. úz. P., zapísané

2

na LV č. 2487 ako parc. č. 2743/1 – trvalé trávnaté porasty o výmere 80 ma parc. č.

2

2743/2 – trvalé trávnaté porasty o výmere 1263 mv podiele 2/30-ín, zapísané v PKN

2

vložke č. 500 ako parc. č. 611 – roľa o výmere 7646 mv podiele 2/6-ín a v PKN vložke č.

501 ako parc. č. 612 v podiele 7/42-ín, patria do vlastníctva M. K., rod. P., zomr... Na

návrh navrhovateľov, ktorým sa domáhali pripustenia zmeny návrhu, bola v priebehu

konania uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 17. 02. 2012 pripustená zmena návrhu, v

dôsledku čoho sa predmetom konania stal návrh navrhovateľov o určenie, že sú

spoluvlastníkmi vyššie popísaných nehnuteľností, každý v rovnakom pomere...

Návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení,

či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem

[ ]...

Určovacia žaloba v zmysle citovaného ustanovenia má preventívny charakter

a má miesto jednak tam, kde pomocou nej možno eliminovať stav ohrozenia, práva,

či neistoty v právnom vzťahu, ak zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak

v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje

obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť

úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov

účastníkov. Určovacia žaloba je procesným inštitútom, pre ktorý nie je rozhodujúca

hmotnoprávna legitimácia účastníkov. Úspešne ju môže podať len ten, kto má

na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Naliehavý právny záujem v podstate

nahrádza vecnú legitimáciu účastníkov. Pre úspech v spore nie je nutné, aby účastníci boli

subjektami práv a povinností, prípadne právneho vzťahu, ktoré majú byť určené,

ale podmienkou je, aby žalobca mal naliehavý právny záujem na určení, a to na určení proti

označenému žalovanému.

Ak sa žalobca domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľností, pre ktoré je v katastri

nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo vzťahu k tejto osobe nepochybne

naliehavý právny záujem na požadovanom určení. S prihliadnutím na význam zápisu

vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností (výpis z listu vlastníctva preukazuje vlastnícke

právo) a na jeho právne účinky je odôvodnený záver, že právne postavenie žalobcu

je za tejto situácie neisté a že bez požadovaného určenia by jeho právo mohlo byť

aj ohrozené. Pretože však rozhodnutie o určení vlastníckeho práva je podkladom

pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností, je žaloba o určenie vlastníckeho práva

spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie neistoty o skutočných právnych vzťahoch

medzi účastníkmi. Umožňuje totiž dosiahnuť zhodu medzi skutočným právnym stavom

a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností. Keďže však v zmysle ust.

rozsudok o určení vlastníckeho práva je záväzný len pre účastníkov konania, môže byť

podkladom pre vykonanie zmeny v zápise vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností len,

ak účastníkmi konania boli všetky osoby aktuálne (v čase rozhodovania) zapísané v katastri

ako vlastníci. Konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam preto musí zásadne

prebiehať medzi všetkými zapísanými vlastníkmi, resp. spoluvlastníkmi dotknutých

pozemkov v katastri nehnuteľností alebo tými, ktorí sú preukázane a platne právnymi

nástupcami (dedičmi alebo univerzálnymi sukcesormi) zapísaných vlastníkov, pretože

určovací výrok rozsudku má účinnosť iba vo vzťahu k účastníkom konania a nie aj voči

tretím osobám. Tieto osoby vytvárajú nerozlučné procesné spoločenstvo v zmysle § 91

ods. 2 na jednej alebo druhej strane. Ak by žaloba nesmerovala proti všetkým týmto

osobám, naliehavý právny záujem na požadovanom určení by nebol daný.

Platí teda, že základnou podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby podľa

je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.

Bez preukázania existencie takéhoto záujmu musí súd žalobu podľa

zamietnuť ako neprípustnú. Ide pritom o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie

žaloby; preto súd po zaujatí záveru, že určovacia žaloba podľa nie je

z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení procesné

prípustným nástrojom, na ochranu práva, zamietne takúto žalobu bez toho, aby sa zaoberal

meritom veci.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa i riadiac sa zhora uvedenými právnymi

závermi postupoval, keď prioritne zisťoval existenciu naliehavého právneho záujmu

na navrhovateľmi požadovanom určení. Pokiaľ po zistení nedostatku naliehavého právneho

záujmu, ktorý sčasti vyvodil z okolnosti, že účastníkmi konania nie sú všetci spoluvlastníci,

resp. ich právni nástupcovia, návrhov navrhovateľov zamietol, odvolací súd v tomto smere

jeho rozhodnutie považuje za vecne správne. Ako preukazuje obsah spisu, výsledky

vykonaného dokazovania v dostatočnom rozsahu osvedčujú, že návrh navrhovateľov

nesmeruje proti všetkým aktuálnym spoluvlastníkom sporom dotknutých nehnuteľností,

resp. ich právnym nástupcom... Vychádzajú z popísaných zistení niet teda pochýb o tom,

že pokiaľ sa navrhovatelia svojim návrhom domáhajú i určenia svojho vlastníckeho práva

k nimi označeným podielom k pôvodným pozemnoknižným parcelám č. 611 a 612

zapísaných vo vložkách č. 500 a 501 kat. úz. P., vo svojom návrhu neoznačili všetkých

do úvahy prichádzajúcich spoluvlastníkov, resp. ich právnych nástupcov a voči nim svoj

návrh ani nesmerovali. Konanie tak neprebieha medzi všetkými spoluvlastníkmi dotknutých

pozemkov, resp. ich právnymi nástupcami, čím ho zaťažili vadou spočívajúcou v nedostatku

procesného spoločenstva na strane odporcov. Tým nie je daný ani naliehavý právny záujem

na požadovanom určení. Správne preto súd prvého stupňa návrh navrhovateľov zamietol

bez posudzovania merita vecí, pričom správne poukázali na nedostatok pasívnej legitimácie

na strane odporcu v 3. rade, keď táto nevyplýva zo žiadnych v spise obsiahnutých listinných

dôkazov. Odvolací súd si v plnom rozsahu osvojil i rozhodnutie o náhrade trov konania,

keď súd prvého stupňa dôvodne postupujúc podľa v konaní plne úspešným

odporcom v 1. a 2. rade priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % potrebných

na ich účelné bránenie práva proti v konaní neúspešným navrhovateľom, keďže na strane

navrhovateľov neboli zistené a ani len tvrdené dôvody pre aplikáciu ust. ,

využijúc pritom postup podľa . Naproti tomu odporcovi v 3. rade náhradu

trov konania nebolo možné priznať, keďže v tomto smere návrh podľa

nepodal.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

ako vecne správny podľa potvrdil, keď súd prvého stupňa vo veci

dostatočne zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver.“

Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach

podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného

rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich

zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho

„vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti

a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych názorov všeobecných

súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu

by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten

bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (mutatis mutandis ).

Z citovanej časti rozsudku krajského súdu vyplýva, že svoj právny názor krajský súd

zdôvodnil ústavne konformným spôsobom, aplikujúc na prípad relevantnú právnu normu

[konkrétne ], pričom rozhodnutie krajského

súdu vo veci dostatočne odôvodnil tak, že nevykazuje znaky arbitrárnosti. V danom prípade

súčasne nebolo zistené (sťažovateľ v tomto smere ani neargumentoval), že by krajský súd

rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou všeobecných súdov aplikovateľnou v obdobných

prípadoch bez toho, aby svoje rozhodnutie primerane odôvodnil.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd v posudzovanom prípade nenachádza

dôvody na to, aby právne závery krajského súdu formulované v jeho rozsudku mohol

nahradiť právnymi názormi, ktoré prezentuje vo svojej sťažnosti sťažovateľ. Uvedené platí

aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným

smerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým

sťažovateľ nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný

nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným

súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym

základom pre namietanie porušenia základného práva (napr. ).

Posúdením obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu z ústavne významných hľadísk dospel ústavný súd k záveru, že napadnutým

rozhodnutím krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu

zaručeného . Napadnutým rozhodnutím nemohlo byť porušené ani právo

na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručené čl. 46 ods. 2

, keďže predmetom konania, v ktorom bol napadnutý rozsudok vydaný, bola žaloba

o určenie vlastníckeho práva, a nie prieskum zákonnosti rozhodnutia verejnej správy, ktorý

by mohol byť realizovaný len v rámci správneho súdnictva.

Rovnako nemohlo označeným rozsudkom krajského súdu dôjsť ani k porušeniu

základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,

iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom

podľa , keďže konajúce súdy svojím rozhodnutím neobmedzili

ani nevylúčili možnosť sťažovateľa domáhať sa takejto náhrady škody od štátu, ktorý

v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o zodpovednosti za škodu“) nesie za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

zodpovednosť. K porušeniu označeného základného práva by mohlo dôjsť v prípade,

ak by všeobecný súd neodôvodnene zamietol návrh na náhradu škody uplatnenej proti štátu

v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu.

Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavný súd

poznamenáva, že tento článok neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva

alebo slobody, ale len odkazuje na zákonnú úpravu podmienok a podrobností súdnej

ochrany (m. m. ), resp. len ukladá štátu povinnosť upraviť podmienky

a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane zákonom (m. m. ). Ústavný

súd však v konaní podľa rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného

práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave , prípadne práva zaručeného

medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom

iné ustanovenie uvedených právnych aktov možno namietať vždy len v spojení

s namietaným porušením základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

).

S prihliadnutím na absenciu priamej súvislosti medzi základným právom na súdnu

a inú právnu ochranu zaručeným na jednej strane a napadnutým rozsudkom

krajského súdu na druhej strane považuje ústavný súd sťažnosť v tejto časti za zjavne

neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o porušenie základného práva dediť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1

treťou vetou , ktoré sťažovateľ spája s porušením základného práva na súdnu ochranu

podľa , ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z ,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom

porušení základného práva podľa by bolo teda možné uvažovať

len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv vyjadrených v až alebo práva podľa

dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (napr. , ,

). Ak teda v označenom konaní nedošlo k porušeniu základného práva

podľa , neprichádza potom do úvahy ani vyslovenie porušenia základného

práva sťažovateľa podľa tretej vety .

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označeného základného práva sťažovateľa

ústavný súd ďalej pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky

(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody

(, , , ). Z okolností prípadu je zrejmé,

že všeobecné súdy nerozhodovali o dedičskom práve sťažovateľa, ale o návrhu na určenie

vlastníckeho práva, na ktorého prerokovanie nebola splnená zákonom ustanovená

podmienka existencie naliehavého právneho záujmu na žalovanom určení. Ústavný súd teda

nezistil ani relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom krajského súdu a základným

právom zaručeným treťou vetou , porušenie ktorého navrhovateľ

namieta v sťažnosti, a preto aj vo vzťahu k namietanému porušeniu tohto základného práva

považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Za daných okolností ústavný súd sťažnosť proti rozsudku krajského súdu odmietol

podľa považujúc ju za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších návrhoch

sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013