Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 56/2012
PDF · 218.12 KB
No categories available
III. ÚS 56/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď., Česká republika, a M. T., B., zastúpených
advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní
vedenom Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 24 Co 30/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. a M. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára
2012 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. a M. T. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), ktorou
namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
(sťažovatelia nesprávne uvádzajú odsek1 tohto článku, ktorý sa v skutočnosti na odseky
nedelí) Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod
sp. zn. 24 Co 30/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia 10. októbra 1997 podali na Okresnom súde
Senica (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou „sa domáhali... určenia vlastníctva
k majetku, ktorý JUDr. J. J... zapísal do konkurznej podstaty Ž., s. r. o. aj keď nikdy nebol
vlastníkom“. Okresný súd vo veci vydal 24. septembra 2009 rozsudok, proti ktorému podali
sťažovatelia odvolanie. Odvolanie aj s pripojeným spisom okresného súdu bolo zaslané
krajskému súdu 22. januára 2010. Odvolacie konanie však nebolo dosiaľ skončené.
Sťažovatelia poukázali na svoju predchádzajúcu sťažnosť podanú ústavnému súdu
25. januára 2010, ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov okresným súdom. O podanej sťažnosti ústavný súd rozhodol
nálezom č. k. II. ÚS 187/2010-42 z 24. júna 2010, ktorým vyslovil porušenie základných
práv sťažovateľov okresným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C 102/03, priznal im
finančné zadosťučinenie (každému v sume po 3 500 €), ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 470,18 €.
Keďže sťažovatelia neboli spokojní s dĺžkou odvolacieho konania na krajskom súde,
podali predsedovi krajskému súdu sťažnosť z 29. decembra 2011. Predseda krajského súdu
odpovedal na ich sťažnosť listom z 12. januára 2012, z obsahom ktorého však sťažovatelia
nesúhlasili aj vzhľadom na vyjadrenie konajúcej sudkyne, že v predmetnej veci „ide
o komplikovaný spor o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, ktorá bola odpredaná
terajšiemu vlastníkovi, správcom konkurznej podstaty úpadcu, ktorej spoločníkom bol
navrhovateľ v prvom rade“. Sťažovatelia v sťažnosti oponujú voči uvedenému názoru
tvrdiac, že predmet sporu nie je komplikovaný ani právne zložitý, pretože ide „o bežnú
určovaciu žalobu“. Sťažovatelia ďalej poukázali na to, že «od podania opakovaného
odvolania zo dňa 10. 11. 2009 uplynulo 17 mesiacov a spis bol nedotknutý na odvolacom
súde, čo je vážnym prieťahom v súdnom konaní. Na odvolacom súde bol spis už opakovane
a pri podržaní si právneho názoru, mala byť vec ihneď vrátená okresnému súdu v Senici!!...
Zo spisuje zrejmé, že SKP postupoval v rozpore so zákonom, keď nehnuteľnosť
odpredal aj keď „nikdy“ nebol ich vlastníkom, čím bolo porušené ust. § 19 ods. 2 ZKV, ako
aj čl. 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy SR a nehnuteľnosti predal skôr, ako súdy rozhodli vo veci
samej...
Predaju SKP bránila aj žaloba o vylúčenie veci z konkurznej podstaty podľa § 19
ods. 2 ZKV, (ktorý spor bol ukončený nespravodlivým rozsudkom č. 6 Obo 62/03 dňa
5. 1. 2004, pozri stanovisko NS SR sp. zn. Obpj 7/2002) a zásadne skončil tak ako skončil
iba preto, že už náprava nebola reálne možná a dokonca peniaze z konkurzu boli
„veriteľom“ (aj neoprávneným v predstihu) vyplatené!!...
Nakoľko prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je organizovanie procesného postupu
v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav, kvôli ktorému sa osoba obrátila
na súd so žiadosťou o rozhodnutie (IV. ÚS 7/02-35, III. ÚS 282/06-22), je možné vyššie
uvedené konanie porušovateľa charakterizovať ako konanie s prieťahmi...
Prieťah aj odvolacím súdom bol spôsobený podľa nášho názoru tým, že vo veci (od
podania odvolania zo dňa 10.11.2009) ešte nerozhodol, aj keď má k dispozícii rozhodnutia
NS SR č. 6 Obo 220/98 a č. 6 Obo 315/99, v ktorých je zaujatý právny názor, ktorý pri
spravodlivom rozhodovaní musí akceptovať (§ 226 O. s. p.)...
Na základe vyššie uvedeného je možné konštatovať, že súdne konanie vedené aj
na Krajskom súde v Trnave sp. zn. 24 Co 30/2010, (od podania žaloby z 10. 10. 1997)
a prevzatie odvolania zo dňa 22. 1. 2010 až do dnešného dňa je možné označiť ako konanie
s prieťahmi, na základe ktorých prieťahov bolo porušené základné právo sťažovateľov
na prejednanie ich záležitosti v primeranej podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru.»
Sťažovatelia odôvodnili svoju žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia dĺžkou
namietaného súdneho konania, pozbavením ich vlastníckeho práva, ukrátením ich zisku
z podnikateľskej činnosti, vplyvom na ich zdravotný stav, spoločenské problémy súvisiace
s dĺžkou súdneho procesu, ako aj na ich vysoký vek.
V súvislosti so skutočnosťami uvedenými v sťažnosti sťažovatelia žiadajú od
ústavného súdu vydať takéto rozhodnutie:
„Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod č. 24 Co 30/2010 porušil právo
sťažovateľa v 1. rade: JUDr. Ing. D. Ď... a sťažovateľky v 2. rade: M. T. aby sa ich vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručených v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj
porušenie čl. 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy SR a v náväznosti na porušenie čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Krajskému súdu v Trnave v konaní vedenom sp. zn. 24 Co 10/2010 prikazuje konať
vo veci bez zbytočných prieťahov, ako nezávislému a nestrannému súdu zriadeného
zákonom.
JUDr. Ing. D. Ď. a M. T., ÚS SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie
každému vo výške 10 000,- Eur...
Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť sťažovateľom náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 523,72 Eur, na účet advokáta JUDr. J. H...“.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v tomto prípade zastúpení
kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval len
o porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovatelia domáhajú v návrhu
na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy (čl. 152
ods. 4 ústavy a čl. 154c ods. 1 ústavy), ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo
petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať za súčasť
argumentácie sťažovateľov (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).
1. Sťažovatelia v sťažnosti v prvom rade namietajú postup krajského súdu ako súdu
odvolacieho v konaní o ich odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 C 102/03
z 24. septembra 2009. Krajský súd mal svojím postupom porušiť ich základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola...
v primeranej lehote prejednaná... súdom.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 63 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosti vybavuje
predseda príslušného súdu, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Sťažnosti na predsedu
súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa.
Podľa § 67 ods. 1 písm. a) zákona o súdoch ak je sťažovateľ toho názoru,
že sťažnosť, ktorú podal na príslušnom orgáne súdu, nebola ním riadne vybavená, môže
požiadať do 30 dní od doručenia odpovede, s ktorou nie je spokojný, predsedu krajského
súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu alebo podľa písm. b)
tohto ustanovenia Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“) o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom krajského súdu...
Z okolností prípadu predovšetkým vyplýva, že sťažovatelia podali ústavnému súdu
sťažnosť jeden mesiac po podaní sťažnosti predsedovi krajského súdu podľa § 62 a nasl.
zákona o súdoch bez toho, aby (vzhľadom na ich nespokojnosť s vybavením sťažnosti
predsedom krajského súdu) požiadali o prešetrenie vybavenia sťažnosti ministerstvo.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v
tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Ústavný súd v prípadoch namietaného porušenia základných práv v dôsledku
zbytočných prieťahov v konaní zapríčinených všeobecným súdom skúma, či sťažovatelia
využili právne prostriedky, ktoré im na ochranu ich práv od 1. apríla 2005 poskytuje zákon
o súdoch v ustanoveniach § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorej
predmetom je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za
predpokladu, že sťažovateľ preukáže, že účinne využil označené právne prostriedky podľa
zákona o súdoch, alebo že sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných
osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde) [obdobne napr. III. ÚS 197/05,
Ústavný súd zastáva stanovisko, že predmetná sťažnosť predsedovi súdu bola
v okolnostiach prípadu zo strany sťažovateľov iba formálnym úkonom, ktorému nemožno
pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda krajského súdu
dostal primeranú lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom
konaní (obdobne napr. II. ÚS 101/06, III. ÚS 137/07).
Takéto využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde sťažovateľmi nepredstavuje dostatočný časový priestor na poskytnutie možnosti
napadnutému všeobecnému súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený jeho
prípadnou nečinnosťou.
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola ústavnému súdu podaná v danom prípade
predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo možné dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho
prostriedku, ktorý zákon sťažovateľom na ochranu ich práv účinne poskytuje a na použitie
ktorých sú oprávnení podľa osobitných predpisov, bolo bezúspešné a neprinieslo nimi
sledovaný cieľ. Súčasne vzhľadom na nespokojnosť sťažovateľov so závermi predsedu
krajského súdu obsiahnutými v jeho odpovedi z 12. januára 2012 sťažovatelia nepreukázali
využitie ďalšieho právneho prostriedku nápravy, ktorým je podanie žiadosti ministerstvu
o prešetrenie vybavenia sťažnosti podľa § 67 ods. 1 zákona o súdoch.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia v sťažnosti
nepreukázali skutočné využitie všetkých účinných právnych prostriedkov nápravy a z tohto
pohľadu je dôvodné považovať nimi predloženú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy za
neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto ju bolo potrebné odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd však pripomína, že prípadne dlhšie obdobie nečinnosti krajského súdu,
prípadne iné jeho konanie (neefektívny, nesústredený postup súdu), ktoré by boli v príčinnej
súvislosti s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, by nemuseli byť prekážkou prípustnosti opätovného konania
a rozhodovania vo veci samej podľa § 24 zákona o ústavnom súde.
2. V druhom rade bolo predmetom sťažnosti aj tvrdenie sťažovateľov, že
„nečinnosťou a spôsobenými prieťahmi... sťažovatelia nemali právo užívať svoj majetok od
podania žaloby“, a tým malo dôjsť k porušeniu ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3
a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy vlastnícke právo všetkých vlastníkov má
rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 20 ods. 3 a 4 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu
práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon
vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky
a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Vyvlastnenie alebo nútené
obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme,
a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Sťažovatelia uvádzajú, že predmetom vedeného súdneho konania je určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnému majetku – „pozemok zapísaný na LV č..., k. ú. J.“ a
„budovy zapísané v k. ú. P...“. Ústavný súd dopytom na krajskom súde zistil, že konanie
o odvolaní sťažovateľov vedené na krajskom súde pod sp. zn. 24 Co 30/2010 nebolo zatiaľ
skončené a týmto súdom nebolo ani vydané žiadne meritórne rozhodnutie v ich právnej
veci. Právoplatným súdnym rozhodnutím (určovacím výrokom súdu) teda nebolo dosiaľ
deklarované vlastnícke právo sťažovateľov k spornému majetku.
V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že podstatou súdneho konania o určenie
vlastníckeho práva je rozhodnúť, kto je vlastníkom veci, avšak svojím obsahom v zásade
nesmeruje k ochrane obsahu vlastníckeho práva, t. j. práva vlastníka vec držať, užívať,
požívať jej plody, prípadne ňou disponovať. Súdnu ochranu práv predstavujúcich obsah
vlastníckeho práva zabezpečujú predovšetkým dva typy iných žalôb – žaloba o vydanie veci
a zapieracia žaloba.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Keďže v danom prípade nebolo konštatované porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v okolnostiach danej
veci žiadne tvrdenia a dôkazy produkované v sťažnosti nesignalizujú možnosť porušenia
základného práva podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu. Sťažnosť je svojím obsahom totiž výlučne zameraná na preukázanie existencie
zbytočných prieťahov. S prihliadnutím na to, že o potenciálnom vlastníctve sporného
majetku sťažovateľov nebolo ešte právoplatne rozhodnuté, ako aj na druh súdneho konania
vedeného všeobecnými súdmi v ich právnej veci, ústavný súd konštatuje, že nenachádza
priamu príčinnú súvislosť medzi sťažovateľmi označenými právami a postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 30/2010 (mutatis mutandis II. ÚS 474/2011,
Z uvedených dôvodov bolo potrebné odmietnuť aj druhú časť sťažnosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom
na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľov
na ochranu ústavnosti nezaoberal.
Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. februára 2012