Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 56/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď., Česká republika, a M. T., B., zastúpených

advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa , 3 a 4 a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.

2 a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní

vedenom Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. a M. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára

2012 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. a M. T. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), ktorou

namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4

(ďalej len „“) a práva na ochranu majetku podľa

(sťažovatelia nesprávne uvádzajú odsek1 tohto článku, ktorý sa v skutočnosti na odseky

nedelí) Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod

sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia 10. októbra 1997 podali na Okresnom súde

Senica (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou „sa domáhali... určenia vlastníctva

k majetku, ktorý JUDr. J. J... zapísal do konkurznej podstaty Ž., s. r. o. aj keď nikdy nebol

vlastníkom“. Okresný súd vo veci vydal 24. septembra 2009 rozsudok, proti ktorému podali

sťažovatelia odvolanie. Odvolanie aj s pripojeným spisom okresného súdu bolo zaslané

krajskému súdu 22. januára 2010. Odvolacie konanie však nebolo dosiaľ skončené.

Sťažovatelia poukázali na svoju predchádzajúcu sťažnosť podanú ústavnému súdu

25. januára 2010, ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov okresným súdom. O podanej sťažnosti ústavný súd rozhodol

nálezom č. k. -42 z 24. júna 2010, ktorým vyslovil porušenie základných

práv sťažovateľov okresným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. , priznal im

finančné zadosťučinenie (každému v sume po 3 500 €), ako aj náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 470,18 €.

Keďže sťažovatelia neboli spokojní s dĺžkou odvolacieho konania na krajskom súde,

podali predsedovi krajskému súdu sťažnosť z 29. decembra 2011. Predseda krajského súdu

odpovedal na ich sťažnosť listom z 12. januára 2012, z obsahom ktorého však sťažovatelia

nesúhlasili aj vzhľadom na vyjadrenie konajúcej sudkyne, že v predmetnej veci „ide

o komplikovaný spor o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, ktorá bola odpredaná

terajšiemu vlastníkovi, správcom konkurznej podstaty úpadcu, ktorej spoločníkom bol

navrhovateľ v prvom rade“. Sťažovatelia v sťažnosti oponujú voči uvedenému názoru

tvrdiac, že predmet sporu nie je komplikovaný ani právne zložitý, pretože ide „o bežnú

určovaciu žalobu“. Sťažovatelia ďalej poukázali na to, že «od podania opakovaného

odvolania zo dňa 10. 11. 2009 uplynulo 17 mesiacov a spis bol nedotknutý na odvolacom

súde, čo je vážnym prieťahom v súdnom konaní. Na odvolacom súde bol spis už opakovane

a pri podržaní si právneho názoru, mala byť vec ihneď vrátená okresnému súdu v Senici!!...

Zo spisuje zrejmé, že SKP postupoval v rozpore so zákonom, keď nehnuteľnosť

odpredal aj keď „nikdy“ nebol ich vlastníkom, čím bolo porušené ust. § 19 ods. 2 ZKV, ako

aj , 3 a 4 SR a nehnuteľnosti predal skôr, ako súdy rozhodli vo veci

samej...

Predaju SKP bránila aj žaloba o vylúčenie veci z konkurznej podstaty podľa § 19

ods. 2 ZKV, (ktorý spor bol ukončený nespravodlivým rozsudkom č. dňa

5. 1. 2004, pozri stanovisko NS SR sp. zn. Obpj 7/2002) a zásadne skončil tak ako skončil

iba preto, že už náprava nebola reálne možná a dokonca peniaze z konkurzu boli

„veriteľom“ (aj neoprávneným v predstihu) vyplatené!!...

Nakoľko prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je organizovanie procesného postupu

v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav, kvôli ktorému sa osoba obrátila

na súd so žiadosťou o rozhodnutie (-35, -22), je možné vyššie

uvedené konanie porušovateľa charakterizovať ako konanie s prieťahmi...

Prieťah aj odvolacím súdom bol spôsobený podľa nášho názoru tým, že vo veci (od

podania odvolania zo dňa 10.11.2009) ešte nerozhodol, aj keď má k dispozícii rozhodnutia

NS SR č. a č. , v ktorých je zaujatý právny názor, ktorý pri

spravodlivom rozhodovaní musí akceptovať ( )...

Na základe vyššie uvedeného je možné konštatovať, že súdne konanie vedené aj

na Krajskom súde v Trnave sp. zn. , (od podania žaloby z 10. 10. 1997)

a prevzatie odvolania zo dňa 22. 1. 2010 až do dnešného dňa je možné označiť ako konanie

s prieťahmi, na základe ktorých prieťahov bolo porušené základné právo sťažovateľov

na prejednanie ich záležitosti v primeranej podľa podľa

Dohovoru.»

Sťažovatelia odôvodnili svoju žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia dĺžkou

namietaného súdneho konania, pozbavením ich vlastníckeho práva, ukrátením ich zisku

z podnikateľskej činnosti, vplyvom na ich zdravotný stav, spoločenské problémy súvisiace

s dĺžkou súdneho procesu, ako aj na ich vysoký vek.

V súvislosti so skutočnosťami uvedenými v sťažnosti sťažovatelia žiadajú od

ústavného súdu vydať takéto rozhodnutie:

„Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod č. porušil právo

sťažovateľa v 1. rade: JUDr. Ing. D. Ď... a sťažovateľky v 2. rade: M. T. aby sa ich vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručených v SR a právo

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj

porušenie , 3 a 4 SR a v náväznosti na porušenie

dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Krajskému súdu v Trnave v konaní vedenom sp. zn. prikazuje konať

vo veci bez zbytočných prieťahov, ako nezávislému a nestrannému súdu zriadeného

zákonom.

JUDr. Ing. D. Ď. a M. T., ÚS SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie

každému vo výške 10 000,- Eur...

Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť sťažovateľom náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 523,72 Eur, na účet advokáta JUDr. J. H...“.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v tomto prípade zastúpení

kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval len

o porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovatelia domáhajú v návrhu

na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení (

ods. 4 a c ods. 1 ), ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo

petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať za súčasť

argumentácie sťažovateľov (, ).

1. Sťažovatelia v sťažnosti v prvom rade namietajú postup krajského súdu ako súdu

odvolacieho v konaní o ich odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 24. septembra 2009. Krajský súd mal svojím postupom porušiť ich základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola...

v primeranej lehote prejednaná... súdom.

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosti vybavuje

predseda príslušného súdu, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Sťažnosti na predsedu

súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa.

Podľa § 67 ods. 1 písm. a) zákona o súdoch ak je sťažovateľ toho názoru,

že sťažnosť, ktorú podal na príslušnom orgáne súdu, nebola ním riadne vybavená, môže

požiadať do 30 dní od doručenia odpovede, s ktorou nie je spokojný, predsedu krajského

súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu alebo podľa písm. b)

tohto ustanovenia Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom krajského súdu...

Z okolností prípadu predovšetkým vyplýva, že sťažovatelia podali ústavnému súdu

sťažnosť jeden mesiac po podaní sťažnosti predsedovi krajského súdu podľa § 62 a nasl.

zákona o súdoch bez toho, aby (vzhľadom na ich nespokojnosť s vybavením sťažnosti

predsedom krajského súdu) požiadali o prešetrenie vybavenia sťažnosti ministerstvo.

Špecifickosť sťažnosti podľa teda spočíva okrem iného aj v

tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd v prípadoch namietaného porušenia základných práv v dôsledku

zbytočných prieťahov v konaní zapríčinených všeobecným súdom skúma, či sťažovatelia

využili právne prostriedky, ktoré im na ochranu ich práv od 1. apríla 2005 poskytuje zákon

o súdoch v ustanoveniach § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorej

predmetom je namietané porušenie základného práva podľa , koná iba za

predpokladu, že sťažovateľ preukáže, že účinne využil označené právne prostriedky podľa

zákona o súdoch, alebo že sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných

osobitného zreteľa ( ) [obdobne napr. ,

].

Ústavný súd zastáva stanovisko, že predmetná sťažnosť predsedovi súdu bola

v okolnostiach prípadu zo strany sťažovateľov iba formálnym úkonom, ktorému nemožno

pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda krajského súdu

dostal primeranú lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom

konaní (obdobne napr. , ).

Takéto využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde sťažovateľmi nepredstavuje dostatočný časový priestor na poskytnutie možnosti

napadnutému všeobecnému súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený jeho

prípadnou nečinnosťou.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola ústavnému súdu podaná v danom prípade

predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo možné dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho

prostriedku, ktorý zákon sťažovateľom na ochranu ich práv účinne poskytuje a na použitie

ktorých sú oprávnení podľa osobitných predpisov, bolo bezúspešné a neprinieslo nimi

sledovaný cieľ. Súčasne vzhľadom na nespokojnosť sťažovateľov so závermi predsedu

krajského súdu obsiahnutými v jeho odpovedi z 12. januára 2012 sťažovatelia nepreukázali

využitie ďalšieho právneho prostriedku nápravy, ktorým je podanie žiadosti ministerstvu

o prešetrenie vybavenia sťažnosti podľa § 67 ods. 1 zákona o súdoch.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia v sťažnosti

nepreukázali skutočné využitie všetkých účinných právnych prostriedkov nápravy a z tohto

pohľadu je dôvodné považovať nimi predloženú sťažnosť podľa za

neprípustnú podľa , a preto ju bolo potrebné odmietnuť

podľa .

Ústavný súd však pripomína, že prípadne dlhšie obdobie nečinnosti krajského súdu,

prípadne iné jeho konanie (neefektívny, nesústredený postup súdu), ktoré by boli v príčinnej

súvislosti s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa

, by nemuseli byť prekážkou prípustnosti opätovného konania

a rozhodovania vo veci samej podľa .

2. V druhom rade bolo predmetom sťažnosti aj tvrdenie sťažovateľov, že

„nečinnosťou a spôsobenými prieťahmi... sťažovatelia nemali právo užívať svoj majetok od

podania žaloby“, a tým malo dôjsť k porušeniu ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3

a 4 a práva podľa dodatkového protokolu.

Podľa druhej vety vlastnícke právo všetkých vlastníkov má

rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa a 4 vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu

práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon

vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky

a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Vyvlastnenie alebo nútené

obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme,

a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Sťažovatelia uvádzajú, že predmetom vedeného súdneho konania je určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnému majetku – „pozemok zapísaný na LV č..., k. ú. J.“ a

„budovy zapísané v k. ú. P...“. Ústavný súd dopytom na krajskom súde zistil, že konanie

o odvolaní sťažovateľov vedené na krajskom súde pod sp. zn. nebolo zatiaľ

skončené a týmto súdom nebolo ani vydané žiadne meritórne rozhodnutie v ich právnej

veci. Právoplatným súdnym rozhodnutím (určovacím výrokom súdu) teda nebolo dosiaľ

deklarované vlastnícke právo sťažovateľov k spornému majetku.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že podstatou súdneho konania o určenie

vlastníckeho práva je rozhodnúť, kto je vlastníkom veci, avšak svojím obsahom v zásade

nesmeruje k ochrane obsahu vlastníckeho práva, t. j. práva vlastníka vec držať, užívať,

požívať jej plody, prípadne ňou disponovať. Súdnu ochranu práv predstavujúcich obsah

vlastníckeho práva zabezpečujú predovšetkým dva typy iných žalôb – žaloba o vydanie veci

a zapieracia žaloba.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Keďže v danom prípade nebolo konštatované porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v okolnostiach danej

veci žiadne tvrdenia a dôkazy produkované v sťažnosti nesignalizujú možnosť porušenia

základného práva podľa , 3 a 4 a práva podľa dodatkového

protokolu. Sťažnosť je svojím obsahom totiž výlučne zameraná na preukázanie existencie

zbytočných prieťahov. S prihliadnutím na to, že o potenciálnom vlastníctve sporného

majetku sťažovateľov nebolo ešte právoplatne rozhodnuté, ako aj na druh súdneho konania

vedeného všeobecnými súdmi v ich právnej veci, ústavný súd konštatuje, že nenachádza

priamu príčinnú súvislosť medzi sťažovateľmi označenými právami a postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (mutatis mutandis ,

).

Z uvedených dôvodov bolo potrebné odmietnuť aj druhú časť sťažnosti podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom

na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľov

na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2012