Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 7/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka

a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho na neverejnom zasadnutí 28. januára 2003 v konaní

o sťažnosti P. M., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. A. P, K., vo veci porušenia jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice I vo veci vedenej pod sp. zn. a postupom Okresného

súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Košice I

a Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice I vo veci vedenej pôvodne pod sp. zn. a od 16. júla

2002 pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o.

2. Základné právo P. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn.

p o r u š e n é n e b o l o.

Sťažovateľovi n e p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie.

Okresný súd Košice I je povinný uhradiť P. M. trovy konania vo výške 10 050 Sk

(slovom desaťtisícpäťdesiat slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu

na účet advokáta JUDr. A. P., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 23.

augusta 2002 sp. zn. prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. M., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. A. P., K., ktorou žiadal, aby ústavný súd rozhodol o porušení

jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní o vydanie predbežného opatrenia

vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. a na Okresnom súde Košice II

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ sa súčasne domáhal, aby mu ústavný súd z dôvodu porušenia jeho

označených práv priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 225 000 Sk.

Sťažovateľ napokon požadoval, aby ústavný súd uložil Okresnému súdu

Košice I a Okresnému súdu Košice II, aby mu uhradili jeho trovy konania.

V rámci prípravy pojednávania vyzval ústavný súd 30. augusta 2002 Okresný súd

Košice I a Okresný súd Košice II, aby sa písomne vyjadrili k opodstatnenosti sťažnosti.

Okresný súd Košice I nezaujal k sťažnosti žiadne stanovisko.

Predseda Okresného súdu Košice II v stanovisku doručenom ústavnému súdu

20. septembra 2002 uviedol: „Predmetný návrh bol sťažovateľom podaný na Okresnom súde

Košice I dňa 27. 11. 2001, odkiaľ bol tunajšiemu súdu postúpený dňa 18. 2. 2002

a evidovaný pod sp. zn. .

Dňa 27. 2. 2002 konajúca sudkyňa vyslovila nesúhlas s postúpením Okresným súdom

Košice I a z toho dôvodu bol spis dňa 6. 3. 2002 doručený na rozhodnutie Krajskému súdu

v Košiciach, ktorý predmetný spis vrátil tunajšiemu súdu dňa 26. 6. 2002. Rozhodol pritom,

že na konanie vo veci sp. zn. Okresného súdu Košice II je miestne príslušný

Okresný súd Košice I.

Na základe uvedeného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach dala konajúca

sudkyňa dňa 12. 7. 2002 pokyn na doručenie predmetného spisu Okresnému súdu Košice I,

ktorému bol tento spis doručený 16. 7. 2002.

Na Okresnom súde Košice I je spis vedený pod sp. zn. .

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti som tohto názoru, že tunajším súdom neboli

v danom konaní spôsobené prieťahy, a to s ohľadom na časové obdobia, ktoré uplynuli

od doručenia spisu, resp. rozhodnutia Krajského súdu Košice, po vykonanie úkonu vo veci

i s poukazom na skutočnosť, že v súdnom oddelení JUDr. G. Š., ktorej bola na tomto súde

vec pridelená, je 526 nevybavených vecí.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú

sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania, ich zástupcov

a verejnosti, len na základe obsahu sťažnosti a súdnych spisov.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, ako aj z obsahu na vec sa

vzťahujúcich súdnych spisov [ide o spis Okresného súdu Košice I sp. zn.

(od 16. júla 2002), predtým sp. zn. , resp. spis Okresného súdu Košice II sp. zn.

] ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ podal 27. novembra 2001 Okresnému súdu Košice I návrh na vydanie

predbežného opatrenia ku konaniu vedenému na tomto súde pod sp. zn. s tým,

že v tomto návrhu bol ako účastník na strane navrhovateľa uvedený B. p. m. K., K.,

a sťažovateľ ako účastník na strane odporcu.

V úradnom zázname spísanom 25. januára 2002 na Okresnom súde Košice I

za prítomnosti predsedníčky senátu a zapisovateľky sťažovateľ uviedol: „Podal som

na tunajšom súde návrh na vydanie predbežného opatrenia dňa 27. 11. 2001, pričom som

neoznačil proti komu toto predbežné opatrenie smeruje, ale keď som sa domáhal vydania

predbežného opatrenia v petite návrhu proti firme K. I., s. r. o. Po poučení zo strany súdu

opravujem svoje podanie tak, že môj návrh na vydanie predbežného opatrenia smeruje proti

K. I., s. r. o., so sídlom v K. Z toho dôvodu žiadam, aby súd opravil v podanom návrhu

na predbežné opatrenie označenie účastníkov tohto predbežného opatrenia tak, že

navrhovateľom som ja a odporcom K. I., s. r. o.“

Dňa 31. januára 2002 dala predsedníčka senátu Okresného súdu Košice I

občianskoprávnej kancelárii súdu tento pokyn: „Prípisom postúp návrh na vydanie

predbežného opatrenia Okresnému súdu Košice II z dôvodu miestnej nepríslušnosti

tunajšieho súdu s poukazom na (nehnuteľnosť sa nachádza

v obvode Okresného súdu Košice II).“

Nadväzne na to bola uvedená vec 4. februára 2002 postúpená prípisom Okresnému

súdu Košice II s odvolaním sa na § 105 ods. 2 a § 88 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“).

Pretože Okresný súd Košice II s postúpením veci nesúhlasil, predsedníčka jeho

senátu ju 27. februára 2002 v zmysle predložila Krajskému súdu

v Košiciach na rozhodnutie o miestnej príslušnosti poukazujúc na to, že sídlo odporcu je

v obvode Okresného súdu Košice I. Krajskému súdu v Košiciach bola vec doručená

6. marca 2002.

Dňa 25. apríla 2002 vyžiadal Krajský súd v Košiciach výpis z obchodného registra

K. I., spoločnosti s ručením obmedzeným, podľa ktorého má táto spoločnosť sídlo na K.

v K..

Uznesením sp. zn. z 30. apríla 2002 rozhodol Krajský súd v Košiciach,

že na konanie vo veci sp. zn. Okresného súdu Košice II je miestne príslušný

Okresný súd Košice I. Toto uznesenie bolo doručené Okresnému súdu Košice II

26. júna 2002.

Dňa 15. júla 2002 postúpil Okresný súd Košice II s poukazom na vyššie uvedené

rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach spis Okresnému súdu Košice I.

Dňa 16. júla 2002 bol Okresným súdom Košice I prijatý návrh v právnej veci

navrhovateľa (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľa) proti K. I., spoločnosti

s ručením obmedzeným, K. na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 19. júla 2002 bola vec predložená podpredsedovi Okresného súdu Košice I

na preradenie do senátu JUDr. M. Ž.

Dňa 25. júla 2002 zaslal Okresný súd Košice I sťažovateľovi výzvu na zaplatenie

súdneho poplatku 500 Sk, ktorý sťažovateľ uhradil 1. augusta 2002.

Okresný súd Košice I uznesením sp. zn. z 3. septembra 2002 návrh

sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Toto rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť 10. októbra 2002.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti vychádzal zo svojej doterajšej judikatúry,

podľa ktorej: „Rozhodovanie o návrhu na predbežné opatrenia v súdnom konaní možno

považovať za súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

“ (). Preto ak by súd odmietol rozhodnúť o návrhu na predbežné opatrenie

alebo ak by o ňom rozhodol v čase, ktorý nemožno považovať za vybavenie veci bez

zbytočných prieťahov ( ), došlo by k zmareniu nielen účelu a zmyslu

tohto procesného prostriedku, ale mohlo by sa to kvalifikovať aj ako odmietnutie

spravodlivosti.

Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je organizovanie procesného postupu v súdnom

konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba

obrátila na súd so žiadosťou o rozhodnutie. Aj v konaní o návrhu na vydanie predbežného

opatrenia platí povinnosť konkretizovaná v , ktorý súdom

prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich

práv bola rýchla a účinná, a aby sa skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné,

spoľahlivo zistili. Účastníci sú povinní predložiť dôkazy o svojich tvrdeniach. Súd

pri rozhodovaní vychádza zo skutkového stavu, ktorý zistil. Použitie týchto zásad je však

primerané a limitom je dosiahnutie účelu predbežného opatrenia. Tieto zásady sa preto

neuplatňujú v celej šírke, ale s dôrazom na rýchlosť ochrany práv a spoľahlivosť tvrdení

navrhovateľa na úrovni osvedčenia skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre záver o potrebe

a nevyhnutnosti predbežného opatrenia.

Vzhľadom na to aj pri zisťovaní, či pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia sa všeobecné súdy dopustili zbytočných prieťahov v konaní, ústavný

súd posudzoval vec podľa konkrétnych okolností prípadu z aspektu tých kritérií, na ktorých

sa ustálila jeho doterajšia judikatúra (). Sú nimi právna a faktická zložitosť

veci, správanie účastníka konania a postup samotného súdu. Toto hodnotenie však nemôže

byť mechanické, ale musí sa prihliadnuť aj na to, čo je pre účastníkov konania „v stávke“

(napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Süßman v. Nemecko

z 2. októbra 1994).

K prvému z uvedených kritérií ústavný súd uvádza, že samotný Občiansky súdny

poriadok potvrdzuje právnu a skutkovú jednoduchosť rozhodovania o predbežnom opatrení

tým, že k základným predpokladom na jeho nariadenie zaraďuje iba osvedčenie nároku,

ktorý má byť chránený dočasnou úpravou pomerov účastníkov konania alebo má byť

chránený pred obavou z marenia výkonu súdneho rozhodnutia. Pred nariadením

predbežného opatrenia alebo zamietnutím návrhu na jeho nariadenie súd takisto nevykonáva

dokazovanie, ale vychádza iba z obsahu návrhu a príloh.

V danom prípade postačovalo všeobecnému súdu pri rozhodovaní o návrhu

vychádzať výlučne z jeho obsahu a pripojených listín (procesných a hmotnoprávnych

skutočností) a na základe ich spravdepodobnenia vyvodiť záver o tom, či je osvedčená

legálnosť (potreba, naliehavosť) dočasne upraviť pomery účastníkov [zakázať odporcovi

pokračovať v stavebných prácach na objekte J. t. (Š.) v K.]. Tento záver vyplýva aj

z odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu Košice I sp. zn. z 3. septembra

2002, ktorým súd návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol.

Právnu a skutkovú nenáročnosť konaní na vydanie predbežného opatrenia možno

napokon vyvodiť aj z toho, že samotný ustanovuje pomerne

krátku zákonnú lehotu, do ktorej je potrebné o návrhu na predbežné opatrenie rozhodnúť

[bez zbytočného odkladu, najneskôr do 30 dní od podania návrhu na predbežné opatrenie

( )], ak sa má dosiahnuť účel a zmysel tohto zabezpečovacieho inštitútu

v občianskom súdnom konaní.

Pokiaľ ide o druhé kritérium (správanie účastníka konania), ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľ nesplnil podmienky spojené s riadnym uplatnením práva na súdnu ochranu

pri podávaní návrhu na súd, čo bezpochyby ovplyvnilo dĺžku súdneho konania v období

od 27. novembra 2001 do 25. januára 2002. Plynutie zákonnej lehoty na nariadenie

predbežného opatrenia pre príslušný súd sa totiž nespája s akýmkoľvek návrhom

na nariadenie predbežného opatrenia, ale len s takým, ktorý spĺňa obsahové aj formálne

náležitosti vyžadované podľa príslušných ustanovení .

Ústavný súd v súvislosti s tým vyslovil, že „dobu, v ktorej všeobecný súd nekoná, pretože

navrhovateľ neplní podmienky späté s riadnym uplatňovaním práva na súdnu ochranu,

nemožno pri hodnotení zbytočných prieťahov v konaní pripísať na ťarchu súdu“

().

Sťažovateľ už ku dňu podania návrhu na súd (27. novembra 2001) mal k dispozícii

doklady o tom, že m. K. predalo budovu na J. t. (Š.) v K. firme K. I., spoločnosti s ručením

obmedzeným, a navyše bolo jednoduchým spôsobom zistiteľné (nahliadnutím

do príslušného obchodného registra), že k uvedenému dňu má táto firma sídlo na K. v K.

(od 22. novembra 2001). Ako však už bolo vyššie uvedené, sťažovateľ v pôvodnom návrhu

na vydanie predbežného opatrenia nesprávne označil ako účastníka na strane navrhovateľa

B. p. m. K., so sídlom na J. n., K., a seba ako účastníka na strane odporcu.

Aj keď následne sťažovateľ na základe poučenia súdu opravil vyššie uvedeným

úradným záznamom z 25. januára 2002 označenie účastníkov, opäť nesprávne uviedol sídlo

odporcu na adrese T., K. Až podaním doručeným Okresnému súdu Košice I 12. februára

2002 oznámil sťažovateľ súdu, že „firma K. I., spol. s r. o., K. (ako právny nástupca

BPMK v tejto veci), má v súčasnosti sídlo na K. v K.“.

Podľa stanoviska ústavného súdu „nesprávne označenie žalovaného v žalobe je

okolnosť, na ktorú ústavný súd musí prihliadnuť pri posudzovaní tvrdenia o porušení

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48

ods. 2 , pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci

samej, a tým aj splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu

().

Podiel sťažovateľa na tom, že v konaní došlo k prieťahom možno pripísať aj tomu,

že nezaplatil súdny poplatok za návrh na nariadenie predbežného opatrenia už pri podaní

návrhu, ale až po výzve, ktorú mu 25. júla 2002 zaslal Okresný súd Košice I.

Uvedeným postupom preto prispel podľa názoru ústavného súdu k celkovej dĺžke

konania aj samotný sťažovateľ a v dôsledku toho Okresný súd Košice I nekonal v období

od 27. novembra 2002 do 4. februára 2003 so zbytočnými prieťahmi, ak nerozhodol

o návrhu na vydanie predbežného opatrenia najneskôr do 30 dní od podania návrhu.

Postup Okresného súdu Košice I a zbytočné prieťahy

Použitím tretieho kritéria (postup samotného súdu) ústavný súd zisťoval, či nedošlo

k namietaným zbytočným prieťahom v konaní aj postupom označených súdov.

Okresnému súdu Košice I bola vec doručená 27. novembra 2001 a bola na ňom

pôvodne vedená pod sp. zn. .

Obdobie od doručenia návrhu Okresnému súdu Košice I do postúpenia veci

Okresnému súd Košice II (od 27. novembra 2002 do 4. februára 2003) je už vyhodnotené

vyššie v rámci rozboru správania sťažovateľa ako účastníka konania.

Pri posudzovaní následného postupu Okresného súdu Košice I došlo podľa názoru

ústavného súdu z jeho strany k pochybeniu, keď po tom, čo dospel k záveru, že nie je

miestne príslušný (vychádzajúc pritom zrejme iba z údajov o sídle odporcu oznámených

sťažovateľom), postúpil 4. februára 2002 vec Okresnému súdu Košice II [s odvolaním sa

na a ].

Súd v rámci činnosti pred začatím konania (v konaní o návrhu na predbežné

opatrenie) skúma miestnu príslušnosť rovnako, ako keď koná vo veci samej (§ 105 ods. 1

v spojení s ). Okresný súd Košice I sa týmto ustanovením zrejme dôsledne

neriadil a bez toho, aby si bol overil, či sídlo odporcu uvedené sťažovateľom je v súlade

s aktuálnymi údajmi zapísanými v obchodnom registri, postúpil vec podľa § 105 ods. 2

prvej vety Okresnému súdu Košice II.

Na základe vyššie citovaného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach postúpil

Okresný súd Košice II 15. júla 2002 vec opäť Okresnému súdu Košice I, kde bola počnúc

dňom 16. júla 2002 vedená pod novou sp. zn. .

Následne bol 25. júla 2002 sťažovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku,

čo urobil 1. augusta 2002. Okresný súd Košice I o návrhu rozhodol uznesením sp. zn.

z 3. septembra 2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10. októbra 2002.

Ústavný súd v spojení s takýmto postupom už vyslovil, že „správanie štátneho

orgánu (teda aj všeobecného súdu), ktoré zapríčiňuje zbytočný prieťah, sa obvykle prejavuje

nečinnosťou orgánu s právomocou konať o veci. Pre splnenie účelu práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je však právne významné akékoľvek správanie štátneho

orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie

zaručeného práva podľa . ods. 2, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje

k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny

orgán, aby o jej veci rozhodol“ (, ).

Nesprávny postup Okresného súdu Košice I spočívajúci v postúpení veci Okresnému

súdu Košice II, ktorý mal podstatný vplyv na celkovú dĺžku konania (v období

od 4. februára 2002 do 16. júla 2002), možno preto podľa názoru ústavného súdu

kvalifikovať ako konanie so zbytočnými prieťahmi. Toto zistenie viedlo ústavný súd

k záveru, že rozhodol tak, ako je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Postup Okresného súdu Košice II

Uvedenému súdu bola vec doručená 18. februára 2002 a bola na ňom evidovaná

pod sp. zn. .

Pretože predsedníčka senátu uvedeného súdu 27. februára 2002 vyslovila nesúhlas

s postúpením veci z Okresného súdu Košice I, bol spis 6. marca 2002 doručený

na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach s poukazom na to, že sídlo odporcu je v obvode

Okresného súdu Košice I.

Po tom, čo Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. z 30. apríla 2002

rozhodol, že na konanie vo veci sp. zn. Okresného súdu Košice II je miestne

príslušný Okresný súd Košice I (toto rozhodnutie bolo doručené Okresnému súdu Košice II

22. júna 2002), dala 12. júla 2002 konajúca sudkyňa Okresného súdu Košice II pokyn

na doručenie veci Okresnému súdu Košice I.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd postup Okresného súdu Košice II

v tejto veci celkovo vyhodnotil ako postup, ktorý mal do určitej miery vplyv na celkovú

dĺžku súdneho konania, avšak z hľadiska komplexného posúdenia veci nie je dôvodné

označiť tieto prieťahy za také, ktoré by so zreteľom na ich význam mali výslovne charakter

„zbytočných prieťahov“. Okresný súd Košice II vyvolal príslušnostný konflikt, na ktorý bol

oprávnený podľa zákona, a jeho postup možno vyhodnotiť ako konanie v čase, ktorý je

primeraný povahe predmetnej veci.

Preto ústavný súd rozhodol vo vzťahu k postupu Okresného súdu Košice II tak, ako

je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd považoval v tomto prípade výrok o porušení základného práva

sťažovateľa za dostatočnú ochranu jeho základného práva, a preto rozhodol tak, že sa

sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ktoré si uplatnil vo výške 225 000 Sk,

nepriznáva. Zobral pritom do úvahy to, že Okresný súd Košice I v krátkom časovom

odstupe po uplatnení sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní namietané porušenie jeho

základného práva podľa a podľa dohovoru odstránil.

Zároveň prihliadol aj na jeho správanie ako účastníka súdneho konania, ktoré malo

čiastočný vplyv na dĺžku tohto konania, ako aj na význam konania pre sťažovateľa, a to

so zreteľom na to, že proti rozhodnutiu Okresného súdu Košice I sp. zn.

z 3. septembra 2002, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na vydanie predbežného opatrenia,

nepodal v zákonnej lehote odvolanie.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) náhradu

trov konania vo výške 10 050 Sk (slovom desaťtisícpäťdesiat slovenských korún) z dôvodu

trov jeho právneho zastúpenia. Náhrada sa priznala za dva úkony právnej pomoci (príprava

a prevzatie veci, sťažnosť) – každý v hodnote 3 900 Sk a jeden úkon v polovičnej výške 1

950 Sk za doplnenie sťažnosti na základe výzvy ústavného súdu (základom bola nominálna

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001

vo výške 11 693 Sk) a 100 Sk režijný paušál za každý úkon právnej pomoci [§ 1 ods. 3,

§ 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2003