Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 474/2011
PDF · 172.46 KB
No categories available
II. ÚS 474/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., G., zastúpenej advokátom JUDr. J.
T., P., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 376/2000 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod
sp. zn. 19 Co 41/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2011
doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 376/2000 a Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 19 Co 41/2010.
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla: „Na OS Svidník - odporcu
v 1. rade - bolo vedené konanie žalobcov S., B. a Ing. M. P., správcu podstaty úpadcu. S.
s.d. B. o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v k.ú. K. na LV č. 696 a k.ú. Ž. na LV č. 538
Konanie bolo právoplatne skončené rozhodnutím odporcu v 2. rade - rozsudok z 22.3.2011,
ktorým potvrdil zamietavý výrok prvostupňového súdu vo veci samej, čím prvostupňový
rozsudok vo veci samej nadobudol právoplatnosť dňa 21.4.2011. Celé konanie trvalo od
16.7.2000, pričom stále nie je právoplatne ukončené ohľadom trov konania.
V tomto konaní boli porušené základné ústavné práva žalobcu, čo bolo konštatované
nálezom Ústavného súdu č. I.ÚS 413/08-29 zo 17.8.2009 o porušení základných práv podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
Na našu sťažnosť z 26.3.2008 na prieťahy v konaní listom zo 7.4.2008 uznal
predseda súdu, že naša sťažnosť je čiastočne opodstatnená. ...
Nálezom zo 17.8.2009, č. I.ÚS 413/08-29 uložil Ústavný súd Okresnému súdu
Svidník v konaní 6C 376/00 konať bez zbytočných prieťahov. Okresný súd, ale ani súd
odvolací, však tento príkaz po vrátení spisu Ústavným súdom nerešpektoval...
Prvostupňový súd sa neriadil ani ust.§180c O.s.p., keď neskúmal naliehavý právny
záujem napriek opakovaným upozorneniam sťažovateľa na jeho neexistenciu, ale sa
zaoberal vecou samou aj napriek právnemu názoru odvolacieho súdu v zrušovacom
uznesení z 30.10.2007, č.5Co 53/06. Pritom, ak neexistuje naliehavý právny záujem, nemôže
sa súd zaoberať vecou samou. Súd si mal ujasniť najprv existenciu naliehavého právneho
záujmu, čo napriek opakovaným výzvam žalovaného, ale aj napriek právnemu názoru
odvolacieho súdu neurobil. Týmto postupom prvostupňového súdu boli spôsobené zbytočné
prieťahy v konaní.
V predmetnej veci bolo súdom vydané predbežné opatrenie a odvolacím súdom
potvrdené, preto aj z toho dôvodu bol súd povinný viesť konanie tak, aby nedochádzalo
k zbytočným prieťahom, konanie viesť efektívne s jasnou koncepciou toho, čo je pre
urýchlené rozhodnutie bez prieťahov a v primeranej lehote potrebné predložiť súdu zo
strany účastníkov, príp. iných osôb alebo štátnych orgánov. Súd však takto nepostupoval,
ale toleroval žalobcom a ich právnemu zástupcovi účelové neúčasti na pojednávaniach. Súd
vytýčil pojednávanie, avšak nevyužil zákonné možnosti, aby sa aj uskutočnili a v podstate
bez toho, aby sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom by účastníci predniesli nové
skutočnosti a dôkazy, dovtedy neznáme, prvostupňový súd rozhodol tak, že žalobu zamietol
pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, keď predtým dňa 4. 9.2008 rozhodol, napriek
právnemu názoru odvolacieho súdu, tak, že určil vlastníctvo žalobcu v 1. rade.
Vzhľadom k tomu, že sa už viac ako desať rokov viedol spor o vlastníctvo a naviac
bolo zriadené predbežné opatrenie, a žalovaný mal zákaz s vecou nakladať, nemohol
sťažovateľ využívať svoje vlastnícke právo k veci, nemohol nehnuteľnosť odpredať
a nemohol s vecou nakladať a vzhľadom na neistotu aj do nehnuteľnosti investovať
a realizovať tak svoje predstavy o jej využití k podnikateľským aktivitám. Prvostupňový súd
svojim postupom porušil základné právo sťažovateľa tým, že nezabezpečil konanie bez
prieťahov a v primeranej dobe ani po tom, čo nálezom Ústavného súdu mu to bolo uložené,
a znemožnil žalovanému slobodne, bez obmedzení užívať majetok. Na tento príkaz nedbal
ani odvolací súd, kde bol spis od 14.4.2010 do 22.3.2011, kedy odvolací súd rozhodol.
Tento čas je potrebné považovať za neprimerane dlhý aj vzhľadom k tomu, že spor sa viedol
už 10 rokov, spis bol na odvolacom súde už po tretíkrát a preto mal súd o veci prehľad.
Postupom súdu je preto porušený aj čl. 20 ods.1,4 Ústavy SR, podľa ktorého každý
má právo vlastniť majetok a vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký obsah
a ochranu. Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba
v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme. Podľa čl.1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každá fyzická alebo právnická
osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Zbytočnými prieťahmi v konaní, ktoré trvajú
už viac ako desať rokov, súd naďalej porušuje právo na konanie bez zbytočných prieťahov
a spravodlivé prejednanie podľa čl.48 ods.2 a 4 Ústavy a čl.46 ods.1 Dohovoru.
V predmetnom konaní však súd svojimi zbytočnými prieťahmi a neefektívnym
vedením sporu porušoval a porušuje toto právo sťažovateľa. Jeho základné právo je
porušované aj v súčasnosti, pretože vec nie je ukončená, keďže nie je rozhodnuté o trovách
konania, hoci spis je na OS Svidník po rozhodnutí KS Prešov už viac ako 2 mesiace...
Žiadame preto, aby v súlade s §56 ods.4 zák. č. 38/1993 Z. z. o Ústavnom súde,
priznal Ústavný súd sťažovateľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške
6.000,- € vo vzťahu k odporcovi v 1. rade a 3.000,- € vo vzťahu k odporcovi v 2.rade, ktoré
zodpovedá prieťahom nimi spôsobeným.“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Odporcovia v konaní vedenom pod sp. zn. 6C 376/00 porušili právo sťažovateľa T.,
s.r.o., G., zaručené v čl.48 ods.2 Ústavy SR a v čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a podľa
§20 ods.1, 4 Ústavy vlastniť majetok a podľa čl.1 ods.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na pokojné užívanie majetku.
Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie v sume 6.000,- €, ktoré je odporca
v 1. rade povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu a 3.000,- €, ktoré je
odporca v 2.rade povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
Odporcovia sú povinní zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia
podľa §11 ods.3 v spojení s §10 ods.1 a §13 ods.3 vyhl.č.655/2004 Z.z. každý za dva úkony
právnej služby, a to, odporca v 1. rade vo výške 359,42 € a odporca v 2.rade vo výške
341,60 €.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
1.A Predmetom sťažnosti je označené porušenie práv sťažovateľky zaručených
v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 376/2000.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný
súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde
uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza
k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov
skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02, II. ÚS 3/05, II. ÚS 87/2011).
Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušovanie svojich práv v konaní vedenom pred
okresným súdom pod sp. zn. 6 C 376/2000. Namietané konanie bolo podľa zistenia
ústavného súdu skončené rozsudkom č. k. 6 C 376/2000-547 z 24. februára 2010. Toto
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 21. apríla 2011 vo veci samej i v nároku na náhradu
trov konania.
O samotnej výške trov okresný súd rozhodoval osobitným uznesením (č. k.
6 C 376/00-571 z 15. marca 2010), ktoré dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť, prieťahy
v tomto konaní však sťažovateľka v petite sťažnosti nenamietala.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý
označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).
Sťažnosť na prieťahy v konaní bola ústavnému súdu doručená až 20. júna 2011, t. j.
v čase, keď namietané porušenie označeného práva už netrvalo.
Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne
neopodstatnenú.
1.B Sťažovateľka v petite nálezu uviedla, že „odporcovia v konaní“ vedenom pod
sp. zn. 6 C 376/2000 porušili právo... Sťažovateľka neoznačila konkrétny súd ani konkrétne
konanie.
Z obsahu podania ústavný súd usúdil, že jeden z „odporcov“ je krajský súd
a sťažovateľka namieta porušovanie svojich práv v konaní vedenom pod sp. zn.
Zo spisu okresného súdu, ktorý si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že konanie vedené
na krajskom súde pod sp. zn. 19 Co 41/2010 začalo 14. apríla 2010. Na pojednávaní
uskutočnenom 22. marca 2011 krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom, ktorý nadobudol
právoplatnosť 21. apríla 2011. V čase podania sťažnosti ústavnému súdu (20. júna 2011) sa
vec už na krajskom súde nenachádzala, teda k porušovaniu sťažovateľkou označených práv
týmto „odporcom“ už nemohlo dochádzať.
2. K namietanému porušeniu základných práv na ochranu vlastníctva majetku podľa
čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 376/2000
Podľa ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti
úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť
občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi
do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
(I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd a krajský súd v dôsledku prieťahov v konaní
porušili jej základné právo vlastniť majetok a právo užívať ho bez obmedzenia
v nevyhnutnom rozsahu podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Možnosť porušenia týchto práv odvodzuje vo väzbe na svoje základné právo podľa čl. 48
ods. 2 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že ak v danom prípade nebolo
konštatované porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, v okolnostiach danej veci neprichádza do úvahy ani možnosť
porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2011