Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 185/2010
PDF · 195.65 KB
No categories available
I. ÚS 185/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2010 predbežne
prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo
veci namietaného porušenia jej základných práv vlastniť majetok a na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj porušenia ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991
Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho
zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, a základného práva zaručeného
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.
4 CoE 113/2009-50 z 25. septembra 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín
č. k. 62 Er 934/2008-16 z 1. júla 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára
2010 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok a na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie ustanovenia § 1
ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd
ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky
(ďalej len „ústavný zákon“), a základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 4 CoE 113/2009-50 z 25. septembra 2009 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 62 Er 934/2008-16 z 1. júla 2009 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že krajský súd uznesením
potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bola exekúcia (vykonávaná súdnym exekútorom
na základe poverenia okresného súdu č. 5309 047992 z 19. mája 2008 na návrh
sťažovateľky ako oprávnenej) vyhlásená za neprípustnú a exekučné konanie bolo zastavené.
Exekučným titulom bolo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie – platobný výmer
vydaný správcom konkurznej podstaty poisťovne P., družstevná zdravotná poisťovňa v
konkurze, B. (ďalej len „úpadca“), č. 475/2005 z 24. mája 2005 proti povinnému K. P.
(ďalej aj „povinný“) o vymoženie sumy 184,16 € s príslušenstvom z titulu dlžného
poistného zo zdravotného poistenia a poplatku z omeškania z dlžného poistného.
Túto pohľadávku proti povinnému spolu s inými pohľadávkami úpadcu voči
platiteľom a samoplatcom poistného zo zdravotného poistenia zmluvne nadobudla
sťažovateľka na základe zmluvy o postúpení pohľadávok úpadcu.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že okresný súd a krajský súd „... rozhodovali nad
rámec svojej zákonnej právomoci...
Sťažovateľ má za to, že KS TN Uznesením 2 (uznesenie krajského súdu, pozn.)
rozhodoval vo veci na základe skutočnosti, v ktorej mu zákon nezveroval preskúmavaciu
právomoc správneho rozhodnutia, resp. danú skutočnosť bol za zákonom taxatívne
stanovených podmienok oprávnený posudzovať iný orgán…
podkladom pre Uznesenie 1 a Uznesenie 2 (uznesenie okresného súdu a uznesenie
krajského súdu, pozn.) bolo posudzovanie skutočnosti, ktorá v rámci riadnych opravných
prostriedkov patrila do oblasti verejnej správy, resp. za taxatívne stanovených zákonných
podmienok, v rámci mimoriadnych opravných prostriedkov, do preskúmavacej pôsobnosti
krajských súdov, …
V prípade Sťažovateľa bol predmetným správnym rozhodnutím Platobný výmer, na
ktorého preskúmavanie zákonnosti by však boli za taxatívne vymedzených zákonných
podmienok (napr. dodržanie zákonnej 2-mesačnej prekluzívnej lehoty) príslušné krajské
súdy. Dovoľujeme si poukázať jednak na skutočnosť, že Povinný svoje právo domáhať sa
súdneho preskúmania Platobného výmeru v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote
nevyužil, ako aj na skutočnosť, že uvedená lehota je prekluzívna a jej márnym uplynutím
toto právo Povinného zaniklo. OS TN ako prvostupňový exekučný súd a KS TN ako odvolací
exekučný súd neboli oprávnení ex offo a navyše po uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty
dodatočne preskúmavať Rozhodnutia správneho orgánu – Platobného výmeru...
bol správca konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne oprávnený vydať Platobný
výmer. Platobný výmer predstavuje exekučný titul…
Keďže správca konkurznej podstaty ako orgán s delegovanou správnou právomocou
bol oprávnený iniciovať správne konanie vydaním Platobného výmeru..., nemožno
považovať… ním vydaný právoplatný a vykonateľný Platobný výmer za nulitný právny akt...
V zmysle právnej teórie a praxe, nulita nastáva vtedy, ak vady dosahujú takú závažnú
mieru, že už nemožno hovoriť o právnom akte. Takéto nulitné rozhodnutie by bolo od
začiatku neplatné a nikto by nebol povinný ho rešpektovať. V záujme právnej istoty je však
potrebné autoritatívne potvrdenie nulity...
má Sťažovateľ za to, že nemohlo ísť o natoľko jednoznačné porušenie zákona, aby
bol súd oprávnený vyhlásiť Platobný výmer, navyše bez toho - aby Platobný výmer
autoritatívne zrušil v zmysle ust. § 250j ods. 3 druhej vety OSP, za nulitný právny akt.
Sťažovateľ má za to, že uvedený postup súdov bol nenáležitý aj z dôvodu, že k predmetnému
vyhláseniu nulity došlo v rámci konania pred exekučnými súdmi, ktoré danú problematiku
neboli oprávnené posudzovať.“.
Podľa sťažovateľky okresný súd a krajský súd „rozhodli na základe nepodloženej
právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili“.
Sťažovateľka ďalej uviedla: «Prioritne by sme si dovolili poukázať na skutočnosť, že
samotný Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. I. ÚS 415/08-19 zo dňa 10. 12. 2008 uvádza
v súvislosti s údajnou neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej
poisťovne vydať platobné výmery ako exekučné tituly voči Povinnému skutočnosť, že
„absenciu takéhoto oprávnenia prináležalo skúmať jedine na základe opravného
prostriedku smerujúceho voči tomuto rozhodnutiu príslušným odvolacím orgánom, a nie
okresnému súdu v posudzovanom exekučnom konaní.“...
V nadväznosti na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 415/08-19 zo dňa 10. 12.
2008 si dovoľujeme poukázať tiež na skutočnosť, že s vyššie uvedeným právnym názorom
Ústavného súdu SR sa stotožnil aj odvolací Krajský súd v Trenčíne, a to v Uznesení
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5CoE/34/2009-79 zo dňa 26. 05. 2009.»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:
„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4CoE/l13/2009-50 zo dňa 25. 09.
2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 62Er/934/2008-16 zo dňa 01.
07. 2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva
Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva
Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1,
ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ľudských právach.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4CoE/l13/2009-50 zo dňa 25. 09.
2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn 62Er/934/2008-16 zo dňa
01. 07. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov
právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd
v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy
právneho zastúpenia Sťažovateľa.“
Sťažovateľka pripojila k sťažnosti uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského
súdu, ktoré podľa vyznačenej doložky nadobudli právoplatnosť 13. novembra 2009.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti
o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo
vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah
a ochranu. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1
ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad
a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd. Podľa čl. 36 ods. 1
listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Porušenie označených základných a iných práv vidí sťažovateľka v namietanej
nesprávnosti právnych záverov v uznesení okresného súdu a uznesení krajského súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení
a v ich nedostatočnom odôvodnení.
Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd
nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, keďže proti nemu bol
prípustný zákonom ustanovený prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľka využila, keď proti
uzneseniu okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že svojím
uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť
v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Právomoc ústavného súdu je daná len vo vzťahu k preskúmaniu možnosti porušenia
označených práv sťažovateľky uznesením krajského súdu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených základných a iných práv uznesením
krajského súdu (a uznesením okresného súdu) v tom, že krajský súd (ani okresný súd)
neboli oprávnené v exekučnom konaní preskúmávať právoplatné správne rozhodnutie, ktoré
bolo exekučným titulom, pretože ich preskúmanie bolo možné jedine v rámci správneho
súdnictva. Sťažovateľka poukazovala aj na to, že okrem neexistencie právomoci
označených súdov preskúmať správne rozhodnutie v exekučnom konaní uvedené učinili
navyše po uplynutí prekluzívnej lehoty, v rámci ktorej bolo preskúmanie možné v rámci
správneho súdnictva. Vzhľadom na uvedené okresný súd a krajský súd neboli oprávnené
vysloviť záver o nulitnosti tohto správneho rozhodnutia a na základe tohto záveru vyhlásiť
exekúciu za neprípustnú a zastaviť ju. Podľa sťažovateľky označené súdy dospeli
k nesprávnym záverom aj vo vzťahu k meritórnym dôvodom, pre ktoré dospeli k záveru
o nulitnosti exekučného titulu, keď podľa ich názoru (na rozdiel od názoru sťažovateľky)
správca konkurznej podstaty úpadcu nebol oprávnený vydať správne rozhodnutie označené
v exekučnom konaní ako exekučný titul.
Ústavný súd poznamenáva, že o niekoľkých predchádzajúcich sťažnostiach
sťažovateľky analogického skutkového a právneho obsahu s posudzovanou sťažnosťou už
rozhodoval ústavný súd svojimi skoršími uzneseniami (napr. uznesenia sp. zn. I. ÚS 359/09,
I. ÚS 80/2010, I. ÚS 179/2010).
Ústavný súd preto pri posudzovaní tejto sťažnosti vychádzal z odôvodnenia svojich
skorších uznesení, na ktoré zároveň odkazuje.
Zhodne so svojimi predchádzajúcimi uzneseniami o odmietnutí analogických
sťažností sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy v rámci exekučného
konania boli oprávnené aj mimo rámec správneho súdnictva skúmať správne rozhodnutie
označené v exekučnom konaní ako exekučný titul, a to práve len z hľadiska, či nejde
o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správný akt, resp. paakt), ktoré nevyvolávajú žiadne
právne účinky. Takýto predmet skúmania podľa názoru ústavného súdu nebol žiadnym
spôsobom limitovaný uplynutím lehôt na preskúmanie správneho rozhodnutia v rámci
správneho súdnictva.
Ústavný súd taktiež konštatuje, že nie je možné ustáliť prvky arbitrárnosti v záveroch
krajského súdu (ani okresného súdu) o tom, že správne rozhodnutie označené v exekučnom
konaní ako exekučný titul je ničotným správnym aktom z dôvodu, správca konkurznej
podstaty úpadcu nebol oprávnený vydávať individuálne správne akty (správne rozhodnutia)
ako orgán verejnej správy, a teda nemohol vydať ani platný exekučný titul, na základe
ktorého sťažovateľka navrhla viesť exekučné konanie.
Všeobecný súd môže rozhodnúť o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu
konania, len čo na to zistí dôvody, a v súlade s tým postupoval aj krajský súd (ako i okresný
súd), keď na základe záveru o nulitnosti označeného exekučného titulu exekúciu vyhlásili za
neprípustnú a zastavili ju.
Ústavný súd preto po preskúmaní uznesenia krajského súdu konštatuje, že v ňom
nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych záverov
krajského súdu alebo ktoré by spočívali v ich nedostatočnom odôvodnení.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných veciach iných
účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka
stotožnila, a že naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd konštatuje, že nie je
úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo
zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).
Ústavný súd považuje za významné reagovať aj na argument sťažovateľky týkajúci
sa odkazu na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na uznesenie č. k. I. ÚS 415/08-19
z 10. decembra 2008, ktoré sťažovateľka nesprávne označila ako nález. V tejto súvislosti
však ústavný súd poznamenáva, že v označenom prípade išlo o odlišnú právnu situáciu, keď
námietky v sťažnosti predostrel účastník konania, ktorý v rámci exekučného konania
zastával pozíciu povinného. Z toho potom vyplývali aj jeho odlišné možnosti brániť svoje
práva, ktoré, ako ústavný súd konštatoval, mohol využiť v rámci odvolacieho konania proti
rozhodnutiu, ktoré bolo exekučným titulom. Keďže v tejto veci išlo o odlišné okolnosti
prípadu, ústavný súd v danej veci nemohol prijať identické závery, pretože vychádzal
z úplne opačného postavenia účastníkov konania (v danom prípade je sťažovateľka
oprávnená, v označenom prípade bol sťažovateľ povinný), od ktorých pri rovnakých
situáciách nemožno spravodlivo očakávať využitie identických právnych a opravných
prostriedkov na ochranu svojich práv, pretože ich realizácia s najväčšou
pravdepodobnosťou nevyvolá priaznivé výsledky pre oboch zároveň.
Z týchto dôvodov ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali
možnosti porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu.
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom
porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len
vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané
sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení
ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani základného práva
sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia
§ 1 ods. 1 ústavného zákona. Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné
pravidlo, ktoré je možné aplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho
základného práva uvedeného v listine, v danom prípade v spojení s čl. 36 ods. 1 listiny.
Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil porušenie základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), nemohlo dôjsť ani k porušeniu
interpretačného pravidla zakotveného v tejto právnej norme.
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie „základného práva“ podľa čl. 46 ods. 4
ústavy (pozri petit, resp. návrh na rozhodnutie vo veci samej v sťažnosti), ústavný súd
poznamenáva, že obsahom tohto ustanovenia ústavy nie je základné právo, ale len
povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane zákona.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti krajskému súdu odmietol pre zjavnú
neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2010