Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 185/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2010 predbežne

prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo

veci namietaného porušenia jej základných práv vlastniť majetok a na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a a 4 , práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj porušenia ustanovenia ústavného

Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho

zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, a základného práva zaručeného

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.

-50 z 25. septembra 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín

č. k. -16 z 1. júla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára

2010 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok a na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a a 4 (ďalej len

„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie ustanovenia § 1

ods. 1 ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd

ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky

(ďalej len „ústavný zákon“), a základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -50 z 25. septembra 2009 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -16 z 1. júla 2009 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že krajský súd uznesením

potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bola exekúcia (vykonávaná súdnym exekútorom

na základe poverenia okresného súdu č. 5309 047992 z 19. mája 2008 na návrh

sťažovateľky ako oprávnenej) vyhlásená za neprípustnú a exekučné konanie bolo zastavené.

Exekučným titulom bolo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie – platobný výmer

vydaný správcom konkurznej podstaty poisťovne P., družstevná zdravotná poisťovňa v

konkurze, B. (ďalej len „úpadca“), č. 475/2005 z 24. mája 2005 proti povinnému K. P.

(ďalej aj „povinný“) o vymoženie sumy 184,16 € s príslušenstvom z titulu dlžného

poistného zo zdravotného poistenia a poplatku z omeškania z dlžného poistného.

Túto pohľadávku proti povinnému spolu s inými pohľadávkami úpadcu voči

platiteľom a samoplatcom poistného zo zdravotného poistenia zmluvne nadobudla

sťažovateľka na základe zmluvy o postúpení pohľadávok úpadcu.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že okresný súd a krajský súd „... rozhodovali nad

rámec svojej zákonnej právomoci...

Sťažovateľ má za to, že KS TN Uznesením 2 (uznesenie krajského súdu, pozn.)

rozhodoval vo veci na základe skutočnosti, v ktorej mu zákon nezveroval preskúmavaciu

právomoc správneho rozhodnutia, resp. danú skutočnosť bol za zákonom taxatívne

stanovených podmienok oprávnený posudzovať iný orgán…

podkladom pre Uznesenie 1 a Uznesenie 2 (uznesenie okresného súdu a uznesenie

krajského súdu, pozn.) bolo posudzovanie skutočnosti, ktorá v rámci riadnych opravných

prostriedkov patrila do oblasti verejnej správy, resp. za taxatívne stanovených zákonných

podmienok, v rámci mimoriadnych opravných prostriedkov, do preskúmavacej pôsobnosti

krajských súdov, …

V prípade Sťažovateľa bol predmetným správnym rozhodnutím Platobný výmer, na

ktorého preskúmavanie zákonnosti by však boli za taxatívne vymedzených zákonných

podmienok (napr. dodržanie zákonnej 2-mesačnej prekluzívnej lehoty) príslušné krajské

súdy. Dovoľujeme si poukázať jednak na skutočnosť, že Povinný svoje právo domáhať sa

súdneho preskúmania Platobného výmeru v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote

nevyužil, ako aj na skutočnosť, že uvedená lehota je prekluzívna a jej márnym uplynutím

toto právo Povinného zaniklo. OS TN ako prvostupňový exekučný súd a KS TN ako odvolací

exekučný súd neboli oprávnení ex offo a navyše po uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty

dodatočne preskúmavať Rozhodnutia správneho orgánu – Platobného výmeru...

bol správca konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne oprávnený vydať Platobný

výmer. Platobný výmer predstavuje exekučný titul…

Keďže správca konkurznej podstaty ako orgán s delegovanou správnou právomocou

bol oprávnený iniciovať správne konanie vydaním Platobného výmeru..., nemožno

považovať… ním vydaný právoplatný a vykonateľný Platobný výmer za nulitný právny akt...

V zmysle právnej teórie a praxe, nulita nastáva vtedy, ak vady dosahujú takú závažnú

mieru, že už nemožno hovoriť o právnom akte. Takéto nulitné rozhodnutie by bolo od

začiatku neplatné a nikto by nebol povinný ho rešpektovať. V záujme právnej istoty je však

potrebné autoritatívne potvrdenie nulity...

má Sťažovateľ za to, že nemohlo ísť o natoľko jednoznačné porušenie zákona, aby

bol súd oprávnený vyhlásiť Platobný výmer, navyše bez toho - aby Platobný výmer

autoritatívne zrušil v zmysle ust. druhej vety , za nulitný právny akt.

Sťažovateľ má za to, že uvedený postup súdov bol nenáležitý aj z dôvodu, že k predmetnému

vyhláseniu nulity došlo v rámci konania pred exekučnými súdmi, ktoré danú problematiku

neboli oprávnené posudzovať.“.

Podľa sťažovateľky okresný súd a krajský súd „rozhodli na základe nepodloženej

právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili“.

Sťažovateľka ďalej uviedla: «Prioritne by sme si dovolili poukázať na skutočnosť, že

samotný Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. -19 zo dňa 10. 12. 2008 uvádza

v súvislosti s údajnou neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej

poisťovne vydať platobné výmery ako exekučné tituly voči Povinnému skutočnosť, že

„absenciu takéhoto oprávnenia prináležalo skúmať jedine na základe opravného

prostriedku smerujúceho voči tomuto rozhodnutiu príslušným odvolacím orgánom, a nie

okresnému súdu v posudzovanom exekučnom konaní.“...

V nadväznosti na nález Ústavného súdu SR sp. zn. -19 zo dňa 10. 12.

2008 si dovoľujeme poukázať tiež na skutočnosť, že s vyššie uvedeným právnym názorom

Ústavného súdu SR sa stotožnil aj odvolací Krajský súd v Trenčíne, a to v Uznesení

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -79 zo dňa 26. 05. 2009.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -50 zo dňa 25. 09.

2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. -16 zo dňa 01.

07. 2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva

Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva

Sťažovateľa garantovaných , a ods. 4 SR, ust. ,

ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -50 zo dňa 25. 09.

2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn -16 zo dňa

01. 07. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov

právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. . Krajský súd

v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy

právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

Sťažovateľka pripojila k sťažnosti uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského

súdu, ktoré podľa vyznačenej doložky nadobudli právoplatnosť 13. novembra 2009.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa podmienky a podrobnosti

o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Podľa každý má právo

vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah

a ochranu. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1

ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad

a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd. Podľa čl. 36 ods. 1

listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Porušenie označených základných a iných práv vidí sťažovateľka v namietanej

nesprávnosti právnych záverov v uznesení okresného súdu a uznesení krajského súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení

a v ich nedostatočnom odôvodnení.

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z , ústavný súd

nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, keďže proti nemu bol

prípustný zákonom ustanovený prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľka využila, keď proti

uzneseniu okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že svojím

uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť

v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Právomoc ústavného súdu je daná len vo vzťahu k preskúmaniu možnosti porušenia

označených práv sťažovateľky uznesením krajského súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených základných a iných práv uznesením

krajského súdu (a uznesením okresného súdu) v tom, že krajský súd (ani okresný súd)

neboli oprávnené v exekučnom konaní preskúmávať právoplatné správne rozhodnutie, ktoré

bolo exekučným titulom, pretože ich preskúmanie bolo možné jedine v rámci správneho

súdnictva. Sťažovateľka poukazovala aj na to, že okrem neexistencie právomoci

označených súdov preskúmať správne rozhodnutie v exekučnom konaní uvedené učinili

navyše po uplynutí prekluzívnej lehoty, v rámci ktorej bolo preskúmanie možné v rámci

správneho súdnictva. Vzhľadom na uvedené okresný súd a krajský súd neboli oprávnené

vysloviť záver o nulitnosti tohto správneho rozhodnutia a na základe tohto záveru vyhlásiť

exekúciu za neprípustnú a zastaviť ju. Podľa sťažovateľky označené súdy dospeli

k nesprávnym záverom aj vo vzťahu k meritórnym dôvodom, pre ktoré dospeli k záveru

o nulitnosti exekučného titulu, keď podľa ich názoru (na rozdiel od názoru sťažovateľky)

správca konkurznej podstaty úpadcu nebol oprávnený vydať správne rozhodnutie označené

v exekučnom konaní ako exekučný titul.

Ústavný súd poznamenáva, že o niekoľkých predchádzajúcich sťažnostiach

sťažovateľky analogického skutkového a právneho obsahu s posudzovanou sťažnosťou už

rozhodoval ústavný súd svojimi skoršími uzneseniami (napr. uznesenia sp. zn. ,

, ).

Ústavný súd preto pri posudzovaní tejto sťažnosti vychádzal z odôvodnenia svojich

skorších uznesení, na ktoré zároveň odkazuje.

Zhodne so svojimi predchádzajúcimi uzneseniami o odmietnutí analogických

sťažností sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy v rámci exekučného

konania boli oprávnené aj mimo rámec správneho súdnictva skúmať správne rozhodnutie

označené v exekučnom konaní ako exekučný titul, a to práve len z hľadiska, či nejde

o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správný akt, resp. paakt), ktoré nevyvolávajú žiadne

právne účinky. Takýto predmet skúmania podľa názoru ústavného súdu nebol žiadnym

spôsobom limitovaný uplynutím lehôt na preskúmanie správneho rozhodnutia v rámci

správneho súdnictva.

Ústavný súd taktiež konštatuje, že nie je možné ustáliť prvky arbitrárnosti v záveroch

krajského súdu (ani okresného súdu) o tom, že správne rozhodnutie označené v exekučnom

konaní ako exekučný titul je ničotným správnym aktom z dôvodu, správca konkurznej

podstaty úpadcu nebol oprávnený vydávať individuálne správne akty (správne rozhodnutia)

ako orgán verejnej správy, a teda nemohol vydať ani platný exekučný titul, na základe

ktorého sťažovateľka navrhla viesť exekučné konanie.

Všeobecný súd môže rozhodnúť o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu

konania, len čo na to zistí dôvody, a v súlade s tým postupoval aj krajský súd (ako i okresný

súd), keď na základe záveru o nulitnosti označeného exekučného titulu exekúciu vyhlásili za

neprípustnú a zastavili ju.

Ústavný súd preto po preskúmaní uznesenia krajského súdu konštatuje, že v ňom

nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych záverov

krajského súdu alebo ktoré by spočívali v ich nedostatočnom odôvodnení.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných veciach iných

účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka

stotožnila, a že naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd konštatuje, že nie je

úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo

zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (, ).

Ústavný súd považuje za významné reagovať aj na argument sťažovateľky týkajúci

sa odkazu na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na uznesenie č. k. -19

z 10. decembra 2008, ktoré sťažovateľka nesprávne označila ako nález. V tejto súvislosti

však ústavný súd poznamenáva, že v označenom prípade išlo o odlišnú právnu situáciu, keď

námietky v sťažnosti predostrel účastník konania, ktorý v rámci exekučného konania

zastával pozíciu povinného. Z toho potom vyplývali aj jeho odlišné možnosti brániť svoje

práva, ktoré, ako ústavný súd konštatoval, mohol využiť v rámci odvolacieho konania proti

rozhodnutiu, ktoré bolo exekučným titulom. Keďže v tejto veci išlo o odlišné okolnosti

prípadu, ústavný súd v danej veci nemohol prijať identické závery, pretože vychádzal

z úplne opačného postavenia účastníkov konania (v danom prípade je sťažovateľka

oprávnená, v označenom prípade bol sťažovateľ povinný), od ktorých pri rovnakých

situáciách nemožno spravodlivo očakávať využitie identických právnych a opravných

prostriedkov na ochranu svojich práv, pretože ich realizácia s najväčšou

pravdepodobnosťou nevyvolá priaznivé výsledky pre oboch zároveň.

Z týchto dôvodov ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali

možnosti porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

aj listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením krajského súdu.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . Inak povedané, o prípadnom

porušení základného práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané

sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení

ústavnoprocesných princípov podľa až , a teda ani základného práva

sťažovateľky podľa .

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia

§ 1 ods. 1 ústavného zákona. Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné

pravidlo, ktoré je možné aplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho

základného práva uvedeného v listine, v danom prípade v spojení s čl. 36 ods. 1 listiny.

Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil porušenie základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu ( a listiny), nemohlo dôjsť ani k porušeniu

interpretačného pravidla zakotveného v tejto právnej norme.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie „základného práva“ podľa čl. 46 ods. 4

(pozri petit, resp. návrh na rozhodnutie vo veci samej v sťažnosti), ústavný súd

poznamenáva, že obsahom tohto ustanovenia nie je základné právo, ale len

povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane zákona.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti krajskému súdu odmietol pre zjavnú

neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010