Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 290/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.

N., B., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa a 4

, základného práva na súdnu ochranu podľa

Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Zvolen

č. k. -45 z 23. novembra 2009 a uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. -74 z 19. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010

doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. F. N., B., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len „“), základného práva na

súdnu ochranu podľa a 4 , základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25

-45 z 23. novembra 2009 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -74 z 19. apríla 2010.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že okresný súd na základe

platobných výmerov č. 1199/2001 z 5. novembra 2001 a č. 1200/2001 z 5. novembra 2001

vydaných správcom konkurznej podstaty P., B. (ďalej len „úpadca“), poverením č. 5611

023775 zo 17. októbra 2008 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, predmetom

ktorej bolo vymoženie sumy 44 390,89 € s príslušenstvom od P. (ďalej len „povinný“).

Sťažovateľka nadobudla predmetnú pohľadávku na základe zmluvy o postúpení

pohľadávok uzatvorenej so správcom konkurznej podstaty úpadcu 7. júla 2005.

Okresný súd na základe návrhu povinného uznesením č. k. -45

z 23. novembra 2009 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu

podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.

-74 z 19. apríla 2010 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

potvrdil.

Sťažovateľka uviedla, že v danom prípade všeobecné súdy rozhodovali nad rámec

svojej zákonnej právomoci. Okresný súd a krajský súd vydali rozhodnutia, ktoré síce boli

ako exekučné súdy oprávnené vydať, avšak podkladom pre tieto uznesenia bolo

«posudzovanie skutočnosti, ktorá v rámci riadnych opravných prostriedkov patrila do

oblasti verejnej správy, resp. za taxatívne stanovených zákonných podmienok, v rámci

mimoriadnych opravných prostriedkov, do preskúmavacej pôsobnosti krajských súdov. ...

V prípade Sťažovateľa bol predmetným správnym rozhodnutím Platobný výmer, na

ktorého preskúmavanie zákonnosti by však boli za taxatívne vymedzených zákonných

podmienok (napr. dodržanie zákonnej 2-mesačnej prekluzívnej lehoty) príslušné krajské

súdy. Dovoľujeme si poukázať jednak na skutočnosť, že Povinný svoje právo domáhať sa

súdneho preskúmania Platobného výmeru v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote

nevyužil, ako aj na skutočnosť, že uvedená lehota je prekluzívna a jej márnym uplynutím

toto právo Povinného zaniklo. OS ZV ako prvostupňový exekučný súd a KS BB ako odvolací

exekučný súd neboli oprávnení ex offo a navyše po uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty

dodatočne preskúmavať Rozhodnutia správneho orgánu – Platobného výmeru. ...

V čase vydania Platobného výmeru bolo teda na majetok zdravotnej poisťovne

vedené konkurzné konanie. V zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze tak dňom

vyhlásenia konkurzu prešlo na správcu konkurznej podstaty oprávnenie nakladať

s majetkom konkurznej podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súviseli s

nakladaním s majetkom konkurznej podstaty. Počas trvania konkurzu sa na činnosť a

právny stav úpadcu prioritne aplikoval Zákon o konkurze, ako jednoznačne vyplýva aj z

vyššie citovaného ust. § 66e ods. 2 Zákona o konkurze. Vychádzajúc z vyššie uvedených

skutočností a priamej aplikácie ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze bol správca

konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne oprávnený vydať Platobný výmer. Platobný

výmer predstavuje exekučný titul v zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku. ...

Prílohou tejto ústavnej sťažnosti je aj Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

-49, IČS: 1007200121 zo dňa 04. 10. 2007, právoplatné dňa 06. 11. 2007. ...

V zmysle citovaného rozhodnutia, a dovoľujeme si zdôrazniť, že v tomto prípade

vecne príslušného súdu v zmysle , bol správca konkurznej podstaty oprávnený vydať

Platobný výmer, ktorý bol posúdený ako platný právny akt. Opačné rozhodnutie, ku ktorému

dospeli exekučné súdy (mimo svojej vecnej pôsobnosti, keďže neboli oprávnené na

preskúmavanie oprávnenia správcu konkurznej podstaty vydávať platobné výmery, toto

oprávnenie prináležalo výlučne krajským súdom v rámci výkonu správneho súdnictva)

predstavovalo zásah do právnej istoty Sťažovateľa a v konečnom dôsledku porušenie práva

na spravodlivý súdny proces (teda proces v súlade so zákonom stanoveným postupom, ako

to predpokladá vo svojich ustanoveniach v súvislosti s ochranou základných práv a slobôd

aj SR), ako aj porušenie vlastníckeho práva k pohľadávke vyplývajúcej

z nadobudnutého exekučného titulu. ...

Prioritne by sme si dovolili poukázať na skutočnosť, že samotný Ústavný súd SR

v Náleze sp. zn. -19 zo dňa 10. 12. 2008 uvádza v súvislosti s údajnou

neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydať platobné

výmery ako exekučné tituly voči Povinnému skutočnosť, že „absenciu takéhoto oprávnenia

prináležalo skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho voči tomuto

rozhodnutiu príslušným odvolacím orgánom, a nie okresnému súdu v posudzovanom

exekučnom konaní.“...

Prioritnou problematikou v našom prípade je, či zákony alebo SR umožňovali

OS ZV a následne KS BB ako exekučným súdom rozhodovať o vyhlásení exekúcie za

neprípustnú na základe posúdenia oprávnenia správcu konkurznej podstaty vydať Platobný

výmer a vyhlásiť ho za nulitný vyše sedem rokov po právoplatnosti a vykonateľnosti

Platobného výmeru, a navyše po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty na preskúmanie

zákonnosti správneho rozhodnutia v rámci správneho súdnictva. ...

Sťažovateľ považuje Uznesenie 1 a Uznesenie 2 za arbitrárne. ... Sťažovateľ má

navyše za to, že súdy sa náležite nevysporiadali s príslušnými zákonnými ustanoveniami, ani

so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých bolo nevyhnutné pre právne posúdenie veci (napriek

tomu, že Sťažovateľ na tieto skutočnosti v súvislosti s absenciou danej preskúmavacej

právomoci súdov počas predmetného exekučného konania upozornil) a rozhodli na základe

nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili. ...

Sťažovateľ má za to, že Uznesenie 1 a následne Uznesenie 2 sú arbitrárne a ako také

ústavne neudržateľné, ako vyplýva z ich odôvodnenia. ... Z odôvodnení Uznesenia 1

a Uznesenia 2 jasne vyplýva skutočnosť, že OS ZV koncipoval svoje rozhodnutie na

právnych záveroch, ktoré v rámci slovenského právneho poriadku nebol oprávnený

posudzovať (keďže preskúmavacia právomoc rozhodnutí v správnom súdnictve prislúcha

výlučne krajským súdom a za zákonom presne stanovených podmienok Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky) a že KS BB tiež koncipoval Uznesenie 2 na základe skutočností,

v ktorých mu zákon nezveroval preskúmavaciu právomoc správnych rozhodnutí...».

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -74 zo dňa

19. 04. 2010 v spojení s Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. -45

zo dňa 23. 11. 2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu,

k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu

vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných , a ods. 4

SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -74 zo dňa

19. 04. 2010 v spojení s Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. -45

zo dňa 23. 11. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov

právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. . Krajský súd

v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy

právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (, ).

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľky bolo tvrdenie o porušení označených práv

uznesením okresného súdu č. k. -45 z 23. novembra 2009, ktorým bola

exekúcia z dôvodu zistenia nulity exekučného titulu vyhlásená za neprípustnú a následne

bola zastavená, ako aj uznesením krajského súdu č. k. -74 z 19. apríla 2010,

ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie. Podľa názoru sťažovateľky všeobecné

súdy rozhodli nad rámec svojich právomocí, svoje rozhodnutia nedostatočne odôvodnili,

a preto ich považuje za arbitrárne a ústavne neudržateľné.

1. Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv sťažovateľky okresným súdom,

ústavný súd uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z

nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie okresného súdu, keďže proti nemu bol

prípustný opravný prostriedok (odvolanie), ktorý sťažovateľka aj využila, a krajský súd

o ňom rozhodol.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (, ).

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie označených práv

krajským súdom.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho

zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách (, , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poznamenáva, že o niekoľkých predchádzajúcich sťažnostiach

sťažovateľky analogického skutkového a právneho obsahu s posudzovanou sťažnosťou už

rozhodoval svojimi skoršími uzneseniami (napr. , ,

a iné), preto pri posudzovaní tejto sťažnosti vychádzal z odôvodnenia

svojich skorších uznesení, na ktoré zároveň odkazuje.

Ústavný súd zhodne so svojimi predchádzajúcimi uzneseniami o odmietnutí

analogických sťažností sťažovateľky konštatuje, že všeobecné súdy v rámci exekučného

konania boli oprávnené aj mimo rámec správneho súdnictva skúmať správne rozhodnutie

označené v exekučnom konaní ako exekučný titul, a to práve len z hľadiska, či nejde

o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správny akt, resp. paakt), ktoré nevyvoláva žiadne

právne účinky. Takýto predmet skúmania podľa názoru ústavného súdu nebol žiadnym

spôsobom limitovaný uplynutím lehôt na preskúmanie správneho rozhodnutia v rámci

správneho súdnictva.

Ústavný súd taktiež konštatuje, že nie je možné ustáliť prvky arbitrárnosti v záveroch

krajského súdu (ani okresného súdu) o tom, že správne rozhodnutie označené v exekučnom

konaní ako exekučný titul je ničotným správnym aktom z dôvodu, že správca konkurznej

podstaty úpadcu nebol oprávnený vydávať individuálne správne akty (správne rozhodnutia)

ako orgán verejnej správy, a teda nemohol vydať ani platný exekučný titul, na základe

ktorého sťažovateľka navrhla viesť exekučné konanie.

Všeobecný súd môže rozhodnúť o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu

konania, len čo na to zistí dôvody, a v súlade s tým postupoval aj okresný súd, keď na

základe záveru o nulitnosti exekučného titulu exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju,

čo následne krajský súd potvrdil.

Ústavný súd preto po preskúmaní uznesenia krajského súdu konštatuje, že v ňom

nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych záverov

krajského súdu alebo ktoré by spočívali v ich nedostatočnom odôvodnení.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných veciach iných účastníkov

konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila,

a že naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd konštatuje, že nie je úlohou

ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie

rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (, ).

Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti poukázala na uznesenie ústavného súdu č. k.

-19 z 10. decembra 2008, ústavný súd poznamenáva, že v označenom prípade

išlo o odlišnú právnu situáciu, keď námietky v sťažnosti predostrel účastník konania, ktorý

v rámci exekučného konania zastával pozíciu povinného. Z toho potom vyplývali aj jeho

odlišné možnosti brániť svoje práva, ktoré, ako ústavný súd konštatoval, mohol využiť

v rámci odvolacieho konania proti rozhodnutiu, ktoré bolo exekučným titulom. Keďže

v tejto veci išlo o odlišné okolnosti prípadu, ústavný súd v danej veci nemohol prijať

identické závery, pretože vychádzal z úplne opačného postavenia účastníkov konania, od

ktorých pri rovnakých situáciách nemožno spravodlivo očakávať využitie identických

právnych a opravných prostriedkov na ochranu svojich práv, pretože ich realizácia

s najväčšou pravdepodobnosťou nevyvolá priaznivé výsledky pre oboch zároveň.

Z týchto dôvodov ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali

možnosti porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením krajského súdu.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . Inak povedané, o prípadnom

porušení základného práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané

sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení

ústavnoprocesných princípov podľa až , a teda ani základného práva

sťažovateľky podľa .

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia

§ 1 ods. 1 listiny. Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo,

ktoré je možné aplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho základného

práva uvedeného v listine, v danom prípade v spojení s čl. 36 ods. 1 listiny. Keďže ústavný

súd v posudzovanej veci nezistil porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 a listiny), nemohlo dôjsť ani k porušeniu interpretačného pravidla

zakotveného v tejto právnej norme.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie „základného práva“ podľa čl. 46 ods. 4

, ústavný súd poznamenáva, že obsahom tohto ustanovenia nie je základné

právo, ale len povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej

ochrane zákona.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti

krajskému súdu podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010