Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)III. ÚS 460/2013
PDF · 227.8 KB
No categories available
III. ÚS 460/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., B., zastúpenej advokátkou Mg. P. H., I., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 CoP/35/2013 z 29. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013
doručená sťažnosť D. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu vlastníckeho práva podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 17 CoP/35/2013 z 29. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala v novembri 2011
Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) návrh na „priznanie príspevku
na rozvedenú manželku“ v sume 120 €.
Okresný súd 16. mája 2012 vydal „rozkaz na plnenie..., ktorým v plnom rozsahu“,
vyhovel návrhu sťažovateľky, ale po podaní odporu okresný súd rozsudkom z 21. januára
2013 jej návrh (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol. Krajský súd napadnutým
rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
V odôvodnení podanej sťažnosti k napadnutému rozsudku krajského súdu
sťažovateľka k namietanému porušeniu svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie uviedla: «V odvolaní proti Rozsudku Okresného
súdu... som namietala, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, nedostatočne
zistil skutkový stav veci tým že nevykonal všetky navrhované dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, ale najmä z dôvodu, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí
pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy. ktoré doteraz neboli uplatnené
(§ 205a O. s. p.),a preto rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Krajský súd... absolútne odignoroval a svojvoľne bez právneho dôvodu opomenul
vziať do úvahy, že som si v zmysle § 205a O. s. p., predložila v odvolacom konaní
ďalší kľúčový – rozhodujúci dôkaz (zápisnica z pojednávania Okresného súdu Trenčín
č. k. 26 P/92/2011 zo dňa 13. 02. 2013) ktorý doteraz nemohol byť uplatnený,
nakoľko sa jednalo o výsluch odporcu v inom – neskoršom čase a v inom súdnom konaní.
Podotýkam, že odporca pri svojom neskoršom výsluchu v konaní o zvýšení výživného
na tri deti tvrdil úplné iné skutočnosti ako v konaní o priznaní príspevku na výživu
rozvedenej manželky dňa 25. 10. 2012 a 29. 01. 2013. Dávam do pozornosti, že v rovnakom
čase sa pred Okresným súdom... konalo súdne konanie o zvýšení výživného na tri deti
ako aj konanie o priznaní príspevku na rozvedenú manželku.
Odporca v konaní o príspevok na rozvedenú manželku tvrdil, že fakturoval
za vykonanú prácu v roku 2012 na základe faktúr 03/2012 až 12/2012. Pričom v ďalšom
konaní o zvýšení vyživovacej povinnosti na deti uviedol, že fakturoval aj za obdobie 01/2012
a 02/2012, pričom si z jemu neznámych dôvodov pohľadávky nevymáha a u dlžníkov
neuplatňuje, čím mal súd preukázané, že má zobrať do úvahy aj potenciálny príjem odporcu
nie len jeho skutočný príjem.
Taktiež som v odvolaní poukázala na právne významnú skutočnosť, že v konaní
(príspevok na rozvedenú manželku 31 P/430/2011) odporca dňa 29. 01. 2013 uviedol,
že jeho predpokladaná daň z príjmu za rok 2012 bude cca 300 – 350,- EUR avšak toto
žiadnym spôsobom neosvedčil a následne (v konaní o zvýšení výživného na detí...
13. 02. 2013) už tvrdil, že jeho daň bude nulová.
Odporca ďalej 25. 10. 2012 (v konaní o priznané príspevku na rozvedenú manželku)
tvrdil, že si odkladá cca 50 EUR na ročné zúčtovanie dane, pričom 13. 02. 2013 (v konaní
o zvýšenie výživného na deti 26 P/92/2011) uviedol, že daň za rok 2012 platiť nebude
a následne, že si žiadne peniaze neodkladá a nemá žiadne úspory.
Odporca opakovane v dvoch konaniach na viacerých pojednávaniach účelovo
uvádzal protichodné tvrdenia. Podotýkam, že v oboch konaniach sa rozhodovalo
o výživnom. V odvolaní som poukázala aj na to, že v konaní (príspevok na výživu rozvedenej
manželky) odporca súdu predložil súpis aktuálnych výdavkov, do ktorých zahrnul aj platbu
za odvody cca 185.- EUR mesačne (zdravotné poistenie cca 55.- EUR a poistenie
do Sociálnej poisťovne cca 130,- EUR), pričom v zmysle § 21 zák. č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení mu táto povinnosť vznikne až v budúcnosti v auguste resp. októbri
2013, a to len za predpokladu, že aj v tomto období bude živnostník, čo nakoniec odporca
v konaní priznal. Súd teda v čase vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej vychádzal
zo skutočností, ktoré mali potenciálne nastať až v budúcnosti. Diametrálne odlišné
výpovede odporcu ako účastníka konania som považovala za jednoznačný priamy dôkaz
toho, že rozhodnutie prvostupňového súdu bolo predčasné. Mala som zato že Krajský súd
Trenčín bude musieť prihliadnuť na priamy dôkaz – výsluch odporcu zo dňa 13. 02. 2013
avšak Krajský súd Trenčín nie len, že sa v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím
prvostupňového súdu, ale na nový dôkaz ani len neprihliadol a predloženie nového právne
významného dôkazu v odôvodnené rozsudku ani len nespomenul a rozsudok Okresného
súdu Trenčín ani len nepreskúmal s ohľadom na § 205a O. s. p...
Odvolací súd vôbec nereflektoval na nové skutočnosti a dôkazy. Z uvedeného
dôvodu, považujem rozhodnutie odvolacieho súdu za nepreskúmateľné. Odvolací súd
arbitrárne – svojvoľne a bez právneho dôvodu nebral do úvahy a v odôvodnení svojho
rozhodnutia vôbec nereagoval na podstatné nové skutočnosti a dôkazy, ktoré bolí riadne
odvolaciemu súdu predložené.
Krajský súd sa stotožnil s nepresvedčivým a plytkým odôvodnením prvostupňového
súdu, ktorý svoje rozhodnutie založil s prevažnej časti len na tvrdeniach odporcu, ktoré
sa neskôr preukázali ako nepravdivé a nedôveryhodné. V postupe krajského súdu ide zjavne
o tendenčný odklon od požiadaviek riadneho procesu a nerešpektovanie práva na súdnu
ochranu. Súd sa neriadil platným Občianskym súdnym poriadkom, keď neprijal ani žiadnym
spôsobom nereflektoval na nový priamy dôkaz, ktorý v konaní pred súdom prvého
stupňa nebolo možné predložiť ani označiť. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím
prvostupňového súdu, ktorému na rozhodnutie vo veci samej postačilo, že odporca ani len
nezdokladoval svoj príjem za rozhodujúce obdobie, kedy predložila len jedno daňové
priznanie za rok 2011 a neúplnú účtovnú evidenciu faktúr za 03/2012 až 12/2012, pričom
súd pred vytýčením prvého pojednávania vyzval odporcu na zdokladovanie príjmu za celé
rozhodujúce obdobie. Na uvedené nebolo možné poukázať v záverečnej reči na pojednávaní
dňa 29. 01. 2013, nakoľko po poučení v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. bez možnosti
záverečného vyjadrenia k veci, súd požiadal účastníkov, aby opustili pojednávaciu
miestnosť a počkali na zavolanie asistenta samosudcu za účelom vyhlásenia rozhodnutia
vo veci samej.
Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
nekoherentný t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť
príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami;
na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)verejnosť prijateľné, racionálne,
ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery
v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej
interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať
za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 Dohovoru...
Krajský súd Trenčín vo veci môjho odvolania rozhodol v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p.
bez nariadenia pojednávania, čím porušil moje právo na to, aby sa moja vec prejednala
verejne. Vytýčením pojednávania vo veci bolo nevyhnuté za účelom doplnenia dokazovania
výsluchom účastníkom k existencii nového dôkazu, ktorý bol v zmysle § 250a O. s. p.
v odvolacom konaní predložený. Vytýčením pojednávania mohli byť objasnené všetky nové
skutočnosti a tým by sa predišlo k vydaniu nezákonného svojvoľného rozhodnutia Krajského
súdu Trenčín. Nevytýčenie pojednávania krajský súd zdôvodnil len odkazom na ustanovenie
zákona bez ďalšieho odôvodnenia. Mám zato, že sa jednalo o svojvoľné a protiústavné
konanie súdu, nakoľko nič nebránilo tomu pojednávanie vytýčiť...
Rozhodnutie odvolacieho súdu pre svoju tendenčnosť, nedostatočnú odôvodnenosť
vyvoláva účinky nezlučiteľné s obsahom môjho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru...».
Sťažovateľka ďalej argumentuje tým, že k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu krajským súdom malo dôjsť aj tým, že «znemožnil...
moje právo zvýšiť si svoj príjem a celkovú majetkovú hodnotu, nakoľko sa dá predpokladať
a je tu „legitímna nádej“ na priznanie príspevku na rozvedenú manželku. Pričom krajský
súd tým, že sa uspokojil s nepreskúmateľným odôvodnením prvostupňového rozhodnutia,
svojím rozsudkom č. k. 17 CoP/35/2013 zo dňa 29. 05. 2013 porušil nielen moje základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj moje základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy. (Rozsudok ESĽP vo veci PINE VALLEY DEVELOPMENTS LTD. a iní v. Írsko
z 29. novembra 1991 a rozsudok ESĽP vo veci PRESSOS COMPAN1A NAVIERA S. A, a iní
v. Belgicko z 20. novembra 1995).
Tým, že Krajský súd Trenčín nepreskúmal moje odvolanie z odkazom na § 205a
O. s. p. a nerešpektoval existenciu nového dôležitého dôkazu zmaril moju možnosť zvýšiť
si svoj príjem a tým aj svoj majetok a životnú úroveň, nakoľko nemám inú možnosť
z objektívnych dôvodov sa zamestnať resp. vykonávať inú zárobkovú činnosť a som
odkázaná na zvýšenie príjmu uplatňovaním mojich zákonných nárokov, jedným z ktorých
je i podanie návrhu na priznanie príspevku na rozvedenú manželku.».
Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci
takéto rozhodnutie:
„1. Základné právo sťažovateľky D. Š. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., základné
právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy... a čl. 1 Dodatkového protokolu...
rozsudkom Krajského súdu Trenčín č. k. 17 CoP/35/2013 zo dňa 29. 05. 2013 porušené
boli.
2. Rozsudok Krajského súdu Trenčín č. k. 17 CoP/35/2013 zo dňa 29. 05. 2013
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Trenčín na ďalšie konanie.
3. Krajský súd Trenčín je povinný priznané primerané finančné zadosťučinenie
v sume 7.200 EUR... uhradiť sťažovateľke D. Š... k jej rukám do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto Nálezu Ústavného súdu SR.
4. Krajský súd Trenčín je povinný sťažovateľke D. Š... uhradiť trovy konania v sume
274.94 EUR... do dvoch mesiacov od právoplatností tohto Nálezu Ústavného súdu SR
na účet právne zástupkyni Mgr. P. H...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy spočíva v tom,
že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie
sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom
práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia
(napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,
aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve
na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná
tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je
arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech
(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Podstata sťažovateľkiných námietok proti rozsudku krajského súdu spočíva
v jej nesúhlase s právnym posúdením ňou uplatneného práva na priznanie príspevku
na výživu rozvedenej manželky a nevykonaní dôkazov, ktoré predniesla v odvolacom
konaní, ako aj v tom, že krajský súd nenariadil v jej veci pojednávanie.
Ústavný súd preskúmal sťažnosť spolu s napadnutým rozsudkom v rozsahu svojej
právomoci danej mu ústavou, t. j. z pozície nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva,
a ako taký nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov,
iba za predpokladu, že by nepostupovali v súlade s ústavnoprávnymi princípmi
spravodlivého procesu obsiahnutými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Vzhľadom
na to ústavný súd posúdil namietaný rozsudok z toho hľadiska, či skutkové zistenia,
ku ktorým krajský súd dospel, majú dostatočnú a racionálnu základňu a či prijaté právne
závery nie sú s nimi v extrémnom nesúlade. Zaoberal sa aj tým, či podaný výklad je ústavne
konformný, resp. naopak, či ho nemožno kvalifikovať ako svojvoľný.
Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku krajského súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia [§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]
a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Krajský súd najprv rekapituloval skutkový stav veci
a právne závery okresného súdu, ktoré ho viedli k zamietnutiu návrhu, ďalej uviedol
podstatné odvolacie námietky sťažovateľky a jej dôvody na zmenu rozhodnutia okresného
súdu, ako aj vyjadrenie odporcu, a potom svoje právne závery odôvodnil jasným
a zrozumiteľným spôsobom na s. 3 až s. 5, hoci sťažovateľka má iný pohľad na rozhodnutie
krajského súdu.
Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu konštatuje,
že namietané konanie nevykazuje žiadne znaky pochybení procesného charakteru,
a ani výklad a interpretáciu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a § 72
a § 75 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktorý krajský súd zvolil, nemožno
považovať za arbitrárny alebo popierajúci základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu
a spravodlivé súdne konanie.
Priznanie či nepriznanie výživného na rozvedenú manželku po rozvode prislúcha iba
všeobecnému súdu, ktorý je pri rozhodovaní viazaný zákonom o rodine, a skutočnosť,
že sa sťažovateľka s jeho právnym názorom nestotožňuje, resp. nesúhlasí s posúdením
skutkového stavu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny
názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). Všeobecné súdy sa dostatočne
zaoberali odvolacími námietkami sťažovateľky (príjmové a majetkové pomery odporcu,
schopnosti a jeho možnosti) a vyhodnotili ich spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným
požiadavkám na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP).
Ústavný súd v tomto prípade tiež nezistil, že by krajský súd procesne postupoval
v nesúlade s § 214 ods. 1 a 2 OSP, keď nenariadil pojednávanie, a sťažovateľka nové
dôkazy pred vyhlásením rozsudku vo veci samej na okresnom súde predtým nenavrhla.
Okrem toho argumenty sťažovateľky spochybňujúce skutkový stav, ku ktorému
všeobecné súdy vykonaným dokazovaním dospeli, nesvedčia o zrejmom omyle konajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z tohto pohľadu ústavný súd nenachádza príčinnú súvislosť medzi napadnutým
postupom a rozsudkom krajského súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, a namietaným
porušením jej práva na spravodlivé verejné prejednanie jej veci podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto považuje ústavný súd sťažnosť v tejto časti
za zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy
Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že s porušením základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie sťažovateľka
spája aj porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy
a na ochranu jej majetku v čl. 1 dodatkového protokolu.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa
ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné
uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy alebo práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07,
Pokiaľ teda v označenom konaní nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), neprichádza potom do úvahy
ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu), a ústavný súd preto jej sťažnosť i v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2013