Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 460/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., B., zastúpenej advokátkou Mg. P. H., I., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa

a práva na ochranu vlastníckeho práva podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 29. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013

doručená sťažnosť D. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu vlastníckeho práva podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 29. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala v novembri 2011

Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) návrh na „priznanie príspevku

na rozvedenú manželku“ v sume 120 €.

Okresný súd 16. mája 2012 vydal „rozkaz na plnenie..., ktorým v plnom rozsahu“,

vyhovel návrhu sťažovateľky, ale po podaní odporu okresný súd rozsudkom z 21. januára

2013 jej návrh (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol. Krajský súd napadnutým

rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

V odôvodnení podanej sťažnosti k napadnutému rozsudku krajského súdu

sťažovateľka k namietanému porušeniu svojho základného práva podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie uviedla: «V odvolaní proti Rozsudku Okresného

súdu... som namietala, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, nedostatočne

zistil skutkový stav veci tým že nevykonal všetky navrhované dôkazy potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností, ale najmä z dôvodu, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí

pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy. ktoré doteraz neboli uplatnené

( ),a preto rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Krajský súd... absolútne odignoroval a svojvoľne bez právneho dôvodu opomenul

vziať do úvahy, že som si v zmysle , predložila v odvolacom konaní

ďalší kľúčový – rozhodujúci dôkaz (zápisnica z pojednávania Okresného súdu Trenčín

č. k. zo dňa 13. 02. 2013) ktorý doteraz nemohol byť uplatnený,

nakoľko sa jednalo o výsluch odporcu v inom – neskoršom čase a v inom súdnom konaní.

Podotýkam, že odporca pri svojom neskoršom výsluchu v konaní o zvýšení výživného

na tri deti tvrdil úplné iné skutočnosti ako v konaní o priznaní príspevku na výživu

rozvedenej manželky dňa 25. 10. 2012 a 29. 01. 2013. Dávam do pozornosti, že v rovnakom

čase sa pred Okresným súdom... konalo súdne konanie o zvýšení výživného na tri deti

ako aj konanie o priznaní príspevku na rozvedenú manželku.

Odporca v konaní o príspevok na rozvedenú manželku tvrdil, že fakturoval

za vykonanú prácu v roku 2012 na základe faktúr 03/2012 až 12/2012. Pričom v ďalšom

konaní o zvýšení vyživovacej povinnosti na deti uviedol, že fakturoval aj za obdobie 01/2012

a 02/2012, pričom si z jemu neznámych dôvodov pohľadávky nevymáha a u dlžníkov

neuplatňuje, čím mal súd preukázané, že má zobrať do úvahy aj potenciálny príjem odporcu

nie len jeho skutočný príjem.

Taktiež som v odvolaní poukázala na právne významnú skutočnosť, že v konaní

(príspevok na rozvedenú manželku ) odporca dňa 29. 01. 2013 uviedol,

že jeho predpokladaná daň z príjmu za rok 2012 bude cca 300 – 350,- EUR avšak toto

žiadnym spôsobom neosvedčil a následne (v konaní o zvýšení výživného na detí...

13. 02. 2013) už tvrdil, že jeho daň bude nulová.

Odporca ďalej 25. 10. 2012 (v konaní o priznané príspevku na rozvedenú manželku)

tvrdil, že si odkladá cca 50 EUR na ročné zúčtovanie dane, pričom 13. 02. 2013 (v konaní

o zvýšenie výživného na deti 26 P/92/2011) uviedol, že daň za rok 2012 platiť nebude

a následne, že si žiadne peniaze neodkladá a nemá žiadne úspory.

Odporca opakovane v dvoch konaniach na viacerých pojednávaniach účelovo

uvádzal protichodné tvrdenia. Podotýkam, že v oboch konaniach sa rozhodovalo

o výživnom. V odvolaní som poukázala aj na to, že v konaní (príspevok na výživu rozvedenej

manželky) odporca súdu predložil súpis aktuálnych výdavkov, do ktorých zahrnul aj platbu

za odvody cca 185.- EUR mesačne (zdravotné poistenie cca 55.- EUR a poistenie

do Sociálnej poisťovne cca 130,- EUR), pričom v zmysle

o sociálnom poistení mu táto povinnosť vznikne až v budúcnosti v auguste resp. októbri

2013, a to len za predpokladu, že aj v tomto období bude živnostník, čo nakoniec odporca

v konaní priznal. Súd teda v čase vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej vychádzal

zo skutočností, ktoré mali potenciálne nastať až v budúcnosti. Diametrálne odlišné

výpovede odporcu ako účastníka konania som považovala za jednoznačný priamy dôkaz

toho, že rozhodnutie prvostupňového súdu bolo predčasné. Mala som zato že Krajský súd

Trenčín bude musieť prihliadnuť na priamy dôkaz – výsluch odporcu zo dňa 13. 02. 2013

avšak Krajský súd Trenčín nie len, že sa v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím

prvostupňového súdu, ale na nový dôkaz ani len neprihliadol a predloženie nového právne

významného dôkazu v odôvodnené rozsudku ani len nespomenul a rozsudok Okresného

súdu Trenčín ani len nepreskúmal s ohľadom na ..

Odvolací súd vôbec nereflektoval na nové skutočnosti a dôkazy. Z uvedeného

dôvodu, považujem rozhodnutie odvolacieho súdu za nepreskúmateľné. Odvolací súd

arbitrárne – svojvoľne a bez právneho dôvodu nebral do úvahy a v odôvodnení svojho

rozhodnutia vôbec nereagoval na podstatné nové skutočnosti a dôkazy, ktoré bolí riadne

odvolaciemu súdu predložené.

Krajský súd sa stotožnil s nepresvedčivým a plytkým odôvodnením prvostupňového

súdu, ktorý svoje rozhodnutie založil s prevažnej časti len na tvrdeniach odporcu, ktoré

sa neskôr preukázali ako nepravdivé a nedôveryhodné. V postupe krajského súdu ide zjavne

o tendenčný odklon od požiadaviek riadneho procesu a nerešpektovanie práva na súdnu

ochranu. Súd sa neriadil platným , keď neprijal ani žiadnym

spôsobom nereflektoval na nový priamy dôkaz, ktorý v konaní pred súdom prvého

stupňa nebolo možné predložiť ani označiť. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím

prvostupňového súdu, ktorému na rozhodnutie vo veci samej postačilo, že odporca ani len

nezdokladoval svoj príjem za rozhodujúce obdobie, kedy predložila len jedno daňové

priznanie za rok 2011 a neúplnú účtovnú evidenciu faktúr za 03/2012 až 12/2012, pričom

súd pred vytýčením prvého pojednávania vyzval odporcu na zdokladovanie príjmu za celé

rozhodujúce obdobie. Na uvedené nebolo možné poukázať v záverečnej reči na pojednávaní

dňa 29. 01. 2013, nakoľko po poučení v zmysle bez možnosti

záverečného vyjadrenia k veci, súd požiadal účastníkov, aby opustili pojednávaciu

miestnosť a počkali na zavolanie asistenta samosudcu za účelom vyhlásenia rozhodnutia

vo veci samej.

Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

nekoherentný t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť

príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami;

na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto

premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)verejnosť prijateľné, racionálne,

ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery

v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej

interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať

za rozporné s SR, Dohovoru...

Krajský súd Trenčín vo veci môjho odvolania rozhodol v zmysle

bez nariadenia pojednávania, čím porušil moje právo na to, aby sa moja vec prejednala

verejne. Vytýčením pojednávania vo veci bolo nevyhnuté za účelom doplnenia dokazovania

výsluchom účastníkom k existencii nového dôkazu, ktorý bol v zmysle

v odvolacom konaní predložený. Vytýčením pojednávania mohli byť objasnené všetky nové

skutočnosti a tým by sa predišlo k vydaniu nezákonného svojvoľného rozhodnutia Krajského

súdu Trenčín. Nevytýčenie pojednávania krajský súd zdôvodnil len odkazom na ustanovenie

zákona bez ďalšieho odôvodnenia. Mám zato, že sa jednalo o svojvoľné a protiústavné

konanie súdu, nakoľko nič nebránilo tomu pojednávanie vytýčiť...

Rozhodnutie odvolacieho súdu pre svoju tendenčnosť, nedostatočnú odôvodnenosť

vyvoláva účinky nezlučiteľné s obsahom môjho základného práva na súdnu ochranu podľa

SR ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru...».

Sťažovateľka ďalej argumentuje tým, že k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1

a dodatkového protokolu krajským súdom malo dôjsť aj tým, že «znemožnil...

moje právo zvýšiť si svoj príjem a celkovú majetkovú hodnotu, nakoľko sa dá predpokladať

a je tu „legitímna nádej“ na priznanie príspevku na rozvedenú manželku. Pričom krajský

súd tým, že sa uspokojil s nepreskúmateľným odôvodnením prvostupňového rozhodnutia,

svojím rozsudkom č. k. zo dňa 29. 05. 2013 porušil nielen moje základné

právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj moje základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

. (Rozsudok ESĽP vo veci PINE VALLEY DEVELOPMENTS LTD. a iní v. Írsko

z 29. novembra 1991 a rozsudok ESĽP vo veci PRESSOS COMPAN1A NAVIERA S. A, a iní

v. Belgicko z 20. novembra 1995).

Tým, že Krajský súd Trenčín nepreskúmal moje odvolanie z odkazom na § 205a

a nerešpektoval existenciu nového dôležitého dôkazu zmaril moju možnosť zvýšiť

si svoj príjem a tým aj svoj majetok a životnú úroveň, nakoľko nemám inú možnosť

z objektívnych dôvodov sa zamestnať resp. vykonávať inú zárobkovú činnosť a som

odkázaná na zvýšenie príjmu uplatňovaním mojich zákonných nárokov, jedným z ktorých

je i podanie návrhu na priznanie príspevku na rozvedenú manželku.».

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci

takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľky D. Š. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru..., základné

právo vlastniť majetok podľa ... a Dodatkového protokolu...

rozsudkom Krajského súdu Trenčín č. k. zo dňa 29. 05. 2013 porušené

boli.

2. Rozsudok Krajského súdu Trenčín č. k. zo dňa 29. 05. 2013

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Trenčín je povinný priznané primerané finančné zadosťučinenie

v sume 7.200 EUR... uhradiť sťažovateľke D. Š... k jej rukám do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto Nálezu Ústavného súdu SR.

4. Krajský súd Trenčín je povinný sťažovateľke D. Š... uhradiť trovy konania v sume

274.94 EUR... do dvoch mesiacov od právoplatností tohto Nálezu Ústavného súdu SR

na účet právne zástupkyni Mgr. P. H...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva v tom,

že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie

sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom

práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia

(napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. ,

). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,

aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve

na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko

z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná

tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je

arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech

(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstata sťažovateľkiných námietok proti rozsudku krajského súdu spočíva

v jej nesúhlase s právnym posúdením ňou uplatneného práva na priznanie príspevku

na výživu rozvedenej manželky a nevykonaní dôkazov, ktoré predniesla v odvolacom

konaní, ako aj v tom, že krajský súd nenariadil v jej veci pojednávanie.

Ústavný súd preskúmal sťažnosť spolu s napadnutým rozsudkom v rozsahu svojej

právomoci danej mu , t. j. z pozície nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva,

a ako taký nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov,

iba za predpokladu, že by nepostupovali v súlade s ústavnoprávnymi princípmi

spravodlivého procesu obsiahnutými v siedmom oddiele druhej hlavy . Vzhľadom

na to ústavný súd posúdil namietaný rozsudok z toho hľadiska, či skutkové zistenia,

ku ktorým krajský súd dospel, majú dostatočnú a racionálnu základňu a či prijaté právne

závery nie sú s nimi v extrémnom nesúlade. Zaoberal sa aj tým, či podaný výklad je ústavne

konformný, resp. naopak, či ho nemožno kvalifikovať ako svojvoľný.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku krajského súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia [ (ďalej aj „OSP“)]

a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Krajský súd najprv rekapituloval skutkový stav veci

a právne závery okresného súdu, ktoré ho viedli k zamietnutiu návrhu, ďalej uviedol

podstatné odvolacie námietky sťažovateľky a jej dôvody na zmenu rozhodnutia okresného

súdu, ako aj vyjadrenie odporcu, a potom svoje právne závery odôvodnil jasným

a zrozumiteľným spôsobom na s. 3 až s. 5, hoci sťažovateľka má iný pohľad na rozhodnutie

krajského súdu.

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu konštatuje,

že namietané konanie nevykazuje žiadne znaky pochybení procesného charakteru,

a ani výklad a interpretáciu príslušných ustanovení a

a o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktorý krajský súd zvolil, nemožno

považovať za arbitrárny alebo popierajúci základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie.

Priznanie či nepriznanie výživného na rozvedenú manželku po rozvode prislúcha iba

všeobecnému súdu, ktorý je pri rozhodovaní viazaný zákonom o rodine, a skutočnosť,

že sa sťažovateľka s jeho právnym názorom nestotožňuje, resp. nesúhlasí s posúdením

skutkového stavu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny

názor svojím vlastným (m. m. , ). Všeobecné súdy sa dostatočne

zaoberali odvolacími námietkami sťažovateľky (príjmové a majetkové pomery odporcu,

schopnosti a jeho možnosti) a vyhodnotili ich spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným

požiadavkám na odôvodnenie rozsudku ( ).

Ústavný súd v tomto prípade tiež nezistil, že by krajský súd procesne postupoval

v nesúlade s a , keď nenariadil pojednávanie, a sťažovateľka nové

dôkazy pred vyhlásením rozsudku vo veci samej na okresnom súde predtým nenavrhla.

Okrem toho argumenty sťažovateľky spochybňujúce skutkový stav, ku ktorému

všeobecné súdy vykonaným dokazovaním dospeli, nesvedčia o zrejmom omyle konajúcich

súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z tohto pohľadu ústavný súd nenachádza príčinnú súvislosť medzi napadnutým

postupom a rozsudkom krajského súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, a namietaným

porušením jej práva na spravodlivé verejné prejednanie jej veci podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto považuje ústavný súd sťažnosť v tejto časti

za zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že s porušením základného práva na súdnu

ochranu podľa a právom na spravodlivé súdne konanie sťažovateľka

spája aj porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v

a na ochranu jej majetku v čl. 1 dodatkového protokolu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa

ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru.

O prípadnom porušení základného práva podľa by bolo teda možné

uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv vyjadrených v až alebo práva podľa

ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (napr. , ,

).

Pokiaľ teda v označenom konaní nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (aj práva podľa dohovoru), neprichádza potom do úvahy

ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa (a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu), a ústavný súd preto jej sťažnosť i v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013