Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/201/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu

JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, v právnej

veci ţalobkyne R., so sídlom v T., zastúpenej JUDr. Mag. J. Č., advokátom U. s.r.o., so

sídlom v B. a S., s.r.o., so sídlom v B., proti ţalovanému Slovenskému pozemkovému

fondu, so sídlom v Bratislave, Búdkova 36, zastúpenému JUDr. J. M., advokátom B.,

o vydanie nehnuteľných vecí, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn.

, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 19. marca

2009 sp. zn. takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania

71,92 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Mag. J. Č., advokáta v B., do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Galanta rozsudkom z 14. apríla 2008 č.k. -276 zamietol

návrh ţalobkyne, ktorým sa domáhala navrátenia vlastníctva a vydania nehnuteľností v k.ú.

22

D. – parc. č. X.-cesta vo výmere X. m, parc č. X.-roľa vo výmere X. m, parc. č. X.-roľa vo

2

výmere X. m, vedených v pozemnokniţnej vloţke č. X., ktoré sú v súčasnosti vedené

v katastri nehnuteľností v registri „X.“ na mape určeného operátu na LV č. X. ako parc. č. X.-

22

ostatné plochy vo výmere X. m, parc. č. X.-orná pôda vo výmere X. mspolu

s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe

2

v pozemnokniţnej vloţke č. X. pre k.ú. D. sú v časti X. označené parcely č. X. vo výmere X.

jutier, parcela č. X.vo výmere X. jutier a parcela č. X. vo výmere X. jutier. V časti X. danej

pozemnokniţnej vloţky pod bodom X. je uvedené, ţe podľa ustanovenia § 3 ods. 1 nariadenia

preds. Slovenskej národnej rady číslo 22/45 Zb. sa vkladá vlastnícke právo Slovenskej

univerzitnej základiny a v bode X. sa poznamenáva, ţe nehnuteľnosti vedené na strane X. sú

predmetom revízie nariadenia č. 142/47 Zb. Ţalobkyňa zaslala ţalovanému list z 30. marca

2006, ktorým ho vyzvala podľa o navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam (špecifikovaným v prílohe) nachádzajúcim sa v k.ú. D. Vo výzve

okrem iného uviedla, ţe predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu odňatím bez

náhrady. Podľa identifikácie parciel Katastrálneho úradu N., Správa katastra Š., nehnuteľnosti

vedené v pozemnokniţnej vloţke č. X. nachádzajúce sa v k.ú. D. vedené ako parc. č. X. boli

2

zapísané na LV č. X. ako parc. č. X. o výmere X. ma na LV č. X. ako parc. č. X. o výmere

2

X. m, nehnuteľnosti vedené v pozemnokniţnej vloţke č. 1 ako parcely č. X. a X. boli

2

zapísané na LV č. X. ako parc. č. X. o výmere X. m. Vlastníkom týchto nehnuteľností je

ţalovaný. S poukazom na , , , sa pre

úspešnosť oprávnenej osoby v prípade výzvy na vydanie nehnuteľností voči povinnej osobe

vyţaduje, aby do 30. apríla 2006 boli povinnej osobe preukázané skutočnosti v zmysle § 3

ods. 1 toho zákona, a aby uţ z výzvy bolo zrejmé a jasné vydania akých nehnuteľností sa

oprávnená osoba voči povinnej osobe domáha. Výzva bola síce ţalovanému doručená včas,

nemoţno ju však povaţovať za perfektnú. Svoj nárok teda ţalobkyňa nepreukázala. Navyše

v porovnaní so ţalobou je neúplná (vo výzve neţiadala vydanie parc. č. X. – ostatná plocha

2

o výmere X. m). K pasívnej legitimácii ţalovaného prvostupňový súd uviedol, ţe za povinnú

osobu zákon označuje právnickú osobu, ktorá ku dňu účinnosti zákona spravuje nehnuteľné

veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drţí. Rozhodným

kritériom u povinnej osoby je drţba, nie vlastníctvo. Nakoľko ţalovaný je vlastníkom

sporných nehnuteľností a ţalobkyňa nepreukázala, ţe tieto aj drţí, nepreukázal pasívnu

legitimáciu ţalovaného. Súd mal ale za preukázané, ţe ţalobkyňa v spore aktívne

legitimovaná je. O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 19. marca 2009 č.k.

-428 rozsudok okresného súdu zmenil tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť

ţalobkyni vydať a navrátiť vlastnícke právo k nehnuteľnosti vedenej Katastrálnym úradom

N., Správa katastra Š. v obci D., k.ú. D. v katastri nehnuteľností v registri X. na mape

2

určeného operátu na LV č. X. ako parc. č. X.-orná pôda o výmere X. mdo troch dní od

3

právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe rozsudok súdu prvého stupňa nie je v celom

rozsahu vecne správny. Ţalobkyňa výzvou z 30. marca 2006 doručenou ţalovanému 6. apríla

2006 vyzvala ţalovaného podľa ods. l na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam nachádzajúcim sa v k.ú. D., ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu,

hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti s tým, ţe

nehnuteľnosti špecifikuje v prílohe k výzve podľa ich zápisu v pozemnokniţnej vloţke č. X.,

identifikácie parciel č. B.z 6. marca 2006, ktoré listiny zaslala spolu s rovnopisom výzvy.

Ďalej je vo výzve uvedené, ţe R. ako cirkevná právnická osoba, registrovaná na Ministerstve

kultúry Slovenskej republiky, cirkevný odbor, je zákonným nástupcom všetkých

nehnuteľných vecí na jej území po zaniknutých alebo zrušených cirkevných organizáciách

rímskokatolíckej cirkvi v zmysle uznesenia Konferencie biskupov Slovenska zn. X.

z 14. septembra 1995. Pôvodným vlastníkom uvedeným v pozemnokniţnej vloţke je cirkevná

právnická osoba Slovenská univerzitná základina, ktorá bola zriadená ako zboţná základina

na základe rozhodnutia Márie Terézie z majetkov katolíckej cirkvi Prepoštstva blahoslavenej

Panny Márie v T. Slúţila ako majetkový základ Katolíckej trnavskej univerzity zriadenej

Kardinálom P. P.. V závere výzvy ţalobkyňa ešte uviedla, ţe nehnuteľnosti prešli do

vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 písm. c/ zákona (odňatie bez náhrady

v zmysle ), čo osvedčuje zápis v pozemnokniţnej vloţke. Uvedenú

výzvu povaţoval odvolací súd za perfektnú, dostatočne špecifikovanú. K námietke

ţalovaného, ţe pôvodne zapísaný vlastník nehnuteľnosti Slovenská univerzitná základina

nebola subjektom cirkevným súd poznamenal, ţe základiny boli zakladané z titulu

kanonického práva za účelom plnenia cieľov všeobecného záujmu zverených katolíckej

cirkvi. Základiny štúdií boli určené na prevádzku univerzít, škôl, školských zariadení a

chudobných študentov. Univerzitná základina bola zaloţená z podnetu ostrihomského biskupa

P. , ktorý v roku 1636 v T. zriadil univerzitu s teologickou a filozofickou fakultou. Po vzniku

prvej Československej republiky bol na majetok cirkvi uvalený štátny dozor. Aţ do roku 1935

boli fondové majetky spravované samostatnou likvidačnou komisiou. Z listinných dôkazov

nachádzajúcich sa v spise, a to rozsudku zmiešaného Slovensko-maďarského rozhodcovského

súdu z roku 1933 vyplynulo, ţe sporný majetok knihovaný na univerzitnú základinu

vlastnícky patril Univerzite P. , ktorá mala predať majetok univerzitnému fondu, avšak štát

ako vlastník nebol nikdy intabulovaný a nenadobudol uvedený majetok do vlastníctva.

Odvolací súd mal za to, ţe ţalobkyňa je oprávnená ako nástupca po pôvodne zapísanom

vlastníkovi Slovenskej univerzitnej základine, ktorej majetok bol majetkom cirkevným, i keď

bol spravovaný štátom aţ do jeho prechodu na štát v období roku 1948. Pokiaľ ide o parcelu

č. X., odvolací súd uviedol, ţe tento pozemok nie je poľnohospodárskou pôdou, preto ju

nemoţno vydať. Navyše ju ţalobkyňa pôvodne vo výzve vydať neţiadala. Pokiaľ ide

o pasívnu legitimáciu ţalovaného odvolací súd uviedol, ţe povinná osoba je právnická osoba,

ktorá ku dňu účinnosti spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve

Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drţí. Ţalovaný je teda nepochybne

subjektom, ktorý nehnuteľnosti vo vlastníctve Slovenskej republiky spravuje. K všetkým

vyššie uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, ţe vydanie nehnuteľností na základe výzvy

ţalobkyne je dôvodné iba sčasti, keďţe bola splnená podmienka riadnej výzvy, teda riadne

uplatneného práva, taktieţ bola splnená podmienka aktívnej a pasívnej legitimácie účastníkov

konania a preto povaţoval za dôvodné vydanie nehnuteľnosti parcely č. E. –

2

poľnohospodárska pôda o výmere X. m, zapísaná na LV č. X. pre k.ú. D. Odvolací súd teda

v tejto časti zmenil prvostupňový rozsudok a priznal ţalobkyni vlastnícke právo k uvedenej

parcele a vo zvyšnej časti zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V časti trov

konania odvolací súd zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, ţe ţiadny z účastníkov nemá

právo na ich náhradu v súlade s ustanovením , keďţe účastníci mali

v konaní úspech len čiastočný. Rovnako rozhodol aj o trovách odvolacieho konania.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcej časti podal ţalovaný

dovolanie. Ţiadal, aby bol v tejto časti zrušený a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie

konanie. Podotkol, ţe ţalobkyňa neuplatnila reštitučný nárok v súlade s § 5 ods. 1

reštitučného zákona – nepreukázala v prekluzívnej lehote do 30. apríla 2006 ţalovanému, ţe

jej bolo odňaté vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam a nepreukázala ani to, akým

spôsobom ustanoveným v § 3 ods. 1 reštitučného zákona jej bolo vlastnícke právo odňaté.

Podľa názoru ţalovaného nepostačuje odkaz na príslušnú pozemkovokniţnú vloţku.

Reštitučný predpis je svojím obsahom a podmienkami preklúzie nároku práva najrigoróznejší

oproti doterajším reštitučným predpisom. Samotná výzva bez splnenia zákonnej podmienky

preukázania skutočností podľa § 3 sama osebe nezakladá právo na navrátenie vlastníctva.

Rozsudkom zmiešaného Československo – maďarského rozhodcovského súdu č. 221

z 3. februára 1933 bolo deklarované, ţe majetok knihovaný na meno Maďarská kráľovská

univerzitná základina patrí Univerzite P. ako samostatnej právnickej osobe. Proti tomuto

rozsudku sa Československá republika odvolala na Medzinárodný súdny dvor v Haagu, ktorý

15. decembra 1933 rozsudok zmiešaného Československo – maďarského rozhodcovského

súdu potvrdil. Následne sa malo rozhodovať o hodnote majetku a o výške náhrady škody.

Ţalovanou stranou v týchto sporoch, ako aj povinnou na vydanie nehnuteľností, bola

Československá republika. Ţalobkyňa si uvedomovala, ţe vrátiť vec môţe iba jej vlastník. Ak

by bola vlastníkom rímskokatolícka cirkev, ako to tvrdí, logicky ţalovanou stranou, ako

povinnou osobou vydať majetok, by bola ona. Majetok Československého univerzitného

fondu, ktorý tvoril jeho kmeňové imanie nachádzajúce sa po roku 1918 na území bývalej

Československej republiky bolo pôvodom štátne, štátom zakúpené a štátom do

Československého univerzitného fondu vloţené. Podstatné pri reštitúcii majetku po pôvodnej

(zaniknutej) základine je ten subjekt, ktorý majetok do majetku základiny vloţil. S poukazom

na vyššie uvedené, je to jednoznačne bývalá Československá republika, ktorá tento majetok

odkúpila a následne ho vloţila do majetku Československého univerzitného fondu, aby

výnosy z tohto fondu aj naďalej slúţili na všeobecne prospešné vzdelávacie účely. Ţalovaný

aj naďalej tvrdí, ţe Československý univerzitný fond, ako je zapísaný pod X,.

v pozemkovokniţnej vloţke č. X. pre k.ú. K., nemá nič spoločné s majetkom

rímskokatolíckej cirkvi. Majetok maďarského kráľovského univerzitného fondu na Slovensku

je samostatnou právnickou osobou a má teraz názov Československý univerzitný fond.

Základiny sú účelové organizácie (zdruţenia) majetku, ktorým právny poriadok priznáva

právnu subjektivitu. V našom právnom poriadku aj pre vznik základiny platí zásada voľného

tvorenia základín; základina vznikne, keď zakladateľ určí majetkový substrát, základ

organizácie a trvalý cieľ, ktorému má slúţiť. Záverom poukázal na skutočnosť, ţe v spore

nie je ţalovaný pasívne legitimovaný.

Ţalobkyňa v písomnom vyjadrení k dovolaniu ho navrhla zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je

dôvodné.

V zmysle ustanovenia môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov,

ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vţdy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto zákonnom

ustanovení (t.j., či nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom, či nesprávne obsadeným súdom). Dovolateľ ţiadnu z vyššie menovaných vád

konania nenamietal a ani dovolací súd existenciu ţiadnej z nich nezistil.

Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci v otázke ne/súladu výzvy

so zákonom, aktívnej a pasívnej legitimácie.

Dovolací súd sa vzhľadom na uvedené zaoberal dovolacími námietkami s poukazom

2

na parc. č. X.-orná pôda o výmere X. m, k.ú. D.

Podľa o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam

cirkvám a náboţenským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam

(ďalej len ) tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným

veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu 1) a prechod vlastníctva k niektorým

nehnuteľným veciam.

Podľa právo na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môţe uplatniť oprávnená osoba, ktorou je

registrovaná cirkev a náboţenská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky

vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla

do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, ţidovským náboţenským obciam

od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.

Podľa povinnou osobou je právnická osoba, ktorá

ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky,

obce alebo nehnuteľnú vec drţí.

Podľa právo na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam môţe uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe

do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáţe skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva

v tejto lehote právo zaniká.

Z dôvodovej správy k uvedenému zákonu vyplýva, ţe existujúci právny stav, najmä

o navrátení vlastníctva k pozemkom a doplnení zákona

č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom

preukazovali, ţe vlastníckemu právu k pôde fyzických osôb a náprave krívd spáchaných

na tomto majetku fyzickým osobám v rozhodnom období poskytoval štát vyššiu ochranu ako

náprave krívd spáchaných na majetku cirkví a náboţenských spoločností podľa zákona

č. v platnom znení, čím boli porušené ústavné práva týchto subjektov a ústavná

rovnosť ochrany vlastníctva. Cieľom je umoţniť oprávneným

osobám, ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v stanovenej lehote, aby tento mohli uplatniť

v novej lehote a aby sa poskytla rovnaká ochrana vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva

cirkvám a náboţenským spoločnostiam.

Ţalobkyňa výzvou z 30. marca 2006 doručenou ţalovanému 6. apríla 2006 vyzvala

ţalovaného na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam nachádzajúcim sa v k.ú. D.,

ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej

hospodárskej usadlosti. Nehnuteľnosti špecifikovala v prílohe k výzve podľa ich zápisu

v pozemnokniţnej vloţke č. X., identifikácie parciel č. X. z 6. marca 2006. Vo výzve uviedla,

ţe R. ako cirkevná právnická osoba, registrovaná na Ministerstve kultúry Slovenskej

republiky, cirkevný odbor, je zákonným nástupcom všetkých nehnuteľných vecí na jej území

po zaniknutých alebo zrušených cirkevných organizáciách rímskokatolíckej cirkvi v zmysle

uznesenia Konferencie biskupov Slovenska zn. X. z 14. septembra 1995. Pôvodným

vlastníkom bola cirkevná právnická osoba Slovenská univerzitná základina, ktorá bola

zriadená ako zboţná základina na základe rozhodnutia Márie Terézie z majetkov katolíckej

cirkvi Prepoštstva blahoslavenej Panny Márie v Turci. Slúţila ako majetkový základ

Katolíckej trnavskej univerzity zriadenej J. Em. Kardinálom P. P. Nehnuteľnosti

z pozemnokniţnej vloţky č. X. prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1

písm. c/ (odňatie bez náhrady v zmysle

Zb.), čo osvedčuje zápis v pozemnokniţnej vloţke.

je podľa predmetu v ňom obsiahnutej právnej úpravy

reštitučným predpisom, ktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových a iných

krívd. Orgány štátu sú pri aplikácii a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať v súlade

so zákonnými záujmami subjektov, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná.

K splneniu jeho účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy interpretovali tento predpis vo vzťahu

k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu snahy o zmiernenie niektorých

majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo (Uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2010 sp. zn. ).

V prípade písomnej výzvy podľa nemoţno ustúpiť

od poţiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jej platnosti

v súlade s . Avšak vzhľadom na to, ţe v zákona

č. nie je bliţšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náleţitosti, potom sa

stanovenie minimálnych kritérií pre jej určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým

pravidlom, ktorý sleduje naplnenie účelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií pre

určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať

zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako je namieste neopomenúť a prihliadať

na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej a povinnej osoby. Vzhľadom na uţ

uvedené nemoţno pri výzve oprávnenej osoby podľa

ustúpiť od poţiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba

uplatňuje reštitučný nárok a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera. Na splnenie poţiadavky

určitosti výzvy poţiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľností bola splnená označením

príslušnej pozemkovokniţnej vloţky a katastrálneho územia (porovnaj nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 7. júla 2010 sp. zn. ).

Na základe uvedeného sa dovolací súd stotoţnil s názorom odvolacieho súdu, ţe

výzva spĺňala všetky náleţitosti vyţadované zákonom pokiaľ ide o uvedenú parcelu.

K ďalšej námietke dovolateľa dovolací súd uvádza, ţe ţalobkyňa je v konaní aktívne

legitimovaná.

Vzniknuté fondy (základiny), študijný fond, zriadený panovníckym aktom Márie

Terézie, a náboţenský fond súdna prax za prvej Československej republiky (porovnaj

napr. Nález Najvyššieho správneho súdu zo 17. apríla 1924 č. 6486, nález toho istého súdu

z 8. marca 1926 č. 4515, rozhodnutia Boh. A 3968/1924, Boh. A 5402/1926) aj právna teória

(porovnaj napr. Slovník veřejného práva československého, zv. II., Polygrafia, Brno, 1932,

st. 691 a nasl. : heslo Náboţenské fondy) povaţovali za verejné fondy. Predstavovali osobitné

majetkové podstaty nadačného typu a ich majetok spravoval štát s určením pre podporu

katolíckej cirkvi. Tieto fondy mali slúţiť potrebám katolíckej cirkvi – ich účel (ako aj pôvod)

mal bezprostrednú spojitosť s touto cirkvou. Odhliadnuc od predošlého historického vývoja

treba zdôrazniť, ţe v porovnaní s Českom, na Slovensku v päťdesiatych rokoch minulého

storočia došlo k rozdielnemu vývoju : fondový ţivot tu zanikol – došlo k ukončeniu činnosti

fondu (pozri Pejs, Oldřich : K historickým souvislostem existence náboţenské matice u nás,

in Čtyřicet let cirkevních zákonů v Československu, Sekretariát vlády ČSR pro věci cirkevní,

Praha, 1989, nález Ústavného súdu Českej republiky z 3. augusta 2005, sp. zn. ,

rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 2. novembra 2006 č.k. -73).

Za situácie, keď na Slovensku uţ nepôsobí náboţenská základina (fond), ktorej majetok bol

priamo zviazaný s rímskokatolíckou cirkvou (pôvodom aj účelom), dovolací súd dospel

k záveru, ţe pre posúdenie, či ţalobkyňa je alebo nie je oprávnenou osobou, nie je podstatnou

samotná skutočnosť, ţe náboţenská základina (fond) netvorila súčasť hierarchického

zriadenia rímskokatolíckej cirkvi. Pri výklade pojmu oprávnenej osoby pre účely uvedeného

zákona nemoţno totiţ obísť, aký bol pôvod (majetkový základ), účel a ciele uvedeného fondu

a zároveň stav, ţe ukončením jeho činnosti sa zmarili účel a ciele fondu bezprostredne

zviazané s rímskokatolíckou cirkvou, t.j., ţe krivda spáchaná na tomto fonde predstavovala

priamu krivdu voči rímskokatolíckej cirkvi, ktorú napraviť nepochybne sledoval zámer

reštitučného zákona. Iný výklad tohto zákona by znamenal nenaplnenie základného princípu

všeobecnej spravodlivosti a morálky spoločnosti pri vrátení tohto odňatého majetku. Prijatý

výklad nie je v ţiadnom prípade aţ neprípustne rozširujúcim, dokonca je konformný aj

s judikatúrou prijímanou za prvej Československej republiky, kedy sa pre účely aplikácie

príslušnej zákonnej úpravy majetok verejného fondu (náboţenského) chápal (posudzoval) aj

ako cirkevný majetok (dôvody rozhodnutia Najvyššieho súdu z 21. marca 1922 R I 313/22).

Identické stanovisko, od ktorého nebol dôvod sa odchýliť, zaujal uţ v podobnej veci Najvyšší

súd Slovenskej republiky v rozsudku z 28. augusta 2008 sp. zn. a rozhodnutí

z 27. februára 2009 sp. zn. .

Pre úplnosť je potrebné poukázať aj na rozsudok z 28. februára 2003 sp. zn.

, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky uznal R. za oprávnenú osobu (§ 2

ods. 1 v znení ) vo vzťahu k majetku patriacemu

a odňatému náboţenskej základine.

Dovolací súd preto povaţuje v súlade s účelom a zmyslom ,

aby v prejednávanej veci za oprávnenú osobu bola povaţovaná R. v Slovenskej

republike (ţalobkyňa).

K pasívnej legitimácii ţalovaného treba dodať, ţe povinnou osobou v zmysle § 4

ods. 1 je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti zákona

č. spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo

nehnuteľnú vec drţí. Niet pochýb, ţe sa jedná o ţalovaného, tak ako konštatoval odvolací súd.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní dospel

k záveru, ţe nie sú dané dôvody dovolania a zároveň nezistil ani vady konania, pre ktoré by

bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Preto v súlade s dovolanie

ako nedôvodné zamietol.

V dovolacom konaní nebol ţalovaný úspešný. Právo na náhradu trov dovolacieho

konania vzniklo ţalobkyni ( v spojení s a

). Dovolací súd priznal ţalobkyni právo na náhradu trov dovolacieho konania voči

ţalovanému v sume 71,92 € za jeden úkon právnej sluţby – vyjadrenie k dovolaniu podľa

, , vyhlášky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych sluţieb ako aj s poukazom na

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. novembra 2010

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová