Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 22 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (32)ced/361912.378e47.pdf
PDF · 218.53 KB
No categories available
2Cdo/201/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, v právnej
veci ţalobkyne R., so sídlom v T., zastúpenej JUDr. Mag. J. Č., advokátom U. s.r.o., so
sídlom v B. a S., s.r.o., so sídlom v B., proti ţalovanému Slovenskému pozemkovému
fondu, so sídlom v Bratislave, Búdkova 36, zastúpenému JUDr. J. M., advokátom B.,
o vydanie nehnuteľných vecí, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn.
6 C 104/2007, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 19. marca
2009 sp. zn. 9 Co 169/2008 takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania
71,92 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Mag. J. Č., advokáta v B., do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Galanta rozsudkom z 14. apríla 2008 č.k. 6 C 104/2007-276 zamietol
návrh ţalobkyne, ktorým sa domáhala navrátenia vlastníctva a vydania nehnuteľností v k.ú.
22
D. – parc. č. X.-cesta vo výmere X. m, parc č. X.-roľa vo výmere X. m, parc. č. X.-roľa vo
2
výmere X. m, vedených v pozemnokniţnej vloţke č. X., ktoré sú v súčasnosti vedené
v katastri nehnuteľností v registri „X.“ na mape určeného operátu na LV č. X. ako parc. č. X.-
22
ostatné plochy vo výmere X. m, parc. č. X.-orná pôda vo výmere X. mspolu
s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe
v pozemnokniţnej vloţke č. X. pre k.ú. D. sú v časti X. označené parcely č. X. vo výmere X.
jutier, parcela č. X.vo výmere X. jutier a parcela č. X. vo výmere X. jutier. V časti X. danej
pozemnokniţnej vloţky pod bodom X. je uvedené, ţe podľa ustanovenia § 3 ods. 1 nariadenia
preds. Slovenskej národnej rady číslo 22/45 Zb. sa vkladá vlastnícke právo Slovenskej
univerzitnej základiny a v bode X. sa poznamenáva, ţe nehnuteľnosti vedené na strane X. sú
predmetom revízie nariadenia č. 142/47 Zb. Ţalobkyňa zaslala ţalovanému list z 30. marca
2006, ktorým ho vyzvala podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam (špecifikovaným v prílohe) nachádzajúcim sa v k.ú. D. Vo výzve
okrem iného uviedla, ţe predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu odňatím bez
náhrady. Podľa identifikácie parciel Katastrálneho úradu N., Správa katastra Š., nehnuteľnosti
vedené v pozemnokniţnej vloţke č. X. nachádzajúce sa v k.ú. D. vedené ako parc. č. X. boli
2
zapísané na LV č. X. ako parc. č. X. o výmere X. ma na LV č. X. ako parc. č. X. o výmere
2
X. m, nehnuteľnosti vedené v pozemnokniţnej vloţke č. 1 ako parcely č. X. a X. boli
2
zapísané na LV č. X. ako parc. č. X. o výmere X. m. Vlastníkom týchto nehnuteľností je
ţalovaný. S poukazom na § 1, § 2 ods. 2, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. sa pre
úspešnosť oprávnenej osoby v prípade výzvy na vydanie nehnuteľností voči povinnej osobe
vyţaduje, aby do 30. apríla 2006 boli povinnej osobe preukázané skutočnosti v zmysle § 3
ods. 1 toho zákona, a aby uţ z výzvy bolo zrejmé a jasné vydania akých nehnuteľností sa
oprávnená osoba voči povinnej osobe domáha. Výzva bola síce ţalovanému doručená včas,
nemoţno ju však povaţovať za perfektnú. Svoj nárok teda ţalobkyňa nepreukázala. Navyše
v porovnaní so ţalobou je neúplná (vo výzve neţiadala vydanie parc. č. X. – ostatná plocha
2
o výmere X. m). K pasívnej legitimácii ţalovaného prvostupňový súd uviedol, ţe za povinnú
osobu zákon označuje právnickú osobu, ktorá ku dňu účinnosti zákona spravuje nehnuteľné
veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drţí. Rozhodným
kritériom u povinnej osoby je drţba, nie vlastníctvo. Nakoľko ţalovaný je vlastníkom
sporných nehnuteľností a ţalobkyňa nepreukázala, ţe tieto aj drţí, nepreukázal pasívnu
legitimáciu ţalovaného. Súd mal ale za preukázané, ţe ţalobkyňa v spore aktívne
legitimovaná je. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 19. marca 2009 č.k.
9 Co 169/2008-428 rozsudok okresného súdu zmenil tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť
ţalobkyni vydať a navrátiť vlastnícke právo k nehnuteľnosti vedenej Katastrálnym úradom
N., Správa katastra Š. v obci D., k.ú. D. v katastri nehnuteľností v registri X. na mape
2
určeného operátu na LV č. X. ako parc. č. X.-orná pôda o výmere X. mdo troch dní od
právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe rozsudok súdu prvého stupňa nie je v celom
rozsahu vecne správny. Ţalobkyňa výzvou z 30. marca 2006 doručenou ţalovanému 6. apríla
2006 vyzvala ţalovaného podľa § 5 ods. l zákona č. 161/2005 Z.z. na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam nachádzajúcim sa v k.ú. D., ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu,
hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti s tým, ţe
nehnuteľnosti špecifikuje v prílohe k výzve podľa ich zápisu v pozemnokniţnej vloţke č. X.,
identifikácie parciel č. B.z 6. marca 2006, ktoré listiny zaslala spolu s rovnopisom výzvy.
Ďalej je vo výzve uvedené, ţe R. ako cirkevná právnická osoba, registrovaná na Ministerstve
kultúry Slovenskej republiky, cirkevný odbor, je zákonným nástupcom všetkých
nehnuteľných vecí na jej území po zaniknutých alebo zrušených cirkevných organizáciách
rímskokatolíckej cirkvi v zmysle uznesenia Konferencie biskupov Slovenska zn. X.
z 14. septembra 1995. Pôvodným vlastníkom uvedeným v pozemnokniţnej vloţke je cirkevná
právnická osoba Slovenská univerzitná základina, ktorá bola zriadená ako zboţná základina
na základe rozhodnutia Márie Terézie z majetkov katolíckej cirkvi Prepoštstva blahoslavenej
Panny Márie v T. Slúţila ako majetkový základ Katolíckej trnavskej univerzity zriadenej
Kardinálom P. P.. V závere výzvy ţalobkyňa ešte uviedla, ţe nehnuteľnosti prešli do
vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 písm. c/ zákona (odňatie bez náhrady
v zmysle zákona č. 142/1947 Zb.), čo osvedčuje zápis v pozemnokniţnej vloţke. Uvedenú
výzvu povaţoval odvolací súd za perfektnú, dostatočne špecifikovanú. K námietke
ţalovaného, ţe pôvodne zapísaný vlastník nehnuteľnosti Slovenská univerzitná základina
nebola subjektom cirkevným súd poznamenal, ţe základiny boli zakladané z titulu
kanonického práva za účelom plnenia cieľov všeobecného záujmu zverených katolíckej
cirkvi. Základiny štúdií boli určené na prevádzku univerzít, škôl, školských zariadení a
chudobných študentov. Univerzitná základina bola zaloţená z podnetu ostrihomského biskupa
P. , ktorý v roku 1636 v T. zriadil univerzitu s teologickou a filozofickou fakultou. Po vzniku
prvej Československej republiky bol na majetok cirkvi uvalený štátny dozor. Aţ do roku 1935
boli fondové majetky spravované samostatnou likvidačnou komisiou. Z listinných dôkazov
nachádzajúcich sa v spise, a to rozsudku zmiešaného Slovensko-maďarského rozhodcovského
súdu z roku 1933 vyplynulo, ţe sporný majetok knihovaný na univerzitnú základinu
vlastnícky patril Univerzite P. , ktorá mala predať majetok univerzitnému fondu, avšak štát
ako vlastník nebol nikdy intabulovaný a nenadobudol uvedený majetok do vlastníctva.
Odvolací súd mal za to, ţe ţalobkyňa je oprávnená ako nástupca po pôvodne zapísanom
vlastníkovi Slovenskej univerzitnej základine, ktorej majetok bol majetkom cirkevným, i keď
bol spravovaný štátom aţ do jeho prechodu na štát v období roku 1948. Pokiaľ ide o parcelu
č. X., odvolací súd uviedol, ţe tento pozemok nie je poľnohospodárskou pôdou, preto ju
nemoţno vydať. Navyše ju ţalobkyňa pôvodne vo výzve vydať neţiadala. Pokiaľ ide
o pasívnu legitimáciu ţalovaného odvolací súd uviedol, ţe povinná osoba je právnická osoba,
ktorá ku dňu účinnosti zákona č. 161/2005 Z.z. spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve
Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drţí. Ţalovaný je teda nepochybne
subjektom, ktorý nehnuteľnosti vo vlastníctve Slovenskej republiky spravuje. K všetkým
vyššie uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, ţe vydanie nehnuteľností na základe výzvy
ţalobkyne je dôvodné iba sčasti, keďţe bola splnená podmienka riadnej výzvy, teda riadne
uplatneného práva, taktieţ bola splnená podmienka aktívnej a pasívnej legitimácie účastníkov
konania a preto povaţoval za dôvodné vydanie nehnuteľnosti parcely č. E. –
2
poľnohospodárska pôda o výmere X. m, zapísaná na LV č. X. pre k.ú. D. Odvolací súd teda
v tejto časti zmenil prvostupňový rozsudok a priznal ţalobkyni vlastnícke právo k uvedenej
parcele a vo zvyšnej časti zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V časti trov
konania odvolací súd zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, ţe ţiadny z účastníkov nemá
právo na ich náhradu v súlade s ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p., keďţe účastníci mali
v konaní úspech len čiastočný. Rovnako rozhodol aj o trovách odvolacieho konania.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcej časti podal ţalovaný
dovolanie. Ţiadal, aby bol v tejto časti zrušený a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie
konanie. Podotkol, ţe ţalobkyňa neuplatnila reštitučný nárok v súlade s § 5 ods. 1
reštitučného zákona – nepreukázala v prekluzívnej lehote do 30. apríla 2006 ţalovanému, ţe
jej bolo odňaté vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam a nepreukázala ani to, akým
spôsobom ustanoveným v § 3 ods. 1 reštitučného zákona jej bolo vlastnícke právo odňaté.
Podľa názoru ţalovaného nepostačuje odkaz na príslušnú pozemkovokniţnú vloţku.
Reštitučný predpis je svojím obsahom a podmienkami preklúzie nároku práva najrigoróznejší
oproti doterajším reštitučným predpisom. Samotná výzva bez splnenia zákonnej podmienky
preukázania skutočností podľa § 3 sama osebe nezakladá právo na navrátenie vlastníctva.
Rozsudkom zmiešaného Československo – maďarského rozhodcovského súdu č. 221
z 3. februára 1933 bolo deklarované, ţe majetok knihovaný na meno Maďarská kráľovská
univerzitná základina patrí Univerzite P. ako samostatnej právnickej osobe. Proti tomuto
rozsudku sa Československá republika odvolala na Medzinárodný súdny dvor v Haagu, ktorý
15. decembra 1933 rozsudok zmiešaného Československo – maďarského rozhodcovského
súdu potvrdil. Následne sa malo rozhodovať o hodnote majetku a o výške náhrady škody.
Ţalovanou stranou v týchto sporoch, ako aj povinnou na vydanie nehnuteľností, bola
Československá republika. Ţalobkyňa si uvedomovala, ţe vrátiť vec môţe iba jej vlastník. Ak
by bola vlastníkom rímskokatolícka cirkev, ako to tvrdí, logicky ţalovanou stranou, ako
povinnou osobou vydať majetok, by bola ona. Majetok Československého univerzitného
fondu, ktorý tvoril jeho kmeňové imanie nachádzajúce sa po roku 1918 na území bývalej
Československej republiky bolo pôvodom štátne, štátom zakúpené a štátom do
Československého univerzitného fondu vloţené. Podstatné pri reštitúcii majetku po pôvodnej
(zaniknutej) základine je ten subjekt, ktorý majetok do majetku základiny vloţil. S poukazom
na vyššie uvedené, je to jednoznačne bývalá Československá republika, ktorá tento majetok
odkúpila a následne ho vloţila do majetku Československého univerzitného fondu, aby
výnosy z tohto fondu aj naďalej slúţili na všeobecne prospešné vzdelávacie účely. Ţalovaný
aj naďalej tvrdí, ţe Československý univerzitný fond, ako je zapísaný pod X,.
v pozemkovokniţnej vloţke č. X. pre k.ú. K., nemá nič spoločné s majetkom
rímskokatolíckej cirkvi. Majetok maďarského kráľovského univerzitného fondu na Slovensku
je samostatnou právnickou osobou a má teraz názov Československý univerzitný fond.
Základiny sú účelové organizácie (zdruţenia) majetku, ktorým právny poriadok priznáva
právnu subjektivitu. V našom právnom poriadku aj pre vznik základiny platí zásada voľného
tvorenia základín; základina vznikne, keď zakladateľ určí majetkový substrát, základ
organizácie a trvalý cieľ, ktorému má slúţiť. Záverom poukázal na skutočnosť, ţe v spore
nie je ţalovaný pasívne legitimovaný.
Ţalobkyňa v písomnom vyjadrení k dovolaniu ho navrhla zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je
dôvodné.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov,
ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto zákonnom
ustanovení (t.j., či nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom, či nesprávne obsadeným súdom). Dovolateľ ţiadnu z vyššie menovaných vád
konania nenamietal a ani dovolací súd existenciu ţiadnej z nich nezistil.
Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci v otázke ne/súladu výzvy
so zákonom, aktívnej a pasívnej legitimácie.
Dovolací súd sa vzhľadom na uvedené zaoberal dovolacími námietkami s poukazom
2
na parc. č. X.-orná pôda o výmere X. m, k.ú. D.
Podľa § 1 zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam
cirkvám a náboţenským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam
(ďalej len zákon č. 161/2005 Z.z.) tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným
veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu 1) a prechod vlastníctva k niektorým
nehnuteľným veciam.
Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môţe uplatniť oprávnená osoba, ktorou je
registrovaná cirkev a náboţenská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky
vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla
do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, ţidovským náboţenským obciam
od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. povinnou osobou je právnická osoba, ktorá
ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky,
obce alebo nehnuteľnú vec drţí.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam môţe uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe
do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáţe skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva
v tejto lehote právo zaniká.
Z dôvodovej správy k uvedenému zákonu vyplýva, ţe existujúci právny stav, najmä
zákon č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a doplnení zákona
č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom
preukazovali, ţe vlastníckemu právu k pôde fyzických osôb a náprave krívd spáchaných
na tomto majetku fyzickým osobám v rozhodnom období poskytoval štát vyššiu ochranu ako
náprave krívd spáchaných na majetku cirkví a náboţenských spoločností podľa zákona
č. 282/1993 Z.z. v platnom znení, čím boli porušené ústavné práva týchto subjektov a ústavná
rovnosť ochrany vlastníctva. Cieľom zákona č. 161/2005 Z.z. je umoţniť oprávneným
osobám, ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v stanovenej lehote, aby tento mohli uplatniť
v novej lehote a aby sa poskytla rovnaká ochrana vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva
cirkvám a náboţenským spoločnostiam.
Ţalobkyňa výzvou z 30. marca 2006 doručenou ţalovanému 6. apríla 2006 vyzvala
ţalovaného na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam nachádzajúcim sa v k.ú. D.,
ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej
hospodárskej usadlosti. Nehnuteľnosti špecifikovala v prílohe k výzve podľa ich zápisu
v pozemnokniţnej vloţke č. X., identifikácie parciel č. X. z 6. marca 2006. Vo výzve uviedla,
ţe R. ako cirkevná právnická osoba, registrovaná na Ministerstve kultúry Slovenskej
republiky, cirkevný odbor, je zákonným nástupcom všetkých nehnuteľných vecí na jej území
po zaniknutých alebo zrušených cirkevných organizáciách rímskokatolíckej cirkvi v zmysle
uznesenia Konferencie biskupov Slovenska zn. X. z 14. septembra 1995. Pôvodným
vlastníkom bola cirkevná právnická osoba Slovenská univerzitná základina, ktorá bola
zriadená ako zboţná základina na základe rozhodnutia Márie Terézie z majetkov katolíckej
cirkvi Prepoštstva blahoslavenej Panny Márie v Turci. Slúţila ako majetkový základ
Katolíckej trnavskej univerzity zriadenej J. Em. Kardinálom P. P. Nehnuteľnosti
z pozemnokniţnej vloţky č. X. prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1
písm. c/ zákona č. 161/2005 Z.z. (odňatie bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947
Zb.), čo osvedčuje zápis v pozemnokniţnej vloţke.
Zákon č. 161/2005 Z.z. je podľa predmetu v ňom obsiahnutej právnej úpravy
reštitučným predpisom, ktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových a iných
krívd. Orgány štátu sú pri aplikácii a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať v súlade
so zákonnými záujmami subjektov, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná.
K splneniu jeho účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy interpretovali tento predpis vo vzťahu
k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu snahy o zmiernenie niektorých
majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo (Uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2010 sp. zn. 4 Cdo 247/2009).
V prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. nemoţno ustúpiť
od poţiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jej platnosti
v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka. Avšak vzhľadom na to, ţe v § 5 ods. 1 zákona
č. 161/2005 Z.z. nie je bliţšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náleţitosti, potom sa
stanovenie minimálnych kritérií pre jej určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým
pravidlom, ktorý sleduje naplnenie účelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií pre
určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať
zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako je namieste neopomenúť a prihliadať
na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej a povinnej osoby. Vzhľadom na uţ
uvedené nemoţno pri výzve oprávnenej osoby podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z.
ustúpiť od poţiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba
uplatňuje reštitučný nárok a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera. Na splnenie poţiadavky
určitosti výzvy poţiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľností bola splnená označením
príslušnej pozemkovokniţnej vloţky a katastrálneho územia (porovnaj nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 7. júla 2010 sp. zn. I. ÚS 12/2010).
Na základe uvedeného sa dovolací súd stotoţnil s názorom odvolacieho súdu, ţe
výzva spĺňala všetky náleţitosti vyţadované zákonom pokiaľ ide o uvedenú parcelu.
K ďalšej námietke dovolateľa dovolací súd uvádza, ţe ţalobkyňa je v konaní aktívne
legitimovaná.
Vzniknuté fondy (základiny), študijný fond, zriadený panovníckym aktom Márie
Terézie, a náboţenský fond súdna prax za prvej Československej republiky (porovnaj
napr. Nález Najvyššieho správneho súdu zo 17. apríla 1924 č. 6486, nález toho istého súdu
z 8. marca 1926 č. 4515, rozhodnutia Boh. A 3968/1924, Boh. A 5402/1926) aj právna teória
(porovnaj napr. Slovník veřejného práva československého, zv. II., Polygrafia, Brno, 1932,
st. 691 a nasl. : heslo Náboţenské fondy) povaţovali za verejné fondy. Predstavovali osobitné
majetkové podstaty nadačného typu a ich majetok spravoval štát s určením pre podporu
katolíckej cirkvi. Tieto fondy mali slúţiť potrebám katolíckej cirkvi – ich účel (ako aj pôvod)
mal bezprostrednú spojitosť s touto cirkvou. Odhliadnuc od predošlého historického vývoja
treba zdôrazniť, ţe v porovnaní s Českom, na Slovensku v päťdesiatych rokoch minulého
storočia došlo k rozdielnemu vývoju : fondový ţivot tu zanikol – došlo k ukončeniu činnosti
fondu (pozri Pejs, Oldřich : K historickým souvislostem existence náboţenské matice u nás,
in Čtyřicet let cirkevních zákonů v Československu, Sekretariát vlády ČSR pro věci cirkevní,
Praha, 1989, nález Ústavného súdu Českej republiky z 3. augusta 2005, sp. zn. II. ÚS 189/02,
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 2. novembra 2006 č.k. 5 A 35/2002-73).
Za situácie, keď na Slovensku uţ nepôsobí náboţenská základina (fond), ktorej majetok bol
priamo zviazaný s rímskokatolíckou cirkvou (pôvodom aj účelom), dovolací súd dospel
k záveru, ţe pre posúdenie, či ţalobkyňa je alebo nie je oprávnenou osobou, nie je podstatnou
samotná skutočnosť, ţe náboţenská základina (fond) netvorila súčasť hierarchického
zriadenia rímskokatolíckej cirkvi. Pri výklade pojmu oprávnenej osoby pre účely uvedeného
zákona nemoţno totiţ obísť, aký bol pôvod (majetkový základ), účel a ciele uvedeného fondu
a zároveň stav, ţe ukončením jeho činnosti sa zmarili účel a ciele fondu bezprostredne
zviazané s rímskokatolíckou cirkvou, t.j., ţe krivda spáchaná na tomto fonde predstavovala
priamu krivdu voči rímskokatolíckej cirkvi, ktorú napraviť nepochybne sledoval zámer
reštitučného zákona. Iný výklad tohto zákona by znamenal nenaplnenie základného princípu
všeobecnej spravodlivosti a morálky spoločnosti pri vrátení tohto odňatého majetku. Prijatý
výklad nie je v ţiadnom prípade aţ neprípustne rozširujúcim, dokonca je konformný aj
s judikatúrou prijímanou za prvej Československej republiky, kedy sa pre účely aplikácie
príslušnej zákonnej úpravy majetok verejného fondu (náboţenského) chápal (posudzoval) aj
ako cirkevný majetok (dôvody rozhodnutia Najvyššieho súdu z 21. marca 1922 R I 313/22).
Identické stanovisko, od ktorého nebol dôvod sa odchýliť, zaujal uţ v podobnej veci Najvyšší
súd Slovenskej republiky v rozsudku z 28. augusta 2008 sp. zn. 1 Cdo 247/2006 a rozhodnutí
z 27. februára 2009 sp. zn. 1 M Cdo 9/2007.
Pre úplnosť je potrebné poukázať aj na rozsudok z 28. februára 2003 sp. zn.
3 Cdo 119/2002, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky uznal R. za oprávnenú osobu (§ 2
ods. 1 zák. č. 282/1993 Zb. v znení zákona č. 97/2002 Z.z.) vo vzťahu k majetku patriacemu
a odňatému náboţenskej základine.
Dovolací súd preto povaţuje v súlade s účelom a zmyslom zákona č. 161/2005 Z.z.,
aby v prejednávanej veci za oprávnenú osobu bola povaţovaná R. v Slovenskej
republike (ţalobkyňa).
K pasívnej legitimácii ţalovaného treba dodať, ţe povinnou osobou v zmysle § 4
ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti zákona
č. 161/2005 Z.z. spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo
nehnuteľnú vec drţí. Niet pochýb, ţe sa jedná o ţalovaného, tak ako konštatoval odvolací súd.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní dospel
k záveru, ţe nie sú dané dôvody dovolania a zároveň nezistil ani vady konania, pre ktoré by
bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Preto v súlade s § 243b ods. 1 O.s.p. dovolanie
ako nedôvodné zamietol.
V dovolacom konaní nebol ţalovaný úspešný. Právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo ţalobkyni (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalobkyni právo na náhradu trov dovolacieho konania voči
ţalovanému v sume 71,92 € za jeden úkon právnej sluţby – vyjadrenie k dovolaniu podľa
§ 11 ods. 1, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych sluţieb ako aj s poukazom na § 149 ods. 3 O.s.p.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. novembra 2010
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová