Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)525/369105.f98754.pdf
PDF · 115.61 KB
No categories available
1MCdo/9/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Milana Deáka v právnej veci
žalobkyne R. – B., N., proti žalovanému L., š.p., so sídlom v B., zastúpenému JUDr. I. S.,
advokátkou v K., o vydanie nehnuteľností, vednej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod
sp.zn. 5 C 27/96, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky
proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves z 22. júna 2004 č.k. 5 C 27/96-894
v spojení s dopĺňajúcim rozsudkom z 3. marca 2005 č.k. 5 C 27/96-959 a v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo 7. decembra 2006 sp.zn. 3 Co 170/2005, rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom (v poradí štvrtým rozhodnutím) z 22. júna
2004 č.k. 5 C 27/96-894 uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni nehnuteľnosti
nachádzajúce sa v kat.úz. V., zapísané v PK vl. X. a to C. parcelu X. lesnú pôdu (plochu)
2
o výmere X. m, identickú podľa identifikácie parciel zo 17. júna 1999 zloženú z PK parciel
2 2
č. X. les o výmere X. ma parc.č. X. les o výmere X. ma povinnosť vydať žalobkyni
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat.úz. N. zapísané v PK vl. X. (špecifikované v rozsudku).
Žalobu v časti o vydanie nehnuteľností zapísaných v PK vložke X. kat.úz. N. parcela č. C. X.
2 2
vodná plocha o výmere X. ma parcela č. C. X. vodná plocha o výmere X. mzamietol.
Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Dopĺňajúcim rozsudkom
z 3. marca 2005 č.k. 5 C 27/96-959 doplnil výrok vyššie cit. rozsudku o výrok, že “súd
nezaväzuje účastníkov uhradiť trovy štátu“. Ďalším dopĺňajúcim rozsudkom zo 7. apríla 2005
č.k. 5 C 27/96-967 doplnil výrok pôvodného rozsudku tak, že konanie v časti o vydanie
nehnuteľností parc.č. X., X., ako aj parc.č. X. a X. zapísaných v PKV č. X. kat.úz. N. zastavil.
Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, že žalobkyňa je oprávnenou osobu v zmysle
zákona č. 282/1993 Z.z., keďže predmetom vydania sú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát
podľa zákona č. 142/1947 Zb., ktorých ako vlastník v pozemkovej knihe bola zapísaná
Uhorská náboženská základina. Podľa predložených dokladov, najmä pozemnoknižného
hárku č. X. kat.úz. N., nehnuteľnosti zapísané v tomto hárku prešli z pozemnoknižných
vložiek č. X. X. a X. do vložky č. X. a z PKV č. X. N. zistil, že na základe rozhodnutia
ONV v Gelnici z 15. decembra 1959 pod č. X. prešlo vlastníctvo k nehnuteľnostiam
zapísaným v tejto vložke na Československý štát do správy Krajskej správy lesov K..
S poukazom na ustanovenia §§ 1 až 5 zákona č. 282/1993 Z.z. dospel k záveru, že sú splnené
podmienky pre rozhodnutie o vydaní nehnuteľností, pričom v zmysle zákona č. 308/1991
Zb. je R. v Rožňave právnickou osobou s právnou subjektivitou a je oprávnenou osobou,
keďže podľa výpisu z pozemkovej knihy vlastníkom nehnuteľností bola Uhorská náboženská
základina, ktorej aj podľa stanoviska Ministerstva kultúry Slovenskej republiky je právnym
nástupcom R. v R., ktoré aj v minulosti tento majetok spravovalo. Pritom vychádzal z toho, že
historické dokumenty preukazujú, že Náboženská základina nikdy nebola verejnou
základinou, o čom svoje stanovisko vyjadril už aj Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd
Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 7. decembra 2006 sp.zn. 3 Co 170/2005
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti v spojení s dopĺňajúcimi rozsudkami
vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené. V celom rozsahu poukázal na správne, výstižné
a presvedčivé dôvody prvostupňového rozsudku. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa,
že žalobkyňa je oprávnenou osobou v zmysle zákona č. 282/1993 Z.z., keďže predmetom
vydania sú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát podľa zákona č. 142/1947 Zb., ktorých ako
vlastník v pozemkovej knihe bola pred prechodom na štát zapísaná Uhorská náboženská
základina.
Na základe podnetu žalovaného podal proti rozsudku okresného súdu v spojení
s rozsudkom krajského súdu v potvrdzujúcej časti mimoriadne dovolanie generálny
prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd oba uvedené rozsudky zrušil
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil tým, že okresný súd
v napadnutom rozsudku podrobne analyzoval vývoj náboženskej základiny, pričom
vychádzal z dokladov predložených predovšetkým žalobkyňou. Skutočnosť, že išlo
o náboženskú základinu patriacu cirkvi, potvrdil aj odvolací súd, v plnom rozsahu sa
stotožniac s odôvodnením okresného súdu. V rámci hodnotenia dôkazov sa však súdy mali
zaoberať aj predloženými znaleckými posudkami znalcov – odborníkov na posudzované
obdobie (Prof. JUDr. M. Š., DrSc., JUDr. M. N., PhD. a Prof. PhDr. P. K., PhD.), ktoré
odvolací súd vyhodnotil ako listinné dôkazy, ktoré neboli spôsobilé zvrátiť skutkový stav
zistený súdom, ale pri svojom rozhodovaní vychádzal z dobových dokumentov. S pomerne
rozsiahlym poukazom práve na znalecký posudok Prof. PhDr. P. K., PhD. uviedol, že
nespochybňuje právnu subjektivitu žalobkyne, spochybňuje však jej právnu subjektivitu vo
vzťahu k náboženskej základine, pretože majetky náboženskej základiny nie sú účelovým
majetkom cirkevným, ale verejno-prospešnými verejno-účelovými. Náboženská základina aj
v zmysle zákona č. 26/1791 bola pomenovaná účelovým majetkom základiny a podľa toho
bola aj spravovaná a využívaná. Náboženská základina bola zriadená za účelom financovania
náboženských, cirkevných vecí a záležitostí, avšak nebola majetkom cirkvi. V súdnom konaní
žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz, ktorým by jednoznačne preukázala prevod majetku
náboženskej základiny na cirkev a svoju žalobu odôvodňovala len historickým vývojom
náboženskej základiny a účelom, na ktorý majetok tejto základiny bol využívaný. Žalobkyňa
tak neuniesla dôkazné bremeno, pretože žalovaný svojimi predloženými dôkazmi dostatočne
preukázal svoje tvrdenia, ktorými nesporne a presvedčivo poukázal na skutočnosť, že
náboženská základina mala verejný charakter, pričom názov “náboženská“ jej bol pričlenený
len z titulu úloh, ktoré boli z majetku náboženskej základiny financované. Okrem toho
namietal, že v konaní došlo k tzv. inej vade konania, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie veci (nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nedostatok dôvodov, ako aj
nevykonanie dokazovania listinnými dôkazmi zákonom predpísaným spôsobom).
Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožnil s obsahom mimoriadneho dovolania.
Žalobkyňa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu ho navrhla v celom rozsahu
zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že
boli splnené podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom
Slovenskej republiky a že je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozsudky krajského a okresného
súdu, ako aj konanie, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzalo a dospel k záveru, že
mimoriadne dovolanie nie je dôvodné.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd
spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení zákona č. 97/2002 Z.z.
oprávnenými osobami sú štátom registrované cirkvi a náboženské spoločnosti so sídlom
v Slovenskej republike vrátane ich častí s právnou subjektivitou, ktorých vec prešla
do vlastníctva štátu alebo obce v rozhodnom období v prípadoch uvedených v § 4 ods. 2.
Medzi štátom registrované cirkvi so sídlom v Slovenskej republike patrí R.
v Slovenskej republike (porovnaj § 22 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej
viery a postavení cirkví a náboženských spoločností, a prílohu tohto zákona obsahujúcu
zoznam cirkví a náboženských spoločností, ktoré na základe zákona alebo na základe súhlasu
štátu pôsobia na území Slovenskej republiky).
Súčasťou spoločenských zmien po roku 1989 bolo aj vyriešenie viacerých v minulosti
prehliadaných problémov vrátane majetkových reštitúcií. Počiatok úpravy majetkových
vzťahov štátu a cirkví v zmysle nápravy majetkových krívd napáchaných na cirkvách
a náboženských spoločnostiach v uplynulých desaťročiach potláčania demokratických práv
a občianskych slobôd možno vidieť v prijatí zákona č. 298/1990 Zb. o úprave niektorých
majetkových vzťahov rehoľných rádov a kongregácií a arcibiskupstva olomouckého v znení
zákona č. 338/1991 Zb. Zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých
majetkových krívd v znení neskorších predpisov umožnil aj cirkvám, aby za podmienok
uvedených v tomto zákone získali späť vlastníctvo k veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu
najmä podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. Slovenská republika po vyčlenení
zo štátneho zväzku s Českou republikou pokračovala v náprave majetkových krívd
napáchaných na cirkvách a náboženských spoločnostiach prijatím zákona č. 282/1993 Z.z.
o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským
spoločnostiam. Motívom prijatia tohto zákona bolo naplnenie princípu všeobecnej
spravodlivosti a morálky spoločnosti pri vrátení odňatého majetku a poznanie, že tento
majetok bude mať všeobecno-prospešný význam, predovšetkým v charitatívnej a sociálnej
oblasti, ako aj v zdravotníctve, školstve a inde. Vrátenie tohto majetku sledovalo však aj
dlhodobejší cieľ spočívajúci vo vytváraní ekonomických podmienok pre proces postupného
ekonomického osamostatnenia cirkví a náboženských spoločností (porovnaj dôvodovú správu
k tomuto zákonu).
Ešte v čase monarchie vzniknuté fondy (základiny) : študijný fond, zriadený
panovníckym aktom Márie Terézie, a náboženský fond súdna prax za prvej Československej
republiky (porovnaj napr. Nález Najvyššieho správneho súdu zo 17. apríla 1924 č. 6486, nález
toho istého súdu z 8. marca 1926 č. 4515, rozhodnutia Boh. A 3968/1924, Boh. A 5402/1926)
aj právna teória (porovnaj napr. Slovník veřejného práva československého, zv. II.,
Polygrafia, Brno, 1932, st. 691 a nasl. : heslo Náboženské fondy) považovali za verejné
fondy. Predstavovali osobitné majetkové podstaty nadačného typu a ich majetok spravoval
štát s určením pre podporu katolíckej cirkvi. Tieto fondy mali slúžiť potrebám katolíckej
cirkvi – ich účel (ako aj pôvod) mal bezprostrednú spojitosť s touto cirkvou. Odhliadnuc
od predošlého historického vývoja treba zdôrazniť, že v porovnaní s Českom na Slovensku
v päťdesiatych rokoch minulého storočia došlo k rozdielnemu vývoju : fondový život tu
zanikol – došlo k ukončeniu činnosti fondu (pozri Pejs, Oldřich : K historickým souvislostem
existence náboženské matice u nás, in Čtyřicet let cirkevních zákonů v Československu,
Sekretariát vlády ČSR pro věci cirkevní, Praha, 1989, nález Ústavného súdu Českej republiky
z 3. augusta 2005, sp.zn. II. ÚS 189/02, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
z 2. novembra 2006 č.k. 5 A 35/2002-73).
Oba súdy nižšieho stupňa nespochybnili, že v predmetnom nehnuteľnom majetku išlo
podľa pôvodu o cirkevný majetok (katolícky) a že aj jeho účel bol bezprostredne spojený
s rímskokatolíckou cirkvou. Za situácie, keď na Slovensku už nepôsobí náboženská základina
(fond), ktorej majetok bol priamo zviazaný s rímskokatolíckou cirkvou (pôvodom aj účelom),
dovolací súd dospel k záveru, že pre posúdenie, či žalobkyňa je alebo nie je oprávnenou
osobou v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 282/1993 Z.z. v znení zákona č. 97/2002 Z.z., nie je
podstatnou samotná skutočnosť, že náboženská základina (fond) netvorila súčasť
hierarchického zriadenia rímskokatolíckej cirkvi. Pri výklade pojmu oprávnenej osoby pre
účely uvedeného zákona nemožno totiž obísť, aký bol pôvod (majetkový základ), účel a ciele
uvedeného fondu a zároveň stav, že ukončením jeho činnosti sa zmarili účel a ciele fondu
bezprostredne zviazané s rímskokatolíckou cirkvou, t.j. že krivda spáchaná na tomto fonde
predstavovala priamu krivdu voči rímskokatolíckej cirkvi, ktorú napraviť nepochybne
sledoval zámer zákona č. 282/1993 Z.z. Dovolací súd preto považuje za plne súladné
s účelom a zmyslom zákona č. 282/1993 Z.z., aby v takomto prípade za oprávnenú osobu bola
považovaná R. v Slovenskej republike (žalobkyňa). Iný – len doslovný (gramatický) výklad §
2 ods. 2 citovaného zákona by znamenal nenaplnenie základného poslania tohto reštitučného
zákona spočívajúceho v uplatnení princípu všeobecnej spravodlivosti a morálky spoločnosti
pri vrátení tohto odňatého majetku. Prijatý výklad pojmu oprávnenej osoby v zmysle § 2 ods.
1 zákona č. 282/1993 Z.z. v znení zákona č. 97/2002 Z.z. nie je v žiadnom prípade až
neprípustne rozširujúcim, dokonca je konformný aj s judikatúrou prijímanou za prvej
Československej republiky, kedy sa pre účely aplikácie príslušnej zákonnej úpravy majetok
verejného fondu (náboženského) chápal (posudzoval) zároveň aj ako cirkevný majetok
(porovnaj dôvody rozhodnutia Najvyššieho súdu z 21. marca 1922, R I 313/22). Identické
stanovisko, od ktorého nebol dôvod sa odchýliť, zaujal už v obdobnej veci Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozsudku z 25. augusta 2008 sp.zn. 1 Cdo 247/2006.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na nedôvodné
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ktorý namietal
nesprávne právne posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne podľa § 2 ods. 1 zákona
č. 282/1993 Z.z. v znení zákona č. 97/2002 Z.z. oboma súdmi nižšieho stupňa, ako aj
vzhľadom na to, že v mimoriadnom dovolaní namietané (vyššie v odôvodnení tohto rozsudku
uvedené) vady konania nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, mimoriadne
dovolanie zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že v tomto konaní žalobkyňa návrh
na náhradu trov konania nepodala (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. februára 2009
JUDr. Jana Bajánková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová