Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_12Co-43-2021.pdf
PDF · 268.86 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/43/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Sone Vackovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobcov: 1/ LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, a 2/ Slovenská republika, v mene ktorej koná štátny podnik LESY Slovenskej republiky so sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, zastúpený JUDr. Pavlom Halajom, advokátom so sídlom Námestie slobody 2, 050 01 Revúca, proti žalovaným: 1/ Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza, so sídlom Hollého 10, 917 66 Trnava, IČO: 00 419 702, zastúpenému Advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH, s.r.o., so sídlom Dunajská 15/A, 811 08 Bratislava, 2/ Rubrorum, cirkevná organizácia so sídlom Jána Hollého 9/A, 917 01 Trnava, IČO: 45 010 757, zastúpenému Advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH, s.r.o., so sídlom Dunajská 15/A, 811 08 Bratislava, 3/ Rímskokatolícka cirkev, Žilinská diecéza, so sídlom Mariánske námestie 23, Žilina, IČO: 42 060 43, zastúpenému Advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH, s.r.o., so sídlom Dunajská 15/A, 811 08 Bratislava, a 4/ Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Nitra, so sídlom Námestie Jána Pavla II, 949 01 Nitra, IČO: 35 593 008, zastúpenému Advokátskou kanceláriou Petruška & partners, s.r.o., so sídlom Kupecká 18, 949 01 Nitra, o určenie neplatnosti právnych úkonov, o odvolaní žalovaných 1/, 2/, 3/, 4/ proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 17C/17/2002-2380 zo dňa 10.08.2020 v spojení s opravným uznesením č. k. 17C/17/2002-2485 zo dňa 06.10.2020 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. výroku m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .
Žalovaným 1/, 2/, 3/, 4/ priznáva voči žalobcovi 2/ nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. určil, že je neplatný prevod majetku vykonaný na podklade dohôd o vydaní veci, uzatvorený dňa 29.9.1994 medzi: LESY Topoľčianky, š.p., a Arcibiskupstvo Trnava, ktorý vklad bol povolený rozhodnutím Katastrálneho úradu v Nitre z 3.10.1994, a to dohoda zo dňa 29.9.1994 o vydaní nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. O. s povolením vkladu katastrálnym úradom v R., Správou katastra U., dňa 17.10.1994 pod V XXXX/XXXX, dohoda zo dňa 29.9.1994 o vydaní nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. E., s povolením vkladu katastrálnym úradom v R., Správou katastra U., dňa 17.10.1994 pod V XXXX/XXXX, dohoda zo dňa 29.9.1994 o vydaní nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. O. nad Q., s povolením vkladu katastrálnym úradom v R., Správou katastra U., dňa 17.10.1994 pod V XXXX/XXXX, dohoda zo dňa 29.9.1994 o vydaní nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. H. s povolením vkladu katastrálnym úradom v R., Správou katastra U., dňa 17.10.1994 pod V XXXX/XXXX. Výrokom II. súd zamietol žalobu v časti určenia, že LESY Slovenskej republiky, š.p., námestie SNP 8, 975 76 Banská Bystrica, majú k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom hore uvádzaných dohôd, právo hospodárenia podľa zákona č. 111/1990 Zb.
Výrokom III. rozhodol, že vstup intervenienta na strane žalovaného 3/ nie je prípustný a napokon výrokom IV. rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
2. Opravným uznesením č. k. 17C/17/2002-2485 zo dňa 06.10.2020 súd prvej inštancie opravil záhlavie rozsudku v časti označenia právneho zástupcu žalobcu 2/ tak, že správne má znieť: "2/ Slovenská republika, v mene ktorej koná štátny podnik Lesy Slovenskej republiky so sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, v zastúpení JUDr. Pavol Halaj, advokát so sídlom Námestie Slobody 2, Revúca". Toto opravné uznesenie súd odôvodnil s odkazom na to, že v rozsudku bol nesprávne označená zástupca žalobcu 2/ ako Advokátska kancelária JAKUBČO, spol. s r.o. so sídlom Mladých budovateľov 2, Banská Bystrica, IČO: 50 570 897, hoci na zastupovanie žalobcu 2/ bol splnomocnený advokát JUDr. Pavol Halaj na základe plnomocenstva zo dňa 10.03.2014. Túto zrejmú nesprávnosť preto opravil v súlade s ustanovením § 224 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“ alebo „Civilný sporový poriadok“).
3. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca 1/ sa žalobou domáhal určenia, že prevod majetku vykonaný na podklade dohôd o vydaní veci uzatvorených dňa 29.09.1994 medzi: Lesy Topoľčianky, štátny podnik, a Arcibiskupstvo Trnava, ktorý vklad bol povolený rozhodnutím Katastrálneho úradu v U. k 03.10.1994 pod č. V XXXX/XX, V XXXX/XX, V XXXX/XX a V XXXX/XX, je neplatný. Žalobca 1/ uviedol, že jeho právny predchodca, Lesy Topoľčianky, š. p., so sídlom v Topoľčiankach, Parková 7, s Arcibiskupstvom Trnava uzatvorili dňa 29.09.1994 podľa § 3 ods. 1 zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam (ďalej aj „zákon č. 282/1993 Z. z.“) štyri Dohody o vydaní veci. Týmito dohodami boli vydané nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území H., O. nad Q., E. a O., všetky s právnymi účinkami dňom 03.10.1994. Žalobca 1/ namietal, že tieto štyri Dohody o vydaní nehnuteľnosti podľa zákona č. 282/1993 Z. z. sú neplatné, pretože boli uzatvorené v rozpore s ustanoveniami § 1 ods. 1, § 2 a § 4 ods. 2 tohto zákona. Pôvodným vlastníkom všetkých vydaných nehnuteľností bola O. kapitula, nie arcidiecéza, ako sa uvádza v niektorých písomnostiach, a nie Arcibiskupstvo Trnava, ktorému boli vydané nehnuteľnosti ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka a ktoré právne relevantným spôsobom nepreukázalo svoje právne nástupníctvo po O. kapitule. Taktiež namietal, že O. kapitula nie je štátom registrovanou cirkvou, ani náboženskou spoločnosťou so sídlom v Slovenskej republike, a neobstojí ani tvrdenie o tom, že jej právne nástupníctvo na Arcibiskupstvo v Trnave vzniklo a bolo riešené na základe štátnej zmluvy G. vivendi uzatvorenej v roku 1928 medzi H. a vtedajšou W. vládou. Právny predchodca sa pri uzatváraní dohôd o vydaní nehnuteľnosti nevysporiadal dostatočne ani s rozhodným obdobím, kedy malo byť odňaté vlastnícke právo k nehnuteľnostiam patriacim O. kapitule, resp. či vôbec aj došlo k jej odňatiu. Navyše neboli splnené podmienky zákona č. 282/1993 Z. z. na vydanie predmetných nehnuteľností, pretože Arcibiskupstvo Trnava nie je dodnes právnym nástupcom majetkových práv po O. kapitule, a teda nemôže vystupovať ako oprávnená osoba podľa § 2 zákona č. 282/1993 Z. z. Podľa žalobcu tiež nie je dostatočne jasné rozhodné obdobie prechodu vlastníctva k vydaným nehnuteľnostiam v zmysle § 1 ods. 11 zákona č. 282/1993 Z. z. a či vôbec aj došlo k prechodu vlastníctva na štát. Chýba jednoznačne konkretizácia titulu odňatia vlastníctva na štát podľa § 4 ods. 2 zákona č. 282/1993 Z. z.
4. Pôvodne súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 17C/17/2002-1885 zo dňa 30.11.2015 tak, že žalobu zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcov na určení neplatnosti štyroch vzájomne súvisiacich dohôd, pretože by nemohlo dôjsť k obnoveniu pôvodných zápisov, keďže boli práva dotknuté uzavretím ďalších nadväzujúcich zmlúv. Na základe odvolania žalobcov Krajský súd v Nitre ako odvolací súd uznesením č. k. 12Co/30/2018-2049 zo dňa 27.11.2018 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konania nové rozhodnutie s tým, že súd prvej inštancie v ďalšom konaní posúdi danú vec v nadväznosti na konečný žalobný petit toho - ktorého žalobcu a opätovne sa bude zaoberať danosťou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení z pohľadu platného a účinného ustanovenia § 34 ods. 2 katastrálneho zákona a bude sa zaoberať aj tým, či sporné právne úkony - dohody o vydaní veci - uzavreli právnické osoby, ktoré podľa označenia v dohodách v tom čase boli zmluvnými stranami s právnou subjektivitou, ako to upravuje ustanovenie § 18 a nasl. Občianskeho zákonníka, a zároveň sa v ďalšom konaní bude zaoberať aj danosťou naliehavého právneho záujmu na žalobcom 1/ požadovanom určení, že k nehnuteľnostiam má právo hospodárenia podľa zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov.
5. V ďalšom konaní žalobcovia zotrvali na žalobe a aj na stanovisku, že namietaný právny úkon uzatvorili subjekty bez právnej subjektivity, pričom tento nedostatok spôsobuje absolútnu neplatnosť zmlúv a
žalovaní sa tak nikdy nestali vlastníkmi predmetných nehnuteľností. Čo sa týka otázky naliehavého právneho záujmu, tento opreli o ustanovenie § 34 ods. 2 katastrálneho zákona, v zmysle ktorého naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy žalobca nie je povinný osobitne preukazovať. Subjekt, ktorý bol označený v samotných dohodách, nie je subjektom, ktorý bol oprávnený takúto dohodu uzatvoriť, čo má za následok, že tieto právne úkony neboli uzatvorené platne. Ak bol na ich základe povolený vklad vlastníckeho práva, chýba tu titul platne uzatvorenej zmluvy. Zároveň navrhli rozšíriť žalobný návrh o určenie, že Slovenská republika je vlastníkom nehnuteľnosti podrobne uvedených v písomnom podaní uvedených v podaní zo dňa 9.4.2014 a upravené tak, ako je uvedené v zápisnici o pojednávaní zo dňa 16.6.2014. Čo sa týka práva hospodárenia, toto priamo vyplýva z § 6 zákona č. 111/1990 Zb.
6. V priebehu konania vstúpil do konania intervenient, čo žalobcovia namietali, pretože takýto vstup nie je prípustný. Intervenientom môže byť len osoba, ktorá má záujem na výsledku sporu. Základom pre rozhodovanie súdu o otázku prípustnosti, resp. neprípustnosti účasti intervenienta je hmotno-právny záujem, ktorý musí vstupujúci subjekt preukázať. Intervenient v tomto prípade svoj právny záujem preukazoval udržaním trvania nájomného vzťahu a v prípade, že Rímskokatolícka cirkev nebude v konaní úspešná a nehnuteľnosti bude povinná vydať žalobcom 1/, 2/, bude to mať za následok aj zánik nájomnej zmluvy.
7. Žalovaní 1/, 2/ rovnako zotrvali na svojich stanoviskách k žalobe s tým, že naliehavý právny záujem podľa nich daný nie je a z tohto dôvodu žiadali žalobu zamietnuť. Pokiaľ ide o preukázanie právnej subjektivity osoby, ktorá vystupovala v dohodách o vydaní nehnuteľností ako oprávnená osoba, teda Arcibiskupstvo Trnava, poukázali na to, že Arcibiskupstvo Trnava a Trnavská arcidiecéza sú jeden a ten istý subjekt, pričom ide o subjekt Rímskokatolíckej cirkvi (ďalej aj „RKC“) s vlastnou právnou subjektivitou. Cirkevné právo je samostatným právom a vnútornou záležitosťou cirkvi, ktorú sa Slovenská republika zaviazala akceptovať a chrániť v Ústave SR, v zákone č. 308/1991 Zb. a v zmluve medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou uzavretej v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy SR. Medzi stranami dohôd nebolo sporné, o aký subjekt ide, teda že ide o subjekt RKC s vlastnou právnou subjektivitou, a katastrálny úrad nemal žiadnu pochybnosť o tom, že sú splnené všetky zákonné podmienky pre povolenie vkladu v prospech RKC na podklade týchto dohôd. Registrácia cirkvi Ministerstvom kultúry nemá konštitutívne účinky a zoznam, ktorý toto ministerstvo vedie, malo evidenčný charakter. V dohodách ako oprávnená osoba vystupoval útvar RKC s vlastnou právnou subjektivitou, ktorý je právnym nástupcom po pôvodnom vlastníkovi zapísanom v PKV, a sú splnené všetky podmienky, ktoré zákon č. 282/1993 Z. z. vyžadoval. Žalobca 1/ bol štátom poverený, aby preskúmaval žiadosti reštituentov na navrátenie vlastníctva a či sú splnené podmienky pre uzavretie dohôd, ktoré dobrovoľne uzavrel, čo treba posudzovať ako zákonné a správne. Žalobca 1/ mal možnosť využiť dostupné prostriedky nápravy, či už v katastrálnom konaní alebo po jeho skončení, a je neprípustné, aby po takej dlhej dobe spochybňoval vlastníkov. Ustanovenie § 34 katastrálneho zákona upravuje možnosť obnovy pôvodného zápisu pri neplatnosti právneho úkonu zo súdneho konania, čo predstavuje tzv. technické procesné ustanovenie týkajúce sa výlučne zapísateľnosti prípadného rozsudku; ide o procesné ustanovenie katastrálneho zákona. Čo sa týka právnej subjektivity osoby, ktorá je označená v dohodách o vydaní ako oprávnená osoba, t. j. Arcibiskupstvo Trnava, bolo preukázané, že ide o jeden a ten istý subjekt Trnavskej arcidiecézy, ktorá má vlastnú právnu subjektivitu, je registrovaná v osobitnom registri cirkevných právnických osôb, pričom priamo v dohodách vystupoval arcibiskup oprávnený za ňu konať, a ani katastrálny úrad, ani žalobcovia v tom čase nemali pochybnosti, o aký subjekt ide. K dohode došlo pred 26 rokmi a pri posudzovaní náležitostí dohody a spôsobu jej uzatvárania sa má prihliadať aj na prax, ktorá bola v tom čase benevolentnejšia. V prípade pochybnosti bolo možné využiť opravné prostriedky zo strany žalobcov alebo zo strany katastrálneho úradu, čo iniciované nebolo, pretože dohoda bola jasná a perfektná. Arcibiskupstvo Trnava je totožný subjekt s trnavskou arcidiecézou na čele s arcibiskupom s plnou právnou subjektivitou, a v tom čase sa používalo viacej synonymických názvov na jej označenie.
8. Žalovaný 3/ sa nestotožnil s názorom žalobcov, že odvolací súd uviedol vo svojom zrušovacom rozhodnutí, že je naliehavý právny záujem možné odvodený z ustanovenia § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona, pretože takýto právny názor v zrušovacom obsiahnutý nie je. Krajský súd vytkol súdu iba nepresné citovanie tohto ustanovenia, pretože v rozhodnom čase malo toto ustanovenie iné znenie. Ustanovenie § 34 ods. 2 katastrálneho zákona nie je tzv. osobitným predpisom, na ktorý odkazuje Civilný sporový poriadok. Stotožnili sa s názorom odvolacieho súdu, že naliehavý právny záujem nemôže byť odvodzovaný iba tým argumentom, že zápis v katastri nehnuteľností k dotknutým nehnuteľnostiam bol
dotknutý ďalšou zmenou. V tejto súvislosti žalobcovia sú povinní preukázať naliehavý právny záujem a je potrebné ho v tomto konaní skúmať. Žalobcovia by museli v konaní preukázať buď to, že sú právnym nástupcom pôvodne zapísaného vlastníka k nehnuteľnostiam vydaným na základe sporných dohôd, alebo že ich vlastnícke právo alebo právo hospodárenia, ktorého porušenia sa domáhajú, vzniklo v súlade s Ústavou SR. Žalobcovia v doterajšom dlhom konaní nepreukázali, aké ich právo malo byť uzavretím sporných dohôd ohrozené a prečo by takéto právo malo byť chránené zo strany súdu. Právny predchodca žalobcov, Československý štát, ako aj príslušné štátne podniky pre oblasť lesného hospodárstva postupovali pri zabratí dotknutých cirkevných pozemkov v príkrom rozpore s princípmi, na ktorých je postavená Ústava SR, ako právneho nástupcu týchto znárodňujúcich subjektov. Preto sa nemôžu domáhať ochrany práva, ktoré malo vzniknúť v rozpore s ústavnými princípmi. Žalovaný 3/ poukázal aj na svoje predchádzajúce stanoviská k veci, na ktorých zotrval. Odvolací súd nariadil súdu prvej inštancie opätovne sa zaoberať otázkou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a posúdiť, či sporné právne úkony dohody o vydaní veci uzavreli právnické osoby, ktoré podľa označenia v dohodách v tom čase boli zmluvnými stranami s právnou subjektivitou tak, ako to upravuje ustanovenie § 18 a nasl. Občianskeho zákonníka. Naliehavý právny záujem žalobcovia odvodzujú od vlastníckeho práva, resp. práva hospodárenia, ktoré im malo vzniknúť na základe znárodňovacích predpisov. Také ohrozenie práva alebo jeho ochrana, ktoré malo vzniknúť v rozpore s ústavnými princípmi, na ktorých je súčasné demokratické zriadenie SR postavené, nemôže požívať právnu ochranu. Rovnako naliehavý právny záujem nemôže byť odvodzovaný ustanoveniami § 34 katastrálneho zákona z dôvodov, že toto ustanovenie nie je ustanovením, ktoré je možné vykladať ako právnu normu umožňujúcu domáhať sa určenia konkrétnej právnej skutočnosti. V zmysle základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ktorá je súčasťou právneho poriadku SR, je otázka určovania právnej subjektivity cirkevných právnických osôb výlučne v kompetencii cirkvi a v tomto smere odkazuje základná zmluva na kánonické právo Rímskokatolíckej cirkvi. Nie je možné pochybovať, že predmetné dohody o vydaní veci uzavrela oprávnená osoba v zmysle cirkevných predpisov. Čo sa týka procesného návrhu žalobcov ohľadne prípustnosti vstupu intervenienta do konania na strane žalovaných uviedol, že je oneskorene vznesený procesný útok, ktorý je v zmysle príslušných ustanovení CSP neprípustný; súd v zmysle § 83 CSP rozhoduje o prípustnosti vstupu intervenienta do konania na návrh strany sporu.
9. Žalovaný 4/ sa stotožnil s vyjadreniami ostatných troch žalovaných a uviedol, že žalobcom chýba naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Subjekt uvedený v dohode o vydaní nehnuteľností mal a má právnu subjektivitu, ktorá vyplýva z kánonického práva vzhľadom aj na základnú zmluvu medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou, ktoré sa Slovenská republika zaviazala rešpektovať. Predmetné zmluvy o vydaní nehnuteľností uzatvoril teda subjekt s právnou subjektivitou, ide o platné zmluvy a túto skutočnosť potvrdzujú predložené a ničím nespochybnené dôkazy. Žalobcom chýba naliehavý právny záujem na určení, preto navrhol žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.
10. V ďalšom texte odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia týkajúce sa invervenienta v súdnom spore, t. j. na ustanovenie § 81, § 82 ods. 1, 2, 3, 4 a § 83 CSP. Uviedol, že písomným podaním doručeným dňa 25.04.2019 oznámila spoločnosť IMA INVEST, s.r.o., že vstupuje do konania na strane žalovaného 3/ z vlastného podnetu, čo odôvodnila tým, že dňa 01.06.2009 uzatvorila ako nájomca so Žilinskou diecézou ako prenajímateľom nájomnú zmluva č. 1/2009, zmenenú dodatkom č. 1 zo dňa 27.07.2009, na základe ktorej je nájomcom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území O., H. a O., ktoré sú predmetom tohto konania. Vzhľadom na to má právny záujem na výsledku konania a ten spočíva v udržaní trvania nájomného vzťahu so žalovaným 3/, pretože ak by nebol v konaní úspešný, nehnuteľnosti by bol povinný vydať žalobcom; to by malo mať za následok aj zánik nájomnej zmluvy. Vstup intervenienta do konania súd podľa § 82 ods. 4 CSP oznámil stranám sporu. Na pojednávaní dňa 15.07.2020 žalobcovia namietali, že vstup intervenienta nie je prípustný, a poukázali na to, že žiaden právny predpis neustanovuje, že v prípade zmeny vlastníckeho práva k nehnuteľnosti dochádza automaticky k zániku prípadných existujúcich doterajších nájomných vzťahov zo zákona a nový vlastník nehnuteľnosti je viazaný takýmito nájomnými zmluvami, ak k ich ukončeniu môže dôjsť výlučne zákonným spôsobom, rovnakým, aké prináležia aj pôvodnému vlastníkovi. K zmene jeho postavenia teda nedochádza a výsledok tohto konania nemá vplyv na postavenie ako nájomcu. Podľa neho vstup intervenienta do tohto konania pre nedostatok jeho právneho záujmu na výsledku konania nie je prípustný. Žalovaný 3/ k tomu uviedol, že návrh žalobcov v tomto smere bol vznesený ako procesný útok oneskorený a ako taký je neprípustný. Súd vzhľadom na vznesenú námietku žalobcov voči vstupu intervenienta do konania skúmal, či u interventa existuje právny záujem na výsledku sporu a nepripustil vstup intervenienta do konania na strane žalovaného 3/.
11. Súd po vykonanom dokazovaní výsluchom strán sporu a oboznámením sa s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise konštatoval, že Arcibiskupský úrad Trnava zaslal dňa 07.09.1994 žalobcovi 1/ ako povinnej osobe výzvu ako oprávnená osoba v zmysle § 2 a § 5 ods. 1 zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v zákonnej lehote na vydanie nehnuteľností v katastrálnom území O., H., O. nad Q. a E., ktoré v rozhodnom období prešli do vlastníctva štátu sčasti odňatím bez náhrady a sčasti prevzatím bez právneho dôvodu. Zo spisu V XXXX/XX súd zistil, že dňa 29.09.1994 bola uzatvorená dohoda o vydaní veci medzi povinnou osobou Lesy Topoľčianky - Slovenská republika, zastúpené B.. H. I., riaditeľom podniku, a oprávnenou osobou Arcibiskupstvo Trnava, Nám. Sv. Mikuláša 3, Trnava, zastúpeným G.. C. E., trnavským arcibiskupom a metropolitom Slovenska. Na základe tejto dohody boli v zmysle zákona č. 282/1993 Z. z. vydané oprávnenej osobe, Arcibiskupstvu Trnava, nehnuteľnosti v katastrálnom území O. nad Q., ktoré boli odňaté v roku 1957 na základe zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy. Zo spisu V XXXX/XX súd zistil, že dňa 29.09.1994 bola uzavretá ďalšia Dohoda o vydaní veci medzi uvedenými stranami. Touto dohodou boli v zmysle zákona č. 282/1993 Z. z. oprávnenej osobe vydané nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území E., obec E., ktoré boli odňaté v roku 1957 na základe zákona č. 140/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy. Zo spisu V XXXX/XX súd zistil, že dňa 29.09.1994 bola uzatvorená Dohoda o vydaní veci medzi uvedenými stranami. Touto dohodou boli v zmysle zákona č. 282/1993 Z. z. vydané oprávnenej osobe nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území H., ktoré boli odňaté v roku 1957 na základe zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy. Zo spisu V XXXX/XX súd zistil, že dňa 29.0.1994 bola uzatvorená Dohoda o vydaní veci medzi uvedenými stranami. Touto dohodou boli v zmysle zákona č. 282/1993 Z. z. vydané oprávnenej osoby nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území O., obec O.. Vklady k predmetným Dohodám o vydaní veci boli povolené dňa 17.10.1994.
12. Na základe vyjadrenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 13.4.2007 podľa údajov nahlásených Biskupskou konferenciu Slovenska dňa 26.02.1992 ohľadne Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike v súlade s ustanovením § 13 a § 22 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností Rímskokatolícke arcibiskupstvo v Trnave, za ktoré bol oprávnený konať G.. C. E., arcibiskup, metropolita a osoby ním poverené, malo právnu subjektivitu. Podľa tohto vyjadrenia v súčasnosti v zmysle prípisu Konferencie biskupov Slovenska z 12. marca 2002 a v súlade s rozhodnutím arcibiskupa - metropolitu G.. C. E. č. 2218/02 z 25.07.2002 právnu subjektivitu má Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko-trnavská arcidiecéza, Jána Hollého 10, 917 66 Trnava. I keď predmetný subjekt v minulosti vystupoval pod názvami ako Arcibiskupský úrad v Trnave, Arcibiskupstvo Trnava, Rímskokatolícka cirkev v Trnave, Rímskokatolícke arcibiskupstvo v Trnave, Bratislavsko-trnavský arcibiskupský úrad, resp. Rímskokatolícka cirkev Arcibiskupstvo Bratislava - Trnava, vždy šlo o ten istý subjekt Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike, za ktorý je oprávnený konal' arcibiskup G.. C. E., resp. osoby ním poverené. Podľa potvrdenia Slovenského štatistického úradu v Bratislave organizácii pod názvom Arcibiskupský úrad Trnava pridelil Slovenský štatistický úrad identifikačné číslo 00419702. Podľa výpisu z obchodného registra Okresného súdu Nitra pre žalobcu 1/ Lesy Topoľčianky, š.p., štatutárnym orgánom bol v čase od 28.09.1994 do 08.11.1994 B.. H. I. ako riaditeľ podniku a od 11.12.1990 do 27.09.1994 bol riaditeľom podniku uvedený B.. Y. L.. Ďalej z výpisu bolo zistené, že za štátny podnik podpisuje riaditeľ, pričom toto zastupovanie platilo od 19.04.1989 do 08.11.1994. Minister pôdohospodárstva SR rozhodnutím č. 8397/1994-420 zo dňa 22.09.1994 rozhodol o zániku štátneho podniku Lesy Topoľčianky so sídlom Topoľčianky zlúčením so štátnym podnikom Západoslovenské Lesy v Bratislave, pričom majetok, práva a záväzky zaniknutého štátneho podniku v plnom rozsahu prešiel na preberajúci štátny podnik, a z obchodného registra bol vymazaný zápis pri obchodnom mene Lesy Topoľčianky, štátny podnik. Dohody o vydaní veci teda boli uzavreté dňa 29.9.1994 a boli podpísané riaditeľom podniku B.. H. I., ktorý následne listom zo dňa 25.10.1994 zaslal na Katastrálny úrad v R., Správa katastra v U., žiadosť o prerušenie konania o vklade z dôvodu, že je spochybnené vlastníctvo oprávnenej osoby; v majetkovej podstate príslušných katastrálnych území O., O., H. a E. boli totiž duplicitné zápisy konfiškácie majetku ostrihomskej kapituly v roku 1925 a v roku 1961.
13. Žalovaní 1/, 2/ doložili listinu, potvrdenie, ktoré vydal dňa 30.04.2020 Štátny sekretariát Svätej stolice vo Vatikáne, podpísané G.. A. V. dňa 04.05.2020 s potvrdením pravosti podpisu Veľvyslanectvom Slovenskej republiky pri Svätej stolici dňa 06.05.2020, v ktorom Svätá stolica potvrdila, že v zmysle kanonického práva označenie ,,Arcibiskupstvo Trnava, nám. Sv. Mikuláša č. 3, 917 66 Trnava“, ( Arcibiskupstvo Trnava, adresa ...), ,,Rímskokatolícka cirkev - Rímskokatolícky arcibiskupský úrad
v Trnave“ (Rímskokatolícka cirkev - Trnavský Arcibiskupský úrad) ako aj ,,Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza v Trnave “ (Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza v Trnave), od roku 1995 do 2008 tiež označenie ,,Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko-Trnavská arcidiecéza“ (Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko-Trnavská arcidiecéza) označujú tú istú právnickú osobu - Arcidiecézu na čele s arcibiskupom s právnou subjektivitou v plnom rozsahu v zmysle kanonického práva.
14. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie potom citoval ustanovenie § 80 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, účinného do 30.06.2016 (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“ alebo „OSP“), podľa ktorého návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o: a) osobnom stave, b) splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia, a c) určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. V zmysle § 131 CSP žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva, pričom súd je podľa § 216 ods. 1 CSP viazaný žalobným návrhom žalobcu. Okrem toho súd poukázal na ustanovenie § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby, okresný úrad vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou; to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka. Zároveň súd citoval aj ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností: Cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona vyvíjali svoju činnosť zo zákona alebo na základe štátneho súhlasu, sa považujú za registrované podľa tohto zákona a ich zoznam je uvedený v prílohe tohto zákona, ktorá tvorí jeho súčasť. V prílohe k zákonu č. 308/1991 Zb. pod č. 13 je uvedená „Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike“. Podľa § 6 ods. 1 tohto zákona cirkvi a náboženské spoločnosti môžu na plnenie svojho poslania najmä vydávať vnútorné predpisy, pokiaľ nie sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. V zmysle § 1 zákona č. 192/1992 Zb. o registrácii cirkvi a náboženských spoločností orgánom, ktorý registruje na území Slovenskej republiky cirkvi a náboženské spoločnosti podľa osobitného zákona, je ministerstvo kultúry Slovenskej republiky. S odkazom na ustanovenie článku 144 ods. 1 Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Napokon súd prvej inštancie citoval ustanovenie § 18 ods. 1, 2 a § 19 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby; právnickými osobami sú: a) združenia fyzických alebo právnických osôb, b) účelové združenia majetku, c) jednotky územnej samosprávy, d) iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon. Právnické osoby vznikajú dňom, ku ktorému sú zapísané do obchodného alebo do iného zákonom určeného registra, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje ich vznik inak.
15. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom sporu je určenie neplatnosti právneho úkonu štyroch dohôd o vydaní veci, a to z dôvodu, že podľa žalobcov predmetné dohody o vydanie nehnuteľných vecí na strane oprávnenej osoby neboli uzatvárané v tom čase s riadne označeným cirkevným subjektom. Samotné výzvy na vydanie nehnuteľností boli podávané dňa 07.09.1994 Arcibiskupstvom v Trnave, označenom vo výzve ako oprávnená osoba a podpísaná riaditeľom kancelárie a arcidiecéznym právnikom. Dohody boli uzatvárané s Arcibiskupstvom Trnava, pričom správa katastra na základe týchto dohôd uviedla ako vlastníka už Rímskokatolícku cirkev - Rímskokatolícky arcibiskupský úrad v Trnave, hoci taký subjekt zo strany cirkvi neexistoval. Žalobcovia namietali, že dohody sú absolútne neplatným právnym úkonom, ktorým nemohli vzniknúť ďalšie platné právne skutočnosti, lebo boli uvedené v rozpore s ustanovením § 2 zákona č. 282/1993 Z. z., ktorý presne charakterizoval status oprávnenej osoby ako štátom registrovanú cirkev a náboženskú spoločnosť so sídlom v Slovenskej republike, vrátane časti cirkvi s právnou subjektivitou. Svoj naliehavý právny záujem opierali o ustanovenie § 34 ods. 2 katastrálneho zákona, podľa ktorého toto ustanovenie zakladá naliehavý právny záujem aj na určení neplatnosti zmluvy a naliehavý právny záujem žalobca nie je povinný preukazovať. Žalobca podľa § 50 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch vykonáva práva vlastníka k lesnému majetku vo vlastníctve štátu, najmä zabezpečuje jeho ochranu, a v zmysle ďalších ustanovení zákona o lesoch vykonáva odborné hospodárenie v lesoch, jeho ochranu a obnovu a má zodpovednosť voči štátnym orgánom za kvalitné vykonávanie uvádzaných činností a vydaním nehnuteľností v zmysle dohôd, ktorých platnosť napáda, stratil žalobca možnosť ďalej obhospodarovať predmetné nehnuteľnosti v zmysle v tom čase daných úloh príslušnými orgánmi štátnej správy v podobe schválených plánov, čo malo a má aj v
súčasnosti nemalý dosah na jeho hospodárske výsledky a podľa právnej zástupkyne žalobcu 1/ podaná určovacia žaloba má v tomto prípade preventívny charakter, pričom pomocou nej je možné predísť žalobe na plnenie a dosiahnuť úpravu, ktorá odvráti prípadné ďalšie spory medzi stranami sporu. Podľa žalobcov z absolútne neplatného právneho úkonu nemôžu následne vznikať ďalšie platné právne skutočnosti, t.j. z predmetných dohôd nie je možné vyvodzovať platné nadobudnutie vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, čo nie je možné konvalidovať ani nadobudnutím vlastníckeho práva vydržaním.
16. V zmysle intencií odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie zaoberal naliehavým právnym záujmom predneseným právnym zástupcom žalobcov 1/, 2/. Žalobca 2/ žalobou sleduje dosiahnutie zápisu ako vlastníka predmetných nehnuteľností vo verejnom registri. Žalobca 1/ je subjekt, ktorý v zmysle zákona č. 111/ 1990 Zb. o štátnom podniku má právo konať v mene vlastníka majetku a je oprávnený ho zastupovať pred súdom, ak vlastnícke právo štátu je sporné. Žalobca 1/ je subjektom, ktorému v prípade preukázania neplatnosti právnych úkonov v tomto konaní prináleží právo obhospodarovať nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom napadnutých dohôd, z čoho uňho vyplýva jeho naliehavý právny záujem na výsledku tohto konania, pretože bez rozhodnutia o neplatnosti právnych úkonov by jeho právo ako právo obhospodarovateľa bolo ohrozené či neisté. Žalovaní zhodne namietali nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení s odkazom na § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona, ktorý podľa nich nie je osobitným predpisom, na ktorý odkazuje Civilný sporový poriadok v súvislosti s naliehavým právnym záujmom o určenie, či tu je alebo nie právna skutočnosť alebo právo.
17. Súd prijal záver, že naliehavý právny záujem žalobcov na určení práva je daný vždy, ak zo zápisu vo verejnom registri vyplýva, že tvrdené právo patrí žalovanému. Preukazovanie naliehavého právneho záujmu je preto v týchto prípadoch bezproblémové. V bode 1/ žaloby ide o žalobu podľa § 137 písm. d) CSP, v zmysle ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Predmetom žaloby po úprave petitu v bode I. bolo určenie, že je neplatný prevod majetku vykonaný na podklade dohôd o vydaní veci uzatvorený dňa 29.9.1994 medzi LESY Topoľčianky, š.p., a Arcibiskupstvom Trnava, u ktorých bol vklad povolený rozhodnutím Katastrálneho úradu v Nitre k 03.10.1994, a to dohoda zo dňa 29.9.1994 o vydaní nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. O. s povolením vkladu katastrálnym úradom dňa 17.10.1994 pod V XXXX/ XXXX, dohoda zo dňa 29.9.1994 o vydaní nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. E. s povolením vkladu katastrálnym úradom dňa 17.10.1994 pod V XXXX/XXXX, dohoda zo dňa 29.9.1994 o vydaní nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. O. nad Q. s povolením vkladu katastrálnym úradom dňa 17.10.1994 pod V XXXX/XXXX, dohoda zo dňa 29.9.1994 o vydaní nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. H. s povolením vkladu katastrálnym úradom dňa 17.10.1994 pod V XXXX/XXXX. Bolo treba dať za pravdu žalobcom, že pokiaľ tu išlo o žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu dohody o vydanie nehnuteľnosti, tieto sú subsumovateľné pod ustanovenie § 137 písm. d) CSP upravujúce určenie právnej skutočnosti. Zmluvy a iné právne úkony, ich existencie, platnosť, či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami (§ 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Po zmene civilno-procesnej úpravy s účinnosťou od 01.07.2016 prijatím Civilného sporového poriadku došlo ku kreovaniu novej koncepcie určovacích žalôb v ustanovení § 137 písm. c), d) CSP. Podľa § 137 písm. d) CSP prípustnosť žaloby o určenie právnej skutočnosti sa viaže na „vyplývanie“ takejto možnosti z osobitného predpisu, a teda postačuje, ak prípustnosť takejto žaloby je vyjadrená v osobitnom ustanovení implicitne. Ak existuje určité zákonné ustanovenie a z jeho obsahovej stránky možno vyvodiť prípustnosť podania žaloby o určenie právnej skutočnosti, je takáto žaloba procesne prípustná. Vo vzťahu k ustanoveniu § 137 písm. d) CSP takým osobitným predpisom v danom prípade aj ustanovenie § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v platnom znení (katastrálny zákon), na ktoré poukazovali aj žalobcovia a z ktorého vyvodzovali ich naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Právo (právny vzťah), existenciu alebo neexistenciu, ktorého určovací výrok vyslovuje, je týmto výrokom vždy určované len vo vzťahu k prítomnosti. V tomto smere súd poukázal napr. na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cz 18/85 z 24.04.1985, 1Cdo 76/93 z 26.08.1993, 2Cdo 135/96 z 24.03.1997 a 2Cdo 76/02 z 25.11.2002. V súčasnej dobe vzhľadom na ustanovenie § 217 ods. 1 prvá veta CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia a podľa § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v platnom znení v čase vyhlásenia rozsudku platí, že ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby, okresný úrad vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou; to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka, čiže súdne rozhodnutie o neplatnosti právneho úkonu týkajúceho sa nehnuteľnosti je podľa aktuálnej
právnej úpravy (stále) zapísateľné do katastra nehnuteľností (tzn. že ak súdne rozhodnutie konštatujúce neplatnosť právneho úkonu je spôsobilým podkladom zmeny zápisu v katastri nehnuteľností), znamená to, že právna úprava aj po zmene koncepcie určovacích žalôb akceptuje existenciu súdneho rozhodnutia o neplatnosti právneho úkonu vo vzťahu k nehnuteľnostiam. Podľa § 137 písm. d) CSP treba považovať ustanovenie 34 ods. 2 katastrálneho zákona za osobitný predpis vo vzťahu k § 137 písm. d) CSP. Určovacia žaloba môže byť v takom prípade prostriedkom ochrany porušeného (nielen ohrozeného) práva.
18. Vzhľadom na uvedené v danom prípade žalobca 2/ nemá povinnosť preukazovať naliehavý právny záujem na určení (ne)existencie práva, pretože právny záujem tu vyplýva z osobitného predpisu - § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona a vyslovenie neplatnosti prevodu majetku vykonaného na podklade dohôd o vydaní veci bude podkladom pre to, aby bol obnovený zápis žalovaného 2/ ako pôvodného vlastníka v katastri nehnuteľností, čiže žaloba žalobcu 2/ je dôvodná. Obdobne rozhodol aj Krajský súd Banská Bystrica pod sp. zn. 12Co/49/2018 dňa 30.05.2019, na čo vo svojich vyjadreniach poukazoval právny zástupca žalobcov. Taktiež súd poukázal na obdobne racionálne riešenie problematiky ustanovenia § 34 ods. 2 katastrálneho zákona Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/137/2017 zo dňa 21.06.2018, v ktorom bola riešená (podstatou totožná) otázka žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu - záložnej zmluvy týkajúcej sa nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností. Najvyšší súd konštatoval, že naliehavý právny záujem je daný, ak na obnovenie stavu existujúceho v katastri nehnuteľností pred neplatným právnym úkonom je potrebné rozhodnutie súdu o jeho neplatnosti a žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu je procesne prípustným prostriedkom ochrany. Na druhej strane však žalobca 1/ nepreukázal naliehavý právny záujem na určení, že má k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom uvedených dohôd, právo hospodárenia podľa zákona č. 111/1990 Zb. a jeho nárok je v súčasnej dobe predčasný, vychádzajúc z ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb. zákona o štátnom podniku, podľa ktorého podnik hospodári s vecami a majetkovými právami zverenými mu pri jeho založení a ďalej s vecami a majetkovými právami nadobudnutými v priebehu jeho podnikania; veci, s ktorými podnik hospodári, sú v štátnom vlastníctve. Z tohto zákonného ustanovenia teda vyplýva, že právo hospodárenia by mal žalobca 1/ zo zákona, avšak predmetné nehnuteľnosti nie sú v súčasnej dobe vo vlastníctve štátu, čiže žaloba je v tejto časti predčasne podaná, nedôvodná a bez preukázania naliehavého právneho záujmu. Preto v tejto časti súd žalobu žalobcu 1/ ako nedôvodnú zamietol.
19. Žalobca 2/ teda podľa záveru súdu prvej inštancie nemá povinnosť preukazovať naliehavý právny záujem na určení (ne)existencie práva z dôvodu, že naliehavý právny záujem vyplýva priamo z osobitného predpisu, a to z ustanovenia § 34 ods. 2 katastrálneho zákona, ktorý je takzvaným osobitným predpisom o vyslovenie neplatnosti prevodu majetku vykonaného na podklade dohôd o vydanie veci, pričom prípadné vyslovenie neplatnosti bude práve podkladom pre to, aby bol obnovený zápis vlastníctva žalobcu 2/ ako pôvodného vlastníka v katastri nehnuteľností, a vzhľadom na tento vyslovený právny názor súd sa v predmetnej veci ďalej zaoberal už len skutočnosťou, či je platný prevod majetku vykonaný na podklade štyroch dohôd o vydaní veci uzatvorených dňa 29.9.1994 medzi povinnou osobou Lesy Topoľčianky, štátny podnik - Slovenská republika a oprávnenou osobou Arcibiskupstvo Trnava, ktorých vklad bol povolený rozhodnutím katastrálneho úradu pod číslom V XXXX/XXXX pre katastrálne územie O., pod č. V XXXX/XXXX pre kat. územie E., pod č. V XXXX/XXXX pre kat. územie O. nad Q. a pod V XXXX/XXXX pre kat. územie H.. V tomto smere súd poukázal na stanovisko odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení. Čo sa týka otázky subjektivity oprávnenej osoby označenej v dohodách, právny zástupca žalobcov 1/, 2/ tvrdil, že právny úkon uzatvorili subjekty bez právnej subjektivity a že tento nedostatok spôsobuje absolútnu neplatnosť zmlúv, v dôsledku čoho sa kupujúci ako aj ďalší prevodcovia nikdy nestali vlastníkmi predmetných nehnuteľností. Predmetné dohody uzavrela len nižšia zložka cirkvi ako takej a nie subjekt, ktorý ako právnická osoba má spôsobilosť mať práva a povinnosti, ako to predpokladá aj ustanovenie § 18 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalovaní 1/, 2/ uvádzali, že také označenie bolo používané štandardne v každej situácii, a ak bezprostredne po podpísaní predmetných dohôd podával návrh na vklad vlastníckeho práva subjekt označený ako Rímskokatolícka cirkev, a nie ako Arcibiskupstvo Trnava, tak žalobcovia uvádzali, že nemožno tvrdiť, že by šlo len o dobové označovanie subjektu, ktorý bol totožný s Rímskokatolíckou cirkvou; ak návrh na vklad vlastníckeho práva už obsahoval označenie Rímskokatolícka cirkev, z toho vyplýva, že nebolo bežné v danej dobe používané na označenie Rímskokatolíckej cirkvi označenie Arcibiskupstvo Trnava, a ak aj vtedajší katastrálny úrad povolil vklad na základe návrhu, kde už bol označený subjekt Rímskokatolícka cirkev, teda subjekt odlišne označený od subjektu na predmetných dohodách, šlo o chybu na strane katastrálneho úradu, ktorý povolil vklad vlastníctva na základe absolútne neplatnej zmluvy. Právny
poriadok Slovenskej republiky totiž jednoznačne stanovuje, že štát uznáva len registrované cirkvi a náboženské spoločnosti; ak právny úkon uzatvorili subjekty bez právnej subjektivity, ide o taký nedostatok, ktorý spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy. Žalovaní ohľadom právnej subjektivity zotrvali na tom, že Arcibiskupstvo Trnava a Trnavská arcidiecéza sú jeden a ten istý subjekt Rímskokatolíckej cirkvi s vlastnou právnou subjektivitou, čo potvrdil aj profesor kánonického práva C. N., ktorý v odbornom vyjadrení poukázal aj na historický vývoj označenia Trnavskej arcidiecézy a príslušné kánony. Podľa toho aj dnes je takto označovaná trnavská arcidiecéza na stránkach Konferencie biskupov Slovenska a toto označenie zodpovedalo dobovej praxi, pričom medzi stranami dohôd nebolo sporné, o aký subjekt ide, t. j. že ide o subjekt Rímskokatolíckej cirkvi s vlastnou právnou subjektivitou, a rovnako katastrálny úrad nemal žiadnu pochybnosť o tom, že na podklade dohôd sú splnené všetky zákonné podmienky pre povolenie vkladu v prospech Rímskokatolíckej cirkvi. Arcibiskupstvo Trnava je ten istý subjekt ako Trnavská arcidiecéza, ktorá má vlastnú právnu subjektivitu, je registrovaná v osobitnom registri cirkevných právnických osôb a v dohodách vystupuje za ňu arcibiskup ako oprávnená osoba konať za arcidiecézu.
20. V zmysle základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou ako súčasti právneho poriadku SR otázka určovania právnej subjektivity cirkevných právnických osôb je výlučne v kompetencii cirkvi a v tomto smere odkazuje zákonná zmluva na kanonické právo Rímskokatolíckej cirkvi. Žalovaní poukázali aj na doložené potvrdenie Štátneho sekretariátu Svätej stolice zo dňa 30.04.2020, podľa ktorého subjekt uvedený v dohodách mal a má právnu subjektivitu. Táto právna subjektivita vyplýva z kanonického práva, ktoré je s ohľadom na základnú zmluvu medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou v kompetencii konkrétnej cirkvi, pričom Slovenská republika sa predmetné kánonické právo v rámci cirkevnej vnútornej štruktúry zaviazala rešpektovať. Súd mal za preukázané, že dohody, ktorých neplatnosti sa žalobcovia domáhajú, neuzavrel ako oprávnený ten subjekt, ktorého postavenie v tom čase upravoval a aj v súčasnej dobe upravuje zákonu č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností. Právnickou osobou môže byť iba taký subjekt, ktorému právny poriadok priznáva právnu subjektivitu. Pre vznik právnej subjektivity právnickej osoby zákon vyžaduje, aby právnická osoba bola najprv zriadená, resp. založená písomnou zmluvou alebo zakladacou listinou. K tomu musí pristúpiť druhá fáza, t. j. aby právnická osoba bola zapísaná do obchodného alebo iného zákonom určeného registra. Osobitný zákon môže zriadenie a vznik právnickej osoby upraviť aj inak. V zmysle § 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka právnická osoba má spôsobilosť na práva a povinnosti a považuje sa za samostatný subjekt súkromného práva. Právnickou osobou sui generis sú jednotlivé cirkvi. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 308/1991 Zb.“) cirkvi a náboženské spoločnosti sú právnické osoby. Môžu sa vzájomne združovať, utvárať komunity, rehole, spoločnosti a obdobné spoločenstvá. Jednotlivé inštitúcie Rímskokatolíckej cirkvi možno považovať za právnické osoby, pokiaľ tieto inštitúcie majú podľa svojej organizačnej štruktúry v rámci Rímskokatolíckej cirkvi povahu právnických osôb (napr. kostoly, fary, nadácie, samostatné fondy, obročia, benefíciá a pod.). Subjektom týchto jednotlivých druhov cirkevného majetku sú jednotlivé rímskokatolícke zariadenia, ktorým právny poriadok priznal povahu právnických osôb (Z IV, s. 367). Rímskokatolícka cirkev je podľa § 4 ods. 3 zákona č. 308/1991 Zb. právnickou osobou, čo znamená, že má právnu subjektivitu podľa § 18 ods. 2 písm. a) Občianskeho zákonníka, a teda aj spôsobilosť byť účastníkom konania podľa § 19 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, účinného do 30.06.2016 (ďalej aj „OSP“), (teraz § 61 CSP a § 35 ods. 2 SSP) (R 52/2005). Právnická osoba nadobúda právnu spôsobilosť dňom účinnosti zápisu do niektorého z vyššie uvedených registrov. Týmto momentom právnická osoba nadobúda spôsobilosť na právne úkony (prostredníctvom štatutárneho orgánu oprávneného za právnickú osobu robiť právne úkony) a týmto momentom nadobúda právnická osoba vlastnícke právo k majetku, ktorý do nej vložili zakladatelia. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou sa podľa tohto zákona rozumie dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii vlastnou štruktúrou, vnútornými predpismi a obratmi. Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia štát uznáva ako cirkvi a náboženské spoločnosti iba tie, ktoré sú registrované podľa tohto zákona, pričom podľa prílohy zákona je pod číslom 8 evidovaná Rímskokatolícka cirkev. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd mal jednoznačne za preukázané, že dohody, ktorých neplatnosti sa žalobca 2/ domáha, skutočne nepodpísala osoba registrovaná podľa § 4 ods. 4 zákona č. 308/1991 Zb., podľa ktorého za právnickú osobu možno považovať len Rímskokatolícku cirkev. Predmetné dohody boli podpísané medzi povinnou osobou Lesy Topoľčianky, š.p., Parková 7, Topoľčianky, a oprávnenou osobou Arcibiskupstvo Trnava, Nám. Sv. Mikuláša č. 3, Trnava, zastúpenou G.. C. E., trnavským arcibiskupom a metropolitom Slovenska, a teda ich neuzavrel
ako oprávnený ten subjekt, ktorého postavenie upravoval a aj upravuje zákon č. 308/1991 Zb. v ustanovení § 4 ods. 1,2,3,4, podľa ktorého v čase uzatvorenia daných právnych úkonov sa cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou podľa tohto zákona rozumelo dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii s vlastnou štruktúrou, orgánmi, vnútornými predpismi a obradmi s tým, že pôsobia na základe registrácie.
21. Z listinného dôkazu - prípisu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, cirkevný odbor, zo dňa 13.04.2007 vyplýva, že podľa údajov nahlásených Biskupskou konferenciou Slovenska dňa 26.02.1992 ohľadne Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike v súlade s ustanovením § 13 a § 22 zákona č. 308/1991Zb. v čase podpisovania dohôd právnu subjektivitu malo Rímskokatolícke arcibiskupstvo v Trnave, za ktoré bol oprávnený konať G.. C. E., arcibiskup, metropolita a osoby ním poverené, a v súčasnosti v zmysle prípisu Konferencie biskupov Slovenska z 12.03.2002 v súlade s rozhodnutím arcibiskupa - metropolitu G.. C. E. č. 2218/02 z 25.07.2002 právnu subjektivitu má Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko - trnavská arcidiecéza, Jána Hollého 10, Trnava. Právnu subjektivitu malo v tom čase výlučne Rímskokatolícke arcibiskupstvo v Trnave, za ktoré bol oprávnený konať G.. C. E., arcibiskup, metropolita a osoby ním poverené, a nie Arcibiskupstvo Trnava, ako je uvedené v dohodách, pričom treba uviesť, že štát uznáva len tie cirkvi a náboženské spoločnosti, registrované v zmysle § 22 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., podľa ktorého cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona vyvíjali svoju činnosť zo zákona alebo na základe štátneho súhlasu, sa považujú za registrované podľa tohto zákona; ich zoznam je uvedený v prílohe zákona, ktorá tvorí jeho súčasť. V zozname cirkví a náboženských spoločností, ktoré zo zákona alebo na základe súhlasu štátu pôsobia na území Slovenskej republiky (§ 22), je uvedená „Rímskokatolícka cirkev“, nie Arcibiskupstvo Trnava, z čoho vyplýva, že dohody s povinnou osobou uzavrela len jej nižšia zložka bez označenia cirkvi ako takej. Ohľadom právnej subjektivity Rímskokatolíckej cirkvi súd poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 1MCdo/9/2007 zo dňa 27.02.2009, v ktorom Najvyšší súd SR považuje za plne súladné s účelom a zmyslom zákona č. 282/1993 Z. z., aby v takomto prípade za oprávnenú osobu bola považovaná Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike; iný - len doslovný gramatický výklad § 2 ods. 2 citovaného zákona by znamenal nenaplnenie základného poslania tohto reštitučného zákona spočívajúceho v uplatnení princípov spravodlivosti a morálky spoločnosti pri vrátení odňatého majetku. V ďalšom rozhodnutí 3Cdo/119/2002 Najvyšší súd SR poukázal na ustanovenie § 2 zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových kríz spôsobených cirkvám a náboženským spoločenstvám v znení zákona číslo 97/2002 Z. z., podľa ktorého oprávnenými osobami sú štátom registrované cirkvi a náboženské spoločnosti so sídlom na území Slovenskej republiky, vrátane ich častí s právnou subjektivitou, ktorých vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce v rozhodujúcom období. Uvedené ustanovenie v otázke právnej subjektivity jednotlivých cirkví a náboženských spoločností odkazuje na zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností, ktorým priznáva právnu subjektivitu všetkým cirkvám a náboženským spoločnostiam registrovaným štátom. Pre úplnosť súd poukázal aj na rozsudok z 28. februára 2003 sp. zn. 3Cdo/119/2002, ktorým Najvyšší súd SR uznal Rímskokatolícku cirkev za oprávnenú osobu (§ 2 ods. 1 zákona č. 282/1993 Z. z. v znení zákona č. 97/2002 Z. z.) vo vzťahu k majetku patriacemu a odňatému náboženskej základine.
22. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že právny úkon - podpísanie dohôd o vydaní veci za oprávnenú osobu označenú ako Arcibiskupstvo Trnava, Nám. Sv. Mikuláša č. 3, Trnava, zastúpenú G.. C. E., trnavským arcibiskupom a metropolitom Slovenska, nepodpísala osoba spôsobilá na právne úkony podľa § 18 Občianskeho zákonníka ako už bolo vyššie konštatované z dôvodu, že oprávnenou osobou bolo jednoznačne Rímskokatolícke arcibiskupstvo v Trnave, čo vyplývalo aj z prípisu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, cirkevný odbor zo dňa 13.04.2007 (v spise na č. l. 441), z ktorého vyplýva, že podľa údajov nahlásených Biskupskou konferenciou Slovenska dňa 26.02.1992 ohľadne Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike v súlade s ustanovením § 13 a § 22 zákona č. 308/1991 Zb. v čase podpisovania dohôd právnu subjektivitu malo Rímskokatolícke arcibiskupstvo v Trnave, za ktoré bol oprávnený konať G.. C. E., arcibiskup, metropolita, a osoby ním poverené, čiže právnu subjektivitu nemala oprávnená osoba s označením len Arcibiskupstvo Trnava. Podľa § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka, neplatný právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony. Sporné dohody o vydaní vecí podpísalo Arcibiskupstvo Trnava, pričom ani len v ich texte a v závere pri podpise strán sa nenachádza žiadna zmienka o Rímskokatolíckej cirkvi, ktorá by bola oprávnenou osobou v zmysle reštitučného zákona, pričom podľa § 2 zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam oprávnenými osobami sú štátom registrované cirkvi a náboženské spoločnosti so sídlom v Slovenskej
republike, vrátane ich častí s právnou subjektivitou, ktorých vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce v rozhodnom období v prípadoch uvedených v paragrafe 4 ods. 2. Ako vyplynulo už z vyššie spomínaného prípisu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, cirkevný odbor, zo dňa 13.04.2007, podľa údajov nahlásených Biskupskou konferenciou Slovenska dňa 26.02.1992 ohľadne Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike v súlade s ustanovením § 13 a § 22 zákona č. 308/1991Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností v čase podpisovania dohôd právnu subjektivitu malo len Rímskokatolícke arcibiskupstvo v Trnave, z čoho jasne a jednoznačne vyplýva, že dohody o vydaní veci za oprávneného neuzavrela osoba v zmysle § 2 zákona č. 282/1993 Z. z., ale len jej nižšia organizačná zložka, preto súd dohody o vydaní veci považoval za neplatné.
23. Čo sa týka potvrdenia, ktoré vydal dňa 30.04.2020 Štátny sekretariát Svätej stolice vo Vatikáne, podpísané G.. A. V., dňa 04.05.2020 s potvrdením pravosti podpisu Veľvyslanectvom Slovenskej republiky pri Svätej stolici dňa 06.05.2020, v ktorom Svätá stolica potvrdila, že v zmysle kanonického práva označenie ,,Arcibiskupstvo Trnava, nám. Sv. Mikuláša č. 3, 917 66 Trnava“, ( Arcibiskupstvo Trnava, adresa ...), ,,Rímskokatolícka cirkev - Rímskokatolícky arcibiskupský úrad v Trnave“, ( Rímskokatolícka cirkev - Trnavský Arcibiskupský úrad) ako aj ,,Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza v Trnave“ (Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza v Trnave), od r. 1995 do r. 2008 tiež označenie ,,Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko - Trnavská arcidiecéza“ (Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko - Trnavská arcidiecéza) označujú tú istú právnickú osobu - Arcidiecézu na čele s arcibiskupom, s právnou subjektivitou v plnom rozsahu v zmysle kanonického práva, a aj čo sa týka tvrdení právnych zástupcov žalovaných, že v zmysle základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ktorá je súčasťou právneho poriadku SR, je otázka určovania právnej subjektivity cirkevných právnických osôb výlučne v kompetencii cirkvi a v tomto smere základná zmluva odkazuje na kánonické právo Rímskokatolíckej cirkvi a v nadväznosti na záväznosť kánonického práva poukazujú aj na zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ktorá je zmluvou podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR, a má prednosť pred zákonom a štát aj súdy sa zaviazali rešpektovať, toto právo uvádza, že pokiaľ by z kanonického práva vyplývali iné závery, tieto nie sú záväzné, lebo sudcovia pri rozhodovaní nie sú viazaní nielen podzákonnými normami, ale ani normami, ktoré nie sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, teda nie sú viazané kanonickým právom, pričom súd prvej inštancie zároveň poukázal na čl. 144 ods. 1, čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.
24. Výrok o trovách konania súd odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1, 2 CSP. Vzhľadom na to, že žalobcovia sa predmetnou žalobou domáhali určenia neplatností dohôd o vydaní veci ako aj práva hospodárenia podľa zákona č. 111/1990 Zb., pričom súd v časti prvého výroku žalobe vyhovel a v časti druhého výroku ohľadom hospodárenia žalobu zamietol ako nedôvodnú, mal za to, že úspech strán sporu je pomerne rovnaký, a preto o náhrade trov konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
25. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní 1/, 2/, ktorí odvolanie opreli o ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP s tým, že: - súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovali jej patriace procesné právo v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, - konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, - súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a - rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasili so záverom súdu prvej inštancie o danosti naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti prevodu majetku žalobcu 2/ na reštituenta na podklade ustanovenia § 34 ods. 2 katastrálneho zákona. Toto ustanovenie osobitne nedáva zmocnenie podávať žaloby o neplatnosť právneho úkonu a týka sa z procesného hľadiska len zapísateľnosti údajov do katastra nehnuteľností; ide o tzv. technické procesné ustanovenie týkajúce sa účinkov prípadného rozhodnutia a nie je súladné s ustanovením § 137 písm. d) CSP. Nebol dôvod na odvolávanie sa na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici spisovej značky 12Co/49/2018 zo dňa 30.05.2019, keďže toto sa týka iného skutkového stavu. Žiadne hmotnoprávne ustanovenia pripúšťajúce podanie tejto žaloby neboli zo strany žalobcov a ani zo strany súdu uvádzané. Nie je relevantné ani rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisovej značky 6Cdo/137/2017 zo dňa 21.06.2018, pretože v ňom sa riešila otázka neplatnosti záložnej zmluvy, t. j. právneho úkonu, nie neplatnosti prevodu majetku, čo sa podľa názoru žalovaných 1/, 2/ nedá na danú vec aplikovať. Porovnaním pozemkov uvedených v dohodách s aktuálnym listom vlastníctva je zrejmé, že časť pozemkov zmenila výmeru, či dokonca aj označenie, alebo splynula s inými pozemkami. Je teda zrejmé, že vzhľadom na zmenu skutkového stavu pozemkov a znenie výroku rozsudku nebude možné v tomto prípade taký výrok
zapísať do katastra nehnuteľností a katastrálny úrad nebude vedieť vykonať spätný zápis. Žalobcovia si tak nezvolili vhodné prostriedky na ochranu svojich domnelých práv a rozsudok by bol aj z tohto dôvodu nevykonateľný a nezapísateľný. Záver súdu o posúdení oprávnenej osoby bez právnej subjektivity uvedenej v dohodách vychádza výlučne z prísne gramatického výkladu označenia oprávnenej osoby. Súd vychádzal z toho, že oprávnenou osobou s právnou subjektivitou v tom čase bolo jednoznačne Rímskokatolícke arcibiskupstvo v Trnave (čo vyplývalo z prípisu Ministerstva kultúry SR, cirkevný odbor zo dňa 13.04.2007) a, že v súčasnosti má právnu subjektivitu Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko - trnavská arcidiecéza (vychádzajúc z prípisu Konferencie biskupov Slovenska z 12.03.2002). Záver súdu, že ak by sa v dohodách označila ako oprávnená osoba Rímskokatolícka cirkev, Arcibiskupstvo Trnava, tak by už dohody zrejme uzavrela osoba s právnou subjektivitou, predstavuje príliš formalisticky výklad práva. Záver o absencii označenia rímskokatolíckej cirkvi v dohodách či nezáväznosti kánonického práva nie je správny a nemôže obstáť. V minulosti sa totiž bežne používalo označenie Arcibiskupstvo Trnava pre označenie trnavskej arcidiecézy ako organizačnej zložky Rímskokatolíckej cirkvi s právnou subjektivitou. Takýto názov je ešte aj dnes použitý na stránke Konferencie biskupov Slovenska. V návrhu na vklad bolo výslovne uvedené, že vlastníctvo má byť zapísaný v prospech RKC, Rímskokatolícky arcibiskupský úrad v Trnave, a bolo uvedené aj IČO: 419702, pod ktorým vystupuje práve Trnavská arcidiecéza s právnou subjektivitou aj dnes. Žalobca 1/ sám posudzoval reštitučné nároky oprávnených osôb a splnenie všetkých podmienok v zmysle reštitučného zákona, on vypracovával aj príslušné dohody, a preto pri takejto osobe sa správnosť a zákonnosť postupov pri preskúmavaní žiadosti o navrátenie vlastníctva opodstatnene prezumuje. Súd túto skutočnosť v podstate ani nehodnotil. Ani po povolení zápisov vlastníckeho práva v prospech žalovaného 1/ žalobcovia nespochybnili tento zápis a ani nenamietali postup katastrálneho úradu. Prvýkrát sa tak stalo až po šiestich rokoch podaním tejto žaloby. Žalobcovia teda nevyužili dostupné opravné prostriedky voči rozhodnutiu o vklade a ani iné právne prostriedky na zjednanie nápravy. Ani Katastrálny úrad nemal pochybnosti o oprávnenej osobe. V tomto smere poukázal na závery Krajského súdu v Bratislave v rozsudku č. k. 5Co/487/2015-350 zo dňa 20.02.11.2018, ktorým uvedený krajský súd v obdobnej veci zamietol žalobu Slovenského pozemkového fondu ako povinnej osoby o určenie vlastníckeho práva. Tiež poukázal aj na závery Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 8Sžo/17/2007 z 12.12.2007, podľa ktorého vkladové konanie predstavuje rozhodovací procesný postup, pri ktorom správa katastra ako správny orgán posudzuje komplexne skutkové a právne skutočnosti (podmienky vkladu podľa § 31 ods. 1, 2 katastrálneho zákona a § 36b ods. 2 vyhlášky č. 79/1996 Z. z.), ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu; výsledkom tohto rozhodovacieho postupu je rozhodnutie o povolení vkladu alebo rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vklad. Posúdenie predmetných dohôd a návrhov bolo teda potrebné urobiť v zmysle v tom čase platnej právnej úpravy a dobovej praxe pri uzatváraní právnych úkonov a posudzovaní právnych úkonov vo vkladových konaniach. V čase uzavretia sporných dohôd 29.09.1994 boli v platnosti a účinnosti zákon č. 265/1992 Zb. o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam a aj zákon č. 266/1992 Zb. o katastri nehnuteľností v Slovenskej republike, ktoré neupravovali podrobnejšie náležitosti zmluvy ani návrhu na vklad, ako je to dnes. Navyše vykonávacia vyhláška č. 594/1992 Zb. upravovala iba veľmi stručne náležitosti návrhu na vklad a listín. Vtedajšia právna úprava teda vyslovene neukladala, aby konkrétne náležitosti boli uvedené v zmluve, ale napr. postačovalo, aby boli súčasťou návrhu na vklad. Sporné dohody o vydaní a návrhy na vklad spĺňali všetky zákonné náležitosti a katastrálny úrad ich riadne preskúmal v súlade s právnymi predpismi.
26. Žalovaní 1/, 2/ v ďalšom texte odvolania poukázali na odborné vyjadrenie profesora C. N. zo dňa 14.06.2019, potvrdenie Štátneho sekretariátu Svätej stolice vo Vatikáne zo dňa 30.4.2020, potvrdenia ministerstva kultúry SR, cirkevného odboru, a v ich kontexte je potrebné kvalifikovať záver súdu za arbitrárny a svojvoľný, pričom sa nijako nevysporiadal s tvrdeniami žalovaných a s predloženými dôkazmi. Je zrejmé, že sa nevyžadovalo explicitne uvádzať v názve cirkevného subjektu rímskokatolícku cirkev, pretože tá je z označenia subjektu a aj z obsahu predmetných listín nepochybná. Dohody jednoznačne podpisovala oprávnená osoba s právnou subjektivitou. Odôvodnenie rozsudku týkajúce sa neplatnosti dohôd je v rozpore s výrokom I. rozsudku o určení neplatnosti prevodu majetku. Právna subjektivita patrí prioritne partikulárnym cirkvám fungujúcim na územnom princípe - arcidiecézam a diecézam - a v tejto veci ide práve o právnu subjektivitu arcidiecézy. Pokiaľ sa súd vyjadril k záväznosti kánonického práva, žalovaní 1/, 2/ poukázali na základnú zmluvu uzavretú medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou (ďalej len „Základná zmluva“), uverejnenou pod č. 326/2001 Z. z., ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky; ide najmä o ustanovenia článku 1 ods. 1, 2, ktoré v ďalšom texte odvolania aj citovali. Rímskokatolícka cirkev je registrovanou cirkvou na Slovensku, právna subjektivita Trnavskej arcidiecézy, s ktorou sa viažu jej synonymické názvy, bola preukázaná
dokumentmi o cirkevných vrchností ako aj potvrdením Ministerstva kultúry SR a o tom neboli žiadne pochybnosti. Neuvedenie cirkvi v dohodách nebolo nevyhnutné a posúdením dohôd aj označenia strany dohody podľa jej skutočného obsahu ako aj v súvislosti s neopomenuteľnou súčasťou dohôd
- návrhom na vklad - je nad všetky pochybnosti jasné, že ide o Rímskokatolícku cirkev a oprávnená osoba má právnu subjektivitu v zmysle kanonického práva aj slovenského právneho poriadku. Žalovaní 1/, 2/ v ďalšom texte odvolania na podporu svojich argumentov poukázali na ďalšie rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky. Sporné dohody sú platné a účel reštitučného zákona ostal naplnený. Závery súdu v napadnutom rozsudku sú nesprávne a nezákonné a odporujú základnej zmluve, pričom dané rozhodnutie je podľa nich aj nedostatočne odôvodnené. Súd v odôvodnení rozsudku ani neuviedol zhrnutie podstatných námietkou námietok a dôkazov zo strany žalovaných za celé konanie, ale obmedzil sa len na závery strán z posledného pojednávania či vyjadrenia, čo nemôže z hľadiska potreby presvedčivého odôvodnenia súdneho rozhodnutia obstáť. Vyhovením žalobe by došlo ku spáchaniu ďalšej krivdy na subjekte, ktorý zákonodarca po roku 1989 považoval za potrebné odškodniť prostredníctvom reštitučného zákona; jeho cieľom bolo zmierniť majetkové krivdy a bezprávie, ktoré cirkvi a náboženské spoločnosti utrpeli v období predchádzajúceho režimu. Výkon práva žalobcov nemožno nazvať inak ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a zároveň ide aj o zjavné zneužitie práva, ktorému nemožno poskytnúť právnu ochranu. V súvislosti s tým žalovaní 1/, 2/ poukázali aj na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. III.ÚS 373/2012 z 23.08.2012, Najvyššieho súdu SR č. k. 3Cdo/144/1996 zo dňa 25.03.1997 a Ústavného súdu ČR č. k. I.ÚS 38/ 2002 zo dňa 24.03.2004. Žalobcovia sa týmto žalobným návrhom snažili obísť potrebu posudzovania ich vlastníckeho práva a dospieť k nemu bez jeho preukazovania. Určovaciu žalobu by bolo možné pripustiť len v prípade, ak by vyriešila všetky nejasnosti a odstránila spornosť medzi stranami, čo by v danom prípade teoreticky mohla byť len žaloba o určenie vlastníckeho práva. Predmetný rozsudok by neodstránil spornosť medzi stranami, práve naopak - vyvolal by niekoľko ďalších sporov či žalôb na plnenie. Vzhľadom na to žalovaní 1/, 2/ navrhli napadnutý rozsudok vo výroku I. zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť a zároveň im priznať náhradu trov celého konania.
27. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný 3/ s odkazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. d), h) CSP. Nesúhlasil so záverom súdu o danosti naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení v zmysle § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona, pretože to je podľa neho v rozpore s ustanovením § 137 písm. d) CSP. Zákonnú výnimku nutnosti preukazovania naliehavého právneho záujmu súd navyše konštatoval výlučne vo vzťahu k žalobcovi 2/, avšak nie aj vo vzťahu k žalobcovi 1/. Pokiaľ súd poukazoval na závery odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení, tak tieto závery si vykladal nesprávne. Žalovaný 3/ rovnako nesúhlasil so záverom o nedostatku právnej subjektivity osoby označenej ako oprávnená osoba v uvedených dohodách o vydaní veci. Podľa jeho názoru z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, prečo súd uvedené ustanovenie katastrálneho zákona posúdil ako osobitný predpis, aký má na mysli § 137 písm. d) CSP. V doterajšom konaní nebolo nijako sporné, že vlastníctvo k pozemkom, ktoré boli predmetom sporných dohôd o vydaní vecí, boli právnym predchodcom žalobcu 2/ znárodnené v príkrom rozpore so základnými ústavnými princípmi, na ktorých je súčasné zriadenie Slovenskej republiky postavené. Tiež nebolo sporné, že znárodnenie dotknutého cirkevného majetku bolo zásahom do základných ľudských práv a slobôd cirkvi, konkrétne zásahom do práva vlastniť majetok. Slovenská republika nemôže mať právny záujem na určení neplatnosti dohôd, ktorými sa odstraňoval protiprávny stav z minulosti. Žalobcovia nemôžu svoj naliehavý právny záujem odvodzovať od ochrany práva založeného znárodnením, teda na základe inštitútu, ktorý je v príkrom rozpore so základnými ústavnými princípmi žalobcu 2/ v súčasnosti. Odôvodnenie rozsudku je podľa žalovaného 3/ v tomto smere v zmysle § 220 ods. 2 CSP nedostatočné. Výrok rozsudku ohľadne určenia neplatnosti prevodu sporných nehnuteľností je vydaný v prospech žalobcu 2/, ktorý podľa súdu nemal povinnosť preukazovať naliehavý právny záujem, ale súd zároveň neuviedol, či sa žaloba voči žalobcovi 1/ zamieta, respektíve neuviedol, či žalobca 1/ mal povinnosť preukazovať v konaní naliehavý právny záujem vo vzťahu k určovaciemu výroku č. I. a či ho v konaní aj preukázal. Aj v tomto smere je rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Nie je totiž z neho zrejmé, či žalobca 1/ bol vôbec v tomto spore čiastočne úspešný. Ide teda o inú vadu konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Nie je správny ani záver súdu o tom, že sporné dohody uzatvorila osoba bez právnej subjektivity, pričom v inej časti odôvodnenia rozsudku súd uviedol, že dohody uzavrela nižšia zložka bez označenia cirkvi ako takej. V danom prípade teda akoby o právnej subjektivite oprávnenej osoby rozhodoval výlučne prívlastok „rímskokatolícky“. Napriek tomu, že mnohé z nižších zložiek cirkvi nemajú vo svojom názve uvedený výraz, nie sú žiadne pochybnosti, že ide o nižšie zložky RKC. Žalovaný 3/ poukázal rovnako na článok 3 bod 4 základnej zmluvy, pričom podľa článku 1 bodu 2 tejto zmluvy si zmluvné strany vzájomne uznávajú
právnu subjektivitu druhej strany ako aj všetkých právnických osôb a fyzických osôb, ktoré ju majú podľa právneho poriadku Slovenskej republiky alebo podľa kánonického práva. Základná zmluva je záväzná a je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Záver súdu, že pri posudzovaní právnej subjektivity cirkevnej právnickej osoby nie je viazaný kánonickým právom, resp. že kánonické právo nie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, je v tomto smere nesprávny. Žalovaný 3/ v podanom odvolaní poukázal aj na odborné vyjadrenie podané profesorom C. N. a aj na potvrdenie Štátneho sekretariátu Svätej stolice vo Vatikáne. Arcibiskupstvo Trnava malo plnú právnu subjektivitu, ktorú orgány verejnej moci Slovenskej republiky musia rešpektovať. Sporné dohody o vydaní veci z roku 1994 boli uzavreté s oprávnenou osobou, ktorá má právnu subjektivitu v zmysle kanonického práva. S ohľadom na uvedené žalovaný 3/ žiadal napadnutý rozsudok vo výroku I. zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu aj náhradu trov celého konania, resp. napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
28. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie v zákonnej lehote napokon aj žalovaný 4/ s odkazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP a žiadal tento rozsudok vo výrokoch I. a IV. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol. Rovnako nesúhlasil so záverom súdu o danosti naliehavého právneho záujmu v zmysle § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona. Ak je podaná žaloba o neplatnosť zmluvy, v skutočnosti ide o určenie, či je tu právny vzťah, či sú tu nejaké práva a povinnosti z tohto vzťahu. Ak teda ide o neplatnosť zmluvy týkajúcej sa napríklad nehnuteľnosti, žaloba by mala znieť o určenie vlastníckeho práva. Z tohto hľadiska je odôvodnenie súdu nedostatočné a je možné z neho dôjsť k záveru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nie je podľa neho správny a zákonný záver súdu, že dohody, ktorých neplatnosti sa žalobcovia domáhajú, neuzavrel ako oprávnený ten subjekt, ktorého postavenie v tom čase upravoval a aj v súčasnej dobe upravuje zákon č. 308/1991 Zb. Poukázal tiež na účel zákona č. 229/1991 Zb., v súlade s ktorým boli napadnuté dohody uzavreté. S ohľadom na tento účel nie je možné, aby súd rozhodol tak, že spácha ďalšiu krivdu na majetku oprávnenej osoby tým, že prizná právnu ochranu žalobe, ktorá popiera pôvodnú krivdu vyriešenú medzi účastníkmi dohodou o vydaní nehnuteľností. Na podporu svojich argumentov uviedol niektoré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Čo sa týka oprávnenej osoby, poukázal na zákon č. 308/1991 Zb. a na základnú zmluvu medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou publikovanom pod č. 326/2001 Z. z., najmä článku 1 ods. 1, 2, článku 2 ods. 1 a článku 3 ods. 1. Tiež poukázal na obsah potvrdenia štátneho sekretariátu Svätej stolice pre všeobecné záležitosti zo dňa 30.04.2020 týkajúceho sa označenia oprávnenej osoby. Pokiaľ ide o úpravu v Občianskom zákonníku, ten v ustanovení § 18 ods. 2 písm. d) predpokladá, že aj iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon, môžu byť považované za právnickej osoby. Podľa judikatúry stačí, ak zákon prizná určitej entite niektoré vlastnosti, prislúchajúce právnickým osobám. Podľa Ústavného súdu môže zákon ustanoviť, že určitý subjekt je právnickou osobou nielen tým, že tento subjekt za právnickú osobu výslovne vyhlási, ale aj tým, že danému subjektu prizná vlastnosti, ktorými je právnická osoba charakteristická a ktoré možno vyvodiť ustanovení Občianskeho zákonníka (II.ÚS 325/2014). Úvahy judikatúry o priznávaní právnej subjektivity sa však vždy viažu len na zákonné ustanovenia, ktorými sa priznávajú určitej organizácií vlastnosti právnické osoby, a nie na dohodu účastníkov súkromnoprávneho vzťahu ako takú. Uviedol, že podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi“. S ohľadom na vykonané dokazovanie, najmä odborné vyjadrenie profesora C. N. a aj potvrdenia štátneho sekretariátu Svätej stolice pre všeobecné záležitosti zo dňa 30.04.2021 žalovaný 4/ toho názoru, že oprávnená osoba
- arcibiskupstvo Trnava - bola v dohodách ako zmluvná strana označená správne a mala právnu subjektivitu v súlade s ustanovením § 18 Občianskeho zákonníka. Na tom základe žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, resp. rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
29. Žalovaní 1/, 2/ vo vyjadrení k odvolaniam žalovaných 3/ a 4/ poukázali na zistený skutkový stav. Zároveň v texte vyjadrenia uviedli rovnaké stanoviská, aké prednášali v priebehu konania a aké aj oni sami uviedli vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie.
30. Žalobcovia 1/, 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1/, 2/ uviedli, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza zo správneho právneho posúdenia, nemá žiadnu inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd na základe vykonaných dôkazov dospel k vecne správnym skutkovým zisteniam. Vo vzťahu k právnej otázke naliehavého právneho záujmu žalobcovia zotrvali na
ich doterajšej argumentácii, s ktorou sa stotožnil aj súd prvej inštancie. Aktuálna právna úprava akceptuje existenciu súdneho rozhodnutia o neplatnosti právneho úkonu vo vzťahu k nehnuteľnostiam, pričom také súdne rozhodnutie má byť založené práve na žalobe o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP. Pokiaľ žalovaní 1/, 2/ poukazovali na nesprávnosť rozhodnutia v časti, že vo výroku uvedenom ako prevod majetku treba chápať ako právny následok spôsobu nadobudnutia vlastníctva nehnuteľností, čím je možné následne konštatovať, že žalobou je napadnutá neplatnosť vkladu do katastra nehnuteľností, teda rozhodnutie správneho orgánu o vklade, s čím však nie je možné súhlasiť a takéto tvrdenie žalobcov je zavádzajúce. Vyňatím časti výroku zmierňujúceho prevod majetku a jeho následným izolovaným gramatickým výkladom sa žalovaní usilovali účelovo interpretovať celý výrok s cieľom poukázať na jeho nesprávnosť. Namietaný výrok rozsudku je ako celok jasný, zrozumiteľný a vykonateľný a môže nepochybne slúžiť ako titul pre obnovu vlastníckych práv zapísaných v katastri nehnuteľností. Pokiaľ ide o rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/49/2018 zo dňa 30.05.2019, ten síce neriešil priamo neplatnosť dohôd o vydaní nehnuteľnosti, ale rovnako ako v tejto veci posudzoval neplatnosť právneho úkonu a prípustnosť žaloby s ohľadom na § 137 písm. d) CSP v spojení s § 34 ods. 2 katastrálneho zákona. Ide o judikát podávajúci výklad právnej normy, na ktorú žalobcovia poukazovali aj v rámci tohto konania. Čo sa týka poukazovania na zmysel a účel reštitučných zákonov, žalovaní 1/, 2/ zotrvali na ich pôvodnej argumentácii, pričom poukazovali opätovne na základnú zmluvu medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou, na odborné vyjadrenie profesora N. a potvrdenie Štátneho sekretariátu Svätej stolice zo dňa 30.04.2020. Podľa žalobcov odvolací súd vysvetlil vyslovil svoj názor jednoznačne, pretože dohody uzatvorila len nižšia zložka cirkvi ako takej a nie subjekt, ktorý ako právnická osoba má spôsobilosť na práva a povinnosti v zmysle § 18 a nasl. Občianskeho zákonníka. Platnosť konkrétneho právneho úkonu nemôže závisieť od toho, či mala príslušná Správa katastra zo zákona povinnosť skúmať jeho platnosť. Ani právne perfektný návrh na vklad nemôže sám osebe odstrániť podstatné vady dohôd, a teda nemôže z neplatného právneho úkonu urobiť platný. Ani tvrdenie, že predmetné dohody podpisovala osoba oprávnená konať aj za arcidiecézu s právnou subjektivitou, čo vedie k záveru o platnosti dohôd, nie je podľa žalobcov správne. Ide o irelevantné tvrdenie, lebo nie je možné, aby právna subjektivita neexistujúceho subjektu s označením Arcibiskupstvo Trnava bola odvodzovaná len s poukazom na fyzickú osobu, ktorá koná aj za iný subjekt s právnou subjektivitou. Oprávnená osoba označená na predmetných dohodách nemá právnu subjektivitu a je preto bezpredmetné, kto mal za ňu konať. Označenie účastníkov právnych úkonov musí v prípade právnických osôb striktne zodpovedať tomu označeniu, pod akým vznikli, respektíve sú úradne evidované alebo registrované. Nie je možné výkladom odstrániť celý nesprávny názov subjektu a nahradiť ho tým správnym tak, ako sa toho domáhajú žalovaní. Osoba arcibiskupa je jediným viditeľným spojením medzi non subjektom uvedeným v dohodách a subjektom s právnou subjektivitou (v dohodách neuvedených), čo však nemožno pokladať za postačujúce pre platnosť dohôd. Vzhľadom na uvedené žalobcovia navrhli napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť.
31. Žalovaní 1/, 2/ v následnom vyjadrení uviedli rovnaké stanovisko, aké uvádzali v priebehu konania aj v podanom odvolaní. Podľa nich argumentácia žalobcov ani argumentácia súdu v napadnutom rozsudku nemôže obstáť, nie je súladná s právnymi predpismi, predstavuje prílišný formalizmus popierajúci spravodlivosť aj základné práva žalovaných. Na základe toho navrhli odvolaniu vyhovieť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
32. Žalobcovia v následnom vyjadrení zotrvali na svojich stanoviskách a uviedli, že podaním žaloby sledujú jediný cieľ, ktorým je ochrana majetku štátu. Na dosiahnutie tohto cieľa je vždy a za každých okolností nutné využiť všetky dostupné právne prostriedky. V konaní žalobcov absentujú negatívne zložky, akými sú zlý úmysel, šikana alebo zneužitie práva, pretože majetkový prospech z konania žalobcov nemajú jednotlivci, ale celá spoločnosť. Posúdenie účelu určitosti a správnosti označenia účastníka predmetných dohôd nie je a nemôže byť doménou vyhradenou kanonickému právu a cirkevným autoritám. Prijatím základnej zmluvy medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou neboli slovenské súdy zbavené kompetencie posudzovať právne vzťahy, kde vystupujú cirkevné osoby a môžu tak skúmať platnosť právnych úkonov s ohľadom na všetky ich atribúty. Používanie rozdielnych názvov pre cirkevné právnické osoby musí byť v tomto prípade pričítané na ťarchu žalovaných, najmä ak pri označení účastníka daných dohôd absentuje akýkoľvek dodatočný identifikátor, napríklad „IČO“, ktorý sa bežne používa v právnych vzťahoch. Riadne označenie účastníka právneho vzťahu tak, aby bol nezameniteľný s iným subjektom, je esenciálnou požiadavkou pre platnosť akéhokoľvek právneho úkonu. V tomto smere poukázali na závery odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení.
33. Žalovaní 1/, 2/ v následnom vyjadrení neakceptovali obsah vyjadrenia žalobcov a zotrvali na svojich stanoviskách. Zotrvali najmä na tom, že žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ktorý nemožno odvodzovať od ustanovenia § 34 ods. 2 katastrálneho zákona. Žalobcovia až po štrnástich rokoch trvania sporu pristúpili k spresneniu petitu žaloby tak, aby bol tento v súlade s právnou úpravou a spôsobilý poskytnúť ochranu ich údajným právam, a to napriek tomu, že žalovaní od spočiatku rozporovali znenie petitu a nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcov, pôvodne len žalobcu 1/ na požadovanom určení. Žalobca 2/ ani nebol pôvodným žalobcom a do konania vstúpil až v roku 2014. Ani prípadné hypotetické konanie vo verejnom záujme žalobcov neospravedlňuje podanie šikanóznej žaloby a nie je spôsobilé zhojiť vadný petit. Žalobcami zmienená ochrana majetku znamená vlastne ochranu v minulosti násilne odňatého majetku, čo bolo zákonom o protiprávnosti a nemorálnosti predošlého komunistického režimu a odporu proti nemu jednoznačne odsúdené a na čo mu nemôže byť poskytnutá súdna ochrana. K tvrdeniu žalobcov, že ich konanie nevykazuje a neobsahuje žiadne negatívne zložky, žalovaní 1/, 2/ uviedli, že im nie je zrejmá pohnútka, ktorá viedla žalobcu 1/ k dobrovoľnému vydaniu nehnuteľností a o pár rokov neskôr k podaniu tejto žaloby, ktorou spochybňuje vlastný právny úkon. Žalovaní 1/, 2/ sa nestotožnili ani s ďalšími argumentmi žalobcov uvedených vo vyjadreniach a tieto podrobnejšie vo svojom podaní rozoberali. Za nepravdivé považovali tiež tvrdenie žalobcov, že pri označení účastníka daných dohôd absentuje akýkoľvek dodatočný identifikátor, napríklad „IČO“. Tento údaj bol uvedený v návrhu na vklad a to zodpovedalo aj dobovej právnej úprave a praxi, a teda aj z toho dôvodu nemohla byť nijaká pochybnosť o tom, o aký subjekt na strane oprávnenej osoby ide. Nie je sporné, že rímskokatolícka cirkev je registrovanou cirkvou na Slovensku, čo žalobcovia ako keby zamieňali s registráciou Arcibiskupstva Trnava, avšak s ním sa spája len otázka právnej subjektivity ako útvaru cirkvi, ktorá je registrovanou cirkvou, pričom právna subjektivita je plne v kompetencii tejto cirkvi.
34. Žalobcovia 1/, 2/ a žalovaní 1/, 2/ v následných vyjadreniach opätovne zotrvali na svojich stanoviskách a argumentoch.
35. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP) a po prejednaní veci rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a IV. podľa § 388 CSP zmenil a žalobu zamietol. Odvolací súd rozhodujúc vo veci v čase účinnosti Civilného sporového poriadku postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1,2 prvej vety CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, a právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, zostávajú zachované. Rozsudok vo výrokoch II. a III. nadobudol právoplatnosť (vo výroku II. z dôvodu absencie odvolania a vo výroku III., majúceho povahu uznesenia, pre neprípustnosť odvolania v zmysle § 356 ods. 2, § 357 CSP).
36. Podľa obsahu spisu v predmetnom konaní ide o žalobu žalobcov o určenie absolútnej neplatnosti právnych úkonov - dohôd o vydaní vecí (nehnuteľností) - uzatvorených dňa 29.09.1994 medzi spoločnosťou Lesy Topoľčianky, š.p., a Arcibiskupstvom Trnava, ktorých vklad bol povolený rozhodnutím Katastrálneho úradu v U. k 03.10.1994 pod č. V XXXX/XX, V XXXX/XX, V XXXX/XX a V XXXX/XX, ktorými došlo v konečnom dôsledku k prevodu nehnuteľného majetku štátu na Rímskokatolícku cirkev. Žalobu pôvodne podal len žalobca 1/, neskôr aj žalobca 2/ a následne sa žalobcovia sa po zmene petitu žaloby, ku ktorej došlo uznesením súdu prvej inštancie č. k. 17C/17/2002-1584 zo dňa 12.03.2014, žalobou domáhali, aby súd určil, že prevod majetku vykonaný na podklade predmetných dohôd o vydaní veci uzatvorených dňa 29.09.1994 je neplatný a žalobca 1/ má k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom týchto dohôd, právo hospodárenia podľa zákona č. 111/1990 Zb. V priebehu konania došlo k zmenám na oboch stranách sporu. Uznesením č. k. 17C/17/2002-1155 zo dňa 02.08.2010 súd prvej inštancie pripustil, aby do konania na strane žalovaného 1/ pristúpili ako žalovaní: 2/ Adalbertinum, Pekárska 34, Trnava, 3/ Rubrorum, Jána Hollého 9/2, Trnava, 4/ Rímskokatolícka cirkev, Žilinská diecéza, Mariánske námestie 25, Žilina, a 5/ Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Nitra, Námestie Jána Pavla II., Nitra. Z dôvodu vyradenia v tom čase žalovaného 2/ z evidencie právnických osôb zo dňa 21.10.2010 došlo na pojednávaní dňa 06.05.2013 k späťvzatiu žaloby voči vtedajšiemu žalovanému 2/, a súd prvej inštancie na základe toho voči nemu konanie zastavil. Ďalej súd uznesením č. k. 17C/17/2002-1516 zo dňa 26.11.2013 v spojení s opravným uznesením č. k. 17C/17/2002-1524 zo dňa 21.01.2014 pripustil do konania na strane žalobcu 1/ ako žalobcu 2/ Slovenskú republiku, zastúpenú spoločnosťou LESY
Slovenská republika, š. p., Námestie SNP 8, Banská Bystrica, IČO: 36 038 351. Vo veci samej súd prvej inštancie rozhodol pôvodne rozsudkom č. k. 17C/17/2002-1885 zo dňa 30.11.2015 v spojení s opravným uznesením č. k. 17C/17/2002-2021 zo dňa 04.12.2017 tak, že žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na strane žalobcov, pretože rozhodnutím súdu o neplatnosti predmetných dohôd o vydaní nehnuteľných vecí by nedošlo k odstráneniu právnej neistoty medzi spornými stranami. V dôsledku odvolania žalobcov 1/, 2/ odvolací súd v nadväznosti na dôvody podaných odvolaní uvedený rozsudok súdu prvej inštancie uznesením č. k. 12Co/30/2018-2049 zo dňa 27.11.2018 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
37. V čase podania žaloby a aj v čase, kedy do konania vstúpil žalovaný 2/ - Slovenská republika
- platil procesnoprávny predpis zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, účinný do 30.06.2016 (OSP), ktorý v ustanovení § 80 písm. c) uvádzal, že návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Súd sa v prvom rade musel zaoberať otázkou prípustnosti určovacej žaloby a v tej súvislosti aj otázkou danosti naliehavého právneho záujmu, ktoré podmienky tvoria prípustnosť určovacej žaloby. Ak by súd dospel k tomu, že nie sú splnené zákonné podmienky pre prípustnosť určovacej žaloby, resp. že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, súd by musel takúto žalobu zamietnuť bez vykonávania ďalšieho dokazovania. Právny záujem žalobcu musel byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností; pre žalobcu to vo všeobecnosti znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v súlade so zákonom žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavý právny záujem by bol zásadne daný, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým (R 17/1972), a prejavilo by sa tým, že vyhovením určovacej žaloby by došlo k zmene právneho postavenia žalobcu.
38. Ako je uvedené vyššie, odo dňa účinnosti nového procesného predpisu, Civilného sporového poriadku (01.07.2016) sa pôvodné ustanovenie § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (o ktoré žalobcovia opreli svoju žalobu) zmenilo. Podľa tohto ustanovenia návrhom na začatie konania bolo možné uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide najmä o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Ak určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah strán sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná prípadne aj iná žaloba. Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ žalobca chce osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe súdom určiť, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, a na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši. Ak žalobca neosvedčil naliehavý právny záujem na požadovanom určení, žaloba musela byť zamietnutá bez toho, aby sa súd zaoberal vecou samou.
39. V dôsledku prijatia nového procesného predpisu, Civilného sporového poriadku, dňom 01.07.2016 by mal súd postupovať podľa § 137 písm. c) CSP, ktoré zákonodarca formuloval inak, než v ustanovení § 80 písm. c) OSP. Podľa tohto nového ustanovenia žalobou možno teraz požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. V zmysle § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
40. Súd aj v tomto prípade musel na základe uvedeného skúmať danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ OSP, teraz § 137 písm. d/ CSP) v úvode konania a aj v celom jeho priebehu v nadväznosti na tvrdenie žalobcov, ktorí naliehavý právny záujem na danom určení mali tvrdiť a aj osvedčiť. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti určovacej žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením
dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práva oprávnených záujmov. Naliehavý právny záujem žalobcom na požadovanom určení súd skúma predovšetkým so zreteľom na ciele sledované určovacím návrhom a konečným zmyslom navrhovaného rozhodnutia. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou kvalifikácie rozhodujúcich skutočností, čo pre žalobcu znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení.
41. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 112/2004 (81/2006 ZSP) naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) OSP, účinného v čase začatia konania, sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo. Ak vyslovením neplatnosti právneho úkonu sa má riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe daný naliehavý právny záujem (obdobne rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 98/2004). Ten je v takomto prípade daný na samotnom určení práva. Určenie neplatnosti dohôd o vydaní veci totiž nemusí znamenať, že účastník je nositeľom práva, ktoré mu malo v dôsledku dohôd zaniknúť, alebo že nie je nositeľom práva, ktoré mal zmluvou nadobudnúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť na základe inej skutočnosti, prípadne ho mohol nadobudnúť iným spôsobom. Ak súd rozhodne o tom, že právny úkon o nehnuteľnosti je neplatný, týmto deklaratórnym súdnym rozhodnutím sa spravidla nemusia vyriešiť všetky otázky sporu, predovšetkým s konečnou platnosťou otázka, komu nehnuteľnosť patrí.
42. Uvedené závery o potrebe preukázania naliehavého právneho záujmu v prejednávanej veci platia v podstate aj po dni 01.07.2016, t. j. za účinnosti Civilného sporového poriadku (§ 137 písm. c), d) CSP). Otázka platnosti, resp. neplatnosti predmetných dohôd má len predbežný charakter vo vzťahu k existencii, resp. neexistencii práva, a na to nadväzujúca otázka platnosti, resp. neplatnosti prevodu majetku na základe uvedených dohôd, má rovnako len predbežný charakter vo vzťahu k existencii práva, a preto nie je daný naliehavý právny záujem na určení týchto predbežných otázok, ktoré nevyriešia stav neistoty právneho postavenia žalobcov, resp. len žalobcu 2/ ako predchádzajúceho vlastníka nehnuteľností. Z obsahu podanej žaloby, ako aj z obsahu spisu a vyjadrení žalobcu 2/ vyplynul jeho prioritný záujem na obnovení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam špecifikovaným v uzatvorených dohodách o vydanie veci, resp. ochrana jeho vlastníckeho práva. V sporovom konaní je súd vždy žalobným návrhom viazaný (§ 153 ods. 2 OSP, resp. § 216 ods. 1 CSP). Z hľadiska existencie naliehavého právneho záujmu bolo potrebné vychádzať z toho, že medzi stranami je spor, v ktorom sa žalobcovia domáhali určenia neplatnosti právnych úkonov týkajúcich sa prevodu majetku na základe dohôd o vydaní veci, avšak účelom a zmyslom, prečo bola podaná žaloba, bolo nesporne obnovenie vlastníckeho práva štátu k nehnuteľnostiam špecifikovaným v dohodách o vydaní veci, a to zo žalobcami tvrdených dôvodov neexistencie zákonných reštitučných dôvodov a nedostatočne označeného reštituenta pri uzatváraných právnych úkonoch.
43. V danom prípade sa odvolací súd k otázke posudzovania naliehavosti právneho záujmu v nadväznosti na aktuálne účinný procesný predpis, Civilný sporový poriadok, vyjadril už aj vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí. Žalovaní namietali, že súd má posudzovať danosť naliehavého právneho záujmu žalobcov na podanej žalobe o určenie neplatnosti právnych úkonov výlučne podľa § 137 písm. d) CSP, a keďže niet osobitného predpisu, o ktorý by sa podľa nich mohla žaloba žalobcov opierať, potom už len z tohto dôvodu bolo treba žalobu zamietnuť. Podľa ich názoru takým osobitným predpisom vôbec nie je ustanovenie § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona, ktorý citoval súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Bez ohľadu na to, ako strany sporu poňali závery odvolacieho súdu k danosti naliehavého právneho záujmu z jeho predchádzajúceho rozhodnutia, odvolací súd poukazuje na to, že predmetné konanie bolo začaté niekoľko rokov predtým (2000, 2014), než nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (01.07.2016). Pokiaľ žalobcovia v čase podania žaloby mohli mať podľa v tom čase účinného § 80 písm. c) OSP v záujme odstránenia stavu neistoty v ich právnom postavení naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právnych úkonov prevodu majetku na základe dohôd o vydaní nehnuteľností v zmysle zákona č. 282/1993 Zb. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam (reštitučného zákona), tak bez ohľadu na zmenu právnej úpravy prijatej Civilným sporovým poriadkom v ustanovení § 137 písm. c), d) CSP mohli podľa názoru odvolacieho súdu legitímne očakávať posúdenie danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
neplatnosti právnych úkonov predmetných dohôd podľa ustanovení pôvodného procesného predpisu aj po prijatí novej právnej úpravy právnym predpisom (inak okamžite aplikovateľným odo dňa 01.07.2016).
44. No i v prípade, že by takýto právny názor nebol vyššími súdnymi autoritami právne akceptovateľný, odvolací súd prejednávajúc danú vec dospel k záveru, že za osobitný právny predpis možno považovať aj ustanovenie § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona v aktuálnom znení, kedy síce nejde o prípad takého charakteru, aký je upravený napríklad v ustanoveniach § 77 Zákonníka práce (žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu o skončení pracovného pomeru), § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka (žaloba nájomcu o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu), § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách (žaloba o určenie neplatnosti dražby) alebo § 42a Občianskeho zákonníka (žaloba veriteľa o určenie, že dlžníkove právne úkony sú voči nemu neúčinné), ale nesporne ide o osobitný právny predpis, v zmysle ktorého na podklade požadovaného určenia možno dosiahnuť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností. Toto zákonné ustanovenie, podľa ktorého „ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby, okresný úrad vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou; to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka“, je stále platné a účinné a za viac než sedem rokov od účinnosti Civilného sporového poriadku nebolo zrušené, ani zmenené. Z tohto ustanovenia výslovne vyplýva, že na vyznačenie, resp. obnovenie stavu, aký bol v katastri pred neplatným právnym úkonom, je potrebné rozhodnutie súdu o neplatnosti právneho úkonu.
45. Uvedený právny záver, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu sp. zn. 6Cdo/137/2017 zo dňa 21.06.2018. Dovolací súd v odôvodnení uvedeného uznesenia uviedol nasledovné: „S prihliadnutím na ústavný princíp dôvery v platné právo je takouto jasnou formuláciu zákona bez ďalšieho daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu, ak ide o taký právny úkon, na základe, ktorého bol v katastri vykonaný zápis, a ak na základe rozhodnutia súdu o jeho neplatnosti možno v katastri vyznačiť stav pred týmto právnym úkonom. Vzhľadom na platnú právnu úpravu nie je preto na takýto prípad uplatniteľný záver súdnej praxe (majúci pôvod v českom právnom prostredí), podľa ktorého naliehavý právny záujem nie je daný, ak požadované určenie má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k otázke existencie či neexistencie práva alebo právneho vzťahu. Existencia naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva, daná potrebou vyznačenia stavu v katastri nehnuteľností, aký tu bol pred neplatným právnym úkonom, však zároveň nevylučuje aj existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neexistencie záložného práva.“ V uvedenom súdnom konaní bola síce riešená otázka neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva, avšak principiálne je riešená otázka jednoznačne aplikovateľná aj na prípad rozhodovania o žalobe na určenie neplatnosti aj iného právneho úkonu, než len zmluvy o zriadení záložného práva.
46. Žalovaní uvádzali, že porovnaním pozemkov uvedených v dohodách s aktuálnym listom vlastníctva je zrejmé, že časť pozemkov zmenila výmeru, či dokonca aj označenie, alebo splynula s inými pozemkami. Je teda zrejmé, že vzhľadom na zmenu skutkového stavu výmery a označenia pozemkov by znenie výroku rozsudku, ktorým by bola určená neplatnosť dohôd o vydaní nehnuteľností, nebolo možné zapísať do katastra nehnuteľností a katastrálny úrad by tak nemohol vykonať spätný zápis. Je evidentné, že žalobcovia (resp. žalobca 1/) si nezvolili vhodné prostriedky na ochranu svojich domnelých práv a rozsudok by bol z tohto dôvodu nevykonateľný a nezapísateľný. Odvolací súd konštatoval, že žalobcovia si to uvedomili, keď v priebehu prvoinštančného konania žalobca 2/ podal návrh na rozšírenie petitu žaloby podaním zo dňa 11.03.2014 a neskôr podaním zo dňa 30.11.2015. Súd prvej inštancie o prvom návrhu na zmenu žaloby rozhodol na pojednávaní zo dňa 12.03.2014, na ktorom zmenu petitu pripustil, avšak nepripustil, aby petit žaloby znel na určenie vlastníckeho práva v prospech žalobcu 1/. O druhej navrhovanej zmene petitu súd prvej inštancie rozhodol na pojednávaní dňa 30.11.2015, kedy opätovne zmenu žaloby, okrem iného aj na určenie vlastníctva v prospech žalobcu 1/, nepripustil. Obaja žalobcovia v odvolaniach podaných proti prvému prvoinštančnému rozsudku namietali uvedené rozhodnutie súdu prvej inštancie, avšak odvolací súd neprehodnocoval správnosť úvahy súdu pri rozhodovaní o návrhoch na zmenu žaloby a ani nebol oprávneným v odvolacom konaní preskúmavať správnosť rozhodovania súdu prvej inštancie v uvedenom smere s ohľadom na výsledok prvého odvolacieho konania a odvolacím súdom prijaté závery. Uvedený postup súdu prvej inštancie v nadväznosti na konanie žalobcov mal ten následok, že predmetom konania až do konca bolo stále pôvodne navrhované určenie neplatnosti právnych úkonov prevodu majetku na základe dohôd o vydaní nehnuteľností podľa vyššie citovaného reštitučného zákona.
47. Odvolací súd napokon po dôkladnom zvažovaní rozhodol o odvolaní žalovaných tak, že týmto ich odvolaniam vyhovel, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. zmenil (§ 388 CSP) a žalobu zamietol, a to napriek tomu, že zastáva názor o správnom závere súdu prvej inštancie o danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (len u žalobcu 2/, t. j. štátu, ktorý predtým vlastnil sporné nehnuteľnosti), pričom vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie vo veci konal, vykonával dokazovanie, prihliadal na argumentáciu oboch strán ako aj na nimi novo predkladané listinné dôkazy a napokon rozhodol rozsudkom, ktorým žalobe vyhovel, keďže napadnuté právne úkony zhodnotil ako neplatné pre nedostatočnú právnu spôsobilosť osoby oprávnenej z reštitučného zákona. Z obsahu spisu je zrejmé, že po zrušení v poradí prvého prvoinštančného rozsudku súd prvej inštancie ďalej vo veci konal a žalovaní prednášali svoje argumenty s cieľom dosiahnutia zamietnutia žaloby, pričom dokladali ďalšie listinné dôkazy a vyjadrenia, ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení v napadnutom rozsudku citoval a uviedol aj ich obsah.
48. Viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie v priebehu celého konania až do jeho konečného rozhodnutia, a za situácie, že súd prvej inštancie vo veci nariadil viaceré pojednávania, na ktorých mohli strany sporu prednášať svoje stanoviská a predkladať dôkazy, t. j. realizovať svoje procesné práva, odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní nepovažoval za nutné nariadiť odvolacie pojednávanie (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keďže vychádzal z toho istého skutkového stavu ako súd prvej inštancie a ani si to nevyžadoval dôležitý verejný záujem. S ohľadom na obsah spisu urobil záver, že pre rozhodnutie o odvolaní aj prípadnou zmenou napadnutého rozsudku postačuje skutkový stav konštatovaný v odôvodnení napadnutého prvoinštančného rozsudku najmä v bodoch 20., 38. a čiastočne 51., avšak z ktorého odvolací súd vyvodil iné právne hodnotenie smerujúce k posúdeniu platnosti či neplatnosti dohôd o vydaní nehnuteľností. Z obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie v nadväznosti na usmernenie odvolacieho súdu týkajúce sa posúdenia právnej subjektivity v dohodách konajúcej oprávnenej osoby, v jeho zrušujúcom uznesení zo dňa 27.11.2018, skúmajúc označenú oprávnenú osobu v dohodách urobil záver, že oprávnená osoba označená vo výzve na vydanie nehnuteľností a aj v predmetných dohodách ako Arcibiskupstvo Trnava nemala právnu subjektivitu a úplne nezodpovedala ustanoveniu § 18 ods. 1, 2, § 19 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 3 zákona č. 308/1991 Zb., v dôsledku čoho nepovažoval dohody za platné právne úkony; ako oprávnená osoba podľa reštitučného zákona v nich totiž nevystupovala Rímskokatolícka cirkev s označením príslušnej časti s právnou subjektivitou, ale len Arcibiskupstvo Trnava.
49. Žalovaní v nespočetných a veľmi obsiahlych podaniach, a to aj v odvolacom konaní, namietali o. i., že stranám sporu v reštitučnom konaní bolo jasné, že oprávnenou osobou je Rímskokatolícka cirkev (ďalej aj „RKC“) pričom v mene Arcibiskupstva Trnava, ktoré podľa nich malo právnu subjektivitu, vystupoval G.. C. E., ktorý bol oprávnený za túto zložku cirkvi konať, resp. mohli konať aj osoby ním poverené. Z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že povinná osoba LESY Topoľčianky, š.p., Topoľčianky, v reštitučnom konaní takto označenú oprávnenú osobu akceptovala, uznala aj reštitučné dôvody uvedené v predchádzajúcej výzve na vydanie nehnuteľností a bez ďalšieho uzavrela dohody o vydaní nehnuteľností. V návrhu na vklad vlastníckeho práva už bola označená Rímskokatolícka cirkev a katastrálny úrad na základe toho rozhodol o vklade vlastníckeho práva v jej prospech. Bolo na zváženie, či v dohodách nedostatočne označenú oprávnenú osobu, ktorou mala byť Rímskokatolícka cirkev s označením príslušnej jej časti, Arcibiskupstva Trnava, v spojení s ostatnými právne významnými skutočnosťami, možno považovať za adekvátnu oprávnenú osobu.
50. Žalovaní 1/, 2/ poukazovali na to, že osobou s právnou subjektivitou v tom čase bolo jednoznačne Rímskokatolícke arcibiskupstvo v Trnave (čo vyplývalo z prípisu Ministerstva kultúry SR, cirkevný odbor zo dňa 13.04.2007) a že v súčasnosti má právnu subjektivitu Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko - trnavská arcidiecéza (vychádzajúc z prípisu Konferencie biskupov Slovenska z 12.03.2002). Podľa nich záver súdu, že ak by sa v dohodách označila ako oprávnená osoba Rímskokatolícka cirkev, Arcibiskupstvo Trnava, tak by už dohody bola uzavrela osoba s právnou subjektivitou, predstavuje príliš formalistický výklad práva. Záver o absencii označenia Rímskokatolíckej cirkvi v dohodách či nezáväznosti kánonického práva nie je správny a nemôže obstáť, lebo v minulosti sa úplne bežne používalo označenie Arcibiskupstvo Trnava pre označenie trnavskej arcidiecézy ako organizačnej zložky Rímskokatolíckej cirkvi s právnou subjektivitou. V návrhu na vklad však už bolo výslovne uvedené, že vlastníctvo má byť zapísané v prospech RKC, Rímskokatolícky arcibiskupský úrad v Trnave, a bolo
uvedené aj IČO: 419702, pod ktorým vystupuje táto zložka RKC aj dnes. Obdobne tieto skutočnosti namietali aj žalovaní 3/, 4/.
51. Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalovaných mal na zreteli aj obsah súdom prvej inštancie konštatovaného prípisu Ministerstva kultúry SR, cirkevný odbor zo dňa 13.04.2007, v spojení so spomínaným odborným vyjadrením profesora kánonického práva C. N. zo dňa 14.06.2019 a s potvrdením vydaným dňa 30.04.2020 Štátnym sekretariátom Svätej stolice vo Vatikáne, podpísaným G.. A. V. dňa 04.05.2020, v ktorom Svätá stolica jednoznačne potvrdila, že v zmysle kanonického práva označenie ,,Arcibiskupstvo Trnava, nám. Sv. Mikuláša č. 3, 917 66 Trnava“, (Arcibiskupstvo Trnava, adresa ...), ,,Rímskokatolícka cirkev - Rímskokatolícky arcibiskupský úrad v Trnave“, (Rímskokatolícka cirkev - Trnavský Arcibiskupský úrad) ako aj ,,Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza v Trnave “ (Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza v Trnave), od r. 1995 do r. 2008 tiež označenie ,,Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko - Trnavská arcidiecéza“ (Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko - Trnavská arcidiecéza) označujú tú istú právnickú osobu - Arcidiecézu na čele s arcibiskupom, s právnou subjektivitou v plnom rozsahu v zmysle kanonického práva. V nadväznosti na to odvolací súd hodnotil aj skutočnosť, že to bol sám žalobca 1/ ako povinná osoba z reštitučného zákona (správca dovtedajšieho majetku štátu), ktorý posudzoval reštitučné nároky oprávnenej osoby a splnenie všetkých podmienok v zmysle reštitučného zákona, on vypracoval aj príslušné dohody a tie po jeho vypracovaní podpísal za oprávnenú osobu G.. C. E.. Tieto skutočnosti bolo potrebné zhodnotiť skôr v prospech oprávnenej osoby, než v smere prijatia záveru o neplatnosti daných dohôd. Napokon ani bezprostredne po povolení zápisov vlastníckeho práva katastrálnym úradom podľa príslušných ustanovení v tom čase platného zákona č. 265/1992 Zb. o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, v prospech RKC žalobcovia nespochybnili tento zápis a ani nenamietali postup katastrálneho úradu. Oficiálne sa tak stalo prvýkrát až po šiestich rokoch podaním tejto žaloby. V tom čase teda neboli využité dostupné opravné prostriedky voči rozhodnutiu o vklade a ani iné právne prostriedky na zjednanie nápravy, pričom podľa obsahu spisu neboli ani z katastrálneho úradu pochybnosti o oprávnenej osobe. Je zrejmé, že vkladové konanie predstavuje rozhodovací procesný postup, pri ktorom správa katastra ako správny orgán posudzuje komplexne skutkové a právne skutočnosti pre povolenie vkladu vlastníckeho práva. Posúdenie uzavretých dohôd a návrhu na vklad vlastníckeho práva bolo teda potrebné urobiť v zmysle v tom čase platnej právnej úpravy a aj dobovej praxe pri uzatváraní právnych úkonov a posudzovaní právnych úkonov vo vkladových konaniach. V čase uzavretia sporných dohôd dňa 29.09.1994 neboli účinné tie právne predpisy, ktoré platia v súčasnosti (platil zákon č. 265/1992 Zb. o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, zákon č. 266/1992 Zb. o katastri nehnuteľností v Slovenskej republike, vyhláška Slovenského úradu geodézie, kartografie a katastra č. 594/1992 Zb., ktorou sa vykonáva zákon č. 265/1992 Zb. o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam a zákon Slovenskej národnej rady č. 266/1992 Zb. o katastri nehnuteľností v Slovenskej republike); tieto predpisy vtedy neupravovali podrobnejšie náležitosti zmluvy ani návrhu na vklad, ako je to v aktuálne platnom a účinnom zákone č. 162/1995 Zb. teraz. Sporné dohody o vydaní a návrhy na vklad tak katastrálny úrad zhodnotil tak, že v zmysle uvedených predpisov spĺňali všetky zákonné náležitosti, preto na ich podklade rozhodol o povolení vkladu vlastníctva RKC.
52. V kontexte uvedeného a v nadväznosti na obsah návrhu na vklad vlastníckeho práva, obsah prípisu cirkevného odboru Ministerstva kultúry SR, odborného vyjadrenia profesora C. N. zo dňa 14.06.2019, potvrdenia Štátneho sekretariátu Svätej stolice vo Vatikáne zo dňa 30.4.2020, potvrdenia ministerstva kultúry SR, odvolací súd zvážil, že absencia označenia „Rímskokatolícka cirkev“ v názve oprávnenej osoby v uzavretých dohodách o vydaní nehnuteľností s podpisom osoby, ktorá mala právo za RKC konať, nemusela mať jednoznačne následok absolútnej neplatnosti daných právnych úkonov. Rímskokatolícka cirkev je registrovanou cirkvou na Slovensku, právna subjektivita Trnavskej arcidiecézy, s ktorou sa viažu jej synonymické názvy, bola preukázaná dokumentmi o cirkevných vrchností ako aj potvrdením Ministerstva kultúry SR a o tom neboli žiadne pochybnosti. Neuvedenie RKC pri označení oprávnenej osoby v sporných dohodách bolo síce podľa názoru odvolacieho súdu chybou s ohľadom na obsah zákona č. 308/1991 Zb., avšak s prihliadnutím na ostatné zistené skutkové okolnosti, konštatované aj súdom prvej inštancie, nemohlo mať za následok (navyše so značným časovým odstupom) prijatie záveru, že dohody o vydaní nehnuteľností sú absolútne neplatné. Všetkým muselo byť okrem toho jasné, že ide o Rímskokatolícku cirkev a že oprávnená osoba má právnu subjektivitu v zmysle kanonického práva aj slovenského právneho poriadku. Navyše uzavretím dohôd s daným obsahom bol naplnený aj účel reštitučného zákona, ktorým bolo zmierniť následky niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, pričom zákon č. 282/1993 Z. z. sa vzťahoval na zmiernenie
následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam a hnuteľným veciam na základe rozhodnutí štátnych orgánov, občianskoprávnych a správnych aktov vydaných v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti, rešpektujúcej práva občanov vyjadrené najmä Chartou Organizácie Spojených národov, Listinou základných práv a slobôd a príslušnými medzinárodnými paktmi o občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Uplatnenie práva zákon časovo limitoval v ustanovení § 5.
53. V súvislosti s uvedeným žalovaní poukazovali aj na to, že výkon práva žalobcov je podľa nich výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a zároveň zneužitím práva bez možnosti poskytnutia právnej ochrany. Navyše v tomto smere poukazovali aj na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. III.ÚS 373/2012 z 23.08.2012, Najvyššieho súdu SR č. k. 3Cdo/144/1996 zo dňa 25.03.1997 a Ústavného súdu ČR č. k. I.ÚS 38/ 2002 zo dňa 24.03.2004. Žalobcovia sa podľa ich názoru žalobou snažili obísť potrebu posudzovania ich vlastníckeho práva a dospieť k nemu bez jeho preukazovania. Určovaciu žalobu by bolo možné pripustiť len v prípade, ak by vyriešila všetky nejasnosti a odstránila spornosť medzi stranami, čo by v danom prípade teoreticky mohla byť len žaloba o určenie vlastníckeho práva. Predmetný rozsudok by neodstránil spornosť medzi stranami; práve naopak - vyvolal by niekoľko ďalších sporov či žalôb na plnenie.
54. Odvolací súd hodnotiac v tomto konaní všetky argumenty strán sporu v nadväznosti na doplnenie dokazovania po prvom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, v nadväznosti na odvolacie dôvody žalovaných tak, ako sú opísané vyššie v bodoch 25., 26., 27., 28., a v nadväznosti aj na vyjadrenie žalobcov k odvolaniam a následné repliky a dupliky, dospel k záveru, že je daný dôvod na zmenu napadnutého rozsudku a odvolaniam žalovaných je potrebné vyhovieť. Odvolaniami bol napadnutý len výrok I. rozsudku a súvisiaci výrok IV. o trovách konania. Výrok II. týkajúci sa žalobcu 1/ v smere učenia, že má právo hospodárenia k nehnuteľnostiam, v dôsledku absencie odvolania nadobudol právoplatnosť. Na určenie neplatnosti právnych úkonov bol relevantne oprávnený len žalobca 2/ - Slovenská republika ako predchádzajúci vlastník do momentu prevodu nehnuteľností v rámci reštitučného konania. Aj keď dohody o vydaní nehnuteľností uzavrel žalobca 1/, postupoval tak len z toho dôvodu, že daný postup upravoval zákon č. 282/1993 Z. z. v ustanovení § 3 ods. 1, podľa ktorého povinnými osobami sú štát, obec, štátom alebo obcou založené alebo zriadené právnické osoby a právnické osoby zriadené zákonom, ktoré hospodária s majetkom štátu alebo obce, prípadne ho spravujú a ku dňu účinnosti tohto zákona vec držia. Neplatnosť právnych úkonov sa mohla dotýkať podľa názoru odvolacieho súdu len toho subjektu, ktorý by takým určením za určitých okolností mohol byť znovu v katastri nehnuteľností zapísaným vlastníkom, t. j. aktívne legitimovanou osobou v súvislosti s navrhovaným žalobným petitom by mohol byť len žalobca 2/ - Slovenská republika (bez ohľadu na to, že predmetný majetok by spravoval žalobca 1/). Samotná Slovenská republika, ktorá je ako žalobca 2/ aktívne legitimovanou osobou, podala žalobu vstúpiac do tohto konania v podstate až po 20 rokoch (2014) od uzavretia sporných dohôd (1994), pričom je zrejmé, že povinná osoba pri vydávaní majetku podľa reštitučného zákona odpovedajúc na výzvu oprávnenej osoby sama uznala nielen reštitučné dôvody ako také, ale uznala aj toho, kto vystupoval ako oprávnená osoba. V tomto smere potom boli pripravené sporné dohody o vydaní nehnuteľností, ktoré strany sporu niekoľko rokov akceptovali bez toho, aby bol podaná žaloba na súd.
55. Všetky uvedené okolnosti viedli odvolací súd k tomu, že odvolania žalovaných posúdil ako opodstatnené a z toho dôvodu rozhodol tak, že napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP vo výroku I. zmenil a žalobu zamietol. Pritom poukazuje na skutkový stav, ktorý opísal súd prvej inštancie vo svojom rozsudku a ktorý odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia úplne podrobne neopisoval. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť oboch rozsudkov v styčných bodoch vytvára ich určitú jednotu, ktorú potom v kontexte jedného rozhodnutia s druhým je potrebné vnímať. V závere odvolací súd poznamenáva, že v prejednávanej veci išlo o pomerne zložitú právnu problematiku a v nej bolo potrebné rozhodnúť ústavne konformným spôsobom tak, aby výsledok konania zodpovedal ústavno-procesným princípom vyplývajúcim najmä z čl. 20, čl. 46 a čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky, pričom s ohľadom na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, bolo potrebné dať prednosť zásade posudzovania platnosti právnych úkonov než opačne.
56. V odvolacom konaní boli úspešní žalovaní 1/ až 4/, ktorým patrí v celom rozsahu náhrada účelne vynaložených trov konania. Odvolací súd v súlade s ustanovením § 396 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP rozhodol, že úspešní žalovaní 1/, 2/, 3/, 4/ majú voči žalobcovi 2/ nárok na náhradu trov celého konania v plnom rozsahu. O výške týchto trov rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie do 60 dní od právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
57. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).