Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 389/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa o ústavných sťažnostiach sťažovateľov 1. Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza, Jána Hollého 384/10, Trnava, 2. Rubrorum, Jána Hollého 383/9, Trnava, a 3. Rímskokatolícka cirkev, Žilinská diecéza, Jána Kalinčiaka 3098/1A, Žilina, zastúpených MAPLE & FISH s.r.o., Žižkova 22B, Bratislava, a sťažovateľa 4. Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra, Námestie Jána Pavla II. 7, Nitra, zastúpeného Petruška & partners s.r.o., Kupecká 18, Nitra, proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k. -3030 z 13. novembra 2025 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Nitra č. k. -3057 z 12. januára 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavné sťažnosti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavné sťažnosti sťažovateľov a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu bola 4. marca 2026 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov 1 až 3 vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj majetok podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením okresného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia v spojení s opravným uznesením. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vyslovil porušenie ich označených práv uznesením okresného súdu, napadnuté uznesenie v spojení s opravným uznesením zrušil, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal im náhradu trov konania. Ústavná sťažnosť bola zapísaná pod sp. zn. a pridelená sudcovi spravodajcovi Miroslavovi Durišovi, ktorý je podľa Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2026 (ďalej len „rozvrh práce“) členom prvého senátu ústavného súdu.

2. Ústavnému súdu bola 23. marca 2026 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa 4 vo veci namietaného porušenia totožných práv uznesením okresného súdu označeným v záhlaví tohto

uznesenia. Sťažovateľ 4 navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho označených práv uznesením okresného súdu, napadnuté uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predmetná ústavná sťažnosť je vedená ústavným súdom pod sp. zn. a bola pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je podľa rozvrhu práce členom štvrtého senátu ústavného súdu.

3. Vzhľadom na to, že sťažovatelia vystupujú ako účastníci konania na strane žalovaného v rovnakom spore o neplatnosť právnych úkonov, oboma ústavnými sťažnosťami je napadnuté uznesenie okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o sťažnosti žalobcu v 2. rade proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o výške trov konania, ústavný súd uznesením č. k. PLs. -5 z 8. apríla 2026 veci vedené ústavným súdom pod sp. zn. a pod sp. zn. spojil na spoločné konanie, ktoré je ďalej vedené pod sp. zn. .

4. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že právny predchodca žalobcu 1 Lesov Slovenskej republiky, štátneho podniku a žalobcu 2 Slovenskej republiky – Lesov Slovenskej republiky, štátneho podniku uzatvoril 29. septembra 1994 s právnym predchodcom sťažovateľov (v súdnom konaní v postavení žalovaných) spolu štyri reštitučné dohody, ktorými mu podľa reštitučného o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení neskorších predpisov po vyše 40 rokoch od odňatia dobrovoľne vydal a navrátil vlastnícke právo k tam špecifikovaným nehnuteľnostiam.

5. Napriek dobrovoľnému uznaniu reštitučného nároku (v r. 1994) a snahe štátu o navrátenie právnej istoty reštituentov sa tento rozhodol po vyše šiestich rokoch (v r. 2000) opätovne získať vydané pozemky súdnou cestou späť do svojho vlastníctva. Sťažovateľov tak vystavil ďalšiemu vyše 20-ročnému obdobiu právnej neistoty spojenému so značným finančným zaťažením (z dôvodu potreby právneho zastúpenia).

6. Predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. bola žaloba žalobcov o určenie neplatnosti právnych úkonov – reštitučných dohôd.

7. Vo veci samej okresný súd rozsudkom č. k. -2380 z 10. augusta 2020 najprv určil neplatnosť reštitučných dohôd. Vyhovenie žalobe odôvodnil absenciou právnej subjektivity reštituenta vrátane spôsobilosti na právne úkony.

8. Na odvolanie sťažovateľov však Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. -2688 z 29. júna 2023 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietol a priznal sťažovateľom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Reštitučné dohody vyhodnotil odvolací súd ako právne úkony uzavreté reštituentom majúcim plnú právnu subjektivitu.

9. Okresný súd následne uznesením, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, č. k. -2834 z 13. novembra 2023 priznal sťažovateľom 1 až 3 náhradu trov konania spolu vo výške 3 110 311,02 eur a sťažovateľovi 4 vo výške 934 546,88 eur. Pri výpočte aplikoval vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), teda odmenu za jeden úkon právnej služby stanovil z tarifnej hodnoty veci (t. j. hodnoty nehnuteľností, ktoré boli predmetom reštitučných dohôd) určenej znaleckými posudkami v súhrnnej výške 23 139 280 eur. Poukázal pritom na ustálenú

rozhodovaciu prax ústavného súdu (napr. , , či ) prikazujúcu použitie vyhlášky č. v sporoch o určenie neplatnosti právnych úkonov, ktorých účinkom môže byť zmena v hmotnoprávnom postavení strán sporu.

10. Proti uzneseniu okresného súdu, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, č. k. -2834 z 13. novembra 2023 podal 12. decembra 2023 žalobca 2 sťažnosť, ktorú odôvodnil nesprávnym právnym posúdením otázky určenia výšky základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby. Poukázal na to, že predmetom súdneho konania bolo určenie neplatnosti právnych úkonov, preto by sa nemal aplikovať vyhlášky č. , ale vyhlášky č. určený pre konania s neoceniteľným predmetom.

11. Okresný súd uznesením č. k. -2946 zo 16. apríla 2024 zamietol sťažnosť žalobcu 2 a v celom rozsahu sa pritom stotožnil s názorom o správnosti aplikácie vyhlášky č.

12. Uznesenie okresného súdu č. k. -2946 zo 16. apríla 2024 napadol žalobca 2 ústavnou sťažnosťou z 9. septembra 2024, v ktorej namietal nesprávnosť aplikácie vyhlášky č. Podľa jeho názoru sa mal aplikovať vyhlášky č.

13. O ústavnej sťažnosti rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn. z 29. mája 2025 tak, že zrušil uznesenie okresného súdu č. k. -2946 zo 16. apríla 2024 a vrátil vec na ďalšie konanie. Jediným dôvodom jeho zrušenia bolo podľa sťažovateľov nedostatočné odôvodnenie spočívajúce v nevysporiadaní sa s argumentáciou žalobcu 2 týkajúcou sa momentu, ku ktorému sa majú oceniť nehnuteľnosti, a toho, či neprichádza do úvahy aplikácia vyhlášky č. Ústavný súd neskonštatoval nesprávnosť aplikácie vyhlášky č. , iba požadoval lepšie zdôvodnenie jeho použitia v novom rozhodnutí.

14. Okresný súd napokon uznesením č. k. -3030 z 13. novembra 2025 zmenil uznesenie č. k. -2946 zo 16. apríla 2024 tak, že namiesto pôvodne priznanej náhrady trov vo výške 3 110 311,02 eur priznal sťažovateľom 1 až 3 náhradu trov iba vo výške 7 632,92 eur a namiesto 934 546,88 eur priznal sťažovateľovi 4 náhradu trov konania iba vo výške 1 750,01 eur, keďže namiesto aplikoval vyhlášky č. , hoci záver o potrebe aplikácie vyhlášky č. z nálezu ústavného súdu sp. zn. z 29. mája 2025 podľa sťažovateľov nevyplýval. Sťažovatelia zastávajú názor, že hoci mal okresný súd podľa nálezu ústavného súdu uznesenie iba lepšie odôvodniť, tak okresný súd namiesto toho vydal nové uznesenie, ktorým pôvodné uznesenie celkom zmenil.

II. Argumentácia sťažovateľov

15. Podstatou argumentácie sťažovateľov je skutočnosť, že podľa ich názoru je napadnuté rozhodnutie v spojení s opravným uznesením arbitrárne a nepreskúmateľné.

16. Podstatou oboch ústavných sťažností je nesúhlas s posúdením otázky oceniteľnosti predmetu konania, na čo nadväzujú argumentačne rovnaké námietky o nesprávnosti napadnutého uznesenia o výške trov konania.

17. Sťažovatelia uvádzajú, že okresný súd neposkytol riadne, logické, presvedčivé a vyčerpávajúce odôvodnenie svojho rozhodnutia. Celé odôvodnenie sa nachádza na jedinej strane (18) dvadsaťšesťstranového uznesenia okresného súdu. Okresný súd tu bez ďalšieho skonštatoval, že predmetom konania bola žaloba o určenie neplatnosti právnych úkonov (reštitučných dohôd), teda posúdenie ich (ne)platnosti, a nie nehnuteľnosť ako vec oceniteľná peniazmi. Okresný súd uzavrel, že trovy právneho zastúpenia boli určené podľa vyhlášky č. z dôvodu, že hodnotu nároku na určenie neplatnosti právneho úkonu nebolo možné vyjadriť v peniazoch.

18. Podľa sťažovateľov sa okresný súd nijako nevysporiadal s podstatnou argumentáciou sťažovateľov a nimi predloženou judikatúrou, podľa ktorej je potrebné rozlišovať dve kategórie určovacích konaní z pohľadu oceniteľnosti ich predmetu, a to s poukazom na možné účinky meritórneho rozhodnutia. V prípade určovacích sporov sa rozlišujú dve kategórie konaní. Do prvej kategórie patria spory, ktorých predmetom je definitívne určenie a výsledkom je rozsudok, ktorého účinkom je nadobudnutie konkrétnej peniazmi oceniteľnej hodnoty. V týchto prípadoch sa vždy považuje predmet konania za peniazmi oceniteľný. Druhú kategóriu tvoria spory, ktorých predmetom nie je definitívne určenie, ale určenie quasi prejudiciálne – na účely vysporiadania iného právneho vzťahu. Výlučne v takýchto prípadoch je odôvodnená aplikácia vyhlášky č.

19. Sťažovatelia argumentujú ďalej tým, že okresný súd sa neriadil pre neho záväzným nálezom ústavného súdu sp. zn. z 29. mája 2025 a tento nesprávne a svojvoľne interpretoval. Podľa sťažovateľov ústavný súd a dokonca aj žalobca 2 pritom považovali za nesporné, že na podklade výroku rozsudku o neplatnosti právneho úkonu možno podľa o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) obnoviť stav pred vykonaním takéhoto úkonu (t. j. obnoviť zápis vlastníckeho práva pôvodného vlastníka – teda žalobcu 2). Ústavný súd preto považuje takýto druh žalôb za rovnaký ako v prípade žalôb o určenie vlastníckeho práva, ktorých predmet je vždy oceniteľný peniazmi, čo odôvodňuje výlučnú aplikáciu vyhlášky č.

20. Sťažovatelia zastávajú názor, že okresný súd na výpočet trov aplikoval nesprávnu právnu normu. Okresný súd namiesto aplikoval vyhlášky č. V predmetnom súdnom konaní však išlo o žalobu žalobcu 2, ktorej účelom a zmyslom bolo dosiahnuť obnovenie svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom reštitučných dohôd. Žalobca 2 (resp. jeho právny predchodca) bol pritom priamo účastníkom reštitučných dohôd, čím bola založená aj danosť naliehavého právneho záujmu podľa katastrálneho zákona. Žalobou teda mohlo dôjsť k definitívnemu usporiadaniu vzťahov medzi stranami. Dané súdne konanie preto nepatrí do kategórie konaní s neoceniteľným predmetom.

21. Podľa sťažovateľov sa okresný súd len obmedzil na skonštatovanie neurčenia výšky hodnoty nehnuteľností pri začatí poskytovania právnej služby. Hoci teda v striktne formálne stanovuje, že za tarifnú hodnotu sa považuje cena veci určená pri začatí poskytovania právnej služby, doslovný výklad tohto ustanovenia je možné použiť výlučne pre (spotrebiteľský) vzťah advokáta s jeho klientom upravený o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon)

v znení neskorších predpisov. Nemožno ho však aplikovať na rovnocenný vzťah sporových strán pri výpočte trov súdneho konania, keďže tento je založený na úplne iných princípoch a upravený odlišným predpisom (). Podľa sťažovateľov mal okresný súd postupovať pre účely určenia výšky trov konania tak, že relevantným malo byť ocenenie nehnuteľností ku dňu začatia súdneho konania.

22. Sťažovatelia zastávajú názor, že okresný súd mal v predmetnom súdnom konaní o určenie neplatnosti reštitučných dohôd postupovať pri vyčísľovaní trov konania podľa vyhlášky č. , a teda vychádzať z hodnoty veci.

III. Predbežné prerokovanie ústavných sťažností

23. Podstatou ústavných sťažností je porušenie základných práv podľa , , práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu v spojení s opravným uznesením, ktorým bolo zmenené uznesenie okresného súdu vydané vyšším súdnym úradníkom o výške náhrady trov konania.

24. Z podstaty sťažnostnej argumentácie vyplýva subjektívna nespokojnosť sťažovateľov s určením výšky náhrady trov konania z dôvodu, že okresný súd nevychádzal pri určení výšky náhrady trov konania z hodnoty veci (nehnuteľnosti), ale postupoval podľa vyhlášky č. (jedna trinástina výpočtového základu za jeden úkon právnej služby).

25. Ústavný súd prioritne uvádza, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (). Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neudržateľné (podobne aj ).

26. Vo vzťahu k a dohovoru ústavný súd uvádza, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

27. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa a podľa dohovoru môže rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997). Ide o rozhodovanie pred všeobecnými súdmi, ktoré je zásadne výsadou, kde sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania, keďže táto problematika by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade, že postup všeobecného súdu extrémne vybočuje z pravidiel upravujúcich súdne konanie v dôsledku jeho závažného pochybenia (, , , ).

28. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením okresného súdu v spojení s opravným uznesením, aby v kontexte jeho obsahu vyhodnotil obsah námietok prezentovaných sťažovateľmi v ústavných sťažnostiach. Zároveň posúdil zlučiteľnosť obsahu napadnutého uznesenia v spojení s opravným uznesením s limitmi vyjadrenými v , , dohovoru a dodatkového protokolu, ktorých porušenie sa namieta. Inými slovami, posudzoval ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia v spojení s opravným uznesením.

29. Okresný súd k námietke sťažovateľov, že namiesto aplikoval vyhlášky č. , uviedol, že pri určení výšky základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vyšší súdny úradník nesprávne postupoval v zmysle vyhlášky č. , keď vychádzal z hodnoty nehnuteľností, ktoré boli predmetom právnych úkonov, ktorých neplatnosti sa žalobcovia domáhali. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že v predmetnom konaní ide o žalobu žalobcov o určenie absolútnej neplatnosti právnych úkonov – dohôd o vydaní vecí (nehnuteľností). Žalobu pôvodne podal len žalobca 1, neskôr aj žalobca 2 a následne sa žalobcovia po zmene petitu žaloby, ku ktorej došlo uznesením súdu prvej inštancie č. k. -1584 z 12. marca 2014. Žalobou sa domáhali, aby súd určil, že prevod majetku vykonaný na podklade predmetných dohôd o vydaní vecí uzatvorených 29. septembra 1994 je neplatný a žalobca 1 má k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom týchto dohôd, právo hospodárenia podľa o štátnom podniku v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na uvedené predmetom súdneho sporu bolo určenie neplatnosti právnych úkonov – štyroch dohôd o vydaní vecí a po pripustení zmeny petitu aj určenie, že žalobca 1 má k predmetu sporných dohôd právo hospodárenia (bod 23 odôvodnenia).

30. Zároveň okresný súd poukázal aj na to, že žalobca 2 sa dvakrát pokúšal o zmenu žalobného petitu, ktorým sa domáhal určenia svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, avšak okresný súd tento návrh nepripustil, a teda predmetom konania až do jeho skončenia bolo stále pôvodne navrhované určenie neplatnosti právnych úkonov prevodu majetku na základe dohôd o vydaní nehnuteľností. V prípade, že by bolo predmetom konania určenie vlastníckeho práva, bolo by namieste, aby základom pre určenie tarifnej odmeny bola hodnota veci, ku ktorej sa má vlastnícke právo určiť. V danom prípade predmetom sporu od jeho začatia nebola nehnuteľnosť ako vec oceniteľná peniazmi, ale určenie neplatnosti dohôd o vydaní vecí, teda posúdenie platnosti/neplatnosti predmetných právnych úkonov prevodu majetku (bod 23 odôvodnenia).

31. V rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia k námietke sťažovateľov týkajúcej sa určenia nesprávnej výšky náhrady trov konania okresný súd ďalej poukázal na skutočnosť, že vyšší súdny úradník mal odmenu za poskytnutie právnej služby určiť s použitím vyhlášky č. tak, že základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu (jedna desatina výpočtového základu podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej do 31. decembra 2004), keďže v danom prípade nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch s poukazom na neoceniteľnosť nároku na určenie neplatnosti dohôd o vydaní vecí (bod 23 odôvodnenia).

32. Okresný súd uzavrel, že sťažnosť žalobcu 2 proti uzneseniu okresného súdu vydanému vyšším súdnym úradníkom považoval čiastočne za dôvodnú, preto uznesenie vyššieho súdneho úradníka zmenil.

33. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tejto ústavnej sťažnosti preskúmal obsah napadnutého uznesenia okresného súdu v spojení s opravným uznesením a nezistil žiadnu pochybnosť o jeho ústavnej konformite.

34. Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu pri určovaní výšky trov konania podľa vyhlášky č. a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu nevykazuje známky ústavnej neudržateľnosti vzhľadom na argumentáciu okresného súdu týkajúcu sa nepripustenia navrhovanej zmeny žaloby smerujúcej k určeniu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, v dôsledku čoho predmetom konania až do jeho skončenia bolo stále pôvodne navrhované určenie neplatnosti právnych úkonov prevodu majetku na základe dohôd o vydaní nehnuteľností, čo nie je oceniteľné peniazmi. Keď okresný súd tento návrh na zmenu žaloby dvakrát zamietol, resp. nepripustil zmenu žalobného petitu na určenie vlastníckeho práva, predmet sporu tak zjavne zostal a pokračoval podľa pôvodnej žaloby o určenie absolútnej neplatnosti právnych úkonov, teda predmet sporu smeroval k určeniu neplatnosti prevodu majetku na podklade reštitučných dohôd.

35. Ústavný súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľov, že prípadné vyslovenie neplatnosti dohôd o vydaní vecí by bolo podkladom na to, aby bol obnovený zápis vlastníctva žalobcu 2 ako pôvodného vlastníka v katastri nehnuteľností. Od roku 1994 sa zmenilo vymedzenie parciel, ktoré boli predmetom reštitučných dohôd, ktorých neplatnosti sa žalobcovia domáhali (zmeny v označení, zmeny vo výmere). Na základe rozsudku o určení absolútnej neplatnosti právnych úkonov (reštitučných dohôd), ktorý by reflektoval stav k 29. septembru 1994, resp. 17. októbru 1994, by preto nemohlo dôjsť k vykonaniu záznamu v katastri nehnuteľností, a teda k zmene hmotnoprávneho postavenia strán sporu spočívajúcej v obnovení vlastníckeho práva žalobcu 2. Na základe rozsudku o neplatnosti dohôd o vydaní vecí by došlo iba k vyriešeniu predbežnej otázky, a nie k definitívnemu usporiadaniu vzťahov medzi stranami sporu. Z uvedených dôvodov ústavný súd považuje aplikáciu vyhlášky č. okresným súdom pri určovaní výšky náhrady trov konania v danom prípade za ústavne udržateľnú.

36. K námietke sťažovateľov, že z nálezu ústavného súdu sp. zn. z 29. mája 2025 vyplýva, že ústavný súd považoval za nesporné, že na podklade výroku rozsudku o neplatnosti právneho úkonu možno podľa § 34 ods. 2 katastrálneho zákona v danom prípade obnoviť stav pred vykonaním takéhoto úkonu (t. j. obnoviť zápis vlastníckeho práva pôvodného vlastníka – teda žalobcu 2), ústavný súd konštatuje, že v predmetnom náleze (bod 29 odôvodnenia) sa uvádza, že „na prvý pohľad sa nejaví,“ že by okresný súd vykladal ustanovenia relevantnej právnej normy nesprávne alebo svojvoľne, ak na vec aplikoval vyhlášky č. V bode 31 odôvodnenia nálezu ústavného súdu sa ďalej uvádza, že „je však otázne, či vo veci sťažovateľa išlo o takýto predmet sporu, ktorý bol objektívne oceniteľný peniazmi, lebo keď sa sťažovateľ pokúsil o zmenu žaloby, súd tento návrh dvakrát zamietol, resp. nepripustil zmenu žalobného petitu na určenie vlastníckeho práva, a predmet sporu tak zjavne zostal a pokračoval podľa pôvodnej žaloby o určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu – neplatný prevod majetku na podklade reštitučných dohôd.“. Ústavný súd konštatuje, že z uvedených formulácií uvedených v náleze ústavného súdu sp. zn. z 29. mája 2025 nevyplýva, že ústavný súd považoval za nesporné, že na podklade výroku rozsudku o neplatnosti právneho úkonu možno podľa katastrálneho zákona v danom prípade obnoviť stav pred vykonaním takéhoto úkonu.

37. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd záver okresného súdu, podľa ktorého je potrebné pri určovaní výšky náhrady trov konania v danom prípade postupovať podľa vyhlášky č. , považuje za ústavne udržateľný, ústavný súd sa už nezaoberal námietkou sťažovateľov týkajúcou sa určenia momentu, ku ktorému mala byť stanovená hodnota predmetných nehnuteľností, teda či rozhodujúcim momentom mal byť okamih začatia súdneho konania alebo okamih začatia poskytovania právnej služby vzhľadom na skutočnosť, že určenie tohto momentu by malo právny význam iba vtedy, ak by sa pri určovaní výšky trov právneho zastúpenia malo postupovať podľa vyhlášky č.

38. Ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľmi uplatnené námietky sú nedôvodné a nesignalizujú takú priamu príčinnú súvislosť s možným porušením základných práv sťažovateľov podľa , , práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol vysloviť ich porušenie.

39. Vychádzajúc z uvedeného, pri predbežnom prerokovaní ústavný súd ústavné sťažnosti sťažovateľov odmietol podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2026

Miroslav Duriš predseda senátu