Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 184/2020
PDF · 501.8 KB
No categories available
I. ÚS 184/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , zastúpeného advokátom
JUDr. Jozefom Veselým, Mierová 715/1, Veľký Krtíš, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Pezinok sp. zn. 5 C 120/2008 z 22. októbra 2018 v spojitosti s uznesením Okresného súdu
Pezinok sp. zn. 5 C 120/2008 z 31. júla 2018 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Pezinok sp. zn. 5 C 120/2008 z 22. októbra 2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Pezinok sp. zn. 5 C 120/2008 z 22. októbra 2018
z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Pezinok j e p o v i n n ý nahradiť trovy
konania v sume 640,65 € (slovom šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatpäť centov) na účet jeho
právneho zástupcu, a to advokáta , ,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 184/2020-16 z 28. apríla 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie v celom
rozsahu ústavnú sťažnosť sťažovateľa , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 120/2008
z 22. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) v spojitosti s uznesením okresného
súdu sp. zn. 5 C 120/2008 z 31. júla 2018.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresným súdom bolo pod sp. zn.
5 C 120/2008 vedené konanie v spore žalobkyne ,
, (ďalej len „žalobkyňa“), proti
žalovaným, a to sťažovateľovi ako žalovanému v 1. rade a ,
, a , , obaja
ako žalovaným v 2. a 3. rade, o určenie neplatnosti kúpnej
zmluvy.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 120/2008 z 9. apríla 2018, a to jeho druhým
výrokom, priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu
100 %.
4. Okresný súd uznesením sp. zn. 5 C 120/2008 z 31. júla 2018 rozhodol, že výška
náhrady trov konania v zmysle rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 C 120/2008 z 9. apríla
2018, ktorý nadobudol právoplatnosť 26. júna 2018, predstavuje sumu 501,06 €,
ktorú je žalobkyňa povinná zaplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu do troch
dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia.
5. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 C 120/2008 z 31. júla
2018 sťažnosť, ktorá bola napadnutým uznesením okresného súdu zamietnutá.
6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd pri rozhodovaní o výške
náhrady trov vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím podľa jeho názoru
došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Závery okresného súdu považuje
za svojvoľné a neudržateľné.
7. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že podaním z 29. mája 2018 si vyčíslil
náhradu trov konania v sume 1 447,82 €, a to v súlade s ustanoveniami vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej
len „vyhláška“). V tomto kontexte uvádza:
„... tarifnou hodnotou je kúpna cena uvedená v kúpnej zmluve zo dňa 07.03.2002,
ktorá predstavovala sumu 529.930,00 Sk (17.590,45 €), a v zmysle § 10 ods. 1 advokátskej
tarify je preto základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby 336,94 €.
Žalovaný 1. vychádzal z hodnoty nehnuteľnosti, kde sa jednalo o spor ohľadne
určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, a uplatnil si trovy za 2 úkony právnej služby...
... Z odôvodnenia uznesenia zo dňa 22.10.2018 vyplýva, nakoľko v prejednávanej
veci išlo o určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu, súd s prihliadnutím
na judikatúru Najvyššieho súdu SR 5M Cdo/9/2010 má za to, že je potrebné v každej veci
skúmať, či je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch.
Súd uviedol, že v danom prípade nie je možné hovoriť o konkrétnom práve, resp.
veci, keďže účelom podaného návrhu bolo vysloviť záver o neplatnosti právneho úkonu
ako takého, ktorého predmetom bol prevod bytu. V prípade konania vo veci samej súd
posudzoval právny úkon – prevod bytu – bez ohľadu na to, že jeho predmetom bola
nehnuteľnosť. Z vyjadrenia súdu taktiež vyplýva, že podľa jeho názoru z hodnoty veci
by bolo možné vychádzať v prípadoch žaloby napr. na určenie vlastníctva k veci.“
8. Sťažovateľ argumentuje, že z gramatického, logického a systematického posúdenia
ustanovení vyhlášky, ktoré cituje, možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec, právo alebo
plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto
čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj vo veciach určenia
(ne)platnosti právneho úkonu, pretože citovaný právny predpis dôkladne rozlišuje situácie
pre náhrady trov konania, kedy je predmet sporu peniazmi oceniteľný a kedy nie je.
9. Sťažovateľ v tejto argumentačnej línii poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 176/2017 z 31. mája 2017, z ktorého právnych záverov podľa jeho názoru vyplýva,
že okresný súd v jeho právnej veci nepostupoval správne, keď na predmet konania aplikoval
§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, ale mal aplikovať § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky vzhľadom na to,
že „spor je oceniteľný peniazmi“.
10. Sťažovateľ namieta nesprávne právne posúdenie aj vo vzťahu ku skutočnosti,
že okresný súd mu nepriznal cestovné a náhradu za stratu času za úkon právnej služby –
prevzatie a prípravu právneho zastúpenia podľa § 13 ods. 1 písm. a) vyhlášky. V tejto
súvislosti uvádza: „Aj napriek tomu, že súd priznal právnemu zástupcovi právny úkon
prevzatie a príprava zastúpenia (aj keď v nižšej miere), nepriznal mu cestovné a náhradu
za stratu času, kde sa bol preukázateľne oboznámiť so spisom a vyhotovil si fotokópie
vo výške 7,82 €. Takéto nahliadnutie do spisu, ktoré bolo vykonané v rámci oboznámenia
sa s vecou, teda v rámci prvého úkonu právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia
bol úkon vykonaný účelne a bol potrebný na riadne prevzatie veci advokátom.
Nie je následne zrejmé, prečo by súd nemal akceptovať takýto úkon spolu
s nahliadnutím do spisu, kde uvedené náklady boli vynaložené účelne a advokát sa musel
oboznámiť so spisom pred nariadením termínom pojednávania.“
11. Z týchto dôvodov je podľa názoru sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného
súdu v spojení s jeho uznesením sp. zn. 5 C 120/2008 z 31. júla 2018 ústavne neudržateľné,
t. j. vykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, nedostatočného odôvodnenia, kde výklad práva
všeobecným súdom je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem.
12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej
nálezom rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa: , , bytom
, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Pezinok zo dňa 22.10.2018, č. k. 5C/120/2008-207 v spojitosti
s uznesením Okresného súdu Pezinok zo dňa 31.07.2018, č. k. 5C/120/2008-182 porušené
bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Pezinok zo dňa 22.10.2018, č. k. 5C/120/2008-207
v spojitosti s uznesením Okresného súdu Pezinok zo dňa 31.07.2018, č. k. 5C/120/2008-182
sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Pezinok je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
415,51 € na účet jeho právneho zástupcu advokáta do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa
13. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd
na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a zároveň ho vyzval, aby ústavnému súdu oznámil,
či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.
14. Predseda okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr 64/20 z 29. júna 2020 súhlasil
s upustením od ústneho pojednávania a predložil vyjadrenie zákonnej sudkyne. Zákonná
sudkyňa vo vyjadrení poukázala na skutočnosť, že trvá na svojom odôvodnení napadnutého
uznesenia.
15. Ústavný súd listom z 10. novembra 2020 zaslal sťažovateľovi vyjadrenie
okresného súdu s možnosťou zaujať k nemu v lehote určenej ústavným súdom stanovisko.
Sťažovateľ vo svojom vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 20. novembra 2020,
uviedol, že zákonná sudkyňa nepredložila žiadne relevantné argumenty, ktoré by vyvrátili
právne posúdenie veci, ktoré predostrel vo svojej ústavnej sťažnosti. Zotrval na svojom
sťažnostnom návrhu a ústavnému súdu oznámil, že súhlasí, aby sa v jeho veci upustilo
od ústneho pojednávania.
16. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskom okresného súdu, replikou sťažovateľa,
ako aj s obsahom spisu dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie
veci.
17. Ústavný súd listom z 12. októbra 2020 podľa § 126 zákona o ústavnom súde
upovedomil o podanej ústavnej sťažnosti žalobkyňu ako zúčastnenú osobu s možnosťou
vyjadriť sa k nej v lehote 10 dní od doručenia tohto upovedomenia. Ústavný súd konštatuje,
že žalobkyňa ako zúčastnená osoba svoje právo vyjadriť sa v konaní pred ústavným súdom
nevyužila.
III.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
18. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy,
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody
podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
20. Podľa § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia
ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.
21. Podľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie
alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd
zruší aj iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa,
ak to pripúšťa povaha zásahu.
22. Podľa § 133 ods. 2 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
23. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
24. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
25. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
IV.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci
ústavným súdom
26. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02,
27. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy, je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
kde je povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,
na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí
týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.
28. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,
a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže
rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade
so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo sporovej strany
na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade
trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).
29. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou
garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania,
je ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania
má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto
sa k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania uchyľuje iba výnimočne, napr.
keď zistí, že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu
ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu
aj do iného základného práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,
I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
30. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,
ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06). Súčasne má každý právo na to,
aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý
predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený
stav veci.
31. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
32. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo sporovej strany,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech
(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
33. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej
ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.
34. Skutočnosť, že ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava
iba výnimočne, ešte neznamená, že takýmito rozhodnutiami by nemohlo dôjsť k porušeniu
práv sťažovateľov. Ústavný súd už v minulosti rozhodol o porušení práv sťažovateľov
rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania, a to napríklad v prípadoch
nerešpektovania príslušných ustanovení zákona, resp. vyhlášky a tiež v prípade
nedostatočného odôvodnenia právnych záverov všeobecného súdu (m. m. III. ÚS 54/2019).
35. Uvedené zásady týkajúce sa odôvodnenia súdneho rozhodnutia a vzťahu
ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť
z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.
Preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľom napadnuté uznesenie
okresného súdu.
36. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu (bod 16 pozn.) vyplýva,
že tento výšku hodnoty tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby určil ako 1/13
výpočtového základu, keďže vychádzal z § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky.
37. Okresný súd poukázal na skutočnosť, že v danom prípade nemožno hovoriť
o konkrétnom práve, resp. veci, keďže účelom podanej žaloby bolo vysloviť záver
o neplatnosti právneho úkonu ako takého, ktorého predmetom bol prevod bytu. V prípade
konania vo veci samej sa posudzoval právny úkon – prevod bytu, a to bez ohľadu na to,
že jeho predmetom bola nehnuteľnosť. Ďalej poukázal na skutočnosť, že účelom právnej
služby nebolo dosiahnuť určenie vlastníckeho práva k veci, ale iba určiť, že právny úkon
je neplatný. Okresný súd na základe uvedeného dospel k záveru, podľa ktorého vyšší súdny
úradník správne aplikoval za jeden úkon právnej služby 1/13 výpočtového základu, avšak
správne mal túto určiť v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky [vyšší súdny úradník
aplikoval § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky, pozn.].
38. Základom sťažovateľovej argumentácie je tvrdenie, že okresný súd vec nesprávne
právne posúdil, keď na predmet konania aplikoval § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, ale mal
aplikovať § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky s poukázaním na skutočnosť, že „spor je oceniteľný
peniazmi“.
39. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa
tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby,
ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.
40. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú
hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba
týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota
pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej
vydanie je predmetom súdneho sporu.
41. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť
hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými
ťažkosťami.
42. Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je
predmetom súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto suma považuje za základ
pre tarifnú odmenu advokáta, a to aj vo veciach určenia neplatnosti právneho úkonu.
Explicitná kogentná úprava § 9 ods. 1 vyhlášky vylučuje použitie § 11 ods. 1 písm. a)
vyhlášky. Možno teda z uvedeného vyvodiť, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je
predmetom daného právneho úkonu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto hodnota považuje
za základ pre určenie tarifnej odmeny advokáta tak, ako je tomu aj v prejednávanej veci.
42.1 Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj právny názor, ktorý už vyslovil
v náleze vo veci sp. zn. I. ÚS 119/2012 [publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ZNaU ÚS SR“) pod č. 26/2012; pozn.],
v zmysle ktorého ak sú vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu,
peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu,
a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k takejto veci, pretože vyhláška dôsledne
rozlišuje situácie pre náhrady trov konania, kedy je predmet právneho sporu o ktorom
vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný, a kedy nie.
42.2 Obdobne v konaní II. ÚS 226/2012 (nález publikovaný v ZNaU ÚS SR
pod č. 70/2012; pozn.) ústavný súd konštatoval, že pri aplikácii príslušných ustanovení
vyhlášky, upravujúcich určenie základnej sadzby tarifnej odmeny úkonu právnej služby
v prípadoch, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju
možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, je v konaniach o určovacej žalobe potrebné
predovšetkým vysporiadať sa so skutočným obsahom predmetu konania, t. j. s tým,
aké a či bude mať meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní účinky, resp. vplyv na zmenu
hmotnoprávneho postavenia účastníkov tohto konania. Od týchto právnych názorov
nenachádza ústavný súd dôvod sa v prejednávanej veci odchýliť.
43. Aj vo veciach o určenie neplatnosti zmluvy ide väčšinou (podľa okolností
prípadu) o cenu veci alebo práva, ktoré sú peniazmi oceniteľné. V týchto veciach nejde
o stanovenie hodnoty predmetu konania, ktorým je určenie neplatnosti zmluvy,
ale o stanovenie hodnoty predmetu zmluvy, ktorej neplatnosť sa stala predmetom konania.
Hodnota predmetu zmluvy je potom určiteľná hodnotou hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci,
ktorá je peniazmi oceniteľná, alebo hodnotou záväzku – plnenia (odplaty), ak ide o iný
predmet zmluvy, než je hnuteľná alebo nehnuteľná vec (Fiačan I., Kerecman, P., Hellenbart,
V., Sedlačko, F. a kol. Vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (advokátska tarifa). Komentár. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2015,
s. 59)
44. S ohľadom na skutočnosť, že citovaný právny predpis rozlišuje situácie,
kedy je predmet právneho úkonu, o ktorého platnosti je vedené súdne konanie, peniazmi
oceniteľný, a kedy nie je, potom nemožno vychádzať z právneho názoru, podľa ktorého
vždy, keď je predmetom konania určenie neplatnosti zmluvy, nemožno tento predmet
peniazmi oceniť. Je teda potrebné v každom konkrétnom prípade skúmať, či možno predmet
právneho úkonu (t. j. plnenie) oceniť a v závislosti na tom stanoviť aj výšku náhrady trov
konania. Predmetom daného sporu (určenie neplatnosti kúpnej zmluvy) je tak hodnota
predmetu zmluvy, ktorá je určiteľná hodnotou nehnuteľnej veci, ktorá je nepochybne
peniazmi oceniteľná. Z uvedeného dôvodu nebolo možné vychádzať z tarifnej hodnoty
podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky tak, ako to posúdil okresný súd. Vzhľadom na uvedené
je na mieste aplikácia § 10 ods. 2 vyhlášky, keď pri náhrade trov konania sa za tarifnú
hodnotu veci v tomto prípade považuje všeobecná hodnota nehnuteľnosti vymedzenej
v kúpnej zmluve, ktorej určenie neplatnosti bolo predmetom daného sporu.
45. Ústavný súd už judikoval, že ak súd rozhodne o neplatnosti právneho úkonu,
okresný úrad vyznačí stav pred týmto právnym úkonom [§ 34 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov];
preto tento druh žaloby je svojím spôsobom žalobou o určenie vlastníckeho práva, ktorého
predmet je vždy oceniteľný peniazmi (I. ÚS 176/2017).
46. Na základe už uvedeného ústavný súd vyslovil, že okresný súd napadnutým
uznesením porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku
nálezu).
47. Ústavný súd vzhľadom na skutočnosti, na základe ktorých dospel k záveru
o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, už neskúmal opodstatnenosť tej časti ústavnej sťažnosti, kde sťažovateľ namieta
nesprávne právne posúdenie aj vo vzťahu ku skutočnosti, že okresný súd mu nepriznal
cestovné a náhradu za stratu času za úkon právnej služby – prevzatie a prípravu právneho
zastúpenia, a to z dôvodu, že vo veci bude opäť konať a rozhodovať okresný súd.
48. Keďže okresný súd napadnutým uznesením porušil základné právo sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil
toto rozhodnutie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
49. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 5 C 120/2018
z 31, júla 2018 a návrhu na jeho zrušenie „v spojitosti“ s napadnutým uznesením okresného
súdu, ústavný súd riadiac sa zásadou minimalizácie zásahov do rozhodnutí všeobecných
súdov tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel z dôvodu, že vo veci bude opätovne
rozhodovať sudca okresného súdu, ktorý bude oprávnený a povinný v plnom rozsahu
preskúmať uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 C 120/2018 z 31. júla 2018, ktoré bolo
vydané vyšším súdnym úradníkom [(§ 133 ods. 1 a contrario zákona o ústavnom súde);
bod 4 výroku nálezu].
V.
Trovy konania
50. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
51. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok roku 2018, ktorá bola
980 € a za I. polrok roku 2019, ktorá bola 1 062 €.
52. Ústavný súd vychádzal z obsahu spisu a priznal sťažovateľovi náhradu za tri
úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti
a vyjadrenie z 20. novembra 2020) v súlade § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c)
vyhlášky. Odmena za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2019 (2 x 163,33 €) spolu
s režijným paušálom (2 x 9,80 €) a odmena za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku
2020 (1 x 177 €) spolu s režijným paušálom (1 x 10,62 €) vrátane 20 % dane z pridanej
hodnoty, ktorej platiteľom je právny zástupca sťažovateľa (§ 18 ods. 3 vyhlášky),
spolu predstavuje sumu 640,65 € (bod 3 výroku nálezu).
53. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného
sporového poriadku).
54. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému
z účastníkov konania (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu