Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (29)III. ÚS 54/2019
PDF · 235.78 KB
No categories available
III. ÚS 54/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov
Petra Straku a Martina Vernarského prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti , , ,
zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Babčaníkom, Alžbetin Dvor 1348, Miloslavov,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Košice I č. k. 15 C 2/2011-261 zo 7. marca 2018 a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti , na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Košice I č. k. 15 C 2/2011-261 zo 7. marca 2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Košice I č. k. 15 C 2/2011-261 zo 7. marca 2018
z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti
, trovy konania v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat
centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. Martina Babčaníka, Alžbetin Dvor 1348,
Miloslavov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 54/2019-9 z 22. októbra 2019 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len ,,zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , (ďalej len
,,sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len ,,dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len ,,okresný súd“) č. k.
15 C 2/2011-261 zo 7. marca 2018 (ďalej len ,,napadnuté uznesenie okresného súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní
vo veci samej vystupovala sťažovateľka ako žalobca proti žalovanému, ktorým bol súdny
exekútor, neskôr proti jeho právnym nástupcom – žalovaným v 1. až 6. rade, o zaplatenie
sumy 19 916,35 € s príslušenstvom z dôvodu uplatnenia náhrady škody sťažovateľky
v dôsledku toho, že súdny exekútor po skončení exekúcie nevyúčtoval trovy exekúcie
a nevrátil nespotrebované preddavky na trovy exekúcie oprávnenému. Konanie bolo vedené
na okresnom súde a ukončené zamietnutím žaloby v celom rozsahu z dôvodu premlčania
nároku, čo bolo potvrdené v odvolacom konaní Krajským súdom v Košiciach (ďalej len
,,krajský súd“), pričom sťažovateľka rozsudok krajského súdu neúspešne napadla
aj dovolaním na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Na základe toho bolo následne
okresným súdom rozhodnuté o náhrade trov konania, a to tak, že uznesením okresného súdu
č. k. 15 C 2/2011-231 zo 16. januára 2018 vydaným vyšším súdnym úradníkom (ďalej
len ,,uznesenie vyššieho súdneho úradníka“) bol žalovaným priznaný nárok na náhradu trov
konania v plnej výške 12 631,38 €. Proti tomuto uzneseniu vyššieho súdneho úradníka
podala sťažovateľka na okresnom súde sťažnosť, o ktorej bolo rozhodnuté napadnutým
uznesením okresného súdu tak, že ju zamietol.
3. Sťažovateľka uviedla, že ešte pred vydaním uznesenia vyššieho súdneho úradníka
dala okresnému súdu písomné podanie z 11. augusta 2017, v ktorom sa vyjadrila k nároku
na náhradu trov konania. Ďalej uviedla: ,,Sťažovateľ okrem iného upozornil konajúci súd,
že vo vzťahu k maloletým účastníkom nebola súdu predložená platná plná moc, keďže plnou
mocou zo dňa 19.09.2011, na ktorú sa v tejto súvislosti právna zástupkyňa odvoláva, bola
právna zástupkyňa splnomocnená len na zastupovanie (ako
splnomocniteľ je výslovne a nespochybniteľne označená len ) a nie aj
na zastupovanie jej maloletých detí (mal. ). Sťažovateľ zdôraznil,
že ak právna zástupkyňa v čase uskutočnenia úkonov nepreukázala súdu oprávnenie
zastupovať maloletých účastníkov konania platnou plnou mocou, táto skutočnosť nemôže
byť na ťarchu Sťažovateľa a Sťažovateľ nemôže byť zaviazaný na náhradu trov, ktorých
vznik nebol preukázaný. Sťažovateľ tiež upozorňoval súd, že pokiaľ si žalovaní uplatnili
náhradu za zaplatený súdny poplatok, tento nemožno považovať za výdavok účelne
vynaložený na obranu práva. Konanie vo veci samej bolo totiž konaním o náhradu škody
pôsobenej orgánom verejnej moci a teda oslobodené od platenia súdnych poplatkov.
Skutočnosť, že žalovaný zaplatil súdny poplatok, ktorý platiť nemusel
a že v súlade so všeobecne platnou povinnosťou starostlivosti riadneho hospodára
nepožiadal súd riadne a včas o vrátenie bezdôvodne zaplateného poplatku, nemôže byť
na ťarchu Sťažovateľa a Sťažovateľ nemôže byť zaviazaný k náhrade tohto bezdôvodne
zaplateného súdneho poplatku.“ Dodala, že v rámci priznania náhrady trov konania
žalovaným bola sťažovateľka uznesením vyššieho súdneho úradníka zaviazaná na náhradu
trov konania, aj pokiaľ išlo o právne zastúpenie uvádzaných maloletých ako žalovaných
v 2. a 3. rade, ako aj na náhradu zaplateného uvádzaného súdneho poplatku vo výške
1 194,98 €.
4. Ako ďalej uviedla, v odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým
bola sťažovateľkina sťažnosť proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka zamietnutá,
sa okresný súd k jej uvedeným výhradám nijak nevyjadril. Dodala, že bolo povinnosťou
právnej zástupkyne preukázať súdu jej oprávnenie konať za účastníkov konania, v tomto
prípade za maloletých ako žalovaných v 2. a 3. rade, už v čase uskutočnenia úkonov, a preto
možno vyčísliť trovy právneho zastúpenia len vo vzťahu k zastúpeniu tých účastníkov
konania, vo vzťahu ku ktorým bola súdu preukázanú platná plná moc už v čase
uskutočnenia úkonov, a nemožno akceptovať dodatočné doloženie plnej moci po skončení
konania. Ďalej dodala, že v prípade náhrady trov za zaplatený súdny poplatok okresný súd
upozorňovala na účelnosť vynaložených trov konania a tiež opakovane upozorňovala,
že išlo o konanie o náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci a ako také bolo podľa
§ 4 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon
o súdnych poplatkoch“) od platenia súdnych poplatkov oslobodené. Doplnila, že tento
poplatok nebol pôvodný žalovaný povinný zaplatiť, a ak ho zaplatil, v súlade s § 11 ods. 1
zákona o súdnych poplatkoch mohol a mal požiadať o jeho vrátenie, tak ako to urobila
aj sťažovateľka, resp. v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia mal o vrátení
bezdôvodne zaplateného súdneho poplatku rozhodnúť okresný súd ex offo.
5. V závere sťažovateľka uviedla, že napadnuté uznesenie okresného súdu
neobsahuje žiadne vysvetlenie, ako okresný súd posúdil jej právne argumenty,
a pre absenciu riadneho odôvodnenia sa javí ako svojvoľné. Dodala, že v ňom absentuje
riadne odôvodnenie, ako sa okresný súd vysporiadal s jej námietkami týkajúcimi
sa priznania náhrady trov právneho zastúpenia vo vzťahu k maloletým ako žalovaným
v 2. a 3. rade bez preukázania ich vzniku, ako aj vo vzťahu k zaplatenému súdnemu
poplatku žalovaného bez preukázania jeho účelnosti.
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí veci na
ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
,,1. Základné právo spoločnosti na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uznesením
Okresného súdu Košice I. zo dňa 07.03.2018, č.k. 15C/2/2011-261, porušené BOLO.
2. Uznesenie Okresného súdu Košice I. zo dňa 07.03.2018, č.k. 15C/2/2011-261
sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Košice I. na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Košice I. je povinný zaplatiť spoločnosti
náhradu trov konania vo výške 390,50 Eur.“
II.
Vyjadrenie okresného súdu a písomné stanovisko sťažovateľky
7. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu z 25. októbra 2019 vyjadril
k ústavnej sťažnosti prípisom sp. zn. 1 Spr V 639/2019 z 20. novembra 2019, ktorý bol
ústavnému súdu doručený 26. novembra 2019. V predmetnom vyjadrení predseda
okresného súdu po zrekapitulovaní priebehu konania uviedol:
,,Predseda súdu ako orgán riadenia a správy súdu nemôže preskúmavať zákonnosť
rozhodnutia súdu v konkrétnej veci. Existencia opravných prostriedkov slúži na prípadnú
nápravu rozhodnutia, preto som toho názoru, že pokiaľ sa nepreukáže opak, platí,
že rozhodnutie súdu je zákonné.“
Súčasne predseda okresného súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania.
8. Ústavný súd listom zo 7. januára 2020 zaslal vyjadrenie okresného súdu právnemu
zástupcovi sťažovateľky s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 14 dní od doručenia
prípisu. Právny zástupca sťažovateľky sa k stanovisku okresného súdu vyjadril podaním
doručeným ústavnému súdu 14. januára 2020, v ktorom uviedol, že vo vyjadrení okresného
súdu absentuje vyjadrenie sa k vecnej stránke sťažovateľkou namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu, dodal, že vo svojom vyjadrení sa okresný súd
obmedzil len na opísanie procesných úkonov. Ďalej uviedol, že vzhľadom na uvedené
sa sťažovateľka v plnom rozsahu pridržiava svojich vyjadrení uvedených v podanej ústavnej
sťažnosti a trvajú na tom, že napadnutým uznesením okresného súdu došlo k porušeniu
sťažovateľkinho uvedeného základného práva podľa ústavy, ako aj jej práva podľa
dohovoru, a to v dôsledku absencie riadneho odôvodnenia vo vzťahu k podstatným
právnym argumentom sťažovateľky, zjavnej arbitrárnosti a svojvôle. Zároveň právny
zástupca sťažovateľky oznámil, že sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania.
9. Ústavný súd v súlade s ustanovením § 126 zákona o ústavnom súde 28. októbra
2019 zaslal zúčastneným osobám, v konaní vo veci samej žalovaní v 1. až 6. rade,
upovedomenie o podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľky a zároveň ich poučil, že majú
právo sa k nej vyjadriť, na čo im stanovil lehotu 10 dní od doručenia upovedomenia.
Zúčastnené osoby svoje právo podať vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľky
nevyužili.
10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel
k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 už citovaný zákon o ústavnom súde, ktorý sa pri
zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, použije
aj na konania začaté do 28. februára 2019 (§ 246 ods. 1 a 2).
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený...
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v namietanom porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu. Sťažovateľka
namietala, že v napadnutom uznesení okresného súdu absentuje riadne odôvodnenie,
ako sa okresný súd vysporiadal s jej námietkami týkajúcimi sa priznania náhrady trov
právneho zastúpenia vo vzťahu k maloletým ako žalovaným v 2. a 3. rade bez preukázania
ich vzniku, pretože podľa tvrdení sťažovateľky absentuje splnomocnenie pre právneho
zástupcu na ich zastupovanie v konaní a toto nebolo v čase vykonávania úkonov
preukázané, ako aj vo vzťahu k zaplatenému súdnemu poplatku žalovaného bez preukázania
jeho účelnosti. Namietala, že napadnuté uznesenie okresného súdu neobsahuje žiadne
vysvetlenie, ako okresný súd posúdil jej právne argumenty týkajúce sa uvedených
skutočností, a pre absenciu riadneho odôvodnenia ho považuje za svojvoľné.
17. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
18. Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej
ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy
len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152
ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c
ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť
pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (III. ÚS 298/2018).
19. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (I. ÚS 218/2019).
20. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (III. ÚS 314/2018).
21. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
22. Úlohou ústavného súdu bolo v danej veci preskúmať, či požadované limity
spravodlivého súdneho konania boli v prípade sťažovateľky dodržané a či sa náležité
posúdenie jej veci zároveň odrazilo aj v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých
pre vec právne a skutkovo relevantných otázok, teda aj v náležitom odôvodnení
napadnutého uznesenia okresného súdu.
23. Ako už bolo uvedené, sťažovateľka v sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho
úradníka namietala priznanie náhrady trov právneho zastúpenia vo vzťahu k maloletým
ako žalovaným v 2. a 3. rade bez preukázania ich vzniku, pretože podľa tvrdení
sťažovateľky absentuje splnomocnenie pre právneho zástupcu na ich zastupovanie v konaní
a toto nebolo v čase vykonávania úkonov preukázané, ako aj vo vzťahu k zaplatenému
súdnemu poplatku žalovaného bez preukázania jeho účelnosti. Okresný súd však
v napadnutom uznesení okresného súdu len stroho skonštatoval: ,,Po preštudovaní spisu...
má za to, že v uvedených bodoch, pri výpočte trov právneho zastúpenia žalovaného,
postupovala vyššia súdna úradníčka správne a v plnom rozsahu na uvedený postup
poukazuje. Súd prvej inštancie právne úkony... riadne definoval a preukázal aj dôvod,
na základe ktorého došlo k právnemu zastúpeniu žalovaného. Trovy konania, ktoré
je žalobca povinný nahradiť žalovaným, predstavujú účelne vynaložené trovy konania...
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody a citované zákonné ustanovenia súd sťažnosť žalobcu
zamietol.“ Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu,
ako aj námietok uplatnených zo strany sťažovateľky musí konštatovať, že v ňom absentuje
náležité zodpovedanie a vysporiadanie sa s uplatnenými námietkami zo strany
sťažovateľky, čo bolo v danom prípade povinnosťou zo strany okresného súdu. Okresný súd
len skonštatoval správnosť záverov vydaného uznesenia vyššieho súdneho úradníka.
Sťažovateľka pritom uviedla podstatné tvrdenia, ktoré si zasluhovali pozornosť okresného
súdu. Posúdenie veci sa tak zo strany okresného súdu neodrazilo v jasnom a zrozumiteľnom
zodpovedaní všetkých právnych a skutkovo relevantných otázok, čo sa v konečnom
dôsledku odrazilo v takom závažnom nedostatku napadnutého uznesenia okresného súdu,
ktoré zakladá namietané porušenie sťažovateľkou označeného základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
24. Skutočnosť, že ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava
iba výnimočne, ešte neznamená, že takýmito rozhodnutiami by nemohlo dôjsť k porušeniu
práv sťažovateľov. Ústavný súd už v minulosti rozhodol o porušení práv sťažovateľov
rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania, a to napríklad v prípadoch
nerešpektovania príslušných ustanovení zákona, resp. vyhlášky (II. ÚS 82/09,
I. ÚS 119/2012, II. ÚS 536/2018) a tiež v prípade nedostatočného odôvodnenia právnych
záverov všeobecného súdu (I. ÚS 423/2010) (IV. ÚS 513/2018).
25. Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnutým uznesením
okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj k porušeniu jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto
rozhodnutia).
V.
Zrušenie napadnutého uznesenia okresného súdu a ústavný príkaz opätovného
konania vo veci
26. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
27. Podľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie alebo
opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší
aj iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa
povaha zásahu.
Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
28. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením okresného súdu
bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto rozhodnutia).
VI.
Trovy konania
29. Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli
v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom pred ústavným súdom.
30. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
31. Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,vyhláška“) je odmena advokáta
(základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z
výpočtového základu.
32. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá
bola 921 €, keďže ústavný súd priznal náhradu trov konania za dva úkony právnej služby
(prevzatie a príprava zastupovania a podanie ústavnej sťažnosti), ktoré boli vykonané v roku
2018. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2018 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky
predstavuje sumu 153,50 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,21 €
(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 162,71 € za jeden úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2018. Keďže právny zástupca sťažovateľky je platcom dane z pridanej
hodnoty (ďalej len ,,DPH“), uvedená suma bola navýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18
ods. 3 vyhlášky. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH tak v konaní
pred ústavným súdom predstavujú celkovú sumu 390,50 € (bod 3 výroku tohto
rozhodnutia). Podanie právneho zástupcu sťažovateľky ústavnému súdu doručené
14. januára 2020 neobsahovalo žiadne nové skutočnosti významné pre rozhodnutie
ústavného súdu, preto ústavný súd odmenu zaň nepriznal.
33. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
34. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu