Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)IV. ÚS 654/2020
PDF · 389.3 KB
No categories available
IV. ÚS 654/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom
Vanekom, Potočná 85, Skalica, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu
Skalica č. k. 7 C 14/2018-285 z 13. júla 2020 a č. k. 7 C 14/2018-300 zo 16. septembra
2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. novembra 2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu
Skalica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 14/2018-285 z 13. júla 2020 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka“) a uznesením okresného súdu č. k.
7 C 14/2018-300 zo 16. septembra 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie vydané
sudcom“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako
žalobca na okresnom súde domáhal proti žalovanému zaplatenia peňažnej sumy vo výške
15 000 eur s príslušenstvom. Sťažovateľ vo veci nemal úspech a bol zaviazaný na náhradu
trov konania v prospech žalovaného v rozsahu 100 %. Okresný súd napadnutým
rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka uložil sťažovateľovi zaplatiť žalovanému náhradu
trov konania v sume 7 455,39 eur. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka okresného
súdu podal sťažovateľ sťažnosť. Napadnutým rozhodnutím okresného súdu vydaným
sudcom bola jeho sťažnosť zamietnutá.
3. Sťažovateľ uvádza, že okresný súd nesprávnym spôsobom vyčíslil náhradu trov
konania, pretože zohľadnil aj úkony právnej pomoci, ktoré neboli účelne vynaložené
a nesúviseli s prejednávanou vecou.
4. Konkrétne rozporuje úkon právnej služby oznámenie o prevzatí právneho
zastúpenia a žiadosť o predĺženie lehoty zo 6. augusta 2018 z dôvodu, že nemal súvis
s vecou samou, ďalej neuznáva spolu šesť úkonov právnej služby spočívajúcich v porade
s klientom, pretože prvá z nich sa mala konať bezprostredne po prevzatí a príprave právneho
zastúpenia, vo vzťahu k ďalším poradám nebola preukázaná ich účelnosť, rovnako
spochybňuje úkon vykonaný protistranou v súvislosti s oznámením mena a priezviska
svedka, keďže k jeho výsluchu ani nedošlo, a nesúhlasí ani s priznaním odmeny za úkon
právnej služby vykonaný v súvislosti s podaním vzájomnej žaloby a v súvislosti s podaním
návrhu na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
5. Neúčelnosť, resp. neodôvodnenosť povinnosti nahradenia trov právneho
zastúpenia za už uvedené úkony právnej služby spochybňoval sťažovateľ už v sťažnosti
podanej proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka. Jeho sťažnosti nebolo vyhovené,
okresný súd nezodpovedal na argumenty predložené sťažovateľom, čím je napadnuté
rozhodnutie okresného súdu vydané sudcom nedostatočne odôvodnené a negatívnym
spôsobom zasahuje do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie, ako aj do základného práva vlastniť majetok a práva
na pokojné užívanie majetku.
6. Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd uložil okresnému súdu dočasne sa zdržať
výkonu právoplatného rozhodnutia, a zároveň žiada, aby aj tretím osobám uložil dočasne sa
zdržať oprávnenia priznaného právoplatným rozhodnutím, čo odôvodňuje výškou trov
konania, ktorá je pre neho likvidačná, pričom odloženie výkonu rozhodnutia nespôsobí
žalovanému, resp. jeho právnemu zástupcovi takú ujmu, aká by mohla byť spôsobená
výkonom tohto rozhodnutia.
7. Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ vo veci samej domáha, aby
ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím vyššieho súdneho
úradníka a napadnutým rozhodnutím vydaným sudcom, pričom ich obe žiada zrušiť a vec
vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ si zároveň uplatňuje nárok na náhradu
trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa § 129 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa
odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia
alebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore
s verejným záujmom.
14. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spravodlivosti.
17. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je
tvrdené porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka a napadnutým
rozhodnutím vydaným sudcom z dôvodu, že okresný súd sa podľa sťažovateľa
nevysporiadal s jeho námietkami smerujúcimi proti jednotlivým úkonom právnej služby
poskytovaným právnym zástupcom protistrane, ktoré považoval za neúčelné, resp.
nesúvisiace s prejednávanou vecou. Sťažovateľ sa domáha odkladu vykonateľnosti
napadnutých rozhodnutí v súlade s § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľ mal
zrejme na mysli § 129 zákona o ústavnom súde, odklad vykonateľnosti bol upravený v § 52
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení účinnom
do 28. februára 2019, ktorý bol s účinnosťou od 1. marca 2019 nahradený zákonom
o ústavnom súde.
III.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka
19. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka ústavný súd
konštatuje, že primárne bolo úlohou okresného súdu v rámci konania o sťažnosti podanej
sťažovateľom proti napadnutému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka posúdiť
predmetné rozhodnutie. Ak teda právny poriadok umožňoval sťažovateľovi domôcť sa
ochrany základných práv proti ich porušeniu rozhodnutím okresného súdu podaním
sťažnosti, teda v konaní vedenom pred všeobecnými súdmi, potom podľa čl. 127 ods. 1
ústavy niet právomoci ústavného súdu na poskytnutie takejto ochrany.
20. Vzhľadom na to, že je úlohou nielen ústavného súdu, ale aj všeobecných súdov
poskytovať ochranu základným právam, ústavný súd v duchu zásady sebaobmedzenia
s ohľadom na princíp subsidiarity odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti z uvedených
dôvodov (bod 19 tohto odôvodnenia) podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím vydaným sudcom
21. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania
v súlade so zákonom (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Robins c. Spojené
kráľovstvo z 23. 9. 1997, č. 22410/93). Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými
súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého
súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava
rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania, keďže táto problematika by mohla
dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade, že postup všeobecného súdu extrémne
vybočuje z pravidiel upravujúcich súdne konanie v dôsledku jeho závažného pochybenia
22. Na účely posúdenia relevantnosti námietok sťažovateľa formulovaných
v ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu vydanému sudcom sa ústavný súd
oboznámil s jeho obsahom.
23. K úkonu právnej služby oznámeniu o prevzatí právneho zastúpenia a žiadosti
o predĺženie lehoty zo 6. augusta 2018 okresný súd uviedol, že tento úkon nebol
žalovanému priznaný, keďže nesúvisel s vecou samou.
24. K sporným šiestim úkonom právnej služby spočívajúcim v porade s klientom
okresný súd poukázal na § 13a ods. 1 písm. b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom žalovaný
svojím podpisom potvrdil uskutočnenie týchto porád, na ktoré mal ako klient v rámci
poskytnutia právnych služieb advokátom nárok.
25. Úkon právnej pomoci spočívajúci v oznámení mena a priezviska svedka okresný
súd vyhodnotil ako účelne vynaložený, keďže strana konania má právo navrhovať
vykonanie dôkazov, ktorými sleduje bránenie svojho práva, s čím jej môžu vzniknúť aj
náklady, bez ohľadu na to, ako súd v konečnom dôsledku posúdi tento návrh na vykonanie
dokazovania.
26. Napokon sa okresný súd vysporiadal aj s tvrdenou neúčelnosťou úkonu právnej
služby vykonaného v súvislosti s podaním vzájomnej žaloby a v súvislosti s podaním
návrhu na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, keď uviedol, že žalovaný v priebehu
konania doručil súdu vzájomnú žalobu, pretože počas konania vyšlo najavo, že žalovaný má
proti žalobcovi vzájomnú pohľadávku súvisiacu s predmetom konania. Vzhľadom
na spornosť tejto pohľadávky okresný súd vylúčil tento nárok na samostatné konanie vedené
na okresnom súde pod sp. zn. 2 C 12/2019 s poukazom na zásadu hospodárnosti konania. Aj
napriek vylúčeniu nároku žalovaného na samostatné konanie bol tento úkon účelný a súvisel
s predmetom tohto konania. V súvislosti s podanou vzájomnou žalobou podal žalovaný aj
návrh na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ktorému súd v plnom rozsahu
vyhovel, a preto aj tento úkon spĺňal náležitosti v zmysle vyhlášky.
27. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa s námietkami sťažovateľa, ktoré
sťažovateľ formuloval už v sťažnosti smerovanej proti napadnutému rozhodnutiu vyššieho
súdneho úradníka a následne aj v podanej ústavnej sťažnosti, vysporiadal v súlade
s príslušnou právnou úpravou, t. j. § 251 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ako aj s § 13a vyhlášky, a odôvodnenie
tohto rozhodnutia nepredstavuje extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcich civilné
sporové konanie.
28. Nemožno prisvedčiť názoru sťažovateľa, že okresný súd napadnuté rozhodnutie
o sťažnosti neodôvodnil. Okresný súd sa jednotlivo vyrovnal s námietkami sťažovateľa, a to
spôsobom, ktorý neodporuje zákonu, je preskúmateľný a ústavne udržateľný. V zmysle
§ 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Okresný súd
sťažovateľom rozporované úkony právnej služby vyhodnotil ako účelne vynaložené
a hospodárne. Najmä vo vzťahu k posledným dvom rozporovaným úkonom právnej služby
ústavný súd uvádza, že okolnosti uvedené vo vzájomnom návrhu mohli byť súdom
vyhodnotené aj v rámci prebiehajúceho konania, pričom bolo v právomoci súdu rozhodnúť
aj o vylúčení vzájomnej žaloby na samostatné konanie. Návrh na oslobodenie od súdnych
poplatkov má význam z hľadiska poplatkovej povinnosti žalovaného pre prípad, ak by tento
nebol v spore úspešný a chcel by iniciovať odvolacie, resp. dovolacie konanie, teda tento
úkon je spojený s prístupom žalovaného k súdu, k odvolaciemu, resp. dovolaciemu konaniu.
K sporným poradám advokáta s klientom je potrebné dodať, že tieto úkony právnej služby
spĺňali aj podmienku podľa § 13a ods. 3 vyhlášky, teda medzi jednotlivými poradami došlo
k inému úkonu právnej služby, a to k účasti na nariadenom pojednávaní vo veci samej, resp.
k podaniu vyjadrenia vo veci samej. Podobne vo vzťahu k oznámeniu mena a priezviska
svedka podľa názoru okresného súdu toto podanie spĺňalo podmienky písomného podania
vo veci samej podľa § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky. Aj v prípade pochybnosti o účelnosti
naposledy uvedeného úkonu vo vzťahu k uplatňovaniu, resp. bráneniu práva v spore nie je
možné iba na tejto pochybnosti založiť záver o porušení označených práv, keďže jej
intenzita nedosahuje ústavnoprávny rozmer, a preto ani neumožňuje zásah ústavného súdu
do právoplatného rozhodnutia okresného súdu vydaného sudcom.
29. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
30. Na základe uvedeného ústavný súd musel ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti
namietajúcej porušenie základného práva čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozhodnutím vydaným sudcom odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú, pretože neidentifikoval žiadne porušenie sťažovateľom označených práv.
Rovnaký záver možno vysloviť aj vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu z dôvodu, že zásah do majetkovej sféry sťažovateľa nebol
vyhodnotený ako priečiaci sa označeným právam.
31. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už pri jej
predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci
stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu