Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 558/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Rímskokatolíckej cirkvi, Bratislavskej arcidiecézy, Špitálska 7, Bratislava, zastúpenej MAPLE & FISH s.r.o., Žižkova 22B, Bratislava, proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV č. k. -1769 z 15. mája 2026 v spojení s opravným uznesením č. k. -1783 zo 4. júna 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu bola 31. júla 2026 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením mestského súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia v spojení s opravným uznesením. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd napadnuté uznesenie v spojení s opravným uznesením zrušil, vec vrátil mestskému súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa proti žalovanému Slovenskej republike, za ktorú koná Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky, Námestie Alexandra Dubčeka 1, Bratislava, IČO 00 151 491 (ďalej len „žalovaný“), domáhala žalobou z 30. decembra 2005 určenia, že je vlastníkom pozemku registra „ “ s parcelným číslom , 2 druh pozemku ostatné plochy, vo výmere mnachádzajúcom sa v katastrálnom území Staré Mesto, vedenom toho času na liste vlastníctva č. , aktuálne na liste vlastníctva č. (ďalej len „pozemok“).

3. Okresný súd Bratislava I prvým rozsudkom č. k. -682 z 28. novembra 2014 vyhovel žalobe v celom rozsahu a rozhodol tak, že za vlastníka pozemku určil sťažovateľku a priznal jej nárok na náhradu trov konania vo výške 53 932,42 eur spolu za 16 úkonov právnej služby.

4. Proti tomuto prvému rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný 13. januára 2015 odvolanie.

5. Krajský súd v Bratislave rozhodol uznesením č. k. -745 z 30. marca 2017 tak, že rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Okresný súd po vrátení veci vykonal niekoľko ďalších pojednávaní, pričom takmer na každom oznámil sťažovateľke predbežný právny názor, ktorý bol vždy modifikovaný a zároveň nesúladný so záväznými inštrukciami odvolacieho súdu, na čo sťažovateľka upozorňovala. Zároveň súd prvej inštancie niekoľkokrát sám vyzval sťažovateľku na zaujatie písomného stanoviska. Sťažovateľka v nadväznosti na to predložila súdu prvej inštancie viaceré vyjadrenia a dôkazy.

7. Napokon okresný súd rozhodol druhým rozsudkom č. k. -1313 z 25. augusta 2020 tak, že žalobu zamietol z dôvodu jej podania neoprávnenou osobou.

8. Sťažovateľka podala proti druhému rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie 10. novembra 2020.

9. Krajský súd o odvolaní rozhodol rozsudkom č. k. -1419 z 21. júla 2022, ktorým zmenil zamietavý druhý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že vyhovel žalobe sťažovateľky.

10. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný 3. októbra 2022 dovolanie.

11. Najvyšší súd Slovenskej republiky o dovolaní rozhodol rozsudkom sp. zn. z 30. mája 2024 tak, že dovolanie žalovaného zamietol a sťažovateľke priznal náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu.

12. Sťažovateľka 24. júla 2024 vyčíslila trovy prvoinštančného, odvolacieho a aj dovolacieho konania vo výške 199 406 eur.

13. Mestský súd uznesením č. k. -1657 z 20. februára 2025, ktoré vydal vyšší súdny úradník, rozhodol tak, že žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť sťažovateľke náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania vo výške 70 828,85 eur.

14. Sťažovateľka podala 14. marca 2025 proti uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom sťažnosť, ktorou si uplatňovala proti žalovanému náhradu trov konania vo výške 193 581,53 eur.

15. Súčasne podal sťažnosť aj žalovaný.

16. Mestský súd rozhodol o sťažnostiach napadnutým rozhodnutím tak, že zmenil uznesenie vydané vyšším súdnym úradníkom tak, že priznal sťažovateľke náhradu trov konania vo výške 54 274,02 eur.

II. Argumentácia sťažovateľky

17. Podstatou argumentácie sťažovateľky je skutočnosť, že podľa jej názoru je napadnuté rozhodnutie v spojení s opravným uznesením arbitrárne a nepreskúmateľné.

18. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že napriek tomu, že v sťažnosti a následne aj vo vyjadrení z 19. februára 2026 podrobne rozobrala jednotlivé nepriznané úkony právnej služby,

ich právnu kvalifikáciu podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), okolnosti ich vykonania, ich procesný význam, ako aj ich súvislosť s uplatňovaním vlastníckeho práva k pozemku, mestský súd sa s podstatnou časťou tejto argumentácie nevysporiadal ústavne súladným spôsobom.

19. Podľa sťažovateľky mestský súd pri posudzovaní účelnosti jednotlivých úkonov právnej služby nevychádzal výlučne zo zákonných kritérií stanovených v (ďalej aj „“), ale vo viacerých prípadoch založil svoje závery na úvahe, že určitá argumentácia mohla byť zo strany sťažovateľky predložená už skôr, mohla byť obsiahnutá v inom podaní alebo mohla byť prednesená na pojednávaní bez toho, aby vysvetlil, prečo považuje predmetný úkon právnej služby za neúčelný alebo neodôvodnený. Takéto kritériá podľa názoru sťažovateľky nevyplývajú ani z , ani z vyhlášky č. a nemôžu predstavovať zákonný dôvod na nepriznanie náhrady trov úspešnej strane sporu.

20. Podľa názoru sťažovateľky mestský súd v napadnutom rozhodnutí neposudzoval všetky úkony právnej služby individuálne a dôsledne, ale pri viacerých skupinách úkonov použil všeobecné a abstraktné odôvodnenie bez zohľadnenia ich konkrétneho obsahu, účelu a okolností ich vykonania. Osobitne pritom opomenul skutočnosť, že viaceré podania boli vypracované v reakcii na procesný postup súdu, na jeho výzvy alebo na predbežné právne názory oznámené počas súdneho konania. Zákon neukladá strane sporu povinnosť koncentrovať všetku argumentáciu výlučne do žaloby alebo do prvých podaní v konaní.

21. Podľa sťažovateľky mestský súd pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania nepriznal sťažovateľke náhradu za značnú časť ňou uplatnených úkonov právnej služby napriek tomu, že sťažovateľka bola v základnom konaní úspešná v plnom rozsahu a napadnuté uznesenie neposkytuje ústavne akceptovateľné dôvody na nepriznanie náhrady trov konania za úkony právnej služby. Viaceré podania, za ktoré jej mestský súd nepriznal nárok na náhradu trov, boli vyhotovené práve preto, lebo súd sťažovateľku vyzval alebo jej poskytol priestor na zaujatie stanoviska k predbežnému právnemu posúdeniu veci. Išlo najmä o úkon 7 (vyjadrenie k výzve súdu zo 6. septembra 2006), úkon 25 (vyjadrenie k žiadosti súdu z 9. septembra 2014), úkon 32 (súhrnné vyjadrenie k súdnemu konaniu z 9. augusta 2018) a úkon 36 (doloženie dôkazov na výzvu súdu zo 6. decembra 2019).

22. Napadnuté rozhodnutie sťažovateľka považuje za arbitrárne, nedostatočne odôvodnené, vnútorne rozporné. Mestský súd pri posudzovaní účelnosti trov konania aplikoval svojvoľné kritériá, ktoré nevyplývajú zo zákona, a formalisticky odmietol tiež nárok na náhradu trov za procesné úkony (úkony 19, 30, 45, pri ktorých bola uplatnená odmena iba vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny) a úkony smerujúce na iný orgán (úkony 15 – zápis poznámky do katastra nehnuteľností o prebiehajúcom súdnom konaní a úkon 42 – návrh na záznam vlastníckeho práva sťažovateľky do katastra nehnuteľností na základe právoplatného rozhodnutia súdu).

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

23. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie základných práv podľa , , práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením mestského súdu v spojení s opravným uznesením, ktorým bolo zmenené uznesenie mestského súdu vydané vyšším súdnym úradníkom o výške náhrady trov konania.

24. Z podstaty sťažnostnej argumentácie vyplýva subjektívna nespokojnosť sťažovateľky s určením výšky náhrady trov konania z dôvodu, že mestský súd nepriznal trovy právneho zastúpenia za všetky sťažovateľkou uplatnené úkony právnej služby.

25. Ústavný súd prioritne uvádza, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (). Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neudržateľné (podobne aj ).

26. Vo vzťahu k a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

27. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997). Ide o rozhodovanie pred všeobecnými súdmi, ktoré je zásadne výsadou, kde sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania, keďže táto problematika by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade, že postup všeobecného súdu extrémne vybočuje z pravidiel upravujúcich súdne konanie v dôsledku jeho závažného pochybenia (, , , ).

28. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením mestského súdu v spojení s opravným uznesením, aby v kontexte jeho obsahu vyhodnotil obsah námietok prezentovaných sťažovateľkou v ústavnej sťažnosti. Zároveň posúdil zlučiteľnosť obsahu napadnutého uznesenia v spojení s opravným uznesením s limitmi vyjadrenými v , , čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ktorých porušenie sa namieta. Inými slovami, posudzoval ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia v spojení s opravným uznesením.

29. Mestský súd v napadnutom uznesení uviedol, že súd prehodnotil nepriznanie odmeny za úkony (ako ich sťažovateľka uviedla vo svojom vyčíslení) 10 – vyjadrenie k podaniu žalovaného 1 z 30. mája 2007 a 34 – vyjadrenie sťažovateľky na výzvu súdu k predbežnému právnemu posúdeniu

veci z 10. apríla 2019. Súd dal do pozornosti k úkonom 10 a 11, že sťažovateľka mohla uvedené podania spojiť do spoločného vyjadrenia k podaniu žalovaného 1 a žalovaného 3, pričom takto dochádza k navyšovaniu trov konania na úkor žalovaného. Pri ďalších nepriznaných úkonoch právnej služby sa súd stotožnil s odôvodnením v uznesení vyššieho súdneho úradníka v bodoch 13, 13.1, 13.2 a 13.3. Súd nerozporoval, že nepriznané právne úkony boli vykonané na účely uplatňovania práva, ale zároveň bolo potrebné zohľadniť efektivitu a hospodárnosť pri ich samotnom uskutočňovaní a následne ich uplatňovaní v rámci trov konania. Bolo potrebné vyhodnocovať, ktoré úkony bolo možné spojiť už s predošlými úkonmi (podaniami/prednesmi na pojednávaniach), ktoré úkony vznikli nedbalosťou strán, resp. strany na ne odkazovali alebo boli doručované postupne, resp. na výzvu súdu, preto nebolo možné priznať odmenu za každý vyčíslený úkon, keď úkon bol tzv. „rozdrobený“ do viacerých úkonov, čo je v rozpore so zásadou hospodárnosti, aby sa konanie viedlo efektívne, rýchlo a s čo najmenšími nákladmi (bod 10.1 odôvodnenia).

30. Na účely posúdenia ústavnej sťažnosti sťažovateľky sa ústavný súd podrobne oboznámil tiež s obsahom odôvodnenia uznesenia mestského súdu, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. V odôvodnení tohto uznesenia sa k námietkam sťažovateľky uvádza, že vypracovanie právneho rozboru veci (stručné stanovisko k písomnému vyjadreniu, ktoré spochybňuje postup v podanej určovacej žalobe) zo 4. augusta 2006, písomné podanie na inom orgáne (návrh na vykonanie záznamu) zo 6. septembra 2022, písomné podanie na inom orgáne (návrh na zápis začatia súdneho konania) zo 6. novembra 2008 a písomné podanie protistrane (návrh na mimosúdne urovnanie) zo 16. júla 2012 súd nevyhodnotil ako odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Písomné podanie (návrh na zmenu žalobného návrhu) z 25. augusta 2006, písomné podanie (stručný prehľad vývoja právnych vzťahov – podklady na pojednávanie 5. septembra 2006) zo 4. septembra 2006, písomné podanie (vyjadrenie k výzve súdu z 25. septembra 2006), písomné podania (vyjadrenie k súdnemu konaniu) z 28. marca 2007, 3. septembra 2007, zo 14. marca 2014, 17. marca 2009, z 9. augusta 2018, písomné podanie (súhrnné vyjadrenie k otázke vydržania) z 28. júna 2019, písomné podanie (návrh na zmenu žaloby) z 18. marca 2014, písomné podanie (vyjadrenie na výzvu súdu k predbežnému právnemu posúdeniu veci) z 10. apríla 2019, písomné podanie (vyjadrenie k predbežnému právnemu posúdeniu veci súdu uvedenému na pojednávaní 9. júna 2020) z 11. augusta 2020 súd nevyhodnotil ako odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v danom konaní, keďže obsah týchto podaní mala/mohla sťažovateľka, ak by konala s náležitou starostlivosťou a v súlade s princípom hospodárnosti, uviesť už v rámci svojej žaloby, prípadne doplnenia žaloby alebo na pojednávaniach (5. septembra 2006, 5. apríla 2007, 4. septembra 2007, 14. marca 2014, 8. januára 2019, 9. júna 2020). Žalovanému ako neúspešnej strane v danom konaní, proti ktorému má úspešná strana – žalobca nárok na náhradu trov konania, nemožno uložiť automaticky nahradiť trovy konania za všetky úkony, a to každé podanie, ktoré sťažovateľka v postavení žalobcu podávala v priebehu konania, keďže súd vyhodnocuje každý úkon samostatne v súvislosti s prebiehajúcim konaním, pričom podania, ktoré mohli byť uvedené už v samotnej žalobe alebo na pojednávaní, súd nepriznal, pretože by tak nepriamoúmerne zaťažil neúspešného účastníka. Súd nepriznal náhradu trov za úkony: písomné podanie (vyjadrenie k podaniu žalovaného 1 z 2. apríla 2007) z 30. mája 2007 a písomné podanie na súde vo veci samej (vyjadrenie k podaniu žalovaného 3 z 19. apríla 2007) z 31. mája 2007, keďže na uvedené vyjadrenie nebola zo strany súdu sťažovateľka vyzvaná a v danom čase bola už

upovedomená o pojednávaní 7. júna 2007, kde mohla vzhľadom na hospodárnosť a neúčelné navyšovanie trov konania uvedené vyjadrenia predniesť (body 13 a 13.1 odôvodnenia).

31. Mestský súd na námietky sťažovateľky v odôvodnení uznesenia, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, ďalej reagoval tak, že úkony právnej služby: písomné podanie na súde vo veci samej (oznámenie o zmene názvu účastníka konania, vyjadrenie sa k súdnemu konaniu) z 27. novembra 2008, písomné podanie (čiastočné späťvzatie návrhu) z 2. novembra 2010, písomné podanie (doplnenie vyjadrenia k odvolaniu žalovaného o nové dôkazy) z 24. februára 2015, písomné podanie na súde (návrh na zabezpečenie dôkazu, doloženie rozsudku najvyššieho súdu) z 27. marca 2015, písomné podanie (vyjadrenie sťažovateľky k vyjadreniu žalovaného zo 16. decembra 2022 v dovolacom konaní) zo 16. marca 2023 súd nevyhodnotil ako odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v konaní, keďže uvedené podania sťažovateľka podávala z vlastnej iniciatívy. Súd nepriznal náhradu trov konania za úkony: písomné podanie na súde (žiadosť o konanie a skoré rozhodnutie vo veci) z 9. marca 2017, písomné podanie na súde (žiadosť o urýchlené konanie vo veci a vydanie rozhodnutia) z 11. decembra 2023, písomné podanie na súde (žiadosť o rozhodnutie o návrhu na zmenu účastníka konania) z 25. januára 2010, keďže nejde o podania vo veci samej. K podaniam, za ktoré sťažovateľka žiada priznať náhradu, a to: písomné podanie (vyjadrenie k žiadosti súdu z 9. septembra 2014) z 15. októbra 2014, písomné podanie (doloženie dôkazov na výzvu súdu) zo 6. decembra 2019, súd na základe vyhodnotenia týchto výziev uviedol, že uvedenými výzvami súd žiadal sťažovateľku o doloženie/doplnenie jej predchádzajúcich tvrdení, aby predložila dôkazy, ktoré preukážu tvrdenia ňou uvádzané a ktoré mali byť už súčasťou žaloby, prípadne ďalších podaní adresovaných súdu, takéto podania nemožno hodnotiť ako účelne vynaložené výdavky sťažovateľky, doloženie dôkazov by v danom prípade nemalo byť na ťarchu neúspešného účastníka (body 13.2 a 13.3 odôvodnenia).

32. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tejto ústavnej sťažnosti preskúmal obsah napadnutého uznesenia mestského súdu v spojení s opravným uznesením a nezistil žiadnu pochybnosť o jeho ústavnej konformite. Postup mestského súdu pri určovaní výšky trov konania a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nevykazujú známky ústavnej neudržateľnosti vzhľadom na argumentáciu mestského súdu týkajúcu hospodárnosti a neúčelného navyšovania trov konania.

33. Ústavný súd sa nestotožnil s názormi sťažovateľky prezentovanými v ústavnej sťažnosti o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Z uvedených dôvodov ústavný súd považuje argumentáciu mestského súdu pri určovaní výšky náhrady trov konania v danom prípade za ústavne udržateľnú. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia mestského súdu predstavuje logické, vyvážené a komplexné zhodnotenie uplatnených trov. Sťažovateľkino právo na náhradu trov nebolo odmietnuté ako také, ale konajúci súd uplatnil ústavne konformný materiálny korektív s cieľom zabrániť zneužitiu inštitútu náhrady trov konania neprimeraným uplatňovaním procesne nadbytočných a neefektívnych úkonov.

34. Z uvedených dôvodov nemožno v postupe všeobecného súdu konštatovať akúkoľvek arbitrárnosť alebo popretie spravodlivosti. Na pripomenutie ústavný súd dodáva, že princíp úspechu vo veci, ktorý je východiskom pre priznanie náhrady trov konania, nie je absolútny a podlieha materiálnemu korektívu účelnosti. Všeobecný súd vyhodnocuje každý úkon samostatne v súvislosti s prebiehajúcim konaním. Neúspešná strana nemá byť nepriamo úmerne zaťažovaná procesnou taktikou pravidelného a postupného dopĺňania podaní zo strany žalobcu.

35. Mestský súd vo svojich rozhodnutiach ústavne konformným spôsobom poukázal na to, že sťažovateľka rozdrobila podania do viacerých úkonov, čo je v rozpore so zásadou hospodárnosti, podľa ktorej sa má konanie viesť efektívne, rýchlo a s čo najmenšími nákladmi. Z hľadiska ochrany sťažovateľkou označených práv ústavný súd konštatuje, že do práva sťažovateľky ako úspešnej strany v konaní nebolo zasiahnuté arbitrárne, ak všeobecný súd odmietol priznať odmenu za niektoré úkony právnej služby a adekvátne to zdôvodnil.

36. Pokiaľ ide o nedostatok týkajúci sa koncentrácie a včasnosti tvrdení sťažovateľky, mestský súd logicky nepriznal náhradu trov za podania, ktorých obsah mala a mohla sťažovateľka uviesť už v samotnej žalobe, v doplnení žaloby alebo priamo na pojednávaniach. Čo sa týka doloženia dôkazov na výzvu súdu, všeobecný súd ústavne udržateľne uzavrel, že sťažovateľka mala povinnosť predložiť dôkazy preukazujúce jej tvrdenia už ako súčasť žaloby, a preto takéto oneskorené dokladanie nesmie ísť na ťarchu neúspešnej strany.

37. Aj keď sťažovateľkou označená judikatúra východiskovo považuje podania realizované na výzvu súdu za účelné, nemôže to znamenať, že označenie podania ako odpovede na výzvu bez ďalšieho zakladá nezvratný nárok na náhradu trov konania. V posudzovanom prípade mestský súd nevychádzal iba z formálneho označenia výzvy. Zistil, že súd výzvami požadoval doplnenie alebo preukázanie predchádzajúcich tvrdení sťažovateľky a predloženie dôkazov, ktoré mohla pri náležitej starostlivosti predložiť už so žalobou. Podľa mestského súdu teda potreba ďalšieho úkonu nevznikla v dôsledku novej procesnej situácie vytvorenej súdom alebo protistranou, ale v dôsledku neúplného splnenia sťažovateľkinej povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti. Takýto záver nepopiera, že advokát na výzvu reagoval a že úkon mohol byť vo vzťahu medzi ním a klientom odplatný. Vyjadruje iba hodnotenie, že náklady na odstránenie predchádzajúcej neúplnosti vlastného procesného postupu nemožno bez ďalšieho preniesť na protistranu. Ústavný súd považuje takéto závery mestského súdu za ústavne udržateľné.

38. Ústavný súd konštatuje, že právo na súdnu ochranu, rovnosť účastníkov, kontradiktórnosť, ako aj koncentrácia sú ústavné princípy, ktoré sa nevyhnutne premietajú aj do rozhodovania o trovách konania. Selekcia a odopretie priznania náhrady za uvedené „rozdrobené“ úkony zo strany mestského súdu sleduje legitímny cieľ ochrany pred zneužitím práva a spĺňa kritériá spravodlivosti. Zákonná definícia explicitne viaže trovy konania výlučne na tie výdavky, ktoré vzniknú priamo v danom súdnom konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Ústavný súd preskúmal prístup mestského súdu k posúdeniu úkonov nespadajúcich do tejto kategórie a dospel k záveru, že výklad podaný všeobecným súdom nevykazuje znaky extenzívnej reštrikcie ani formálneho zlyhania. Pokiaľ ide o úkony smerujúce k iným orgánom verejnej moci, mestský súd oprávnene nevyhodnotil ako účelne vynaložené výdavky v danom súdnom konaní tie úkony právnej služby, ktoré boli adresované iným inštitúciám, konkrétne návrh na zápis začatia súdneho konania a návrh na vykonanie záznamu podané na katastri nehnuteľností.

39. Samotný nesúhlas sťažovateľky s tým, ako mestský súd vyhodnotil nevyhnutnosť a hospodárnosť jednotlivých úkonov, nezakladá porušenie ani čl. 6 ods. 1 dohovoru. Závery mestského súdu majú oporu v a v potrebe zabrániť prenášaniu nadbytočných alebo rozdrobených nákladov na protistranu. Nejde preto o svojvoľnú redukciu trov ani o extrémne vybočenie z pravidiel rozhodovania, ale o uplatnenie zákonného kritéria účelnosti.

40. Ústavný súd uzatvára, že ochrana poskytovaná podľa a čl. 6 ods. 1 dohovoru negarantuje advokátovi úspešnej strany automatickú náhradu akéhokoľvek úkonu, ktorý v súvislosti s klientskou vecou učiní. Prísne rozlišovanie medzi podaniami vo veci samej, ktoré reálne posúvajú spor k meritórnemu rozhodnutiu, a sprievodnými procesnými úkonmi je plne v kompetencii všeobecného súdu. Jeho rozhodnutie nepriznať náhradu za takéto úkony, obzvlášť ak bolo racionálne zdôvodnené, ako to bolo v danom prípade, nepredstavuje odopretie spravodlivosti.

41. S poukazom na už uvedené závery ústavný súd sťažovateľkou uplatnené námietky považuje za nedôvodné a nesignalizujúce takú priamu príčinnú súvislosť s možným porušením základných práv sťažovateľky podľa , , práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol vysloviť ich porušenie.

42. Vychádzajúc z uvedeného, pri predbežnom prerokovaní ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2026

Miroslav Duriš predseda senátu