Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 23/98
PDF · 220.64 KB
No categories available
PL. ÚS 23/98
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana
Čiča a zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Ľubomíra Dobríka, JUDr. Jána
Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Štefana Ogurčáka,
JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika na verejnom zasadnutí 1. júla 1999
prerokoval návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, bez
prítomnosti ich zástupcu, proti Národnej rade Slovenskej republiky, bez prítomnosti
jej zástupcu, na začatie konania podľa čl. 125 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky
o vyslovenie nesúladu § 8 ods. 1, § 11 ods. 5, § 13 a § 33 zákona č. 229/1991 Zb.
o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení
neskorších predpisov, § 15 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995
Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení
neskorších predpisov a § 42a ods. 1 a 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 330/1991
Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových
úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších
predpisov s Ústavou Slovenskej republiky a 1. júla 1999 takto
rozhodol:
Návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie
nesúladu označených ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov,
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov a zákona
Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní
pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde
a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov s čl. 1, čl. 12 ods. 1,
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 23. júla
1998 doručený návrh skupiny 38 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej
len „navrhovateľ“), ktorým navrhli, aby ústavný súd začal konanie podľa čl. 125
písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade právnych predpisov. Navrhovateľ
v návrhu namietal nesúlad § 8 ods. 1, § 11 ods. 5, § 13 a § 33 zákona č. 229/1991 Zb.
o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení
neskorších predpisov, § 15 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom
v znení neskorších predpisov a § 42a ods. 1 a 2 zákona Slovenskej národnej rady
č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,
pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení
neskorších predpisov.
Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí pléna 25. augusta 1998 a po zistení, že spĺňa všetky náležitosti návrhu
ustanovené v § 20 ods. 1 a v § 37 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a že nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona, ho prijal na ďalšie konanie.
Navrhovateľ v návrhu okrem iného uviedol, že:
„1. Ustanovenie § 8 odseku 1 zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších
predpisov je podľa názoru navrhovateľov v rozpore s článkom 1 a článkom 46 odseky
1 a 2 Ústavy, pretože stanovuje lehotu, po uplynutí ktorej je vlastníkovi nehnuteľnosti,
ktorá sa dostala do vlastníctva fyzickej osoby v rozpore s vtedy platnými predpismi
alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia, odopreté domáhať sa svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde. Z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd, teda práva vlastniť majetok, ako to
stanovuje článok 20 odsek 1 Ústavy.
2. Ustanovenie § 11 odseku 5 zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších
predpisov je v rozpore s článkom 1, článkom 20 odsek 1 Ústavy, pretože citované
ustanovenie bráni vydať nehnuteľnosť vlastníkovi, teda naďalej bráni vo výkone jeho
vlastníckych práv k nehnuteľnosti, ktorá je rozhodnutím správneho orgánu vyhlásená
za národnú kultúrnu pamiatku, ale vlastnícke právo ani jeho výkon nie sú obmedzené
zákonom, ako to požaduje článok 20 odsek 4 Ústavy, ktorý hovorí, že je možné
vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva v nevyhnutnej miere a vo
verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
3. Ustanovenia § 13 a § 33 zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších
predpisov stanovujú lehotu, po uplynutí ktorej vlastnícke právo k nehnuteľnosti
zaniká. Podľa článku 1 Ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický
a právny štát, podľa článku 12 odsek 1 Ústavy sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti
i v právach. Základné práva sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné
a nezrušiteľné a podľa článku 20 odsek 1 Ústavy vlastnícke právo všetkých vlastníkov
má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Stanovenie administratívnej lehoty pre zánik
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v žiadnom prípade nenapĺňa ani ustanovenie
článku 13 odsek 4 Ústavy, ani článku 4 odsek 4 Listiny, preto je v rozpore
s ustanoveniami článku 1, článku 12 odsek 1 a článku 20 odsek 1 Ústavy a článku 4
odsek 4 Listiny.
4. Podľa navrhovateľov je ustanovenie § 15 zákona č. 180/1994 Z.z., ktoré
stanovuje lehotu pre zánik vlastníckeho práva k pozemkom, v rozpore s článkom 1
Ústavy, ktorý hovorí, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát, a článkom 12 odsek 1 Ústavy, ktorý hovorí, že základné práva a slobody sú
neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné, a v rozpore s článkom 20
odsek 1 Ústavy, ktorý hovorí, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký
obsah a ochranu a že dedenie sa zaručuje.
5. Ustanovenie § 42a zákona č. 12/1994 Z.z. v odsekoch 1 a 2 stanovuje lehotu
pre uplatnenie práva oprávnených osôb – vlastníkov podielov alebo iných práv
k spoločným nehnuteľnostiam alebo predloženia dôkazov o vlastníctve, uplynutím
ktorej vlastnícke právo k podielu na spoločnej nehnuteľnosti zaniká. Toto ustanovenie
je v rozpore s článkom 1, článkom 12 odsek 1 a s článkom 20 odsek 1 Ústavy
a s článkom 1 a článkom 11 odsek 1 Listiny“.
S ohľadom na uvedené dôvody navrhovateľ v závere návrhu formuloval petit
nálezu ústavného súdu takto:
„1. Ustanovenie § 8 odsek 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov
nie je v súlade s článkom 1 a článkom 46 odseky 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Ustanovenie § 11 odsek 5 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov
nie je v súlade s článkom 1, článkom 12 odsek 1 a článkom 20 odsek 1 Ústavy
Slovenskej republiky a článkom 1 a článkom 11 odsek 1 Listiny.
3. Ustanovenia § 13 a § 33 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov,
ustanovenie § 15 zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie
vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov a ustanovenia § 42a v odsekoch
1 a 2 zákona č. 12/1994 Z.z. sú v rozpore s článkom 1, článkom 12 odsek 1 a článkom
20 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 1 a článkom 11 odsek 1 Listiny“.
Listom z 13. novembra 1998 predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky
podľa § 39 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. vyzval
predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, aby zabezpečil vypracovanie jej
stanoviska k návrhu navrhovateľa. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky
listom z 25. januára 1999 ústavnému súdu oznámil, že k uvedenému návrhu nezaujíma
stanovisko a že ani netrvá na ústnom verejnom pojednávaní o veci.
Ústavný súd listom z 13. novembra 1998 vyzval ministra pôdohospodárstva
Slovenskej republiky, aby sa vyjadril k návrhu skupiny poslancov. Ministerstvo
pôdohospodárstva Slovenskej republiky v liste zo 7. decembra 1998, ktorý
vypracovala jeho právna sekcia, sa k návrhu okrem iného vyjadrilo nasledovne:
„1. V prípadoch uvedených v ust. § 8 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení
neskorších predpisov zákonodarca výnimočne upustil zo zásady, že povinnou osobou
je štát alebo iná právnická osoba, a v prípadoch podľa cit. ustanovenia zákona pripustil
uplatnenie reštitučného nároku voči fyzickej osobe. Tejto skutočnosti prispôsobil aj
mechanizmus konania odlišne, tituly a určil aj lehotu na uplatnenie práva.
Podľa nášho názoru túto odlišnosť rešpektuje ústavný zákon č. 23/1991 Zb.,
ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako ústavný zákon Federálneho
zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a určenie lehoty pre
uplatnenie práva v týchto prípadoch vlastne len garantuje ust. čl. 11 ods. 1 cit. zákona.
2. V časti A v bodoch 3. a 4. návrhu sa opätovne poukazuje na lehoty uvedené
v § 13 zákona č. 229/1991 Zb. a § 33 zákona č. 229/1991 Zb., pričom ide o dve úplne
odlišné veci.
Ust. § 13 zákona č. 229/1991 Zb. pojednáva o lehotách na uplatnenie práva
a ust. ods. 3 § 33 zákona č. 229/1991 Zb. osahujú určenie objektívnej lehoty na
dokladovanie nárokov.
Ods. 1 a 2 § 33 zákona č. 229/1991 Zb. rieši jednak problematiku dovydania
pozemkov do určitej výmery. Týmto ustanovením je riešená dokonfiškácia majetku
osôb maďarskej národnosti v súlade s § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb.
3. S uvedenou lehotou súvisia aj lehoty ustanovené v § 42 zákona SNR
č. 330/1991 Zb. v znení neskorších predpisov a ods. 1, ktoré sa vzťahujú jednak na
uplatnenie nároku do 31. 12. 1993 a jednak v preukázaní nároku resp. predložení
dôkazu o oprávnenosti nároku.
4. V otázke nevydania zákona, ktorý by riešil vydanie národných kultúrnych
pamiatok podľa § 11 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb., nemožno prijať záver tak, ako je
tento uvedený v časti A bod 2. Opätovne nejde o vlastnícke právo, ale o jeho obnovu
a je na vôli tých, ktorí majú zákonodarnú iniciatívu, kedy bude návrh zákona
predložený. Obdobné ustanovenie, ktorým je aj § 29 zákona č. 229/1991 Zb., už bolo
na území Slovenska zrealizované zákonom NR SR č. 282/1993 Z.z., pričom v Českých
krajinách obdobný zákon neexistuje dodnes, hoci zákon FZ uložil aj Českej republike
túto povinnosť a táto otázka nie je spochybňovaná z hľadiska ústavnosti. Rozhodnutie
o vrátení národných kultúrnych pamiatok je rozhodnutie politické, a nie právne.
5. Osobitnou otázkou je lehota ustanovená v ust. § 15 zákona č. 180/1995 Z.z.
o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom. Táto je osobitnou
z toho dôvodu, že je špeciálnym ustanovením k vlastníckemu režimu opustených vecí
podľa § 135 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Nadväzuje, ako celý zákon, na Koncepciu
usporiadania pozemkového vlastníctva schválenú v roku 1993. Identifikáciou
pôvodného stavu vlastníckych pomerov k pozemkom v prevažnej väčšine ustanovenia
zákona č. 180/1995 Z.z. budú právne absoletné a nakoniec aj toto namietané.
K vecnému posúdeniu tejto otázky len uvádzame, že pri jeho riešení sa
vychádzalo z princípov známych už v Rímskom práve, ktoré sa vzťahovali na veci
opustené.
Pokiaľ ide o lehotu v ust. § 15 zákona č. 180/1995 Z.z., už len dodávame
a upozorňujeme na jeho neštandardnosť v súvislosti s identifikáciou pôvodného stavu
vlastníctva. Tomuto systému bol prijatý rad zákonov, ktoré zjednodušujú
preukazovanie vlastníctva, napr. zákon SNR č. 239/1992 Zb., zákon SNR č. 323/1992
Zb. a pod“.
Ústavný súd sa listami z 9. februára a 10. júna 1999 obrátil na zástupcu
navrhovateľa, poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Jána Langoša, aby
oznámil, či trvá na tom, aby sa v danej veci konalo ústne verejné pojednávanie, alebo
či súhlasí s upustením od neho. Ani na jednu z týchto písomných výziev zástupca
navrhovateľa nereagoval. Nakoľko v danej veci nebol zo strany oboch účastníkov
konania daný súhlas na upustenie od ústneho verejného pojednávania, tak ako to
vyplýva z § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z.,
ústavný súd určil ústne pojednávanie vo veci návrhu skupiny poslancov Národnej rady
Slovenskej republiky zo 14. júla 1998 sp.zn. PL. ÚS 23/98 na 1. júl 1999.
II.
Navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že ustanovenia § 8 ods. 1, § 11
ods. 5, § 13 a § 33 zákona č. 229/1991 Zb. nie sú v súlade s čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.
1. V spojitosti s tým uviedol, že v ustanovení § 8 ods. 1 citovaného zákona „je
pre oprávnenú osobu – vlastníka nehnuteľnosti stanovená lehota 31. decembra 1992,
do ktorej môže podať návrh na súd, aby tento rozhodol, že na ňu prechádza vlastnícke
právo k nehnuteľnosti vo vlastníctve fyzickej osoby, ktorá ju nadobudla od štátu alebo
inej právnickej osoby, ak ju získali za okolností uvedených v § 6, a to v prípadoch,
keď fyzická osoba nadobudla nehnuteľnosť buď v rozpore s vtedy platnými predpismi,
alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia. Ak uplynie táto zákonom stanovená
lehota, oprávnenej osobe – vlastníkovi vlastnícke právo k nehnuteľnosti zaniká“.
Citované ustanovenie je podľa neho v rozpore s čl. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,
pretože „stanovuje lehotu, po uplynutí ktorej je vlastníkovi nehnuteľnosti, ktorá sa
dostala do vlastníctva fyzickej osoby v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo na
základe protiprávneho zvýhodnenia, odopreté domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde. Z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí
týkajúcich sa základných práv a slobôd, teda práva vlastniť majetok, ako to stanovuje
Podľa napadnutého ustanovenia „na návrh oprávnenej osoby súd rozhodne, že
na ňu prechádza vlastnícke právo k nehnuteľnosti vo vlastníctve fyzickej osoby, ktorá
ju nadobudla od štátu alebo inej právnickej osoby, ak ju získali za okolností
uvedených v § 6, a to v prípadoch, keď fyzická osoba nadobudla nehnuteľnosť buď
v rozpore s vtedy platnými predpismi, alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia
nadobúdateľa, ďalej aj osoby blízke tejto osobe, pokiaľ na ne prešlo alebo bolo
prevedené vlastníctvo alebo osobné užívanie k týmto nehnuteľnostiam. Návrh sa musí
uplatniť do 31. decembra 1992, inak právo zaniká“.
Pre posúdenie ústavnosti, resp. neústavnosti napadnutého ustanovenia je
rozhodujúca okolnosť, že nárok na navrátenie vlastníckeho práva v tomto špecifickom
prípade bol priznaný (podobne ako aj v iných prípadoch upravených týmto zákonom)
oprávnenej osobe, a nie vlastníkovi. Oprávnené osoby nie sú v dobe podania návrhu na
vrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vlastníkmi, a preto ustanovenie lehoty na
uplatnenie návrhu nemôže byť v rozpore s čl. 1 ústavy, odhliadnuc od skutočnosti, že
navrhovateľ ani bližšie neuviedol, ktorý konkrétny princíp právneho štátu bol tým
(ustanovením zákonnej lehoty na uplatnenie návrhu) porušený.
Ako už bolo uvedené, navrhovateľ namietal nesúlad § 8 ods. 1 zákona
č. 229/1991 Zb. aj s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Tento nesúlad bol podľa jeho názoru
spôsobený tým, že po uplynutí ustanovenej lehoty, t.j. po 31. decembri 1992, je
„vlastníkovi nehnuteľnosti, ktorá sa dostala do vlastníctva fyzickej osoby, odopreté
domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde“. Túto námietku
z hľadiska obsahu napadnutého ustanovenia ústavný súd považuje za úplne
neopodstatnenú, pretože uplatnenie práva na súde je zásadne viazané na zákonnú
lehotu. Inak tomu nemôže byť ani pri uplatňovaní reštitučných nárokov podľa
citovaného zákona. Tento zákon podobne ako ktorýkoľvek iný vychádza a rešpektuje
tradičnú zásadu, že každý sa má zodpovedne starať o svoje práva.
V súvislosti s namietaním nesúladu § 8 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. s čl. 46
ods. 1 ústavy ústavný súd opakovane konštatuje ako už predtým vo veci PL. ÚS 38/99,
že „ústavodarca pri práve na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ani v jeho
texte a ani na žiadnom inom mieste Ústavy SR) nestanovil osobitne žiadne dôvody a
podmienky, za ktorých môže (mohlo by) prísť k jeho obmedzeniu. Z jeho znenia však
nevyplýva, že ide o právo absolútnej povahy, na výkon ktorého nie je možné zákonom
uvaliť žiadne obmedzenia (ako je tomu napríklad v prípade čl. 15, resp. čl. 16 ods. 2
Ústavy SR)“. Rovnako možno poukázať aj na rozhodnutie ústavného súdu sp.zn. PL.
ÚS 11/96, v ktorom potvrdil: „Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR ústavodarca nekoncipoval ako absolútne právo (právo absolútnej povahy),
z uplatňovania ktorého nie sú dovolené žiadne obmedzenia“.
Ústavný súd okrem toho v danej súvislosti poukazuje na skutočnosť, že podľa
čl. 51 ústavy sa práv upravených aj v čl. 46 ústavy možno domáhať len v medziach
zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
2. Navrhovateľ ďalej namietal nesúlad § 11 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb. s čl.
1 a 20 ods. 1 ústavy, „pretože citované ustanovenie bráni vydať nehnuteľnosť
vlastníkovi, teda naďalej bráni vo výkone jeho vlastníckych práv k nehnuteľnosti,
ktorá je rozhodnutím správneho orgánu vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku, ale
vlastnícke právo ani jeho výkon nie sú obmedzené zákonom, ako to vyžaduje čl. 20
ods. 4 ústavy“.
Napadnuté ustanovenie ustanovuje, že „nehnuteľnosť, ktorá je vyhlásená za
národnú kultúrnu pamiatku, nemožno vydať až do doby prijatia zákonov upravujúcich
správu a ochranu kultúrnych pamiatok“.
K tejto námietke navrhovateľa, ktorá mimochodom nebola okrem konštatovania
údajnej neústavnosti § 11 ods. 5 citovaného zákona bližšie odôvodnená, ústavný súd
uvádza, že aj v tomto prípade došlo z jeho strany k zámene pojmu oprávnenej osoby
s pojmom vlastník nehnuteľnosti, inak povedané, nejde o existujúce vlastnícke právo,
ale o jeho obnovu za podmienok ustanovených v zákone. Je na vôli tých subjektov,
ktorí majú podľa čl. 87 ods. 1 ústavy zákonodarnú iniciatívu, kedy návrhy zákonov
predpokladaných v § 11 ods. 5 citovaného zákona predložia zákonodarnému orgánu
na prijatie a kedy a v akej podobe ich tento orgán prijme.
3. Podľa navrhovateľa „ustanovenia § 13 a § 33 zákona č. 229/1991 Zb.
stanovujú lehotu, po uplynutí ktorej vlastnícke právo k nehnuteľnosti zaniká. Podľa čl.
1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát, podľa čl. 12
ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach. Základné práva sú
neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné a podľa čl. 20 ods. 1
ústavy vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Stanovenie administratívnej lehoty pre zánik vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
v žiadnom prípade nenapĺňa ani ustanovenie čl. 13 ods. 4 ústavy, preto je v rozpore
s ustanoveniami čl. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy“.
Podobne ako v predchádzajúcich prípadoch (namietaná neústavnosť § 8 ods. 1
a § 11 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb.) aj v tomto prípade jediným dôvodom vyslovenia
neústavnosti oboch ustanovení je podľa navrhovateľa existencia lehôt, v ktorých
oprávnená osoba môže uplatniť nárok na vydanie nehnuteľnosti. Naviac s existenciou
týchto lehôt navrhovateľ nesprávne spája zánik vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
hoci práve naopak, uplatnením nároku v ustanovenej lehote oprávnená osoba žiada
vydanie nehnuteľnosti do svojho vlastníckeho práva.
Ustanovenie lehôt na uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľnosti (obnova
vlastníckeho práva) podľa zákona č. 229/1991 Zb. nemôže byť dôvodom na
vyslovenie nesúladu § 13 a § 33 citovaného zákona s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1
ústavy. Z hľadiska posudzovanej problematiky (bod 3. petitu návrhu) nie je medzi
nimi žiadny príčinný vzťah, a preto ústavný súd nevyhovel petitu návrhu navrhovateľa
na vyslovenie nesúladu § 8 ods. 1, § 11 ods. 5, § 13 a § 33 zákona č. 229/1991 Zb.
s označenými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky.
III.
Navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že ustanovenie § 15 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. nie je v súlade s čl. 1, čl. 12 ods.
1 a čl. 20 ods. 1 ústavy.
Pri jeho odôvodňovaní vychádzal z tvrdenia, že vlastnícke právo k pozemkom
„nemôže zaniknúť po uplynutí administratívnej lehoty piatich kalendárnych rokov od
účinnosti zákona č. 180/1995 Z.z. a pozemky by mali prejsť ako opustené do
vlastníctva štátu a do správy fondu, tak ako to upravuje § 15 tohto zákona“.
Podľa napadnutého ustanovenia:
„(1) Uplynutím piatich kalendárnych rokov od účinnosti tohto zákona pozemky
s nezisteným vlastníkom, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností najmenej jeden
kalendárny rok, prechádzajú ako opustené do vlastníctva štátu a do správy fondu.
(2) Ak do uplynutia piatich kalendárnych rokov odo dňa účinnosti tohto zákona
nebudú pozemky s nezisteným vlastníkom zapísané v katastri nehnuteľností najmenej
jeden kalendárny rok alebo ak sa zapíšu do katastra nehnuteľností až po uplynutí
piatich kalendárnych rokov odo dňa účinnosti tohto zákona, prejdú do vlastníctva štátu
a do správy fondu uplynutím jedného kalendárneho roka odo dňa zápisu do katastra
nehnuteľností“.
Z vyššie uvedeného stručného odôvodnenia vlastne vyplýva, že navrhovateľ
navrhol použiť vo vzťahu k „pozemkom s nezisteným vlastníkom“ právny
mechanizmus upravený v tomto ustanovení, avšak s vynechaním „administratívnej
lehoty piatich kalendárnych rokov“. V danom prípade ide o úplnú nezosúladenosť
petitu návrhu s jeho odôvodnením, nakoľko akceptovaním návrhu by došlo k situácii,
v dôsledku ktorej by sa toto ustanovenie stalo nesúladným s ústavou (postup podľa čl.
132 ods. 1 ústavy). To by však bolo zároveň v úplnom rozpore s tým, čo navrhovateľ
navrhol v petite (bod 3) a čo v rozsahu jednej vety odôvodnil na str. 4 návrhu:
„pozemky by mali prejsť ako opustené do vlastníctva štátu a do správy fondu, tak ako
to upravuje § 15 tohto zákona“.
Ústavný súd v tomto prípade pri posudzovaní ústavnosti napadnutého
ustanovenia vychádzal okrem iného aj zo skutočnosti, že samotný zákon č. 180/1995
Z.z. bol prijatý za účelom napomôcť vlastníkom pozemkov pri identifikácii vlastníctva
k nim. Z uvedeného dôvodu bol okrem iného zavedený inštitút „pozemku
s nezisteným vlastníkom“, pre ktorý bola ustanovená lehota na usporiadanie
vlastníctva. Iba v prípade, ak v tejto lehote nebudú pozemky s nezisteným vlastníkom
zapísané v katastri nehnuteľností, prejdú ako opustené do vlastníctva štátu na základe
Z uvedených dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu navrhovateľa na
vyslovenie nesúladu § 15 zákona č. 180/1995 Z.z. s označenými ustanoveniami Ústavy
Slovenskej republiky.
IV.
Navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že ustanovenie § 42a zákona
Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. nie je v súlade s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 20
ods. 1 ústavy.
V tomto prípade navrhovateľ namietal nesúlad ustanovenia § 42a citovaného
zákona s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy. Túto námietku odôvodnil tým, že
„stanovuje lehotu pre uplatnenie práva oprávnených osôb – vlastníkov podielov alebo
iných práv k spoločným nehnuteľnostiam alebo predloženia dôkazov o vlastníctve,
uplynutím ktorej vlastnícke právo k podielu na spoločnej nehnuteľnosti zaniká“.
Napadnuté ustanovenie uvádza:
„(1) Právo oprávnených osôb uvedených v § 37 ods. 1 a 2 nezanikne, ak ho na
pozemkovom úrade uplatnia v lehote do 31. decembra 1993. Lehoty na predkladanie
písomných dôkazov o uplatnenom práve sa spravujú všeobecnými predpismi
o správnom konaní; dôkazy možno pozemkovému úradu predložiť najneskôr do
31. decembra 1995, inak právo zanikne.
(2) Do vydania nehnuteľností podľa odseku 1 je doterajší vlastník povinný
s týmito nehnuteľnosťami nakladať podľa osobitného predpisu. Ak oprávnená osoba
nepredloží dôkazy podľa odseku 1 alebo ak sa nehnuteľnosti nevydajú z iného dôvodu,
doterajšie vlastnícke právo zostáva zachované“.
Podobne ako u predošlých námietok, aj v tomto prípade navrhovateľ pri
hodnotení ústavnosti (neústavnosti), a tým aj pri formulovaní petitu návrhu vychádzal
výlučne z existencie lehôt, ktoré boli napadnutým ustanovením ustanovené pre
uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľností (užívacie podiely alebo iné práva
k spoločným nehnuteľnostiam, na ktoré sa vzťahovali predpisy o úprave právnych
pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a iných
podobných právnych útvarov). Okrem toho opäť nesprávne stotožňoval oprávnenú
osobu s vlastníkom nehnuteľnosti, na základe čoho logicky opätovne dospel
k mylnému záveru, že neuplatnením nároku v ustanovenej lehote vlastnícke právo
k užívaciemu podielu na spoločnej nehnuteľnosti zaniká.
Rovnako ako predtým i v tomto prípade platí, že až do vydania rozhodnutia
o navrátení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podľa § 6 zákona č. 229/1991 Zb. je
vlastníkom nehnuteľností, resp. iného poľnohospodárskeho majetku uvedených v § 11
citovaného zákona doterajší vlastník, ktorému prislúchajú všetky práva vlastníka
(okrem obmedzenia nachádzajúceho sa v § 5 ods. 3). Pôvodný vlastník, ktorého
nehnuteľnosti prešli na štát alebo inú právnickú osobu v rozhodnom období, je len
oprávnenou osobou podľa § 4 citovaného zákona, ktorému prislúcha právo na
uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľnosti (§ 9 citovaného zákona).
V súvislosti s tým, že v návrhu sa opakovane zamieňali pojmy oprávnená osoba
a vlastník nehnuteľnosti, ústavný súd konštatuje, že ani podľa judikatúry Európskej
komisie, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno takto postupovať.
Predovšetkým uvedené orgány uplatňujú čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd tak, že vlastnícke právo nezahŕňa právo
nadobudnúť majetok (napr. Marckx case, séria A, č. 31/1978, Van der Mussele case,
séria A, č. 70/1983).
Vo veci L. a A. Brežný proti Slovenskej republike (rozhodnutie zo 4. marca
1996) Komisia odkazujúc na svoju konštantnú judikatúru uviedla: „Zbavenie
vlastníctva alebo iného reálneho práva je v zásade jednorazovým aktom a nevytvára
pokračujúcu situáciu „absencie“ práva“.
Na inom mieste v citovanom rozhodnutí Komisia vyslovila tieto argumenty:
„Podľa orgánov Dohovoru „majetky“ môžu byť buď „majetky existujúce“ (pozri
ESĽP, rozsudok Van der Mussele v. Belgicko, séria A, č. 70/1983), alebo majetkové
hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň
„legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie (pozri ESĽP, rozsudok Pine Valley
Developments Ltd. a iní v. Írsko, séria A, č. 222/1991 a rozsudok Pressos Compania
Naviera S. a. a iní v. Belgicko, séria A, č. 332/1995). Naopak, za „majetok“ sa
v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 nepovažuje nádej na uznanie bývalého vlastníckeho
práva, ktorého výkon už dlho nie je efektívny (pozri č. 7655-7657/76, rozhodnutie zo
4. októbra 1977, D.R.12. str. 111)“.
Z hľadiska posudzovania návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky má osobitný objasňujúci význam nasledujúce tvrdenie Komisie vo veci
L. a A. Brežný (týkajúca sa opodstatnenosti niektorých zákonných podmienok na
uplatňovanie nároku na vydanie veci odňatej v období 1948 až 1989). Podľa neho sa
totiž predmet začatého konania (reštitučného konania) nedotýka „existujúcich
majetkov“ reštituentov, ktorí fakticky neboli a ani nie sú (až do vydania právoplatného
rozhodnutia) v pozícii vlastníkov, ale v pozícii „obyčajných žiadateľov“ žiadajúcich
(domáhajúcich sa) vydanie ich „bývalého vlastníctva“.
Ústavný súd v danej spojitosti poukazuje aj na ďalší dôležitý aspekt.
Podľa § 32 zákona č. 229/1991 Zb. odo dňa jeho účinnosti sa nepoužijú
ustanovenia zákona č. 215/1919 Zb. o zabraní veľkého pozemkového majetku v znení
neskorších predpisov, nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. SNR o konfiškovaní
a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj
zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov, § 1 ods. 2
nariadenia Zboru povereníkov č. 26/1948 Zb. SNR, ktorým sa upravuje vyňatie
pôdohospodárskeho majetku osôb maďarskej národnosti z konfiškácie, zákona
č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy v znení neskorších predpisov
a zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme.
Na základe uvedeného ustanovenia neboli citované, ale ani iné obdobné právne
predpisy zrušené a vyhlásené za neplatné od samého začiatku, a preto ani nemožno
tvrdiť, ako je to uvedené na jednotlivých miestach návrhu, že vlastnícke právo
pôvodných vlastníkov k nehnuteľnostiam nezaniklo a naďalej trvá, a preto ich treba
i naďalej považovať za vlastníkov nehnuteľností alebo iného poľnohospodárskeho
majetku, ktoré im boli v rozhodnom období odňaté. Takýto výklad by celkom
odporoval zásadám a cieľu reštitučných zákonov, ktoré boli po roku 1989 prijaté
a ktoré vo svojej základnej podstate umožňovali iba zmierňovanie následkov
niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom nehnuteľného
a hnuteľného majetku v období rokov 1948 až 1989.
Ústavný súd preto nevyhovel ani návrhu na vyslovenie nesúladu § 42a zákona
Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
Vyhlásené v Košiciach 7. júla 1999
JUDr. Milan Č i č
predseda pléna Ústavného súdu
Slovenskej republiky