Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 23/98

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana

Čiča a zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Ľubomíra Dobríka, JUDr. Jána

Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Štefana Ogurčáka,

JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika na verejnom zasadnutí 1. júla 1999

prerokoval návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, bez

prítomnosti ich zástupcu, proti Národnej rade Slovenskej republiky, bez prítomnosti

jej zástupcu, na začatie konania podľa )

o vyslovenie nesúladu , , a

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení

neskorších predpisov,

Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení

neskorších predpisov a a

Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových

úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších

predpisov s a 1. júla 1999 takto

rozhodol:

Návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie

nesúladu označených ustanovení o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov,

o niektorých opatreniach

na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov a zákona

Slovenskej národnej rady č. o pozemkových úpravách, usporiadaní

pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde

a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov s čl. 1, čl. 12 ods. 1,

a a 2 n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 23. júla

1998 doručený návrh skupiny 38 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej

len „navrhovateľ“), ktorým navrhli, aby ústavný súd začal konanie podľa čl. 125

písm. a) o súlade právnych predpisov. Navrhovateľ

v návrhu namietal nesúlad , , a

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení

neskorších predpisov, § 15 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom

v znení neskorších predpisov a § 42a ods. 1 a 2 zákona Slovenskej národnej rady

č. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,

pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení

neskorších predpisov.

Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí pléna 25. augusta 1998 a po zistení, že spĺňa všetky náležitosti návrhu

ustanovené v § 20 ods. 1 a v § 37 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a že nie sú dôvody na jeho

odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona, ho prijal na ďalšie konanie.

Navrhovateľ v návrhu okrem iného uviedol, že:

„1. Ustanovenie odseku 1 v znení neskorších

predpisov je podľa názoru navrhovateľov v rozpore s článkom 1 a článkom 46 odseky

1 a 2 , pretože stanovuje lehotu, po uplynutí ktorej je vlastníkovi nehnuteľnosti,

ktorá sa dostala do vlastníctva fyzickej osoby v rozpore s vtedy platnými predpismi

alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia, odopreté domáhať sa svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde. Z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd, teda práva vlastniť majetok, ako to

stanovuje .

2. Ustanovenie odseku 5 v znení neskorších

predpisov je v rozpore s článkom 1, článkom 20 odsek 1 , pretože citované

ustanovenie bráni vydať nehnuteľnosť vlastníkovi, teda naďalej bráni vo výkone jeho

vlastníckych práv k nehnuteľnosti, ktorá je rozhodnutím správneho orgánu vyhlásená

za národnú kultúrnu pamiatku, ale vlastnícke právo ani jeho výkon nie sú obmedzené

zákonom, ako to požaduje , ktorý hovorí, že je možné

vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva v nevyhnutnej miere a vo

verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

3. Ustanovenia a v znení neskorších

predpisov stanovujú lehotu, po uplynutí ktorej vlastnícke právo k nehnuteľnosti

zaniká. Podľa článku 1 je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický

a právny štát, podľa článku 12 odsek 1 sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti

i v právach. Základné práva sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné

a nezrušiteľné a podľa článku 20 odsek 1 vlastnícke právo všetkých vlastníkov

má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Stanovenie administratívnej lehoty pre zánik

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v žiadnom prípade nenapĺňa ani ustanovenie

článku 13 odsek 4 , ani článku 4 odsek 4 Listiny, preto je v rozpore

s ustanoveniami článku 1, článku 12 odsek 1 a článku 20 odsek 1 a článku 4

odsek 4 Listiny.

4. Podľa navrhovateľov je ustanovenie , ktoré

stanovuje lehotu pre zánik vlastníckeho práva k pozemkom, v rozpore s článkom 1

, ktorý hovorí, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát, a článkom 12 odsek 1 , ktorý hovorí, že základné práva a slobody sú

neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné, a v rozpore s článkom 20

odsek 1 , ktorý hovorí, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký

obsah a ochranu a že dedenie sa zaručuje.

5. Ustanovenie v odsekoch 1 a 2 stanovuje lehotu

pre uplatnenie práva oprávnených osôb – vlastníkov podielov alebo iných práv

k spoločným nehnuteľnostiam alebo predloženia dôkazov o vlastníctve, uplynutím

ktorej vlastnícke právo k podielu na spoločnej nehnuteľnosti zaniká. Toto ustanovenie

je v rozpore s článkom 1, článkom 12 odsek 1 a s článkom 20 odsek 1

a s článkom 1 a článkom 11 odsek 1 Listiny“.

S ohľadom na uvedené dôvody navrhovateľ v závere návrhu formuloval petit

nálezu ústavného súdu takto:

„1. Ustanovenie o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov

nie je v súlade s článkom 1 a článkom 46 odseky 1 a 2 .

2. Ustanovenie o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov

nie je v súlade s článkom 1, článkom 12 odsek 1 a článkom 20 odsek 1

Slovenskej republiky a článkom 1 a článkom 11 odsek 1 Listiny.

3. Ustanovenia a o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov,

ustanovenie o niektorých opatreniach na usporiadanie

vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov a ustanovenia § 42a v odsekoch

1 a 2 sú v rozpore s článkom 1, článkom 12 odsek 1 a článkom

20 odsek 1 a článkom 1 a článkom 11 odsek 1 Listiny“.

Listom z 13. novembra 1998 predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky

podľa vyzval

predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, aby zabezpečil vypracovanie jej

stanoviska k návrhu navrhovateľa. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky

listom z 25. januára 1999 ústavnému súdu oznámil, že k uvedenému návrhu nezaujíma

stanovisko a že ani netrvá na ústnom verejnom pojednávaní o veci.

Ústavný súd listom z 13. novembra 1998 vyzval ministra pôdohospodárstva

Slovenskej republiky, aby sa vyjadril k návrhu skupiny poslancov. Ministerstvo

pôdohospodárstva Slovenskej republiky v liste zo 7. decembra 1998, ktorý

vypracovala jeho právna sekcia, sa k návrhu okrem iného vyjadrilo nasledovne:

„1. V prípadoch uvedených v ust. o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení

neskorších predpisov zákonodarca výnimočne upustil zo zásady, že povinnou osobou

je štát alebo iná právnická osoba, a v prípadoch podľa cit. ustanovenia zákona pripustil

uplatnenie reštitučného nároku voči fyzickej osobe. Tejto skutočnosti prispôsobil aj

mechanizmus konania odlišne, tituly a určil aj lehotu na uplatnenie práva.

Podľa nášho názoru túto odlišnosť rešpektuje ústavný ,

ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako ústavný zákon Federálneho

zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a určenie lehoty pre

uplatnenie práva v týchto prípadoch vlastne len garantuje ust. čl. 11 ods. 1 cit. zákona.

2. V časti A v bodoch 3. a 4. návrhu sa opätovne poukazuje na lehoty uvedené

v a , pričom ide o dve úplne

odlišné veci.

Ust. pojednáva o lehotách na uplatnenie práva

a ust. ods. 3 osahujú určenie objektívnej lehoty na

dokladovanie nárokov.

Ods. 1 a 2 rieši jednak problematiku dovydania

pozemkov do určitej výmery. Týmto ustanovením je riešená dokonfiškácia majetku

osôb maďarskej národnosti v súlade s

3. S uvedenou lehotou súvisia aj lehoty ustanovené v § 42 zákona SNR

č. v znení neskorších predpisov a ods. 1, ktoré sa vzťahujú jednak na

uplatnenie nároku do 31. 12. 1993 a jednak v preukázaní nároku resp. predložení

dôkazu o oprávnenosti nároku.

4. V otázke nevydania zákona, ktorý by riešil vydanie národných kultúrnych

pamiatok podľa , nemožno prijať záver tak, ako je

tento uvedený v časti A bod 2. Opätovne nejde o vlastnícke právo, ale o jeho obnovu

a je na vôli tých, ktorí majú zákonodarnú iniciatívu, kedy bude návrh zákona

predložený. Obdobné ustanovenie, ktorým je aj , už bolo

na území Slovenska zrealizované , pričom v Českých

krajinách obdobný zákon neexistuje dodnes, hoci zákon FZ uložil aj Českej republike

túto povinnosť a táto otázka nie je spochybňovaná z hľadiska ústavnosti. Rozhodnutie

o vrátení národných kultúrnych pamiatok je rozhodnutie politické, a nie právne.

5. Osobitnou otázkou je lehota ustanovená v ust.

o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom. Táto je osobitnou

z toho dôvodu, že je špeciálnym ustanovením k vlastníckemu režimu opustených vecí

podľa . Nadväzuje, ako celý zákon, na Koncepciu

usporiadania pozemkového vlastníctva schválenú v roku 1993. Identifikáciou

pôvodného stavu vlastníckych pomerov k pozemkom v prevažnej väčšine ustanovenia

budú právne absoletné a nakoniec aj toto namietané.

K vecnému posúdeniu tejto otázky len uvádzame, že pri jeho riešení sa

vychádzalo z princípov známych už v Rímskom práve, ktoré sa vzťahovali na veci

opustené.

Pokiaľ ide o lehotu v ust. , už len dodávame

a upozorňujeme na jeho neštandardnosť v súvislosti s identifikáciou pôvodného stavu

vlastníctva. Tomuto systému bol prijatý rad zákonov, ktoré zjednodušujú

preukazovanie vlastníctva, napr. ,

Zb. a pod“.

Ústavný súd sa listami z 9. februára a 10. júna 1999 obrátil na zástupcu

navrhovateľa, poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Jána Langoša, aby

oznámil, či trvá na tom, aby sa v danej veci konalo ústne verejné pojednávanie, alebo

či súhlasí s upustením od neho. Ani na jednu z týchto písomných výziev zástupca

navrhovateľa nereagoval. Nakoľko v danej veci nebol zo strany oboch účastníkov

konania daný súhlas na upustenie od ústneho verejného pojednávania, tak ako to

vyplýva z ,

ústavný súd určil ústne pojednávanie vo veci návrhu skupiny poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky zo 14. júla 1998 sp.zn. na 1. júl 1999.

II.

Navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že ustanovenia § 8 ods. 1, § 11

ods. 5, a nie sú v súlade s , ,

ods. 1 a a 2 .

1. V spojitosti s tým uviedol, že v ustanovení § 8 ods. 1 citovaného zákona „je

pre oprávnenú osobu – vlastníka nehnuteľnosti stanovená lehota 31. decembra 1992,

do ktorej môže podať návrh na súd, aby tento rozhodol, že na ňu prechádza vlastnícke

právo k nehnuteľnosti vo vlastníctve fyzickej osoby, ktorá ju nadobudla od štátu alebo

inej právnickej osoby, ak ju získali za okolností uvedených v § 6, a to v prípadoch,

keď fyzická osoba nadobudla nehnuteľnosť buď v rozpore s vtedy platnými predpismi,

alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia. Ak uplynie táto zákonom stanovená

lehota, oprávnenej osobe – vlastníkovi vlastnícke právo k nehnuteľnosti zaniká“.

Citované ustanovenie je podľa neho v rozpore s a a 2 ,

pretože „stanovuje lehotu, po uplynutí ktorej je vlastníkovi nehnuteľnosti, ktorá sa

dostala do vlastníctva fyzickej osoby v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo na

základe protiprávneho zvýhodnenia, odopreté domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde. Z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí

týkajúcich sa základných práv a slobôd, teda práva vlastniť majetok, ako to stanovuje

“.

Podľa napadnutého ustanovenia „na návrh oprávnenej osoby súd rozhodne, že

na ňu prechádza vlastnícke právo k nehnuteľnosti vo vlastníctve fyzickej osoby, ktorá

ju nadobudla od štátu alebo inej právnickej osoby, ak ju získali za okolností

uvedených v § 6, a to v prípadoch, keď fyzická osoba nadobudla nehnuteľnosť buď

v rozpore s vtedy platnými predpismi, alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia

nadobúdateľa, ďalej aj osoby blízke tejto osobe, pokiaľ na ne prešlo alebo bolo

prevedené vlastníctvo alebo osobné užívanie k týmto nehnuteľnostiam. Návrh sa musí

uplatniť do 31. decembra 1992, inak právo zaniká“.

Pre posúdenie ústavnosti, resp. neústavnosti napadnutého ustanovenia je

rozhodujúca okolnosť, že nárok na navrátenie vlastníckeho práva v tomto špecifickom

prípade bol priznaný (podobne ako aj v iných prípadoch upravených týmto zákonom)

oprávnenej osobe, a nie vlastníkovi. Oprávnené osoby nie sú v dobe podania návrhu na

vrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vlastníkmi, a preto ustanovenie lehoty na

uplatnenie návrhu nemôže byť v rozpore s , odhliadnuc od skutočnosti, že

navrhovateľ ani bližšie neuviedol, ktorý konkrétny princíp právneho štátu bol tým

(ustanovením zákonnej lehoty na uplatnenie návrhu) porušený.

Ako už bolo uvedené, navrhovateľ namietal nesúlad § 8 ods. 1 zákona

č. aj s a 2 . Tento nesúlad bol podľa jeho názoru

spôsobený tým, že po uplynutí ustanovenej lehoty, t.j. po 31. decembri 1992, je

„vlastníkovi nehnuteľnosti, ktorá sa dostala do vlastníctva fyzickej osoby, odopreté

domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde“. Túto námietku

z hľadiska obsahu napadnutého ustanovenia ústavný súd považuje za úplne

neopodstatnenú, pretože uplatnenie práva na súde je zásadne viazané na zákonnú

lehotu. Inak tomu nemôže byť ani pri uplatňovaní reštitučných nárokov podľa

citovaného zákona. Tento zákon podobne ako ktorýkoľvek iný vychádza a rešpektuje

tradičnú zásadu, že každý sa má zodpovedne starať o svoje práva.

V súvislosti s namietaním nesúladu s

ods. 1 ústavný súd opakovane konštatuje ako už predtým vo veci ,

že „ústavodarca pri práve na súdnu ochranu podľa SR (ani v jeho

texte a ani na žiadnom inom mieste SR) nestanovil osobitne žiadne dôvody a

podmienky, za ktorých môže (mohlo by) prísť k jeho obmedzeniu. Z jeho znenia však

nevyplýva, že ide o právo absolútnej povahy, na výkon ktorého nie je možné zákonom

uvaliť žiadne obmedzenia (ako je tomu napríklad v prípade čl. 15, resp. čl. 16 ods. 2

SR)“. Rovnako možno poukázať aj na rozhodnutie ústavného súdu sp.zn. PL.

ÚS 11/96, v ktorom potvrdil: „Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR ústavodarca nekoncipoval ako absolútne právo (právo absolútnej povahy),

z uplatňovania ktorého nie sú dovolené žiadne obmedzenia“.

Ústavný súd okrem toho v danej súvislosti poukazuje na skutočnosť, že podľa

sa práv upravených aj v možno domáhať len v medziach

zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

2. Navrhovateľ ďalej namietal nesúlad s čl.

1 a 20 ods. 1 , „pretože citované ustanovenie bráni vydať nehnuteľnosť

vlastníkovi, teda naďalej bráni vo výkone jeho vlastníckych práv k nehnuteľnosti,

ktorá je rozhodnutím správneho orgánu vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku, ale

vlastnícke právo ani jeho výkon nie sú obmedzené zákonom, ako to vyžaduje čl. 20

ods. 4 “.

Napadnuté ustanovenie ustanovuje, že „nehnuteľnosť, ktorá je vyhlásená za

národnú kultúrnu pamiatku, nemožno vydať až do doby prijatia zákonov upravujúcich

správu a ochranu kultúrnych pamiatok“.

K tejto námietke navrhovateľa, ktorá mimochodom nebola okrem konštatovania

údajnej neústavnosti § 11 ods. 5 citovaného zákona bližšie odôvodnená, ústavný súd

uvádza, že aj v tomto prípade došlo z jeho strany k zámene pojmu oprávnenej osoby

s pojmom vlastník nehnuteľnosti, inak povedané, nejde o existujúce vlastnícke právo,

ale o jeho obnovu za podmienok ustanovených v zákone. Je na vôli tých subjektov,

ktorí majú podľa zákonodarnú iniciatívu, kedy návrhy zákonov

predpokladaných v § 11 ods. 5 citovaného zákona predložia zákonodarnému orgánu

na prijatie a kedy a v akej podobe ich tento orgán prijme.

3. Podľa navrhovateľa „ustanovenia a

stanovujú lehotu, po uplynutí ktorej vlastnícke právo k nehnuteľnosti zaniká. Podľa čl.

1 je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát, podľa

ods. 1 ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach. Základné práva sú

neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné a podľa čl. 20 ods. 1

vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Stanovenie administratívnej lehoty pre zánik vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

v žiadnom prípade nenapĺňa ani ustanovenie , preto je v rozpore

s ustanoveniami , a “.

Podobne ako v predchádzajúcich prípadoch (namietaná neústavnosť § 8 ods. 1

a ) aj v tomto prípade jediným dôvodom vyslovenia

neústavnosti oboch ustanovení je podľa navrhovateľa existencia lehôt, v ktorých

oprávnená osoba môže uplatniť nárok na vydanie nehnuteľnosti. Naviac s existenciou

týchto lehôt navrhovateľ nesprávne spája zánik vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,

hoci práve naopak, uplatnením nároku v ustanovenej lehote oprávnená osoba žiada

vydanie nehnuteľnosti do svojho vlastníckeho práva.

Ustanovenie lehôt na uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľnosti (obnova

vlastníckeho práva) podľa nemôže byť dôvodom na

vyslovenie nesúladu § 13 a § 33 citovaného zákona s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1

. Z hľadiska posudzovanej problematiky (bod 3. petitu návrhu) nie je medzi

nimi žiadny príčinný vzťah, a preto ústavný súd nevyhovel petitu návrhu navrhovateľa

na vyslovenie nesúladu , , a

s označenými ustanoveniami .

III.

Navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že ustanovenie § 15 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. nie je v súlade s , ods.

1 a .

Pri jeho odôvodňovaní vychádzal z tvrdenia, že vlastnícke právo k pozemkom

„nemôže zaniknúť po uplynutí administratívnej lehoty piatich kalendárnych rokov od

účinnosti a pozemky by mali prejsť ako opustené do

vlastníctva štátu a do správy fondu, tak ako to upravuje § 15 tohto zákona“.

Podľa napadnutého ustanovenia:

„(1) Uplynutím piatich kalendárnych rokov od účinnosti tohto zákona pozemky

s nezisteným vlastníkom, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností najmenej jeden

kalendárny rok, prechádzajú ako opustené do vlastníctva štátu a do správy fondu.

(2) Ak do uplynutia piatich kalendárnych rokov odo dňa účinnosti tohto zákona

nebudú pozemky s nezisteným vlastníkom zapísané v katastri nehnuteľností najmenej

jeden kalendárny rok alebo ak sa zapíšu do katastra nehnuteľností až po uplynutí

piatich kalendárnych rokov odo dňa účinnosti tohto zákona, prejdú do vlastníctva štátu

a do správy fondu uplynutím jedného kalendárneho roka odo dňa zápisu do katastra

nehnuteľností“.

Z vyššie uvedeného stručného odôvodnenia vlastne vyplýva, že navrhovateľ

navrhol použiť vo vzťahu k „pozemkom s nezisteným vlastníkom“ právny

mechanizmus upravený v tomto ustanovení, avšak s vynechaním „administratívnej

lehoty piatich kalendárnych rokov“. V danom prípade ide o úplnú nezosúladenosť

petitu návrhu s jeho odôvodnením, nakoľko akceptovaním návrhu by došlo k situácii,

v dôsledku ktorej by sa toto ustanovenie stalo nesúladným s (postup podľa čl.

132 ods. 1 ). To by však bolo zároveň v úplnom rozpore s tým, čo navrhovateľ

navrhol v petite (bod 3) a čo v rozsahu jednej vety odôvodnil na str. 4 návrhu:

„pozemky by mali prejsť ako opustené do vlastníctva štátu a do správy fondu, tak ako

to upravuje § 15 tohto zákona“.

Ústavný súd v tomto prípade pri posudzovaní ústavnosti napadnutého

ustanovenia vychádzal okrem iného aj zo skutočnosti, že samotný

Z.z. bol prijatý za účelom napomôcť vlastníkom pozemkov pri identifikácii vlastníctva

k nim. Z uvedeného dôvodu bol okrem iného zavedený inštitút „pozemku

s nezisteným vlastníkom“, pre ktorý bola ustanovená lehota na usporiadanie

vlastníctva. Iba v prípade, ak v tejto lehote nebudú pozemky s nezisteným vlastníkom

zapísané v katastri nehnuteľností, prejdú ako opustené do vlastníctva štátu na základe

.

Z uvedených dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu navrhovateľa na

vyslovenie nesúladu s označenými ustanoveniami

Slovenskej republiky.

IV.

Navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že ustanovenie § 42a zákona

Slovenskej národnej rady č. nie je v súlade s , a

ods. 1 .

V tomto prípade navrhovateľ namietal nesúlad ustanovenia § 42a citovaného

zákona s , a . Túto námietku odôvodnil tým, že

„stanovuje lehotu pre uplatnenie práva oprávnených osôb – vlastníkov podielov alebo

iných práv k spoločným nehnuteľnostiam alebo predloženia dôkazov o vlastníctve,

uplynutím ktorej vlastnícke právo k podielu na spoločnej nehnuteľnosti zaniká“.

Napadnuté ustanovenie uvádza:

„(1) Právo oprávnených osôb uvedených v § 37 ods. 1 a 2 nezanikne, ak ho na

pozemkovom úrade uplatnia v lehote do 31. decembra 1993. Lehoty na predkladanie

písomných dôkazov o uplatnenom práve sa spravujú všeobecnými predpismi

o správnom konaní; dôkazy možno pozemkovému úradu predložiť najneskôr do

31. decembra 1995, inak právo zanikne.

(2) Do vydania nehnuteľností podľa odseku 1 je doterajší vlastník povinný

s týmito nehnuteľnosťami nakladať podľa osobitného predpisu. Ak oprávnená osoba

nepredloží dôkazy podľa odseku 1 alebo ak sa nehnuteľnosti nevydajú z iného dôvodu,

doterajšie vlastnícke právo zostáva zachované“.

Podobne ako u predošlých námietok, aj v tomto prípade navrhovateľ pri

hodnotení ústavnosti (neústavnosti), a tým aj pri formulovaní petitu návrhu vychádzal

výlučne z existencie lehôt, ktoré boli napadnutým ustanovením ustanovené pre

uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľností (užívacie podiely alebo iné práva

k spoločným nehnuteľnostiam, na ktoré sa vzťahovali predpisy o úprave právnych

pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a iných

podobných právnych útvarov). Okrem toho opäť nesprávne stotožňoval oprávnenú

osobu s vlastníkom nehnuteľnosti, na základe čoho logicky opätovne dospel

k mylnému záveru, že neuplatnením nároku v ustanovenej lehote vlastnícke právo

k užívaciemu podielu na spoločnej nehnuteľnosti zaniká.

Rovnako ako predtým i v tomto prípade platí, že až do vydania rozhodnutia

o navrátení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podľa je

vlastníkom nehnuteľností, resp. iného poľnohospodárskeho majetku uvedených v § 11

citovaného zákona doterajší vlastník, ktorému prislúchajú všetky práva vlastníka

(okrem obmedzenia nachádzajúceho sa v § 5 ods. 3). Pôvodný vlastník, ktorého

nehnuteľnosti prešli na štát alebo inú právnickú osobu v rozhodnom období, je len

oprávnenou osobou podľa § 4 citovaného zákona, ktorému prislúcha právo na

uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľnosti (§ 9 citovaného zákona).

V súvislosti s tým, že v návrhu sa opakovane zamieňali pojmy oprávnená osoba

a vlastník nehnuteľnosti, ústavný súd konštatuje, že ani podľa judikatúry Európskej

komisie, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno takto postupovať.

Predovšetkým uvedené orgány uplatňujú čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd tak, že vlastnícke právo nezahŕňa právo

nadobudnúť majetok (napr. Marckx case, séria A, č. 31/1978, Van der Mussele case,

séria A, č. 70/1983).

Vo veci L. a A. Brežný proti Slovenskej republike (rozhodnutie zo 4. marca

1996) Komisia odkazujúc na svoju konštantnú judikatúru uviedla: „Zbavenie

vlastníctva alebo iného reálneho práva je v zásade jednorazovým aktom a nevytvára

pokračujúcu situáciu „absencie“ práva“.

Na inom mieste v citovanom rozhodnutí Komisia vyslovila tieto argumenty:

„Podľa orgánov Dohovoru „majetky“ môžu byť buď „majetky existujúce“ (pozri

ESĽP, rozsudok Van der Mussele v. Belgicko, séria A, č. 70/1983), alebo majetkové

hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň

„legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie (pozri ESĽP, rozsudok Pine Valley

Developments Ltd. a iní v. Írsko, séria A, č. 222/1991 a rozsudok Pressos Compania

Naviera S. a. a iní v. Belgicko, séria A, č. 332/1995). Naopak, za „majetok“ sa

v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 nepovažuje nádej na uznanie bývalého vlastníckeho

práva, ktorého výkon už dlho nie je efektívny (pozri č. 7655-7657/76, rozhodnutie zo

4. októbra 1977, D.R.12. str. 111)“.

Z hľadiska posudzovania návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky má osobitný objasňujúci význam nasledujúce tvrdenie Komisie vo veci

L. a A. Brežný (týkajúca sa opodstatnenosti niektorých zákonných podmienok na

uplatňovanie nároku na vydanie veci odňatej v období 1948 až 1989). Podľa neho sa

totiž predmet začatého konania (reštitučného konania) nedotýka „existujúcich

majetkov“ reštituentov, ktorí fakticky neboli a ani nie sú (až do vydania právoplatného

rozhodnutia) v pozícii vlastníkov, ale v pozícii „obyčajných žiadateľov“ žiadajúcich

(domáhajúcich sa) vydanie ich „bývalého vlastníctva“.

Ústavný súd v danej spojitosti poukazuje aj na ďalší dôležitý aspekt.

Podľa odo dňa jeho účinnosti sa nepoužijú

ustanovenia zákona č. 215/1919 Zb. o zabraní veľkého pozemkového majetku v znení

neskorších predpisov, nariadenie SNR č. SNR o konfiškovaní

a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj

zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov, § 1 ods. 2

nariadenia Zboru povereníkov č. SNR, ktorým sa upravuje vyňatie

pôdohospodárskeho majetku osôb maďarskej národnosti z konfiškácie, zákona

č. o revízii prvej pozemkovej reformy v znení neskorších predpisov

a o novej pozemkovej reforme.

Na základe uvedeného ustanovenia neboli citované, ale ani iné obdobné právne

predpisy zrušené a vyhlásené za neplatné od samého začiatku, a preto ani nemožno

tvrdiť, ako je to uvedené na jednotlivých miestach návrhu, že vlastnícke právo

pôvodných vlastníkov k nehnuteľnostiam nezaniklo a naďalej trvá, a preto ich treba

i naďalej považovať za vlastníkov nehnuteľností alebo iného poľnohospodárskeho

majetku, ktoré im boli v rozhodnom období odňaté. Takýto výklad by celkom

odporoval zásadám a cieľu reštitučných zákonov, ktoré boli po roku 1989 prijaté

a ktoré vo svojej základnej podstate umožňovali iba zmierňovanie následkov

niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom nehnuteľného

a hnuteľného majetku v období rokov 1948 až 1989.

Ústavný súd preto nevyhovel ani návrhu na vyslovenie nesúladu § 42a zákona

Slovenskej národnej rady č. s , a .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 7. júla 1999

JUDr. Milan Č i č

predseda pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky