Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_6S-2-2023.pdf
PDF · 223.74 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/2/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Pavol Tkáč a členov senátu: JUDr. Andrea Daráková (sudkyňa spravodajkyňa) a Mgr. Roman Die, v právnej veci žalobcu: Rímskokatolícka cirkev, farnosť Vrbov, so sídlom Vrbov 133, 059 72 Vrbov, IČO: 31 966 080, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou: doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates s.r.o., so sídlom Hlavná 25, 040 01 Košice, IČO: 52 651 258, proti žalovanému: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, so sídlom Cesta na Červený most 6, 814 06 Bratislava, IČO: 31 755 194, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PUSR-2023/5160-2/25433/16/ADC z 29.03.2023 vo veci uloženia sankcie za iný správny delikt, ako aj jemu predchádzajúceho postupu, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky č. PUSR-2023/5160-2/25433/16/ ADC z 29.03.2023, ako aj jemu prechádzajúce rozhodnutie Krajského pamiatkového úradu Prešov č. KPUPO-2023/307-5/8056/OL z 31.01.2023, a vec v r a c i a na ďalšie konanie Krajskému pamiatkovému úradu Prešov.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou Správnemu súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“) 01.06.2023 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PUSR-2023/5160-2/25433/16/ADC z 29.03.2023, ktorým bolo zmenené rozhodnutie Krajského pamiatkového úradu Prešov (ďalej len „KPÚ“) č. KPUPO-2023/307-5/8056/OL z 31.01.2023 vo veci uznania žalobcu zodpovedným za spáchanie iného správneho deliktu na úseku ochrany pamiatkového fondu podľa § 43 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu (ďalej len „pamiatkový zákon“) a aby správny súd tieto rozhodnutia zrušil, alternatívne, aby zmenil napadnuté rozhodnutie žalovaného tak, že upustí od uloženia pokuty v celom rozsahu.
Administratívne konanie
2. Na základe rozhodnutia riaditeľa KPÚ č. KPUPO-2022/17008-1/66883/Pl z 08.08.2022 nariadeného štátneho pamiatkového dohľadu a na ústnom pojednávaní 25.08.2022 KPÚ zistil, že NKP, t.j. dotknutý oltár (ďalej tiež aj len „dotknutý oltár“) „... je v súčasnosti neodborne obnovený, s mnohými novými prvkami, s novou nevhodnou polychrómiou a nevhodne vyskladaný do terajšej podoby.“, ktoré zmeny a doplnenia KPÚ podrobne opísal s dodatkom, že cit. „Oltár pred samotnou obnovou/reštaurovaním mal byť odborne preskúmaný. Reštaurovaniu, ako aj spracovaniu správy z reštaurátorského výskumu a návrhu na reštaurovanie mal predchádzať predstihový komplexný reštaurátorský výskum. Správa z reštaurátorského výskumu a návrh na reštaurovanie mal podrobne špecifikovať všetky náležitosti potrebné pre posúdenie navrhovaného postupu reštaurovania. Mal
prezentovať stav diela, príčiny, dôsledky a rozsah poškodení, fotografickú dokumentáciu oltára pred reštaurovaním, popis navrhovaných technologických postupov reštaurovania, použitie materiálov, návrh rozsahu doplnkov, retuše, záverečné úpravy a pod. Len na základe toho bolo možné určiť primárne vrstvy, to čo sa z pôvodného oltára zachovalo, resp. aký postup zvoliť pri následnej prezentácii oltára.“ (vid rozhodnutie KPÚ, pozn.). Súčasne je v zápisnici o výkone štátneho pamiatkového dohľadu č. k. KPUPO-2022/17008-6/70972/PI tiež uvedené cit. „V ústrednej nike bola pôvodne situovaná gotická socha Panny Márie s dieťaťom, tzv. Madona z Ruskinoviec (kolo roku 1360 – na fotografii evid. listu je sekundárne umiestnená baroková socha sv. Ján Nepomuckého). V roku 2016 bola Krajským pamiatkovým úradom Prešov vykonaná revízia Ústredného zoznamu pamiatkového fondu-oltárna architektúra bola za nám nezistených skutočností deponovaná do priestorov Krajského pamiatkového úradu Prešov, prac Poprad (...) - v tom čase bola na pracovisku deponovaná len oltárna architektúra, bez štyroch pôvodných oltárnych sôch svätcov (viď. správa z obhliadky z roku 2016). Rímskokatolícka cirkev, farnosť Vrbov (...) dňa 8.12.2017, č.j. 68/2017 zaslala Krajskému pamiatkovému úradu Prešov, prac. Poprad- oznámenie o premiestnení NKP do priestorov Hradu s areálom č. 42 na Hradnom námestí v Kežmarku, v správe Múzea v Kežmarku (...) na obdobie 5 rokov s tým, že vlastník uviedol že nebude vykonávaná žiadna odborná obnova a v prípade budúcej plánovanej obnovy požiada o vydanie rozhodnutia o reštaurovaní NKP.“ Dňa 24.11.2022 podal pred KPÚ zástupca vlastníka NKP k uvedeným zisteniam vysvetlenie do zápisnice č. KPUPO-2022/22213-2/98455/OL s tým, že podnet na obnovu oltára dal farský úrad a farská rada z iniciatívy veriacich z Ruskinoviec, pričom správca farnosti vedel, že oltár je NKP, na obnovu ktorej sa vzťahujú ustanovenia pamiatkového zákona; po prevzatí zachovaných súčastí oltára z Múzea v Kežmarku dňa 03.04.2019, boli tieto krátky čas umiestnené v depozitári žalobcu, ktorý ich v tom istom roku odovzdal na reštaurovanie fyzickej osobe, ktorá mala jeho dôveru ohľadne jeho odbornosti na vykonanie tejto činnosti, pričom pred a počas týchto prác nebola vyhotovená žiadna písomná dokumentácia, iba fotodokumentácia, ktorú žalobca poskytol KPÚ s tým, že žalobca sa zaviazal, že osloví realizátora prác o dodatočné vypracovanie porealizačnej dokumentácie reštaurovania, ktorá preukáže zistené nálezy, ich zachovanie a uplatnené technologické postupy obnovy.
3. Listom č. KPUPO-2023/307-3/951/OL z 05.01.2023 KPÚ oznámil žalobcovi začatie konania o inom správnom delikte a na deň 26.01.2023 KPÚ nariadil pojednávanie, na ktorom žalobca v zmysle svojho záväzku z 24.11.2022 o podaní vysvetlenia, predložil jednako fotokópiu Osvedčenia o úspešnom absolvovaní odborného kurzu múzejných konzervátorov v roku 1981 osobou, ktorá vykonala opravu NKP (pán A., na niektorých miestach, napr. bod. 21 repliky, sám žalobca uvádza aj p. A., pozn.), ako aj touto osobou vypracovanú dokumentáciu obsahujúcu popis oltára a jeho častí pred jeho opravou, ako aj technológiu postupov a materiály použité pri tejto činnosti a taktiež bola žalobcom predložená v roku 2022 vytlačená publikácia „B. z C., 700 rokov, Svedectvo o vysokej úrovni rezbárskeho umenia v gotike“ približujúca popisom aj fotografiami priebeh obnovy oltára (ďalej len „predložená knižná publikácia“).
4. Rozhodnutím KPÚ č. KPUPO-2023/307-5/8056/OL z 31.01.2023 bol žalobca uznaný zodpovedným za to, že v čase od 11.12.2019 do 15.08.2021 (kedy sa uskutočnila posviacka oltára, pozn.), ako vlastník hnuteľnej národnej kultúrnej pamiatky Oltár bočný D. B. (ďalej aj „NKP“), zapísanej v Ústrednom zozname pamiatkového fondu, v registri hnuteľných kultúrnych pamiatok pod č. 2531/1-6 Vs [so skladbou pamiatkových predmetov č. 2531/1-architektúra oltárna; č. 2531/2-socha oltárna D. B. s dieťaťom (vo vlastníctve a správe Slovenskej národnej galérie Bratislava); č. 2531/3-socha oltárna sv. E. z Assisi; č. 2531/4-socha oltárna sv. Ignác z Loyoly; č. 2531/5-socha oltárna pravdepodobne sv. F. G.; č. 2531/6-socha oltárna, sv. Ján] a umiestnenej v rímskokatolíckom Kostole sv. Serváca vo Vrbove, realizoval obnovu zachovaných súčastí NKP s doplnením chýbajúcich častí oltára novými dielmi, s ktorými vytvára novú podobu oltára nezodpovedajúcu jeho historickému stvárneniu a to v rozpore s § 33 ods. 2 a 7 pamiatkového zákona, bez právoplatného rozhodnutia KPÚ o zámere obnovy NKP a prostredníctvom osoby, ktorá nie je členom Komory reštaurátorov (E. A.), čím nebola zabezpečená NKP základná ochrana podľa § 27 ods. 1 pamiatkového zákona. V dôsledku uvedeného sa žalobca dopustil správneho deliktu na úseku ochrany pamiatkového fondu podľa § 43 ods. 1 v spojení s § 42 ods. 1 písm. i), n) a p) pamiatkového zákona, za čo KPÚ uložil žalobcovi podľa § 43 ods. 2 písm. b) a c) pamiatkového zákona pokutu vo výške 18 800,- Eur. KPÚ svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom, na vyššie uvedené zistenia a dokazovanie, pričom žalobcom predloženú dokumentáciu o postupoch a materiáloch aplikovaných pri oprave dotknutého oltára vyhodnotil ako spracovanú na odborne nízkej úrovni s minimálnou výpovednou hodnotu s tým, že KPÚ cit. „... v žiadnom prípade nesleduje dehonestáciu odbornosti, či zručnosti realizátora prác-Františka
Hrebeňára. Avšak jeho odborná kvalifikácia, preukázaná osvedčením o absolvovaní odborného kurzu múzejných konzervátorov, nenapĺňa požiadavky na kompetenciu reštaurovania národných kultúrnych pamiatok v zmysle § 33 odsek 7 pamiatkového zákona.“ V ďalšom uviedol, že žalobcom predložená fotodokumentácia dokladuje, že drevná hmota oltára bola zbavená všetkých náterov vrátane prvej, historickej polychrómie, čo predstavuje nezvratnú stratu časti pamiatkovej hodnoty NKP. KPÚ sa vyjadril aj k, v predloženej publikácii uvedenej informácii, že pán A. navrhol aj nový obetný stôl a bočné ozdoby pre zadnú stenu, podobné, aké má hlavný oltár, v ktorej súvislosti KPÚ uviedol, že cit. „... doplňujúce prvky oltára, ktoré sa vyrábali nanovo, keďže pôvodné sa nedochovali, bolo nutné riešiť ako repliku pôvodných častí a neorientovať sa na súlad s hlavným oltárom.“ KPÚ tiež poznamenal, že v konaní o inom správnom delikte nevyvodzuje osobnú zodpovednosť za protiprávne konanie, ale za plnenie či neplnenie si povinností vo vzťahu k NKP jej vlastníkom. Po opise a vysvetlení pojmoslovia ako „základná ochrana NKP“, „pamiatková hodnota“ či „obnova a využívanie NKP“ a „trvalá hodnota NKP“ so sumárom, že „... ukazovateľom pamiatkovej hodnoty je autentickosť (pôvodnosť) hmotnej podstaty objektu/predmetu (jednotlivých konštrukcií, prvkov, častí a detailov), ktorá aj keď je možno čiastočne poškodená, ale zachovaná v pôvodnej substancii ako bola zhotovená, vrátane jednotlivých fáz vývoja objektu/predmetu, je dokumentom o vzniku a spôsobe vyhotovenia, o použitých materiáloch a väzbách jednotlivých prvkov, o estetickej úprave (nielen umeleckej), t. j. o dobovom know-how.“, KPÚ uzavrel, že žalobca ako vlastník NKP, aj keď vedel o povinnosti požiadať pred obnovou oltára o vydanie rozhodnutia KPÚ, aj tak vedome a dobrovoľne odovzdal zachované súčasti oltára na obnovu fyzickej osobe, o ktorej vedel, že nie je členom Komory reštaurátorov, aby realizovala nielen obnovu týchto súčastí, ale doplnila jej chýbajúce diely o nové tak, že spolu tvoria nevhodne vyskladané nové oltárne dielo, odlišné od pôvodného oltára, čím žalobca ohrozil základnú ochranu NKP a spôsobil jej nepriaznivé zmeny čím stratila ako celok historickú hodnotu. KPÚ zdôraznil, že dotknutý správny delikt sa riadi princípom objektívnej zodpovednosti, takže sa neprihliada na zavinenie, t.j. neposudzujú sa okolnosti spáchania správneho deliktu, ale sa vyvodzuje zodpovednosť za existenciu protiprávneho stavu. Vo vzťahu k výške vyrúbenej pokuty KPÚ uviedol cit. „Pamiatková hodnota je nehmotnej povahy a finančné vyčíslenie jej hodnoty je založené na premene nehmotného (historického, spoločenského a pod.) bohatstva do materiálneho stavu, čo ale veľmi ťažko dokáže premietnuť jej skutočnú hodnotu. Z dôvodu, že objekt je nositeľom pamiatkovej hodnoty je vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Vyčíslenie ujmy pamiatkovej hodnoty, teda škody, ktorá nie je hmotnej povahy, nemôže byť ohodnotená (vyčíslená) žiadnym objektívnym finančným spôsobom s odkazom na trh. Na vyčíslenie pokuty za zníženie (stratu) pamiatkovej hodnoty národnej kultúrnej pamiatky neexistujú žiadne kritériá exaktné, žiadne metodiky výpočtu, ani žiadne bodové ohodnotenie, na základe ktorých by sa výška pokuty za stratu nehmotnej povahy stanovovala. Stanovenie výšky pokuty, ktorej rozsah stanovuje pamiatkový zákon, za ujmu či stratu pamiatkovej hodnoty je na voľnej úvahe správneho orgánu, ktorá je odôvodnená a má základ v zistenom skutkovom stave.“ KPÚ pri určení výšky pokuty s poukazom na § 43 odsek 5 pamiatkového zákona vykonal prieskum trhu o oprávnených nákladoch na reštaurovanie zachovaných súčastí NKP a to vyžiadaním od náhodne vybraných troch členov Komory reštaurátorov aproximatívnych rozpočtov na reštaurovanie predmetných zachovaných súčastí NKP, ktorých sumy boli 20 880,- Eur; 33 000,- Eur a 18 816,- Eur, pričom KPÚ sumu pokuty ustálil na sume najnižšieho z nich a to so zohľadnením všetkých skutočnosti súvisiacich s daným deliktom ako to, že „... z NKP sú zachované len jednotlivé diely a prvky, v celku sa oltár do dnešnej doby zachovať nepodarilo, najpravdepodobnejšie z dôvodu zániku obce a následnej manipulácie s oltárom pre jeho záchranu a možné využitie na inom mieste (detaily nie sú známe ani vlastníkovi, ani správnemu orgánu). Zachované súčasti oltára by bolo z pamiatkového hľadiska možné prezentovať doplnením nových chýbajúcich častí, avšak ako repliky (ideálne by bolo v kópii, avšak tú by nebolo možné vyrobiť z dôvodu neexistujúceho zamerania oltára), čo dochované historické fotografie umožňujú.“, ako aj so zohľadnením poľahčujúcich okolností, najmä, že žalobca v dobrej vôli sledoval záchranu a zachovanie NKP a že ide o prvý delikt žalobcu.
5. Podkladmi pre rozhodnutie KPÚ boli nasledujúce listiny a z nich plynúce skutočnosti: 1. Podľa výpisov z ústredného zoznamu pamiatkového fondu vyhotovených vo 02/2014 zamestnankyňou KPÚ Prešov je oltárna architektúra z obdobia baroka (prvá pol. 18 stor.), nezistených rozmerov, vyhotovená prevažne rezbou z dreva (bez špecifikácie) so sekundárnou technikou výroby polychrómia, ktorá bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku rozhodnutím č. ŠKK PP 189/5-67 z 19.04.1967, stav dezolátny. Na oltári pôvodne umiestnená socha D. B. s dieťaťom (vyobrazená aj fotograficky) bola z obdobia gotiky (podľa evidenčného listu NKP z okolo roku 1370) a bola predaná
Slovenskej národnej galérii v roku 1974 v expozícii ktorej je vystavená; ostatné pôvodné oltárne sochy (bez ich fotografického vyobrazenia) boli z obdobia neskorý barok. 2. List z 08.12.2017, ktorým žalobca oznamoval KPÚ, že premiestňuje oltár, resp. jeho jednotlivé zachované časti v demontovanom stave, na obdobie 5 rokov do priestorov Múzea v Kežmarku, kde bude umiestnený vo vhodných klimatických podmienkach s tým, že žalobca nebude vykonávať jeho žiadnu odbornú obnovu a v prípade budúcej plánovanej obnovy požiada o vydanie rozhodnutia o reštaurovaní. V liste je pri sprievodnej fotodokumentácii uvedený aj podrobný popis stavu jednotlivých zachovaných častí oltára z ktorého sa zachovala len oltárna architektúra v demontovanom stave a rozobratá na tieto kusy – samostatne postament, nika, pilastre s prislúchajúcou zadnou doskou (2 ks), stĺpy (2 ks) korunná rímsa s kladím, nadstavec a iné fragmenty. Súčasne je v liste uvedené, že oltár pochádza pôvodne z obce Ruskinovce a do obce žalobcu (Vrbov) bol prenesený na jar roku 1952 pri vysídľovaní obce Ruskinovce pre vojenské pásmo F. a bol umiestnený v sakristii oproti vchodu, pričom pôvodne v strede oltárnej architektúry bola situovaná gotická socha D. B. s dieťaťom z roku okolo 1360, ktorá bola odpredaná Slovenskej národnej galérii v roku 1974; v nezistenom čase bola oltárna architektúra premiestnená do priestorov samotného KPÚ Prešov, pracovisko Poprad-Spišská Sobota s tým, že cit. „To, v akom stave bol oltár pri prevoze sa nedá zistiť, v súčasnosti je zachovaná len oltárna architektúra, bez štyroch pôvodných oltárnych sôch svätcov“ s dodatkom, že k dispozícii je iba jedna staršia fotografia pôvodného oltára a to v evidnečnom liste NKP z roku 1971. Prílohou listu je fotografia s torzom rozobratej oltárnej architektúry, ktorej stav a zloženie je podrobne popísané v liste a to aj s konštatovaním cit. „Polychrómia je pravdepodobne sekundárna – hnedá, sivá, sivomodrá, biela, modrá, bronzová.“ 3. Preberací a odovzdávací protokol z 03.04.2019, podľa ktorého Múzeum v Kežmarku odovzdalo žalobcovi NKP v rozsahu oltárnej architektúry v stave opísanom v tomto protokole, avšak keďže žalobca nemal v tom čase na jej uloženie vhodné podmienky, súčasne sa B. H. I. a žalobca dohodli, že preberaný a odovzdávaný predmet bude dočasne uložený v priestoroch KPÚ Prešov, pracovisko Poprad-Spišská Sobota a to najneskôr do cit. „31.12.2016“ [vzhľadom na datovanie listu sa zrejme jedná o chybu v písaní roku a správne má byť „31.12.2019“, pozn. súdu], t.j. do času nevyhnutného pre vytvorenie podmienok pre uloženie predmetu odovzdávania u žalobcu, do času ktorého súčasne Múzeum v Kežmarku prehlásilo, že predmet odovzdávania bude chrániť pred poškodením, znehodnotením a odcudzením. 4. Preberací protokol z 18.06.2019, podľa ktorého žalobca ako vypožičiavateľ, požičal pre účely realizácie výstavy o Ruskinovciach Múzeu v Kežmarku ako požičiavateľovi, dve sochy a to repliku sochy D. B. a originál sochy F. G.. 5. Mail z 30.11.2022, ktorým KPÚ žiadal od troch reštaurátorov súčinnosť pre účely konania o inom správnom delikte a to v podobe bezodplatného podania aproximatívneho cenového rozpočtu cit. „... na reštaurátorsky výskum, vypracovanie Návrhu na reštaurovanie a samotné reštaurovanie (vrátane všetkých potrebných správ, dokumentácii a úkonov – v zmysle pamiatkového zákona) iba zachovaných súčastí oltára D. B. z kostola v zaniknutej obci Ruskinovce“, pričom ako podklad boli reštaurátorom zaslané iba fotografie zachovaných súčastí oltára. KPÚ-om dožiadaní reštaurátori zaslali požadované cenové rozpočty v sumách – 20 880,- Eur s DPH; 33 000,- Eur s DPH a 18 816,- Eur.
6. Žalobca svoje odvolanie proti rozhodnutiu KPÚ odôvodnil v prvom rade ľútosťou nad neoprávneným konaním, ktorým došlo k nepriaznivým zmenám NKP s dodatkom, že všetky pôvodné časti oltára ostali zachované bez zásahov do ich drevnej hmoty, takže ich hmotná podstata nebola zničená a keďže je možné odstránenie všetkých nových doplnkov oltára a novej nevhodnej polychrómie, žalobca prejavil úmysel vykonať nápravu a obnovu NKP pod dohľadom KPÚ. Súčasne žalobca uviedol, že výška jemu uloženej pokuty je pre neho likvidačná, nemá finančné prostriedky na jej úhradu ani na úhradu reštaurovania oltára, aktuálne má problém aj so zvýšenými platbami za energie, preto žalobca žiadal o zníženie, prípadne o odpustenie uloženej pokuty.
7. Žalovaný rozhodol o odvolaní žalobcu napadnutým rozhodnutím č. PUSR-2023/5160-2/25433/16/ ADC z 29.03.2023, ktorým zmenil rozhodnutie KPÚ tak, že žalobcu uznal zodpovedným za spáchanie iného správneho deliktu na úseku ochrany pamiatkového fondu podľa § 43 ods. 1 v spojení s § 42 ods. 1 písm. p), n) a i) pamiatkového zákona (identicky ako KPÚ, pozn. súdu) a to na identickom skutkovom základe ako ho vo svojom rozhodnutí popísal aj KPÚ, za čo identicky ako KPÚ, žalovaný uložil žalobcovi pokutu vo výške 18 800,- Eur, v ktorej spojitosti žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že cit. „... podstatou zmeny napadnutého rozhodnutia je v zásade len precizovanie jeho výroku a to tak, aby spĺňalo náležitosti vyžadované platnými právnymi predpismi.“, preto žalovaný cit. „... zmenil výrok napadnutého rozhodnutia a to v rozsahu špecifikácie vykonaných neodborných prác na predmetnej NKP, čím jednoznačne a nezameniteľne opísal skutok.“
Z opisu skutku spáchaného deliktu, vyplýva identicky ako je to aj v prípade rozhodnutia KPÚ, že žalobca sa ho mal dopustiť tým, že bez povolenia KPÚ a prostredníctvom neakreditovanej osoby realizoval obnovu NKP jednako obnovu jej zachovaných súčastí a jednako ju doplnil chýbajúcimi časťami oltára novými dielmi, s ktorými vytvára novú podobu oltára, svojim stvárnením nezodpovedajúcu historickej podobe predmetnej NKP s nasl. opisom cit. „... krycia doska menzy vyhotovená ako kópia barokového obloženia menzy s nevhodnou rezbou, premodelovanými okrajmi, aplikovaná nevhodná strieborná plocha s vysokým leskom, aplikácia širokým ťahom štetca čím sa vytvorila fľakatosť – mramorovanie, sústredené smerom do stredu ku kartuši bez žilkovania, nevhodné mramorovanie základových plôch oltárnej architektúry, červenohnedé rímsy s aplikáciou motívu kruhu, oválov, čím sa vytvorila fľakatosť, nevhodná farebnosť v modrých a sivých tónoch, s aplikáciou zlátených a strieborných plôch s vysokým leskom nanášané neodborne mimo plôch rímsičiek, pláty zlata a striebra nevhodne nanesené, novovytvorené rokajové uši na stranách oltára, nevhodne umiestnená ústredná socha
- kópia gotickej sochy s nevhodnou aplikáciou polychrómie s predimenzovanou korunkou D. B. a nevhodným žezlom, po bokoch umiestnené dve sochy, ktoré nie sú zapísané ako hnuteľné národné kultúrne pamiatky, neodborne upravené, a to barokové sochy proporčne väčšie než pôvodné sochy, sochy anjelov po stranách nadstavca sú predimenzované, nie sú zapísané ako hnuteľné národné kultúrne pamiatky a neodborne upravené“ V dôsledku uvedenej činnosti tak podľa žalovaného došlo k spôsobeniu nepriaznivej zmeny stavu NKP cit. „... a to nezvratným odstránením pôvodných vrstiev náterov, nevhodným doplnením uvedených novotvarov, povrchovej úpravy a osadením jednotlivých sôch na miesta, kde nemajú historický základ, čím sa zasiahlo priamo do hmotnej podstaty predmetnej NKP ako aj jej prezentácie. (...) Pôvodné nátery majú pamiatkovú hodnotu ako doklad dobových postupov, použitých materiálov, farieb a techník. Došlo teda k nenávratnej strate týchto pamiatkovo významných vrstiev ako aj poznatkov. Pamiatkový zákon chráni aj prezentáciu predmetnej NKP, a teda aj zámena jednotlivých sôch a častí oltára či dotváranie nových prvkov, ktoré nevychádzali z dobových originálov.“ Žalovaný podotkol, že v žalobcom predloženej knižnej publikácii je uvedené, že pri prácach na vnútornej strane podstavca svätých bol objavený odkaz na zhotovenie oltára a publikovaná fotografia tohto nálezu, avšak táto informácia sa nenachádza v žalobcom poverenou osobou vykonávajúcej obnovu NKP (p. Hrebeňár) predloženej dokumentácii cit. „... napriek svojmu významu a pamiatkovej hodnote. Aj na tomto možno vidieť potrebu vykonávať obnovu kvalifikovanou osobou, ktorá v prípade takéhoto nálezu postupuje spôsobom, ktorý zabezpečí výskum a zadokumentovanie zodpovedajúce významu nálezu ako aj celej pamiatky. (...) Zľahčovanie konania zo strany vlastníka nie je na mieste a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva miera závažnosti jeho konania.“ Svoje rozhodnutie žalovaný ďalej odôvodnil tým, že z obsahu spisového materiálu mal za jednoznačne preukázané vedomé porušenie vyššie uvedených ustanovení pamiatkového zákona žalobcom. Výšku uloženej sankcie považoval za dostatočne odôvodnenú KPÚ-om, ktorého správna úvaha nevybočila pri jej určovaní zo zákonného rámca s tým, že cit. „... výška sankcie zodpovedá najnižšej rozpočtovanej sume, ktorú by bolo potrebné uhradiť, keby obnovu predmetnej NKP vykonával podľa § 33 ods. 7 písm. b) pamiatkového zákona člen Komory reštaurátorov v súlade so zákonom.“ a s dodatkom, že uloženie nižšej sankcie, prípadne jej odpustenie by neplnilo požadovanú represívnu a preventívnu funkciu, pričom žalovaný vyjadril presvedčenie, že uložená sankcia je mierna v porovnaní so závažnosťou konania žalobcu s dodatkom, že cit. „Pamiatkový úrad SR sa nestotožnil s tvrdením vlastníka, že uložená sankcia je likvidačná, keďže vlastník nepredložil žiadny listinný alebo iný dôkaz na preukázanie tohto tvrdenia.“ Rozhodnutie žalovaného bolo žalobcovi doručené 03.04.2023.
Súdne konanie
8. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tvrdením o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného z dôvodu ním nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako aj z dôvodu neodôvodnenia žalobcovi uloženej sankcie čo do výšky, ktorú považuje za neprimeranú. Podľa žalobcu žalovaný nezohľadnil, že NKP bola v určitom nezistenom čase niekoľko rokov umiestnená aj v priestoroch KPÚ, pracovisko Poprad – Spišská Sobota, pričom v priebehu roka 2016 KPÚ kontaktoval žalobcu (vtedajšieho správcu farnosti) s tým, že na povale archívu KPÚ bol nájdený oltár a je potrebné, aby si ho žalobca ako jeho vlastník prevzal, pričom už v tom čase podľa žalobcom predloženej fotodokumentáciu bola NKP v zničenom stave, za ktorý je žalobca teraz sankcionovaný. V tej spojitosti žalobca podotkol, že zlý stav NKP je zaznamenaný aj v preberacom a odovzdávacom protokole z 03.08.2016 na základe ktorého KPÚ odovzdal z úschovy NKP, avšak už iba v stave oltárnej architektúry, žalobcovi ako jej vlastníkovi, pričom v už v tomto protokole sú detailne opísané poškodenia oltára. Okrem toho, keďže žalobca nemal vytvorené podmienky na uloženie NKP, KPÚ navrhol jej uloženie na neurčený čas do priestorov Hradu v Kežmarku, v správe B. H. I., ktoré
premiestnenie NKP bolo KPÚ-du oznámené listom č. 68/2017 z 08.12.2017, ktorý spísala pracovníčka KPÚ a v ktorom liste sa tiež uvádza, že polychrómia oltára je poškodená až na drevo. V múzeu v Kežmarku bola NKP uložená približne rok, avšak po oznámení od KPÚ, že NKP už v týchto priestoroch nemôže byť umiestnená a nie je možné ju múzeu prenajímať, žalobca prevzal NKP do depozitu farnosti z dôvodu zachovania jej vlastníctva. A keďže KPÚ počas celého dlhého obdobia, kedy na NKP nachádzala a chátrala v jeho priestoroch, neprijal žiadne opatrenia pre jej zachovanie a záchranu, žalobca sa rozhodol prijať opatrenia pre jej zachovanie a reštaurovanie. Podľa žalobcu s veľkou pravdepodobnosťou došlo k poškodeniu NKP práve v čase jej neodborného skladovania na povale v priestoroch KPÚ, kde bola uložená bez vytvorených podmienok a za nedodržania depozitného protokolu, mimo rozsah povolených teplôt a vlhkosti vzduchu. Podľa žalobcu v rámci zisťovania skutkového stavu bolo možné lokalizovať konkrétne miesto, kde presne došlo k zničeniu polychrómie NKP, a to podľa množstva opadanej polychrómie oltára. Nota bene už na základe evidenčného listu NKP z roku 1971 boli súčasťou NKP aj štyri bočné sochy (na fotografii z roku 1971 – oficiálna fotodokumentácia vedená na pamiatkovom úrade), ktoré boli odcudzené neznámym páchateľom v období 1971 – 2017 a ktoré žalobcovi neboli vrátené, čo dokazuje tak preberací protokol z 03.08.2016, ako aj oznámenie o premiestnení NKP z priestorov KPÚ do priestorov Múzea v Kežmarku, pričom podľa žalobcu existuje dôvodné podozrenie, že ku krádeži došlo práve v čase, kedy bola NKP v priestoroch KPÚ, ktorým skutočnosťami sa žalovaný nezaoberal, preto je napadnuté rozhodnutie za arbitrárne. Žalobca poukázal, že KPÚ ako orgán, ktorý má zabezpečovať ochranu pamiatkového fondu, pri uložení NKP vo svojich priestoroch zapríčinil zničenie jej polychrómie, keďže neprijal žiadne opatrenia na jej ochranu pred zničením, pričom následne kladie zodpovednosť za jej zničenie žalobcovi a to v dôsledku údajného nesprávneho reštaurovania. Podľa žalobcu ak žalovaný vôbec neskúmal vzťah medzi nežiadúcim následkom na NKP a príčinami tohto nežiadúceho stavu, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, preto žalobcovi nie sú známe dôvody, prečo je jemu pripisovaná zodpovednosť, keďže ohľadne záchrany NKP konal v najlepšej viere, pričom v rámci hospodárnosti nakladania s finančnými prostriedkami žalobca vykonal reštaurovanie NKP prostredníctvom osoby E. A., ktorý síce nie je zapísaný v zozname reštaurátorov, ale po odbornej stránke bol osobou vykonávajúcou konzervátorskú činnosť, a teda konal s plnou odbornosťou, takže v žiadnom prípade jeho konaním nemohlo dôjsť k poškodeniu NKP tak, ako to uvádza žalovaný. Žalobca zdôraznil, že žalovaný nemohol zistiť skutočný stav NKP v takej intenzite, ako ho opisuje v rozhodnutí, pretože už v preberacom protokole je jednoznačne uvedené, že NKP je v rozobratom stave, detaily chýbajúcich drobných častí je ťažko identifikovať a k dispozícii je iba jedna staršia fotografia NKP. Žalovaný v konaní náležite neposúdil a v rozhodnutí nevysvetlil žalobcovi aké, a či vôbec nastali nepriaznivé zmeny stavu NKP. Žalobca už v odvolaní uvádzal, že všetky vykonané zmeny boli bez zásahu do pôvodných drevených častí predmetnej NKP, a teda hmotná podstata NKP nebola zničená. Žalobca považuje jemu uloženú pokutu za nespravodlivo vysokú a likvidačnú, pri určovaní ktorej žalovaný neprihliadal na to, že NKP bola značne poškodená už v období, keď bola uložená v archíve KPÚ, takže k jej poškodeniu nemohlo dôjsť pri jej reštaurovaní. Výšku sankcie žalovaný určil s prihliadnutím na cenové kalkulácie prác reštaurátorov, žalovaný však neodôvodnil či vyčíslené cenové kalkulácie od reštaurátorov boli stanovené na základe reálne vykonanej obhliadky NKP a v súlade so zohľadnením potreby skutočných prác, ktoré by bolo na NKP vykonať. Žalobca uviedol, že pamiatkový zákon nemá úpravu, podľa ktorej sa výška sankcie určuje podľa rozpočtu reštaurátorských prác a taktiež, keďže podľa § 43 ods. 2 písm. b) a c) pamiatkového zákona je sankciu možné uložiť v rozpätí od 200,- Eur do 1 000 000,- Eur, tak tvrdenie žalovaného, že sankciu uložil blízko dolnej sadzby, podľa názoru žalobcu nie je pravdivé, pretože sankciu vo výške 18 800,- Eur nie je možné považovať za blízko dolnej sadzby. Žalobca má za to, že je žiadúce, aby sankcia bola uložená proporčne jeho ekonomickej situácii, keďže žalobca má povinnosť zabezpečovať náležitú a dlhodobú starostlivosť o NKP a výška pokuty by mu túto starostlivosť nemala sťažiť, čo žalovaný nezohľadňoval. Nelogickosť odôvodnenia uloženej výšky sankcie vidno aj v tom, že v prípade jej uhradenia, žalobca bude v konečnom dôsledku povinný reštaurovať NKP a opätovne za vykonané práce uhradí sumu pravdepodobne vo výške už uhradenej sankcie. Podľa žalobcu, žalovaný pri ukladaní mu sankcie neaplikoval základné zásady ukladania trestov podľa Trestného zákona a to aj zásadu úmernosti sankcie spáchanému činu úmerne s jeho protispoločenskou škodlivosťou. Žalobca dodal, že v zmysle judikatúry, trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a fyzických osôb podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy s dodatkom, že žalobca zabezpečoval základnú ochranu NKP a prijímal opatrenia pre jej zachovanie, o čom svedčí aj uvádzané oznámenie o premiestnení NKP v snahe poskytnúť pre NKP čo najlepšie podmienky, preto má za to, že sa správneho deliktu nedopustil. Žalobca navrhol, aby správny súd uplatnil sankčnú moderáciu podľa § 198 ods. 1 Správneho súdneho
poriadku, pretože žalobcovi uložená sankcia má pre neho likvidačný charakter a pre dosiahnutie účelu správneho trestania postačuje prejednanie skutku súdom. Súčasťou žaloby bol aj návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku žalobe z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie žalobcu, keďže je závislý na milodaroch; jeho priemerné mesačné príjmy sú 1 200,- Eur (z toho mesačný príjem zo „zvončeka„ je cca 800,- Eur a nájom z budov cca 400,- Eur).; mesačné výdavky (náklady na energie) sú vo výške 1 313,40 Eur; má vysoké jednorazové výdavky (poistenie budov 1 300,- Eur, oprava okien 2 700,- Eur, náklady na prebiehajúce konzervovanie 3 drevených sôch), pričom jeho preukázaný priemerný mesačný stav účtu je cca 10 000,- Eur. Žalobca uviedol, že je inštitucionálne oddelený od štátu a verejného sektora, je neziskový a jeho hlavnou úlohou nie je tvorba zisku a finančné prostriedky získava predovšetkým prostredníctvom zbierok konaných počas bohoslužieb i mimo nich, sponzorských darov fyzických a právnických osôb a z darov. Žalobca navrhol nariadenie pojednávania, vykonanie dokazovania výsluchom účastníkov konania a svedkov a obhliadkou priestorov KPÚ kde bola NKP uložená. Prílohou žaloby bol aj preberací a odovzdávací protokol č. KPUPO-2016/17243-1/59144/BJ z 03.08.2016, ktorý sa v žalovaným predloženom administratívnom spise nenachádzal a na základe ktorého KPÚ Prešov, pracovisko Poprad-Spišská Sobota odovzdával do tej doby vo svojich priestoroch uloženú NKP - a to zostatky oltárnej architektúry v rozobranom stave bez pôvodných sôch aj s konštatovaním, že cit. „...polychrómia a zlátenie však výrazne opadáva, zdá sa však, že je sekundárna, vrátane prebronzovania zlatých prvkov ... (...) Polychrómia je pravdepodobne sekundárna – hnedá, sivá, sivomodrá, biela, modrá, bronzová.“
9. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zotrval na argumentácii obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí a v súvislosti so žalobnými argumentami žalobcu zdôraznil, že žalobca napadnutým rozhodnutím nie je trestaný za stav, v akom sa NKP nachádzala v roku 2016, teda v čase jej uloženia v KPÚ, ale za to, že si v rozpore so zákonom nevyžiadal rozhodnutie KPÚ o zámere reštaurovania a že NKP odovzdal na reštaurovanie nepovolanej osobe, čím spôsobil stratu pamiatkových hodnôt NKP, keďže jej reštaurovanie bolo vykonané neodborne a fakticky znamenalo jej falzifikáciu, ako je to aj uvedené v napadnutom rozhodnutí. Podľa žalovaného tým, že určitý čas do roku 2016 bola NKP uložená v priestoroch KPÚ, bolo z iniciatívy jeho zamestnanca, čím bola táto pamiatka v podstate fakticky zachránená, keďže do držby KPÚ sa táto pamiatka dostala z dôvodu, že mala byť v dôsledku zriadenia Vojenského obvodu Javorina premiestnená zo zaniknutej obce Rusinkovce do obce Vrbov, kde však bola uložená až doslova vyhodená v bližšie nezistenej stodole. Na margo dovolávania sa žalobcom statusu farnosti, ktoré je nezisková, žalovaný podotkol, že právne normy sa vzťahujú na všetkých rovnako, takže keď žalobca konal v rozpore so zákonom z dôvodu šetrenia finančných prostriedkov, nie je to dôvod na ospravedlnenie jeho nezákonného konania naviac ak, cit. „... cirkvi a náboženské spoločnosti sú v Slovenskej republike z hľadiska počtu veľmi významným vlastníkom NKP. Pokiaľ by žalovaný zaujal postoj, že tieto právnické osoby nie sú povinné spravovať sa právnymi predpismi z dôvodu šetrenia ich finančných prostriedkov, došlo by k ohrozeniu základnej ochrany významnej časti pamiatkového fondu, ktorého zachovanie je verejným záujmom.“ Z fotodokumentácie NKP z roku 2016 je zrejmý stav NKP v období roku 2016, takže žalovaný vie bez pochybností posúdiť zmenu stavu, ktorá nastala jej nepovolenou obnovou, realizovanou žalobcom, ktoré nepriaznivé zmeny žalovaný opísal vo výroku svojho rozhodnutia. Poukázal, že súčasťou administratívneho spisu boli podklady, vrátane fotodokumentácie a žalobca predložil ďalšie podklady - dokumentáciu obnovy vypracovanú E. A., fotodokumentáciu priebehu prác a predlženú knižnú publikáciu, z ktorých podkladov je podľa žalovaného zrejmé, že konaním žalobcu (nepovoleným reštaurovaním) došlo k nepriaznivej zmene stavu NKP, teda k jej poškodeniu, a to nevhodným doplnením chýbajúcich častí oltára novými dielmi, čím oltár nadobudol nový (falzifikovaný výraz), ktorý nezodpovedá jeho historickej podobe; neodbornou úpravou povrchov (vrátane náterov), nevhodnou rezbou, nezvratným zásahom do pôvodnej polychrómie. Žalovaný vie bez pochybností určiť, že tieto zásahy vznikli v priebehu nepovoleného reštaurovania a nie v čase uloženia NKP v KPÚ, na základe čoho má žalovaný za to, že riadne zistil skutočný stav veci, ktorým je bez pochybností preukázaný delikt žalobcu tak, ako je to odôvodnené v napadnutom rozhodnutí žalovaného. Žalovaný nepovažoval za potrebné zabezpečovať nové dôkazy, pretože už KPÚ riadne zistil skutočný stav veci. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že k poškodeniu NKP došlo v čase jej umiestnenia v priestoroch KPÚ, žalovaný vyjadril presvedčenie, že v tom čase nedošlo k zásadnému zhoršeniu stavu NKP a to s poukazom na preberací protokol č. KPUPO-2016/17243-1/59144/BJ z 03.08.2016, ako aj na oznámenie o premiestnení NKP z 08.12.2017, ktoré súdu predložil samotný žalobca. Opakovane zdôraznil, že žalobca nebol sankcionovaný za stav NKP v tomto období, ale za v napádanom rozhodnutí opísané
jeho neoprávnené konanie v období od 11.12.2019 do 15.08.2021. Vytkol žalobcovi, že nespolupracoval s KPÚ pri procese reštaurácie NKP tak, ako to žalobca podľa jeho vlastného vyjadrenia činil pri iných obnovách, takže žalobca si bol vedomý svojich povinností plynúcich mu z vlastníctva NKP a to s poukazom žalovaným na zásadu, že neznalosť zákona neospravedlňuje. Ohľadne výšky uloženej sankcie, žalovaný vyjadril nesúhlas so sankčnou moderáciou súdom. Poukázal, že je bežnou administratívnou praxou, že pamiatkový úrad si vyžiada najmenej tri cenové ponuky od reštaurátorov, na základe ktorých určí objektívne (trhové) náklady na realizáciu obnovy kultúrnej pamiatky s tým, že žalovaný poskytol osloveným reštaurátorom také informácie, vrátane fotodokumentácie, že boli schopní orientačne vypracovať cenové ponuky, ktoré boli podkladom pre správne konanie. Poukázal na § 43 ods. 5 pamiatkového zákona, podľa ktorého škodu na NKP určí pamiatkový úrad najmenej vo výške oprávnených nákladov na jej vrátenie do pôvodného stavu reštaurovaním pri použití pôvodných materiálov a technologických postupov. Pri určení výšky pokuty sa prihliada na závažnosť konania, závažnosť nepriaznivých zmien NKP, význam NKP, rozsah hroziacej škody alebo spôsobenej škody. Pamiatkový zákon určuje pre právny delikt spáchaný žalobcom sankciu v rozpätí od 300,- Eur do 1 000 000,- Eur, takže pokuta uložená žalobcovi je v spodnom pásme uvedeného rozpätia, keďže predstavuje 1,88% z najvyššej zákonom prípustnej pokuty. K tvrdeniam žalobcu o nemožnosti uhradiť tak vysokú pokutu podotkol, že žalobca tieto svoje tvrdenia v priebehu odvolacieho konania nijako nepodložil s tým, že dôkazné bremeno v prípade tvrdenia o likvidačnom charaktere pokuty je na sankcionovanom subjekte. Zdôraznil, že podstatou sankcie je jej preventívna a represívna funkcia, pričom konanie žalobcu považuje bezpochyby za spoločensky nebezpečné a neželané s tým, že zákon nedáva žalovanému, v prípade iného správneho deliktu, možnosť pokutu neuložiť. V súvislosti so žalobcom navrhovaným dokazovaním žalovaný uviedol, že nepovažuje za potrebné vypočutie vedúcej pracoviska KPÚ Prešov- pracovisko Poprad, keďže táto sa k veci písomne vyjadrila, obsah vyjadrenia ktorého žalovaný citoval vo svojom vyjadrení (vyjadrenie sa týka záchrany NKP pracovníkom KPÚ, spôsobu jej uloženia v priestoroch KPÚ a nakladania s ňou v tomto období, pozn.) a žalovaný nemá námietky k vykonaniu obhliadky priestorov KPÚ Prešov, pracovisko Poprad, kde bola NKP uložená, aj keď sa domnieva, že neexistuje súvislosť medzi predmetnou obhliadkou a predmetom tohto súdneho konania. Žalovaný navrhol zamietnutie žaloby a vyslovil nesúhlas s priznaním odkladného účinku správnej žalobe, ani s aplikáciou sankčnej moderácie, ktorá by mohla mať cit. „... z hľadiska generálnej prevencie negatívny vplyv na správanie iných subjektov podobných žalobcovi (chudobných farností) s následkom výrazného poklesu ich motivácie dodržiavať právne predpisy na ochranu pamiatkového fondu.“ Žalovaný nepožadoval nariadenie pojednávania vo veci.
10. Správny súd uznesením č. k. 6S/2/2023-62 z 03.10.2023 priznal správnej žalobe odkladný účinok (nadobudlo právoplatnosť 21.10.2023).
11. Žalobca vo svojom stanovisku (replika) k vyjadreniu žalovaného opakovane uviedol, že NKP bola v zničenom stave už v čase, kedy ju žalobca prevzal do svojej držby, pričom do tej doby bola s poukazom, na klímu, pri nevhodných podmienkach uskladnená v priestoroch KPÚ a to v priestoroch cit. „...rozpáleného podkrovia pod šindľovou strechou v prievane nemilosrdne rozsúšajúcom drevo.“ Rozporoval tvrdenia žalovaného ohľadne okolností týkajúcich sa nájdenia NKP v stodole (na str. 8 svojho vyjadrenia už žalobca však pripúšťa možnosť jej premiestnenia do stodoly, pozn.) s tým, že ešte v roku 1971 sa NKP nachádzala v sakristii kostola u žalobcu, dôkazom o čom má byť fotografia z tohto roku v evidenčnom liste NKP, na ktorej je zachytený aj doma vyrobený vešiak, ktorý sa aj dnes nachádza v kostole žalobcu. Žalobca namieta použitie fotodokumentácie prác na oltári, ako aj ním predloženej knižnej publikácie v správnom konaní ako dôkazov, keďže by tým boli porušené autorské práva osoby, ktorá ich KPÚ poskytla v dobrej viere. Zdôraznil že je nevyhnutné rozlišovať stav, kedy by došlo k zničeniu pamiatky akože jej nevhodným reštaurovaním v dobrom stave a kedy by došlo k zničeniu pamiatky zachovanej už len vo fragmentoch s dodatkom cit. „Žalovaný len z fotografií nemohol predsa posúdiť množstvo chýbajúcich artefaktov a nosných častí. Žalobca podotýka, že je vysoko pravdepodobné, že by žalovaný prehlásil NKP za nereštaurovateľnú do stavu, kedy by mohla slúžiť svojmu prvotnému účelu a ním je náboženský kult.“, pričom pôvodnému správcovi farnosti v rozhodnom čase mala riaditeľka Múzea v Kežmarku povedať, že NKP sa bude reštaurovať do fragmentálnej podoby a tak bude v múzeu vystavená, teda že sa ani neuvažovalo so sekundárnym nahradením chýbajúcich častí. K uloženej sankcii podotkol, že je vyše 60 násobne vyššia, ako stanovuje zákon jej najnižšiu sadzbu a opakovane poukázal na svoju finančnú situáciu, uviedol, že pri odvolacom konaní farnosť opakovane upozorňovala na zlý stav svojich financií (dôkazom o uvedenom majú byť aj opakované zmluvy
o pôžičke, ktorými niekdajší správca farnosti požičiaval farnosti), takže žalovaný mal o uvedenom nepochybne vedomosť a v prípade, ak nepostačovalo prehlásenie správcu farnosti, žalovaný mal žalobcu vyzvať na doplnenie chýbajúcich dôkazov. Má za to, že výška uloženej sankcie je neadekvátna výške spôsobenej škody, keďže NKP bola už po jej prevzatí žalobcom v značne poškodenom stave. Vyjadril názor, že žalovaný mal pri ukladaní sankcie brať do úvahy aj úmysel žalobcu, ktorý konal po celý čas dobromyseľne a že tento „exemplárny trest“ uložený žalobcovi do budúcna odradí ostatných správcov farností v snahe zachovávať kultúrne pamiatky v ich farnostiach s tým, že už dnes cit. „... mnoho kňazov má vedomosť a obavy ako je stále ťažšie a ťažie pustiť sa do reštaurovania NKP vo vlastníctve ich farností. (...) Zároveň to môže to mať dosah aj na komunitu pracovníkov pracujúcich v odvetví reštaurovania a konzervovania historických pamiatok, keďže rímskokatolícka cirkev je naozaj najväčším vlastníkom historických pamiatok.“, v ktorej súvislosti si žalobca kladie otázky, z akého dôvodu pracovníci žalovaného needukujú správcov farností a či má žalovaný vypracovanú stratégiu na motivovanie správcov farnosti púšťať sa do pamiatok. Okrem toho žalobca v súvislosti s výpoveďou niekdajšej vedúcej pracoviska KPÚ Prešov, pracovisko Poprad, ktorej vyjadrenie žalovaný uviedol, vyjadril počudovanie, za akého dôvodu, ak teda mala vedomosť o NKP, prečo v rozhodnom čase nepodnikla maximum pre zistenie o nej dôležitých faktov a to, približný alebo dokonca aj presný dátum prenesenia NKP z Vrbova do Spišskej Soboty, lokáciu, kde sa NKP nachádzala, jej vtedajší stav, či už vtedy chýbali jej časti, sochy a pod.. a dodatkom, že neuvedenie, resp. nezistenie týchto detailov, mohlo byť aj úmyselné cit. „Pretože je tu opodstatnené dôvodné podozrenie, že presun NKP z obce Vrbov do skrytého depozitu nebol legálny. (...) Asi aj preto nebola uložená do riadneho depozitu, ale ukrytá na pôjd budovy PÚ Prešov, pracovisko Spišská Sobota. (...) Postup je o to prekvapujúcejší, že v dobe komunistickej totality, v čase cirkvi nepriateľského režimu, nebolo problémom zo strany vedúceho Pamiatkového úradu v Spišskej Sobote, pána B. J. D. u správcu farnosti B. K. veľmi rýchlo zjednať nápravu riadnym správnym konaním prípadne cez cirkevného tajomníka povereného vtedajšou mocou nad dohľadom nad Cirkvou aj pre farnosť Vrbov.“ Vo vzťahu k vyjadreniam niekdajšej vedúcej KPÚ Prešov, pracovisko Poprad, žalobca tie uviedol, že cit. „... neprofesionálne obhajuje úplne nevhodné miesto uloženia drevenej NKP, dokonca uvádza, že cez šindľovú krytinu od roku 1989 nezateká. Znamená to, že NKP bola na povale aj počas výmeny krytiny. V prípade takto uvádzaného zo strany pani J. J. L., NKP bola na povale aj počas výmeny krytiny v tom čase vystavená vonkajším poveternostným vplyvom? Taktiež nevieme v akom stave bola krytina v čase období rokov 1972 – 1989. (...) Žalobca trvá ale na tom, že cca 45 rokov nevhodného skladovania veľmi poškodilo stav NKP.“ Záverom žalobca uviedol, že si nie je vedomý, že by konal v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona o ochrane pamiatkového fondu, a teda ani toho, že by sa mal dopustiť iného správneho deliktu. Rozhodnutie žalovaného o odvolaní považuje za prejav šikanózneho výkonu jeho kompetencií, bez individuálneho prístupu a bez zohľadnenia rozsahu dopadov sankcie na ekonomickú situáciu žalobcu, a tým i negatívnych dopadov na širokú verejnosť (veriacich). Spolu s replikou žalobca predložil kópie zmlúv o pôžičke (očíslované 1 až 8 a 12) uzavreté medzi žalobcom a bývalým správcom farnosti žalobcu a kópiu vyjadrenia bývalého správcu farnosti žalobcu k predmetu konania.
12. Žalovaný vo svojom stanovisku (duplika) k replike žalobcu zotrval na svojich tvrdeniach uvedených vo vyjadrení k žalobe, pričom opakovane zdôraznil, že žalobca nebol preskúmavaným rozhodnutím sankcionovaný za stav, v akom sa predmetná NKP nachádzala v roku 2016, ale za to, že si v rozpore so zákonom nevyžiadal rozhodnutie o zámere reštaurovania, odovzdal NKP na reštaurovanie nepovolanej osobe, nespolupracoval so správnym orgánom pri reštaurovaní a týmto konaním v konečnom dôsledku spôsobil stratu pamiatkových hodnôt predmetnej NKP, preto cit. „... všetky žalobcove vyjadrenia smerujúce k predchádzajúcemu stavu predmetnej NKP, histórii jej presunov a k uskladneniu na KPÚ Prešov nesúvisia s týmto súdnym konaním a nemali priamy súvis ani so správnym konaním, v rámci ktorého bolo vydané napadnuté rozhodnutie.“ Podotkol, že v čase presunu NKP do priestorov KPÚ Prešov nie je známy jej stav a preto ho nemožno stotožňovať so stavom podľa fotografie z roku 1971, pričom z vyjadrenia KPÚ Prešov č. KPUPO-2023/307-13/66560/OL z 21.08.2023 vyplýva, že KPÚ Prešov predmetnú NKP žalobcovi vrátil v rovnakom stave, v akom ju prevzal. Vyjadril nesúhlas, žeby NKP bola v priestoroch KPÚ, pracovisko Poprad umiestnená v nevhodných priestoroch. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný ho mal vyzvať na doplnenie podkladov na preukázanie nepriaznivej finančnej situácie žalobcu, žalovaný uviedol, že nie je povinný vyzývať na doplnenie odvolania. Doplnil, že zodpovednosť právnickej osoby za iný správny delikt sa riadi princípom objektívnej zodpovednosti, čo znamená, že správny orgán neprihliada na zavinenie ako subjektívnu stránku skutku. Na úmysel sa v zmysle ustanovení pamiatkového zákona neprihliada ani pri určovaní výšky pokuty. Poprel tvrdenia
žalobcu, žeby žalovaný neusmerňoval vlastníkov sakrálnych objektov pri vykonávaní ich základnej ochrany s tým, že aj na webovom sídle žalovaného je zverejnená publikácia „Príručka vlastníka NKP“ Žalovaný rozhodne odmietol, žeby napadnuté rozhodnutie bolo prejavom výkonu jeho kompetencií šikanóznym spôsobom, ako to uvádza žalobca; trvá na tom, že KPÚ ako aj žalovaný boli zo zákona povinní vo veci konať, keď sa dozvedeli o spáchaní predmetného iného správneho deliktu žalobcom. Žalovaný nepovažuje nariadenie pojednávania ani vykonanie žalobcom navrhovaných dôkazov za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a naďalej zotrval na svojom návrhu, aby správny súd podanú žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.
13. Na pojednávaní konanom 26.03.2024 tak právny zástupca žalobcu, ako aj iba pre účely pojednávania žalovaným splnomocnený právny zástupca, v princípe zotrvali na svojich argumentoch produkovaných už vo svojich písomných vyjadreniach, nachádzajúcich sa v súdnom spise.
Právne východiská pre rozhodnutie
14. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) „Konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“
15. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Správne súdy rozhodujú v konaniach o (b) správnych žalobách vo veciach správneho trestania.“
16. Podľa § 194 ods. 1 a 2 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „(1) Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. (2) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.“
17. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu (ďalej len „pamiatkový zákon“) v znení účinnom ku dňu začatia administratívneho konania, t.j. ku dňu 26.01.2023 (ďalej len „v znení účinnom v rozhodnom čase“) „Základná ochrana kultúrnej pamiatky je súhrn činností a opatrení vykonávaných na predchádzanie ohrozeniu, poškodeniu, zničeniu alebo odcudzeniu kultúrnej pamiatky, na trvalé udržiavanie dobrého stavu vrátane prostredia kultúrnej pamiatky a na taký spôsob využívania a prezentácie, ktorý zodpovedá jej pamiatkovej hodnote a technickému stavu.“
18. Podľa § 30 ods. 1 pamiatkového zákona v znení účinnom v rozhodnom čase „Každý je povinný správať sa tak, aby svojím konaním neohrozil základnú ochranu kultúrnych pamiatok podľa § 27 a základnú ochranu pamiatkových území podľa § 29 a nespôsobil nepriaznivé zmeny stavu pamiatkového fondu a stavu archeologických nálezísk.“
19. Podľa § 32 ods. 1 a 2 pamiatkového zákona v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Obnova kultúrnej pamiatky (ďalej len „obnova“) podľa tohto zákona je súbor špecializovaných umelecko-remeselných činností a iných odborných činností, ktorými sa vykonáva údržba, konzervovanie, oprava, adaptácia alebo rekonštrukcia kultúrnej pamiatky alebo jej časti s cieľom zachovať jej pamiatkové hodnoty. Obnovou na účely tohto zákona sa rozumejú aj činnosti, ktoré nepodliehajú ohláseniu ani povoleniu podľa osobitného predpisu. (2) Pred začatím obnovy je vlastník kultúrnej pamiatky povinný krajskému pamiatkovému úradu predložiť žiadosť o vydanie rozhodnutia o zámere obnovy. Ak vlastník začne obnovu bez právoplatného rozhodnutia o zámere obnovy, krajský pamiatkový úrad začne konanie o obnove vydaním oznámenia o začatí konania o obnove, ktoré doručí vlastníkovi kultúrnej pamiatky, a vyzve ho, aby práce až do vydania rozhodnutia zastavil.“
20. Podľa § 33 ods. 1, 2 a 7 pamiatkového zákona v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Reštaurovanie kultúrnej pamiatky alebo jej časti (ďalej len „reštaurovanie") je osobitným druhom obnovy. (2) Reštaurovanie môže vlastník pripravovať iba na základe predchádzajúceho rozhodnutia krajského pamiatkového úradu o zámere na reštaurovanie. (7) Reštaurovanie môže vykonávať b) člen Komory reštaurátorov alebo
c) vysoká škola v rámci študijného programu reštaurátorská tvorba uskutočňovaného v študijnom odbore reštaurátorstvo.“
21. Podľa § 42 ods. 1 písm. i), n) a p) pamiatkového zákona v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Priestupku na úseku ochrany pamiatkového fondu sa dopustí ten, kto i) spôsobí svojím konaním nepriaznivé zmeny stavu kultúrnej pamiatky, pamiatkového územia, alebo ich ochranného pásma, archeologického nálezu, alebo archeologického náleziska, alebo ohrozuje ich ochranu, n) nezabezpečuje základnú ochranu kultúrnej pamiatky podľa § 27, neudržiava ju v dobrom stave a využíva ju spôsobom, ktorý ju ohrozuje, poškodzuje, znehodnocuje alebo ničí, alebo ju nechráni pred odcudzením, alebo iným spôsobom poruší povinnosť podľa § 28 ods. 2, p) vykonáva obnovu alebo reštaurovanie kultúrnej pamiatky bez rozhodnutia alebo záväzného stanoviska krajského pamiatkového úradu alebo nedodržiava podmienky určené v rozhodnutí alebo v záväznom stanovisku.“
22. Podľa § 43 ods. 1, 2, 5 a 7 pamiatkového zákona v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Iného správneho deliktu na úseku ochrany pamiatkového fondu sa dopustí fyzická osoba – podnikateľ alebo právnická osoba, ktorá sa dopustí konania podľa § 42 ods. 1. (2) Krajský pamiatkový úrad uloží právnickej osobe alebo fyzickej osobe - podnikateľovi pokutu vo výške a) od 100 eur do 200 000 eur, ak sa dopustí konania uvedeného v § 42 ods. 1 písm. a) až g), b) od 200 eur do 400 000 eur, ak sa dopustí konania uvedeného v § 42 ods. 1 písm. h) až k), c) od 300 eur do 1 000 000 eur, ak sa dopustí konania uvedeného v § 42 ods. 1 písm. l) až q). (5) Krajský pamiatkový úrad pri určení výšky pokuty prihliada na závažnosť konania, závažnosť nepriaznivých zmien kultúrnej pamiatky alebo pamiatkového územia, význam kultúrnej pamiatky alebo pamiatkového územia, archeologického nálezu alebo archeologického náleziska, rozsah hroziacej škody alebo spôsobenej škody. Škodu na kultúrnej pamiatke určí pamiatkový úrad najmenej vo výške oprávnených nákladov na jej vrátenie do pôvodného stavu rekonštrukciou alebo reštaurovaním pri použití pôvodných materiálov a technologických postupov. Pri poškodení alebo zničení archeologického náleziska sa škoda určí vo výške nákladov na realizáciu archeologického výskumu. (7) Krajský pamiatkový úrad, ktorý pokutu uložil, môže povoliť odklad platenia pokuty alebo platenie pokuty v splátkach, ak vznikla okolnosť, ktorá znemožňuje zaplatenie pokuty, alebo okolnosť, ktorá odôvodňuje platenie pokuty v splátkach.“
Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom
23. Úvodom v súvislosti s otázkou právnej subjektivity žalobcu, ktorý je farnosťou rímskokatolíckej cirkvi, a s tým súvisiacim jeho oprávnením na podanie správnej žaloby, správny súd považuje za vhodné poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/2015 zo 04.02.2015 v ktorom je uvedené cit. „Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike je v zmysle zákona 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov štátom registrovaná cirkev. Z potvrdenia Ministerstva kultúry SR cirkevný odbor zo dňa 21.8.2008 vyplýva, že farnosti spadajúce pod rímskokatolícku cirkev v Slovenskej republike v minulosti mali a nepretržite majú právnu subjektivitu ...“, v zmysle záverov ktorých bol žalobca plne spôsobilým na podanie správnej žaloby.
24. Základné dôvody, na ktorých žalobca vystaval svoju žalobnú argumentáciu o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj jemu predchádzajúceho rozhodnutia KPÚ, ako prvostupňového správneho orgánu, sú založené (i) jednako na jeho tvrdení o nedostatočnom zistení skutkového stavu veci, ktorý by zohľadňoval aj okolnosti starostlivosti o národnú kultúrnu pamiatku (NKP) jednotlivými subjektami, ktoré ju mali počas uplynulých rokov v opatere (úschove) a v nadväznosti na uvedené aj vplyv tejto ich „starostlivosti“ na stav tejto NKP; (ii) jednako na tvrdení o ich nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, keďže žalovaný v rozhodnutí nevysvetlil aké, a či vôbec nastali nepriaznivé zmeny stavu NKP v dôsledku činnosti žalobcu, keďže všetky vykonané zmeny boli bez zásahu do pôvodných drevených častí NKP a teda jej hmotná podstata nebola zničená a (iii) napokon aj na tvrdení o nedostatočnom odôvodnení ohľadne výšky sumy, ako aj splatnosti žalobcovi uloženej pokuty.
25. Skôr než by sa správny súd zaoberal jednotlivými žalobnými námietkami žalobcu je nutné, aby konštatoval, že z preskúmavaného administratívneho spisu a ani z písomných vyjadrení žalobcu a ním
predložených dôkazov nevyplýva, žeby bol žalobca pred ním zamýšľanou opravou (reštaurovaním) zachovaných fragmentov jedného z pamiatkových predmetov NKP, skutočne žiadal KPÚ o vydanie rozhodnutia o zámere na reštaurovanie tak, ako sa to obligatórne a explicitne vyžaduje v cit. § 33 ods. 2 pamiatkového zákona, ba dokonca žalobca túto skutočnosť ani žiadnym spôsobom nerozporuje (nepopiera). Takže minimálne z tohto hľadiska konal žalobca protiprávne a svojim konaním naplnil bezo sporu skutkovú podstatu iného správneho deliktu podľa cit. § 43 ods. 1 v spojení s cit. § 42 ods. 1 písm. p) pamiatkového zákona, na naplnenie skutkovej podstaty ktorej nemajú vplyv žiadne zo žalobcom uvádzaných žalobných argumentov (napr. kto, kedy a ako sa staral o NKP; kto a ako ju opravoval a pod.). Z uvedeného dôvodu si žalobca musí byť vedomým, že v právnom štáte, v ktorom rovnako pre všetkých platí všeobecná záväznosť právnych predpisov, musí aj žalobca prevziať zodpovednosť za svoje, ani ním samotným nespochybnené, protiprávne konanie. Vzhľadom na uvedené, by sa mohlo javiť nadbytočným zaoberať sa aj žalobnými námietkami žalobcu, keďže žalovaným žalobcovi uložená sankcia za jeho protiprávne konanie v podobe pokuty vo výške 18 800,- Eur, je stále v zákonnom rozpätí sankcie podľa cit. § 43 ods. 2 písm. c) pamiatkového zákona, za spáchanie vyššie označeného iného správneho deliktu, avšak, keďže žalobca bol uznaný zodpovedným a bol uvedenou sankciou (pokutou) potrestaný nie len za vyššie uvedený iný správny delikt (vykonávanie reštaurovania NKP bez predchádzajúceho rozhodnutia KPÚ), ale táto pokuta bola žalobcovi uložená sumárne aj za ďalšie dva iné správne delikty, ktorých sa žalobca mal taktiež dopustiť (t.j. žalobca bol uznaný zodpovedným aj podľa iných skutkových podstát, pozn.), takže za účelom preskúmania jednako rozsahu a charakteru aj ďalšieho žalovaným tvrdeného protiprávneho konania žalobcu a na neho nadväzujúcu adekvátnosť jemu uloženej sankcie, je nevyhnutné, aby sa správny súd vysporiadal aj so žalobnými námietkami žalobcu.
26. V súvislosti s, v poradí prvou námietkou žalobcu, musí dať správny súd v prvom rade za pravdu žalovanému, že okolnosti, za ktorých sa v tomto konaní dotknutá NKP dostala do vlastníctva žalobcu a ako, kde a za akých podmienok bola v minulých obdobiach uložená, v príčinnej súvislosti s okolnosťami ktorými, bol spôsobený jej chátrajúci stav ku dňu, kedy žalobca resp. jeho dôveru požívajúca a ním poverená osoba začala vykonávať opravu tejto NKP, sú pre danú vec irelevantnými skutočnosťami vo vzťahu k ustáleniu skutkovej vety a právnej kvalifikácie iných správnych deliktov podľa cit. § 43 ods. 1 v spojení s cit. § 42 ods. 1 písm. i), n) a p) pamiatkového zákona, ktorých sa mal žalobca v príčinnej súvislosti s touto opravou NKP dopustiť, pretože skutkové okolnosti správnych deliktov, zo spáchania ktorých bol žalobca uznaný zodpovedným sú založené na skutočnostiach ktoré nastali, resp. ktoré sa stali od okamihu (do budúcna) kedy žalobca začal vykonávať opravu NKP a nie na tých ktoré nastali pred (v minulosti) týmto okamihom začatia opráv. Avšak taktiež je nutným uviesť, že aj pre toto konanie, t.j. pre konanie o iných správnych deliktoch žalobcu je však, podľa správneho súdu, podstatný stav v akom stave sa NKP, resp. aktuálne už iba jej torzo v rozsahu zachovanej ani nie celej jej oltárnej architektúry, nachádzala v čase, kedy žalobca jej opravu začal vykonávať a to bez ohľadu na to, kto a kedy tento stav zapríčinil. Iným slovami, pre ustálenie charakteru a rozsahu závažnosti konania žalobcu, vo vzťahu k ním vykonanej oprave NKP je dôležitý stav, v akom sa NKP ku dňu začatia týchto opráv nachádzala, aby v porovnaní s týmto východiskovým jej stavom bolo možné ustáliť rozsah žalobcom vykonaných zásahov do NKP, avšak nie sú dôležité okolnosti, ktoré k tomuto stavu prispeli, resp., ktoré k jeho vzniku viedli, pretože tieto okolnosti nie sú definičným znakom ani jednej zo skutkových viet správnych deliktov v zmysle cit. § 43 ods. 1 v spojení s cit. § 42 ods. 1 písm. i), n) a p) pamiatkového zákona v jeho znení účinnom v rozhodnom, zo spáchania ktorých bol žalobca uznaný zodpovedným práve napadnutým rozhodnutím žalovaného. Na margo uvedeného správny súd iba poznamenáva, že historické okolnosti „putovania“ resp. premiestňovania NKP na rôzne miesta jej uloženia v čase, sú však jednako dokreslením celkového obrazu o jej histórii a jednako by boli cennou informáciou či už pri uplatňovaní si jej vlastníkom prípadného nároku na náhradu škody voči tomu, kto ju na tejto NKP spôsobil a to či už odcudzením sôch, ktoré boli súčasťou pôvodného oltára a ktoré sochy sú zapísané do zoznamu pamiatok aj ako samostatne pamiatkové predmety oltára alebo poškodením či zničením jednotlivých častí oltárnej architektúry, ktorá je taktiež evidovaná ako samostatný pamiatkový predmet NKP, samozrejme za predpokladu preukázania tejto naznačenej príčinnej súvislosti; alebo aj pre účely iného správneho trestania avšak založeného na skutku spočívajúcom v konaní voči NKP spôsobom, ktorého dôsledkom by bol jej chátrajúci (zanedbaný) stav ku dňu, resp. pred dňom, kedy s jej opravou žalobca začal, čo však nie je daný prípad, keďže zo žalobou napadnutých rozhodnutí správnych orgánov nevyplýva, žeby bol žalobca uznaný zodpovedným za iné správne delikty na podklade tej skutkovej okolnosti, žeby bol v minulosti zanedbal starostlivosť o NKP dôsledkom čoho by bol jej zanedbaný stav, ktorá skutočnosť, t.j. kto, kedy a za akých okolnosti k vzniku jej zanedbaného stavu prispel, resp. ho spôsobil, je napokon
spornou a zdá sa nepreukaznou. Žalobca bol napadnutými rozhodnutiami totižto uznaný zodpovedným za konanie ktorým, podľa žalovaného zjednal neodbornú opravu práve už v tom čase zanedbanej NKP, rozsah, resp. stav chátrania či zanedbania ktorej ku dňu tohto zásahu žalobcom však žalovaným ustálený nebol.
27. Pre úplnosť veci je v súvislosti s týmto konaním, z účastníkmi konania uvedeného historického exkurzu o minulosti dotknutej NKP nutným extrahovať skutkový fakt, že aj keď tak rozhodnutie žalovaného, ako aj z rozhodnutie KPÚ, ako prvostupňového správneho orgánu, pojednávajú o NKP evidovanej v ústrednom zozname hnuteľných kultúrnych pamiatok (ďalej len „zoznam pamiatok“) pod č. XXXX/X-6, ktorou NKP-ou je Oltár bočný D. B., tak reštaurátorský (t.j. obnova poškodeného umeleckého diela) počin žalobcu na tejto NKP sa týkal zásahu iba do jedného z jej pamiatkových predmetov a to do oltárnej architektúry evidovanej v zozname pamiatok aj samostatne pod č. 2531/1, ktorá oltárna architektúra naviac už ani pred týmto zásahom žalobcu nebola úplnou a netvorila ani jeden celok tak, ako to vyplýva z jej opisu už aj v preberacom a odovzdávacom protokole z 03.08.2016 ktorým KPÚ odovzdával z úschovy vo svojich priestoroch NKP, avšak už iba v rozsahu jej oltárnej architektúry; ako aj z listu z 08.12.2017, ktorým žalobca oznamoval KPÚ premiestnenie zachovaných časti oltárnej architektúry v jej demontovanom stave do priestorov Múzea v Kežmarku a napokon je stav zostatkov oltárnej architektúry NKP identicky opísaný aj v preberacom a odovzdávacom protokole z 03.04.2019, ktorým Múzeum v Kežmarku odovzdalo žalobcovi túto oltárnu architektúru (v roku 2019 bol ich stav opisovaný identicky ako v roku 2016 ?). Podľa, aj v rozhodnutiach správnych orgánov zachytených, uvedených opisov sa z oltárnej architektúry zachovali už iba tieto jej fragmenty - samostatne postament, nika, pilastre s prislúchajúcou zadnou doskou (2 ks), stĺpy (2 ks) korunná rímsa s kladím, nadstavec a iné, pričom v týchto označených listoch sa opisoval stav pozostatkov oltárnej architektúry, ako aj rozsah ich poškodenia či zničenia vždy iba identickým mechanickým kopírovaním tohto opisu z prvého z nich, bez zohľadnenia v tom ktorom opise aj vplyvu času na stav týchto fragmentov, pričom z tohto prvotného opisu stavu pozostatkov oltárnej architektúry uvedeného už v preberacom a odovzdávacom protokole z 03.08.2016, vychádzal tak KPÚ, ako prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný aj v čase svojho rozhodovania v roku 2023 bez aktualizovania a ustálenia, tejto pre vec významnej skutkovej okolnosti. Takže z dôvodu takto nedôsledne zdokumentovaného skutočného stavu označených zachovaných častí oltárnej architektúry NKP, ktorý nebol v čase aktualizovaný zohľadňujúc vplyv času, ani klimatických či iných faktorov na jej stav v dôsledku jej uloženia v čase na rôznych miestach u rôznych subjektov, tak niet divu, že tak KPÚ ako prvostupňový správny orgán, ako ani žalovaný, nevedeli spoľahlivo ustáliť, aký bol skutočne rozsah poškodenia a stav pozostatkov oltárnej architektúry v čase pred zásahom žalobcu, resp. ním poverenej osoby. K uvedenému stavu však prispel nie len žalobca, ktorý skutočne, ako to napokon aj sám priznal, pred začatím prác na obnove označených pozostatkov oltárnej architektúry, ako jedného z pamiatkových predmetov oltára, nepožiadal KPÚ o vydanie rozhodnutia o zámere obnovy týchto fragmentov oltárnej architektúry, vykonaniu ktorej by tak predchádzal za účelom zistenia uvedeného aktuálneho stavu pred zásahom, práve reštaurátorský výskum, ale k tomuto stavu prispel nepochybne aj sám žalovaný, resp. KPÚ či jeho právni predchodcovia, ktorí nemali dostatočne zdokumentovanú NKP z hľadiska jej stavu, t.j. či už z hľadiska jej rozmerov [žalovaný sám uvádza, že mu nie sú známe rozmery ani pôvodného oltára ani jeho jednotlivých pamiatkových predmetov, napr. sôch či oltárnej architektúry, avšak súčasne paradoxne uvádza, že sochy vytvorené žalobcom poverenou osobou veľkostne nezodpovedajú originálom], ani z hľadiska na nej použitej farebnej výzdoby [polychrómia, pričom žalovaný vo svojom rozhodnutí uvádza, že nebola zachovaná pôvodná polychrómia NKP, avšak zo záznamu napr. o miestnom šetrení vyplýva, že polychrómia NKP bola už sekundárna, t.j. nie pôvodná], či použitých techník jej zhotovenia, keďže ako z administratívneho spisu a z rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, ohľadne pôvodného stavu oltára sa zachovala iba jedna a aj to iba čiernobiela nekvalitná fotografia z roku 1971, pričom KPÚ (ani jeho predchodca) nezabezpečil toto náležité zdokumentovanie stavu NKP ani v čase jej zápisu do zoznamu pamiatok a ani v čase kedy sa táto nachádzala uložená v jeho depozitoch, ba dokonca KPÚ nezadokumentoval ani kedy a v akom stave NKP do svojho depozitu preberal [napr. v liste z 08.12.2017, ktorým žalobca oznamoval KPÚ premiestnenie zachovaných časti oltára a ktorý je opisom preberacieho protokolu z 03.08.2016 je uvedené cit. „To, v akom stave bol oltár pri prevoze sa nedá zistiť, v súčasnosti je zachovaná len oltárna architektúra, bez štyroch pôvodných oltárnych sôch svätcov“].
28. Keďže vzhľadom na aktuálny stav existujúcich pozostatkov oltárnej architektúry NKP, ich stav existujúci ku dňu zásahu žalobcu, resp. pred týmto zásahom, už objektívne ani nie je možné
určiť (jednako kvôli absentujúcej evidencii a jednako kvôli zásahu žalobcu bez predchádzajúceho reštaurátorskému výskumu), úlohou tak KPÚ, ako aj žalovaného, pre náležité zistenie skutkového stavu veci pred rozhodnutím o potrestaní žalobcu za jeho protiprávne konanie (ktoré malo podľa správnych orgánov spočívať v tom, že žalobca opravil existujúce časti chátrajúcej NKP bez predchádzajúceho rozhodnutia KPU a to prostredníctvom odborne nespôsobilej osoby), bolo zrozumiteľne ustáliť aspoň to, v čom spočívali, t.j, akého rozsahu a charakteru boli, zásahy žalobcom poverenej osoby do týchto zachovaných fragmentov oltárnej architektúry, aby bolo zrejmým aké dôsledky týchto jeho zásahov je potrebné minimálne odstrániť alebo opraviť tak, aby bol nastolený stav pred týmto neoprávneným zásahom žalobcu. V kontexte uvedeného, z rozhodnutia KPÚ, ako aj z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že predmetnú otázku správne orgány ustálili iba na podklade, pri miestnom zisťovaní vyhotoveného, vizuálneho opisného stanoviska zamestnankyne KPÚ o rozsahu žalobcom vykonaných zásahov do NKP, avšak (i) jednako bez toho, aby bolo zrejmým či sama táto zamestnankyňa KPÚ je v oblasti reštaurovania kultúrnych pamiatok osobou odborne spôsobilou na takéto odborné posúdenie a vyvodzovanie odborných záverov o žalobcom poverenou osobou neodborne vykonaných reštaurátorských zásahov do NKP a (ii) jednako bez zohľadnenia, resp. bez selekcie, či žalobcom poverená osoba a v akom rozsahu vykonala neodborný reštaurátorský (obnovujúci) zásah do zachovaných častí oltárnej architektúry alebo vyhotovila a v akom rozsahu repliku (napodobeninu) originálov jednotlivých pamiatkových predmetov NKP alebo či a v akom rozsahu vyhotovila nové dielo bez zásahu do NKP a bez súvisu s ňou.
29. Nadväzne na uvedené, správny súd v súvislosti s prvou ním nastolenou polemikou uvádza, že žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán založili svoje rozhodnutie o zodpovednosti žalobcu za spôsobenie nepriaznivej zmeny stavu NKP, výsostne na závere o existencii príčinnej súvislosti medzi aktuálnym, pôvodnému stavu NKP, nezodpovedajúcim jej stavom ako celku (k tomu viď ďalej, pozn.) na jednej strane a vykonaním zásahu do stavu tejto NKP žalobcom prostredníctvom osoby nezapísanej v zozname reštaurátorov na strane druhej, z ktorej príčinnej súvislosti správne orgány iba na základe pri miestnom zisťovaní vizuálneho úsudku zamestnankyne KPÚ vyvodili, že práce, ktoré táto žalobcom zmocnená osoba na NKP vykonala sú en bloc nesprávne, za čo učinili žalobcu zodpovedným podľa cit. § 43 ods. 1 v spojení s cit. § 42 ods. 1 písm. i) pamiatkového zákona. Podľa cit. § 43 ods. 1 v spojení s cit. § 42 ods. 1 písm. i) pamiatkového zákona sa iného správneho deliktu na úseku ochrany pamiatkového fondu dopustí ten, kto spôsobí svojím konaním nepriaznivé zmeny stavu kultúrnej pamiatky t.j. toto ustanovenie vyžaduje, aby bolo explicitne preukázané, že činnosťou zodpovednej osoby, ktorú činnosť zákonodarca ani nepomenúva, žeby musela byť nevyhnutne nezákonnou činnosťou, čo je ale dôležitým je, aby bolo preukázané, že touto činnosťou zodpovednej osoby skutočne došlo k „nepriaznivej zmene stavu kultúrnej pamiatky“. Inými slovami, kľúčovým v prípade naplnenia znakov skutkovej podstaty tohto iného správneho deliktu nie je to, na čo v tomto prípade správne orgány zjednodušene a prvoplánovo vo svojich rozhodnutiach upriamili pozornosť a to, že žalobca vykonal opravu NKP, resp. jej pozostatkov (viď ďalej, pozn.) prostredníctvom osoby, ktorá nebola zapísaná v zozname reštaurátorov, pretože napr. v dôsledku nepozornosti môže privodiť nepriaznivú zmenu NKP napokon aj osoba ktorá je zapísaná v zozname reštaurátorov, ale podstatným je, aby v rámci zisťovania skutkového stavu správny orgán nad všetky pochyby zistil, že činnosťou zodpovednej osoby skutočne aj došlo k spôsobenou nepriaznivého stavu na NKP. Ešte inak povedané, v tomto konkrétnom prípade to, že opravu pozostatkov NKP vykonávala osoba nezapísaná od oficiálneho zoznamu reštaurátorov ešte automaticky bez ďalšieho nemuselo znamenať, že opravu vykonala nesprávne a neodborne, t.j. v rozpore so zaužívanými a osvedčenými reštaurátorskými praktikami a postupmi, ktorú skutočnosť, teda či tomu tak bolo alebo nie, však môže logicky zodpovedne ustáliť iba osoba, ktorá je sama odborne znalá, t.j. v danom prípade osoba zapísaná v zozname reštaurátorov [žalovaný vyčíta žalobcovi, že opravu NKP vykonal prostredníctvom osoby nezapísanej do zoznamu reštaurátorov, ktorého prácu paradoxne hodnotí osoba u ktorej taktiež nie je preukázaným, žeby aj ona sama bola zapísaná do zoznamu reštaurátorov a teda, žeby bola znalou reštaurátorských techník a postupov]. V danom prípade však správne orgány, ako to vyplýva z ich rozhodnutí a aj z administratívneho spisu, nemali ustálený rozsah a charakter prác vykonaných osobou poverenou žalobcom, ktoré by boli v oblasti reštaurátorstva znalým a akreditovaným odborníkom vecne vyhodnotené ako nesprávne a neodborné a ako také by teda boli spôsobilé vyvolať nepriaznivú zmenu stavu NKP. Správne orgány teda v tomto prípade nemali bez všetkých pochýb ustálené, že prácou žalobcom poverenej osoby, ktorá síce nebola zapísaná v zozname reštaurátorov, či aj skutočne došlo k tak neodbornému a prípadne aj nezvratnému zásahu do NKP, žeby to naplnilo elementárny znak uvedenej skutkovej podstaty a to, žeby v jej dôsledku skutočne došlo k nepriaznivej zemne
stavu kultúrnej pamiatky alebo jej zachovaných častí. V naznačenom smere sa v administratívnom spise nenachádza pre rozhodnutie správnych orgánov žiadny podklad v podobe minimálne odborného vyjadrenia, nadväzne na ktoré by tak správne orgány mohli ustáliť nie len to, či bola naplnená skutková podstata tohto iného správneho deliktu, z ktorého bol žalobca uznaný zodpovedným, ale na základe ktorého by správne orgány boli schopné aj explicitne uviesť, v čom spočíva a akého je rozsahu táto nepriaznivá zmena stavu NKP alebo je časti, ktorej nápravu je potrebné zjednať, pričom táto otázka je nevyhnutným východiskom aj pre stanovenie výšky na kultúrnej pamiatke spôsobenej škody (viď ďalej, pozn.).
30. Žalobou napadnuté rozhodnutia správnych orgánov neobstoja ani v teste druhej, správnym súdom nastolenej polemiky a to, či správne orgány dostatočne explicitne rozlíšili (selektovali), do akej miery došlo činnosťou žalobcom poverenej osoby k neodbornému reštaurovaniu (obnove) NKP, resp. už len do jej zachovaných častí; do akej miery došlo k vyhotoveniu repliky (napodobneniny, dupliky) originálu NKP alebo jej jednotlivých pamiatkových predmetov a napokon do akej miery bolo touto osobou vytvorené, nezávisle od pôvodnej oltárnej architektúry či NKP, dielo nové, ako výsledok tvorivej činnosti jeho autora, za ktoré ho nie je možné sankcionovať, no a napokon či jednotlivé tieto zásahy, resp. nimi vyvolané dôsledky je alebo nie je možné od seba oddeliť. V žalobou napadnutých rozhodnutiach totižto KPÚ a aj žalovaný, vyššie uvedené aspekty nerozlišujú a pri opise skutkového stavu, ktorý právne kvalifikovali ako iné správne delikty podľa cit. § 43 ods. 1 v spojení s cit. § 42 ods. 1 písm. i) a n) pamiatkového zákona, za ktoré uznali žalobcu zodpovedným a za ktoré ho aj sankcionovali, vychádzajú nie len z toho, že osoba žalobcom zmocnená na vykonanie opravy NKP spôsobila na tejto NKP škodu tým, že neodborne (rozsah neodbornej práce neustálený, viď vyššie) vykonala reštaurovanie (opravu) jej zachovaných častí, ale aj z toho, že vytvorila jej originálu nezodpovedajúcu repliku (dvojníka), avšak už bez zadefinovania, v akom rozsahu sa skutočne jedná o neodbornú (rozsah neodbornej práce neustálený) repliku (napodobňovanie) pôvodne, v roku 1971 do zoznamu zapísanej NKP a v akom rozsahu sa jedná o nové dielo jeho autora nezávislé od originálu pamiatky. Pričom napríklad podľa z roku 1971 v evidenčnom liste NKP sa nachádzajúcej fotografie pôvodného oltára z Ruskinoviec, sú v jeho vrchnej časti umiestnené sochy dvoch svätcov, avšak na žalobcom, resp. ním poverenou osobou vytvorenej prezentácii oltára sa nachádzajú v jeho vrchnej časti sochy dvoch anjelov, ktoré tak zaiste nie sú replikami (dvojníkmi) uvedených pôvodných sôch svätcov a pod. Inými slovami povedané, správne orgány pri svojom rozhodovaní nezadefinovali hranicu, kedy v dôsledku činnosti žalobcom poverenej osoby došlo skutočne k zásahu do NKP tak, že tým bola spôsobená nepriaznivá zmena jej stavu [§ 42 ods. 1 písm. i) pamiatkového zákona] a to či už opravou (reštaurovaním) jej ešte zachovaných častí alebo vyhotovením jej repliky (t.j. vyhotovením kópie originálu) alebo nezávisle od originálu NKP vyhotovením nového diela (napr. sochy, ktorá s pôvodnou NKP pamiatkou nesúvisí a ani v nej nemá vzor), s odôvodňujúcim vysvetlením v čom tento nepriaznivý stav spočíva (t.j. napr. ako a akú ten ktorý druh zásahu spôsobuje NKP nepriaznivú zmenu) Zaiste správny súd vníma, že ako replika pôvodného oltára môže byť vnímaná aj snaha o napodobnenie jeho celkovej prezentácie (jeho kompletnej vizáže) s cieľom jeho stotožnenia s pôvodným oltárom a tak to zrejme vnímal aj žalovaný, a napokon s najväčšou pravdepodobnosťou to bol aj zámer v zahraničí žijúcich potomkov niekdajších obyvateľov Ruskinoviec, ktorí, podľa záverov správnymi orgánmi vykonaného dokazovania, opravu oltára, ako aj jeho „dovýstavbu“ financovali, aby si pripomenuli existenciu niekdajšej už zaniknutej obce svojich predkov a jej kultúrneho dedičstva. Avšak pre zistenie, či takouto prezentáciou zachovaných častí NKP v spojení s jej novými komponentami došlo aj k naplneniu skutkovej podstaty iného správneho deliktu podľa cit. § 42 ods. 1 písm. n) pamiatkového zákona, ktorého sa dopustí ten, kto nezabezpečuje základnú ochranu kultúrnej pamiatky podľa § 27 pamiatkového zákona, je nutné, aby správne orgány v súvislosti s prezentáciou NKP odôvodnili, či táto prezentácia hnuteľnej kultúrnej pamiatky zodpovedá alebo nezodpovedá a z akého dôvodu jej pamiatkovej hodnote a jej technickému stavu tak, ak to vyžaduje cit. § 27 ods. 1 pamiatkového zákona. Inými slovami, ak správne orgány majú za to, že prezentácia, žalobcom poverenou osobou vyhotoveného oltára so zakomponovaním zachovaných častí oltárnej architektúry z pôvodného oltára, ktorá oltárna architektúra je NKP, nezodpovedá pamiatkovej hodnote zachovaných častí oltárnej architektúry, ktorá je NKP alebo nezodpovedá technickému stavu zachovaných častí oltárnej architektúry, ktorá je NKP (napr. z dôvodu, že vzhľadom na jej technický stav by bola vhodnejšou iná prezentácia týchto zostatkov NKP a pod.), tak tento svoj záver musia v správne orgány v rozhodnutí aj odôvodniť, aby mohli bez pochýb ustáliť, že konaním žalobcu došlo aj k naplneniu skutkovej podstaty iného správneho deliktu podľa cit. § 42 ods. 1 písm. n) v spojení s cit. § 27 ods. 1 pamiatkového zákona, za ktorý správny delikt správne orgány taktiež
uznali žalobcu zodpovedným a aj za ktorý bol sankcionovaný pokutou. V tomto prípade však v žalobou napadnutých rozhodnutiach správnych orgánov ich odôvodnenie v naznačenom smere absentuje.
31. Napokon v súvislosti s určením výšky žalobcovi uloženej pokuty, správny súd uvádza, že chýbanie, už vyššie správnym orgánom vytknutého, náležitého odborného ustálenia charakteru a rozsahu skutočne, žalobcom poverenou osobou, vykonaného neodborného zásahu na zachovaných pozostatkoch NKP, ktoré by bolo potrebné napraviť, tak absentuje aj podklad pre to, aby KPÚ-om oslovení reštaurátori zapísaní do zoznamu reštaurátorov, mohli objektívne porovnateľne podľa tohto odborného záveru potrebných prác, určiť najnižšie oprávnené náklady na zjednanie tejto nápravy, náklady ktoré podľa cit. § 43 ods. 5 pamiatkového zákona sú vlastne vyčíslením minimálnej škody vzniknutej na NKP tak, aby táto mohla byť uvedená do pôvodného stavu. V okolnostiach veci je nutným dodať, že pôvodným stavom je stav pred neoprávneným zásahom žalobcu do NKP, ktorý neoprávnený zásah a jeho rozsah musia správne orgány ustáliť, pretože v tomto prípade sa nejednalo o situáciu, žeby došlo k poškodeniu, resp. k nenapraviteľnej zmene stavu NKP, ktorá by v čase pred týmto poškodením bola v bezchybne zachovanom stave, ktorý by sa tak bol zhoršil iba v dôsledku tohto zásahu, ale sa tu jednalo o situáciu, kedy pozostatky oltárnej architektúry boli v už zanedbanom stave majúcom za následok ešte v čase pred zásahom žalobcu, nepriaznivú zmenu jej pôvodného stavu. Dôkazom o tom, že vybraným reštaurátorom bola KPÚ-om netransparentne zadaná úloha predložiť minimálny rozpočet potrebný na zjednanie nápravy dôsledkov údajne fakticky neodborného zásahu (neustálený, pozn.) do stavu pozostatkov NKP (oltárnej architektúry) je aj to, že napr. jeden z oslovených reštaurátorov stanovil tento rozpočet bez akéhokoľvek aspoň odhadom učineného položkovania jednotlivých nákladov nevyhnutných na stav NKP-ky zachraňujúce činnosti a to práve z dôvodu, že ani len nemohol mať predstavu, ktoré činnosti by to mali byť a v akom ich predpokladanom rozsahu. Napokon dôkazom o uvedenom je aj značný finančný rozptyl odhadov o týchto nákladoch medzi jednotlivými oslovenými reštaurátormi, ktorí na vyhotovenie týchto odhadovaných rozpočtov mali k dispozícii iba fotodokumentáciu, aj to z im zaslaného emailu od KPÚ o zadaní im tejto úlohy, nie je zrejmé o akú fotodokumentáciu s jednalo, avšak bez toho, aby im boli zaslané aspoň KPÚ vyhotovené písomné opisy stavu pozostatkov oltárnej architektúry, aby reštaurátori mohli objektívne aj keď len odhadom určiť tieto požadované rozpočty, ktoré by tak mohli mať pre správny orgán porovnateľnú výpovednú hodnotu pre účel určenia minimálnej škody na NKP. Za danej situácie si však oslovení reštaurátori, na základe im zaslanej nevedno akej fotodokumentácie, urobili evidentne (napriek ich identickej odbornosti) rozdielnu predstavu o potrebe vykonania záchranných prác na pozostatkoch NKP, z ktorého dôvodu aj nimi predložené rozpočty vykazovali nie zanedbateľný cenový rozptyl. Keďže nie je zrejmé, na základe potreby akých úkonov a v akom ich rozsahu oslovení reštaurátori odhadovali náklady na činnosti nevyhnutné na záchranu NKP, má správny súd za to, že na základe takto predložených netransparentných rozpočtov aj správnymi orgánmi učinený proces ustálenia minimálnej škody na NKP, resp. na jej dochovaných pozostatkoch a tým aj určenia pokuty, je nepreskúmateľným (žalobcovi nemusí byť zrejmé aké práce na záchranu NKP správny orgán považoval za potrebné zohľadniť a v interakcii na to, aké zásahy žalobcu mal tak správny orgán za neodborné, keďže tieto práce neboli jednoznačne zrejmé ani osloveným reštaurátorom).
32. Pokiaľ ide ešte o určenie výšky žalobcovi uloženej pokuty, žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán vychádzali pri jej určení výhradne z kritéria spôsobnej škody na NKP, ktorú, aj keď netransparentne (viď vyššie), ustálili v zmysle cit. § 43 ods. 5 pamiatkového zákona na úrovni najnižších oprávnených nákladov na jej navrátenie do pôvodného stavu, avšak napriek tomu, že vo svojich rozhodnutiach zmieňujú aj dobromyseľnosť žalobcu pri záchrane zachovaných pozostatkov oltárnej architektúry NKP, ako aj zanedbaný stav NKP v čase pred zásahom žalobcu, svoje rozhodnutie v intenciách týchto svojich konštatovaní nijak neodôvodnili, t.j. neodôvodnili či tieto okolnosti by mohli alebo nemohli byť vnímané ako akési „poľahčujúce okolnosti“, ktoré by boli spôsobilé výšku tejto pokuty modifikovať. Podľa cit. § 43 ods. 5 pamiatkového totižto zákonodarca uvádza viacero parametrov, ktoré by mal správny orgán pri určení sumy pokuty za iný správny delikt vyhodnocovať, mimo iných by mal prihliadať aj na cit. „... závažnosť konania, závažnosť nepriaznivých zmien kultúrnej pamiatky...“ Žalobou napadnuté rozhodnutia správnych orgánov sú neodôvodnené ani z hľadiska možnosti, ktorú týmto správnym orgánom poskytuje cit. § 43 ods. 7 pamiatkového zákona a to rozhodnúť o možnosti povoliť odklad platenia pokuty alebo jej platenie pokuty v splátkach, ak vznikla okolnosť, ktorá znemožňuje zaplatenie pokuty, alebo okolnosť, ktorá odôvodňuje platenie pokuty v splátkach, pričom z administratívneho spisu vyplýva, že tak KPÚ, ako aj žalovaný mali vedomosť síce len o tvrdeniach žalobcu o jeho nepriaznivej finančnej situácii, avšak v rámci svojej zákonnej povinnosti náležite zistiť
skutkový stav pred rozhodnutím, si správne orgány mali vyžiadať od žalobcu zdokladovanie ním tvrdenej nepriaznivej finančnej situácie, tobôž ak žalobca v správnom konaní nebol kvalifikovane právne zastúpený.
33. Napokon v súvislosti so žalobcom navrhovaným dokazovaním vykonaním obhliadky depozitu KPÚ, pracovisko Poprad, kde bola NKP v minulosti umiestnená, ako aj vypočutím svedkov ohľadne nakladania s NKP v minulosti a ohľadne jej stavu, správny súd dodáva, že toto žalobcom navrhované dokazovanie nevykonal, pretože jednako, ako to vyplýva z už vyššie uvedeného vykonanie týchto dôkazov by nemalo žiadny vplyv na preskúmanie „zákonnosti“ rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a jednako, aj keď v konaní vo veciach správneho trestania správny súd nie je viazaný iba skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy, ale tento môže v prípade jeho nedostatočného zistenia podľa § 195 písm. a) v spojení s § 197 SSP aj doplniť, ktoré nedostatočné zistenie skutkového stavu správny súd síce konštatoval aj v tomto prípade a to v spojitosti s absentujúcim odborným ustálením potreby rozsahu a charakteru poškodení NKP v dôsledku zásahu žalobcu, správny súd žalobcom navrhované dôkazy nevykonal, pretože tieto by svojim charakterom neboli spôsobilé ozrejmiť skutkový stav veci v správnym súdom naznačenom smere.
34. Správny súd nevyhovel ani návrhu žalobu aplikovať na daný prípad sankčnú moderáciu podľa § 198 ods. 1 SSP, práve z dôvodu, že vo veci nebol ešte dostatočne ustálený ani len skutkový stav, až od ustálenia ktorého sa bude odvíjať rozhodnutie o tom, či konaním žalobcu bola naplnená niektorá zo skutkových podstát iného správneho deliktu od čoho bude závisieť aj uloženie pokuty, ktorú tak v tomto štádiu konania nie je možné moderovať.
35. Vzhľadom k uvedeným záverom, postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP, keďže rozhodnutie žalovaného je pre nedostatočne zistený skutkový stav súčasne nepreskúmateľným, v spojení s § 191 ods. 3 psím a) SSP, keďže k uvedenému pochybeniu došlo už aj na úrovni prvostupňového správneho orgánu (KPÚ), správny súd na návrh žalobcu zrušil tak rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie KPÚ a vec vrátil KPÚ na nové konanie a rozhodnutie.
36. Pri ďalšom konaní bude úlohou KPÚ zabezpečiť najsamprv odborné posúdenie a vyhodnotenie, či zásahom žalobcom poverenej osoby do NKP, skutočne a ak, tak v akom rozsahu (v interakcii na charakter tohto zásahu či už v podobe reštaurovania, vyhotovenia repliky pamiatky alebo nového diela) došlo k poškodeniu NKP tak, aby na základe tohto posúdenia bolo možné transparentne a porovnateľne ustáliť za akú minimálnu cenu bude možné zjednať nápravu, s následným odôvodneným podradením uvedených zistení k naplneniu zákonných znakov tej ktorej skutkovej podstaty iného správneho deliktu na úseku ochrany pamiatkového fondu a tomu zodpovedajúcemu odôvodnenému určeniu trestu so zohľadnením všetkých okolnosti veci.
37. Podľa § 163 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.“
38. Podľa § 167 ods. 1 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.“
39. Podľa § 175 ods. 1 a 2 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „(1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“
40. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči v konaní neúspešnému žalovanému úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím súdneho úradníka po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
41. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Správneho súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP v znení účinnom do 30.06.2023).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia tohto rozsudku. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť [§ 443 ods. 2 písm. a) a ods. 5 SSP v spojení s § 145 ods. 2 písm. c) SSP a § 493e SSP].
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, a) b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, b) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, d) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, e) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, f) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, g) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, h) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo i) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom(§ 440 ods. 2 SSP).
V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).