Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 287/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a a 2 , porušenia

a jeho práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2014

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 39

ods. 1 a a 2 (ďalej len „“), porušenia

ods. 1 a jeho práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. mája 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Rozsudkom sp. zn. zo dňa 28. 05. 2014 Najvyšší súd Slovenskej

republiky /ďalej „NS SR“/, zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave /ďalej „krajský

súd“/ sp. zn. -34 zo dňa 08. 02. 2013 tak, že sťažovateľovu žalobu ako

nedôvodnú zamietol. ...

Sťažovateľovi bol rozhodnutím Útvaru sociálneho zabezpečenia FR SR /ďalej len

„ÚSZ“/ č. 1607/2012-SZ zo dňa 30. 05. 2012 zvýšený /zvalorizovaný/ výsluhový dôchodok

v súlade s právnymi predpismi platnými v čase vzniku nároku. Rozhodnutím ÚSZ

č. 4607/2012 – SZ zo dňa 04. 07. 2012 bol sťažovateľovi znížený výsluhový dôchodok

o sumu právoplatne priznanú zákonným spôsobom. Proti tomuto rozhodnutiu podal

sťažovateľ odvolanie, ktoré rozhodnutím Podpredsedu vlády a ministra financií SR /ďalej

„odvolací orgán“/ č. MF/02/0475/2012-23-28 zo dňa 24. 08. 2012, bolo zamietnuté.

Sťažovateľ obidve rozhodnutia napadol v súlade so zákonom žalobou na krajskom

súde, v ktorej sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu aj ÚSZ.

Krajský súd žalobe vyhovel a rozhodnutie odvolacieho orgánu č. MF/020475/2012-23-28

zo dňa 24. 08. 2012, spolu s rozhodnutím ÚSZ č. 4607/2012-SZ zo dňa 04. 07. 2012

rozsudkom sp. zn. -32 zo dňa 08. 02. 2013 ako nezákonné, zrušil. Rozsudok

krajského súdu napadol odvolaním Podpredseda vlády a minister financií SR. Jeho

odvolaniu NS SR vyhovel v plnom rozsahu...

V podanej žalobe, rovnako ako v odvolaní proti rozhodnutiu ÚSZ, sťažovateľ

namietal tri skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru odôvodňovali záver, že rozhodnutie

nebolo vydané v súlade s právnymi predpismi, v dôsledku čoho bol žalobca ukrátený na

svojich právach, keď mu vznikol nárok na vyplácanie zvýšeného/ valorizovaného/

výsluhového dôchodku, ktorý mu bol priznaný zákonným postupom, zákonným spôsobom a

zo zákonných dôvodov.

Sťažovateľ namietal

• nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho orgánu,

• neprípustnosť postupu podľa ustanovenia v znení

neskorších noviel,

• retroaktivitu z dôvodu použitia ustanovenia

v znení neskorších noviel.

Krajský súd, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, na základe vyššie uvedených

námietok podanej žalobe vyhovel a rozhodnutie odvolacieho orgánu, spolu s rozhodnutím

prvostupňového orgánu zrušil.

NR SR v uvedenej veci zaujal odlišný právny názor, rozsudok krajského súdu zmenil

a žalobu ako nedôvodnú zamietol. NS SR sa vo svojom rozsudku zaoberal otázkou

retroaktivity okrajovo (formálne), keď v odôvodnení rozsudku uviedol, citujem: Keďže

nárok na valorizáciu (za splnenia ďalších podmienok) môže vzniknúť dňom 1. júla toho –

ktorého kalendárneho roka, úpravu platnú od 30. 06. 2012 odvolací súd za retroaktivitu

nepovažoval.“ Rozsudok NS SR nie je presvedčivý, jeho odôvodnenie odporuje právu na

spravodlivý proces – „rovnosti zbraní“. Vysporiadať sa s otázkou retroaktivity spôsobom,

ako uviedol vo svojom rozhodnutí NS SR, je nedostatočné, nepresvedčivé a čisto formálne.

Do pozornosti dávam fakt, že tri senáty Krajského súdu v Bratislave (1 S, 5 S, 6 S)

každý hlasovaním v pomere 3 : 0 cca v 50 totožných veciach žalobu považovali za dôvodnú.

Jediný senát krajského súdu 2 S vyslovil iný právny názor, aj to až potom, čo NS SR

zmenil rozsudok proti ktorému smeruje táto sťažnosť a osvojil si závery NS SR. ...

Skutočnosť, že výsluhový dôchodok sa priznal sťažovateľovi vo vyššej sume, ako

patrí, nie je preukázaná žiadnym dôkazom v administratívnom spise a ani z iných

skutočností nevyplýva. Rozhodnutie, ktorým bol výsluhový dôchodok zvýšený, je dôkazom

opaku. Iný záver ako ten, že rozhodnutie o zvýšení je zákonné a že v ňom určené zvýšenie je

v súlade so zákonom, nie je možné prijať. Pre postup podľa § 105 ods. 7 citovaného zákona

chýbal zákonný predpoklad t. j. priznanie výsluhového dôchodku v sume vyššej ako patrí.

Posudzovanie zákonnosti rozhodnutia podľa neskoršieho zákona a vyvodenie záveru,

že nemá oporu v neskoršom zákone, je nielen pre odbornú, ale aj pre laickú verejnosť

neakceptovateľné.

Z dikcie citovaného ustanovenia vyplýva, že pre prípustnosť použitia tohto

ustanovenia je rozhodujúci právny stav v čase, keď bolo rozhodnuté vo veci.

Skutkový aj právny stav jednoznačne potvrdzuje, že výsluhový dôchodok bol zvýšený

v súlade s , v znení platnom ku dňu, keď vo veci rozhodol

vecne príslušný orgán.

Ako bolo uvedené, senát 9 Sžso poukázal na to, že žalovaný mohol vykonať nápravu

postupom podľa § 105 ods. 7 a 10 zákona. Podľa ods. 10 citovaného zákona, dávka

nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia sa

odníme alebo zníži, alebo jej výplata sa zastaví, alebo jej výplata sa zastaví odo dňa

nasledujúceho po dni, ktorým uplynulo obdobie, za ktoré sa už vyplatila. Tento záver

je rovnako účelový ako postup podľa § ods. 7. Ušlo pozornosti súdu, že valorizácia

zákonným spôsobom priznaná, nebola nikdy vyplatená. Dôvodom na odňatie, či zníženie

nemôže byť novela zákona, ale skutočnosti vymedzené v § 63 až 67 zákona, a teda záver, že

v dôsledku novelizácie sa stalo zvýšenie neúčinné, je právne neakceptovateľné. Na postup

podľa § 105 musí existovať dôvod vymedzený v citovaných ustanoveniach.

Zo záveru NS SR vyplýva, že je právne irelevantné rozhodnutie, ktorým bol

sťažovateľovi zvýšený výsluhový dôchodok, aj keď toto rozhodnutie bolo vydané v súlade so

zákonom a že týmto aktom boli autoritatívnym spôsobom potvrdené práva a povinnosti od

okamžiku, kedy vznikli (k 31. 12. 2013). NS SR neberie do úvahy, že v uvedenej právnej veci

sa nerozhodovalo o výsluhovom dôchodku ako takom, ale v predmetnej veci bolo

rozhodované o priznaní valorizácie na nasledujúce obdobie, kde rozhodujúce skutočnosti

pre zvýšenie mohli nastať v roku, ktorý predchádzal obdobiu, v ktorom sa výsluhový

dôchodok zvyšoval, t. j. v roku 2011. Rozhodnutie, ktorým bol o sumu zodpovedajúcu

zákonu zvýšený výsluhový dôchodok, nebolo ani nemohlo byť v rozpore s platným právom

a na zákonnosti rozhodnutia nemení nič ani to, že od 30. 06. 2012 nadobudol účinnosť nový

zákon. Rozhodnutie, ktorým bol znížený výsluhový dôchodok bolo v rozpore s platným

právom a nielen zákon, ale aj rozhodnutie vydané na základe tohto zákona zasiahlo do už

uzavretých právnych vzťahov.

Zákon nespojil nárok na zvýšenie výsluhového dôchodku s dátumom 1. 7. 2012, ako

to vyplýva z rozsudku NS SR. Výsluhový dôchodok nemal byť zvýšený preto, že nastane deň

1. 7. 2012 ale preto, že v roku 2011 rástli spotrebiteľské ceny a rástli mzdy v hospodárstve.

Hmotnoprávnymi dôvodmi, ktoré podmieňovali zvýšenie výsluhového dôchodku

od 1. 7. 2012 /vždy sa valorizujú výsluhové dôchodky k tomuto dátumu/, bol nesporne

medziročný rast spotrebiteľských cien a medziročný rast priemernej mzdy v hospodárstve.

Ak by nenastali skutočnosti, ktoré zakladajú nárok na vyplácanie výsluhového dôchodku,

zvýšeného o valorizáciu v roku 2011, samotná skutočnosť, že v roku 2012 objektívne bude

deň 1. 07. výšku dôchodku neovplyvní a naďalej bude vyplácaný dôchodok v pôvodnej výške

a v pôvodných výplatných termínoch.

Pretože štatistický úrad potvrdil existenciu týchto skutočností (došlo k zvýšeniu

miezd, aj rastu cien), ÚSZ bol povinný a zároveň oprávnený konať vo veci /mal všetky

zákonom určené podklady pre rozhodnutie vo veci/. Z rozhodnutia ÚSZ, ktorý rozhodol

vo veci zvýšenia, vyplýva, že vychádzal zo správneho základu pre určenie výšky výsluhového

dôchodku a výsluhový dôchodok zvýšil o 3,05 %, teda o percento rastu, ktorého výška bola

určená na základe zákonných dôvodov. Uplynutím dňa 31. 12. 2011 /uplynutie obdobia je

tiež právnou skutočnosťou/ a oznámením oficiálnych údajov štatistickým úradom, boli

splnené zákonné podmienky pre zvýšenie výsluhových dôchodkov na obdobie od 1. 7. 2012,

ktoré nasledovalo po roku v ktorom nárok na výsluhový dôchodok vznikol. Nemôže byť

sporné, že postup podľa § 105 ods. 7 citovaného zákona je vylúčený, pretože výsluhový

dôchodok bol zvýšený zákonným spôsobom a preto jeho nezákonnosť nie je možné

odvodzovať od právneho predpisu, ktorý nadobudol účinnosť 30. 06. 2012 a na základe

ktorého bol výsluhový dôchodok znížený o sumu, ktorá bola zákonným spôsobom priznaná.

Interpretácia právnych predpisov NS SR, podľa nášho názoru, odporuje citovaným

ustanoveniam, je aj v rozpore s SR, podľa ktorého výklad

a uplatňovanie ústavných zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov,

musí byť v súlade s touto .

Výklad právnych predpisov NS SR nie je v súlade s a nie je ani

v súlade s a ... Zásade ústavnosti a zákonnosti musí ustúpiť

neodôvodnený fiškálny záujem štátu. Podľa nášho názoru, právny názor NS SR je čisto

formalistický, ak nárok na výsluhový dôchodok spája s dňom 1. 7. Tento názor sťažovateľ

vníma ako účelový a slúži iba na to, aby pravá retroaktivita sa vnímala ako retroaktivita

nepravá, ktorá podľa judikatúry ÚS sa považuje za určitých okolností za prípustnú.

Rozhodnutie, ktorým žalobcovi bol zvýšený výsluhový dôchodok, nie je výlučne

deklaratórnym rozhodnutím, ale v časti zvýšenia má konštitutívnu povahu, pretože určuje

o akú sumu sa konkrétny dôchodok zvyšuje. Pôvodne priznaný a vyplácaný výsluhový

dôchodok do 30. 06. 2012 zvyšuje do budúcna počnúc dňom 1. 7. 2012. V rozhodnutí,

ktorým bol výsluhový dôchodok zvýšený, ÚSZ deklaroval, že uplynutím roku 2011

boli splnené zákonné podmienky na zvýšenie výsluhového, čím vznikol sťažovateľovi nárok

na vyplácanie výsluhového dôchodku na nasledujúce obdobie, ktoré sa začína dňom

od 1. 7. 2012. ...

Závery súdu, že v danom prípade nejde o retroaktivitu, nemôže obstáť a podľa

názoru sťažovateľa nie sú v súlade s ustálenou judikatúrou.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:

„Základné právo ... na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ako aj , ,

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. zo dňa

28. mája 2014 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

9 zo dňa 28. mája 2014.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

advokátovi vo výške 268,00 € (1 úkon 134,00 € x 2 právne

úkony podľa vyhl. č. ) a 16,08 € režijný paušál (2x 8,04 €) spolu

284,08 + 56,82 DPH spolu 340,09 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Aj keď petit navrhovaný sťažovateľom nie je formulovaný jednoznačne, z obsahu

sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

, ako aj práva podľa dohovoru, porušenie základných práv podľa

ods. 1 a a porušenie . Ústavný súd v nadväznosti

na uvedené preskúmal sťažnosť sťažovateľa v tomto rozsahu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

V súvislosti s preskúmavaním namietaného porušenia označeného práva sťažovateľa

podľa a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom

súdnictve je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho

súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale

preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická

osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247

ods. 1 ), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-

právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny

súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky

napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. mája 2014

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa a 2 ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. mája 2014. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke

arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku, ako aj popretia zákazu pravej retroaktivity

v okolnostiach jeho prípadu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na

spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

V zmysle ustanovení a dohovoru má účastník

súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že miera interpretácie aplikovaných na vec

vzťahujúcich sa ustanovení právnych predpisov vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti

prípadu je adekvátna a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (m. m. , , ). Takéto

pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutých rozsudkoch

najvyššieho súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľov s obsahom napadnutých rozsudkov

najvyššieho súdu nie je dôkazom o ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Podstatou odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je interpretácia § 68

ods. 13 v spojení s o sociálnom zabezpečení

policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a ich aplikácia na zistený skutkový stav. Všeobecný

súd sa z hľadiska merita veci musel vyrovnať s otázkou, či v súvislosti so zmenou právnej

úpravy upravujúcej podmienky valorizácie vykonanou , ktorým

sa mení a dopĺňa o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení

niektorých

Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý

nadobudol účinnosť 30. júna 2012, bolo možné už skôr priznané dávky výsluhového

zabezpečenia podľa účinného do 29. júna 2012 znížiť.

Ustanovením účinného od 30. júna 2012 táto

nová právna úprava, uznávajúc práva nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu,

zaviedla do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) ich uplatňovania a právam

nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej

úpravy nový obsah. To, čo sa novou právnou úpravou do budúcna zmenilo, boli podmienky

valorizácie výsluhových dôchodkov. V čase, keď správny orgán priznával sťažovateľovi

valorizáciu výsluhového dôchodku, robil tak na základe v tom čase platnej a účinnej právnej

normy. Následne v čase, keď správny orgán rozhodol o znížení výsluhového dôchodku

sťažovateľa, rozhodol na základe už v tom čase zmenenej, no platnej a účinnej právnej

normy, ktorá neznamenala zánik práva sťažovateľa na valorizáciu výsluhového dôchodku,

ale zmenila podmienky valorizácie.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom namietaný rozsudok najvyššieho súdu

obsahuje dostatok skutkových a najmä právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by

jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol

východiská, na základe ktorých postupoval pri strete dvoch časovo na seba nadväzujúcich

právnych predpisov, a na základe toho posudzoval hmotnoprávne nároky uplatnené

sťažovateľom.

Najvyšší súd sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal

so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodovanie

vo veci sťažovateľa podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia dotknutých

ustanovení právnych predpisov bola vykonaná ústavne súladným spôsobom.

Ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou konštatuje, že do práva na spravodlivé

súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne

konanie je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)

skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za

predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli

prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na

spravodlivý proces ().

Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom

zdôvodnil, prečo v okolnostiach prípadu ide o tzv. nepravú retroaktivitu, a nie pravú

retroaktivitu, ako tvrdí sťažovateľ, preto právna argumentácia sťažovateľa založená

na premise aplikácie právneho predpisu, ktorý mal spôsobiť pravú retroaktivitu, neobstojí.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol:

«Podľa v znení , teda

v znení platnom od 30. 06. 2012 dávky výsluhového zabezpečenia sa zvyšujú podľa odsekov

1 až 7 v tom kalendárnom roku, v ktorom sa funkčné platy príslušníkov Policajného zboru,

Zboru väzenskej a justičnej stráže, Slovenskej informačnej služby, Národného

bezpečnostného úradu, stupnica platových taríf príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru, Horskej záchrannej služby, funkčné platy colníkov alebo hodnostné platy

profesionálnych vojakov zvyšujú na základe zákona o štátnom rozpočte viac ako o 0%. Ak

sa funkčné platy, stupnica platových taríf alebo hodnostné platy v príslušnom kalendárnom

roku zvyšujú len u niektorého zo subjektov podľa predchádzajúcej vety, dávky výsluhového

zabezpečenia podľa odsekov 1 až 7 sa zvyšujú iba poberateľom, ktorí ukončili posledný

služobný pomer v zbore, štátnom orgáne alebo v ozbrojených silách, v ktorom sa uvedené

platové náležitosti zvyšujú, a pozostalým po nich.

Podľa o štátnom rozpočte na rok 2012 funkčné

platy príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej

a justičnej stráže, Železničnej polície, Národného bezpečnostného úradu a colníkov sa

v roku 2012 zvýšia o 0 % od 1. januára 2012.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodnutie Finančného riaditeľstva značka:

1607/2012-SZ z 30. mája 2012 bolo vydané v čase, kedy podľa vtedy platného znenia

nárok poberateľov dávok výsluhového zabezpečenia na ich

zvýšenie od 01. 07 príslušného kalendárneho roka, teda v roku 2012 od 01. 07. 2012,

upravený bol.

Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že nárok na valorizáciu vzniká splnením podmienky,

že v priebehu roku 2011 došlo k medziročnému nárastu priemernej mzdy v hospodárstve SR

a k medziročnému nárastu spotrebiteľských cien, toto tvrdenie odvolací súd považoval

za nesprávne a nepodložené. V zmysle totiž nárok

na zvýšenie dávok výsluhového zabezpečenia vzniká až dňom 01. 07. príslušného

kalendárneho roku, a to za splnenia podmienok, ustanovených zákonom v znení účinnom

k tomuto dňu. Pre posúdenie zákonnosti rozhodnutí dotknutých správnych orgánov bolo

preto rozhodujúce znenie zákona, platné k 01. 07. 2012, t. j. ku dňu, od ktorého by sa pri

splnení ustanovených podmienok dávka mala (mohla) zvýšiť.

V dôsledku novelizácie , účinnej

od 30.06.2012 bol nárok na valorizáciu priznanej a vyplácanej dávky výsluhového

zabezpečenia od 01. 07. 2012 podmienený zvýšením funkčných platov príslušníkov

Policajného zboru, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Slovenskej informačnej služby,

Národného bezpečnostného úradu, stupnica platových taríf príslušníkov Hasičského

a záchranného zboru, Horskej záchrannej služby a funkčných platov colníkov (ďalej len

„funkčné platy“) na základe zákona o štátnom rozpočte o viac ako o 0 %. Keďže v zmysle

o štátnom rozpočte na rok 2012 sa tieto funkčné platy

v roku 2012 zvýšia o 0 % od 1. januára 2012, zákon v znení účinnom od 30. 06. 2012 nárok

na zvýšenie výsluhového dôchodku žalobcu od 01. 07. 2012 vylúčil.

Keďže nárok na valorizáciu (za splnenia ďalších zákonných podmienok) môže

vzniknúť najskôr dňom 01. júla toho-ktorého kalendárneho roka, úpravu platnú od

30. 06. 2012 odvolací súd za retroaktívnu nepovažoval.

Dôsledkom novelizácie od 30. 06. 2012 bola skutočnosť,

že rozhodnutie Finančného riaditeľstva z 30.05.2012 o zvýšení dôchodku od 30. 06. 2012,

teda po jeho vydaní, stratilo oporu v v znení účinnom

od 30.06.2012 v ustanoveniach a v spojení s

Z. z. zvýšenie dávok výsluhového zabezpečenia od 01.07.2012 jednoznačne vylučoval.

Podľa dávka nemocenského zabezpečenia,

úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia sa zníži, ak sa zistí, že sa táto dávka

priznala vo vyššej sume, ako patrí.

Dávka výsluhového zabezpečenia sa zníži odo dňa nasledujúceho po dni, ktorým

uplynulo obdobie, za ktoré sa už vyplatila ( ).

Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodnutie o valorizácii dávky je vo svojej podstate

rozhodnutím o priznaní dávky vo vyššej miere, ako bola vyplácaná do určitého dňa. Ak teda

prvostupňový správny orgán rozhodol o priznaní zvýšenej dávky výsluhového zabezpečenia

z dôvodu jej valorizácie na základe právnej úpravy, ktorá sa v dôsledku novelizácie zákona

stala neúčinnou, potom tento orgán musel vykonať nápravu len postupom podľa § 105

ods. 7 a 10

Vzhľadom na uvedené odvolací súd považoval rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo

odvolanie žalobcu zamietnuté a potvrdené prvostupňové rozhodnutie o znížení výsluhového

dôchodku žalobcu od 01. 07. 2012, za vydané v súlade so zákonom ( ).

Rozsudok krajského súdu preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 220

zmenil a žalobu zamietol.»

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označených

práv nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť sťažovateľa,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu, považujúc ho za arbitrárny, v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v teórii ústavného práva

premietnutej aj do judikatúry ústavného súdu sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti

právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí

pozerať ako na súladnú s dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom

nevysloví jej neústavnosť. Ústavnosť retroaktivity právnej normy má pritom právomoc

skúmať len ústavný súd, a to v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125

. V konaní o sťažnosti fyzickej osoby podľa senát ústavného

súdu nie je oprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov s , pretože takýto

prieskum je vyhradený plénu ústavného súdu v konaní podľa . Ústavný

súd už viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť

v inom type konania (napr. , , ).

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že aj v prípade opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa

o aplikácii právneho predpisu, ktorý spôsobuje pravú retroaktivitu, by ústavný súd odmietol

sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú, pretože najvyšší súd aplikoval platný

a účinný právny predpis a neústavnosť takéhoto právneho predpisu z dôvodu tvrdených

účinkov pravej retroaktivity nemožno preskúmavať v konaní o individuálnej sťažnosti

podľa , ale len v konaní o súlade právnych predpisov podľa .

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 39

ods. 1 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. mája 2014

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 20

ods. 1 a v spojení s porušením ústavný súd

konštatuje, že všeobecný súd, rešpektujúc ústavno-procesné princípy garantujúce základné

práva účastníka konania na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, podľa

jeho názoru v konaní o ochranu týchto práv a v spojení s nimi posúdil aj namietané

porušenie práv sťažovateľa podľa a . Ústavný súd dospel k

záveru, že aj z hľadiska posúdenia týchto práv nebol postup všeobecného súdu ani

svojvoľný a ani arbitrárny a jeho rozhodnutie je aj z pohľadu poskytnutej ochrany týchto

práv ústavne udržateľné, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2016