Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 492/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., Š., zastúpenej obchodnou

spoločnosťou A. s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. Š., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. zo 7. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. septembra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo

veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 7. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením zamietol

dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -104 z 29. februára 2012 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“), ktorým

bolo zmenené uznesenie Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -92 z 2. decembra 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) tak,

že krajský súd pripustil vstup obchodnej spoločnosti C., s. r. o., ako žalobcu v 2. rade.

Sťažovateľka poukazuje na to, že žalobkyňa v konaní podala najskôr návrh

na zámenu účastníkov konania podľa Občiansky súdny

poriadok (ďalej aj „OSP“), v zmysle ktorého mala na jej miesto ako žalobkyňa vstúpiť

obchodná spoločnosť C., s. r. o., avšak pre nesúhlas ostatných účastníkov konania

navrhovaná zámena pripustená nebola. Podľa sťažovateľky mala žalobkyňa neskôr zmeniť

stratégiu tak, že podala návrh na vstup označenej obchodnej spoločnosti do konania podľa

, a tak zneužila postup podľa uvedeného ustanovenia pre účely dosiahnutia

faktickej zámeny žalobcu, o ktorú sa usilovala už pred podaním návrhu na vstup nového

účastníka do konania.

Sťažovateľka je toho názoru, že okresný súd „adekvátne využil svoju možnosť

nepripustiť do konania ďalšieho účastníka“, keď návrh posudzoval v kontexte so skoršími

procesnými úkonmi žalobkyne. Krajský súd a následne aj najvyšší súd však nepovažoval

predchádzajúci návrh žalobkyne na zámenu účastníkov konania za právne relevantný,

v dôsledku čoho došlo k vydaniu sťažovateľkou napadnutého rozhodnutia.

Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd napadnutým uznesením „podporil taký výklad

ustanovení, ktorý sa v okolnostiach daného prípadu javí byť ústavne nekonformným

a v právnom štáte neakceptovateľným. Svoje závery Najvyšší súd SR naviac nedostatočne

odôvodnil, keďže dôležitú námietku sťažovateľky v odôvodnení žiadnym spôsobom

nereflektoval a okrem toho jeho závery o hospodárnosti konania sú rozporné a logicky

nekoherentné.“.

Podľa názoru sťažovateľky výklad ustanovenia , ktorý podal najvyšší

súd v napadnutom uznesení, „nezohľadňuje logické väzby jednotlivých ustanovení

v relevantnom právnom predpise, popiera účel a význam aplikovaného ustanovenia,

zvýhodňuje jedného účastníka na úkor iného účastníka a v neposlednom rade je výkladom

rigidne formálnym, bez zohľadnenia konkrétnych okolností prípadu.

Základné ustanovenia kladú dôraz na zabezpečenie

spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov, úctu k právam iných osôb

( ), dbajúc aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb ( ) a aby súdny

proces bol jednou zo záruk zákonnosti a slúžil na jej upevňovanie a rozvíjanie ( ).

V konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv

bola rýchla a účinná ( ).

Vychádzajúc z týchto zásad, zákon umožňuje zmeny okruhu účastníkov len

výnimočne, a to v troch základných režimoch. V konkrétnom prípade zámenu žalobcu

v zmysle § 92 ods. 4 umožňuje len vtedy, keď s tým súhlasia ostatní účastníci konania.

Takáto zmena má totiž významný vplyv na ďalšie konanie. Súhlas účastníkov so zmenami

podľa § 92 ods. 4 má svoj jasný účel a zmysel, ktorý podľa názoru sťažovateľky nemožno

obísť zneužitím iného inštitútu - vstupu ďalšieho účastníka do konania. Je pravdou, že

v mnohých prípadoch súd u navrhovateľa ťažko môže odhaliť takýto nepoctivý zámer, avšak

v danom prípade tento zámer žalobkyňa sama vyjadrila.

V súvislosti s tým ustanovenie 92 ods. 1 predpokladá možnosť súdu nepripustiť

vstup nového žalobcu ani vtedy, ak s tým žalobca súhlasí. Máme za to, že prvostupňový súd

správne využil túto možnosť s poukazom na predchádzajúce procesné podania žalobkyne,

ktoré svedčia o zneužití tohto inštitútu. Proti dôvodom rozhodnutia prvostupňového súdu

pritom sťažovateľka nenachádza v neskorších rozhodnutiach odvolacieho a dovolacieho

súdu žiadnu rozumnú argumentáciu.“.

Nadväzne na to sťažovateľka poukazuje na obsah rozhodnutia Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 30. septembra 2011, ktorý rozhodoval v analogickom

prípade, rovnako tak na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Českej republiky

(sp. zn. a sp. zn. ), a napokon aj na viaceré rozhodnutia

ústavného súdu vydané v súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu

ochranu. Podľa názoru sťažovateľky interpretácia «relevantných právnych noriem

odvolacím súdom a Najvyšším súdom SR bola v danom prípade celkom odtrhnutá od

reálnych okolností prípadu a čisto formálne splnenie podmienky súhlasu nového žalobcu so

vstupom do konania nebolo podľa názoru sťažovateľky dostatočným dôvodom na jeho

pripustenie. Pokiaľ sa dôvodí, že ide o jedinú podmienku vstupu do konania, sťažovateľka

považuje takýto výklad ustanovenia za príliš formálny...

Napokon sťažovateľka namieta, že odvolací súd, ako aj Najvyšší súd SR svoje

uznesenia nedostatočne odôvodnili. Sťažovateľka poukazovala na obchádzanie inštitútu

zámeny účastníka konania a jedinou odpoveďou jej bolo všeobecne konštatovanie, že táto

argumentácia je bez právnej relevancie že návrhu žalobkyne na vstup ďalšieho účastníka do

prebiehajúceho konania je potrebné vyhovieť „aj vzhľadom na jej skoršie procesné úkony“.

Najvyšší súd SR ani odvolací súd neosvetľujú, prečo je argumentácia sťažovateľky

bez právnej relevancie, ani prečo je potrebné návrhu žalobkyne vyhovieť aj napriek skorším

procesným úkonom... Sťažovateľka je pritom toho názoru, že jej argumentácia bola v

kontexte rozhodnutia významnou. Bez adekvátneho vyjadrenia k nej, sťažovateľka

nerozumie, v čom je jej úvaha, alebo úvaha prvostupňového súdu v neporiadku...

Argumenty, ktoré Najvyšší súd SR uvádza v prospech hospodárnosti a rýchlosti konania v

danej veci podľa názoru sťažovateľky svedčia skôr v neprospech týchto zásad. Konanie sa

predĺži a účastníci ponesú vyššie náklady.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal

vo veci takéto rozhodnutie:

„1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1

SR uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7. 6. 2012, sp. zn.

porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7. 6. 2012, sp. zn.

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a je ich potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ), t. j.

na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo-relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na

spravodlivý proces (m. m. , ). Judikatúra Európskeho súdu pre

ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý

argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa

osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzko z 19. februára 1998).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľky proti

uzneseniu krajského súdu, odôvodnil týmito právnymi úvahami:

„Pristúpenie účastníka do konania podľa ust. umožňuje odstrániť

nedostatok aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácie, ktorá tu bola už v čase začatia

konania a viedla by k zamietnutiu žalobného návrhu. Otázku vecnej legitimácie posudzuje

súd na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci. V prípade nedostatku

vecnej legitimácie súd nie je oprávnený zasahovať do vymedzenia okruhu účastníkov

konania, nemôže konanie pre nedostatok takejto podmienky zastaviť, avšak musí žalobu

zamietnuť.

Z dispozičnej zásady, ovládajúcej začatie sporového konania vyplýva, že pristúpenie

účastníka konania môže navrhnúť iba žalobca (nie žalovaný) a v prípade takéhoto

pristúpenia účastníka na strane žalobcu, je prípustnosť tohto procesného postupu

podmienená súhlasom žalobcu. Súd však nesmie umožniť vstup ďalšieho účastníka konania

v tom prípade, ak takýmto pristúpením nastane taký stav nedostatku podmienky konania,

pre ktorý stav bude musieť byť konanie zastavené.

V danom prípade bola podaná žaloba na určenie neplatnosti právnych úkonov. Ide

teda o žalobu v zmysle , ktorú zákon považuje za procesné prípustnú,

len ak je na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Existencia naliehaného

právneho záujmu je teda zákonná požiadavka, ktorá musí byť splnená:, inak nemožno

žalobu o určenie právneho vzťahu alebo práva vecne prejednať.

Žalobkyňa v žalobnom návrhu uviedla, že má naliehavý právny záujem na určení

neplatnosti v návrhu špecifikovaných právnych úkonov. Za stavu, kedy na základe doposiaľ

zistených skutočností nie je možné dospieť k jednoznačnému záveru, či žalobkyňa vzhľadom

na uvedené je aktívne legitimovaná, je potrebné jej návrhu na pristúpenie účastníka do

konania podľa ust. vyhovieť aj vzhľadom na jej skoršie procesné úkony,

samozrejme výhradne v prípade súhlasu toho, kto má na stranu žalobcu pristúpiť.

Dovolací súd považuje za potrebné dodať, že pristúpenie ďalšieho účastníka na

strane žalobcu nie je v rozpore ani so zásadou hospodárnosti konania, keďže za tejto

situácie je hospodárne, aby bola vec prejednaná už v rámci začatého konania i voči

ďalšiemu účastníkovi konania. Pristúpením ďalšieho účastníka na strane žalobcu sa môže

navyše dospieť k rýchlejšiemu vyriešeniu sporu, nakoľko sa náležite zistí, kto je v danom

prípade aktívne vecne legitimovaný na požadovanom určení neplatnosti právnych úkonov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konštatuje, že napadnuté rozhodnutie

Krajského súdu v Košiciach je vrátane zistenia skutkového stavu veci a jeho právneho

posúdenia, správne.“

Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas s pripustením vstupu ďalšieho

účastníka konania na strane žalobcu podľa , pretože tým podľa nej dochádza

k obchádzaniu inštitútu zámeny účastníkov podľa , ktorého podmienky sa

od pripustenia vstupu nových účastníkov konania odlišujú.

K zásahu do sťažovateľkinho práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že

najvyšší súd zamietnutím dovolania potvrdil správnosť pripustenia vstupu ďalšieho

účastníka konania na opačnej procesnej strane, ako na akej vystupuje sťažovateľka.

Sťažovateľka teda považuje za sporný výklad procesno-právnych ustanovení upravujúcich

otázku zmeny okruhu účastníkov súdneho konania realizovaný v jej právnej veci,

vychádzajúc pritom z názoru, že pokiaľ predchádzajúcimi procesnými návrhmi žalobkyňa

žiadala o zámenu účastníkov konania na svojej procesnej strane a túto zámenu nedosiahla,

pretože niektorý z účastníkov konania s vykonaním navrhnutej zámeny nesúhlasil, potom

pripustenie vstupu ďalšieho účastníka konania na strane žalobcu (podľa iného ustanovenia

) je zneužitím tohto inštitútu.

Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť

ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi

omylmi všeobecných súdov. Výklad a aplikácia zákonov (v danom prípade Občiansky

súdny poriadok) patrí do právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.

Podľa názoru ústavného súdu v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne vysvetlil

predpoklady aplikácie posúdiac, že v danom prípade boli tieto predpoklady

naplnené. Jeho výklad práva, podľa ktorého aj týmto ustanovením (a nielen § 92 ods. 4

) možno odstrániť nedostatky v aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácii, ktorá tu bola

v čase začatia konania a mohla by viesť k zamietnutiu žalobného návrhu, je ústavne

udržateľná. Dispozičné oprávnenie žalobcu totiž zahŕňa aj právo rozhodnúť sa, či

na konvalidáciu nedostatkov vecnej legitimácie na niektorej procesnej strane využije inštitút

zámeny účastníkov konania podľa alebo inštitút vstupu ďalšieho účastníka

do konania podľa . Pokiaľ všeobecný súd dospeje k záveru, že v ním

posudzovanom prípade boli podmienky na pripustenie navrhovanej zmeny v okruhu

účastníkov konania naplnené (bez ohľadu na to, či ide o pristúpenie ďalšieho účastníka

k ostatným účastníkom konania, alebo ide o ich zámenu) a takémuto návrhu všeobecný súd

napokon vyhovie, tento procesný postup ešte sám osebe nemožno označiť za popierajúci

obsah sťažovateľkou označených práv.

Ústavný súd nepovažuje za dôvodnú ani výhradu sťažovateľky týkajúcu sa

nedostatočnosti (nepresvedčivosti) odôvodnenia, najmä pokiaľ ide o súlad napadnutého

uznesenia so zásadou hospodárnosti konania, keďže najvyšší súd ozrejmil, že umožnením

vstupu ďalšieho účastníka na strane žalobcov môže byť vec meritórne prejednaná už

v rámci začatého konania i voči ďalšiemu účastníkovi konania bez toho, aby bolo potrebné

realizovať samostatné konanie, a pristúpenie ďalšieho účastníka konania môže prispieť

k náležitému zisteniu, komu v danom prípade svedčí aktívna vecná legitimácia. V tejto

súvislosti ústavný súd vyhodnocujúc dopady napadnutého rozhodnutia na procesné

postavenie sťažovateľky pripomína, že ním nedošlo k žiadnej zmene procesného postavenia

sťažovateľky ani jej procesné práva vo vzťahu k ostatným účastníkom konania neboli

odňaté a v ďalšom konaní bude mať sťažovateľka dostatočný priestor prednášať argumenty

a produkovať dôkazy, a tak efektívne obhajovať svoje práva. Uvedené nesignalizuje

porušenie princípov týkajúcich sa organizácie a zloženia súdu, vedenia konania, rovnosti

zbraní, kontradiktórnosti konania, práva byť prítomný na pojednávaní či iných požiadaviek

spravodlivého procesu vyplývajúcich z obsahu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K tej časti argumentácie, v ktorej sťažovateľka poukazuje na odlišné rozhodnutie

v analogickom prípade, konkrétne na uznesenie Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 30. septembra 2011, ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve

najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (mutatis mutandis ). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú

vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe automaticky

vidieť porušenie , keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných

než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu ().

Sťažovateľka nenamieta, že v obdobnom prípade, aký bol jej prípad, rozhodol

najvyšší súd inak, čím by bola založená rozdielnosť jeho judikatúry v Slovenskej republike,

avšak namieta, že Najvyšší súd Českej republiky pri svojej rozhodovacej činnosti judikoval,

že všeobecný súd pristúpenie ďalšieho žalovaného do konania nepripustí tiež vtedy, ak je

zrejmé, že doterajší žalovaný už v dobe zahájenia konania nebol vecne legitimovaný a že

návrhom na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania obchádza inštitút zámeny účastníkov

(bližšie pozri uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. R

z 15. februára 2006; podobne poukazuje aj na obsah uznesenia Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. z 23. novembra 2010). K tejto argumentácii ústavný

súd poznamenáva, že judikatúra všeobecných súdov v Slovenskej republike nemusí byť

nevyhnutne totožná s judikatúrou formulovanou Najvyšším súdom Českej republiky, pokiaľ

je jej prípadná odlišnosť založená na racionálnej právnej argumentácii. Napokon

z postavenia ústavného súdu vyplýva, že ani v prípadne existencie obsahovo odlišnej

judikatúry nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov

v Slovenskej republike (obdobne , , ).

Ústavný súd aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky

arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Ústavný súd nezistil existenciu skutočností

svedčiacich o tom, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bolo možné považovať

za popierajúci zmysel práva na súdnu ochranu, pretože najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil

právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita

právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu,

ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne

odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie

je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa

konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť

sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základného práva

(napr. ).

Najvyšší súd v posudzovanej veci použil relevantné procesno-právne normy a vyložil

ich ústavne konformným spôsobom. Obsah napadnutého uznesenia preto neporušuje

označené základné právo na súdnu ochranu podľa , resp. právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to ústavný súd

dospel k záveru, že predmetná sťažnosť je zjavne neopodstatnená a je na mieste ju

odmietnuť podľa .

S prihliadnutím na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012