Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 492/2012
PDF · 214.06 KB
No categories available
III. ÚS 492/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012
prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., Š., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou A. s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. Š., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2 Obdo 21/2012 zo 7. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. septembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo
veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Obdo 21/2012 zo 7. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením zamietol
dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 3 Cob 37/2012-104 z 29. februára 2012 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“), ktorým
bolo zmenené uznesenie Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 22Cb/129/2010-92 z 2. decembra 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) tak,
že krajský súd pripustil vstup obchodnej spoločnosti C., s. r. o., ako žalobcu v 2. rade.
Sťažovateľka poukazuje na to, že žalobkyňa v konaní podala najskôr návrh
na zámenu účastníkov konania podľa § 92 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej aj „OSP“), v zmysle ktorého mala na jej miesto ako žalobkyňa vstúpiť
obchodná spoločnosť C., s. r. o., avšak pre nesúhlas ostatných účastníkov konania
navrhovaná zámena pripustená nebola. Podľa sťažovateľky mala žalobkyňa neskôr zmeniť
stratégiu tak, že podala návrh na vstup označenej obchodnej spoločnosti do konania podľa
§ 92 ods. 1 OSP, a tak zneužila postup podľa uvedeného ustanovenia pre účely dosiahnutia
faktickej zámeny žalobcu, o ktorú sa usilovala už pred podaním návrhu na vstup nového
účastníka do konania.
Sťažovateľka je toho názoru, že okresný súd „adekvátne využil svoju možnosť
nepripustiť do konania ďalšieho účastníka“, keď návrh posudzoval v kontexte so skoršími
procesnými úkonmi žalobkyne. Krajský súd a následne aj najvyšší súd však nepovažoval
predchádzajúci návrh žalobkyne na zámenu účastníkov konania za právne relevantný,
v dôsledku čoho došlo k vydaniu sťažovateľkou napadnutého rozhodnutia.
Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd napadnutým uznesením „podporil taký výklad
ustanovení, ktorý sa v okolnostiach daného prípadu javí byť ústavne nekonformným
a v právnom štáte neakceptovateľným. Svoje závery Najvyšší súd SR naviac nedostatočne
odôvodnil, keďže dôležitú námietku sťažovateľky v odôvodnení žiadnym spôsobom
nereflektoval a okrem toho jeho závery o hospodárnosti konania sú rozporné a logicky
nekoherentné.“.
Podľa názoru sťažovateľky výklad ustanovenia § 92 ods. 1 OSP, ktorý podal najvyšší
súd v napadnutom uznesení, „nezohľadňuje logické väzby jednotlivých ustanovení
v relevantnom právnom predpise, popiera účel a význam aplikovaného ustanovenia,
zvýhodňuje jedného účastníka na úkor iného účastníka a v neposlednom rade je výkladom
rigidne formálnym, bez zohľadnenia konkrétnych okolností prípadu.
Základné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku kladú dôraz na zabezpečenie
spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov, úctu k právam iných osôb
(§ 1 OSP), dbajúc aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb (§ 2 OSP) a aby súdny
proces bol jednou zo záruk zákonnosti a slúžil na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 OSP).
V konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv
bola rýchla a účinná (§ 6 OSP).
Vychádzajúc z týchto zásad, zákon umožňuje zmeny okruhu účastníkov len
výnimočne, a to v troch základných režimoch. V konkrétnom prípade zámenu žalobcu
v zmysle § 92 ods. 4 umožňuje len vtedy, keď s tým súhlasia ostatní účastníci konania.
Takáto zmena má totiž významný vplyv na ďalšie konanie. Súhlas účastníkov so zmenami
podľa § 92 ods. 4 má svoj jasný účel a zmysel, ktorý podľa názoru sťažovateľky nemožno
obísť zneužitím iného inštitútu - vstupu ďalšieho účastníka do konania. Je pravdou, že
v mnohých prípadoch súd u navrhovateľa ťažko môže odhaliť takýto nepoctivý zámer, avšak
v danom prípade tento zámer žalobkyňa sama vyjadrila.
V súvislosti s tým ustanovenie 92 ods. 1 OSP predpokladá možnosť súdu nepripustiť
vstup nového žalobcu ani vtedy, ak s tým žalobca súhlasí. Máme za to, že prvostupňový súd
správne využil túto možnosť s poukazom na predchádzajúce procesné podania žalobkyne,
ktoré svedčia o zneužití tohto inštitútu. Proti dôvodom rozhodnutia prvostupňového súdu
pritom sťažovateľka nenachádza v neskorších rozhodnutiach odvolacieho a dovolacieho
súdu žiadnu rozumnú argumentáciu.“.
Nadväzne na to sťažovateľka poukazuje na obsah rozhodnutia Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 5 Co/264/2011 z 30. septembra 2011, ktorý rozhodoval v analogickom
prípade, rovnako tak na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Českej republiky
(sp. zn. 22 Cdo/383/2010 a sp. zn. 29 Odo/119/2006), a napokon aj na viaceré rozhodnutia
ústavného súdu vydané v súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu
ochranu. Podľa názoru sťažovateľky interpretácia «relevantných právnych noriem
odvolacím súdom a Najvyšším súdom SR bola v danom prípade celkom odtrhnutá od
reálnych okolností prípadu a čisto formálne splnenie podmienky súhlasu nového žalobcu so
vstupom do konania nebolo podľa názoru sťažovateľky dostatočným dôvodom na jeho
pripustenie. Pokiaľ sa dôvodí, že ide o jedinú podmienku vstupu do konania, sťažovateľka
považuje takýto výklad ustanovenia za príliš formálny...
Napokon sťažovateľka namieta, že odvolací súd, ako aj Najvyšší súd SR svoje
uznesenia nedostatočne odôvodnili. Sťažovateľka poukazovala na obchádzanie inštitútu
zámeny účastníka konania a jedinou odpoveďou jej bolo všeobecne konštatovanie, že táto
argumentácia je bez právnej relevancie že návrhu žalobkyne na vstup ďalšieho účastníka do
prebiehajúceho konania je potrebné vyhovieť „aj vzhľadom na jej skoršie procesné úkony“.
Najvyšší súd SR ani odvolací súd neosvetľujú, prečo je argumentácia sťažovateľky
bez právnej relevancie, ani prečo je potrebné návrhu žalobkyne vyhovieť aj napriek skorším
procesným úkonom... Sťažovateľka je pritom toho názoru, že jej argumentácia bola v
kontexte rozhodnutia významnou. Bez adekvátneho vyjadrenia k nej, sťažovateľka
nerozumie, v čom je jej úvaha, alebo úvaha prvostupňového súdu v neporiadku...
Argumenty, ktoré Najvyšší súd SR uvádza v prospech hospodárnosti a rýchlosti konania v
danej veci podľa názoru sťažovateľky svedčia skôr v neprospech týchto zásad. Konanie sa
predĺži a účastníci ponesú vyššie náklady.».
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal
vo veci takéto rozhodnutie:
„1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1
Ústavy SR uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7. 6. 2012, sp. zn.
2 Obdo 21/2012 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7. 6. 2012, sp. zn.
2 Obdo 21/2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,
vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a je ich potrebné posudzovať spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j.
na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo-relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na
spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra Európskeho súdu pre
ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý
argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa
osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzko z 19. februára 1998).
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľky proti
uzneseniu krajského súdu, odôvodnil týmito právnymi úvahami:
„Pristúpenie účastníka do konania podľa ust. § 92 ods. 1 O. s. p. umožňuje odstrániť
nedostatok aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácie, ktorá tu bola už v čase začatia
konania a viedla by k zamietnutiu žalobného návrhu. Otázku vecnej legitimácie posudzuje
súd na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci. V prípade nedostatku
vecnej legitimácie súd nie je oprávnený zasahovať do vymedzenia okruhu účastníkov
konania, nemôže konanie pre nedostatok takejto podmienky zastaviť, avšak musí žalobu
zamietnuť.
Z dispozičnej zásady, ovládajúcej začatie sporového konania vyplýva, že pristúpenie
účastníka konania môže navrhnúť iba žalobca (nie žalovaný) a v prípade takéhoto
pristúpenia účastníka na strane žalobcu, je prípustnosť tohto procesného postupu
podmienená súhlasom žalobcu. Súd však nesmie umožniť vstup ďalšieho účastníka konania
v tom prípade, ak takýmto pristúpením nastane taký stav nedostatku podmienky konania,
pre ktorý stav bude musieť byť konanie zastavené.
V danom prípade bola podaná žaloba na určenie neplatnosti právnych úkonov. Ide
teda o žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p., ktorú zákon považuje za procesné prípustnú,
len ak je na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Existencia naliehaného
právneho záujmu je teda zákonná požiadavka, ktorá musí byť splnená:, inak nemožno
žalobu o určenie právneho vzťahu alebo práva vecne prejednať.
Žalobkyňa v žalobnom návrhu uviedla, že má naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti v návrhu špecifikovaných právnych úkonov. Za stavu, kedy na základe doposiaľ
zistených skutočností nie je možné dospieť k jednoznačnému záveru, či žalobkyňa vzhľadom
na uvedené je aktívne legitimovaná, je potrebné jej návrhu na pristúpenie účastníka do
konania podľa ust. § 92 ods. 1 O. s. p. vyhovieť aj vzhľadom na jej skoršie procesné úkony,
samozrejme výhradne v prípade súhlasu toho, kto má na stranu žalobcu pristúpiť.
Dovolací súd považuje za potrebné dodať, že pristúpenie ďalšieho účastníka na
strane žalobcu nie je v rozpore ani so zásadou hospodárnosti konania, keďže za tejto
situácie je hospodárne, aby bola vec prejednaná už v rámci začatého konania i voči
ďalšiemu účastníkovi konania. Pristúpením ďalšieho účastníka na strane žalobcu sa môže
navyše dospieť k rýchlejšiemu vyriešeniu sporu, nakoľko sa náležite zistí, kto je v danom
prípade aktívne vecne legitimovaný na požadovanom určení neplatnosti právnych úkonov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konštatuje, že napadnuté rozhodnutie
Krajského súdu v Košiciach je vrátane zistenia skutkového stavu veci a jeho právneho
posúdenia, správne.“
Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas s pripustením vstupu ďalšieho
účastníka konania na strane žalobcu podľa § 92 ods. 1 OSP, pretože tým podľa nej dochádza
k obchádzaniu inštitútu zámeny účastníkov podľa § 92 ods. 4 OSP, ktorého podmienky sa
od pripustenia vstupu nových účastníkov konania odlišujú.
K zásahu do sťažovateľkinho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že
najvyšší súd zamietnutím dovolania potvrdil správnosť pripustenia vstupu ďalšieho
účastníka konania na opačnej procesnej strane, ako na akej vystupuje sťažovateľka.
Sťažovateľka teda považuje za sporný výklad procesno-právnych ustanovení upravujúcich
otázku zmeny okruhu účastníkov súdneho konania realizovaný v jej právnej veci,
vychádzajúc pritom z názoru, že pokiaľ predchádzajúcimi procesnými návrhmi žalobkyňa
žiadala o zámenu účastníkov konania na svojej procesnej strane a túto zámenu nedosiahla,
pretože niektorý z účastníkov konania s vykonaním navrhnutej zámeny nesúhlasil, potom
pripustenie vstupu ďalšieho účastníka konania na strane žalobcu (podľa iného ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku) je zneužitím tohto inštitútu.
Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť
ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi
omylmi všeobecných súdov. Výklad a aplikácia zákonov (v danom prípade Občiansky
súdny poriadok) patrí do právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.
Podľa názoru ústavného súdu v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne vysvetlil
predpoklady aplikácie § 92 ods. 1 OSP posúdiac, že v danom prípade boli tieto predpoklady
naplnené. Jeho výklad práva, podľa ktorého aj týmto ustanovením (a nielen § 92 ods. 4
OSP) možno odstrániť nedostatky v aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácii, ktorá tu bola
v čase začatia konania a mohla by viesť k zamietnutiu žalobného návrhu, je ústavne
udržateľná. Dispozičné oprávnenie žalobcu totiž zahŕňa aj právo rozhodnúť sa, či
na konvalidáciu nedostatkov vecnej legitimácie na niektorej procesnej strane využije inštitút
zámeny účastníkov konania podľa § 92 ods. 4 OSP alebo inštitút vstupu ďalšieho účastníka
do konania podľa § 92 ods. 1 OSP. Pokiaľ všeobecný súd dospeje k záveru, že v ním
posudzovanom prípade boli podmienky na pripustenie navrhovanej zmeny v okruhu
účastníkov konania naplnené (bez ohľadu na to, či ide o pristúpenie ďalšieho účastníka
k ostatným účastníkom konania, alebo ide o ich zámenu) a takémuto návrhu všeobecný súd
napokon vyhovie, tento procesný postup ešte sám osebe nemožno označiť za popierajúci
obsah sťažovateľkou označených práv.
Ústavný súd nepovažuje za dôvodnú ani výhradu sťažovateľky týkajúcu sa
nedostatočnosti (nepresvedčivosti) odôvodnenia, najmä pokiaľ ide o súlad napadnutého
uznesenia so zásadou hospodárnosti konania, keďže najvyšší súd ozrejmil, že umožnením
vstupu ďalšieho účastníka na strane žalobcov môže byť vec meritórne prejednaná už
v rámci začatého konania i voči ďalšiemu účastníkovi konania bez toho, aby bolo potrebné
realizovať samostatné konanie, a pristúpenie ďalšieho účastníka konania môže prispieť
k náležitému zisteniu, komu v danom prípade svedčí aktívna vecná legitimácia. V tejto
súvislosti ústavný súd vyhodnocujúc dopady napadnutého rozhodnutia na procesné
postavenie sťažovateľky pripomína, že ním nedošlo k žiadnej zmene procesného postavenia
sťažovateľky ani jej procesné práva vo vzťahu k ostatným účastníkom konania neboli
odňaté a v ďalšom konaní bude mať sťažovateľka dostatočný priestor prednášať argumenty
a produkovať dôkazy, a tak efektívne obhajovať svoje práva. Uvedené nesignalizuje
porušenie princípov týkajúcich sa organizácie a zloženia súdu, vedenia konania, rovnosti
zbraní, kontradiktórnosti konania, práva byť prítomný na pojednávaní či iných požiadaviek
spravodlivého procesu vyplývajúcich z obsahu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K tej časti argumentácie, v ktorej sťažovateľka poukazuje na odlišné rozhodnutie
v analogickom prípade, konkrétne na uznesenie Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 5 Co/264/2011 z 30. septembra 2011, ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve
najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc
zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú
vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe automaticky
vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných
než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (III. ÚS 376/09).
Sťažovateľka nenamieta, že v obdobnom prípade, aký bol jej prípad, rozhodol
najvyšší súd inak, čím by bola založená rozdielnosť jeho judikatúry v Slovenskej republike,
avšak namieta, že Najvyšší súd Českej republiky pri svojej rozhodovacej činnosti judikoval,
že všeobecný súd pristúpenie ďalšieho žalovaného do konania nepripustí tiež vtedy, ak je
zrejmé, že doterajší žalovaný už v dobe zahájenia konania nebol vecne legitimovaný a že
návrhom na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania obchádza inštitút zámeny účastníkov
(bližšie pozri uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. R 29 Odo/119/2006
z 15. februára 2006; podobne poukazuje aj na obsah uznesenia Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 22 Cdo 3838/2010 z 23. novembra 2010). K tejto argumentácii ústavný
súd poznamenáva, že judikatúra všeobecných súdov v Slovenskej republike nemusí byť
nevyhnutne totožná s judikatúrou formulovanou Najvyšším súdom Českej republiky, pokiaľ
je jej prípadná odlišnosť založená na racionálnej právnej argumentácii. Napokon
z postavenia ústavného súdu vyplýva, že ani v prípadne existencie obsahovo odlišnej
judikatúry nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov
v Slovenskej republike (obdobne I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
Ústavný súd aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky
arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Ústavný súd nezistil existenciu skutočností
svedčiacich o tom, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bolo možné považovať
za popierajúci zmysel práva na súdnu ochranu, pretože najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil
právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita
právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu,
ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne
odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie
je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa
konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť
sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základného práva
(napr. II. ÚS 54/02).
Najvyšší súd v posudzovanej veci použil relevantné procesno-právne normy a vyložil
ich ústavne konformným spôsobom. Obsah napadnutého uznesenia preto neporušuje
označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to ústavný súd
dospel k záveru, že predmetná sťažnosť je zjavne neopodstatnená a je na mieste ju
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
S prihliadnutím na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. októbra 2012