Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 202/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť A. D., toho času vo väzbe, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva podľa a práv podľa

a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. zo 7. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. D. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 13. apríla

2012 doručená sťažnosť A. D. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 5 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn.

zo 7. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného

súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 39/2011 z 26. decembra 2012

vzatý do väzby z dôvodov podľa , a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Okresný súd

svojím ostatným uznesením sp. zn. 39/2011 z 23. februára 2012 zamietol žiadosť

sťažovateľa o prepustenie na slobodu a zároveň rozhodol o nenahradení väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Krajský súd konajúc o podanej sťažnosti sťažovateľa

rozhodol napadnutým rozhodnutím o jej zamietnutí podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku z dôvodu jej nedôvodnosti.

3. Napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ vytkol jeho neústavnosť,

nezákonnosť a porušenie v bode 1 citovaných práv garantovaných a dohovorom,

ktorých porušenie videl predovšetkým v neexistencii dôvodov útekovej väzby podľa § 71

ods. 1 písm. a) . Krajský súd jej dôvodnosť nachádzal v tom, že „... som

sa v minulosti nachádzal aj mimo územia SR, taktiež že som viackrát menil miesto svojho

pobytu. Domnievam sa že od roku 1989 žijeme v demokratickej republike. Po podpísaní

šenghenskej zmluvy občan SR môže vycestovať do ktorejkoľvek krajinu EU bez toho aby

musel oboznámyť úrady. Taktiež podľa vyjadrenia kraj. súdu by občan SR nemal cestovať,

ale zdržiavať sa výhradne v mieste trvalého bydliska. Domnievam sa že tvrdenie... kraj.

súdu... je nesprávne a protiústavné nakoľko existuje sloboda pohybu.“. Ďalšie pochybenie

krajského súdu nachádzal v jeho úvahách týkajúcich sa možnej výšky hroziaceho trestu

„... v prípade uznania viny mu hrozí vysoký trest... kraj. súd... týmto tvrdením porušil moju

prezumpciu neviny nakoľko až do uznania viny pravoplatným rozsudkom sa hladí na moju

na moju osobu ako na osobu nevinu“.

4. Na podklade už uvedených tvrdení sa sťažovateľ domáhal kladného vybavenia

svojej sťažnosti a zároveň požiadal o ustanovenie obhajcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa a nasl. vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje. Článok 5 ods. 1

dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5

ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je

zatknutý alebo inak pozbavený slobody, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú

úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený

v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto

bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie,

v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil

prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za

nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. Podľa čl. 6 ods. 3

dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva...

8. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Podľa do väzby možno

vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Článok

17 ods. 2 teda upravuje ústavnoprocesný princíp uplatňujúci sa pri obmedzovaní

osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte. K obmedzeniu

osobnej slobody podľa citovaného článku môže dôjsť len z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je zabezpečovacím

prostriedkom slúžiacim výnimočne na zaistenie osoby obvineného na účely trestného

stíhania, ktorej základným cieľom je to, aby neprítomnosť osoby obvineného najmä

v počiatočnom predsúdnom (ale aj súdnom) štádiu trestného stíhania nezmarila cieľ

trestného konania vyjadrený v .

9. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo

„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na

vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov

zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie

osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana

jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

10. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko

alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,

proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná

a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,

ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti

rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený

súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa

vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní

prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce

sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak

obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti, alebo ak zdravotný stav

obvineného neumožňuje jeho výsluch. ... Podľa pri

rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého

uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto

výrokom napadnutého uznesenia...

11. Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu

ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov

vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej

slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie

o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol

vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len

na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení

väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii

zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom

inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,

súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie

takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní ().

Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

).

12. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

13. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd zaručených

v a podľa a dohovoru malo dôjsť uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 7. marca 2012, ktorým bola právoplatne zamietnutá jeho žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu.

14. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1

dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje

o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach

alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa

názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru

aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.

Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12,

§ 65, § 67, § 71 – § 77 atď.). Článok 6 dohovoru teda upravuje právo na spravodlivý proces,

a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide

o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna

úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr.

).

15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

16. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. zo 7. marca 2012

v podstatnom uviedol:

„Obvinený A. D. bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie

Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. 39/2011 zo dňa 26. 12. 2012, z dôvodu podľa

, , Väzba sa začala dňa 22. 12. 2011 o 14.00 hod. a je

vykonávaná...

Obvinený sa dlhodobo nezdržiava v mieste svojho trvalého bydliska, viackrát menil

miesto svojho pobytu a zdržiaval sa aj mimo územia SR. V danom prípade je trestne stíhaný

za dva prečiny a jeden zločin, pričom v prípade uznania viny, by sa mu ukladal trest

s použitím asperačnej zásady, a teda mu hrozí vysoký trest. Uvedené skutočnosti v plnom

rozsahu odôvodňujú obavu, že v prípade ponechania obvineného na slobode tento ujde

alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, čím je daný dôvod

útekovej väzby podľa

Z doposiaľ zabezpečených dôkazov, najmä z výsluchov svedkov a poškodeného je

zistiteľné, že obvinený sa im mal vyhrážať, že im podpáli domy a že ich dobije ak jeho

konanie nahlásia na políciu. V nadväznosti na uvedené je v danom prípade odôvodnená

obava, že obvinený A. D. by v prípade prepustenia z väzby na slobodu pôsobil na svedkov,

poškodených alebo by inak maril objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie,

čím je odôvodnená existencia zákonného dôvodu kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b)

Z charakteru trestnej činnosti ako aj spôsobu jej páchania taktiež vyplýva dôvodná

obava, že v prípade prepustenia na slobodu bude obvinený v páchaní trestnej činnosti

pokračovať, a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že obvinený A. D. bol, napriek

svojmu mladému veku, v minulosti opakovane trestne stíhaný, pričom naposledy bol

rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. zo dňa 08. 03. 2011 odsúdený za

zločin vydierania a prečin ublíženia na zdraví a teda za násilnú trestnú činnosť. Krajský súd

dáva obvinenému do pozornosti, že nielen samotná skutočnosť, že sa v minulosti dopustil

trestnej činnosti, je dôvodom preventívnej väzby. K tejto okolnosti pristupuje aj

nezanedbateľná skutočnosť, že obvinený sa ďalšej násilnej trestnej činnosti mal dopusť len

v krátkom časovom intervale po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. V dôsledku

týchto skutočností je u obvineného A. D. daný aj dôvod preventívnej väzby uvedený v § 71

ods. 1 písm. c/

V súvislosti so splnením formálnych dôvodov väzby krajský súd konštatuje, že

i formálne podmienky rozhodnutia o predĺžení väzby boli v danom prípade splnené, včas

bol podaný návrh prokurátora na predĺženie trvania väzby, pričom aj doterajšia dĺžka

trvania väzby u obvineného zodpovedná zákonnému ustanoveniu

Pokiaľ ide o nahradenie väzby obvineného, je potrebné konštatovať, že v súčasnom

štádiu konania žiadny z inštitútov nahradenia väzby, vzhľadom na povahu skutkov ako aj

charakter obvineného neposkytuje za obvineného dostatočnú záruku.“

17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského

súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval,

a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne

a právne akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní

podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva

jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení , ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu.

18. Krajský súd teda skúmal okolnosti ďalšieho pozbavenia osobnej slobody

sťažovateľa nielen z hľadiska relevantných zákonných ustanovení , ale

aj z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných

a dohovorom. Adresným poukazom na konkrétne skutkové okolnosti (nad všetky

pochybnosti, pozn.) zdôvodnil existenciu dôvodov väzby sťažovateľa, a to podľa všetkých

zákonom predpokladaných dôvodov, teda väzby útekovej, kolúznej a preventívnej, čím

v plnej miere ústavne konformne postupoval aj v súlade s ústavným súdom judikovaným

právnym názorom, podľa ktorého „zákonnosť väzby musí byť determinovaná aj skutkovými

okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného

zákonného ustanovenia“ ,teda inými slovami oprávneniu konkrétnej osoby na preskúmanie

okolností svedčiacich pre a proti väzbe korešponduje povinnosť súdu rozhodnúť na základe

konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne ); na

túto požiadavku krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí plne reflektoval.

19. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie , ktoré

dával do súvisu s použitými konštatáciami krajského súdu v napadnutom rozhodnutí, ktorý

naplnenie dôvodu väzby podľa nachádzal v konaní

sťažovateľa, ktorý „... sa dlhodobo nezdržiava v mieste svojho trvalého bydliska, viackrát

menil miesto svojho pobytu a zdržiaval sa aj mimo územia SR“. S touto konštatáciou

krajského súdu sa sťažovateľ nestotožnil a namietal, že „... sa nachádzal v zahraničí

z dôvodu zamestnania a miesta svojho pobytu... menil z dôvodu, že si to vyžadovalo...

zamestnanie“. S uvedenou argumentáciou sa krajský súd nevysporiadal.

20. Sťažovateľom označený , ktorého porušenie namieta,

garantuje slobodu pobytu a pohybu každej fyzickej osoby na území Slovenskej republiky,

ale aj mimo jej územia. Namietané porušenie tohto článku nemá žiadnu vecnú súvislosť

s dôvodom väzby sťažovateľa podľa , resp. nie je

možné domáhať sa porušenia tohto článku v okolnostiach väzobného stíhania

sťažovateľa, v dôsledku čoho je sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti zjavne

neopodstatnená.

21. V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že sťažovateľ v podanej sťažnosti

napádal neexistenciu dôvodov len útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku, pričom, ako vyplýva z obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu, bol

dôvod útekovej väzby len jeden z troch dôvodov väzby sťažovateľa. Ostatné dôvody podľa

a sťažovateľ vôbec nenamietal.

22. Keďže v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. ,

, , ) možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie, ústavný súd na základe už opísaných dôvodov sťažnosť

odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. mája 2012