Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 382/2018
PDF · 361.28 KB
No categories available
I. ÚS 382/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , a
, , t. č. obaja v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a v Ústave
na výkon väzby , vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa
čl. 17 ods. 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava
sp. zn. 1 Tp 46/2018 zo 6. mája 2018 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tpo
33/2018 z 22. mája 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2018
doručená sťažnosť , , a , ,
t. č. obaja v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a v Ústave na výkon väzby
(ďalej aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17
ods. 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)
a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp 46/2018
zo 6. mája 2018 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 6 Tpo 33/2018 z 22. mája 2018.
2. Zo sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že sťažovatelia boli 3. mája 2018
o 14.30 h príslušníkmi kriminálnej polície v Trnave obmedzení na osobnej slobode, ktorému
predchádzalo zastavenie motorového vozidla so sťažovateľmi. V následnom čase o 14.35 h
boli proti sťažovateľom použité donucovacie prostriedky (nasadené putá), i keď títo nekládli
žiadny odpor, nikoho nenapádali ani sa nepokúšali o útek. Na základe príkazu vyšetrovateľa
Policajného zboru bola v uvedenom motorovom vozidle vykonaná prehliadka priestorov
podľa § 101 ods. 1 Trestného poriadku i osobná prehliadka u oboch sťažovateľov podľa
§ 102 ods. 1 Trestného poriadku. Zo zápisníc Okresného riaditeľstva Policajného zboru
v Trnave, odboru kriminálnej polície (ďalej len ,,príslušníci Policajného zboru“ alebo
,,okresné riaditeľstvo Policajného zboru“) ČVS: ORP-629/1-VYS-TT-2018 o zadržaní
a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby spísaných 3. mája 2018 vyplýva, že obaja
sťažovatelia bez predchádzajúceho súhlasu prokurátora boli obmedzení na osobnej slobode
príslušníkmi Policajného zboru o 14.35 h po spáchaní skutku, prokurátor bol vyrozumený
o 17.52 h, sťažovatelia boli vyšetrovateľom prevzatí o 17.40 h a zadržaní z dôvodov
uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku pre obavu, že ujdú alebo sa budú
skrývať, aby sa vyhli trestnému stíhaniu, a že budú pokračovať v trestnej činnosti.
Uznesením okresného riaditeľstva Policajného zboru ČVS: ORP-629/1-VYS-TT-2018
z 3. mája 2018 bolo začaté trestné stíhanie vo veci zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1 a 4
písm. b) Trestného zákona z uzamknutého osobného motorového vozidla. Uznesením
okresného riaditeľstva Policajného zboru ČVS: ORP-629/1-VYS-TT-2018 zo 4. mája 2018
bolo proti sťažovateľom vznesené obvinenie za zločin krádeže podľa § 212 ods. 1 a 3
písm. b) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20
Trestného zákona. Uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 1 Tp 46/2018 zo 6. mája 2018
boli sťažovatelia na návrh prokurátora vzatí do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a)
a c) Trestného poriadku, väzba sťažovateľom začala plynúť 3. mája 2018 o 14.35 h.
Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. 6 Tpo 33/2018 z 22. mája 2018 zamietol sťažnosť
sťažovateľov podanú proti uzneseniu okresného súdu o ich vzatí do väzby ako nedôvodnú.
2
3. Sťažovatelia v sťažnosti po citácii dotknutých článkov ústavy a dohovoru
uvádzajú:
„ Ad a)
Obmedzenie osobnej slobody sťažovateľov vykonané v čase o 14.30 hod. 03.05.2018
bolo bezdôvodné... policajti len s odkazom na akúsi informáciu, ktorú mali obdŕžať zastavili
motorové vozidlo a obidve osoby v ňom sa nachádzajúce s použitím donucovacích
prostriedkov obmedzili na osobnej slobode, pričom niekoľko hodín museli stáť na ulici
spútaní a až následne o 17.50 hod. 03.05.2018 s nimi spísali zápisnicu o zadržaní
a obmedzení osobnej slobody, kde je účelovo uvedené, že boli obmedzení na osobnej
slobode po spáchaní skutku, čim pravdepodobne chceli odôvodniť zákonnosť takého
konania... Jednou zo základných procesných podmienok na vykonanie zadržania v zmysle
ust. § 85 ods. 2 Trestného poriadku je to, aby bola osoba zadržaná pri páchaní trestného
činu alebo bezprostredne po ňom. V tomto smere je nutné vychádzať zo skutku, ktorý je
uvedený v uznesení o vznesení obvinenia, ku ktorému malo dôjsť v čase asi o 8.48 hod.
dňa 03.05.2018. Sťažovatelia boli na osobnej slobode obmedzení dňa 03.05.2018 v čase
o 14:35 hod., osobné motorové vozidlo bolo zastavené iba náhodne a na vzdialenom mieste
od miesta, na ktorom malo dôjsť k spáchaniu trestného činu. Od spáchania skutku
po zadržanie prešlo skoro 6 hodín, z čoho jednoznačne vyplýva, že dôvod zadržania
bezprostredne po skutku nebol aplikovateľný, čím zo strany policajtov došlo k vážnemu
procesnému pochybeniu. Sťažovatelia neboli zadržaní pri páchaní trestného činu, neboli
zadržaní ani nikde v blízkosti miesta spáchaného trestného činu a súčasne neboli zadržaní
ani na úteku... O bezprostrednom zadržaní po spáchaní trestného činu preto nemožno
hovoriť v prípadoch, ak páchateľ nebol políciou zadržaný na mieste činu, či aspoň
spozorovaný pri odchode z miesta činu a zadržaný v jeho bezprostrednej blízkosti...
zastavenie motorového vozidla bolo len vecou náhody, pričom k nemu došlo
s niekoľkohodinovým časovým odstupom od času keď malo dôjsť k spáchaniu trestného činu
... Ak by sme pripustili výklad použitý v posudzovanej trestnej veci, znamenalo by to, že
pojem „zadržaný bezprostredne po spáchaní trestného činu" by bol splnený vždy, ak by
poškodený nahlásil, že trestný čin spáchala nejaká konkrétna osoba, ktorá sa však na mieste
činu už nenachádza, ale policajti by ju napríklad našli za niekoľko hodín na inom konci
mesta. Takýto výklad ustanovenia §204 ods. I Tr. por. je absurdným, nakoľko takúto osobu
by spojila s miestom spáchania prečinu výpoveď poškodeného, ale už nie zadržanie, tak ako
to vyžaduje ustanovenie § 204 ods. 1 Tr. por. (Uznesenie Okresného súdu Pezinok,
sp. zn. OT/19/2010 zo dňa 03.12.2010).
Ad b)
Ďalším procesným pochybením orgánov činných v trestnom konaní bolo to, že nie je
zrejmé, podľa akého ustanovenia sťažovateľov zadržali. V zápisniciach o zadržaní
a obmedzení slobody podozrivej osoby je uvedené, že sa tak stalo podľa § 85 ods. I
Trestného poriadku dňa 03.05.2018 v čase o 17:50 hod. z Úradného záznamu zo dňa
03.05.2018 nevyplýva žiadny dôvod zadržania, resp. nie je z neho zrejmé na akom
zákonnom podklade mali byť sťažovatelia obmedzení na osobnej slobode a následne už
v Návrhu na vzatie do väzby zo dňa 05.05.2018 prokurátor uvádza, že sťažovatelia boli
obmedzení na osobnej slobode podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku dňa 03.05.2018 v čase
o 14:35 hod. a zadržaní podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku dňa 03.05.2018 v čase
o 17:50 hod... Keďže evidentne nešlo o osoby na úteku, či osoby pristihnuté pri páchaní
trestného činu (ale práve naopak šlo o osoby, ktoré stáli cez 3 hodiny spútané pri aute), mal
takémuto zadržaniu jednoznačne predchádzať súhlas prokurátora, pričom policajti mali
dostatok času ho zabezpečiť. Súčasne v uvedenej veci mal policajt počas doby spútania
sťažovateľov na ulici pri aute údajne volať prokurátorovi, ktorý mal vydať súhlas
s prehliadkou iných priestorov, teda je absolútne nelogické, že súhlas prokurátora
na zadržanie sťažovateľov nebol zabezpečený pred vykonaním zadržania, ktoré bolo
prokurátorovi oznámené až o 17:52 hod. Je v rozpore so zákonom ak polícia obchádza
ustanovenie § 85 ods. 1 Tr. por. tak, že sa vydá hľadať osobu/y, ktoré ani poškodený
neoznačil za páchateľa/ov, nemá k nim žiadne relevantné informácie a potom, keď náhodne
takú osobu vytipuje, ju zadrží podľa §85 ods. 2 Trestného poriadku. Pričom policajt, ktorý
už hľadá podozrivého (ak má dostatočné informácie a popis takej osoby ), musí mať na jeho
zadržanie predchádzajúci súhlas prokurátora.
Ad c)
4
Sudca pre prípravné konanie je pri rozhodovaní o väzbe povinný preskúmať návrh
prokurátora na vzatie obvineného do väzby, kompletný k veci sa vzťahujúci spisový materiál
a vypočuť obvineného/obvinených. Súd pri rozhodovaní o návrhu prokurátora prioritne
zisťuje, či v danej veci boli splnené všetky formálne podmienky rozhodovania o väzbe, ktoré
sú predpokladom na to, aby súd mohol ďalej skúmať, či sú v danej veci
u obvineného/obvinených splnené materiálne podmienky, teda. či z konkrétnych skutočností
vyplýva aj niektorý z väzobných dôvodov.
V prejednávanej veci neboli už od počiatku splnené formálne podmienky na vzatie
sťažovateľov do väzby, nakoľko v súlade s vyššie uvedeným ich zadržanie bolo vykonané
v rozpore so zákonom.
Okresný súd Trnava sa v uznesení, sp. zn. 1 T/46/2018 zo dňa 06.05.2018 a taktiež
Krajský súd v Trnave v uznesení sp. zn. 6Tpo/33/2018 zo dňa 22.05.2018 vôbec
nevysporiadali s dôvodmi, ktoré sťažovatelia uviedli na svoju obranu, a to okrem iných
najmä s namietanou nezákonnosťou ich zadržania.
V zmysle ust. § 176 ods. 2 Trestného poriadku v odôvodnení treba, ak to prichádza
podľa povahy veci do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré sa považujú za dokázané,
dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán
spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na ktorých základe
podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti.
Práve neodôvodnením vyššie uvedených rozhodnutí, bola sťažovateľom ako
obvineným odňatá možnosť sťažnosťou sa proti nim účinne brániť.
Základné právo podľa čl. 46 ods. I Ústavy SR, ako aj právo podľa čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní,
kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II ÚS 383/06).
Danosť niektorého z dôvodov väzby je základnou podmienkou pre rozhodnutie
o väzbe, a preto nedostatočné odôvodnenie je okolnosťou, ktorá sama osebe môže stačiť
na záver o porušení čl. 19 ods. 2 Ústavy SR z dôvodov neoprávneného zasahovania
do súkromného a rodinného života.
Z vyššie uvedených dôvodov považujeme väzbu sťažovateľov za nezákonnú.
Skutkové a právne závery oboch súdov, ktoré sa týkajú zákonnosti väzby
sťažovateľov sú zjavne neodôvodnené, z ústavného hľadiska neudržateľné a mali za
následok porušenie práv sťažovateľov. “
4. Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľov na zákonné pozbavenie osobnej slobody podľa článku 5 ods. 1
písm. c/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, právo na rozhodnutie o zákonnosti
väzby podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, práva zakotvené
v článku 17 ods. 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Okresného súdu Trnava.
sp. zn. 1Tp/46/2018 zo dňa 06.05.2018, ktorým boli sťažovatelia vzali do väzby a
Uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tpo/33/2018 zo dňa 22.05.2018 porušené
boli.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Trnava a Krajskému
súdu v Trnave pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľov.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 6Tpo/33/2018 zo dňa 22.05.2018 a vracia vec Krajskému súdu Trnava na ďalšie
konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi 1. finančné zadosťučinenie
vo výške 5.000.- €.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi 2. finančné zadosťučinenie
vo výške 5.000.- €.
Sťažovateľom sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktoré sú Okresný súd
Trnava a Krajský súd v Trnave spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť jeho právnemu
zástupcovi.“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
10. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde),
čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky
na poskytnutie ústavnej ochrany, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil
za porušovateľa svojich práv [čl. 2 ods. 2 ústavy (napr. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05,
IV. ÚS 355/09, IV. ÚS 415/09)].
11. Sťažovatelia v navrhovanom petite jednoznačne označili základné práva i orgány
verejnej moci, ktoré považujú za porušiteľov nimi označených základných práv. V časti
sťažnosti označenej ako „petit“ (návrh na rozhodnutie, ktorého sa domáhajú) sťažovatelia
označili ako porušovateľov svojich základných práv okresný súd a krajský súd a vymedzili i
predmet sťažnosti tak, že je ním tvrdenie sťažovateľov o porušení ich základných práv
podľa čl. 17 ods. 2, 3 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 dohovoru.
12. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
13. Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno
zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď
oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu
alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných
trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej
prepustení na slobodu.
14. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
8
15. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je
potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;
16. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
17. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov rozhodnutím
Okresného súdu Trnava sp. zn. 1 Tp 46/2018 zo 6. mája 2018
18. Z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom
v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde tiež vyplýva, že v prípade
konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv
a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne
v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv
a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť
v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Konštatovanie o existencii
právomoci ústavného súdu zásadne predpokladá to, že sťažovateľ vyčerpal opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je podľa osobitných predpisov
oprávnený.
19. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskoprávnom i trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
20. V súvislosti s namietaným postupom a rozhodnutím okresného súdu pod
sp. zn. 1 Tp 46/2018 o vzatí sťažovateľov do väzby a porušením ich práv zaručených
ústavou i dohovorom ústavný súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že ústavné súdnictvo
a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí
právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda
predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem.
Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to
o princíp subsidiarity.
21. V danom prípade zo sťažnosťou napadnutej časti rozhodnutia krajského súdu
sp. zn. 6 Tpo 33/2018 vyplýva, že krajský súd podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku zamietol sťažnosť sťažovateľov podanú proti rozhodnutiu okresného súdu
sp. zn. 1 Tp 46/2018, ktorým boli sťažovatelia vzatí do väzby a ktorým bolo rozhodnuté
o nenahradení ich väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.
22. Vzhľadom na princíp subsidiarity [„ak... nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu
10
právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická
osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi
orgánmi Slovenskej republiky.
23. Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo
slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
24. Proti namietanému porušeniu základných práv napadnutým postupom
a rozhodnutím okresného súdu sa sťažovatelia mohli domôcť ochrany využitím im
dostupného a aj účinného prostriedku nápravy pred nadriadeným väzobným súdom
(mutatis mutandis I. ÚS 104/02), ktorý sťažovatelia aj využili podaním sťažnosti
6. mája 2018. V danom prípade postup a rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 1 Tp 46/2018
v dôsledku sťažnosti sťažovateľov prípustnej podľa § 83 ods. 1 v spojení s § 185 ods. 1 a 2
Trestného poriadku preskúmal krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tpo 33/2018. Právomoc
krajského súdu preskúmať sťažovateľmi namietaný postup a označené uznesenie okresného
súdu vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k okresnému súdu v tejto veci. Ústavný
súd vychádzajúc zo svojho postavenia ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), sťažnosť
sťažovateľov v časti smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu po jej
predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
25. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov rozhodnutím
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tpo 33/2018 z 22. mája 2018
26. Sťažovatelia v obsahu tejto časti sťažnosti namietajú jednak porušenie svojich
práv podľa čl. 17 ods. 2, 3 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 dohovoru, ale aj
porušenie práv na odôvodnenie rozhodnutia podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6
dohovoru, keď v obsahu sťažnosti súdom vyčítajú, že ich skutkové a právne závery týkajúce
sa väzby sťažovateľov sú neodôvodnené, z ústavného hľadiska neudržateľné, majúce
za následok porušenie ich práv, najmä možnosti sťažovateľov ako obvinených sa účinne
brániť. V časti sťažnosti označenej ako „petit“ (návrh na rozhodnutie, ktorého sa domáhajú)
sťažovatelia neoznačili porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru,
ústavný súd z tohto aspektu sa sťažnosťou nemohol zaoberať. Ústavný súd však vzal
na zreteľ, že konsekvencia námietky o neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia o väzbe sa
spája s požiadavkou absencie svojvôle, a tak spadá do rámca sťažovateľmi uplatneného
porušenia ich dohovoru (napr. Mooren proti Nemecku, rozsudok veľkého senátu, 9. 7. 2009,
č. 11364/03, § 79; Stašaitis proti Litve, rozsudok, 21. 3. 2002, č. 47679/99, § 67; Belevitskiy
proti Rusku, rozsudok, 1. 3. 2007, č. 72967/01, § 91), preto sa ňou ústavný súd ďalej
zaoberal.
27. Odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia krajského súdu nemožno posudzovať
izolovane a je potrebné ho skúmať vo vzájomnej súvislosti s odôvodnením potvrdeného
rozhodnutia okresného súdu (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 331/09, IV. ÚS 342/2010). Z toho dôvodu je pre ústavný súd relevantné prihliadať
aj na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu.
28. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody
jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru
výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy
takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej
slobody jednotlivca. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov
ústavný súd konštatuje, že z čl. 17 ods. 5 ústavy (v spojení s čl. 17 ods. 2 a 3 ústavy)
vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone
a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas
ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými
okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody)
na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah
základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej
12
osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť
súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy
(III. ÚS 271/07, III. ÚS 177/08, III. ÚS 285/2010).
29. Ústavný súd poukazuje na to, že pri skúmaní postupov všeobecných súdov
rozhodujúcich o zákonnosti väzby nie je jeho úlohou, aby posudzoval vedené vyšetrovanie
alebo aby sa zaoberal opodstatnenosťou získavaných dôkazov, ktoré podľa názoru orgánov
činných v trestnom konaní a následne aj všeobecných súdov sú významným prostriedkom
na odôvodnenie väzby sťažovateľov. Úloha ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové
a právne závery všeobecných súdov obstoja z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 ústavy
a čl. 5 dohovoru. Pritom je podstatné, aby tieto závery boli dostatočne odôvodnené, teda aby
boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami, aby ich dôvodnosť vychádzala
z relevantnej právnej normy a aby ako celok pôsobili presvedčivo. Len vtedy, ak ústavný
súd zistí splnenie tvrdených predpokladov v rozhodnutiach všeobecných súdov, vylúči
svojvôľu a nezákonnosť ich postupov. Žiadne svojvoľné zbavenie osobnej slobody nemôže
byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 dohovoru.
30. Podľa názoru ústavného súdu je rozhodnutie krajského súdu v spojení
s rozhodnutím okresného súdu potrebné považovať za rozhodnutie, ktoré ako celok pôsobí
presvedčivo a ktoré nevyvoláva žiadne pochybnosti o správnosti prijatých záverov. Ústavný
súd konštatuje, že dôvodnosť uvalenia (vzatia do) väzby je u sťažovateľov daná tak
skutkovými, ako aj právnymi dôvodmi. Krajský súd rozhodnutie o preventívnej väzbe podľa
§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku odôvodnil konkrétnymi skutočnosťami týkajúcimi
sa osôb sťažovateľov i okolnosťami prípadu, ktoré reálne odôvodňujú obavu z toho, že
sťažovatelia po ponechaní na slobode by mohli pokračovať v páchaní trestnej činnosti
totožného charakteru – teda trestnej činnosti, za akú im bolo vznesené obvinenie. Krajský
súd prihliadol na to, že sťažovatelia sú špeciálnymi recidivistami vo vzťahu k páchaniu
majetkovej trestnej činnosti, pre ktorú boli v minulosti opakovane súdne trestaní.
Sťažovateľ bol dosiaľ 15-krát súdne trestaný a sťažovateľ bol
3-krát súdne trestaný, obaja boli z ich výkonov trestu podmienečne prepustení
so skúšobnými dobami, ktoré dosiaľ neuplynuli. Sťažovatelia pri výsluchoch uviedli, že sú
nezamestnaní a svoj príjem zdôvodnili brigádnickou činnosťou, ktorá nebola bližšie
verifikovaná. Sťažovatelia nie sú evidovaní v Sociálnej poisťovni, je preto podľa názoru
krajského súdu dôvodné predpokladať, že si finančné prostriedky na živobytie mohli
zabezpečovať práve páchaním trestnej činnosti majetkovej povahy. Krajský súd
poznamenal, že dôvodnosť podozrenia zo spáchania skutku je daná vtedy, ak sú zadovážené
také fakty, informácie a dôkazy, ktoré umožňujú urobiť vo veci logický úsudok o tom, že
konkrétna osoba mala spáchať trestný čin, a to s prihliadnutím na všetky známe okolnosti
prípadu. Takéto fakty jednoznačne tvoria zhromaždený spisový materiál a sudca pre
prípravné konanie ich v rámci postupu svojho konania zákonným spôsobom a správne
zhodnotil. Z dosiaľ zadovážených dôkazov v prípravnom konaní (výpovede poškodeného
, zápisnica o obhliadke miesta činu s fotodokumentáciou, vykonaná
prehliadka osobného motorového vozidla zn. a jej
fotodokumentácie, zoznam nájdených a zaistených vecí, osobné prehliadky obvinených,
fotodokumentácia, zápisnice o vydaní vecí, kamerové záznamy, fotodokumentácia z nich,
úradné záznamy, záznamy z previerok, evidenčných kariet v skutku spomenutých
motorových vozidiel, zmluva o prenajme osobného motorového vozidla zn.
vyplýva existencia dôvodného podozrenia, že stíhaný skutok sa stal
a že z jeho spáchania sú dôvodne podozriví sťažovatelia, ktorým bolo riadne vznesené
obvinenie podľa § 206 Trestného poriadku. Stíhaný skutok v súčasnom štádiu trestného
stíhania vykazuje vo vzťahu k obom sťažovateľom všetky znaky skutkovej podstaty zločinu
krádeže spolupáchateľstvom [§ 20 k § 212 ods. 1 a ods. 4 písm. b) Trestného zákona].
V odôvodnení rozhodnutia okresný súd takto popisuje svoje úvahy o dôvodnom podozrení,
že stíhaný skutok spáchali sťažovatelia, ktorí využili svoje právo nevypovedať:
„Poškodený podrobne popísal, akým spôsobom a kedy opustil svoje
vozidlo na parkovisku pri reštaurácií , pričom tento časový úsek bol
zaznamenaný na kamerách reštaurácie a jediná osoba, ktorá sa v čase jeho
neprítomnosti k vozidlu priblížila bol muž, ktorého oblečenie je zhodné s oblečením, aké
mal na sebe pri zadržaní práve obvinený . Tento kamerový záznam z hľadiska
časového umožňoval, aby tento muž nezisteným spôsobom (bolo zistené aj fotograficky
zdokumentované, že okraj dvierok zámku na dverách vodiča bol mierne ohnutý dovnútra)
prekonal zámok na dverách vozidla a mohol tak odcudziť veci, ktoré vo vozidle poškodený
14
nechal v čase, keď sa od neho vzdialil. Prevažnú väčšinu jemu odcudzených vecí následne
poškodený aj opoznal, a to na základe fotodokumentácie vecí, ktoré boli
nájdené (zaistené) vo vozidle oboch obvinených hneď po ich zadržaní. Konkrétne opoznal
sponu na bankovky, v ktorej mal zopnutú svoju finančnú hotovosť, opoznal aj svoju čiernu
tašku cez rameno značky , v ktorej mal tieto bankovky a obal s dokladmi,
opoznal aj predmet, na ktorom mal svoje kľúče, ktoré mal tiež v spomenutej taške,
a napokon opoznal aj buksu, v ktorej mal finančnú hotovosť a stravné lístky z tržby.“
31. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočne ozrejmil, ktoré okolnosti
boli podkladom na prijatie záveru o vzatí sťažovateľov do väzby, a tieto dôvody boli
jednoznačné a konkrétne. Odvolanie sa na konkrétne okolnosti spáchaného skutku
a na trestnú minulosť sťažovateľov sú dostatočnými dôvodmi na uvalenie preventívnej
väzby sťažovateľov [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku]. Tieto okolnosti považoval
krajský súd (obdobne ako okresný súd) za dôvody, pre ktoré nebolo možné nahradiť väzbu
dohľadom probačného a mediačného úradníka.
32. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je toho názoru, že by skutkové
alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.
33. Podľa názoru sťažovateľov väzba sťažovateľov je nezákonná (aj) z dôvodu
protiprávneho obmedzenia ich osobnej slobody príslušníkmi polície 3. mája 2018 o 14.30 h.
K zadržaniu sťažovateľov podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku došlo bez
predchádzajúceho súhlasu prokurátora, ktorý mal byť daný, lebo evidentne nešlo o osoby
na úteku ani o osoby pristihnuté pri páchaní trestného činu, ale o osoby, ktoré boli cez
3 hodiny spútané pri aute. Dostatok času na zabezpečenie súhlasu prokurátora mal vyplývať
aj z toho, že počas spútania sťažovateľov policajt volal prokurátorovi, ktorý mal vydať
súhlas s prehliadkou iných priestorov (motorového vozidla, pozn.).
34. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia
sp. zn. 6 Tpo 33/2018 z 22. mája 2018 tiež uviedol: „Senát sťažnostného súdu v procesnom
postupe skúmaného konania nezistil vo veci žiadne subjektívne prieťahy. Konštatuje, že
v predmetnom trestnom konaní nezistil ani žiadne porušenia práv obvinených. Vo vzťahu
k doposiaľ vykonaným vyšetrovacím úkonom orgánov činných v trestnom konaní nezistil
porušenie procesných predpisov, ktoré by bolo malo za následok ich neúčinnosť.
Nejde o nezákonne získané dôkazy, ani o nezákonné úkony, ani o zmätočný návrh
prokurátora, ani o procesné vady (prezentované v sťažnosti obhajcom obvinených).“
35. Ústavný súd vzhľadom na uvedené najprv skúmal existenciu príčinnej súvislosti
medzi rozhodovaním o väzbe a zadržaním, teda či prípadná nesprávnosť pri zadržaní
sťažovateľov políciou ako podozrivých zo spáchania trestného činu spočívajúca v absencii
predchádzajúceho súhlasu prokurátora s ich zadržaním mohla mať dopad na zákonnosť
postupu a rozhodnutia o väzbe všeobecným súdom.
36. Pojem osobnej slobody je v „ hre “ tak pri väzbe, ako aj pri zadržaní. Osobná
sloboda je osobným právom, ktoré sa radí do tzv. prvej generácie ľudských práv. Implikuje
v sebe predovšetkým slobodu v zmysle „statutus negativus“ (status libertatis), ktorá
ohraničuje sféru osobnej autonómie, do ktorej štát nezasahuje.
Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje základné garancie pre rôzne formy pozbavenia
slobody vrátane trestného konania. Zákonom musia byť stanovené podmienky, limity,
spôsob a dôvody možného obmedzenia osobnej slobody. Popri zadržaní, zatknutí a vzatí
do väzby ako trestno-procesných úkonoch slovenský právny poriadok pripúšťa obmedzenie
slobody aj podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z.
o policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o policajnom zbore“), a
to na základe oprávnenia policajta predviesť osobu (§ 18 ods. 3 zákona o policajnom zbore),
oprávnenia na zaistenie osoby (§ 19 zákona o policajnom zbore); a oprávnenia na zaistenie
cudzinca (§ 20 zákona o policajnom zbore); ďalším prípustným obmedzením osobnej
slobody je výkon trestu odňatia slobody a umiestenie osoby v ústave zdravotníckej
starostlivosti. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na
zákon, a preto pri posudzovaní otázky rešpektovania alebo porušenia základného práva
zaručeného v čl. 17 ústavy musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu
príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o
16
porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v
Trestnom poriadku je integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody. Jej
nerešpektovanie môže byť v konkrétnych okolnostiach porušením ňou zaručeného práva na
osobnú slobodu (II. ÚS 55/98, II. ÚS 315/06). Ústavné záruky osobnej slobody jednotlivca
sa však nevyčerpávajú len odkazom na zákonnú úpravu (II. ÚS 55/98). Každé pozbavenie
slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným
zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí
byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli
(I. ÚS 165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07).
37. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v
ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,
resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť
podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04).
38. V súvislosti so zadržaním ako ďalším trestnoprocesným inštitútom odlišným
od väzby je potrebné uviesť, že tento v zmysle trestného poriadku realizuje formou
opatrenia policajt spravidla so súhlasom prokurátora, ide o časovo krátkodobý prostriedok,
čiže krátkodobé pozbavenie osobnej slobody obvineného alebo osoby podozrivej
zo spáchania trestného činu alebo osoby prichytenej pri ňom dovtedy, pokiaľ sa nerozhodne
o tom, či osoba bude vzatá do väzby alebo prepustená na slobodu. Ústavnoprávna úprava
zadržania je normovaná v čl. 17 ods. 3 ústavy. Zadržanou osobou môže byť buď obvinený
alebo podozrivý zo spáchania trestného činu, a to len v prípadoch ustanovených zákonom.
Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr
do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu
do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť
a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu. Problematiku spojenú so zadržaním
osoby podozrivej zo spáchania trestného činu upravuje dohovor v čl. 5. Jeho účelom je
predovšetkým poskytnúť ochranu pred svojvoľnými zásahmi do osobnej slobody
a bezpečnosti občanovi zo strany orgánov verejnej moci. Bližšie sa problematikou zdržania
zaoberá čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ktorý stanovuje možnosť pozbavenia slobody
v prípade zákonného zatknutia alebo pozbavenia slobody pre účely predvedenia pred
príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to
dôvodne považované za potrebné pre účely zabránenia páchaniu trestného činu alebo úteku
po jeho spáchaní. Dohovor pre možnosť obmedzenia osobnej slobody požaduje dodržanie
podmienky zákonnosti (legality). Z judikatúry vyplýva, že Európsky súd pre ľudské práva
pri prípadných porušeniach zásady legality nepostupuje formalisticky a nie každá chyba pri
obmedzení osobnej slobody bude z pohľadu čl. 5 ods. 1 dohovoru nezákonná (Kmec, J.,
Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropska úmluva o lidských právech. Komentáž.
1. Vydaní. Praha : C. H. Beck, 2012, 474 s.).
39. Zo zápisníc o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivých spísaných
3. mája 2018 o 17.50 h vyplýva, že obaja sťažovatelia boli podľa § 85 ods. 1 Trestného
poriadku z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku zadržaní
príslušníkmi Policajného zboru o 14.35 h na adrese , po spáchaní skutku bez
predchádzajúceho súhlasu prokurátora, ktorý bol vyrozumený v čase 17.52 h. Dňa 4. mája
2018 bolo sťažovateľom vznesené obvinenie pre zločin krádeže formou spolupáchateľstva
a 5. mája 2018 o 11.00 h okresný prokurátor podal okresnému súdu návrh na ich vzatie
do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. O väzbe sťažovateľov
rozhodol okresný súd 6. mája 2018.
40. Trestný poriadok v ustanovení § 85 ods. 1 zakladá oprávnenie policajta vykonať
zadržanie osoby podozrivej zo spáchania trestného činu do doby, kedy o preskúmaní
existencie podmienok pre vzatie do väzby (vrátane preskúmania podozrenia zo spáchania
trestného činu) nerozhodne súd. Zadržanie sa vykonáva vo forme opatrenia, ktoré nesmie
prekročiť ústavou garantovanú a neprekročiteľnú lehotu 48 hodín (čl. 17 ods. 3 ústavy), jej
uplynutím musí byť opatrenie zrušené a zadržaný prepustený ihneď na slobodu. Z hľadiska
časovej chronológie úkonov vykonaných v predmetnej trestnej veci sťažovateľov (pozri tiež
bod 38) nevyplývajú také zistenia, ktoré by mohli odôvodňovať porušenie označených
18
ústavných práv podľa čl. 17 ods. 3 ústavy, a tak prípadne viesť k zrušeniu opatrenia
o zadržaní a prepustení sťažovateľov na slobodu.
41. Podľa ustanovenia § 85 ods. 1 Trestného poriadku môže policajt realizovať
zadržanie podozrivej osoby zo spáchania trestného činu, i keď ešte proti nej doteraz nebolo
vznesené obvinenie, ak je tu niektorý z dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného
poriadku. Na zadržanie je potrebný predchádzajúci súhlas prokurátora. Bez takého súhlasu
možno zadržanie vykonať, len ak vec neznesie odklad a súhlas vopred nemožno dosiahnuť,
najmä ak bola taká osoba pristihnutá pri trestnom čine alebo zastihnutá na úteku.
Na zadržanie podozrivého postačuje, že subjekt vykazuje dôvodné podozrenie, že spáchal
konkrétny trestný čin, ktorý sa vyšetruje (postačuje tiež, že je začaté trestné stíhanie vo veci)
a existuje niektorý z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 Trestného poriadku. Posúdenie
splnenia týchto podmienok prináleží orgánom činným v trestnom konaní (II. ÚS 96/2010).
42. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 17 ods. 2, 3 ústavy a ustanoveniu § 85 ods. 1
Trestného poriadku uvádza, že možnosť zadržať podozrivú osobu je v zásade podmienená
predchádzajúcim súhlasom prokurátora so zadržaním. Bez súhlasu možno takéto zadržanie
vykonať, len ak vec neznesie odklad a súhlas vopred nemožno dosiahnuť, najmä ak bola
taká osoba pristihnutá pri trestnom čine alebo zastihnutá na úteku. Zadržanie podozrivej
osoby v zmysle § 85 ods. 1 Trestného poriadku je konštitutívnym aktom, s ktorým trestný
poriadok (§ 199 ods. 1) spája účinky začatia trestného stíhania vo veci.
43. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 76/02, II. ÚS 242/02,
I. ÚS 202/2012, II. ÚS 282/2016, I. ÚS 540/2017) ďalej vyplýva, že právomoc ústavného
súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len
na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody väzbou, t. j. či proti osobe,
ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, či sa rozhodnutie o väzbe odôvodnilo aj
skutkovými okolnosťami, či o väzbe rozhodoval súd, či obvinený bol vzatý do väzby
pre konkrétne skutočnosti, resp. či osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený
zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu.
44. Článok 5 ods. 3 dohovoru sa z hľadiska svojej štruktúry týka dvoch oddelených
aspektov: obdobia prvých hodín po zadržaní, kedy je podozrivý v moci štátnych orgánov,
a obdobia pred prípadným konaním pred súdom, kedy podozrivý môže byť držaný vo väzbe
alebo má byť prepustený. Z textu čl. 5 ods. 3 dohovoru je zrejmé, že práva v ňom zaručené
majú iba osoby zbavené osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. Väzba je
jednou z foriem obmedzenia osobnej slobody súdom v trestnom procese, ktorému v tomto
prípade predchádzalo zadržanie podozrivej osoby podľa ustanovenia § 85 ods. 1 Trestného
poriadku. Všeobecný súd pri uvalení väzby do jej plynutia hodnotí a započítava i čas
zadržania. Ide však o dve samostatné úpravy a dva samostatné procesné postupy, ktoré
nemožno zamieňať. Zákonodarca v Trestnom poriadku upravil, ako majú postupovať
orgány činné v trestnom konaní, ak je obmedzená osobná sloboda osoby zadržaním, a ako
má postupovať súd, keď rozhoduje o väzbe.
Ústavný súd pre daný prípad nenachádza ústavné konsekvencie medzi ústavnosťou
a zákonnosťou súdneho rozhodovania o väzbe a sťažovateľmi namietanou neústavnosťou
a nezákonnosťou zadržania osoby podozrivej zo spáchania trestného činu podľa § 85 ods. 1
Trestného poriadku. Z uvedeného dôvodu ústavný súd uvádza, že medzi tvrdeným
porušením ústavných práv pri zadržaní sťažovateľov ako podozrivých osôb a namietaným
rozhodnutím krajského súdu o väzbe nie je daná príčinná súvislosť. Ústavný súd preto
sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenia v sťažnosti označených práv
napadnutým rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 33/2018 z 22. mája 2018
pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo.
45. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. novembra 2018
20