Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 382/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , a

, , t. č. obaja v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a v Ústave

na výkon väzby , vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa

, 3 a 5 a podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava

sp. zn. zo 6. mája 2018 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tpo

33/2018 z 22. mája 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2018

doručená sťažnosť , , a , ,

t. č. obaja v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a v Ústave na výkon väzby

(ďalej aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17

ods. 2, 3 a 5 (ďalej len „“) a podľa

a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 6. mája 2018 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 22. mája 2018.

2. Zo sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že sťažovatelia boli 3. mája 2018

o 14.30 h príslušníkmi kriminálnej polície v Trnave obmedzení na osobnej slobode, ktorému

predchádzalo zastavenie motorového vozidla so sťažovateľmi. V následnom čase o 14.35 h

boli proti sťažovateľom použité donucovacie prostriedky (nasadené putá), i keď títo nekládli

žiadny odpor, nikoho nenapádali ani sa nepokúšali o útek. Na základe príkazu vyšetrovateľa

Policajného zboru bola v uvedenom motorovom vozidle vykonaná prehliadka priestorov

podľa i osobná prehliadka u oboch sťažovateľov podľa

. Zo zápisníc Okresného riaditeľstva Policajného zboru

v Trnave, odboru kriminálnej polície (ďalej len ,,príslušníci Policajného zboru“ alebo

,,okresné riaditeľstvo Policajného zboru“) ČVS: ORP-629/1-VYS-TT-2018 o zadržaní

a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby spísaných 3. mája 2018 vyplýva, že obaja

sťažovatelia bez predchádzajúceho súhlasu prokurátora boli obmedzení na osobnej slobode

príslušníkmi Policajného zboru o 14.35 h po spáchaní skutku, prokurátor bol vyrozumený

o 17.52 h, sťažovatelia boli vyšetrovateľom prevzatí o 17.40 h a zadržaní z dôvodov

uvedených v a pre obavu, že ujdú alebo sa budú

skrývať, aby sa vyhli trestnému stíhaniu, a že budú pokračovať v trestnej činnosti.

Uznesením okresného riaditeľstva Policajného zboru ČVS: ORP-629/1-VYS-TT-2018

z 3. mája 2018 bolo začaté trestné stíhanie vo veci zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1 a 4

písm. b) z uzamknutého osobného motorového vozidla. Uznesením

okresného riaditeľstva Policajného zboru ČVS: ORP-629/1-VYS-TT-2018 zo 4. mája 2018

bolo proti sťažovateľom vznesené obvinenie za zločin krádeže podľa § 212 ods. 1 a 3

písm. b) a ods. 4 písm. b) spáchaný formou spolupáchateľstva podľa

. Uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. zo 6. mája 2018

boli sťažovatelia na návrh prokurátora vzatí do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a)

a c) , väzba sťažovateľom začala plynúť 3. mája 2018 o 14.35 h.

Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. z 22. mája 2018 zamietol sťažnosť

sťažovateľov podanú proti uzneseniu okresného súdu o ich vzatí do väzby ako nedôvodnú.

2

3. Sťažovatelia v sťažnosti po citácii dotknutých článkov a dohovoru

uvádzajú:

„ Ad a)

Obmedzenie osobnej slobody sťažovateľov vykonané v čase o 14.30 hod. 03.05.2018

bolo bezdôvodné... policajti len s odkazom na akúsi informáciu, ktorú mali obdŕžať zastavili

motorové vozidlo a obidve osoby v ňom sa nachádzajúce s použitím donucovacích

prostriedkov obmedzili na osobnej slobode, pričom niekoľko hodín museli stáť na ulici

spútaní a až následne o 17.50 hod. 03.05.2018 s nimi spísali zápisnicu o zadržaní

a obmedzení osobnej slobody, kde je účelovo uvedené, že boli obmedzení na osobnej

slobode po spáchaní skutku, čim pravdepodobne chceli odôvodniť zákonnosť takého

konania... Jednou zo základných procesných podmienok na vykonanie zadržania v zmysle

ust. je to, aby bola osoba zadržaná pri páchaní trestného

činu alebo bezprostredne po ňom. V tomto smere je nutné vychádzať zo skutku, ktorý je

uvedený v uznesení o vznesení obvinenia, ku ktorému malo dôjsť v čase asi o 8.48 hod.

dňa 03.05.2018. Sťažovatelia boli na osobnej slobode obmedzení dňa 03.05.2018 v čase

o 14:35 hod., osobné motorové vozidlo bolo zastavené iba náhodne a na vzdialenom mieste

od miesta, na ktorom malo dôjsť k spáchaniu trestného činu. Od spáchania skutku

po zadržanie prešlo skoro 6 hodín, z čoho jednoznačne vyplýva, že dôvod zadržania

bezprostredne po skutku nebol aplikovateľný, čím zo strany policajtov došlo k vážnemu

procesnému pochybeniu. Sťažovatelia neboli zadržaní pri páchaní trestného činu, neboli

zadržaní ani nikde v blízkosti miesta spáchaného trestného činu a súčasne neboli zadržaní

ani na úteku... O bezprostrednom zadržaní po spáchaní trestného činu preto nemožno

hovoriť v prípadoch, ak páchateľ nebol políciou zadržaný na mieste činu, či aspoň

spozorovaný pri odchode z miesta činu a zadržaný v jeho bezprostrednej blízkosti...

zastavenie motorového vozidla bolo len vecou náhody, pričom k nemu došlo

s niekoľkohodinovým časovým odstupom od času keď malo dôjsť k spáchaniu trestného činu

... Ak by sme pripustili výklad použitý v posudzovanej trestnej veci, znamenalo by to, že

pojem „zadržaný bezprostredne po spáchaní trestného činu" by bol splnený vždy, ak by

poškodený nahlásil, že trestný čin spáchala nejaká konkrétna osoba, ktorá sa však na mieste

činu už nenachádza, ale policajti by ju napríklad našli za niekoľko hodín na inom konci

mesta. Takýto výklad ustanovenia ods. I je absurdným, nakoľko takúto osobu

by spojila s miestom spáchania prečinu výpoveď poškodeného, ale už nie zadržanie, tak ako

to vyžaduje ustanovenie (Uznesenie Okresného súdu Pezinok,

sp. zn. zo dňa 03.12.2010).

Ad b)

Ďalším procesným pochybením orgánov činných v trestnom konaní bolo to, že nie je

zrejmé, podľa akého ustanovenia sťažovateľov zadržali. V zápisniciach o zadržaní

a obmedzení slobody podozrivej osoby je uvedené, že sa tak stalo podľa § 85 ods. I

dňa 03.05.2018 v čase o 17:50 hod. z Úradného záznamu zo dňa

03.05.2018 nevyplýva žiadny dôvod zadržania, resp. nie je z neho zrejmé na akom

zákonnom podklade mali byť sťažovatelia obmedzení na osobnej slobode a následne už

v Návrhu na vzatie do väzby zo dňa 05.05.2018 prokurátor uvádza, že sťažovatelia boli

obmedzení na osobnej slobode podľa dňa 03.05.2018 v čase

o 14:35 hod. a zadržaní podľa dňa 03.05.2018 v čase

o 17:50 hod... Keďže evidentne nešlo o osoby na úteku, či osoby pristihnuté pri páchaní

trestného činu (ale práve naopak šlo o osoby, ktoré stáli cez 3 hodiny spútané pri aute), mal

takémuto zadržaniu jednoznačne predchádzať súhlas prokurátora, pričom policajti mali

dostatok času ho zabezpečiť. Súčasne v uvedenej veci mal policajt počas doby spútania

sťažovateľov na ulici pri aute údajne volať prokurátorovi, ktorý mal vydať súhlas

s prehliadkou iných priestorov, teda je absolútne nelogické, že súhlas prokurátora

na zadržanie sťažovateľov nebol zabezpečený pred vykonaním zadržania, ktoré bolo

prokurátorovi oznámené až o 17:52 hod. Je v rozpore so zákonom ak polícia obchádza

ustanovenie tak, že sa vydá hľadať osobu/y, ktoré ani poškodený

neoznačil za páchateľa/ov, nemá k nim žiadne relevantné informácie a potom, keď náhodne

takú osobu vytipuje, ju zadrží podľa . Pričom policajt, ktorý

už hľadá podozrivého (ak má dostatočné informácie a popis takej osoby ), musí mať na jeho

zadržanie predchádzajúci súhlas prokurátora.

Ad c)

4

Sudca pre prípravné konanie je pri rozhodovaní o väzbe povinný preskúmať návrh

prokurátora na vzatie obvineného do väzby, kompletný k veci sa vzťahujúci spisový materiál

a vypočuť obvineného/obvinených. Súd pri rozhodovaní o návrhu prokurátora prioritne

zisťuje, či v danej veci boli splnené všetky formálne podmienky rozhodovania o väzbe, ktoré

sú predpokladom na to, aby súd mohol ďalej skúmať, či sú v danej veci

u obvineného/obvinených splnené materiálne podmienky, teda. či z konkrétnych skutočností

vyplýva aj niektorý z väzobných dôvodov.

V prejednávanej veci neboli už od počiatku splnené formálne podmienky na vzatie

sťažovateľov do väzby, nakoľko v súlade s vyššie uvedeným ich zadržanie bolo vykonané

v rozpore so zákonom.

Okresný súd Trnava sa v uznesení, sp. zn. zo dňa 06.05.2018 a taktiež

Krajský súd v Trnave v uznesení sp. zn. zo dňa 22.05.2018 vôbec

nevysporiadali s dôvodmi, ktoré sťažovatelia uviedli na svoju obranu, a to okrem iných

najmä s namietanou nezákonnosťou ich zadržania.

V zmysle ust. v odôvodnení treba, ak to prichádza

podľa povahy veci do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré sa považujú za dokázané,

dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán

spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na ktorých základe

podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti.

Práve neodôvodnením vyššie uvedených rozhodnutí, bola sťažovateľom ako

obvineným odňatá možnosť sťažnosťou sa proti nim účinne brániť.

Základné právo podľa ods. I SR, ako aj právo podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní,

kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia ().

Danosť niektorého z dôvodov väzby je základnou podmienkou pre rozhodnutie

o väzbe, a preto nedostatočné odôvodnenie je okolnosťou, ktorá sama osebe môže stačiť

na záver o porušení SR z dôvodov neoprávneného zasahovania

do súkromného a rodinného života.

Z vyššie uvedených dôvodov považujeme väzbu sťažovateľov za nezákonnú.

Skutkové a právne závery oboch súdov, ktoré sa týkajú zákonnosti väzby

sťažovateľov sú zjavne neodôvodnené, z ústavného hľadiska neudržateľné a mali za

následok porušenie práv sťažovateľov. “

4. Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľov na zákonné pozbavenie osobnej slobody podľa článku 5 ods. 1

písm. c/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, právo na rozhodnutie o zákonnosti

väzby podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, práva zakotvené

v článku 17 ods. 2, 3 a 5 Uznesením Okresného súdu Trnava.

sp. zn. zo dňa 06.05.2018, ktorým boli sťažovatelia vzali do väzby a

Uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 22.05.2018 porušené

boli.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Trnava a Krajskému

súdu v Trnave pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trnave

sp. zn. zo dňa 22.05.2018 a vracia vec Krajskému súdu Trnava na ďalšie

konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi 1. finančné zadosťučinenie

vo výške 5.000.- €.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi 2. finančné zadosťučinenie

vo výške 5.000.- €.

Sťažovateľom sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktoré sú Okresný súd

Trnava a Krajský súd v Trnave spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť jeho právnemu

zástupcovi.“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , , , ).

10. Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti ( ),

čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky

na poskytnutie ústavnej ochrany, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil

za porušovateľa svojich práv [ (napr. , ,

, )].

11. Sťažovatelia v navrhovanom petite jednoznačne označili základné práva i orgány

verejnej moci, ktoré považujú za porušiteľov nimi označených základných práv. V časti

sťažnosti označenej ako „petit“ (návrh na rozhodnutie, ktorého sa domáhajú) sťažovatelia

označili ako porušovateľov svojich základných práv okresný súd a krajský súd a vymedzili i

predmet sťažnosti tak, že je ním tvrdenie sťažovateľov o porušení ich základných práv

podľa , 3 a 5 a podľa a dohovoru.

12. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

13. Podľa obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno

zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď

oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu

alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných

trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej

prepustení na slobodu.

14. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

8

15. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

16. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

17. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov rozhodnutím

Okresného súdu Trnava sp. zn. zo 6. mája 2018

18. Z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom

v zmysle a tiež vyplýva, že v prípade

konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv

a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne

v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv

a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť

v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Konštatovanie o existencii

právomoci ústavného súdu zásadne predpokladá to, že sťažovateľ vyčerpal opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je podľa osobitných predpisov

oprávnený.

19. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskoprávnom i trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

20. V súvislosti s namietaným postupom a rozhodnutím okresného súdu pod

sp. zn. o vzatí sťažovateľov do väzby a porušením ich práv zaručených

i dohovorom ústavný súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že ústavné súdnictvo

a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí

právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda

predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem.

Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to

o princíp subsidiarity.

21. V danom prípade zo sťažnosťou napadnutej časti rozhodnutia krajského súdu

sp. zn. vyplýva, že krajský súd podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietol sťažnosť sťažovateľov podanú proti rozhodnutiu okresného súdu

sp. zn. , ktorým boli sťažovatelia vzatí do väzby a ktorým bolo rozhodnuté

o nenahradení ich väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

22. Vzhľadom na princíp subsidiarity [„ak... nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva

z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

10

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

23. Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo

slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

24. Proti namietanému porušeniu základných práv napadnutým postupom

a rozhodnutím okresného súdu sa sťažovatelia mohli domôcť ochrany využitím im

dostupného a aj účinného prostriedku nápravy pred nadriadeným väzobným súdom

(mutatis mutandis ), ktorý sťažovatelia aj využili podaním sťažnosti

6. mája 2018. V danom prípade postup a rozhodnutie okresného súdu sp. zn.

v dôsledku sťažnosti sťažovateľov prípustnej podľa § 83 ods. 1 v spojení s § 185 ods. 1 a 2

preskúmal krajský súd uznesením sp. zn. . Právomoc

krajského súdu preskúmať sťažovateľmi namietaný postup a označené uznesenie okresného

súdu vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k okresnému súdu v tejto veci. Ústavný

súd vychádzajúc zo svojho postavenia ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), sťažnosť

sťažovateľov v časti smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu po jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie

( ).

25. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov rozhodnutím

Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 22. mája 2018

26. Sťažovatelia v obsahu tejto časti sťažnosti namietajú jednak porušenie svojich

práv podľa , 3 a 5 a a dohovoru, ale aj

porušenie práv na odôvodnenie rozhodnutia podľa v spojení s

dohovoru, keď v obsahu sťažnosti súdom vyčítajú, že ich skutkové a právne závery týkajúce

sa väzby sťažovateľov sú neodôvodnené, z ústavného hľadiska neudržateľné, majúce

za následok porušenie ich práv, najmä možnosti sťažovateľov ako obvinených sa účinne

brániť. V časti sťažnosti označenej ako „petit“ (návrh na rozhodnutie, ktorého sa domáhajú)

sťažovatelia neoznačili porušenie svojich práv podľa a dohovoru,

ústavný súd z tohto aspektu sa sťažnosťou nemohol zaoberať. Ústavný súd však vzal

na zreteľ, že konsekvencia námietky o neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia o väzbe sa

spája s požiadavkou absencie svojvôle, a tak spadá do rámca sťažovateľmi uplatneného

porušenia ich dohovoru (napr. Mooren proti Nemecku, rozsudok veľkého senátu, 9. 7. 2009,

č. 11364/03, § 79; Stašaitis proti Litve, rozsudok, 21. 3. 2002, č. 47679/99, § 67; Belevitskiy

proti Rusku, rozsudok, 1. 3. 2007, č. 72967/01, § 91), preto sa ňou ústavný súd ďalej

zaoberal.

27. Odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia krajského súdu nemožno posudzovať

izolovane a je potrebné ho skúmať vo vzájomnej súvislosti s odôvodnením potvrdeného

rozhodnutia okresného súdu (m. m. , , ,

, ). Z toho dôvodu je pre ústavný súd relevantné prihliadať

aj na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu.

28. Dohovor v a v sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody

jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru

výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo

takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej

slobody jednotlivca. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov

ústavný súd konštatuje, že z (v spojení s a 3 )

vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone

a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas

ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými

okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody)

na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah

základného práva podľa , z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej

12

osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť

súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy

(, , ).

29. Ústavný súd poukazuje na to, že pri skúmaní postupov všeobecných súdov

rozhodujúcich o zákonnosti väzby nie je jeho úlohou, aby posudzoval vedené vyšetrovanie

alebo aby sa zaoberal opodstatnenosťou získavaných dôkazov, ktoré podľa názoru orgánov

činných v trestnom konaní a následne aj všeobecných súdov sú významným prostriedkom

na odôvodnenie väzby sťažovateľov. Úloha ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové

a právne závery všeobecných súdov obstoja z hľadiska dodržania záruk podľa

a čl. 5 dohovoru. Pritom je podstatné, aby tieto závery boli dostatočne odôvodnené, teda aby

boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami, aby ich dôvodnosť vychádzala

z relevantnej právnej normy a aby ako celok pôsobili presvedčivo. Len vtedy, ak ústavný

súd zistí splnenie tvrdených predpokladov v rozhodnutiach všeobecných súdov, vylúči

svojvôľu a nezákonnosť ich postupov. Žiadne svojvoľné zbavenie osobnej slobody nemôže

byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 dohovoru.

30. Podľa názoru ústavného súdu je rozhodnutie krajského súdu v spojení

s rozhodnutím okresného súdu potrebné považovať za rozhodnutie, ktoré ako celok pôsobí

presvedčivo a ktoré nevyvoláva žiadne pochybnosti o správnosti prijatých záverov. Ústavný

súd konštatuje, že dôvodnosť uvalenia (vzatia do) väzby je u sťažovateľov daná tak

skutkovými, ako aj právnymi dôvodmi. Krajský súd rozhodnutie o preventívnej väzbe podľa

odôvodnil konkrétnymi skutočnosťami týkajúcimi

sa osôb sťažovateľov i okolnosťami prípadu, ktoré reálne odôvodňujú obavu z toho, že

sťažovatelia po ponechaní na slobode by mohli pokračovať v páchaní trestnej činnosti

totožného charakteru – teda trestnej činnosti, za akú im bolo vznesené obvinenie. Krajský

súd prihliadol na to, že sťažovatelia sú špeciálnymi recidivistami vo vzťahu k páchaniu

majetkovej trestnej činnosti, pre ktorú boli v minulosti opakovane súdne trestaní.

Sťažovateľ bol dosiaľ 15-krát súdne trestaný a sťažovateľ bol

3-krát súdne trestaný, obaja boli z ich výkonov trestu podmienečne prepustení

so skúšobnými dobami, ktoré dosiaľ neuplynuli. Sťažovatelia pri výsluchoch uviedli, že sú

nezamestnaní a svoj príjem zdôvodnili brigádnickou činnosťou, ktorá nebola bližšie

verifikovaná. Sťažovatelia nie sú evidovaní v Sociálnej poisťovni, je preto podľa názoru

krajského súdu dôvodné predpokladať, že si finančné prostriedky na živobytie mohli

zabezpečovať práve páchaním trestnej činnosti majetkovej povahy. Krajský súd

poznamenal, že dôvodnosť podozrenia zo spáchania skutku je daná vtedy, ak sú zadovážené

také fakty, informácie a dôkazy, ktoré umožňujú urobiť vo veci logický úsudok o tom, že

konkrétna osoba mala spáchať trestný čin, a to s prihliadnutím na všetky známe okolnosti

prípadu. Takéto fakty jednoznačne tvoria zhromaždený spisový materiál a sudca pre

prípravné konanie ich v rámci postupu svojho konania zákonným spôsobom a správne

zhodnotil. Z dosiaľ zadovážených dôkazov v prípravnom konaní (výpovede poškodeného

, zápisnica o obhliadke miesta činu s fotodokumentáciou, vykonaná

prehliadka osobného motorového vozidla zn. a jej

fotodokumentácie, zoznam nájdených a zaistených vecí, osobné prehliadky obvinených,

fotodokumentácia, zápisnice o vydaní vecí, kamerové záznamy, fotodokumentácia z nich,

úradné záznamy, záznamy z previerok, evidenčných kariet v skutku spomenutých

motorových vozidiel, zmluva o prenajme osobného motorového vozidla zn.

vyplýva existencia dôvodného podozrenia, že stíhaný skutok sa stal

a že z jeho spáchania sú dôvodne podozriví sťažovatelia, ktorým bolo riadne vznesené

obvinenie podľa . Stíhaný skutok v súčasnom štádiu trestného

stíhania vykazuje vo vzťahu k obom sťažovateľom všetky znaky skutkovej podstaty zločinu

krádeže spolupáchateľstvom [ k a ].

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd takto popisuje svoje úvahy o dôvodnom podozrení,

že stíhaný skutok spáchali sťažovatelia, ktorí využili svoje právo nevypovedať:

„Poškodený podrobne popísal, akým spôsobom a kedy opustil svoje

vozidlo na parkovisku pri reštaurácií , pričom tento časový úsek bol

zaznamenaný na kamerách reštaurácie a jediná osoba, ktorá sa v čase jeho

neprítomnosti k vozidlu priblížila bol muž, ktorého oblečenie je zhodné s oblečením, aké

mal na sebe pri zadržaní práve obvinený . Tento kamerový záznam z hľadiska

časového umožňoval, aby tento muž nezisteným spôsobom (bolo zistené aj fotograficky

zdokumentované, že okraj dvierok zámku na dverách vodiča bol mierne ohnutý dovnútra)

prekonal zámok na dverách vozidla a mohol tak odcudziť veci, ktoré vo vozidle poškodený

14

nechal v čase, keď sa od neho vzdialil. Prevažnú väčšinu jemu odcudzených vecí následne

poškodený aj opoznal, a to na základe fotodokumentácie vecí, ktoré boli

nájdené (zaistené) vo vozidle oboch obvinených hneď po ich zadržaní. Konkrétne opoznal

sponu na bankovky, v ktorej mal zopnutú svoju finančnú hotovosť, opoznal aj svoju čiernu

tašku cez rameno značky , v ktorej mal tieto bankovky a obal s dokladmi,

opoznal aj predmet, na ktorom mal svoje kľúče, ktoré mal tiež v spomenutej taške,

a napokon opoznal aj buksu, v ktorej mal finančnú hotovosť a stravné lístky z tržby.“

31. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočne ozrejmil, ktoré okolnosti

boli podkladom na prijatie záveru o vzatí sťažovateľov do väzby, a tieto dôvody boli

jednoznačné a konkrétne. Odvolanie sa na konkrétne okolnosti spáchaného skutku

a na trestnú minulosť sťažovateľov sú dostatočnými dôvodmi na uvalenie preventívnej

väzby sťažovateľov [ ]. Tieto okolnosti považoval

krajský súd (obdobne ako okresný súd) za dôvody, pre ktoré nebolo možné nahradiť väzbu

dohľadom probačného a mediačného úradníka.

32. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je toho názoru, že by skutkové

alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami a dohovoru.

33. Podľa názoru sťažovateľov väzba sťažovateľov je nezákonná (aj) z dôvodu

protiprávneho obmedzenia ich osobnej slobody príslušníkmi polície 3. mája 2018 o 14.30 h.

K zadržaniu sťažovateľov podľa došlo bez

predchádzajúceho súhlasu prokurátora, ktorý mal byť daný, lebo evidentne nešlo o osoby

na úteku ani o osoby pristihnuté pri páchaní trestného činu, ale o osoby, ktoré boli cez

3 hodiny spútané pri aute. Dostatok času na zabezpečenie súhlasu prokurátora mal vyplývať

aj z toho, že počas spútania sťažovateľov policajt volal prokurátorovi, ktorý mal vydať

súhlas s prehliadkou iných priestorov (motorového vozidla, pozn.).

34. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia

sp. zn. z 22. mája 2018 tiež uviedol: „Senát sťažnostného súdu v procesnom

postupe skúmaného konania nezistil vo veci žiadne subjektívne prieťahy. Konštatuje, že

v predmetnom trestnom konaní nezistil ani žiadne porušenia práv obvinených. Vo vzťahu

k doposiaľ vykonaným vyšetrovacím úkonom orgánov činných v trestnom konaní nezistil

porušenie procesných predpisov, ktoré by bolo malo za následok ich neúčinnosť.

Nejde o nezákonne získané dôkazy, ani o nezákonné úkony, ani o zmätočný návrh

prokurátora, ani o procesné vady (prezentované v sťažnosti obhajcom obvinených).“

35. Ústavný súd vzhľadom na uvedené najprv skúmal existenciu príčinnej súvislosti

medzi rozhodovaním o väzbe a zadržaním, teda či prípadná nesprávnosť pri zadržaní

sťažovateľov políciou ako podozrivých zo spáchania trestného činu spočívajúca v absencii

predchádzajúceho súhlasu prokurátora s ich zadržaním mohla mať dopad na zákonnosť

postupu a rozhodnutia o väzbe všeobecným súdom.

36. Pojem osobnej slobody je v „ hre “ tak pri väzbe, ako aj pri zadržaní. Osobná

sloboda je osobným právom, ktoré sa radí do tzv. prvej generácie ľudských práv. Implikuje

v sebe predovšetkým slobodu v zmysle „statutus negativus“ (status libertatis), ktorá

ohraničuje sféru osobnej autonómie, do ktorej štát nezasahuje.

Článok 17 ods. 2 obsahuje základné garancie pre rôzne formy pozbavenia

slobody vrátane trestného konania. Zákonom musia byť stanovené podmienky, limity,

spôsob a dôvody možného obmedzenia osobnej slobody. Popri zadržaní, zatknutí a vzatí

do väzby ako trestno-procesných úkonoch slovenský právny poriadok pripúšťa obmedzenie

slobody aj podľa

o policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o policajnom zbore“), a

to na základe oprávnenia policajta predviesť osobu (§ 18 ods. 3 zákona o policajnom zbore),

oprávnenia na zaistenie osoby (§ 19 zákona o policajnom zbore); a oprávnenia na zaistenie

cudzinca (§ 20 zákona o policajnom zbore); ďalším prípustným obmedzením osobnej

slobody je výkon trestu odňatia slobody a umiestenie osoby v ústave zdravotníckej

starostlivosti. Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na

zákon, a preto pri posudzovaní otázky rešpektovania alebo porušenia základného práva

zaručeného v musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu

príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o

16

porušenie ústavnosti (). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v

je integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody. Jej

nerešpektovanie môže byť v konkrétnych okolnostiach porušením ňou zaručeného práva na

osobnú slobodu (, ). Ústavné záruky osobnej slobody jednotlivca

sa však nevyčerpávajú len odkazom na zákonnú úpravu (). Každé pozbavenie

slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným

zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí

byť zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli

(, , , , ).

37. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ).

38. V súvislosti so zadržaním ako ďalším trestnoprocesným inštitútom odlišným

od väzby je potrebné uviesť, že tento v zmysle realizuje formou

opatrenia policajt spravidla so súhlasom prokurátora, ide o časovo krátkodobý prostriedok,

čiže krátkodobé pozbavenie osobnej slobody obvineného alebo osoby podozrivej

zo spáchania trestného činu alebo osoby prichytenej pri ňom dovtedy, pokiaľ sa nerozhodne

o tom, či osoba bude vzatá do väzby alebo prepustená na slobodu. Ústavnoprávna úprava

zadržania je normovaná v . Zadržanou osobou môže byť buď obvinený

alebo podozrivý zo spáchania trestného činu, a to len v prípadoch ustanovených zákonom.

Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr

do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu

do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť

a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu. Problematiku spojenú so zadržaním

osoby podozrivej zo spáchania trestného činu upravuje dohovor v čl. 5. Jeho účelom je

predovšetkým poskytnúť ochranu pred svojvoľnými zásahmi do osobnej slobody

a bezpečnosti občanovi zo strany orgánov verejnej moci. Bližšie sa problematikou zdržania

zaoberá čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ktorý stanovuje možnosť pozbavenia slobody

v prípade zákonného zatknutia alebo pozbavenia slobody pre účely predvedenia pred

príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to

dôvodne považované za potrebné pre účely zabránenia páchaniu trestného činu alebo úteku

po jeho spáchaní. Dohovor pre možnosť obmedzenia osobnej slobody požaduje dodržanie

podmienky zákonnosti (legality). Z judikatúry vyplýva, že Európsky súd pre ľudské práva

pri prípadných porušeniach zásady legality nepostupuje formalisticky a nie každá chyba pri

obmedzení osobnej slobody bude z pohľadu čl. 5 ods. 1 dohovoru nezákonná (Kmec, J.,

Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropska úmluva o lidských právech. Komentáž.

1. Vydaní. Praha : C. H. Beck, 2012, 474 s.).

39. Zo zápisníc o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivých spísaných

3. mája 2018 o 17.50 h vyplýva, že obaja sťažovatelia boli podľa § 85 ods. 1 Trestného

poriadku z dôvodov podľa a zadržaní

príslušníkmi Policajného zboru o 14.35 h na adrese , po spáchaní skutku bez

predchádzajúceho súhlasu prokurátora, ktorý bol vyrozumený v čase 17.52 h. Dňa 4. mája

2018 bolo sťažovateľom vznesené obvinenie pre zločin krádeže formou spolupáchateľstva

a 5. mája 2018 o 11.00 h okresný prokurátor podal okresnému súdu návrh na ich vzatie

do väzby z dôvodov podľa . O väzbe sťažovateľov

rozhodol okresný súd 6. mája 2018.

40. v ustanovení zakladá oprávnenie policajta vykonať

zadržanie osoby podozrivej zo spáchania trestného činu do doby, kedy o preskúmaní

existencie podmienok pre vzatie do väzby (vrátane preskúmania podozrenia zo spáchania

trestného činu) nerozhodne súd. Zadržanie sa vykonáva vo forme opatrenia, ktoré nesmie

prekročiť garantovanú a neprekročiteľnú lehotu 48 hodín ( ), jej

uplynutím musí byť opatrenie zrušené a zadržaný prepustený ihneď na slobodu. Z hľadiska

časovej chronológie úkonov vykonaných v predmetnej trestnej veci sťažovateľov (pozri tiež

bod 38) nevyplývajú také zistenia, ktoré by mohli odôvodňovať porušenie označených

18

ústavných práv podľa , a tak prípadne viesť k zrušeniu opatrenia

o zadržaní a prepustení sťažovateľov na slobodu.

41. Podľa ustanovenia môže policajt realizovať

zadržanie podozrivej osoby zo spáchania trestného činu, i keď ešte proti nej doteraz nebolo

vznesené obvinenie, ak je tu niektorý z dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného

poriadku. Na zadržanie je potrebný predchádzajúci súhlas prokurátora. Bez takého súhlasu

možno zadržanie vykonať, len ak vec neznesie odklad a súhlas vopred nemožno dosiahnuť,

najmä ak bola taká osoba pristihnutá pri trestnom čine alebo zastihnutá na úteku.

Na zadržanie podozrivého postačuje, že subjekt vykazuje dôvodné podozrenie, že spáchal

konkrétny trestný čin, ktorý sa vyšetruje (postačuje tiež, že je začaté trestné stíhanie vo veci)

a existuje niektorý z dôvodov uvedených v . Posúdenie

splnenia týchto podmienok prináleží orgánom činným v trestnom konaní ().

42. Ústavný súd vo vzťahu k , 3 a ustanoveniu

uvádza, že možnosť zadržať podozrivú osobu je v zásade podmienená

predchádzajúcim súhlasom prokurátora so zadržaním. Bez súhlasu možno takéto zadržanie

vykonať, len ak vec neznesie odklad a súhlas vopred nemožno dosiahnuť, najmä ak bola

taká osoba pristihnutá pri trestnom čine alebo zastihnutá na úteku. Zadržanie podozrivej

osoby v zmysle je konštitutívnym aktom, s ktorým trestný

poriadok (§ 199 ods. 1) spája účinky začatia trestného stíhania vo veci.

43. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, , ) ďalej vyplýva, že právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody väzbou, t. j. či proti osobe,

ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, či sa rozhodnutie o väzbe odôvodnilo aj

skutkovými okolnosťami, či o väzbe rozhodoval súd, či obvinený bol vzatý do väzby

pre konkrétne skutočnosti, resp. či osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený

zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu.

44. Článok 5 ods. 3 dohovoru sa z hľadiska svojej štruktúry týka dvoch oddelených

aspektov: obdobia prvých hodín po zadržaní, kedy je podozrivý v moci štátnych orgánov,

a obdobia pred prípadným konaním pred súdom, kedy podozrivý môže byť držaný vo väzbe

alebo má byť prepustený. Z textu čl. 5 ods. 3 dohovoru je zrejmé, že práva v ňom zaručené

majú iba osoby zbavené osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. Väzba je

jednou z foriem obmedzenia osobnej slobody súdom v trestnom procese, ktorému v tomto

prípade predchádzalo zadržanie podozrivej osoby podľa ustanovenia § 85 ods. 1 Trestného

poriadku. Všeobecný súd pri uvalení väzby do jej plynutia hodnotí a započítava i čas

zadržania. Ide však o dve samostatné úpravy a dva samostatné procesné postupy, ktoré

nemožno zamieňať. Zákonodarca v upravil, ako majú postupovať

orgány činné v trestnom konaní, ak je obmedzená osobná sloboda osoby zadržaním, a ako

má postupovať súd, keď rozhoduje o väzbe.

Ústavný súd pre daný prípad nenachádza ústavné konsekvencie medzi ústavnosťou

a zákonnosťou súdneho rozhodovania o väzbe a sťažovateľmi namietanou neústavnosťou

a nezákonnosťou zadržania osoby podozrivej zo spáchania trestného činu podľa § 85 ods. 1

. Z uvedeného dôvodu ústavný súd uvádza, že medzi tvrdeným

porušením ústavných práv pri zadržaní sťažovateľov ako podozrivých osôb a namietaným

rozhodnutím krajského súdu o väzbe nie je daná príčinná súvislosť. Ústavný súd preto

sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenia v sťažnosti označených práv

napadnutým rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 22. mája 2018

pri predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo.

45. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. novembra 2018

20