Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 282/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Piovarčím ml.,

Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práv podľa , ods. 3 a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. júna 2015 a postupom

Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 9. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , 2 a 5 (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „konanie okresného

súdu“) a jeho uznesením z 25. júna 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“)

a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. (ďalej len „konanie krajského súdu“) a jeho uznesením z 9. júla 2015

(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru,

národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície expozitúra ,

uznesením ČVS: PPZ-518/NKA-FP-ZA-2013 zo 17. marca 2014 podľa § 206 ods. 1

vzniesol sťažovateľovi obvinenie za zločin skrátenia dane a poistného

podľa , a s poukazom na

.

Okresný súd uznesením sp. zn. 29/2014 z 21. marca 2014 vzal sťažovateľa do

väzby z dôvodov podľa a . Väzba sťažovateľovi

začala plynúť 17. marca 2014.

Sťažovateľ uvádza, že lehota väzby mu bola viackrát predlžovaná, a to uznesením

okresného súdu sp. zn. 89/2014 z 9. septembra 2014, keď mu bola lehota väzby

predlžená do 31. decembra 2014, uznesením okresného súdu sp. zn. 128/2014

zo 4. decembra 2014, keď mu bola lehota väzby predĺžená do 30. apríla 2015 a naposledy

uznesením okresného súdu sp. zn. 30/2015 zo 7. apríla 2015, keď mu bola lehota väzby

predĺžená do 15. júla 2015.

Dňa 16. júna 2015 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v na sťažovateľa

obžalobu na okresnom súde. Sťažovateľ zároveň podal okresnému súdu žiadosť

o prepustenie z väzby. Okresný súd 25. júna 2015 po výsluchu sťažovateľa o väzbe konal

a rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj o dôvodnosti

väzby samotnej vzhľadom na aktuálne štádium trestného konania, t. j. po podaní obžaloby.

Následne okresný súd napadnutým uznesením podľa § 72 ods. 1 písm. f) Trestného

poriadku rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. Podľa

okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, podľa § 80 ods. 1 písm. b)

2

neprijal jeho písomný sľub a podľa Trestného

poriadku nenahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ ihneď po jeho

vyhlásení sťažnosť, ktorú neskôr písomne odôvodnil prostredníctvom svojho právneho

zástupcu.

Krajský súd 9. júla 2015 na neverejnom zasadnutí napadnutým uznesením podľa

zrušil uznesenie okresného súdu a podľa

ods. 3 s použitím sťažovateľa ponechal vo väzbe.

Krajský súd zároveň podľa zamietol žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby, podľa neprijal jeho písomný

sľub a podľa nenahradil jeho väzbu dohľadom

probačného a mediačného úradníka.

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu označených práv v konaní okresného súdu a jeho

napadnutým uznesením došlo z dôvodu nedodržania požiadavky náležitého odôvodnenia

súdneho rozhodnutia. Okresný súd sa podľa sťažovateľa nedostatočne vysporiadal

s dôvodmi ďalšieho trvania väzby napriek tomu, že na nedôvodnosť vyčerpávajúcim

spôsobom poukazoval prostredníctvom prednesov jeho právneho zástupcu. Sťažovateľ

uvádza, že okresný súd opomenul, že napriek jeho väzobnému stíhaniu jeho „obchodná

spoločnosť Balanson s.r.o. naďalej vykonávala reálnu a legálnu obchodnú činnosť, pričom

zo zisku z tejto činnosti som mohol uspokojovať materiálne potreby ako svoje, tak aj potreby

svojej rodiny“. Sťažovateľ okresnému súde tiež deklaroval, že dlhodobo prenajíma časť

rodinného domu, ktorý je v jeho osobnom vlastníctve, z čoho mu plynie pravidelný

mesačný príjem vo výške 700 €, ktorý postačuje na zabezpečenie jeho potrieb a potrieb jeho

rodiny. Podľa sťažovateľa však okresný súd tieto skutočnosti v celom rozsahu opomenul

a tieto zásadné argumenty nenašli žiadny odraz ani v odôvodnení jeho uznesenia. Rovnako

dosiaľ nebolo v konaní preukázané, že mu z páchania trestnej činnosti mali plynúť nemalé

príjmy, napriek tomu si tento záver okresný súd osvojil ako jedno z odôvodnení jeho

väzobného stíhania. Podľa sťažovateľa okresný súd „nemal za potreby sa nijako rozsiahlo

vysporiadať s mojou rozsiahlou argumentáciou a alibisticky poukázal na predošlé

rozhodnutie súdu“. Okresný súd tiež pochybil, „keď vyslovil presvedčenie, že dospel

k záveru, že dôvody väzby u oboch obžalovaných trvajú tak ako boli ustálené pri vzatí do

väzby, pričom súd opomenul závažnú skutočnosť, že v priebehu prípravného konania

rozhodnutím Krajského súdu Trnava sp. zn. zo dňa 23.04.2015 odpadol

väzobný dôvod podľa , tzv. kolúzna väzba“. Namieta

tiež, že je neprípustné vzhľadom na dĺžku jeho väzobného stíhania „iba jednou vetou

odkázať na predchádzajúce rozhodnutie súdu o väzbe a toto považovať za naplnenie

zákonnej požiadavky na vyčerpávajúce a dôsledné odôvodnenie súdneho rozhodnutia“.

Rovnakým nedostatkom podľa sťažovateľa trpí aj konanie krajského súdu a jeho

napadnuté uznesenie. Aj napriek tomu, že krajský súd v rámci svojej prieskumnej

povinnosti zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vo veci sám rozhodol, jeho

prieskum sa týkal viac procesného hľadiska namietaného konania ako jeho hmotnoprávnych

dôvodov, ktorých nedostatkom tak významne trpelo uznesenie okresného súdu. Podľa

sťažovateľa krajský súd len potvrdil protiprávnosť jeho ďalšieho väzobného stíhania,

pretože v odôvodnení jeho napadnutého uznesenia absentuje náležité odôvodnenie

nevyhnutnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa, ktoré by bolo podporené konkrétnymi

skutočnosťami a ktoré by v potrebnom rozsahu reflektovalo na jeho námietky a argumenty,

ktoré predniesol v konaní pred okresným súdom a jeho písomnej sťažnosti. Domnieva sa

preto, že aj uznesenie krajského súdu je arbitrárne.

Rozhodnutie tak okresného súdu, ako aj krajského súdu podľa sťažovateľa nenapĺňa

zákonnú požiadavku obsiahnutú v . V odôvodneniach

rozhodnutí chýbajú akékoľvek vyjadrenia, ako sa okresný súd a krajský súd vysporiadali

s argumentmi a dôkazmi, ktoré sťažovateľ predniesol, chýbajú tiež ich vlastné úvahy,

ktorými by spoľahlivo a bez pochybností odôvodnili svoje rozhodnutia o jeho ponechaní

vo väzbe. Ich odôvodnenia väzby sú nejednoznačné a neprehľadné, odôvodnené iba

všeobecnými frázami a zákonnými citáciami, avšak nemajú žiadnu väzbu na reálny

skutkový stav, prednesené argumenty a nijako sa s nimi nevysporiadávajú. Zároveň

namieta, že odôvodnenie jeho väzby je v zásade vždy rovnaké. V nadväznosti na to

4

sťažovateľ poukazuje aj na príslušnú judikatúru ústavného súdu, Ústavného súdu Českej

republiky, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva.

Okresný súd a krajský súd sa tiež podľa sťažovateľa žiadnym spôsobom

nevysporiadali s možnosťou využitia inštitútov nahrádzajúcich väzbu.

Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenia nemožno považovať za ústavne

akceptovateľné aj vzhľadom na fakt, že jeho väzba trvá už takmer 18 mesiacov.

Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie

a následne vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa , ods. 2, ods. 5 Slovenskej

republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom pred Okresným súdom Trnava sp. zn.

a jeho uznesením zo dňa 25. 06. 2015 v spojení s konaním vedeným pred Krajským súdom

Trnava sp. zn. a jeho uznesením zo dňa 09. 07. 2015, porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. zo dňa 07. 09. 2015

zrušuje a prikazuje mu, aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 €

(slovom päťtisíc Eur), ktoré sú Okresný súd Trnava a Krajský súd Trnava povinní spoločne

a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Trnava a Krajský súd Trnava sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy

konania na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní podľa

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh (sťažnosť) podľa judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver

o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

6

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom: c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie

slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné

zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie už uvedených

základných práv postupom okresného súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach a ich

uzneseniami, ktorými rozhodovali o väzbe sťažovateľa. Za porušenie označených práv

sťažovateľ považuje predovšetkým skutočnosť, že v odôvodneniach napadnutých uznesení

absentuje náležité odôvodnenie nevyhnutnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa, ktoré by

bolo podporené konkrétnymi skutočnosťami a ktoré by v potrebnom rozsahu reflektovalo

na jeho námietky a argumenty, ktoré predniesol v konaní pred okresným súdom, ako aj

v jeho písomne odôvodnenej sťažnosti. Okresný súd, resp. krajský súd sa tiež žiadnym

spôsobom nevysporiadali s možnosťou využitia inštitútov nahrádzajúcich väzbu. Napadnuté

uznesenia sú preto nejednoznačné, neprehľadné, odôvodnené v zásade vždy rovnako iba

všeobecnými frázami a zákonnými citáciami, avšak nemajú žiadnu väzbu na reálny

skutkový stav, prednesené argumenty a nijako sa s nimi nevysporiadávajú.

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením

okresného súdu

Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc podľa konať

a rozhodovať o základných právach alebo slobodách alebo ľudských právach a základných

slobodách vyplývajúcich z medzinárodných dohovorov je podmienená princípom

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

). Právomoc ústavného súdu preto nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (, ). Každá fyzická osoba alebo právnická

osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý

je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. ,

, , , ).

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny

opravný prostriedok. Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa

vo vzťahu k okresnému súdu mal preto krajský súd v rámci opravného konania (konania

o sťažnosti), čím je teda vylúčená právomoc ústavného súdu. Sťažovateľ právo podať

sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu využil, krajský súd o nej riadne

rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a sám rozhodol o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby. Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti

8

odmietol podľa pre nedostatok právomoci ústavného

súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením

krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Ústavný súd ďalej posúdil tú časť sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namieta porušenie

označených práv napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. ,

, ). Požiadavka obsiahnutá v tomto článku sa nemôže definovať

in abstracto, ale musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti

uviedol sťažovateľ (). Ústavný súd preto v prípade môže a musí

uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli

všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) je preskúmať zlučiteľnosť

opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako

všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia,

ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v ().

Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup či správnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii

zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom

inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,

súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie

takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (,

). Právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov

vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej

slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie

o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol

vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len

na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení

väzby.

Krajský súd na neverejnom zasadnutí 9. júla 2015 na podklade podaných

a odôvodnených sťažností sťažovateľa v súlade s

preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia okresného súdu, ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že napadnuté uznesenie okresného súdu

je potrebné zrušiť. Krajský súd zároveň podotkol, že napadnuté uznesenie okresného súdu

je potrebné zrušiť, avšak z podstatne iných dôvodov, ako udávajú samotní obvinení

(obžalovaní) v podaných sťažnostiach.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza: „Odvolací súd

na podklade podaných sťažnosti preskúmavajúc napadnuté uznesenie, ako i samotné

konanie predchádzajúce vydaniu napadnutého uznesenia dospel k záveru, že súd I. stupňa

v zásade postupoval zákonne súladným spôsobom, pokiaľ po podaní obžaloby na Okresný

súd v Trnave ex lege rozhodoval o ďalšom trvaní väzby u obžalovaných

a , a to v zmysle . V tomto smere je však

súčasne potrebné tomuto (okresnému súdu) vytknúť, že predmetné ustanovenie (§ 238 ods. 3

) neuviedol priamo vo výroku svojho uznesenia, keďže bolo zrejmé,

že sa jedná o procesný postup naznačený v tomto (zákonnom ustanovení). Samotné toto

(formálne pochybenie) však nie je takého charakteru, ktoré by znamenalo nezákonnosť

rozhodnutia ako takého.“

Krajský súd v kontexte aktuálne pretrvávajúcich dôvodov väzby u sťažovateľa

poukázal na svoje predchádzajúce uznesenie sp. zn. z 23. apríla 2015. Podľa

10

krajského súdu predmetné skutočnosti, ktoré vyplývali z tohto uznesenia, nenašli priamy

odraz v napadnutom uznesení okresného súdu, čo podľa krajského súdu je tiež potrebné

vytknúť procesnému postupu okresného súdu, keďže bližšie nešpecifikuje, aké konkrétne

dôvody väzby majú v aktuálnom štádiu trestného konania u oboch obžalovaných (vrátane

sťažovateľa, pozn.) pretrvávať.

Vo vzťahu k dôvodom väzby krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

uvádza: «Objektivizovanie dôvodov väzby („útekových“ a „preventívnych“) u obžalovanej

a dôvodov väzby „preventívnych“ u obžalovaného v zmysle už

citovaného uznesenia krajského súdu pod sp. zn. zo dňa 23.4.2015

je potrebné vykladať v priamej súvislosti so štádiom trestného konania majúceho sa

realizovať v príslušnom (období) šetrenia trestnej veci nachádzajúcej sa bezprostredne pred

skončením vyšetrovania. Podľa názoru tunajšieho (odvolacieho súdu) takto ustálené dôvody

väzby je možné považovať za objektívne v čase rozhodovania okresného súdu nasledujúceho

po podaní obžaloby proti obvineným a na okresný súd.

Skutočnosť, že v osobe obvinenej (obžalovanej ) ide o cudziu štátnu občianku, ako

aj s poukazom na charakter (šetrenej trestnej veci) majúcej sa spáchať kvalifikovaným

spôsobom (organizovanou formou) podľa názoru odvolacieho súdu dôvody väzby

„útekové“ u tejto (obžalovanej ) pretrvávajú v nezmenenej podobe, keďže hrozí

reálne riziko, že v prípade prepustenia na slobodu by ušla alebo sa vyhýbala úkonom

trestného konania pobytom na neznámom mieste. Rovnako s poukazom na časové hľadisko

aktuálne šetrenej trestnej činnosti majúcej sa spáchať osobami obžalovanými ( a

), podľa názoru odvolacieho súdu pretrvávajú dôvody väzby

„preventívne“, keďže hrozí obava, že v prípade prepustenia na slobodu by v trestnej

činnosti obdobného charakteru pokračovali, a takto si zabezpečovali podstatný zdroj

prostriedkov k obžive.

Na tejto konštatácii nič nemení skutočnosť obsiahnutá v sťažnosti obžalovaného

v tom smere, že v prípade prepustenia na slobodu má zabezpečený riadny

zdroj príjmu z podnikateľskej činnosti, ktorá je naďalej realizovaná v jeho firme, resp.

za prenájom nehnuteľností. S ohľadom konštatované, za zákonne súladné považuje odvolací

súd aj výroky uznesenia okresného súdu, ktorými zamietol žiadosti obžalovaných

a o prepustenie z väzby na slobodu, resp. o neprijatí písomného sľubu

a nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obžalovanými,

keďže takéto väzbu nahradzujúce opatrenia by zrejme znamenali vážne riziko zmarenia

účelu trestného konania realizovaného práve prostredníctvom obmedzenia osobnej slobody

osôb dôvodne podozrivých vo väzbe.»

Keďže krajský súd v napadnutom uznesení vo vzťahu k dôvodu väzby sťažovateľa

odkazuje na svoje predchádzajúce uznesenie č. k. -61 z 23. apríla 2015,

pričom naplnenie dôvodu väzby podľa vidí

u sťažovateľa aj po podaní obžaloby, ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia

prihliadol aj na odôvodnenie tohto rozhodnutia krajského súdu.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -61 z 23. apríla 2015 vyplýva, že

dôvod tzv. preventívnej väzby podľa je

u sťažovateľa podľa krajského súdu opodstatnený predovšetkým závažnosťou trestnej

činnosti, na ktorej sa podieľal sťažovateľ, ako aj tým, že ju mal páchať v dlhšom časovom

období. Rovnako tento väzobný dôvod podľa krajského súdu pretrváva aj v tom zmysle, že

„doposiaľ realizované šetrenie veci nebolo možné pre obtiažnosť vecí ako aj z iných

závažných dôvodov (v podobe zabezpečovania dôkazov cestou dožiadania cudzích štátnych

orgánov) zabezpečiť v predchádzajúcich lehotách a súčasne hrozí, že prepustením

obvinených na slobodu by došlo k zmareniu účelu trestného konania“.

Na podklade uvedeného krajský súd napokon v napadnutom uznesení uzatvoril,

že u sťažovateľa pretrváva dôvod tzv. preventívnej väzby, pretože hrozí obava, že v prípade

prepustenia na slobodu by v trestnej činnosti obdobného charakteru pokračoval, a takto

si zabezpečoval podstatný zdroj prostriedkov na obživu.

Pokiaľ ide o inštitúty nahrádzajúce väzbu, vzhľadom na už uvádzané by podľa

krajského súdu využitie týchto inštitútov znamenalo vážne riziko zmarenia účelu trestného

konania realizovaného prostredníctvom obmedzenia osobnej slobody osôb dôvodne

podozrivých vo väzbe.

12

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť záver, že by

sa krajský súd nevysporiadal s právne relevantnými argumentmi dôležitými na jeho

rozhodovanie o väzbe sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu sú právne závery

krajského súdu z ústavného hľadiska primeraným spôsobom odôvodnené, a preto

akceptovateľné a udržateľné. Vo vzťahu k odôvodneniu inštitútov nahrádzajúcich väzbu

krajský súd odôvodnil neprijatie týchto záruk síce stručne, no jeho odôvodnenie je potrebné

vnímať v kontexte celého odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu. Skutočnosť,

že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, neznamená sama osebe porušenie jeho

označených práv.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa trvania dôvodov jeho väzby, ústavný

súd vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že opakovanie skutočností, ktoré podľa

všeobecného súdu odôvodňujú dôvod väzby v predošlých rozhodnutiach, neznižuje ich

relevanciu, pokiaľ súd preskúmaním všetkých okolností prípadu dospel k záveru o ich

pretrvávajúcej existencii. V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu

a s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, predovšetkým na skutočnosti, že dôvod

väzby sťažovateľa bol v predmetnom konaní v dôsledku aktívneho prístupu sťažovateľa

k využívaniu jeho práv už preskúmavaný zo strany všeobecných súdov, ako aj skutočnosť,

že v danom prípade ide o závažnú trestnú činnosť spáchanú organizovanou skupinou,

odôvodnenie krajského súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci

možno považovať za síce krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu

odôvodnenia (napr. , , ).

Ústavný súd zároveň pripomína, že mu neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnej

sťažnosti skúmal, či dokonca posudzoval existenciu dôvodov väzby sťažovateľa.

To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Ako ústavný súd už viackrát uviedol, v rámci

konania o sťažnostiach vo väzobných veciach predovšetkým skúma, či sa v konaní pred

všeobecnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy obmedzenia osobnej slobody

obvineného väzbou. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže preto zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľom označených základných

práv a slobôd podľa a práv podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o jeho porušení, sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2016

14