Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)II. ÚS 96/2010
PDF · 518.33 KB
No categories available
II. ÚS 96/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. februára 2011 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
o sťažnosti JUDr. J. T., B., a spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpených advokátom Mgr. K. H.,
B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo zneužitím údajov o svojej osobe zaručeného
v čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok zaručeného
v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na listové tajomstvo,
tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochranu osobných údajov zaručeného
v čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podnikať a uskutočňovať inú
zárobkovú činnosť zaručeného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného
práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, a napokon práva na rešpektovanie súkromného a rodinného
života zaručeného v čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
príkazom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
č. k. VII/1 Gv 191/08-25 z 9. marca 2009 a postupom Prezídia Policajného zboru,
Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava v konaní vedenom pod
ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 takto
rozhodol:
1. Základné právo JUDr. J. T. na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,
zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe zaručené v čl. 19 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na listové tajomstvo, tajomstvo
dopravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov zaručené v čl. 22
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky zaručené v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na
rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručené v čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu
boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava v trestnom konaní vedenom pod
sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 p o r u š e n é b o l i .
2. Základné právo spoločnosti T., s. r. o., na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe zaručené
v čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na listové tajomstvo, tajomstvo
dopravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov zaručené v čl. 22
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky zaručené v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na
rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručené v čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu
boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava v trestnom konaní vedenom pod
sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 p o r u š e n é b o l i .
3. Základné právo JUDr. J. T. a spoločnosti T., s. r. o., na ochranu pred
neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo zneužitím údajov o svojej osobe
zaručené v čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na listové tajomstvo,
tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochranu osobných údajov zaručené v
čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky zaručené v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na
rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručené v čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd príkazom prokurátora Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na uchovanie a vydanie
počítačových údajov č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009 p o r u š e n é b o l i .
4. Príkaz Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
č. k. VII/1 Gv 191/08-25 z 9. marca 2009 z r u š u j e .
5. Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 191/08 z a k a z u j e pokračovať v porušovaní
základných práv JUDr. J. T. a spoločnosti T., s. r. o., zaručených Ústavou Slovenskej
republiky a Listinou základných práv a slobôd a práva zaručeného Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
6. Vo zvyšnej časti sťažnosti JUDr. J. T. a spoločnosti T., s. r. o., n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 96/2010-17 zo 4. marca 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J. T., B. (ďalej len „sťažovateľ“) a
spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo zneužitím údajov o svojej osobe zaručeného
v čl. 19 ods. 3 ústavy, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy,
základného práva na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností
a ochranu osobných údajov zaručeného v čl. 22 ods. 1 ústavy, základného práva podnikať
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 8 ods. 1
a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
príkazom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej
len „špeciálna prokuratúra“) č. k. VII/1 Gv 191/08-25 z 9. marca 2009 a postupom Prezídia
Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava (ďalej
len „úrad boja proti korupcii“) v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 10. marca 2009 o 9.20 h bola úradom boja
proti korupcii na základe príkazu špeciálnej prokuratúry č. k. I GO-V-681-1/2009-3
z 27. februára 2009 vykonaná prehliadka iných priestorov a pozemkov v sídle advokátskej
kancelárie sťažovateľov na K. v B..
Vykonaniu prehliadky iných priestorov a pozemkov predchádzal príkaz špeciálnej
prokuratúry č. k. VII/1 Gv 191/08-25 z 9. marca 2009 vydaný v zmysle ustanovení § 90
ods. 1 písm. b) a e) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“), na základe ktorého sťažovateľka mala umožniť vyhotovenie
a ponechanie si kópie počítačových údajov vrátane prevádzkových údajov, ktoré boli
uložené prostredníctvom počítačového systému a pamäťových médií, a aby takéto údaje
vydala na účely trestného konania. Súčasne špeciálna prokuratúra v tomto príkaze poverila
vyhotovením kópie vyšetrovateľa úradu boja proti korupcii „za asistencie pracovníka
oddelenia kriminálnych analýz, ktorý disponuje potrebnými odbornými znalosťami za
účelom vyhotovenia požadovanej kópie údajov“.
Úrad boja proti korupcii odvolávajúc sa na príkaz špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1
Gv 191/08-25 z 9. marca 2009 „odňal“ sťažovateľom počítačové vybavenie „HARD DISK
B. ...“ obsahujúci údaje o klientoch ich advokátskej kancelárie, ako aj ďalších advokátov
sídliacich na uvedenej adrese, ktoré s právnou vecou, na ktorú bol vydaný tento príkaz,
nijako vecne ani personálne nesúvisia. Stalo sa tak napriek tomu, že osoby prítomné pri
prehliadke iných priestorov (sťažovateľ, ďalší advokát sídliaci v týchto priestoroch, ako aj
podpredseda Slovenskej advokátskej komory) niekoľkokrát upozornili príslušníkov úradu
boja proti korupcii na zákonom ustanovenú povinnosť mlčanlivosti sťažovateľov a s tým
spojenú obmedzenú povinnosť vydať vec, ako aj na právne predpisy vzťahujúce sa na
ochranu osobných údajov klientov sťažovateľov. Taktiež boli príslušníci úradu boja proti
korupcii upozornení, že v zmysle obsahu príkazu špeciálnej prokuratúry je sťažovateľka
povinná umožniť vyhotovenie a ponechanie si výlučne kópie takýchto údajov a rozhodne
nie aj odňatie veci samotnej. Úrad boja proti korupcii odňatie odôvodnil nemožnosťou
zabezpečenia prítomnosti kvalifikovaného pracovníka na „stiahnutie“ potrebných údajov.
Podľa názoru sťažovateľov „postupom príslušníkov OČTK tak došlo bez zákonného
oprávnenia ku konaniu, ktorým sa údaje svojím obsahom nijako vecne a taktiež ani
personálne nesúvisiace s účelom trestného konania v predmetnej právnej veci tak dostali do
dispozičnej sféry tretích osôb, čo je v rozpore so zákonom... a taktiež príslušnými
medzinárodnými dokumentmi...“.
Podstatným zásahom do základného práva sťažovateľa na ochranu vlastníctva je aj
skutočnosť, že vlastníkom počítačového vybavenia, ktoré bolo odňaté úradom boja proti
korupcii, nie je sťažovateľka, ale sťažovateľ. Touto skutočnosťou sa však príslušníci úradu
boja proti korupcii vôbec nezaoberali, a preto došlo ich postupom aj v tomto smere k zásahu
do základných práv a slobôd sťažovateľa.
Príkaz prokurátora z 9. marca 2009 je podľa tvrdenia sťažovateľov „vydaný
v rozpore so zákonom..., pretože tento príkaz nespĺňa ex lege určené náležitosti (§ 90 ods. 2
TP)“, a to z dôvodu absencie určenia času, po ktorý malo byť uchovávanie údajov
vykonávané.
Podľa názoru sťažovateľov „Konaním príslušníkov OČTK tak došlo v zmysle
ust. § 23 ods. 1 zákona o advokácií k neoprávnenému zásahu do zákonom uloženej
povinnosti advokáta zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach o ktorých sa
dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie... Taktiež... došlo k neoprávnenému zásahu do
povinnosti advokáta (uloženú v ust. § 9 ods. 1 advokátskeho poriadku) zachovávať
mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone advokácie, ako aj
osobných údajov chránených osobitným zákonom všetkých ostatných osôb, ktoré
s predmetnou právnou vecou nijako objektívne vecne ani personálne nesúviseli...
Protiprávnosť... zásahu... aj v deň podania tejto sťažnosti sťažovateľov... naďalej
trvá,... nakoľko vyšetrovateľka PZ SR... má protiprávne odňatú vec... naďalej v držbe, resp.
detencii...
Ako nie menej významné sa nám javí poukázať na domácu judikatúru ale aj
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá svojim obsahom ponúka jednoznačný
návod: pokiaľ existujú prostriedky, ktoré umožnia realizáciu citovaného cieľa a zároveň
predstavujú menej radikálny zásah do chránených práv, je nevyhnutné použiť práve tieto
prostriedky, o to viac, že predmetné právo je princípom a možnosť jeho obmedzenia
predstavuje výnimku, ktorá vždy a za každých okolností podlieha podmienke reštriktívneho
výkladu. Uvedený princíp sa svojou podstatou reflektoval v zakotvení zásady zdržanlivosti a
primeranosti v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 Trestného poriadku. V danom opísanom
skutkovom kontexte však interpretácia nemusí byť reštriktívna, keďže zaistenie počítačového
vybavenia, bez známok akéhokoľvek adekvátneho úsilia o selektovanie medzi údajmi a
informáciami potrebnými pre účely trestného konania a na strane druhej údajmi a
informáciami, ktoré s predmetnou právnou vecou nielen materiálne, ale ani personálne
nesúvisia, evidentne a bez akýchkoľvek pochybností rozhodne prekračuje prípustné medze
dané ex lege...
Keďže jestvuje dôvodné podozrenie sťažovateľov, že spôsob vykonania prehliadky
iných priestorov — advokátskej kancelárie a odňatie veci - počítačového vybavenia, ktoré
obsahovali údaje o iných osobách, ktoré vecne ani personálne nijako nesúviseli a nesúvisia
s predmetnou právnou vecou neboli v súlade s Trestným poriadkom, je dôvodné
predpokladať, že tým bol porušený... článok 8... Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd — právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života.“.
Sťažovateľ ďalej namieta, že „so začiatkom vykonávania prehliadky iných
priestorov, teda dňa 10. 03. 2009 o 09:20 hod., bola príslušníkmi OČTK obmedzená osobná
sloboda sťažovateľa 1, pričom na slobodu bol prepustený až dňa 12. 03. 2009 o cca 11.00
hod., teda po uplynutí maximálnej doby 48 hodín po ktorú je osobu oprávnený zadržať
policajt!“, pritom mu «žiadnym spôsobom nedeklarovali z akého protiprávneho konania má
byť podozrivý...
... neexistuje žiadny relevantný skutok, ktorý by zakladal porušenie povinností a tým
trestnoprávne dôsledky je zrejmé, že postup OČTK bol absolútne účelový keď pre
neexistujúce dôvody zadržal osobnú slobodu sťažovateľa 1 na 50 hodín! Účelovosť a
nezákonnosť postupu pri obmedzení osobnej slobody sťažovateľa 1 podčiarkuje aj
skutočnosť, že počas celej doby jeho obmedzenia osobnej slobody v CPZ Bratislava nebol
OČTK vykonaný jediný vyšetrovací úkon takže obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa 1
možno posudzovať ako „preventívne“ čo však nemá vôbec žiadnu oporu v právnom
poriadku.
Nezákonnosť postupu OČTK sa prejavuje aj v ignorovaní zákazu výsluchu
sťažovateľa 1, hoci OČTK vedeli že sťažovateľ 1 vo veci vystupuje len ako advokát, ďalšej
nezákonnosti zabránil sťažovateľ 1 odmietnutím vo veci vypovedať, aj keď výsluch sa vôbec
nemal začať! Rovnako je zrejmé..., že OČTK si porušujú svoje povinnosti číslovať listy
vyšetrovacieho spisu, ktoré im vyplývajú z vyhlášky MS SR č. 618/2005 Z. z. v znení
neskorších predpisov o tvorbe spisu orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi;
nečíslovaný spis OČTK umožňuje svojvoľne vkladať alebo vyberať listiny do alebo zo spisu
a takto si jeho obsah upravovať, „pracovať“ s dôkazmi a takto prípadne zahladzovať svoje
pochybenia, ktorých je v predmetnej trestnej veci neuveriteľné množstvo.».
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal
nález, ktorým vysloví porušenie ich základných práv zaručených v čl. 17, čl. 19 ods. 3,
čl. 20 ods. 1, čl. 22 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva zaručeného
v čl. 36 ods. 1 listiny a práv zaručených v čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru príkazom špeciálnej
prokuratúry č. k. VII/1 Gv 191/08-25 z 9. marca 2009 a postupom úradu boja proti korupcii
v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008, zruší príkaz špeciálnej prokuratúry
č. k. VII/1 Gv 191/08-25 z 9. marca 2009, uloží zákaz pokračovať v porušovaní označených
základných práv zaručených v ústave a listine a práv zaručených v dohovore, prikáže
obnoviť stav pred porušením označených práv a bezodkladne zničiť nezákonne získané
dôkazné prostriedky.
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:
za špeciálnu prokuratúru generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) listom č. k. VII/1 Gv 191/08-124 (resp. č. k. VII/1 Gv 191/08-122) z 30. marca
2010, úrad boja proti korupcii listom ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 z 23. apríla 2010
a právny zástupca sťažovateľov stanoviskom k uvedeným vyjadreniam generálneho
prokurátora a úradu boja proti korupcii z 24. júna 2010.
2.1 Generálny prokurátor vo svojom vyjadrení uviedol, že „V konaní vedenom pod
sp. zn. II. ÚS 96/2010... súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.“. Ďalej uviedol:
„Trestný poriadok v zásade umožňuje dve alternatívy postupu orgánov činných v
trestnom konaní pri získavaní počítačových údajov. Prvou je postup podľa § 90 Trestného
poriadku, t. j. príkaz prokurátora (v prípravnom konaní) osobe, v ktorej držbe alebo pod jej
kontrolou sa nachádzajú takéto údaje počítačové údaje, alebo poskytovateľovi takých
služieb, aby
a) také údaje uchovali a udržiavali v celistvosti,
b) umožnili vyhotovenie a ponechanie si kópie takých údajov,
c) znemožnili prístup k takým údajom,
d) také údaje odstránili z počítačového systému,
e) také údaje vydali na účely trestného konania.
Druhou možnosťou je postup, kedy sú nosiče počítačových údajov zaisťované ako
veci dôležité pre trestné konanie - § 91 Trestného poriadku, v rámci vykonávania úkonov,
napr. podľa § 101 Trestného poriadku a nasledujúcich (príkaz na prehliadku iných
priestorov a pozemkov). Následne sú z nosičov počítačových údajov získané počítačové
údaje.
V tomto konkrétnom prípade sa žiada uviesť, že príkaz prokurátora ÚŠP GP SR
sp. zn. VII/1 Gv 191/08-25 zo dňa 9. 3. 2009 neobsahuje čas po ktorý bude uchovávanie
údajov vykonávané (§ 90 ods. 2 Trestného poriadku). Tento príkaz však bol, ako už bolo
uvedené vyššie, vydaný podľa § 90 ods. 1 písm. a), písm. b) [pozn. správne má byť § 90
ods. 1 písm. b) a e)] Trestného poriadku a znel na umožnenie vyhotovovania a ponechania
si kópie takých údajov a vydanie údajov na účely trestného konania.
Uvedenie času v príkaze podľa § 90 odsek 1 Trestného poriadku sa vyžaduje len
v prípade vydania príkazu podľa § 90 odsek 1 písm. a) Trestného poriadku, t. j. príkazu na
uchovanie a udržanie počítačových údajov v celistvosti, čo výslovne vyplýva z § 90 odsek 2
Trestného poriadku. Z uvedeného je zrejmé, že príkaz prokurátora ÚŠP GP SR sp. zn. VII/1
Gv 191/08-25 zo dňa 9. 3. 2009 obsahoval všetky náležitosti, ktoré Trestný poriadok
vyžaduje. Je nelogické, aby príkaz podľa § 90 odsek 1 písm. b), písm. e) Trestného poriadku
obsahoval dobu uchovávania počítačových údajov, keď príkaz znel na umožnenie
vyhotovenia a ponechania si kópie takých údajov a na vydanie údajov na účely trestného
konania.
Odhliadnuc od vyššie uvedeného, treba uviesť, že napriek tomu, že sa vyšetrovateľ
pri výkone prehliadky nebytových priestorov a pozemkov preukázal príkazom prokurátora
ÚŠP GP SR sp. zn. VII/1 Gv 191/08-25 zo dňa 9. 3. 2009, tento príkaz ani realizovaný
nebol, pretože k vyhotovovaniu a ponechaniu si kópie počítačových údajov, resp. k vydaniu
počítačových údajov (už konkrétnych) by muselo dôjsť priamo na mieste prehliadky
nebytových priestorov a pozemkov s tým, že nosiče počítačových údajov by zostali v držbe a
pod kontrolou osoby, u ktorej sa nachádzajú. Vyšetrovateľ v tomto prípade postupoval tak,
že zaistil nosič počítačových údajov ako vec dôležitú pre trestné konanie.
Pre úplnosť sa žiada uviesť, že nemožno považovať za nedovolené porušenie
povinnosti mlčanlivosti skutočnosť, že nosiče informácií obsahujú aj údaje, ktoré sú pre
prebiehajúce trestné konanie nepodstatné alebo nepoužiteľné. Údaje, na ktoré sa vzťahuje
zákaz mlčanlivosti, sú len vedľajším produktom prehliadky, ktorému nebolo možné zabrániť.
Nejedná sa preto o zámerné získavanie údajov chránených povinnosťou mlčanlivosti
spôsobom, ktorý by bol v rozpore s predpismi upravujúcimi prelomenie povinnosti
mlčanlivosti. Nie je totiž možné v čase prehliadky, a to ani v prípade vyhotovenia kópii
počítačových údajov, oddeliť informácie dôležité pre trestné konanie na nosiči informácií
od informácií, ktoré sú chránené uloženou povinnosťou mlčanlivosti.
Vzhľadom na tieto skutočnosti je zrejmé, že v prípade sťažovateľov nedošlo
k porušeniu ich práv. Obmedzenie ich práv bol vykonané v súlade s Trestným poriadkom.
Preskúmaním sťažnosti JUDr. J. T. a spoločnosti T., s.r.o. som nezistil, že by
príkazom prokurátora ÚŠP GP SR sp. zn. VII/1 Gv 191/08-25 zo dňa 9. 3. 2009 došlo k
porušeniu ich práv. K obmedzeniu ich práv došlo v súlade s Trestným poriadkom a
zastávam názor, že sťažnosť nie je opodstatnená.“
2.2 Úrad boja proti korupcii vo svojom vyjadrení z 23. apríla 2010 uviedol:
„Vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja
proti korupcii Bratislava začal dňa 28. novembra 2008... trestné stíhanie za prečin
podplácania podľa § 333 odsek 1, odsek 2, písmeno b) Trestného zákona a za zločin
prijímania úplatku podľa § 329 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona...
Dňa 20. 01. 2009 vyšetrovateľ... začal trestné stíhanie za obzvlášť závažný zločin
skrátenia dane a poistného podľa § 276 odsek 1, odsek 4 Trestného zákona v štádiu
prípravy podľa § 13 odsek 1 Trestného zákona a za zločin podvodného úpadku podľa § 227
odsek 1, odsek 4, písmeno a) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 odsek 1
Trestného zákona, na tom skutkovom základe ako je uvedené v predmetnom uznesení...
Dňa 10. 03. 2009 v čase o 09.20 hod. bolo prikročené na základe príkazu
prokurátora k prehliadke iných priestorov alebo pozemkov, ktorá bola vykonaná v spol. T.,
s. r. o., B., pri ktorej bol odňatý Hard disk B. ..., 1 ks šanón s označením C., a. s., počet
listov 1-254, 1 ks šanón s označením C., a. s., počet listov 1 120. Uvedenej prehliadky iných
priestorov a pozemkov sa zúčastnil JUDr. J. H., ktorý je zástupcom Slovenskej advokátskej
komory, so sídlom B. ako nezúčastnená osoba, na základe predchádzajúcej telefonickej
výzvy zo strany vyšetrovateľa PZ, nakoľko prehliadka iných priestorov a pozemkov mala
byť vykonávaná v advokátskej kancelárii. Počas úkonu zo strany JUDr. J. T. ani JUDr. J.
H. nebola vznesená žiadna námietka, čo potvrdili aj svojím podpisom na zápisnicu o
prehliadke iných priestorov a pozemkov. Na záver úkonu JUDr. J. H. uviedol, že žiada, aby
z disku zaisteného pri prehliadke neboli robené žiadne kópie a ani vydávané iným osobám v
záujme ochrany klientov JUDr. T. ako aj zachovania povinnosti mlčanlivosti podľa zákona
o advokácii.
Dňa 10. 03. 2009 v čase o 12.30 hod. bol vyšetrovateľom PZ podľa § 85 ods. 1
Trestného poriadku zadržaný podozrivý - JUDr. J. T.,... z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1
písm. b), c) Trestného poriadku, nakoľko bol podozrivý z prečinu podplácania podľa § 333
ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a zločinu podvodného úpadku podľa § 227 ods. 1,
ods. 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona.
Dňa 10. 03. 2009 v čase o 14. 30 hod. bol vykonaný výsluch zadržaného podozrivého
- JUDr. J. T.
Dňa 10. 03. 2009 v čase o 15.00 hod. bol zadržaný - podozrivý JUDr. J. T.
odovzdaný na umiestnenie do cely policajného zaistenia.
Dňa 12. 03. 2009 v čase o 10.50 hod. podľa § 85 ods. 4 Trestného poriadku bol
zadržaný - podozrivý JUDr. J. T. prepustený na slobodu, vyšetrovateľom PZ.
V predmetnej trestnej veci prebieha naďalej vyšetrovanie.
Na záver uvádzame, že súhlasíme, s tým, aby... ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania o prijatej sťažnosti, nakoľko od ústneho pojednávania nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.“
2.3 Právny zástupca sťažovateľov vo svojom stanovisku k vyjadreniam generálneho
prokurátora a úradu boja proti korupcii uviedol:
«Dňa 10. 03. 2009 o 09:20 hod. sa príslušníci orgánov činných v trestnom konaní...
dostavili do sídla advokátskej kancelárie obchodnej spoločnosti T., s. r. o. ... Od tohto
momentu zostal jeden z príslušníkov OČTK stáť pri vstupných vchodových dverách do
advokátskej kancelárie, čím bolo znemožnené fyzickým osobám do advokátskej kancelárie
vstúpiť, resp. ju opustiť. Príslušníci OČTK však dali môjmu klientovi na vedomie
skutočnosť, že ho zadržiavajú, až neskôr. S poukazom na uvedené, preto zastávam názor, že
klient bol v jeho osobnej slobode obmedzený už od času 09:20 hod. Na túto skutočnosť
poukazujem aj preto, lebo mám za to, že zo strany príslušných príslušníkov OČTK došlo
k prekročeniu maximálne povolenej dĺžky zadržania. Mandantovi bola totiž obmedzená
osobná sloboda dňa 10. 03. 2009 o 09:20 hod, pričom prepustený bol dňa 12. 03. 2009
o 11:00 hod.. Počas doby zadržania môjho klienta, klientovi nikto z príslušníkov OČTK
neoznámil, či inak nepreukázal na základe akých skutočností je založené dôvodné
podozrenie voči jeho osobe... Ako významné sa mi javí taktiež v tejto myšlienkovej konotácii
poukázať na skutočnosť, že obsah samotných skutkových viet bol formulovaný až
neuveriteľne extenzívne a obsah týchto viet podľa môjho názoru nespĺňali dôvody pre
začatie trestného stíhania voči osobe môjho mandanta v údajnej predmetnej veci...
Môjmu mandantovi bolo zo strany príslušníkov OČTK len povedané, že ho
upodozrievajú zo 1 - 3 skutkov (úplatok - poskytnutie či sľúbenie) a zo skutku (podvodný
úpadok)... Ako advokát nevidím, žiaden právne relevantný dôvod pre ktorý môj mandant byt
dôvodne podozrivý. Skôr to celé môže indikovať isté snahy o za zatiahnutie klienta medzi
skupinku podozrivých, aby sa OČTK mohli fyzicky dostať k obsahu úplne iných dokumentov,
resp. databáz, ktoré majú v zmysle zákona o advokácii privilegovanú povahu a môj
mandant ako advokát je viazaný ex lege povinnosťou mlčanlivosti.
Ak odhliadneme od skutočnosti, že podvodný úpadok sa zo strany klienta nestal,
poukazujem na skutočnosť, že môj mandant v tejto skutkovej podstate ust. § 227 Trestného
zákona... nespĺňa ani spôsobilosť subjektu (nakoľko sa tam malo jednať, podľa kvalifikácie
OČTK len, o prípravu, tak spoluúčasť na takomto trestnom čine neprichádza do úvahy). Aj
táto skutočnosť (tvrdenie príslušníkov OČTK, že klient je podozrivý z takéhoto trestného
činu v štádiu prípravy), podľa môjho názoru nasvedčuje tomu, že príslušníci OČTK sa
snažili, bez toho aby ich konanie malo oporu v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky... zahrnúť aj môjho mandanta ako advokáta, hoci právne iba ako advokát, nemôže
spĺňať príslušné znaky tejto skutkovej podstaty trestného činu.
Nemôžem súhlasiť tvrdením OČTK, že klient bol zadržaný len po zákonnú lehotu (48
hodín), nakoľko mandantovi bola jeho osobná sloboda obmedzená viac ako je táto zákonná
lehota 50 hodín. Hoci príslušníci OČTK vedeli o skutočnosti, že mandanta ako zadržaného
nemôžu vypočuť a následne vzniesť voči jeho osobe obvinenie, intuitívne to evokuje otázku,
aký vlastne bol skutočný dôvod, prečo ho zadržiavali naďalej, keďže nejestvovala ani
možnosť jeho osobu odovzdať spolu so spisovým materiálom príslušnému prokurátorovi,
ktorý by mohol podať príslušnému sudcovi návrh na vzatie jeho osoby do väzby...
S poukazom na vyššie uvedené, som toho názoru, že v predmetnej právnej veci môjho
mandanta OČTK nepostupovali tak, aby čo najmenej zasahovali do základných práv a
slobôd a pri výkone procesných úkonov zaobchádzali s osobami zúčastnenými na úkone tak,
ako to vyžaduje účel trestného konania, rešpektujúc pritom dôstojnosť, humánnosť a úctu k
ľudským právam a slobodám...
Je v rozpore s objektívnou skutočnosťou, že by boli bývali príslušníci OČTK (resp.
obsah rozhodnutí OČTK) uložili môjmu mandantovi - fyzickej osobe JUDr. T. uložili nejaké
povinnosti, nakoľko tieto povinnosti boli uložené obchodnej spoločnosti T., s. r. o....
Som toho názoru, že pevný disk... by mohol byť považovaný za vec dôležitú pre
trestné konanie vtedy ak by došlo zo strany fyzickej osoby k fyzickému napadnutiu nejakej
osoby, boli by na tomto pevnom disku krvavé stopy a pod. Podľa obsahu príkazu
prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry GP SR, však príslušníci OČTK mohli zadržať
„výpočtovú techniku na ktorej sa pácha trestná činnosť“ Za pomoci výpočtovej techniky
môže páchať trstenú činnosť napr. tá fyzická osoba ktorá porušuje autorské práva, falšuje
alebo pozmeňuje menu, uchováva detskú pornografiu etc. Ale nie advokát vo veci skutkovej
podstaty trestného činu úplatkárstva, resp. podvodného úpadku - ktorý ako advokát z
hľadiska subjektu ani spáchať nemohol. Interpretáciu generálneho prokurátora považujem
za neprimerane extenzívnu, pričom nereflektuje predovšetkým samotné princípy (zásady) na
ktorých je trestné právo ako právne odvetvie právneho poriadku SR vybudované, princípy
ústavnosti a podporne tiež existujúcej judikatúry súdov Slovenskej republiky ako
európskych súdov.
S poukazom na skutkový priebeh v predmetnej veci a príslušné rozhodnutia OČTK,
nesúhlasím ani s tvrdením, že TP umožňuje postup OČTK zvoliť si dve alternatívy postupu
a ak by to aj bolo, tak potom s poukazom na zásadu primeranosti a zdržanlivosti (ust. § 2
ods. 2 ) sú OČTK ex lege povinné zvoliť taký postup, ktorý čo najmenej zasahuje do práv
a právom chránených osôb.
To či je, alebo nie je logické, aby príkaz podľa obsahu ust. § 90 písm. b), písm. e) TP
obsahoval dobu uchovávania počítačových údajov si netrúfam nijako hodnotiť..., trvám
však rigidne na tom a poukazujem na obsah ust. § 90 ods. 2 TP, že „v príkaze musí byť
ustanovený čas, po ktorý bude uchovávanie údajov vykonávané, tento čas môže byť až na 90
dní, a ak je potrebné ich uchovanie, musí byť vydaný nový príkaz.“...
Je v rozpore s objektívnou skutočnosťou, že počas úkonu OČTK pri prehliadke
advokátskej kancelárie nebola zo strany môjho mandanta JUDr. T. resp. nezúčastnenej
osoby JUDr. H. vznesená žiadna námietka. Veď napr. len v obsahu zápisnice obaja
namietajú, že na disku ako pamäťovom médiu sú uložené aj penzá iných údajov o klientoch
advokátskej kancelárie, ktoré s predmetnou vecou nemajú žiaden súvis... Vzhľadom na
privilegovanú povahu údajov, povinnosť mlčanlivosti, bolo zo strany klienta taktiež
odmietnuté tento disk príslušníkom OČTK vydať a tak príslušníci OČTK tento klientovi
odňali.
Ďalej poukazujem na skutočnosť, že pri svojom prvom právnom úkone, ktorý mal
mandant možnosť učiniť (podať sťažnosť voči uzneseniu o nariadení znaleckého
dokazovania), môj klient namietal o. i. aj spôsob akým mu bol disk odňatý, nezákonnosť
dôvodov, nezákonnosť postupu OČTK v predmetnej veci. Som rozhodne toho názoru, že v
zmysle ich obsahu tieto skutočnosti je rozhodne možné považovať za vznesenie námietok zo
strany môjho mandanta.
OTČK sa nepodarilo bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázať, na základe
akých dôvodov by mal byť môj mandant dôvodne podozrivý a nie len označený za
podozrivého... Som toho názoru, že pani kpt. B. ako vyšetrovateľke PZ sa nepodarilo
preukázať dôvodnosť údajných skutkových tvrdení, ktoré napokon vyústili k záveru, že sa
mal dopustiť vyššie uvedených trestných činov...
OČTK sa v predmetnej veci nijako nevyporiadali so skutočnosťou, že odňaté veci -
(počítač, presnejšie hardisk tohto počítača) obsahoval údaje ktoré podliehajú ex lege
povinnosti mlčanlivosti môjho klienta ako advokáta... V priamej príčinnej súvislosti s
konaním OČTK v predmetnej veci sa do dispozičnej sféry OČTK tak dostali údaje, ktoré v
žiadnom hľadisku nijako nesúviseli s predmetnou trestnou vecou a ktoré mali a majú
privilegovanú povahu a podliehajú zákonnej povinnosti mlčanlivosti. Sme toho názoru, že
týmto bolo zo strany OČTK porušené najmä právo na súkromie, právo listového tajomstva
môjho mandanta, ale súčasne tiež právo značného množstva tretích osôb. Poukazujem, tiež
na skutočnosť, že údaje nesúvisiace s predmetnou trestnou vecou, ktoré sa týkajú vzťahu
klient - advokát, si v kontexte trestného konania zachovávajú svoju privilegovanú a ex lege
chránenú povahu (§ 89 ods. 2 v spojení s ust. § 129 ods. 2 TP). Pre zásah do týchto práv, v
predmetnej trestnej veci chýba akákoľvek právna opora, či už v Príkaze prokurátora Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR, ale i v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky...
Súčasne týmto... oznamujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, že súhlasím s
tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania v predmetnej
veci.»
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci a o sťažnosti rozhodol na neverejnom zasadnutí.
II.
Zo sťažnosti, z jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa
vzťahujúceho vyšetrovacieho spisu úradu boja proti korupcii ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008
ústavný súd zistil tieto skutočnosti:
Uznesením vyšetrovateľky úradu boja proti korupcii vydaného pod ČVS: PPZ-
308/BPK-B-2008 z 28. novembra 2008 bolo podľa § 199 ods. 1 a 2 Trestného poriadku
začaté trestné stíhanie pre prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného
zákona a pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona, ktorých sa
mal dopustiť dovtedy neznámy páchateľ.
Následne vyšetrovateľka úradu boja proti korupcii uznesením vydaným pod
ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 z 20. januára 2009 začala podľa § 199 ods. 1 a 2 Trestného
poriadku trestné stíhanie dovtedy neznámeho páchateľa pre obzvlášť závažný zločin
skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 4 Trestného zákona v štádiu prípravy podľa
§ 13 ods. 1 Trestného zákona a pre zločin podvodného úpadku podľa § 227 ods. 1 a 4
písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona.
Špeciálna prokuratúra na základe návrhu vyšetrovateľa úradu boja proti korupcii
vydala 27. februára 2009 pod č. k. I GO-V-681-1/2009-3 podľa § 101 ods. 1 Trestného
poriadku príkaz na prehliadku iných priestorov a pozemkov (v sídle sťažovateľky)
s odôvodnením, že existuje „dôvodný predpoklad, že v kancelárskych priestoroch... sa
nachádzajú listinné dôkazy a výpočtová technika súvisiaca so spáchaním ekonomickej
trestnej činnosti, ako aj listiny preukazujúce korupčnú trestnú činnosť...“.
Dňa 9. marca 2009 špeciálna prokuratúra vydala pod č. k. VII/1 Gv 191/08-25 na
návrh vyšetrovateľa úradu boja proti korupcii príkaz podľa § 90 ods. 1 písm. b) a e)
Trestného poriadku, „aby spoločnosť T., s. r. o. so sídlom B. ..., na objasnenie skutočností
pre trestné konanie umožnila vyhotovenie a ponechanie si kópie počítačových údajov,
vrátane prevádzkových údajov, ktoré boli uložené prostredníctvom počítačového systému a
pamäťových médií a aby takého údaje vydala na účely trestného konania“. Súčasne podľa §
90 ods. 5 Trestného poriadku prokurátor špeciálnej prokuratúry poveril „vyhotovením kópie
vyšetrovateľa OBPK Bratislava ÚBPK PPZ za asistencie pracovníka oddelenia
kriminálnych analýz, ktorý disponuje potrebnými odbornými znalosťami za účelom
vyhotovenia požadovanej kópie údajov“. Náležitosť podľa § 90 ods. 2 Trestného poriadku,
t. j. ustanovenie času, po ktorý bude uchovávanie údajov vykonávané, príkaz neobsahoval.
Úrad boja proti korupcii 10. marca 2009 vykonal prehliadku iných priestorov v sídle
sťažovateľky, v rámci ktorej bolo odňaté počítačové vybavenie – pevný disk. Zo zápisnice
z tohto úkonu vyplýva, že sťažovatelia (pravdepodobne sťažovateľ) pred výkonom samotnej
prehliadky iných priestorov po poučení podľa ustanovenia § 104 Trestného poriadku
uviedli: „Ukážem Vám doklady od spoločnosti C. môžete si ich zobrať, avšak poukazujem
na § 89/2 TP podľa ktorého nie som oprávnený Vám ich vydať, nakoľko som viazaný
mlčanlivosťou podľa zákona o advokácii.“ Pri prehliadke, ako to vyplýva z obsahu
zápisnice, úrad boja proti korupcii odňal tieto veci: HARD DISK B. ... a dva zakladače s
označením C., a. s. K odňatiu počítačového vybavenia „HARD DISKU“ sťažovateľ uviedol:
„vzhľadom na povinnosť mlčanlivosti tento nemôžeme odovzdať. K odobratiu tohto disku
nemáme výhrady. Upozorňujeme, že obsahuje údaje týkajúce sa iných klientov, ktoré sa
netýkajú trestného stíhania a ktoré sú predmetom zákonnej mlčanlivosti. Žiadame o opatrné
zaobchádzanie s diskom a požadujeme, aby sme mohli byť prítomný pri jeho otváraní a
sťahovaní údajov.“ V závere úkonu prítomný zástupca Slovenskej advokátskej komory
JUDr. J. H. požiadal, „aby z disku zaisteného pri ohliadke neboli robené žiadne kópie a ani
vydávané iným osobám v záujme ochrany klientov JUDr. T. ako aj zachovania povinnosti
mlčanlivosti podľa zákona o advokácii“.
Toho istého dňa, t. j. 10. marca 2009, bol sťažovateľ úradom boja proti korupcii
podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku po predchádzajúcom „ústnom“ súhlase prokurátora
špeciálnej prokuratúry zadržaný ako podozrivý zo spáchania prečinu podplácania podľa
§ 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona a zločinu podvodného úpadku podľa § 227
ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona.
Zo „Zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby“ podpísanej
sťažovateľom vyplýva, že k zadržaniu jeho osoby došlo o 12.30 h z dôvodov uvedených
v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. O 14.30 h bol sťažovateľ vypočutý
v procesnom postavení zadržaný – podozrivý. Pri svojom výsluchu uviedol, že „mojim
klientom je akcionár spol. C. a veci vo vzťahu k tomuto klientovi vykonávam ako advokát,
mám zákonnú povinnosť zachovávať mlčanlivosť a preto v súčasnosti vo veci vypovedať
nemôžem. Po zbavení mlčanlivosti sa vyjadrí k veci. Čo sa týka popísaných skutkov v
uzneseniach vo vzťahu k podplácaniu, nemám o tom absolútne žiadnu informáciu. Takisto
aj čo sa týka skrátenia dane aj podvodného úpadku vo vzťahu k spol. C. Nie som si vedomý,
že by som sa mal dopustiť nejakej protiprávnej činnosti. Ako advokátovi je mi uložené konať
v rámci zákona.“. Výsluch bol ukončený o 14.45 h. Následne o 15.00 h bol sťažovateľ
„odovzdaný na umiestnenie od cely policajného zaistenia“.
Podľa § 85 ods. 4 Trestného poriadku bol sťažovateľ 12. marca 2009 prepustený na
slobodu (z cely policajného zaistenia bol prepustený o 10.50 h).
K vráteniu odňatej veci – počítačového vybavenia – sťažovateľom došlo uznesením
vyšetrovateľky úradu boja proti korupcii z 13. októbra 2009.
Uzneseniami vyšetrovateľky úradu boja proti korupcii vydanými pod ČVS: PPZ-
308/BPK-B-2008 z 1. a 12. marca 2010 bolo zastavené trestné stíhanie pre zločin skrátenia
dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 4 Trestného zákona a pre prečin podplácania podľa
§ 33 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona.
Uzneseniami špeciálnej prokuratúry vydanými pod č. k. VII/1 Gv 191/08-125
z 30. apríla 2010 a č. k. VII/1 Gv 191/08-126 z 30. apríla 2010 bolo zastavené trestné
stíhanie vedené úradom boja proti korupcii pod ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 pre zločin
podvodného úpadku podľa § 227 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy
podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona a pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno
zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď
oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu
alebo odovzdaná súdu.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok,. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných
písomností a ochrana osobných údajov sa zaručuje.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia
alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či príkazom špeciálnej
prokuratúry č. k. VII/1 Gv 191/08-25 z 9. marca 2009 a postupom úradu boja proti korupcii
v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 došlo k namietanému porušeniu
základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ústavy, základného práva na
ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo zneužitím údajov
o svojej osobe zaručeného v čl. 19 ods. 3 ústavy, základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na listové tajomstvo, tajomstvo
dopravovaných správ a iných písomností a ochranu osobných údajov zaručeného v čl. 22
ods. 1 ústavy, základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť
zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 8
ods. 1 a 2 dohovoru.
1. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17
V prvom rade ústavný súd konštatuje, že námietku možného porušenia tohto
základného práva z racionálnych a logických dôvodov skúmal len vo vzťahu k osobe
sťažovateľa, a to postupom úradu boja proti korupcii. Porušenie označeného základného
práva sťažovateľ odôvodnil predovšetkým prekročením maximálnej prípustnej lehoty
stanovenej čl. 17 ods. 3 ústavy na zadržanie podozrivého, ktorá predstavuje 48 hodín.
V ďalšom tvrdí, že mu žiadnym spôsobom nebolo „deklarované“, z akého protiprávneho
konania má byť podozrivý, že postup úradu boja proti korupcii bol účelový a nezákonný,
„keď pre neexistujúce dôvody zadržal osobnú slobodu sťažovateľa 1 na 50 hodín“ a «počas
celej doby... obmedzenia osobnej slobody... nebol OČTK vykonaný jediný vyšetrovací úkon
takže obmedzenie osobnej slobody... možno posudzovať ako „preventívne“ čo... nemá...
žiadnu oporu v právnom poriadku», a napokon je sťažovateľ presvedčený, že „bol v CPZ
držaný aj v čase, keď už bolo... nepochybné, že mu nemá byť aké obvinenie vznesené a teda
prokurátor nebude môcť podať návrh na vzatie do väzby“.
Sťažovateľ v sťažnosti nekonkretizoval, ktoré konkrétne ustanovenia čl. 17 ústavy
mali byť týmto postupom úradu boja proti korupcii porušené, avšak z obsahu sťažnosti a jej
formulácie ústavný súd usúdil, že relevantnými sú odseky 1, 2 a 3 čl. 17 ústavy.
Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky rešpektovania alebo porušenia základného práva zaručeného
v čl. 17 ústavy musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným
orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie
ústavnosti (III. ÚS 48/00). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom
poriadku je integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody. Jej
nerešpektovanie môže byť v konkrétnych okolnostiach porušením ňou zaručeného práva na
osobnú slobodu (II. ÚS 55/98, II. ÚS 315/06). Ústavné záruky osobnej slobody jednotlivca
sa však nevyčerpávajú len odkazom na zákonnú úpravu (II. ÚS 55/98). Každé pozbavenie
slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným
zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody,
musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli
(I. ÚS 165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07).
Ako vyplýva zo sťažnosti, z jej príloh a vyžiadaného vyšetrovacieho spisu,
vyšetrovateľka úradu boja proti korupcii uznesením z 28. novembra 2008 začala trestné
stíhanie pre prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona a za zločin
prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Neskôr uznesením
z 20. januára 2009 začala trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin skrátenia dane
a poistného podľa § 276 ods. 1 a 4 Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1
Trestného zákona a pre zločin podvodného úpadku podľa § 227 ods. 1 a 4 písm. a)
Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona.
V súvislosti s touto trestnou činnosťou, pre ktorú bolo vyšetrovateľkou úradu boja
proti korupcii začaté trestné stíhanie, bol sťažovateľ podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku
úradom boja proti korupcii 10. marca 2009 o 12.30 h po prechádzajúcom súhlase
prokurátora špeciálnej prokuratúry zadržaný ako podozrivý z dôvodov uvedených v § 71
ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.
Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,
ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné
stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok
spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná
obava, že...
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku osobu podozrivú zo spáchania trestného činu
môže policajt zadržať, ak je tu niektorý z dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 alebo ak ide
o podozrivú osobu podľa § 204 ods. 1, aj keď proti nej doteraz nebolo vznesené obvinenie.
Na zadržanie je potrebný predchádzajúci súhlas prokurátora...
Podľa § 85 ods. 4 Trestného poriadku policajt, ktorý zadržanie vykonal..., takú osobu
bezodkladne oboznámi s dôvodmi zadržania a vypočuje ju; v prípade, že podozrenie nebude
naďalej dôvodné alebo dôvody zadržania z inej príčiny odpadnú, prepustí ju písomným
opatrením ihneď na slobodu. Ak zadržanú osobu neprepustí na slobodu, vznesie jej
obvinenie a vypočuje ju. Po jej výsluchu odovzdá spis prokurátorovi, aby ten mohol
prípadne podať návrh na vzatie do väzby alebo na postup podľa § 204 ods. 1. Policajt alebo
prokurátor postupujú pri tom tak, aby zadržanú osobu bolo možné odovzdať súdu najneskôr
do 48 hodín od jej zadržania..., inak musí byť zadržaná osoba prepustená na slobodu
písomným príkazom prokurátora s primeraným odôvodnením.
Najzávažnejším procesným zásahom do práv podozrivého je zásah do jeho osobnej
slobody, preto ústavná úprava vyžaduje, aby sa obmedzenie osobnej slobody udialo v súlade
s konaním ustanoveným zákonom (Trestný poriadok) a v súlade s konaním ním
predpísaným. Každé opatrenie zbavujúce slobody musí pochádzať od oprávneného orgánu,
musí byť vykonané takým orgánom a nesmie mať svojvoľnú povahu. Okrem tohto
základného predpokladu musí existovať ešte ďalší významný a dostatočný dôvod
ustanovený v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku. V neposlednom rade
pozbavenie osobnej slobody smie trvať iba nevyhnutný čas a rozhodne nesmie prekročiť
zákonom (resp. ústavou) ustanovenú lehotu.
Sťažovateľ predovšetkým namieta, že k obmedzeniu jeho osobnej slobody došlo
súčasne so začiatkom vykonávania prehliadky iných priestorov, t. j. 10. marca 2009
o 9.20 h, a na slobodu bol prepustený 12. marca 2009 o „cca 11.00 h.“. Z tohto vyvodzuje,
že úradom boja proti korupcii bola prekročená tak zákonom (§ 85 ods. 4 Trestného
poriadku), ako aj ústavou (čl. 17 ods. 3 ústavy) ustanovená lehota 48 hodín, po ktorú mohlo
zadržanie „policajtom“ trvať.
Ako už bolo uvedené zo zápisnice o zadržaní sťažovateľa ako podozrivého, a ktorú
sťažovateľ podpísal, k jeho zadržaniu došlo o 12.30 h, pritom žiadnym spôsobom
pravdivosť tohto údaju uvedeného v zápisnici nikdy nespochybnil. Ani v sťažnosti pred
ústavným súdom netvrdí, že by hodina, ktorá je uvedená v zápisnici ako hodina jeho
zadržania, bola nesprávne uvedená. Preto nemožno akceptovať sťažovateľovu námietku
o prekročení maximálnej 48-hodinovej lehoty stanovenej na zadržanie podozrivého, a zvlášť
nie bez toho, aby túto skutočnosť namietal pred orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré
boli oprávnenými na riešenie tejto otázky.
Ústavný súd neakceptoval ani tvrdenie o „faktickom“ obmedzení osobnej slobody
sťažovateľa pri začatí výkonu prehliadky iných priestorov o 9.20 h, pretože sa prikláňa
k názoru, že účasť na vyšetrovacom úkone (jeho strpenie), ktorým bola prehliadka iných
priestorov, z hľadiska svojej intenzity nebola spôsobilá najmä s prihliadnutím na dĺžku
trvania, jej povahu a spôsob výkonu zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na osobnú
slobodu. Rozhodne nemožno považovať účasť na vyšetrovacom úkone za „obmedzenie
osobnej slobody“ a v ústavnoprávnom zmysle za zásah do osobnej slobody. Navyše ani
z vyšetrovacieho spisu nevyplýva, že by sťažovateľ akýmkoľvek spôsobom chcel opustiť
priestory, ktoré boli predmetom ohliadky, a zároveň, že by mu to kýmkoľvek nebolo
umožnené.
Z týchto dôvodov ústavný súd nemohol konštatovať porušenie základného práva
na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 3 ústavy, a preto sťažnosti v tejto časti
nevyhovel.
K ďalším námietkam týkajúcim sa absencie dôvodov obmedzenia osobnej slobody,
resp. zadržania a nevykonania procesných úkonov v čase zadržania sťažovateľa, ako aj
k tvrdeniu, že bol zadržiavaný aj napriek tomu, že „bolo absolútne nepochybné, že mu nemá
byť aké obvinenie vznesené a teda prokurátor nebude môcť podať návrh na vzatie do
väzby“, ústavný súd uvádza, že pri zadržaní nemusí byť stupeň dôvodnosti podozrenia taký
vysoký, ako sa vyžaduje pre obvinenie, a potom na obžalobu, a zákonodarca ani
nepredpokladá, že orgány činné v trestnom konaní už v dobe zadržania podozrivého
zhromaždili dostatočné dôkazy na obvinenie. Účelom výsluchu počas zadržania podľa
ustanovenia § 85 ods. 1 Trestného poriadku je doplniť vyšetrovanie a potvrdiť, alebo
vyvrátiť konkrétne podozrenie, na ktorom bolo zadržanie založené. Na zadržanie
podozrivého postačuje, že subjekt vykazuje dôvodné podozrenie, že spáchal konkrétny
trestný čin, ktorý sa vyšetruje (postačuje tiež, že je začaté trestné stíhanie vo veci) a existuje
niektorý z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 Trestného poriadku. Posúdenie splnenia týchto
podmienok prináleží orgánom činným v trestnom konaní.
Ústavný súd preto po preskúmaní všetkých okolností veci dospel k záveru, že úrad
boja proti korupcii v označenom konaní postupoval legitímne a nevyplýva z neho také
posúdenie zistených skutkových a právnych okolností, ktoré by svedčilo o ich svojvoľnom
hodnotení a o takom výklade a aplikácii príslušných ustanovení Trestného zákona
a Trestného poriadku, ktorý by bol z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľný.
Napokon k námietke sťažovateľa, že mu orgány činné v trestnom konaní žiadnym
spôsobom „nedeklarovali“, z akého protiprávneho konania má byť podozrivý, ústavný súd
podotýka, že na strane 2 zápisnice o výsluchu sťažovateľa ako zadržaného – podozrivého
z 10. marca 2009 je uvedené: „Vyšetrovateľ ma oboznámil s predmetom výsluchu tak, že mi
predložil uznesenia o začatí trestného stíhania z 20. 1. 2009 a 28. 11. 2008, kde sú popísané
skutky, týkajúce sa prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 TZ a zločinu
podvodného úpadku podľa § 227 ods. 1, ods. 4 písm. a) TZ v štádiu prípravy podľa § 13
ods. 1 TZ s tým, že mám právo sa k týmto skutkom vyjadriť.“ Uvedenú zápisnicu sťažovateľ
na príslušnej strane podpísal bez toho, aby pri jeho podpise alebo v samotnej zápisnici bola
zmienka o nesúhlasnom znení zápisnice so skutočným priebehom úkonu. Za týchto
okolností ústavnému súdu, aj s prihliadnutím na znenie sťažovateľovi predložených
uznesení o začatí trestného stíhania, neostávalo iné, ako argumentáciu sťažovateľa v tejto
časti neakceptovať.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd postup úradu boja proti korupcii nepovažuje za
nezlučiteľný s čl. 17 ústavy, a preto sťažnosti sťažovateľa v tejto časti nevyhovel.
Pokiaľ ide o námietku nezákonného postupu úradu boja proti korupcii spočívajúceho
v ignorovaní zákazu výsluchu sťažovateľa z dôvodu jeho vystupovania v dotknutej veci ako
advokáta a porušení povinnosti vyšetrovateľkou úradu boja proti korupcii tým, že listy
vyšetrovacieho spisu neboli očíslované, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ s týmito
skutočnosťami nespojil žiadne tvrdenie o porušení jeho konkrétnych základných práv alebo
slobôd. V konečnom dôsledku povinnosť zachovávať mlčanlivosť sťažovateľa nijakým
spôsobom porušená nebola, čo možno konštatovať aj vzhľadom na znenie zápisnice o jeho
výsluchu, pri ktorom sťažovateľ vo veci nevypovedal vo vzťahu k svojim klientom.
S prihliadnutím na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľa ani v tejto časti
nevyhovel.
2. K namietanému porušeniu základného práva na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo zneužitím údajov o svojej osobe zaručeného
v čl. 19 ods. 3 ústavy, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy,
základného práva na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností
a ochranu osobných údajov zaručeného v čl. 22 ods. 1 ústavy, základného práva podnikať
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru
Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných
písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Sťažovatelia namietali porušovanie svojho základného práva zaručujúceho ochranu
osobných údajov a ochranu pred ich neoprávneným zhromažďovaním. Táto je súčasťou
širšej kategórie, ktorou je ochrana súkromia. Ochrana súkromia je zakotvená vo viacerých
ustanoveniach ústavy, naproti tomu ochrana práva na súkromie je v dohovore sústredená
v čl. 8. Ústavný súd už v minulosti viackrát judikoval, že základné práva obsiahnuté
v ústave vykladá v intenciách dohovoru, teda v intenciách judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“). Tak je to aj v súvislosti s danou problematikou.
Pri posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromie ESĽP uplatňuje mechanizmus
postupnosti skúmania niekoľkých hľadísk. V prvom rade skúma, či daný skutkový stav
možno ratione materiae považovať za súčasť práva na súkromie, a následne pristúpi
k posúdeniu kritéria legality zásahu, jeho legitímnosti a proporcionality.
A. Vychádzajúc z úpravy dohovoru a jeho dodatkov možno v zásade právo na
súkromie rozdeliť na dve oblasti, a to právo na súkromný život a právo na rodinný život.
Podľa obsahového zamerania judikatúry ESĽP možno potom právo na súkromný život
vymedziť ako
a) zákaz zhromažďovania a úschovy osobných údajov,
b) práva spojené s menšinovou sexuálnou orientáciou,
c) ochranu obydlia a domovú slobodu a
d) ochranu korešpondencie a tajomstva dopravovaných správ.
B. Legalita zásahu štátu do práva na súkromie znamená, že zásah je možný len na
základe zákona, resp. platného právneho predpisu, pričom pri posudzovaní splnenia tejto
podmienky sa vychádza z toho, či bola rešpektovaná dostupnosť (verejné publikovanie
právneho predpisu) a predvídateľnosť zákona. V rámci podmienky predvídateľnosti zákona
judikatúra ESĽP zdôrazňuje potrebu konkretizovania prostriedkov, ktorými štát disponuje
pri zasahovaní do práv chránených čl. 8 dohovoru, teda kladie dôraz na kvalitu relevantnej
právnej úpravy. V rozhodnutí Sallinen c. Fínsko z 27. decembra 2005 ESĽP vyslovil záver,
že vnútroštátne právo musí poskytovať jednotlivcovi ochranu proti arbitrárnemu zásahu do
jeho práv zaručených čl. 8 dohovoru, preto musí dostatočne jasne v pojmoch poskytovať
občanovi náležitú indikáciu podľa okolností a podmienok, za akých je verejná autorita
zmocnená k zásahom do jeho práva na súkromie. Z uvedeného vyplýva, že aj zásah, ktorý
má svoj základ v právnej norme, môže za určitých okolností v konkrétnom prípade
znamenať porušenie práv garantovaných dohovorom, resp. ústavou (pozri I. ÚS 117/07).
C. Podmienka legitímnosti vyžaduje, aby opatrenie umožňujúce zásah štátu do práva
na súkromie zodpovedalo cieľu odôvodňujúcemu jeho legitimitu, ktorým môžu byť len
záujmy výslovne špecifikované dohovorom, a síce záujem štátu (z dôvodu ochrany národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojov a zločinnosti), záujem
spoločnosti (z dôvodu ochrany zdravia alebo morálky, zabezpečenia hospodárskeho
blahobytu krajiny) a záujem jednotlivcov (z dôvodu ochrany ich práv s slobôd).
D. Kritérium proporcionality zásahu znamená dodržanie rovnováhy vo vzťahu medzi
právom jednotlivca na súkromie a výberom prostriedkov, ktorými štát disponuje pri plnení
legitímneho cieľa. Pri ich výbere je limitovaný tým, že zásah do práva na súkromie je
možný len vtedy, keď je to nevyhnutné, a vykonať ho možno len v duchu požiadaviek
kladených na demokratickú spoločnosť. V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval, že
zásah do základného práva alebo slobody musí zodpovedať naliehavej spoločenskej potrebe
a musí byť primeraný sledovanému legitímnemu cieľu a zároveň pri určovaní rozsahu
obmedzenia je dôležité zohľadniť aj podstatu práva, ktoré sa má obmedziť (pozri
V rozhodnutí Peck c. Spojené kráľovstvo z 28. januára 2003 ESĽP v záujme
rešpektovania princípu proporcionality zdôraznil potrebu selektovať z viacerých dostupných
možností na dosiahnutie cieľa možnosť primeranú zaručujúcu potrebnú rovnováhu medzi
právom jednotlivca na súkromie a záujmami štátu.
Aj pri posúdení sťažnosti sťažovateľov postupoval ústavný súd v intenciách
judikatúry ESĽP:
1. V prvom rade preskúmal časť sťažnosti obsahujúcu námietku porušenia
označených základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru príkazom
prokurátora č. k. VII/1 Gv 191/08-25 z 9. marca 2009.
1.A Európsky súd pre ľudské práva už mnohokrát konštatoval, že „súkromný
život“ je široký pojem nevhodný na vyčerpávajúcu definíciu (napr. Peck c. Spojené
kráľovstvo z 28. januára 2003), a vo vzťahu k predmetnému pojmu vyhlásil: „Bolo by príliš
obmedzujúce ohraničiť pojem na vnútorný kruh, v ktorom jednotlivec môže žiť svoj osobný
život podľa vlastného výberu, a úplne z neho vylúčiť vonkajší svet mimo tohto kruhu.
Rešpektovanie súkromného života musí tiež zahŕňať určitý stupeň práva vytvoriť a rozvíjať
vzťahy s ostatnými ľudskými bytosťami. Navyše sa zdá, že niet dôvodu na princíp, prečo
toto chápanie pojmu súkromný život by sa malo prijať na vylúčenie činnosti odbornej alebo
obchodnej povahy, keďže počas svojho pracovného života má väčšina ľudí významnú, ak
nie najväčšiu možnosť rozvíjať vzťahy s okolitým svetom. Tento pohľad podporuje
skutočnosť, že nie je vždy možné jasne rozlíšiť, ktoré činnosti jednotlivca sú súčasťou ich
profesionálneho alebo obchodného života a ktoré nie. Osobitne, v prípade osoby
vykonávajúcej slobodné povolanie, jeho práca v tomto kontexte môže tvoriť súčasť jeho
života do takej miery, že sa stáva nemožným vedieť, v akom postavení v danom momente
koná.“ (Niemietz c. Nemecko z 16. decembra 1992).
Rozšírenie aplikovateľnosti práva na súkromie v zmysle čl. 8 dohovoru aj na
profesionálne aktivity a obchodnú činnosť potvrdili aj ďalšie rozhodnutia ESĽP, napr. vo
veci Klass a ostatní c. Spolková republika Nemecko zo 6. septembra 1978, kde ESĽP
konštatoval, že aktivita profesionálnej povahy môže spadať pod pojem „súkromný život“
a „korešpondencia“.
Judikatúra ESĽP výslovne potvrdila aplikovateľnosť čl. 8 dohovoru aj na
„korešpondenciu s advokátom“, teda korešpondenciu profesnej povahy (napr.
Schönenberger a Durmaz c. Švajčiarsko z 20. júna 1988, Campbell c. Spojené kráľovstvo
z 25. marca 1992).
Opierajúc sa o judikatúru ESĽP treba realizáciu inštitútu uchovania a vydania
počítačových údajov podľa ustanovení § 90 Trestného poriadku v okolnostiach prípadu
sťažovateľov (pamäťové médium obsahovalo údaje týkajúce sa profesnej činnosti
sťažovateľa ako advokáta a sťažovateľky ako spoločnosti poskytujúcej právne služby)
považovať za zásah do ich práva na súkromie (sťažovateľ) a zásah do ich práv na ochranu
korešpondencie a iných písomností (oboch sťažovateľov) tak podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22
ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 8 dohovoru.
1.B Zmysel zákonnej požiadavky predchádzajúceho príkazu prokurátora na
použitie inštitútu uchovania a vydania počítačových údajov podľa ustanovení § 90
Trestného poriadku treba vidieť v tom, že jeho úlohou pri rozhodovaní o realizácii tohto
prostriedku je posúdiť, či jeho použitie, ktoré požaduje zložka výkonnej moci, je
v medziach ústavy a je zároveň konformné s požiadavkami dohovoru zakotvujúceho tzv.
negatívnu povinnosť štátu spočívajúcu v obmedzení zásahov verejnej moci do súkromného
života jednotlivcov.
Ustanovenie § 90 Trestného poriadku znie:
1. Ak je na objasnenie skutočností závažných pre trestné konanie nevyhnutné
uchovanie uložených počítačových údajov vrátane prevádzkových údajov, ktoré boli
uložené prostredníctvom počítačového systému, môže predseda senátu a pred začatím
trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátor vydať príkaz, ktorý musí byť
odôvodnený aj skutkovými okolnosťami, osobe, v ktorej držbe alebo pod jej kontrolou sa
nachádzajú také údaje, alebo poskytovateľovi takých služieb, aby
a) také údaje uchovali a udržiavali v celistvosti,
b) umožnili vyhotovenie a ponechanie si kópie takých údajov,
c) znemožnili prístup k takým údajom,
d) také údaje odstránili z počítačového systému,
e) také údaje vydali na účely trestného konania.
2. V príkaze podľa odseku 1 musí byť ustanovený čas, po ktorý bude uchovávanie
údajov vykonávané, tento čas môže byť až na 90 dní, a ak je potrebné ich opätovné
uchovanie, musí byť vydaný nový príkaz.
3. Ak uchovávanie počítačových údajov vrátane prevádzkových údajov na účely
trestného konania už nie je potrebné, vydá predseda senátu a pred začatím trestného stíhania
alebo v prípravnom konaní prokurátor bez meškania príkaz na zrušenie uchovávania týchto
údajov.
4. Príkaz podľa odsekov 1 až 3 sa doručí osobe, v ktorej držbe alebo pod jej
kontrolou sa nachádzajú také údaje, alebo poskytovateľovi takých služieb, ktorým sa môže
uložiť povinnosť zachovať v tajnosti opatrenia uvedené v príkaze.
5. Osoba, v ktorej držbe alebo pod jej kontrolou sa nachádzajú počítačové údaje,
vydá tieto údaje, alebo poskytovateľ služieb vydá informácie týkajúce sa týchto služieb,
ktoré sú v jeho držbe alebo pod jeho kontrolou, tomu, kto vydal príkaz podľa odseku 1.
Z hľadiska legality zásahu treba konštatovať, že prokurátor konal a rozhodoval na
základe platnej a účinnej právnej normy, ktorá vydanie príkazu umožňovala, právny základ
pre vydanie príkazu teda existoval. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, v ktorej
zdôrazňovali, že v počítačovom vybavení sa nachádzali údaje o klientoch advokátskej
kancelárie, poukazujúc na obsah ustanovenia § 89 ods. 2 v spojení s ustanovením § 129
ods. 2 Trestného poriadku, teda na zákaz výsluchu v súvislosti s povinnosťou mlčanlivosti
advokáta, a teda na výnimku z povinnosti vydať vec, keď ide o takú vec, ktorej obsah sa
týka okolnosti, o ktorej platí zákaz výsluchu, upriamuje ústavný súd pozornosť (nad rámec)
na znenie ustanovenia § 129 ods. 3 Trestného poriadku. Podľa tohto ustanovenia sa zákaz
výsluchu nevzťahuje na svedeckú povinnosť týkajúcu sa trestného činu, ktorý má svedok
povinnosť prekaziť podľa Trestného zákona (§ 341 Trestného zákona). Podľa tohto
ustanovenia je povinnosť prekaziť trestný čin uložená okrem iných prípadov aj v prípade
niektorého z trestných činov korupcie uvedených v treťom diele ôsmej hlavy osobitnej časti
Trestného zákona. Trestné konanie, v ktorom bol príkaz prokurátora vydaný, sa týka aj
trestného činu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona uvedeného
v treťom diele ôsmej hlavy jeho osobitnej časti, preto v ňom výnimka z povinnosti vydania
veci neplatila. Predovšetkým však treba zdôrazniť, že inštitút uchovania a vydania
počítačových údajov obsiahnutý v § 90 Trestného poriadku právnu úpravu týkajúcu sa
prípadov súvisiacich s povinnosťou mlčanlivosti vôbec neobsahuje. V prípade skopírovania
údajov uložených na pamäťovom médiu užívanom sťažovateľmi v rámci ich profesnej
činnosti považovanej judikatúrou ESĽP za súčasť súkromného života išlo o zásah do
súkromnej sféry jednotlivca, ktorý opodstatňuje jeho právo na preskúmanie dôvodnosti a
zákonnosti zásahu, čo zvýrazňuje aj tá skutočnosť, že voči jeho vydaniu nemôže dotknutý
subjekt uplatniť opravný prostriedok. V prípade sťažovateľov ochrana zo strany trestného
súdu neprichádzala do úvahy, pretože neboli stranou vo vedenom trestnom konaní (obdobne
III. ÚS 80/08). Samotná právna úprava (§ 90 ods. 1 Trestného poriadku) vyžaduje, aby bol
príkaz odôvodnený aj skutkovými okolnosťami. Preskúmateľnosť dôvodnosti vydania
príkazu podľa § 90 Trestného poriadku si vyžaduje relevantnú a dostatočne špecifickú
argumentáciu, ktorá poskytuje vysvetlenie, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom
ustanovené podmienky na tento zásah do súkromia. Bez náležitého odôvodnenia
opierajúceho sa o konkrétne skutočnosti je dané rozhodnutie nepreskúmateľné, a tým aj
svojvoľné.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo
účastníka konania, ako aj iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie, ktorého dôvody
sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon
spravodlivosti nebude arbitrárny (I. ÚS 117/07). Je postačujúce, ak odôvodnenie dá
odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, a dostatočne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých detailov veci
(I. ÚS 241/07). Obsah odôvodnenia príkazu prokurátora č. k. VII/1 Gv 191/08-25 z 9. marca
2009 ústavný súd považuje za nedostatočný a formálny, pretože sťažovateľom
(sťažovateľke, ktorej bol príkaz adresovaný, a sťažovateľovi ako konateľovi) vôbec
neobjasnil súvislosti opodstatňujúce realizáciu predmetného zásahu práve do jeho práva na
súkromie, resp. korešpondencie. V odôvodnení príkazu totiž absentuje akákoľvek
špecifikácia spojenia sťažovateľov so spoločnosťou C., a. s., ktorej sa mala týkať trestná
činnosť, ktorá bola predmetom vyšetrovania.
Východiskové rozhodnutie ESĽP týkajúce sa nedovoleného zhromažďovania
a úschovy osobných údajov – Leander c. Švédsko z 26. marca 1987, zdôraznilo, že aj
uchovávanie údajov osobného charakteru po ich získaní musí byť odôvodnené
nevyhnutnosťou takéhoto opatrenia. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na skutočnosť,
že príkaz prokurátora neobsahoval zákonnú náležitosť v podobe vymedzenia časového
limitu uchovávania počítačových údajov.
Generálny prokurátor predostrel v tomto smere argumentáciu, podľa ktorej verbálny
výklad dotknutých ustanovení vylučuje potrebu ustanovenia časového limitu v prípade
realizácie inštitútu uchovania a vydania počítačových údajov spôsobom podľa ustanovení
§ 90 ods. 1 písm. b) a e) Trestného poriadku, teda v prípade vyhotovenia a ponechania si
kópie počítačových údajov a v prípade ich vydania.
V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej
generálna interpretačná a realizačná klauzula čl. 152 ods. 4 ústavy ustanovuje, že výklad
a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov musí byť v súlade s ústavou ako zákonom štátu s najvyššou právnou silou, ako aj
záväznými medzinárodnými zmluvami, preto ak vec pripúšťa rôzny výklad, orgán
aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť výklad konformný s ústavou a
záväznými medzinárodnými zmluvami (obdobne pozri I. ÚS 117/07).
Ako už bolo uvedené, judikatúra ESĽP je v otázke ďalšieho uchovávania získaných
údajov osobného charakteru jednoznačná a pripúšťa ho iba v prípade nevyhnutnosti, aby
bola rovnováha medzi relevantným záujmom štátu a závažnosťou jeho zásahov do práv
jednotlivcov na ich súkromný život zachovaná.
Ústavný súd je toho názoru, že vyhotovením kópie počítačových údajov uložených
na pamäťovom médiu sťažovateľov pri realizácii znaleckého skúmania, a to v intenciách
príkazu prokurátora (ktorý sa neobmedzoval na selekciu údajov súvisiacich s trestným
konaním), nepochybne došlo aj k zachyteniu údajov s vyšetrovanou vecou nijako
nesúvisiacich, ktoré sa takto stali súčasťou spisového materiálu trestného konania a budú
uchovávané pravdepodobne po dobu predpísanú pre archiváciu materiálov trestného
konania. Nad rámec považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že aj pri skopírovaní
počítačových údajov až po predchádzajúcej selekcii v rámci dostupných možností nie je
možné absolútne vylúčiť zachytenie s trestnou vecou nesúvisiacich údajov, ktoré sa stanú
súčasťou takejto kópie.
Ústavný súd bez toho, aby podrobne vykladal dotknuté ustanovenia zákona,
konštatuje, že konštrukcia inštitútu uchovania a vydania počítačových údajov obsiahnutá
v Trestnom poriadku umožňuje systematickým výkladom dotknutej právnej úpravy
realizovať predmetný úkon spôsobom vylučujúcim vznik takejto neprípustnej situácie
znamenajúcej závažný zásah do práva jednotlivca na súkromný život (a korešpondenciu),
konkrétne spôsobom, ktorý umožní izolovanie údajov relevantných na trestné konanie
a následné zlikvidovanie kópie obsahujúcej kompletné penzum údajov zaznamenaných na
pamäťovom médiu, prípadne jej vrátenie dotknutému subjektu (jednotlivcovi), ktorého sa
zásah týkal (pozri prípad Sallinen v. Fínsko z 27. decembra 2005 týkajúci sa fínskej právnej
úpravy, ktorá takýto postup výslovne prikazovala). Samozrejme, pre tieto účely je
ustanovenie času, počas ktorého možno kompletnú kópiu uchovávať, nevyhnutné.
Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd konštatuje, že príkaz prokurátora
nebol legálny a ústavne konformný, pretože nespĺňal podmienky vyplývajúce z príslušných
ustanovení Trestného poriadku (nedostatočné odôvodnenie a chýbajúca náležitosť podľa
§ 90 ods. 2 citovaného zákona).
1.C Keďže ústava explicitne neuvádza dôvody zakladajúce legitimitu zásahov do
práva na súkromie, posudzoval ústavný súd toto kritérium s prihliadnutím na obsah čl. 8
ods. 2 dohovoru. Vychádzajúc z obsahu príkazu prokurátora možno legitímnosť
predmetného zásahu oprieť o dôvod spočívajúci v „záujme predchádzania zločinnosti“
a kvalifikovať zásah ako legitímny.
1.D Posledné kritérium, ktorým je proporcionalita, teda primeranosť zásahu do
práva sťažovateľov na súkromie, nebolo možné zodpovedne posúdiť z dôvodu absencie
náležitého odôvodnenia príkazu.
Zistené nedostatky príkazu prokurátora spočívajúce v nedodržaní kritéria legálnosti
nebolo možné akceptovať, a preto ústavný súd vyslovil, že príkazom prokurátora boli
porušené označené základné práva sťažovateľov garantované ústavou a listinou, ako aj
právo sťažovateľov garantované dohovorom.
2. Následne pristúpil ústavný súd k posúdeniu námietky porušenia označených
základných práv zaručených ústavou a listinou, ako aj práva zaručeného dohovorom
postupom úradu boje proti korupcii v trestnom konaní vedenom pod ČVS: PPZ-308/BPK-
B-2008 pri úkone vykonanom 10. marca 2009 – zaistení počítačového vybavenia.
2.A Odňatie počítačového vybavenia sťažovateľov obsahujúceho údaje týkajúce sa
ich profesnej činnosti považovanej judikatúrou ESĽP za súčasť súkromného života (bod
1.A) treba nepochybne považovať za zásah do súkromnej sféry jednotlivca.
2.B V kontexte kritéria legálnosti poukazuje ústavný súd na stanovisko generálneho
prokurátora, ktoré prezentuje názor, že trestnoprocesná úprava pre účely získania
počítačových údajov poskytuje „dve alternatívy“ – inštitút uchovania a vydania
počítačových údajov podľa § 90 Trestného poriadku a inštitút odňatia veci podľa § 91
Trestného poriadku, pričom voľba alternatívy, ktorou orgán činný v trestnom konaní
zabezpečí ich získanie, patrí bez ďalšieho do jeho právomoci (v danom konkrétnom prípade
do právomoci vyšetrovateľa). Ústavný súd hneď v úvode zdôrazňuje, že toto stanovisko
nemožno akceptovať.
Záujem štátu na ochrane pred zločinnosťou zakladajúci legitímnosť zásahov do práva
na súkromie pri realizácii niektorých inštitútov podľa 4. hlavy 1. časti Trestného poriadku
(„Zaistenie osôb a vecí“ ) musí byť uvedený do rovnováhy so závažnosťou zásahu do tohto
práva. Znamená to zvoliť pri realizácii zásahu čo najmiernejší prostriedok, ktorý je súčasne
spôsobilý zabezpečiť dosiahnutie sledovaného cieľa. Samotná právna úprava obsiahnutá
v Trestnom poriadku na túto požiadavku reflektuje a určuje pre dosiahnutie špecifického
cieľa (získanie počítačových údajov dôležitých pre objasnenie trestnej činnosti) prostriedok
zaručujúci požadovanú proporcionalitu, ktorým je úkon uchovania a vydania počítačových
údajov zakotvený v ustanoveniach § 90 Trestného poriadku. Je nepochybné, že ide
o prostriedok, ktorého realizácia predstavuje zásah menšej intenzity v porovnaní so
situáciou, keby sa na dosiahnutie cieľa zvolil inštitút vydania, resp. odňatia veci. Napokon
to potvrdzuje aj rozdielny režim realizácie uvedených prostriedkov. Vyzvať podľa § 89
ods. 3 Trestného poriadku na vydanie veci je policajt oprávnený bez toho, aby potreboval
príkaz či súhlas prokurátora. K odňatiu veci podľa § 91 ods. 1 Trestného poriadku môže
policajt pristúpiť na základe vlastného príkazu vydaného po predchádzajúcom súhlase
prokurátora, bez predchádzajúceho súhlasu prokurátora môže policajt vydať príkaz len
vtedy, ak predchádzajúci súhlas nemožno dosiahnuť a vec neznesie odklad. Naproti tomu na
realizáciu úkonu uchovania a vydania počítačových údajov podľa § 90 Trestného poriadku
potrebuje policajt nevyhnutne príkaz prokurátora ako orgánu vykonávajúceho dozor nad
dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní (§ 230
Úrad boja proti korupcii v danom konkrétnom prípade pre účely získania
počítačových údajov zvolil prostriedok – zaistenie samotného počítačového vybavenia
(odňatia veci), ktorý pre tento účel zákonná úprava neumožňuje, jeho postup preto treba
považovať za nelegálny.
Na tomto mieste sa ústavný súd vysporiadal aj s argumentáciou úradu boja proti
korupcii, v ktorej tento uviedol, že „Počas úkonu zo strany JUDr. J. T. ani JUDr. J. H.
nebola vznesená žiadna námietka, čo potvrdili aj svojím podpisom na zápisnicu o
prehliadke iných priestorov.“. Toto tvrdenie ústavný súd nemohol považovať za celkom
pravdivé, a to vzhľadom na vyjadrenia tak sťažovateľa, ako aj JUDr. J. H., ktoré súd do
zápisnice o prehliadke iných priestorov uviedol. Napriek tomu je však potrebné konštatovať,
že aj keby sťažovateľ neuviedol priamo do zápisnice námietku proti vykonaniu úkonu
(zaistenie počítačového vybavenia), nemožno v žiadnom prípade považovať za jeho vedomý
súhlas s vykonaním nelegálneho úkonu znamenajúceho zásah do jeho práva na súkromie.
Nedodržanie kritéria legálnosti (ktorým došlo súčasne k porušeniu kritéria
proporcionality nastoleného samotnou zákonnou normou) diskvalifikuje postup úradu boja
proti korupcii z medzí zákonnosti, a teda konformnosti s ústavou a dohovorom.
Táto skutočnosť bola dostatočným dôvodom na to, aby ústavný súd vyslovil
porušenie základných práv sťažovateľov podľa čl. 19 ods. 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru.
Ústavný súd sa osobitne vysporiadal aj s námietkou porušenia základného práva
sťažovateľa zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy postupom úradu boja proti korupcii
vychádzajúc zo svojej judikatúry, podľa ktorej slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je
použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií
procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie
môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01).
Interpretačná prax ESĽP do rozsahu ochrany vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) okrem iného zahŕňa aj „pokojné
užívanie majetku“.
K zásahom do „pokojného užívania majetku“ dochádza opatreniami štátu
označovanými judikatúrou ESĽP všeobecným pojmom „kontrola užívania majetku“.
Jedným zo základných druhov (okrem iných) sú opatrenia súvisiace s trestným konaním,
pričom najčastejšie ide o prípady, keď je predmet vlastníctva dôkazným prostriedkom.
Záujem na zachovaní takejto veci pre účely trestného konania patrí k nespochybniteľným
legitímnym účelom zasahovania do vlastníckeho práva v zmysle obsahu čl. 1 dodatkového
protokolu (pozri Venditelli c. Taliansko z r. 1994). Aj v týchto prípadoch však musí zásah
spĺňať kritéria legality, legitimity a proporcionality.
Tak, ako to ústavný súd konštatoval, postup úradu boja proti korupcii spočívajúci
v zaistení samotného počítačového vybavenia (predmetu vlastníctva sťažovateľa) bol
vykonaný mimo rámca zákona, došlo teda k porušeniu kritéria legality (súčasne aj
proporcionality), zásahu do vlastníckeho práva, čo je jednoznačným dôvodom na
konštatovanie porušenia vlastníckeho práva sťažovateľa zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy.
Sťažovatelia proti postupu úradu boja proti korupcii vzniesli aj námietku porušenia
základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1
ústavy. Ústavný súd v súvislosti s právom podnikať vo svojej judikatúre uviedol, že právo
podnikať je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia,
priznané každej osobe, prostredníctvom ktorého sa zaručuje možnosť vykonávať
hospodársku činnosť (PL. ÚS 7/96).
Aj keď nelegálnym zaistením počítačového média sťažovateľov obsahujúceho
informácie a údaje slúžiace im na výkon ich podnikateľskej činnosti podľa všetkého
(sťažovatelia v rámci svojho dôkazného bremena dôkaznú situáciu v tomto smere však ani
bližšie nešpecifikovali) došlo k sťaženiu výkonu ich profesnej činnosti, nešlo však
o obmedzenie takej intenzity, aby bolo možné uvažovať o zásahu do podstaty základného
práva garantovaného čl. 35 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti
medzi námietkou sťažovateľov a obsahom dotknutého článku ústavy ústavný súd porušenie
základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy nevyslovil.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody a takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, ako aj zakázať pokračovanie v porušovaní základných
práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom.
Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného
zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 3 písm. c) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody.
Keďže ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv sťažovateľov
zaručených ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom príkazom prokurátora č. k.
VII/1 Gv 191/08-25 z 9. marca 2009, v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy, ako aj § 56 ods. 2
zákona o ústavnom súde tento príkaz zrušil.
Vzhľadom na to, že k vyhotoveniu kópie počítačových údajov už došlo na základe
uznesenia úradu boja proti korupcii ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 z 23. marca 2009,
neprichádza do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 90 ods. 3 Trestného poriadku ak uchovávanie počítačových údajov vrátane
prevádzkových údajov na účely trestného konania už nie je potrebné, vydá predseda senátu
a pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátor bez meškania príkaz
na zrušenie uchovávania týchto údajov.
Uznesením úradu boja proti korupcii ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 z 23. marca 2009
bol znalec z odboru forenznej informatiky poverený okrem iného „Vyhotoviť záložnú kópiu
obsahu pevných diskov na CD (DVD) predovšetkým súbory textových editorov, tabuľkových
kalkulátorov vrátane skenovaných dokumentov“ a „Vyhotoviť záložnú kópiu dát účtovných
programov nachádzajúciach sa na predložených predmetoch skúmania oddelene od kópie
obsahov HDD a pamäťových médií.“.
Z uvedeného vyplýva, že znalec bol poverený vytvorením kompletnej kópie obsahu
počítačového vybavenia sťažovateľov, čo znamená, že do dispozície orgánov činných
v trestnom konaní sa s najväčšou pravdepodobnosťou dostali a sú takto uchovávané aj údaje
spadajúce do sféry súkromia sťažovateľov, ktoré však s vyšetrovanou vecou nijako
nesúvisia. Samotné vyhotovenie kompletnej kópie má síce oporu v zákonnej norme,
minimalizácia zásahu do práva na súkromie si však vyžaduje redukciu jeho dôsledkov, teda
selekciu údajov, ktoré sú pre vedené vyšetrovanie relevantné. Ďalšie neobmedzené
uchovávanie kompletnej kópie bez následnej selekcie absolútne postráda legitimitu
a proporcionalitu zásahu do súkromnej sféry sťažovateľov, a treba ho kvalifikovať ako stav
porušovania práva na súkromie. Úlohou prokurátora ako orgánu dozoru nad zachovávaním
zákonnosti v prípravnom konaní teda bude v intenciách ustanovenia § 90 ods. 3 Trestného
poriadku zabrániť pokračovaniu porušovania označených základných práv sťažovateľov
zaručených ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom vydaním príkazu na zrušenie
ďalšieho uchovávania kompletnej kópie (resp. všetkých kópií) počítačových údajov buď jej
zlikvidovaním, alebo jej vrátením sťažovateľom. Vzhľadom na uvedené ústavný súd v
zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. c) zákona o ústavnom súde zakázal
prokurátorovi pokračovať v porušovaním základných práv sťažovateľov zaručených
ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom.
Ústavný súd nad rámec poznamenáva, že ani skutočnosť zastavenia trestného
stíhania nemôže byť prekážkou pre konvalidovanie pretrvávajúceho stavu porušovania práv
sťažovateľov. Bude preto povinnosťou prokurátora pre účely vytvorenia procesných
podmienok umožňujúcich vykonanie predmetného úkonu aplikovať v duchu generálnej
klauzuly čl. 152 ods. 4 ústavy výklad relevantných ustanovení Trestného poriadku, ktorý
bude konformný s ústavou a dohovorom.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v časti obsahujúcej námietku porušenia
označených základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru uznesením
úradu boja proti korupcii ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 z 23. marca 2009 odmietol ako
zjavne neopodstatnenú, a teda v tejto časti porušenie základných práv podľa ústavy a listiny
a práva podľa dohovoru nevyslovil, návrhu sťažovateľov na zrušenie uvedeného uznesenia
nevyhovel.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2011