Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 341/2019
PDF · 341.35 KB
No categories available
II. ÚS 341/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára
a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
zastúpenej advokátom Mgr. Jiřím Kučerom, Trnavská cesta 60, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1,
čl. 21, čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru,
národnej kriminálnej agentúry, národnej protizločineckej jednotky, expozitúry Západ
v trestnom konaní vedenom pod ČVS: PPZ-848/NKA-PZ-ZA-2019 a jeho výzvou
z 22. augusta 2019 a uznesením z 23. augusta 2019 a príkazom prokurátora Úradu
Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na odňatie veci
vydaným v tomto trestnom konaní a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3,
čl. 20 ods. 1, čl. 21, čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, národnej
kriminálnej agentúry, národnej protizločineckej jednotky, expozitúry Západ (ďalej
len „vyšetrovateľ“) v trestnom konaní vedenom pod ČVS: PPZ-848/NKA-PZ-ZA-2019
(ďalej len „napadnutý postup“) a jeho výzvou z 22. augusta 2019 (ďalej len „výzva
na vydanie veci“) a uznesením z 23. augusta 2019 (ďalej len „uznesenie o pribratí znalca“)
a príkazom prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej len „prokurátor špeciálnej prokuratúry“) na odňatie veci (ďalej len „príkaz
na odňatie veci“) vydaným v tomto trestnom konaní.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľ vedie trestné
stíhanie pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona, prečin
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
v jednočinnom súbehu so zločinom zasahovania do nezávislosti súdu podľa § 342 ods. 1
a ods. 2 písm. c) Trestného zákona a prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b)
3. Dňa 22. augusta 2019 sa na pracovisko sťažovateľky, Krajský súd v Bratislave,
dostavili príslušníci národnej kriminálnej agentúry (ďalej len „NAKA“), ktorí ju oboznámili
s dôvodmi svojej prítomnosti a v zmysle § 89 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) bola vyzvaná
na vydanie vecí dôležitých pre trestné konanie, a to všetkých mobilných telefónov, ktoré má
pri sebe a ktoré používa alebo používala. Sťažovateľke bolo zároveň na jej dopyt uvedené,
že ak mobilný telefón dobrovoľne nevydá, bude jej na základe príkazu prokurátora
špeciálnej prokuratúry postupom podľa § 91 Trestného poriadku odňatý aj proti jej vôli.
Tento príkaz jej bol predložený na nahliadnutie. Následne sťažovateľka vydala svoj mobilný
telefón iPhone 8 čiernej farby .
4. Uznesením vyšetrovateľa z 23. augusta 2019 bol v tejto trestnej veci pribratý
znalec pre účely vyhotovenia rozmnoženiny počítačových údajov nachádzajúcich sa
na vydanom mobilnom telefóne, ako aj zistenia a zaistenia údajov o telekomunikačnej
prevádzke, jej obsahu, ako aj iných dátových záznamov. Proti uvedenému uzneseniu
o pribratí znalca podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorej nebolo do času podania tejto
ústavnej sťažnosti rozhodnuté.
5. Sťažovateľka uvádza, že pre ospravedlnenie napadnutého postupu v súvislosti
so zaistením jej mobilného telefónu 22. augusta 2019 nedošlo k splneniu ani jedného
z nevyhnutných predpokladov, ktorými sú legalita, požiadavka nevyhnutnosti, legitimita
a proporcionalita zásahu do ňou označených práv, ktorých porušenie touto ústavnou
sťažnosťou namieta.
6. K absencii legality napadnutého postupu sťažovateľka uviedla, že úkon
vyšetrovateľa smerujúci k zaisteniu mobilného telefónu sťažovateľky sa udial na jej
pracovisku v budove Krajského súdu v Bratislave v kancelárii kolegu. V tejto súvislosti
poukázala na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorá
v súvislosti s rešpektovaním práva na súkromný život podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru vykladá
pojem obydlie širšie a zahŕňa doň napr. aj priestory určené na výkon povolania spojeného
so zákonom ustanovenou povinnosťou mlčanlivosti (Niemietz proti Nemecku, rozsudok
ESĽP zo 16. 12. 1992, č. 13710/88). Podľa sťažovateľky je zrejmé, že zákrok vykonaný
v mieste výkonu povolania sťažovateľky, ktoré je spojené so zákonom ustanovenou
povinnosťou mlčanlivosti (povolanie sudcu), je zásahom do obydlia v zmysle čl. 8 ods. 1
dohovoru. Sťažovateľka ďalej uviedla, že „Ochrana súkromia v zmysle citovaného
ustanovenia sa týka aj korešpondencie na pracovisku, hoc má súkromnú povahu
a s výkonom povolania (zamestnania) priamo nesúvisí (porov. rozhodnutie z 2. 10. 2014
vo veci DELTA Pekárny a.s. proti Česku)...
V situácii sťažovateľky, ktorá priamo čelila služobnému zákroku príslušníkov elitnej
zložky polície pri úkonoch trestného konania, vykonávaných pod hrozbou núteného
(násilného) odňatia nej patriacej veci, a to v priestoroch s povahou obydlia (v zmysle čl. 8
dohovoru), musia byť procedurálne a vecné požiadavky na dovolenosť zásahu v zmysle čl. 8
ods. 2 vyžadované o to striktnejšie a tento služobný zákrok musí byť vnímaný rovnako
závažne ako prehliadka obydlia.“.
7. Z hľadiska naplnenia požiadavky legality zásahu do výkonu práva na súkromie
podľa názoru sťažovateľky postup vyšetrovateľa neobstojí ani z dôvodu, že „Kancelária
sudcu ani predsedu súdu v budove súdu nie je verejne prístupným priestorom v zmysle § 99
ods. 2 Trestného poriadku. Budova súdu ako taká je verejne prístupným priestorom, avšak
len vo vzťahu k nato vyhradeným miestnostiam (§ 19 ods. 1 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom
poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy).
S ohľadom na povahu veci je preto vylúčené považovať služobné kancelárie sudcov
(rovnako ani iné kancelárie) za verejne prístupné miesto, naopak, jedná sa o priestory,
v ktorých vykonáva sudca tie aspekty svojho povolania, pri ktorých neprichádza do styku
s verejnosťou. Takto ustálená povaha priestorov, v ktorých došlo k služobnému zákroku
voči sťažovateľke, z právneho hľadiska rámcuje požiadavky na legalitu vykonaného zásahu.
Zákrok spojený s odnímaním vecí dôležitých pre trestné konanie vykonaný v obydlí alebo
iných priestoroch v zmysle § 99 ods. 2 Trestného poriadku prichádza do úvahy v prípade
domovej prehliadky (§ 99 ods. 1 v spojitosti s § 100 Trestného poriadku), prehliadky iných
priestorov (§ 99 ods. 2 v spojitosti s § 101 Trestného poriadku). Oba popísané úkony sa
realizujú na základe kvalifikovaného príkazu sudcu pre prípravné konanie alebo
prokurátora, ktorý musí spĺňať vymedzené obsahové náležitosti vrátane vecného
zdôvodnenia. V iných prípadoch bez predchádzajúceho príkazu sudcu alebo prokurátora
môže policajt vstúpiť do obydlia, iných priestorov a na pozemok iba ak vec neznesie odklad
(§ 103 Trestného poriadku). V situácii sťažovateľky je však zo skutkového hľadiska zrejmé,
že sa nejednalo o vec, ktorá neznesie odklad. Nasvedčuje tomu postup prokurátorov, ktorí
dňa 19. 8. 2019 v danej veci namiesto úkonov trestného konania zvolali tlačovú konferenciu
s výzvou na vysvetlenie komunikácie. Služobný zákrok nasledoval až dva dni po začatí
trestného stíhania vo veci, t. j. nie neodkladným úkonom. Podmienka neodkladnosti zásahu
v zmysle § 103 Trestného poriadku, ktorá by oprávňovala realizovať služobný zákrok
v obydlí alebo iných priestoroch bez predchádzajúceho príkazu, splnená nebola. Policajti
tak realizovali donucovacie úkony trestného konania voči sťažovateľke v iných priestoroch
bez splnenia zákonných podmienok (príkaz podľa § 100 alebo § 101 Trestného poriadku),
čo legalitu zásahu taktiež vylučuje.“.
8. O absencii legality napadnutého postupu svedčí podľa sťažovateľky aj skutočnosť,
že výzva na vydanie mobilného telefónu sťažovateľky bola realizovaná bez súhlasu sudcu.
V tejto súvislosti uviedla, že „Judikatúra ESĽP, predovšetkým rozhodnutia vo veci Sanoma
Uitgevers B.V. proti Holandsku, rozsudok zo 14. 9. 2010, či Voskuil proti Holandsku,
rozsudok z 22. 11. 2007, ale aj skoršie rozhodnutie vo veci Buck proti Nemecku,
bez akýchkoľvek výnimiek požaduje súdny prieskum takto invazívnych zásahov do súkromia
jednotlivca. Akýkoľvek príkaz na vydanie mobilného telefónu, ktorý nevydal sudca,
z hľadiska testu legality neobstojí, a to pre úplnú absenciu predvídateľných procedurálnych
záruk pre zásah štátu (polície), absencie účinného prostriedku nápravy a realizáciu
služobného zákroku bez zákonom upraveného mechanizmu umožňujúceho preskúmať
nevyhnutnosť, legitimitu a proporcionalitu zásahu, ktoré by posudzoval nezávislý sudca.“.
Sťažovateľka zdôraznila, že na menej invazívne úkony v trestnom konaní (napr. oznámenie
údajov o telekomunikačnej prevádzky podľa § 116 Trestného poriadku) je vždy potrebný
odôvodnený príkaz sudcu, a preto je žiaduce vyžadovať súhlas sudcu aj na vyhotovenie
kópie všetkých údajov obsiahnutých v mobilnom telefóne, ktoré je nepomerne
invazívnejším úkonom.
9. Sťažovateľka sa ďalej domnieva, že porušenie jej práv podľa čl. 8 dohovoru
možno vidieť taktiež „v nedostatku zákonnej regulácie postupu orgánov činných v trestnom
konaní po zaistení veci, a to z hľadiska zaistených počítačových a iných údajov,
ako aj absencie účinných prostriedkov nápravy podľa slovenského právneho poriadku,
ktoré by boli spôsobilé garantovať ochranu pred rizikom zneužitia odňatých informácií
a údajov. Nakoľko podľa slovenského právneho poriadku neexistujú dostatočné záruky proti
svojvôli orgánov činných v trestnom konaní pri nakladaní s údajmi získanými v dôsledku
výzvy na vydanie veci podľa § 89 Trestného poriadku a následnom nakladaní s odňatými
informáciami a údajmi, zásah do práv sťažovateľky nemožno považovať za legálny
a striktne primeraný sledovanému cieľu.“. Poukázala na skutočnosť, že inštitút oznámenia
údajov o telekomunikačnej prevádzke podľa § 116 Trestného poriadku či uchovania
a vydania počítačových údajov podľa § 90 Trestného poriadku podrobne upravuje spôsob
a postupy nakladania so zachytenými údajmi, lehotu ich oprávneného spracovania
a garantuje dotknutej osobe záruky týkajúce sa oboznámenia sa so zásahom do základných
práv a bezodkladnej likvidácie údajov nepotrebných na trestné konanie. Aj táto skutočnosť
podľa názoru sťažovateľky „zvýrazňuje absurditu prístupu k inteligentnému mobilnému
telefónu len prizmou ustanovenia § 89 Trestného poriadku, t. j. rozmerom hnuteľnej veci
a nezákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri voľbe prostriedkov
neospravedlňujúcich zásah do základných práv sťažovateľky“.
10. K absencii požiadavky proporcionality zásahu do práva na súkromie
sťažovateľka poukázala na zásadu zdržanlivosti zakotvenú v § 2 ods. 2 Trestného poriadku,
rešpektovanie ktorej by sa vo vzťahu k sťažovateľke prejavilo tak, že „orgánmi činnými
v trestnom konaní by mali byť zaistené len požadované údaje a nie všetky údaje, ktoré mala
dotknutá osoba uložené na pamäťovom médiu. Týmto postupom by orgány štátu naplnili
aj zásadu proporcionality akéhokoľvek zásahu do označených práv, najmä zásahu
do základného práva na súkromie v zmysle dohovoru. Orgány činné v trestnom konaní však
nerešpektovali ani túto svoju povinnosť, čím zasiahli do všetkých označených práv
sťažovateľky.“.
11. Výrazom proporcionality je podľa sťažovateľky aj voľba čo najmiernejšieho
prostriedku, ktorý je súčasne spôsobilý zabezpečiť dosiahnutie sledovaného cieľa.
Pre dosiahnutie špecifického cieľa (získanie počítačových údajov dôležitých pre objasnenie
trestnej činnosti) je takýmto prostriedkom zaručujúcim požadovanú proporcionalitu úkon
uchovania a vydania počítačových údajov zakotvený podľa § 90 Trestného poriadku.
Sťažovateľka uviedla, že „je nepochybné, že ide o prostriedok, ktorého realizácia
predstavuje zásah menšej intenzity v porovnaní so situáciou, keby sa na dosiahnutie cieľa
zvolil inštitút vydania, resp. odňatia veci. Napokon to potvrdzuje aj rozdielny režim
realizácie uvedených prostriedkov (porov. II. ÚS 96/2010).
Naviac, inteligentný mobilný telefón (o aký išlo aj v prípade sťažovateľky) má
povahu či charakter počítača a obsahuje počítačové údaje, preto má byť vo vzťahu k nemu
a zachytávaniu údajov na ňom vždy využitý inštitút uchovania a vydania počítačových
údajov, (porov. II. ÚS 78/2019).
Voči sťažovateľke bola realizovaná výzva na vydanie veci v zmysle § 89 Trestného
poriadku. Orgány činné v trestnom konaní šetrnejší postup v zmysle § 90 Trestného
poriadku vo vzťahu k sťažovateľke ignorovali, hoci by ním dosiahli účel trestného konania.
Pri výzve na vydanie veci v zmysle § 89 Trestného poriadku oproti príkazu na uchovanie
počítačových údajov podľa § 90 Trestného poriadku úplne absentuje akákoľvek právna
úprava ohľadom nakladania a spracovávania v rámci trestného konania získaných údajov,
t. j. pre dotknutú osobu predstavuje omnoho radikálnejší zásah. Výzva a zaistenie veci
podľa § 89 Trestného poriadku na rozdiel od príkazu podľa § 90 Trestného poriadku
nelimituje ani dobu, počas ktorej majú byť údaje uchovávané a ani rozsah (s prepojením
na záujmové informácie). Je tak zrejmé, že výzva a následné vydanie veci predstavuje
pre dotknutú osobu omnoho závažnejší zásah do základných práv, pričom však sledovaný
účel možno dosiahnuť v celom rozsahu aj príkazom podľa § 90 Trestného poriadku.
O technickej spôsobilosti orgánov činných v trestnom konaní vykonať tento úkon svedčí
aj skutkový stav popísaný vo veci II. ÚS 78/2019. V dôsledku toho výzva na vydanie veci
v zmysle § 89 Trestného poriadku nespĺňa požiadavku proporcionality a nevyhnutnosti
zásahu.“.
12. Požiadavka proporcionality nebola podľa názoru sťažovateľky naplnená
ani z hľadiska rozsahu získavaných informácií. Z tohto pohľadu je podľa sťažovateľky
najmiernejším prostriedkom len vyhotovenie kópie uložených počítačových údajov, pričom
je nevyhnutné, aby sa vždy pri počítačových údajoch pred ich skopírovaním vykonala
selekcia údajov a aby sa skopírovali len hľadané údaje, t. j. údaje, ktoré sú potrebné
pre vedené trestné konanie, a tak sa minimalizovala možnosť, že do trestného konania budú
prenesené aj také údaje, ktoré hľadané neboli a žiadnym spôsobom nesúvisia s trestným
konaním. Zdôraznila, že „v trestnom konaní môže byť zaisťovaná len taká vec, ktorá je
dôležitá pre trestné konanie. To platí aj pre elektronické dáta s tým, že môže byť povolené
len hľadanie konkrétnych súborov, informácií alebo komunikácie, ktoré majú určitú
relevanciu k stíhanému trestnému činu, pričom napríklad štandardný software umožňuje
vyhľadávanie mien alebo slov, a teda uľahčuje zúženie vyhľadávaných dát; ak teda má
polícia konkrétne podozrenie vo vzťahu ku konkrétnemu sudcovi a pre vedenie trestného
stíhania je nutné poznať obsah počítačových údajov v jeho mobilnom telefóne, potom by,
vzhľadom k zákonom stanovenej povinnosti mlčanlivosti, mala postupovať tak, že neodníme
celý mobilný telefón, ale iba skopíruje tie údaje, ktoré by mali súvisieť s predmetom
podozrenia (takto by mala v zmysle judikatúry eliminovať to, že sa do jej dispozície dostanú
aj iné údaje, na ktoré sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti a ktoré žiadnym spôsobom
nesúvisia s vedením trestného stíhania).“.
13. Sťažovateľka namieta, že zo zadania pre znalca v napadnutom uznesení
vyšetrovateľa z 23. augusta 2019 vyplýva, že predmetom vyhotovenia rozmnoženiny údajov
majú byť všetky údaje zachytené a uložené na mobilnom telefóne a SIM karte, a to bez
akéhokoľvek súvisu s trestnou vecou (skutkom), pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie
vo veci. Takto formulovaný rozsah záujmových údajov predstavuje podľa jej mienky
excesívny a neopodstatnený zásah do jej súkromia, keďže dôjde k vyhotoveniu
rozmnoženiny aj takých údajov, ktoré nemôžu mať žiaden súvis s trestnou vecou, pre ktorú
bolo začaté stíhanie vo veci. Sledovaný účel trestného stíhania možno podľa jej názoru
dosiahnuť aj šetrnejšie, a to „vymedzením údajov, o ktorých sa má vyhotoviť rozmnoženia,
ich konkretizáciou vo vzťahu k trestnej veci, a to prostredníctvom špecifikácie napr. osôb,
údajov, slovných spojení, času a spôsobu komunikácie, obsahu a predmetu údajov,
použitých softwareových prostriedkov komunikácie a pod., tak aby bol zúžený zásah
do súkromia neobvinenej osoby, ktorá vydala vec dôležitú pre trestné konanie, len
na nevyhnutnú mieru potrebnú pre dosiahnutie účelu trestného konania“.
14. Absenciu legitimity zásahu do jej základných práv vidí sťažovateľka v nezákonne
vedenom trestnom stíhaní vo veci, pretože z obsahu uznesenia o začatí trestného stíhania
z 20. augusta 2019 zverejneného na internete podľa sťažovateľky vyplýva, že neobsahuje
preskúmateľne materializované a konkretizované podozrenie, že sa určitý skutok,
ktorý môže byť trestným činom, stal. Z tohto dôvodu je preto zásah do základných práv
sťažovateľky vykonaný v rámci takto vedeného trestného stíhania materiálne
neodôvodnený, t. j. nemôže sa ním sledovať žiaden legitímny účel.
15. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie ňou označených
práv (bod 1 uznesenia) napadnutým postupom vyšetrovateľa, jeho výzvou na vydanie veci
a uznesením o pribratí znalca, ako aj príkazom prokurátora špeciálnej prokuratúry
na odňatie veci, príkaz prokurátora špeciálnej prokuratúry na odňatie veci, ako aj uznesenie
o pribratí znalca v časti „uloženia povinnosti vyhotovenia rozmnoženiny počítačových
údajov nachádzajúcich sa na mobilnom telefóne zn. iPhone čiernej farby,
, vydanom 22. 8. 2019 “ zrušil, porušovateľom
zakázal pokračovať v porušovaní základných práv sťažovateľky v trestnom konaní vedenom
pod ČVS: PPZ-848/NKA-PZ-ZA-2019, prikázal zničiť všetky rozmnoženiny
„počítačových údajov a akýchkoľvek iných údajov“ získaných z mobilného telefónu
vydaného sťažovateľkou, prikázal vrátiť vydaný mobilný telefón sťažovateľke a zaviazali
porušovateľov nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia na účet jej právneho
zástupcu.
II.
Relevantná právna úprava
16. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
19. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
20. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
21. Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 21 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť
bez súhlasu toho, kto v ňom býva.
Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných
písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.
Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných
písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo
iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje
tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu
krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo
na ochranu práv a slobôd iných.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívat ̌svoj majetok. Nikoho nemožno zbavit ̌jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímat ̌zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpeci ̌li platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
22. V rámci predbežného prerokovania pristúpil ústavný súd k preskúmaniu ústavnej
sťažnosti sťažovateľky, ktorá je založená na argumentácii, že v príčinnej súvislosti
s napadnutým postupom vyšetrovateľa, jeho výzvou na vydanie veci, mobilného telefónu,
jeho uznesením o pribratí znalca a príkazom prokurátora špeciálnej prokuratúry na odňatie
veci došlo k zásahu do sťažovateľkou označených práv (bod 1 tohto uznesenia) z dôvodu
nesplnenia kritérií legality, legitimity a proporcionality opodstatnenosti takéhoto zásahu.
III.1 K namietanému porušeniu v ústavnej sťažnosti označených práv
sťažovateľky napadnutým postupom vyšetrovateľa, výzvou na vydanie veci
a príkazom prokurátora špeciálnej prokuratúry
23. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne
neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
II. ÚS 101/03, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 473/2012).
24. Ústavný súd sa oboznámil so skutkovým stavom vo veci sťažovateľky, aby
posúdil, či postup vyšetrovateľa a s ním súvisiace úkony týkajúce sa zaistenia mobilného
telefónu sťažovateľky neprekročili limity ňou označených článkov ústavy, dohovoru
a dodatkového protokolu, ktorých porušenie namieta.
25. Ako vyplýva z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh v trestnej veci zločinu
prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona, prečinu zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu
so zločinom zasahovania do nezávislosti súdu podľa § 342 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného
zákona a prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona bola
22. augusta 2019 sťažovateľka vyzvaná v zmysle § 89 ods. 1 Trestného poriadku na vydanie
veci dôležitej pre trestné konanie, konkrétne všetkých mobilných telefónov, ktoré má
pri sebe, ktoré používa, resp. používala. Vo výzve bola sťažovateľka náležite poučená
o povinnosti vec na vyzvanie vydať v zmysle § 89 Trestného poriadku o tom, že nie je
povinná poskytovať dôkazy vedúce k usvedčeniu zo spáchania trestného činu jej samotnej
alebo jej blízkej osoby a z tohto dôvodu nie je povinná vydať vec, ktorá by nasvedčovala
spáchaniu trestného činu jej konaním alebo konaním jej blízkej osoby a o možnosti odňatia
veci. Sťažovateľka reagovala na výzvu na vydanie veci tak, že vec dobrovoľne vydala,
o čom bola spísaná zápisnica o vydaní veci.
26. Zákonným podkladom, na základe ktorého orgány činné v trestnom konaní
v danom prípade postupovali, bol § 89 ods. 1 až 3 Trestného poriadku, v zmysle ktorého kto
má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie, je povinný ju na vyzvanie predložiť
policajtovi, prokurátorovi alebo súdu; ak ju treba na účely trestného konania zaistiť,
je povinný vec na vyzvanie týmto orgánom vydať. Pri vyzvaní ho treba upozorniť na to,
že ak nevyhovie výzve, môže mu byť vec odňatá, ako aj na iné následky nevyhovenia.
Povinnosť podľa odseku 1 sa nevzťahuje na listinu alebo inú vec, ktorej obsah sa týka
okolnosti, o ktorej platí zákaz výsluchu, okrem prípadu, keď došlo k oslobodeniu
od povinnosti zachovať vec v tajnosti alebo k oslobodeniu od povinnosti mlčanlivosti.
Vyzvať na vydanie veci je oprávnený predseda senátu a pred začatím trestného stíhania
alebo v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt.
27. Podľa § 93 ods. 1 Trestného poriadku zápisnica o úkonoch podľa § 89 až § 92
musí obsahovať aj dostatočne presný opis vydanej veci, odňatej veci, prevzatej veci alebo
počítačových údajov, ktorý umožní určiť ich totožnosť.
28. Podľa § 93 ods. 2 prvej vety Trestného poriadku osobe, ktorá vec alebo
počítačové údaje vydala alebo ktorej boli vec alebo počítačové údaje odňaté, alebo od ktorej
boli vec alebo počítačové údaje prevzaté, vydá orgán, ktorý úkon vykonal, ihneď písomné
potvrdenie o prevzatí veci alebo počítačových údajov alebo rovnopis zápisnice.
29. Podstata námietok sťažovateľky prezentovaných v jej ústavnej sťažnosti sa
dotýka otázky zásahu do jej práva na ochranu súkromia.
30. Z hľadiska metodologického pri sťažnostiach týkajúcich sa namietaného
porušenia čl. 8 dohovoru za splnenia podmienky, že ide o vec spadajúcu do pôsobnosti
označeného článku, ESLP̌, ktorého judikatúru ústavný súd štandardne pri svojej
rozhodovacej činnosti zohľadňuje, skúma ospravedlniteľnosť takéhoto zásahu z pohľadu
limitov vymedzených čl. 8 dohovoru, teda pristupuje k posúdeniu kritéria legality
(že k zásahu došlo na základe zákona), legitímnosti (že k zásahu došlo pre úcěly niektorého
zo záujmov vymedzených cľ. 8 ods. 2 dohovoru) a proporcionality zásahu, teda že zásah bol
v demokratickej spolocn ̌osti na dosiahnutie sledovaného cieľa nevyhnutný.
31. V danom prípade však ústavný súd k takémuto skúmaniu nepristúpil, keďže
v posudzovanej veci sťažovateľka vydala v súlade s § 89 Trestného poriadku vec dôležitú
pre trestné konanie dobrovoľne, z čoho možno usudzovať, že bola uzrozumená so zásahom
do jej súkromia.
32. Účelom práva na súkromný a rodinný život je ochrana jednotlivca proti
svojvoľným zásahom verejnej moci a obdobne ústava nezaručuje ochranu súkromného
a rodinného života pred akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým
zasahovaním, ktoré je neoprávnené. V súlade s účelom práva na súkromie môžu orgány
verejnej moci, fyzické osoby a právnické osoby zasahovať do súkromného a rodinného
života vtedy, ak ich zasahovanie možno hodnotiť ako oprávnené (I. ÚS 13/00,
33. Vychádzajúc z citovanej judikatúry, sťažovateľka by mala právo na ochranu pred
zasahovaním do jej súkromného života vtedy, ak by išlo o taký zásah orgánu verejnej moci
(v tomto prípade orgánov činných v trestnom konaní), ktorý by bol neoprávnený alebo
svojvoľný.
34. V danom prípade je zrejmé, že o takýto zásah orgánov činných v trestnom konaní
nešlo, keďže sťažovateľka vydala vec dôležitú pre trestné konanie dobrovoľne.
O dobrovoľnom vydaní veci dôležitej pre trestné konanie svedčí aj vyjadrenie sťažovateľky
k výzve vyšetrovateľa na vydanie veci zaznamenané v zápisnici o vydaní veci, v ktorej
k výzve vyšetrovateľa na dobrovoľné vydanie svojho mobilného telefónu uviedla:
„Samozrejme, že ho vydám, avšak ho mám v mojom aute.” Zo zápisnice o vydaní veci,
ktorú sťažovateľka podpísala, nevyplýva, že by k výzve na vydanie veci sťažovateľka
vzniesla akékoľvek námietky alebo pripomienky.
35. Úkon vydania veci bol realizovaný v súlade s príslušnými ustanoveniami
Trestného poriadku. O úkone vydania bola spísaná zápisnica, majúca zákonné parametre,
v ktorej bola v súlade s § 93 ods. 1 Trestného poriadku presne špecifikovaná vydaná vec
a rovnopis tejto zápisnice bol v súlade s § 93 ods. 2 Trestného poriadku vydaný
sťažovateľke, čo aj sťažovateľka v zápisnici potvrdila.
36. Napokon ústavný súd uvádza, že k faktickému porušeniu práv
na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe,
na ochranu tajomstva dopravovaných správ a ochranu osobných údajov mohlo
potencionálne dôjsť až na základe uznesenia o pribratí znalca, ktorým mu bolo uložené
zabezpečiť požadované údaje z mobilného telefónu sťažovateľky, a nie výzvou na vydanie
veci, mobilného telefónu, ktorý predstavuje len hmotný nosič informácií.
37. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti
sťažovateľky a jej príloh konštatuje, že v napadnutom postupe vyšetrovateľa smerujúcom
k vydaniu veci dôležitej pre trestné konanie nezistil nič, čo by ho robilo neakceptovateľným,
resp. nekonformným s limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľkou označených ustanovení
ústavy, ako aj dohovoru, ktorých porušenie namietala.
38. K realizácii sťažovateľkou namietaného príkazu prokurátora špeciálnej
prokuratúry na vydanie veci podľa § 91 Trestného poriadku tak ani z dôvodu dobrovoľného
vydania veci sťažovateľkou nedošlo, a tento jej preto nebol ani doručovaný. V takom
prípade preto ani nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľky (bod 1
tohto uznesenia) napadnutým príkazom prokurátora špeciálnej prokuratúry na odňatie veci.
39. Ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým postupom vyšetrovateľa, jeho
výzvou na vydanie veci a príkazom prokurátora špeciálnej prokuratúry na odňatie veci
a sťažovateľkou tvrdeným porušením základných práv na nedotknuteľnosť osoby a jej
súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, na ochranu pred zasahovaním do súkromného
a rodinného života a na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním
alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy, vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na ochranu obydlia podľa čl. 21 ústavy, na ochranu
listového tajomstva, tajomstva dopravovaných správ a iných písomností a ochranu
osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy, práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru
a práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje
taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie mohol ústavný súd reálne dospieť k záveru o ich porušení.
40. Sumarizujúc prijaté čiastkové závery, vyhodnotil preto ústavný súd túto časť
ústavnej sťažnosti sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú, a preto ju v súlade s § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.
III.2 K namietanému porušeniu v ústavnej sťažnosti označených práv
sťažovateľky napadnutým uznesením vyšetrovateľa o pribratí znalca
41. Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný
súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať jeho
ústavnou sťažnosťou, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred iným
súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.
Zmysel a účel uvedeného princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v trestnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad
v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy,
sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava
alebo medzinárodná zmluva dotknutým právnickým osobám alebo fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity ochrany ústavnosti ústavným súdom podľa zásad
uvedených v ustanovení § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne pozri
III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
42. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku
až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie
garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní
a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení
možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd
označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu
samotného trestného konania. Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel
by účel a zmysel opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného
aj náprava pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných
v trestnom konaní a súdov). Ústavný súd tak zdôrazňuje, že ústavné
súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených
vecí (IV. ÚS 187/09, III. ÚS 421/2016, III. ÚS 855/2016). Základné právo na súdnu
ochranu je totiž „výsledkové“, to znamená musí mu zodpovedať proces ako celok,
a skutočnosť, či napadnuté konanie bude ako celok spravodlivé, závisí od pokračujúceho
konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. 163/05, III. ÚS 421/2016,
43. Predmetná trestná vec sa nachádza v štádiu prípravného konania a uznesenie
o začatí trestného stíhania, ako aj ďalšie nadväzujúce procesné úkony orgánov činných
v trestnom konaní odôvodňujú predpoklad, že v tejto trestnej veci budú v ďalšom
procesnom štádiu vznesené obvinenia. V prípade naplnenia uvedeného predpokladu
sťažovateľka bude mať v zmysle platnej právnej úpravy v nasledujúcich štádiách trestného
konania možnosť domáhať sa právne účinným spôsobom ochrany svojich označených práv.
V rámci práva na obhajobu je možné uplatniť argumentáciu týkajúcu sa zákonnosti postupu
orgánov činných v trestnom konaní v rámci prípravného konania na hlavnom pojednávaní
pred prvostupňovým súdom, prípadne využitím opravných prostriedkov, ako aj
mimoriadnych opravných prostriedkov v trestnom konaní.
44. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že systém
trestného konania poskytuje sťažovateľke právne prostriedky, ktorými sa môže domáhať
ochrany pred neoprávneným zásahom do svojich práv, hoci budú prípustné až v ďalšom
štádiu trestného konania. Za týchto okolností nie je daný dôvod, aby ústavný súd vstupoval
v danej fáze do prebiehajúceho trestného konania vo veci sťažovateľky a neprípustne si tak
predčasne uzurpoval právomoc všeobecného súdu, ktorý je primárne povinný poskytnúť
ochranu práv sťažovateľky. V danej fáze konania, keď má sťažovateľka k dispozícii právne
prostriedky, prostredníctvom ktorých môže v budúcnosti uplatniť ochranu svojich práv,
je neprípustné, aby ústavný súd korigoval prípadné pochybenia aktuálneho procesného
postupu organov činných v trestnom konaní. Sťažovateľka sa s prípadnou ústavnou
sťažnosťou môže na ústavný súd obrátiť až po vyčerpaní označených opravných
prostriedkov, teda až vo fáze právoplatného skončenia meritórneho konania.
45. V prípade, ak sťažovateľka nebude môcť v ďalšom štádiu trestného konania
uplatniť ochranu svojich práv pre absenciu takého procesného postavenia, s ktorým by boli
spojené právne prostriedky určené pre tento účel, bude sa môcť obrátiť na ústavný súd,
ktorý sa bude namietaným zásahom do ňou označených práv zaoberať.
46. Aj napriek uvedenému ústavný súd považuje za potrebné podotknúť, že na prvý
pohľad sa mu zásah do označených práv sťažovateľky nejaví ako neprimeraný, ktorý by
vybočoval z limitov práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta. Už zo samotnej podstaty
inštitútov, akými sú domová prehliadka, odpočúvanie a záznam telekomunikačnej
prevádzky, uchovanie a vydanie počítačových údajov a podobne vyplýva, že sú spojené
s výrazným zásahom do súkromia osôb, u ktorých sú realizované. Pri takomto zásahu však
prevažuje verejný záujem na objasnení závažnej trestnej činnosti nad právom jednotlivca
na ochranu súkromia. Proporcionalita zásahu však musí byť dodržaná aj vo vzťahu medzi
právom jednotlivca na súkromie a výberom prostriedkov, ktoré majú orgány činné
v trestnom konaní k dispozícii pri plnení legitímnych cieľov. V tomto smere je potrebné
uviesť, že aj keď sa spôsob, prípadne rozsah zabezpečenia záujmových informácií môže
na prvý pohľad javiť ako neprimerane zasahujúci do súkromia jednotlivca, takýto postup je
ospravedlniteľný, ak je za splnenia podmienky zákonnosti nevyhnutný na dosiahnutie
legitímneho cieľa a z technického hľadiska neexistujú iné, menej invazívne možnosti,
ako požadované informácie zabezpečiť.
47. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľky
smerujúcu proti namietanému uzneseniu vyšetrovateľa o pribratí znalca ako neprípustnú
a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde odmietol.
48. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá,
bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jej požiadavkami uvedenými v petite jej
ústavnej sťažnosti, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. novembra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu