Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 341/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

zastúpenej advokátom Mgr. Jiřím Kučerom, Trnavská cesta 60, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1,

, a 2 a , práv podľa

a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru,

národnej kriminálnej agentúry, národnej protizločineckej jednotky, expozitúry Západ

v trestnom konaní vedenom pod ČVS: PPZ-848/NKA-PZ-ZA-2019 a jeho výzvou

z 22. augusta 2019 a uznesením z 23. augusta 2019 a príkazom prokurátora Úradu

Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na odňatie veci

vydaným v tomto trestnom konaní a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3,

, , a 2 a (ďalej len

„ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, národnej

kriminálnej agentúry, národnej protizločineckej jednotky, expozitúry Západ (ďalej

len „vyšetrovateľ“) v trestnom konaní vedenom pod ČVS: PPZ-848/NKA-PZ-ZA-2019

(ďalej len „napadnutý postup“) a jeho výzvou z 22. augusta 2019 (ďalej len „výzva

na vydanie veci“) a uznesením z 23. augusta 2019 (ďalej len „uznesenie o pribratí znalca“)

a príkazom prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „prokurátor špeciálnej prokuratúry“) na odňatie veci (ďalej len „príkaz

na odňatie veci“) vydaným v tomto trestnom konaní.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľ vedie trestné

stíhanie pre zločin prijímania úplatku podľa a , prečin

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

v jednočinnom súbehu so zločinom zasahovania do nezávislosti súdu podľa § 342 ods. 1

a ods. 2 písm. c) a prečinu podplácania podľa a

.

3. Dňa 22. augusta 2019 sa na pracovisko sťažovateľky, Krajský súd v Bratislave,

dostavili príslušníci národnej kriminálnej agentúry (ďalej len „NAKA“), ktorí ju oboznámili

s dôvodmi svojej prítomnosti a v zmysle Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) bola vyzvaná

na vydanie vecí dôležitých pre trestné konanie, a to všetkých mobilných telefónov, ktoré má

pri sebe a ktoré používa alebo používala. Sťažovateľke bolo zároveň na jej dopyt uvedené,

že ak mobilný telefón dobrovoľne nevydá, bude jej na základe príkazu prokurátora

špeciálnej prokuratúry postupom podľa odňatý aj proti jej vôli.

Tento príkaz jej bol predložený na nahliadnutie. Následne sťažovateľka vydala svoj mobilný

telefón iPhone 8 čiernej farby .

4. Uznesením vyšetrovateľa z 23. augusta 2019 bol v tejto trestnej veci pribratý

znalec pre účely vyhotovenia rozmnoženiny počítačových údajov nachádzajúcich sa

na vydanom mobilnom telefóne, ako aj zistenia a zaistenia údajov o telekomunikačnej

prevádzke, jej obsahu, ako aj iných dátových záznamov. Proti uvedenému uzneseniu

o pribratí znalca podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorej nebolo do času podania tejto

ústavnej sťažnosti rozhodnuté.

5. Sťažovateľka uvádza, že pre ospravedlnenie napadnutého postupu v súvislosti

so zaistením jej mobilného telefónu 22. augusta 2019 nedošlo k splneniu ani jedného

z nevyhnutných predpokladov, ktorými sú legalita, požiadavka nevyhnutnosti, legitimita

a proporcionalita zásahu do ňou označených práv, ktorých porušenie touto ústavnou

sťažnosťou namieta.

6. K absencii legality napadnutého postupu sťažovateľka uviedla, že úkon

vyšetrovateľa smerujúci k zaisteniu mobilného telefónu sťažovateľky sa udial na jej

pracovisku v budove Krajského súdu v Bratislave v kancelárii kolegu. V tejto súvislosti

poukázala na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorá

v súvislosti s rešpektovaním práva na súkromný život podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru vykladá

pojem obydlie širšie a zahŕňa doň napr. aj priestory určené na výkon povolania spojeného

so zákonom ustanovenou povinnosťou mlčanlivosti (Niemietz proti Nemecku, rozsudok

ESĽP zo 16. 12. 1992, č. 13710/88). Podľa sťažovateľky je zrejmé, že zákrok vykonaný

v mieste výkonu povolania sťažovateľky, ktoré je spojené so zákonom ustanovenou

povinnosťou mlčanlivosti (povolanie sudcu), je zásahom do obydlia v zmysle čl. 8 ods. 1

dohovoru. Sťažovateľka ďalej uviedla, že „Ochrana súkromia v zmysle citovaného

ustanovenia sa týka aj korešpondencie na pracovisku, hoc má súkromnú povahu

a s výkonom povolania (zamestnania) priamo nesúvisí (porov. rozhodnutie z 2. 10. 2014

vo veci DELTA Pekárny a.s. proti Česku)...

V situácii sťažovateľky, ktorá priamo čelila služobnému zákroku príslušníkov elitnej

zložky polície pri úkonoch trestného konania, vykonávaných pod hrozbou núteného

(násilného) odňatia nej patriacej veci, a to v priestoroch s povahou obydlia (v zmysle čl. 8

dohovoru), musia byť procedurálne a vecné požiadavky na dovolenosť zásahu v zmysle čl. 8

ods. 2 vyžadované o to striktnejšie a tento služobný zákrok musí byť vnímaný rovnako

závažne ako prehliadka obydlia.“.

7. Z hľadiska naplnenia požiadavky legality zásahu do výkonu práva na súkromie

podľa názoru sťažovateľky postup vyšetrovateľa neobstojí ani z dôvodu, že „Kancelária

sudcu ani predsedu súdu v budove súdu nie je verejne prístupným priestorom v zmysle § 99

ods. 2 . Budova súdu ako taká je verejne prístupným priestorom, avšak

len vo vzťahu k nato vyhradeným miestnostiam (§ 19 ods. 1 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o Spravovacom a kancelárskom

poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy).

S ohľadom na povahu veci je preto vylúčené považovať služobné kancelárie sudcov

(rovnako ani iné kancelárie) za verejne prístupné miesto, naopak, jedná sa o priestory,

v ktorých vykonáva sudca tie aspekty svojho povolania, pri ktorých neprichádza do styku

s verejnosťou. Takto ustálená povaha priestorov, v ktorých došlo k služobnému zákroku

voči sťažovateľke, z právneho hľadiska rámcuje požiadavky na legalitu vykonaného zásahu.

Zákrok spojený s odnímaním vecí dôležitých pre trestné konanie vykonaný v obydlí alebo

iných priestoroch v zmysle prichádza do úvahy v prípade

domovej prehliadky ( v spojitosti s ), prehliadky iných

priestorov ( v spojitosti s ). Oba popísané úkony sa

realizujú na základe kvalifikovaného príkazu sudcu pre prípravné konanie alebo

prokurátora, ktorý musí spĺňať vymedzené obsahové náležitosti vrátane vecného

zdôvodnenia. V iných prípadoch bez predchádzajúceho príkazu sudcu alebo prokurátora

môže policajt vstúpiť do obydlia, iných priestorov a na pozemok iba ak vec neznesie odklad

( ). V situácii sťažovateľky je však zo skutkového hľadiska zrejmé,

že sa nejednalo o vec, ktorá neznesie odklad. Nasvedčuje tomu postup prokurátorov, ktorí

dňa 19. 8. 2019 v danej veci namiesto úkonov trestného konania zvolali tlačovú konferenciu

s výzvou na vysvetlenie komunikácie. Služobný zákrok nasledoval až dva dni po začatí

trestného stíhania vo veci, t. j. nie neodkladným úkonom. Podmienka neodkladnosti zásahu

v zmysle , ktorá by oprávňovala realizovať služobný zákrok

v obydlí alebo iných priestoroch bez predchádzajúceho príkazu, splnená nebola. Policajti

tak realizovali donucovacie úkony trestného konania voči sťažovateľke v iných priestoroch

bez splnenia zákonných podmienok (príkaz podľa alebo ),

čo legalitu zásahu taktiež vylučuje.“.

8. O absencii legality napadnutého postupu svedčí podľa sťažovateľky aj skutočnosť,

že výzva na vydanie mobilného telefónu sťažovateľky bola realizovaná bez súhlasu sudcu.

V tejto súvislosti uviedla, že „Judikatúra ESĽP, predovšetkým rozhodnutia vo veci Sanoma

Uitgevers B.V. proti Holandsku, rozsudok zo 14. 9. 2010, či Voskuil proti Holandsku,

rozsudok z 22. 11. 2007, ale aj skoršie rozhodnutie vo veci Buck proti Nemecku,

bez akýchkoľvek výnimiek požaduje súdny prieskum takto invazívnych zásahov do súkromia

jednotlivca. Akýkoľvek príkaz na vydanie mobilného telefónu, ktorý nevydal sudca,

z hľadiska testu legality neobstojí, a to pre úplnú absenciu predvídateľných procedurálnych

záruk pre zásah štátu (polície), absencie účinného prostriedku nápravy a realizáciu

služobného zákroku bez zákonom upraveného mechanizmu umožňujúceho preskúmať

nevyhnutnosť, legitimitu a proporcionalitu zásahu, ktoré by posudzoval nezávislý sudca.“.

Sťažovateľka zdôraznila, že na menej invazívne úkony v trestnom konaní (napr. oznámenie

údajov o telekomunikačnej prevádzky podľa ) je vždy potrebný

odôvodnený príkaz sudcu, a preto je žiaduce vyžadovať súhlas sudcu aj na vyhotovenie

kópie všetkých údajov obsiahnutých v mobilnom telefóne, ktoré je nepomerne

invazívnejším úkonom.

9. Sťažovateľka sa ďalej domnieva, že porušenie jej práv podľa čl. 8 dohovoru

možno vidieť taktiež „v nedostatku zákonnej regulácie postupu orgánov činných v trestnom

konaní po zaistení veci, a to z hľadiska zaistených počítačových a iných údajov,

ako aj absencie účinných prostriedkov nápravy podľa slovenského právneho poriadku,

ktoré by boli spôsobilé garantovať ochranu pred rizikom zneužitia odňatých informácií

a údajov. Nakoľko podľa slovenského právneho poriadku neexistujú dostatočné záruky proti

svojvôli orgánov činných v trestnom konaní pri nakladaní s údajmi získanými v dôsledku

výzvy na vydanie veci podľa a následnom nakladaní s odňatými

informáciami a údajmi, zásah do práv sťažovateľky nemožno považovať za legálny

a striktne primeraný sledovanému cieľu.“. Poukázala na skutočnosť, že inštitút oznámenia

údajov o telekomunikačnej prevádzke podľa či uchovania

a vydania počítačových údajov podľa podrobne upravuje spôsob

a postupy nakladania so zachytenými údajmi, lehotu ich oprávneného spracovania

a garantuje dotknutej osobe záruky týkajúce sa oboznámenia sa so zásahom do základných

práv a bezodkladnej likvidácie údajov nepotrebných na trestné konanie. Aj táto skutočnosť

podľa názoru sťažovateľky „zvýrazňuje absurditu prístupu k inteligentnému mobilnému

telefónu len prizmou ustanovenia , t. j. rozmerom hnuteľnej veci

a nezákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri voľbe prostriedkov

neospravedlňujúcich zásah do základných práv sťažovateľky“.

10. K absencii požiadavky proporcionality zásahu do práva na súkromie

sťažovateľka poukázala na zásadu zdržanlivosti zakotvenú v ,

rešpektovanie ktorej by sa vo vzťahu k sťažovateľke prejavilo tak, že „orgánmi činnými

v trestnom konaní by mali byť zaistené len požadované údaje a nie všetky údaje, ktoré mala

dotknutá osoba uložené na pamäťovom médiu. Týmto postupom by orgány štátu naplnili

aj zásadu proporcionality akéhokoľvek zásahu do označených práv, najmä zásahu

do základného práva na súkromie v zmysle dohovoru. Orgány činné v trestnom konaní však

nerešpektovali ani túto svoju povinnosť, čím zasiahli do všetkých označených práv

sťažovateľky.“.

11. Výrazom proporcionality je podľa sťažovateľky aj voľba čo najmiernejšieho

prostriedku, ktorý je súčasne spôsobilý zabezpečiť dosiahnutie sledovaného cieľa.

Pre dosiahnutie špecifického cieľa (získanie počítačových údajov dôležitých pre objasnenie

trestnej činnosti) je takýmto prostriedkom zaručujúcim požadovanú proporcionalitu úkon

uchovania a vydania počítačových údajov zakotvený podľa .

Sťažovateľka uviedla, že „je nepochybné, že ide o prostriedok, ktorého realizácia

predstavuje zásah menšej intenzity v porovnaní so situáciou, keby sa na dosiahnutie cieľa

zvolil inštitút vydania, resp. odňatia veci. Napokon to potvrdzuje aj rozdielny režim

realizácie uvedených prostriedkov (porov. ).

Naviac, inteligentný mobilný telefón (o aký išlo aj v prípade sťažovateľky) má

povahu či charakter počítača a obsahuje počítačové údaje, preto má byť vo vzťahu k nemu

a zachytávaniu údajov na ňom vždy využitý inštitút uchovania a vydania počítačových

údajov, (porov. ).

Voči sťažovateľke bola realizovaná výzva na vydanie veci v zmysle § 89 Trestného

poriadku. Orgány činné v trestnom konaní šetrnejší postup v zmysle § 90 Trestného

poriadku vo vzťahu k sťažovateľke ignorovali, hoci by ním dosiahli účel trestného konania.

Pri výzve na vydanie veci v zmysle oproti príkazu na uchovanie

počítačových údajov podľa úplne absentuje akákoľvek právna

úprava ohľadom nakladania a spracovávania v rámci trestného konania získaných údajov,

t. j. pre dotknutú osobu predstavuje omnoho radikálnejší zásah. Výzva a zaistenie veci

podľa na rozdiel od príkazu podľa

nelimituje ani dobu, počas ktorej majú byť údaje uchovávané a ani rozsah (s prepojením

na záujmové informácie). Je tak zrejmé, že výzva a následné vydanie veci predstavuje

pre dotknutú osobu omnoho závažnejší zásah do základných práv, pričom však sledovaný

účel možno dosiahnuť v celom rozsahu aj príkazom podľa .

O technickej spôsobilosti orgánov činných v trestnom konaní vykonať tento úkon svedčí

aj skutkový stav popísaný vo veci . V dôsledku toho výzva na vydanie veci

v zmysle nespĺňa požiadavku proporcionality a nevyhnutnosti

zásahu.“.

12. Požiadavka proporcionality nebola podľa názoru sťažovateľky naplnená

ani z hľadiska rozsahu získavaných informácií. Z tohto pohľadu je podľa sťažovateľky

najmiernejším prostriedkom len vyhotovenie kópie uložených počítačových údajov, pričom

je nevyhnutné, aby sa vždy pri počítačových údajoch pred ich skopírovaním vykonala

selekcia údajov a aby sa skopírovali len hľadané údaje, t. j. údaje, ktoré sú potrebné

pre vedené trestné konanie, a tak sa minimalizovala možnosť, že do trestného konania budú

prenesené aj také údaje, ktoré hľadané neboli a žiadnym spôsobom nesúvisia s trestným

konaním. Zdôraznila, že „v trestnom konaní môže byť zaisťovaná len taká vec, ktorá je

dôležitá pre trestné konanie. To platí aj pre elektronické dáta s tým, že môže byť povolené

len hľadanie konkrétnych súborov, informácií alebo komunikácie, ktoré majú určitú

relevanciu k stíhanému trestnému činu, pričom napríklad štandardný software umožňuje

vyhľadávanie mien alebo slov, a teda uľahčuje zúženie vyhľadávaných dát; ak teda má

polícia konkrétne podozrenie vo vzťahu ku konkrétnemu sudcovi a pre vedenie trestného

stíhania je nutné poznať obsah počítačových údajov v jeho mobilnom telefóne, potom by,

vzhľadom k zákonom stanovenej povinnosti mlčanlivosti, mala postupovať tak, že neodníme

celý mobilný telefón, ale iba skopíruje tie údaje, ktoré by mali súvisieť s predmetom

podozrenia (takto by mala v zmysle judikatúry eliminovať to, že sa do jej dispozície dostanú

aj iné údaje, na ktoré sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti a ktoré žiadnym spôsobom

nesúvisia s vedením trestného stíhania).“.

13. Sťažovateľka namieta, že zo zadania pre znalca v napadnutom uznesení

vyšetrovateľa z 23. augusta 2019 vyplýva, že predmetom vyhotovenia rozmnoženiny údajov

majú byť všetky údaje zachytené a uložené na mobilnom telefóne a SIM karte, a to bez

akéhokoľvek súvisu s trestnou vecou (skutkom), pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie

vo veci. Takto formulovaný rozsah záujmových údajov predstavuje podľa jej mienky

excesívny a neopodstatnený zásah do jej súkromia, keďže dôjde k vyhotoveniu

rozmnoženiny aj takých údajov, ktoré nemôžu mať žiaden súvis s trestnou vecou, pre ktorú

bolo začaté stíhanie vo veci. Sledovaný účel trestného stíhania možno podľa jej názoru

dosiahnuť aj šetrnejšie, a to „vymedzením údajov, o ktorých sa má vyhotoviť rozmnoženia,

ich konkretizáciou vo vzťahu k trestnej veci, a to prostredníctvom špecifikácie napr. osôb,

údajov, slovných spojení, času a spôsobu komunikácie, obsahu a predmetu údajov,

použitých softwareových prostriedkov komunikácie a pod., tak aby bol zúžený zásah

do súkromia neobvinenej osoby, ktorá vydala vec dôležitú pre trestné konanie, len

na nevyhnutnú mieru potrebnú pre dosiahnutie účelu trestného konania“.

14. Absenciu legitimity zásahu do jej základných práv vidí sťažovateľka v nezákonne

vedenom trestnom stíhaní vo veci, pretože z obsahu uznesenia o začatí trestného stíhania

z 20. augusta 2019 zverejneného na internete podľa sťažovateľky vyplýva, že neobsahuje

preskúmateľne materializované a konkretizované podozrenie, že sa určitý skutok,

ktorý môže byť trestným činom, stal. Z tohto dôvodu je preto zásah do základných práv

sťažovateľky vykonaný v rámci takto vedeného trestného stíhania materiálne

neodôvodnený, t. j. nemôže sa ním sledovať žiaden legitímny účel.

15. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie ňou označených

práv (bod 1 uznesenia) napadnutým postupom vyšetrovateľa, jeho výzvou na vydanie veci

a uznesením o pribratí znalca, ako aj príkazom prokurátora špeciálnej prokuratúry

na odňatie veci, príkaz prokurátora špeciálnej prokuratúry na odňatie veci, ako aj uznesenie

o pribratí znalca v časti „uloženia povinnosti vyhotovenia rozmnoženiny počítačových

údajov nachádzajúcich sa na mobilnom telefóne zn. iPhone čiernej farby,

, vydanom 22. 8. 2019 “ zrušil, porušovateľom

zakázal pokračovať v porušovaní základných práv sťažovateľky v trestnom konaní vedenom

pod ČVS: PPZ-848/NKA-PZ-ZA-2019, prikázal zničiť všetky rozmnoženiny

„počítačových údajov a akýchkoľvek iných údajov“ získaných z mobilného telefónu

vydaného sťažovateľkou, prikázal vrátiť vydaný mobilný telefón sťažovateľke a zaviazali

porušovateľov nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia na účet jej právneho

zástupcu.

II.

Relevantná právna úprava

16. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“).

19. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

20. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

21. Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť

bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných

písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných

písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo

iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje

tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu

krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo

na ochranu práv a slobôd iných.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívat ̌svoj majetok. Nikoho nemožno zbavit ̌jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímat ̌zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpeci ̌li platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. V rámci predbežného prerokovania pristúpil ústavný súd k preskúmaniu ústavnej

sťažnosti sťažovateľky, ktorá je založená na argumentácii, že v príčinnej súvislosti

s napadnutým postupom vyšetrovateľa, jeho výzvou na vydanie veci, mobilného telefónu,

jeho uznesením o pribratí znalca a príkazom prokurátora špeciálnej prokuratúry na odňatie

veci došlo k zásahu do sťažovateľkou označených práv (bod 1 tohto uznesenia) z dôvodu

nesplnenia kritérií legality, legitimity a proporcionality opodstatnenosti takéhoto zásahu.

III.1 K namietanému porušeniu v ústavnej sťažnosti označených práv

sťažovateľky napadnutým postupom vyšetrovateľa, výzvou na vydanie veci

a príkazom prokurátora špeciálnej prokuratúry

23. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne

neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

24. Ústavný súd sa oboznámil so skutkovým stavom vo veci sťažovateľky, aby

posúdil, či postup vyšetrovateľa a s ním súvisiace úkony týkajúce sa zaistenia mobilného

telefónu sťažovateľky neprekročili limity ňou označených článkov , dohovoru

a dodatkového protokolu, ktorých porušenie namieta.

25. Ako vyplýva z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh v trestnej veci zločinu

prijímania úplatku podľa a , prečinu zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa v jednočinnom súbehu

so zločinom zasahovania do nezávislosti súdu podľa § 342 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného

zákona a prečinu podplácania podľa a bola

22. augusta 2019 sťažovateľka vyzvaná v zmysle na vydanie

veci dôležitej pre trestné konanie, konkrétne všetkých mobilných telefónov, ktoré má

pri sebe, ktoré používa, resp. používala. Vo výzve bola sťažovateľka náležite poučená

o povinnosti vec na vyzvanie vydať v zmysle o tom, že nie je

povinná poskytovať dôkazy vedúce k usvedčeniu zo spáchania trestného činu jej samotnej

alebo jej blízkej osoby a z tohto dôvodu nie je povinná vydať vec, ktorá by nasvedčovala

spáchaniu trestného činu jej konaním alebo konaním jej blízkej osoby a o možnosti odňatia

veci. Sťažovateľka reagovala na výzvu na vydanie veci tak, že vec dobrovoľne vydala,

o čom bola spísaná zápisnica o vydaní veci.

26. Zákonným podkladom, na základe ktorého orgány činné v trestnom konaní

v danom prípade postupovali, bol až 3 , v zmysle ktorého kto

má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie, je povinný ju na vyzvanie predložiť

policajtovi, prokurátorovi alebo súdu; ak ju treba na účely trestného konania zaistiť,

je povinný vec na vyzvanie týmto orgánom vydať. Pri vyzvaní ho treba upozorniť na to,

že ak nevyhovie výzve, môže mu byť vec odňatá, ako aj na iné následky nevyhovenia.

Povinnosť podľa odseku 1 sa nevzťahuje na listinu alebo inú vec, ktorej obsah sa týka

okolnosti, o ktorej platí zákaz výsluchu, okrem prípadu, keď došlo k oslobodeniu

od povinnosti zachovať vec v tajnosti alebo k oslobodeniu od povinnosti mlčanlivosti.

Vyzvať na vydanie veci je oprávnený predseda senátu a pred začatím trestného stíhania

alebo v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt.

27. Podľa zápisnica o úkonoch podľa až

musí obsahovať aj dostatočne presný opis vydanej veci, odňatej veci, prevzatej veci alebo

počítačových údajov, ktorý umožní určiť ich totožnosť.

28. Podľa prvej vety osobe, ktorá vec alebo

počítačové údaje vydala alebo ktorej boli vec alebo počítačové údaje odňaté, alebo od ktorej

boli vec alebo počítačové údaje prevzaté, vydá orgán, ktorý úkon vykonal, ihneď písomné

potvrdenie o prevzatí veci alebo počítačových údajov alebo rovnopis zápisnice.

29. Podstata námietok sťažovateľky prezentovaných v jej ústavnej sťažnosti sa

dotýka otázky zásahu do jej práva na ochranu súkromia.

30. Z hľadiska metodologického pri sťažnostiach týkajúcich sa namietaného

porušenia čl. 8 dohovoru za splnenia podmienky, že ide o vec spadajúcu do pôsobnosti

označeného článku, ESLP̌, ktorého judikatúru ústavný súd štandardne pri svojej

rozhodovacej činnosti zohľadňuje, skúma ospravedlniteľnosť takéhoto zásahu z pohľadu

limitov vymedzených čl. 8 dohovoru, teda pristupuje k posúdeniu kritéria legality

(že k zásahu došlo na základe zákona), legitímnosti (že k zásahu došlo pre úcěly niektorého

zo záujmov vymedzených cľ. 8 ods. 2 dohovoru) a proporcionality zásahu, teda že zásah bol

v demokratickej spolocn ̌osti na dosiahnutie sledovaného cieľa nevyhnutný.

31. V danom prípade však ústavný súd k takémuto skúmaniu nepristúpil, keďže

v posudzovanej veci sťažovateľka vydala v súlade s vec dôležitú

pre trestné konanie dobrovoľne, z čoho možno usudzovať, že bola uzrozumená so zásahom

do jej súkromia.

32. Účelom práva na súkromný a rodinný život je ochrana jednotlivca proti

svojvoľným zásahom verejnej moci a obdobne nezaručuje ochranu súkromného

a rodinného života pred akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým

zasahovaním, ktoré je neoprávnené. V súlade s účelom práva na súkromie môžu orgány

verejnej moci, fyzické osoby a právnické osoby zasahovať do súkromného a rodinného

života vtedy, ak ich zasahovanie možno hodnotiť ako oprávnené (,

).

33. Vychádzajúc z citovanej judikatúry, sťažovateľka by mala právo na ochranu pred

zasahovaním do jej súkromného života vtedy, ak by išlo o taký zásah orgánu verejnej moci

(v tomto prípade orgánov činných v trestnom konaní), ktorý by bol neoprávnený alebo

svojvoľný.

34. V danom prípade je zrejmé, že o takýto zásah orgánov činných v trestnom konaní

nešlo, keďže sťažovateľka vydala vec dôležitú pre trestné konanie dobrovoľne.

O dobrovoľnom vydaní veci dôležitej pre trestné konanie svedčí aj vyjadrenie sťažovateľky

k výzve vyšetrovateľa na vydanie veci zaznamenané v zápisnici o vydaní veci, v ktorej

k výzve vyšetrovateľa na dobrovoľné vydanie svojho mobilného telefónu uviedla:

„Samozrejme, že ho vydám, avšak ho mám v mojom aute.” Zo zápisnice o vydaní veci,

ktorú sťažovateľka podpísala, nevyplýva, že by k výzve na vydanie veci sťažovateľka

vzniesla akékoľvek námietky alebo pripomienky.

35. Úkon vydania veci bol realizovaný v súlade s príslušnými ustanoveniami

. O úkone vydania bola spísaná zápisnica, majúca zákonné parametre,

v ktorej bola v súlade s presne špecifikovaná vydaná vec

a rovnopis tejto zápisnice bol v súlade s vydaný

sťažovateľke, čo aj sťažovateľka v zápisnici potvrdila.

36. Napokon ústavný súd uvádza, že k faktickému porušeniu práv

na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe,

na ochranu tajomstva dopravovaných správ a ochranu osobných údajov mohlo

potencionálne dôjsť až na základe uznesenia o pribratí znalca, ktorým mu bolo uložené

zabezpečiť požadované údaje z mobilného telefónu sťažovateľky, a nie výzvou na vydanie

veci, mobilného telefónu, ktorý predstavuje len hmotný nosič informácií.

37. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti

sťažovateľky a jej príloh konštatuje, že v napadnutom postupe vyšetrovateľa smerujúcom

k vydaniu veci dôležitej pre trestné konanie nezistil nič, čo by ho robilo neakceptovateľným,

resp. nekonformným s limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľkou označených ustanovení

, ako aj dohovoru, ktorých porušenie namietala.

38. K realizácii sťažovateľkou namietaného príkazu prokurátora špeciálnej

prokuratúry na vydanie veci podľa tak ani z dôvodu dobrovoľného

vydania veci sťažovateľkou nedošlo, a tento jej preto nebol ani doručovaný. V takom

prípade preto ani nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľky (bod 1

tohto uznesenia) napadnutým príkazom prokurátora špeciálnej prokuratúry na odňatie veci.

39. Ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým postupom vyšetrovateľa, jeho

výzvou na vydanie veci a príkazom prokurátora špeciálnej prokuratúry na odňatie veci

a sťažovateľkou tvrdeným porušením základných práv na nedotknuteľnosť osoby a jej

súkromia podľa , na ochranu pred zasahovaním do súkromného

a rodinného života a na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním

alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa a 3 , vlastniť

majetok podľa , na ochranu obydlia podľa , na ochranu

listového tajomstva, tajomstva dopravovaných správ a iných písomností a ochranu

osobných údajov podľa a 2 , práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru

a práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie mohol ústavný súd reálne dospieť k záveru o ich porušení.

40. Sumarizujúc prijaté čiastkové závery, vyhodnotil preto ústavný súd túto časť

ústavnej sťažnosti sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú, a preto ju v súlade s § 56 ods. 2

písm. g) odmietol.

III.2 K namietanému porušeniu v ústavnej sťažnosti označených práv

sťažovateľky napadnutým uznesením vyšetrovateľa o pribratí znalca

41. Z princípu subsidiarity zakotveného v vyplýva, že ústavný

súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať jeho

ústavnou sťažnosťou, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred iným

súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

Zmysel a účel uvedeného princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v trestnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad

v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa ,

sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým právnickým osobám alebo fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity ochrany ústavnosti ústavným súdom podľa zásad

uvedených v ustanovení (obdobne pozri

, ).

42. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku

až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie

garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní

a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení

možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd

označených v , ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu

samotného trestného konania. Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel

by účel a zmysel opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného

aj náprava pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných

v trestnom konaní a súdov). Ústavný súd tak zdôrazňuje, že ústavné

súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených

vecí (, , ). Základné právo na súdnu

ochranu je totiž „výsledkové“, to znamená musí mu zodpovedať proces ako celok,

a skutočnosť, či napadnuté konanie bude ako celok spravodlivé, závisí od pokračujúceho

konania a rozhodnutia všeobecných súdov (, , ,

).

43. Predmetná trestná vec sa nachádza v štádiu prípravného konania a uznesenie

o začatí trestného stíhania, ako aj ďalšie nadväzujúce procesné úkony orgánov činných

v trestnom konaní odôvodňujú predpoklad, že v tejto trestnej veci budú v ďalšom

procesnom štádiu vznesené obvinenia. V prípade naplnenia uvedeného predpokladu

sťažovateľka bude mať v zmysle platnej právnej úpravy v nasledujúcich štádiách trestného

konania možnosť domáhať sa právne účinným spôsobom ochrany svojich označených práv.

V rámci práva na obhajobu je možné uplatniť argumentáciu týkajúcu sa zákonnosti postupu

orgánov činných v trestnom konaní v rámci prípravného konania na hlavnom pojednávaní

pred prvostupňovým súdom, prípadne využitím opravných prostriedkov, ako aj

mimoriadnych opravných prostriedkov v trestnom konaní.

44. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že systém

trestného konania poskytuje sťažovateľke právne prostriedky, ktorými sa môže domáhať

ochrany pred neoprávneným zásahom do svojich práv, hoci budú prípustné až v ďalšom

štádiu trestného konania. Za týchto okolností nie je daný dôvod, aby ústavný súd vstupoval

v danej fáze do prebiehajúceho trestného konania vo veci sťažovateľky a neprípustne si tak

predčasne uzurpoval právomoc všeobecného súdu, ktorý je primárne povinný poskytnúť

ochranu práv sťažovateľky. V danej fáze konania, keď má sťažovateľka k dispozícii právne

prostriedky, prostredníctvom ktorých môže v budúcnosti uplatniť ochranu svojich práv,

je neprípustné, aby ústavný súd korigoval prípadné pochybenia aktuálneho procesného

postupu organov činných v trestnom konaní. Sťažovateľka sa s prípadnou ústavnou

sťažnosťou môže na ústavný súd obrátiť až po vyčerpaní označených opravných

prostriedkov, teda až vo fáze právoplatného skončenia meritórneho konania.

45. V prípade, ak sťažovateľka nebude môcť v ďalšom štádiu trestného konania

uplatniť ochranu svojich práv pre absenciu takého procesného postavenia, s ktorým by boli

spojené právne prostriedky určené pre tento účel, bude sa môcť obrátiť na ústavný súd,

ktorý sa bude namietaným zásahom do ňou označených práv zaoberať.

46. Aj napriek uvedenému ústavný súd považuje za potrebné podotknúť, že na prvý

pohľad sa mu zásah do označených práv sťažovateľky nejaví ako neprimeraný, ktorý by

vybočoval z limitov práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta. Už zo samotnej podstaty

inštitútov, akými sú domová prehliadka, odpočúvanie a záznam telekomunikačnej

prevádzky, uchovanie a vydanie počítačových údajov a podobne vyplýva, že sú spojené

s výrazným zásahom do súkromia osôb, u ktorých sú realizované. Pri takomto zásahu však

prevažuje verejný záujem na objasnení závažnej trestnej činnosti nad právom jednotlivca

na ochranu súkromia. Proporcionalita zásahu však musí byť dodržaná aj vo vzťahu medzi

právom jednotlivca na súkromie a výberom prostriedkov, ktoré majú orgány činné

v trestnom konaní k dispozícii pri plnení legitímnych cieľov. V tomto smere je potrebné

uviesť, že aj keď sa spôsob, prípadne rozsah zabezpečenia záujmových informácií môže

na prvý pohľad javiť ako neprimerane zasahujúci do súkromia jednotlivca, takýto postup je

ospravedlniteľný, ak je za splnenia podmienky zákonnosti nevyhnutný na dosiahnutie

legitímneho cieľa a z technického hľadiska neexistujú iné, menej invazívne možnosti,

ako požadované informácie zabezpečiť.

47. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľky

smerujúcu proti namietanému uzneseniu vyšetrovateľa o pribratí znalca ako neprípustnú

a ako takú ju podľa odmietol.

48. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá,

bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jej požiadavkami uvedenými v petite jej

ústavnej sťažnosti, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. novembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu