Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 67/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 47

ods. 3 a práv podľa a 4 a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 19. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. decembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojich základných práv podľa a 5 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. novembra 2015 (ďalej

aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením povereného príslušníka

Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trnava, obvodného oddelenia Policajného zboru

Trnava pod ČVS: ORP-1403/01-TT-TT-2015 z 3. júna 2015 bolo podľa § 199 ods. 1

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) začaté trestné stíhanie vo veci a súčasne podľa

bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre prečin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava sp. zn.

z 5. júna 2015 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 11. júna 2015 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku. Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn.

z 5. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. novembra 2015 zamietol

sťažovateľom podanú žiadosť o prepustenie z väzby z 20. októbra 2015 podanú

prostredníctvom Okresnej prokuratúry Trnava. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť na

ústavnom súde.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti nachádza porušenie svojich označených práv

v troch rovinách.

3.1 V prvej rovine svojej argumentácie nesúhlasí s dobou vykonávanej väzby, ktorej

dĺžka trvania už dosiahla výkon trestu, k čomu sťažovateľ dôvodil, že „Keďže vo väzbe som

od 3.6.2015 a vo väzbe som bol v tej dobe viac ako 5 mesiacov za trestný delikt nízkej

spoločenskej nebezpečnosti konkrétne za prečin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa

§ 171 ods. 1 Tr. zák. Vo väzbe som za držanie dvoch jednorázových dávok pre vlastnú

potrebu, kde je trestná sadzba 0 až 3 roky.“. V ďalšom akcentoval, že „... väzba nie je na

mieste, pokiaľ by bola príliš prísnym zaisťovacím opatrením s prihliadnutím na závažnosť

činu a očakávaniu trestu. Väzba nemá byť trestom, ale je výlučne len procesným opatrením,

ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu obvineného z trestného činu pre potreby

prebiehajúceho trestného konania obmedzením jeho osobnej slobody.“.

3.2 V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukazuje na to, že „Dňa

27.10.2015 okresný prokurátor mojej žiadosti nevyhovel a v zmysle § 79 ods. 3 ju predložil

spolu so svojím stanoviskom a návrhom rozhodnutia okresnému súdu v Trnave na ďalšie

konanie a rozhodnutie. Toto stanovisko spolu s návrhom prokurátora mi okresným súdom

v Trnave nebolo nikdy doručené čím sa prokurátor dostal do značnej výhody. Takéto

konanie súdu by nemalo byť ústavne akceptovateľné, preto že zvýhodnením resp.

nezvýhodnením jednej strany pred súdom dochádza k porušeniu SR...“.

3.3 V súvislosti s výkon preventívnej väzby namieta to, že „Do dnešného dňa mi

nikto nevysvetlil v akej trestnej činnosti by som mal pokračovať, keď že doteraz voči mne

nie je vedené iné trestné konanie, spáchal som len jeden skutok nízkeho stupňa

nebezpečnosti pre spoločnosť...“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby

ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Navrhujem aby ústavný súd vyslovil nálezom, že Krajský súd v Trnave svojím

rozhodnutím zo dňa 19.11.2015 sp. zn. -171 porušil sťažovateľové práva

uvedené v , ods. 5, SR a , ods. 4 a v

európskeho dohovoru základných ľudských práv a slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 19.11.2015 sp. zn. -171 sa

zrušuje.

Krajský súd v Trnave je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia povinný zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2500 eur.

Prikazuje Krajskému súdu v Trnave vydať príkaz na neodkladné prepustenie

sťažovateľa z väzby.“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (,

, , , , ).

III.

K namietanému porušeniu práv podľa a

dohovoru

8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa

všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

9. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných

súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami

o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.

Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje

vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý

proces, a teda zásadne sa nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ

ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia

právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť

(, , ). Procesné pravidlá týkajúce sa skúmania

dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Ústavný súd v tomto smere rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj

„ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide

o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade

so zákonom upraveným postupom, kde dohovor odkazuje primárne na vnútroštátne právne

predpisy a upravuje povinnosť dodržiavať ich hmotnoprávne aj procesné právne normy

a požaduje, aby zbavenie slobody jednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1 dohovoru),

ďalej chráni právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzba

nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušných

orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru), a konečne

chráni právo jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadať

o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4 dohovoru)

[rozsudok ESĽP de Wilde at al v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, body 65, 67, 71  77 atď.,

ako aj novšia judikatúra Khudoyorov v. Rusko, rozsudok ESĽP č. 6847/02 z 8. 11. 2005,

body 124 –125, 172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko č. 46221/99 rozsudok Veľkej komory

ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko č. 59696/00 rozsudok ESĽP

z 26. 10. 2006, body 103 a 115].

10. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (bod 9) teda vyplýva, že na konanie

o väzbe je aplikovateľné ustanovenie , 2 a 5 a v súvislosti s konaním

o žiadosti o prepustenie z väzby čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté

hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej

súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa

základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu

a účel konania o väzbe, obsahom týchto garancií je aj právo na rovnosť účastníkov v konaní

(rozumej strán trestného konania, pozn.) vo svojom vyjadrení v a ako

také je obsiahnuté už v , resp. v dohovoru. Inými slovami, pri

väzobných konaniach vníma ústavný súd právo na rovnosť účastníkov konania (rozumej

strán trestného konania, pozn.) ako súčasť práva na osobnú slobodu podľa

v spojení aj s čl. 5 ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru a v prípade zistenia porušenia

základného práva podľa pristúpi k vysloveniu jeho porušenia

prostredníctvom , ako aj , resp. dohovoru.

11. Z už uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre namietané porušenie čl. 47 ods. 3

a dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, keďže tieto články

nemajú príčinné uplatnenie v okolnostiach sťažovateľovho väzobného stíhania, ktoré boli

predmetom rozhodovania krajského súdu v jeho uznesení sp. zn.

z 19. novembra 2015.

12. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ,

) teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17

ods. 2 a 5 , ako aj dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné

a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu

ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Ústavný prieskum sťažovateľom

namietaného čl. 5 ods. 3 dohovoru ústavný súd odvodzuje od argumentácie sťažovateľa,

ktorý podľa jeho názoru zotrváva neprimerane dlho vo väzbe z dôvodu

neefektívneho/liknavého postupu orgánov činných v trestnom konaní v jeho trestnej veci

s dôsledkom výkonu trestu väzbou. V dôsledku uvedeného ústavný súd podrobil prieskumu

sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. z 19. novembra

2015 len vo vzťahu k ním namietanému a 5 a a 4 dohovoru.

IV.

K namietanému porušeniu práv podľa a 5 a podľa

ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

13. Krajský súd v uznesení sp. zn. z 19. novembra 2015

v podstatnom uviedol:

„Na základe sťažnosti obvineného preskúmal krajský súd v zmysle ustanovenia § 192

odsek 1 správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým

sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého

uznesenia, a tak zistil, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že proti obvinenému sa vedie trestné stíhanie

pre prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držanie a obchodovanie s nimi podľa , na základe

obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava, podanej na súd I. stupňa dňa

02. 11.2015.

Obvinený bol vzatý do väzby unesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu

Trnava sp. zn. , zo dňa 05.06.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu

Trnava zo dňa 11.06.2015, sp. zn. z dôvodu ustanovenia § 71 odsek 1 písm. c/

so započítaním väzby dňom 03.06.2015 od 00.10 hod.

Po podaní obžaloby bol súd I. stupňa povinný v zmysle § 238 odsek 3 Trestného

poriadku rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby a v súvislosti s tým rozhodol aj o žiadosti

obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú obvinený podal.

Zhodne ako súd I. stupňa aj krajský súd je toho názoru, že doteraz zistené skutočnosti

nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky

trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania

alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že obvinený bude v trestnej

činnosti pokračovať. Dôvodnosť podanej obžaloby vyplýva z čiastočného priznania

obvineného k spáchanej trestnej činnosti ako aj z výpovedi svedkov ,

a . V nadväznosti na uvedené dôkazy sú aj závery znaleckého

posudku KEÚ PZ, ktorý preukazuje, že zaistená kryštalická látka obsahuje matamfetamín

v objeme ako je uvedené v obžalobe.

Konkrétne skutočnosti odôvodňujúce ďalšie trvanie väzby obvineného v zmysle

ustanovenia sa viažu k charakteru trestnej

činnosti ako aj k osobe obvineného, pričom je zrejmé, že obvinený bol v minulosti 6-krát

súdne trestaný, len jedno odsúdenie je s účinkami zahladenia, dopúšťal sa hlavne

majetkovej trestnej činnosti, ktorou si zadovažoval zdroj príjmov nakoľko je nezamestnaný,

trestný čin spáchal v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, naposledy bol prepustený

z výkonu trestu odňatia slobody dňa 15.11.2014 a jeho závislosť na omamných látkach

zvyšuje riziko recidívy jeho kriminálneho správania.

Podľa , , ak je daný dôvod väzby

podľa § 71 odsek 1 písm. a/ alebo c/, môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné

konanie ponechať obvineného na slobode, alebo prepustiť ho na slobodu, ak obvinený dá

písomný sľub, že povedie riadny život, najmi že sa nedopustí trestnej činnosti a že splní

povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo v prípravnom konaní sudca

pre prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na osobu obvineného a na povahu

prejednávaného prípadu za dostatočný a príjme ho alebo s ohľadom na osobu obvineného

a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom probačného

a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu nad obvineným do

iného členského štátu európskej únie podľa osobitného predpisu.

Aj v tomto smere krajský súd zhodne ako súd I. stupňa je toho názoru, že v danom

prípade nie sú splnené podmienky nahradenia väzby obvineného inštitútmi v zmysle

ustanovenia , .

Krajský súd sa preto s dôvodmi napadnutého uznesenia súdu I. stupňa stotožňuje

a v podrobnostiach na ne poukazuje.“

14. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 19. novembra 2015 s uznesením okresného súdu sp. zn.

z 5. novembra 2015 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť z tohto

rozhodnutia okresného súdu:

„Výsledky dokazovania vykonané v prípravnom konaní odôvodňujú i v tomto štádiu

trestného konania, po podaní obžaloby, ponechanie obvineného vo väzbe z dôvodov, pre

ktoré bol do nej vzatý v prípravnom konaní. Podozrenie, že obvinený sa dopustil spáchania

prečinu, ktorý sa mu kladie za vinu vyplýva z dôkazov vykonaných v prípravnom konaní.

Obvinený sa čiastočne k spáchaniu trestnej činnosti priznal, pričom poprel, že by papierová

skladačka, v ktorej sa nachádzal kryštalický materiál s hmotnosťou 45 mg s účinnou látkou

metamfetamínu patrila jemu. Injekčná striekačka, v ktorej sa nachádzal rovnaký druh

kryštalického materiálu podľa vyjadrení obvineného bola jeho, mal ju pre vlastnú potrebu

a zakúpil si ju na železničnej stanici od neznámej osoby. Okrem čiastočného priznania

obvineného nasvedčuje podozrenie z obžalovanej trestnej činnosti i výpovede svedkov

, a . Tieto dôkazy sú ďalej podporené

závermi znaleckého posudku KEÚ PZ, ktorý preukazuje, že zaistená kryštalická látka

obsahuje metamfetamín v objeme ako je uvedené v obžalobe. Uvedené dôkazy najmä

vo svojej vzájomnej súvislosti dostatočne odôvodňujú podozrenie, že obvinený

sa dopustil spáchania prečinu, ktorý mu je v obžalobe kladený za vinu.

Pokiaľ ide o konkrétne skutočnosti odôvodňujúce tzv. útekovú väzbu podľa § 71

ods. I písm. c) , ohľadne týchto nedošlo od vzatia obvineného do väzby ku dňu

podania obžaloby k žiadnej zmene.

Preventívna väzba podľa je odôvodnená

obavou, že obvinený bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti nielen tohto druhu, ale aj

trestnej činnosti majetkového charakteru, keďže už v minulosti bol viackrát odsúdený pre

majetkovú trestnú činnosť, ktorej sa mal dopúšťať opakovane a ktorá mala byt' zdrojom

jeho príjmov. Je tu preto daná dôvodná obava, že obvinený pri ponechaní na slobode bude

pokračovať v páchaní trestnej činnosti či už rovnakého alebo obdobného charakteru, keďže

v súčasnosti nie je nikde zamestnaný a páchaním trestnej činnosti si má zadovažovať

prostriedky k živobytiu. Z odpisu z registra trestov vyplýva, že obvinený bol v minulosti

doposiaľ celkovo 6x súdne trestaný (kde v jednom prípade sa na neho hľadí akoby nebol

odsúdený), hlavne pre trestnú činnosť majetkového charakteru a to konkrétne v prevažnej

miere pre trestné činy krádeže, pričom táto priamo súvisela so závislosťou obvineného na

užívaní návykových látok. Naposledy bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trnave pod

sp. zn. zo dňa 16.09.2014, právoplatným dňa 16.9.2014, pre prečin krádeže

podľa , a iné, za čo mu bol uložený

nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) mesiacov so zaradením pre jeho

výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Predtým

bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trnava pod sp. zn. zo dňa

12.06.2014, právoplatným dňa 12.06.2014 pre prečin krádeže formou spolupáchateľstva

podľa k a prečin porušovania domovej slobody

podľa k podmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní 16

(šestnásť) mesiacov a určením skúšobnej doby v trvaní 2 (dva) roky, ktorá uplynie dňa

15.02.2016. Z výpisu ústrednej evidencie priestupkov vyplýva, že obvinený bol 10 krát

priestupkovo prejedávaný a taktiež aj postihnutý, pričom išlo o priestupky na úseku cestnej

dopravy. Zo správy Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 03.06.2015 vyplýva, že

obvinený bol len dňa 15.11.2014 prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý si

vykonával v Dubnici nad Váhom. Z výsledkov znaleckého dokazovania z odvetvia

psychiatrie, ktoré realizoval vyplynulo, že obvinený je závislý od

psychostimulácií a jeho závislosť sa prejavuje hlavne neschopnosťou spontánnej

abstinencie, odvykacími prejavmi po vysadení látky, túžbou po konzume, drogocentrickým

správaním a podobne. Vzhľadom na závery znaleckého dokazovania bola navrhnutá

ochranná protitoxikomanická liečba ústavnou formou, zvyšuje riziko recidívy jeho

kriminálneho správania sa. Uvedené skutočnosti odôvodňujú obavu, že obvinený pri

prepustení na slobodu bude pokračovať v trestnej činnosti. Tým je u neho daný dôvod tzv.

preventívnej väzby podľa .

Z rovnakých dôvodov, pre ktorých súd rozhodol o ponechaní obvineného vo väzbe

po podaní obžaloby, vyplýva i záver, že žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na

slobodu nie je možné vyhovieť.

Pokiaľ obvinený a obhajca namietali, že väzba trvá neprimerane dlho a že orgány

činné v trestnom konaní nepostupujú so zvýšenou starostlivosťou tak, aby sa konalo v jeho

veci prednostne a urýchlene, tieto námietky súd nepovažuje za dôvodné. Vyšetrovanie

trestnej činnosti obvineného podľa názoru súdu zodpovedá požiadavkám uvedeným

v ustanovení , , o čom okrem iného svedčí i skutočnosť,

že obžaloba na obvineného bola podaná v lehote kratšej ako 5 mesiacov od vzatia

obvineného do väzby. V tomto smere sa javí súdu dĺžka trvania väzby obvineného

primeraná vzhľadom na charakter trestnej činnosti, ako i výšku trestu odňatia slobody,

ktorého uloženie mu za spáchanie trestného činu, v prípade uznania jeho viny, hrozí.

Pokiaľ ide o rozhodnutie uvedené vo výroku II. a III. tohto rozhodnutia súd

vychádzal zo skutočnosti majúcej povahu najmä v osobe obvineného, konkrétne v jeho

drogovej závislosti a kriminálnej recidíve ako je to vyššie uvedené v odôvodnení tohto

uznesenia. Vzhľadom na tieto skutočnosti, nemožno jeho väzbu nahradiť ani prijatím sľubu

obvineného, ani dohľadom probačného a mediačného úradníka súdu, keď takýto sľub resp.

dohľad by nebol dostatočnou zárukou, ktorá by eliminovala obavu z konania obvineného,

pre ktoré sa nachádza vo väzbe.“

15. Článok 17 ods. 1 zaručuje osobnú slobodu. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný

záväzok. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto

je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto

článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú

zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo

prepustený počas konania. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody

zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je

pozbavenie slobody nezákonné.

16. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia

všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (, ).

Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou

podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie

na základe abstraktnej úvahy (obdobne ).

17. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie

do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne

uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného

a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho

prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní ().

18. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

19. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (,

, , , , ). Základné právo podľa

vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky

jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej

aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti

ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj z vyplýva, že

do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná

úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak integrálnou súčasťou

ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru

vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným

zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)

až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto

rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov

v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť

v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (k tomu

pozri okrem judikatúry ESĽP uvedenej v bode 27 aj Bozano v. Francúzsko č. 9990/82

rozsudok ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká Británia č. 19380/92 rozsudok

ESĽP z 24. 9. 1992, Herczegfalvy v. Rakúsko rozsudok ESĽP z 11. 5. 2004, Morsink v.

Holandsko rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúry

Stanev v. Bulharsko č. 36760/06 rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143; L.

M. v. Slovinsko č. 32863/05 rozsudok ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121).

20. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko

alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

21. Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe

osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná

a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,

ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti

rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený

súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa

vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní

prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce

sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak

obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav

obvineného neumožňuje jeho výsluch. ...

Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,

predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre

prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu.

Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...

22. Prípustnosť dĺžky trvania väzobného stíhania je upravená v § 76 a nasl. Trestného

poriadku. Podľa väzba v rámci základnej alebo predĺženej

lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný

čas. Podľa celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu

s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné

stíhanie pre prečin, b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin, c)

štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Podľa

z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na prípravné konanie

najviac a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin, b) devätnásť

mesiacov..., c) dvadsaťpäť mesiacov... Podľa pre trvanie väzby

z dôvodov podľa § 71 ods. 2 sa použije § 76 ods. 1 až 5 a ods. 8 až 10. Doba trvania väzby

z dôvodov podľa § 71 ods. 2 spolu s už vykonanou väzbou podľa § 71 ods. 1 môže

v prípravnom konaní presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 7 len v rozsahu novej základnej

sedemmesačnej lehoty väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2, celková doba trvania väzby

z dôvodov podľa § 71 ods. 2 spolu s už vykonanou väzbou podľa § 71 ods. 1 nesmie

presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 6, okrem predĺženia podľa § 76a. Podľa § 79 ods. 1

ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie

lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený ihneď prepustený na

slobodu.

23. Z a 2 možno teda vyvodiť základné právo na osobnú slobodu,

ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia,

resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.

Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17

ods. 5 . Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím

do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem vždy dotknutý aj

ods. 1 a 2 (). Z hľadiska posúdenia dohovoru má osoba

vo väzbe právo na preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú

určujúce pre posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok

(„substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti

väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu,

ako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci

Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31). Je teda výsostným právom,

ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo

potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na

prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich

v rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991). Inými slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4

dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok,

ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP

vo veci Brogan and Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, bod 65, rozsudok

ESĽP vo veci Jecius v. Litva, bod 100).

24. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako

zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť

zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,

ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením

základného práva na osobnú slobodu v zmysle rozhodnutím súdu konajúceho

o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen

s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr. ,

), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutých

v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciach

Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, bod 45 a Baranowski v.

Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51). Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúca

zo základného práva zaručeného v postupovať v prípade trestného

stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý

ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen

ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom

prípade predovšetkým ), ale taktiež aj ustanovenia príslušných

medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky

a v zmysle a c ods. 1 majú prednosť pred zákonom, ak poskytujú

väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

25. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej

v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:

- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinis

v. Litva č. ),

- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial

measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. 6. 2002 vo veci Al-Nashif and others

v. Bulharsko č. 50963/99),

- vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca

konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky

spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. 2. 2001 vo veci

Garcia Alva v. Nemecko č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle

posledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli

dostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002 vo veci

Bufferne v. Francúzsko č. 54367/00),

- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP

z 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva č. 36743/97).

26. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba

chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania

v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho

použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu

ich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak,

aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu.

Súčasťou už uvedených záruk je obsiahnuté aj právo samotného obvineného/obžalovaného

iniciovať konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti

väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná ( a , rozsudok

ESĽP z 21. 12. 2000 vo veci Vodeničarov c. Slovenská republika, body 33 – 36).

27. Po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v nadväznosti

na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.)

a vychádzajúc z citovanej judikatúry ESĽP, ústavný súd konštatuje, že z jeho odôvodnenia

vo vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby

nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad

relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim krajským súdom vrátane právnej úpravy

práva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru s dôsledkom porušenia sťažovateľom

označených práv a jeho ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone preventívnej väzby.

Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov a skutkových okolností

posudzovanej veci, v dôsledku čoho ich ústavný súd vníma ako adresné, konkrétne

a vo svojich záveroch aj logické, a teda ich vníma ako legitímne a právne akceptovateľné

nielen z uhla zákonnosti, ale aj ústavnosti. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri

posudzovaní podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci,

pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného

poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu, a krajský súd (prihliadajúc aj

na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) dostatočne

podrobne sťažovateľom predostreté podstatné námietky a pretrvávajúce okolnosti

pozbavenia jeho osobnej slobody vysvetlil, pričom neopomenul zdôvodniť potrebu

ponechania sťažovateľa vo väzbe poukazom na konkrétne skutočnosti vyplývajúce

z hľadiska materiálnej interpretácie podmienok preventívnej väzby, ktoré podrobne aj vo

svojom rozhodnutí zdôvodnil (recidíva v páchaní trestnej činnosti, závislosť sťažovateľa od

omamných látok, absencia pravidelného príjmu u sťažovateľa, zaobstarávanie si obživy

trestnou činnosťou v minulosti). Inými slovami, krajský súd vo svojom napadnutom

rozhodnutí (v spojení aj s príslušnou časťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

okresného súdu, pozn.) poskytol primeranú súdnu odpoveď („adequate judicial response“)

na podstatné okolnosti sťažovateľovho väzobného stíhania, a preto v naznačených

súvislostiach ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom označenými

základnými právami a ním predostretým dôvodom (pozri bod 3.3), v dôsledku čoho

považuje ním prednesenú argumentáciu v tejto jej časti za zjavne neopodstatnenú a podľa

odmieta podanú sťažnosť v tejto jej časti z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

28. K ďalšej námietke sťažovateľa týkajúcej sa postupu okresného súdu, ktorý

nedoručil sťažovateľovi návrh prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava na jeho ponechanie

vo väzbe, čím sa mal dostať do značnej nevýhody (pozri bod 3.2), ústavný súd v prvom rade

poukazuje na znenie , ktorý ukladá vo veci konajúcemu

prokurátorovi v prípravnom konaní písomne vyrozumieť o vybavení, resp. o nevyhovení

žiadosti o prepustenie z väzby a jej postúpení súdu na rozhodnutie, k čomu aj došlo.

Následne bolo vecou okresného súdu o takejto žiadosti rozhodnúť, pričom, vychádzajú

z judikatúry tak ústavného súdu, ako aj ESĽP, je podstatnou skutočnosťou to, že sťažovateľ

bol pred rozhodnutím súdu vypočutý, v danom prípade za účasti právneho zástupcu, a bola

mu teda daná možnosť uviesť všetky okolnosti proti svojmu väzobnému stíhaniu. Táto

skutočnosť vyplýva jednoznačne zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa z 5. novembra 2015,

ktorý si ústavný súd obstaral prostredníctvom okresného súdu. Z uvedeného je zrejmé, že

sťažovateľovi bola daná príležitosť za aktívnej účasti jeho obhajcu ovplyvniť rozhodnutie

súdu svojimi argumentmi, a teda samotné nedoručenie písomného návrhu prokurátora na

jeho ponechanie vo väzbe z 27. októbra 2015 (ktoré bolo taktiež poskytnuté ústavnému súdu

prostredníctvom okresného súdu) nekontaminovalo kontradiktórny priebeh konania pred

okresným súdom a nedopadalo ani na jeho procesné postavenie, akcentujúc aj skutočnosť

skončenia prípravného konania a podania obžaloby (čo bol ďalší dôvod vedúci okresný súd

k preskúmaniu dôvodov zotrvania alebo prepustenia sťažovateľa z väzby). Inými slovami,

v judikatúre ESĽP zakotvená požiadavka zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania

a rešpektovania „princípu rovnosti zbraní“ predstavuje základné procesné garancie

(„fundamental guarantees of procedure“) uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia

osobnej slobody (rozsudok ESĽP z 21. 10. 1986 vo veci Sanches-Reisse c. Švajčiarsko,

rozsudok ESĽP z 15. 11. 2005 vo veci Reinprecht c. Rakúsko). Európsky súd pre ľudské

práva vychádza z predpokladu, že osobná prítomnosť osoby obmedzenej na jej osobnej

slobode je sama osebe zárukou spravodlivého procesu a zároveň aj zárukou eliminácie

možného porušenia základných práv a slobôd. Rovnako tak ústavný súd vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že väzba ako zásadný zaisťovací inštitút predstavuje výrazný zásah

do základného práva jednotlivca na osobnú slobodu, a preto neodmysliteľnou procesnou

zárukou pri takomto zásahu musí byť právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byť

vypočutá súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe ().

29. Naostatok je potrebné poukázať aj na to, že v prípravnom konaní vec dozorujúci

prokurátor disponuje kompetenciou zmocňujúcou ho k rozhodnutiu o väzbe vrátane

možnosti prepustenia žiadateľa na slobodu, naproti tomu v konaní pred súdom takouto

právomocou disponuje len súd, prvostupňový súd, pred ktorým prebieha konanie

o vine/nevine a uložení trestu/ochranného opatrenia osoby už obžalovanej prokurátorom,

ktorý ako dominus litis podal na osobu obvinenú z trestného činu obžalobu, ktorou sa začína

ďalšia fáza trestného konania, a to konanie pred súdom. Stanovisko prokurátora teda nemá

mienkotvorný dôsledok, iba odporúčací efekt. Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa

teda uzatvára, že „Porušeniu práv sťažovateľa... nezodpovedá stav, keď v konaní pred

prvoinštančným súdom bol za prítomnosti svojho zvoleného obhajcu vypočutý, mal

možnosť predniesť všetky svoje argumenty, námietky nielen k trestnej činnosti mu kladenej

za vinu, ale aj voči svojmu zadržaniu vrátane ponúknutia prostriedkov nahradenia väzby,

o ktorých súd v prvostupňovom konaní aj rozhodol, resp. sa nimi ústavne súladným

spôsobom aj vysporiadal...“ ().

30. Z pohľadu sťažovateľom namietaného porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru

vzťahujúceho sa k ním predostretým výhradám dlhotrvajúcej väzby, ktorá má plniť nielen

preventívnu a zabezpečovaciu funkciu, ale aj penitenciárnu funkciu (pozri bod 3.1), ústavný

súd poukazuje na to, že od vznesenia obvinenia sťažovateľovi pre prečin nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie

a obchodovanie s nimi podľa a jeho zadržania 3. júna 2015

do podania obžaloby na jeho osobu prokurátorom Okresnej prokuratúry Trnava 2. novembra

2015, tak ako táto skutočnosť vyplýva z uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 5. novembra 2015, uplynulo zo základnej lehoty väzby v prípravnom konaní 5 mesiacov

( v počíta so 7-mesačnou lehotou väzby), túto lehotu je možné

považovať za nielen zákonnú, ale aj ústavne akceptovateľnú. Navyše je možné vysloviť

záver, že postup orgánov činných v trestnom konaní v rámci prípravného konania

v sťažovateľovej trestnej veci bol promptný, čo je možné taktiež vysloviť aj o postupe

okresného súdu, ktorý len niekoľko dní od podania obžaloby rozhodoval o väzbe

sťažovateľa (aj z dôvodu podanej žiadosti o prepustenie, aj z dôvodu podanej obžaloby na

sťažovateľa). Naostatok krajský súd v sťažnostnom konaní rozhodol v lehote dvoch

týždňov. Za daných okolností nie je možné sa stotožniť so sťažovateľom prezentovanými

námietkami o neprimerane dlhom trvaní jeho väzby a prebiehajúcom postupe orgánov

činných v trestnom konaní.

31. Z uvedených dôvodov bola preto sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde v tejto jej časti odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Vzhľadom na

odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými

požiadavkami sťažovateľa uplatnenými v podanej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2016