Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 67/2016
PDF · 374.9 KB
No categories available
I. ÚS 67/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.
3 Tos 218/2015 z 19. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. decembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 218/2015 z 19. novembra 2015 (ďalej
aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením povereného príslušníka
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trnava, obvodného oddelenia Policajného zboru
Trnava pod ČVS: ORP-1403/01-TT-TT-2015 z 3. júna 2015 bolo podľa § 199 ods. 1
zákona č. 301/2005 Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) začaté trestné stíhanie vo veci a súčasne podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku
bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre prečin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa
§ 171 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“). Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava sp. zn.
0 Tp 66/2015 z 5. júna 2015 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 41/2015
z 11. júna 2015 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku. Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 30 T 132/2015
z 5. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 218/2015 z 19. novembra 2015 zamietol
sťažovateľom podanú žiadosť o prepustenie z väzby z 20. októbra 2015 podanú
prostredníctvom Okresnej prokuratúry Trnava. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť na
ústavnom súde.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti nachádza porušenie svojich označených práv
v troch rovinách.
3.1 V prvej rovine svojej argumentácie nesúhlasí s dobou vykonávanej väzby, ktorej
dĺžka trvania už dosiahla výkon trestu, k čomu sťažovateľ dôvodil, že „Keďže vo väzbe som
od 3.6.2015 a vo väzbe som bol v tej dobe viac ako 5 mesiacov za trestný delikt nízkej
spoločenskej nebezpečnosti konkrétne za prečin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa
§ 171 ods. 1 Tr. zák. Vo väzbe som za držanie dvoch jednorázových dávok pre vlastnú
potrebu, kde je trestná sadzba 0 až 3 roky.“. V ďalšom akcentoval, že „... väzba nie je na
mieste, pokiaľ by bola príliš prísnym zaisťovacím opatrením s prihliadnutím na závažnosť
činu a očakávaniu trestu. Väzba nemá byť trestom, ale je výlučne len procesným opatrením,
ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu obvineného z trestného činu pre potreby
prebiehajúceho trestného konania obmedzením jeho osobnej slobody.“.
3.2 V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukazuje na to, že „Dňa
27.10.2015 okresný prokurátor mojej žiadosti nevyhovel a v zmysle § 79 ods. 3 ju predložil
spolu so svojím stanoviskom a návrhom rozhodnutia okresnému súdu v Trnave na ďalšie
konanie a rozhodnutie. Toto stanovisko spolu s návrhom prokurátora mi okresným súdom
v Trnave nebolo nikdy doručené čím sa prokurátor dostal do značnej výhody. Takéto
konanie súdu by nemalo byť ústavne akceptovateľné, preto že zvýhodnením resp.
nezvýhodnením jednej strany pred súdom dochádza k porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy SR...“.
3.3 V súvislosti s výkon preventívnej väzby namieta to, že „Do dnešného dňa mi
nikto nevysvetlil v akej trestnej činnosti by som mal pokračovať, keď že doteraz voči mne
nie je vedené iné trestné konanie, spáchal som len jeden skutok nízkeho stupňa
nebezpečnosti pre spoločnosť...“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby
ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„Navrhujem aby ústavný súd vyslovil nálezom, že Krajský súd v Trnave svojím
rozhodnutím zo dňa 19.11.2015 sp. zn. 3Tos/218/2015-171 porušil sťažovateľové práva
uvedené v čl. 17 ods. 2, ods. 5, čl. 47 ods. 3 ústavy SR a čl. 5 ods. 3, ods. 4 a v čl. 6 ods. 1
európskeho dohovoru základných ľudských práv a slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 19.11.2015 sp. zn. 3Tos/218/2015-171 sa
zrušuje.
Krajský súd v Trnave je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia povinný zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2500 eur.
Prikazuje Krajskému súdu v Trnave vydať príkaz na neodkladné prepustenie
sťažovateľa z väzby.“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
III.
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru
8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
všetci účastníci sú si v konaní... rovní.
9. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných
súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami
o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.
Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje
vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý
proces, a teda zásadne sa nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ
ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia
právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť
(III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05). Procesné pravidlá týkajúce sa skúmania
dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Ústavný súd v tomto smere rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj
„ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide
o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade
so zákonom upraveným postupom, kde dohovor odkazuje primárne na vnútroštátne právne
predpisy a upravuje povinnosť dodržiavať ich hmotnoprávne aj procesné právne normy
a požaduje, aby zbavenie slobody jednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1 dohovoru),
ďalej chráni právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzba
nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušných
orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru), a konečne
chráni právo jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadať
o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4 dohovoru)
[rozsudok ESĽP de Wilde at al v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, body 65, 67, 71 77 atď.,
ako aj novšia judikatúra Khudoyorov v. Rusko, rozsudok ESĽP č. 6847/02 z 8. 11. 2005,
body 124 –125, 172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko č. 46221/99 rozsudok Veľkej komory
ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko č. 59696/00 rozsudok ESĽP
z 26. 10. 2006, body 103 a 115].
10. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (bod 9) teda vyplýva, že na konanie
o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v súvislosti s konaním
o žiadosti o prepustenie z väzby čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté
hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej
súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa
základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu
a účel konania o väzbe, obsahom týchto garancií je aj právo na rovnosť účastníkov v konaní
(rozumej strán trestného konania, pozn.) vo svojom vyjadrení v čl. 47 ods. 3 ústavy a ako
také je obsiahnuté už v čl. 17 ústavy, resp. v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Inými slovami, pri
väzobných konaniach vníma ústavný súd právo na rovnosť účastníkov konania (rozumej
strán trestného konania, pozn.) ako súčasť práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy
v spojení aj s čl. 5 ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru a v prípade zistenia porušenia
základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy pristúpi k vysloveniu jeho porušenia
prostredníctvom čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru.
11. Z už uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre namietané porušenie čl. 47 ods. 3
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, keďže tieto články
nemajú príčinné uplatnenie v okolnostiach sťažovateľovho väzobného stíhania, ktoré boli
predmetom rozhodovania krajského súdu v jeho uznesení sp. zn. 3 Tos 218/2015
z 19. novembra 2015.
12. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04,
II. ÚS 151/09) teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné
a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu
ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Ústavný prieskum sťažovateľom
namietaného čl. 5 ods. 3 dohovoru ústavný súd odvodzuje od argumentácie sťažovateľa,
ktorý podľa jeho názoru zotrváva neprimerane dlho vo väzbe z dôvodu
neefektívneho/liknavého postupu orgánov činných v trestnom konaní v jeho trestnej veci
s dôsledkom výkonu trestu väzbou. V dôsledku uvedeného ústavný súd podrobil prieskumu
sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 218/2015 z 19. novembra
2015 len vo vzťahu k ním namietanému čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.
IV.
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5
ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu
13. Krajský súd v uznesení sp. zn. 3 Tos 218/2015 z 19. novembra 2015
v podstatnom uviedol:
„Na základe sťažnosti obvineného preskúmal krajský súd v zmysle ustanovenia § 192
odsek 1 Trestného poriadku správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým
sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého
uznesenia, a tak zistil, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že proti obvinenému sa vedie trestné stíhanie
pre prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 odsek 1 Trestného zákona, na základe
obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava, podanej na súd I. stupňa dňa
02. 11.2015.
Obvinený bol vzatý do väzby unesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu
Trnava sp. zn. 0Tp/66/2015, zo dňa 05.06.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu
Trnava zo dňa 11.06.2015, sp. zn. 6Tpo/41/2015 z dôvodu ustanovenia § 71 odsek 1 písm. c/
Trestného poriadku so započítaním väzby dňom 03.06.2015 od 00.10 hod.
Po podaní obžaloby bol súd I. stupňa povinný v zmysle § 238 odsek 3 Trestného
poriadku rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby a v súvislosti s tým rozhodol aj o žiadosti
obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú obvinený podal.
Zhodne ako súd I. stupňa aj krajský súd je toho názoru, že doteraz zistené skutočnosti
nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky
trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania
alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že obvinený bude v trestnej
činnosti pokračovať. Dôvodnosť podanej obžaloby vyplýva z čiastočného priznania
obvineného k spáchanej trestnej činnosti ako aj z výpovedi svedkov ,
a . V nadväznosti na uvedené dôkazy sú aj závery znaleckého
posudku KEÚ PZ, ktorý preukazuje, že zaistená kryštalická látka obsahuje matamfetamín
v objeme ako je uvedené v obžalobe.
Konkrétne skutočnosti odôvodňujúce ďalšie trvanie väzby obvineného v zmysle
ustanovenia § 71 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku sa viažu k charakteru trestnej
činnosti ako aj k osobe obvineného, pričom je zrejmé, že obvinený bol v minulosti 6-krát
súdne trestaný, len jedno odsúdenie je s účinkami zahladenia, dopúšťal sa hlavne
majetkovej trestnej činnosti, ktorou si zadovažoval zdroj príjmov nakoľko je nezamestnaný,
trestný čin spáchal v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, naposledy bol prepustený
z výkonu trestu odňatia slobody dňa 15.11.2014 a jeho závislosť na omamných látkach
zvyšuje riziko recidívy jeho kriminálneho správania.
Podľa § 80 odsek 1 písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku, ak je daný dôvod väzby
podľa § 71 odsek 1 písm. a/ alebo c/, môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné
konanie ponechať obvineného na slobode, alebo prepustiť ho na slobodu, ak obvinený dá
písomný sľub, že povedie riadny život, najmi že sa nedopustí trestnej činnosti a že splní
povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo v prípravnom konaní sudca
pre prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na osobu obvineného a na povahu
prejednávaného prípadu za dostatočný a príjme ho alebo s ohľadom na osobu obvineného
a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom probačného
a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu nad obvineným do
iného členského štátu európskej únie podľa osobitného predpisu.
Aj v tomto smere krajský súd zhodne ako súd I. stupňa je toho názoru, že v danom
prípade nie sú splnené podmienky nahradenia väzby obvineného inštitútmi v zmysle
ustanovenia § 80 odsek 1 písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku.
Krajský súd sa preto s dôvodmi napadnutého uznesenia súdu I. stupňa stotožňuje
a v podrobnostiach na ne poukazuje.“
14. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn.
3 Tos 218/2015 z 19. novembra 2015 s uznesením okresného súdu sp. zn. 30 T 132/2015
z 5. novembra 2015 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť z tohto
rozhodnutia okresného súdu:
„Výsledky dokazovania vykonané v prípravnom konaní odôvodňujú i v tomto štádiu
trestného konania, po podaní obžaloby, ponechanie obvineného vo väzbe z dôvodov, pre
ktoré bol do nej vzatý v prípravnom konaní. Podozrenie, že obvinený sa dopustil spáchania
prečinu, ktorý sa mu kladie za vinu vyplýva z dôkazov vykonaných v prípravnom konaní.
Obvinený sa čiastočne k spáchaniu trestnej činnosti priznal, pričom poprel, že by papierová
skladačka, v ktorej sa nachádzal kryštalický materiál s hmotnosťou 45 mg s účinnou látkou
metamfetamínu patrila jemu. Injekčná striekačka, v ktorej sa nachádzal rovnaký druh
kryštalického materiálu podľa vyjadrení obvineného bola jeho, mal ju pre vlastnú potrebu
a zakúpil si ju na železničnej stanici od neznámej osoby. Okrem čiastočného priznania
obvineného nasvedčuje podozrenie z obžalovanej trestnej činnosti i výpovede svedkov
, a . Tieto dôkazy sú ďalej podporené
závermi znaleckého posudku KEÚ PZ, ktorý preukazuje, že zaistená kryštalická látka
obsahuje metamfetamín v objeme ako je uvedené v obžalobe. Uvedené dôkazy najmä
vo svojej vzájomnej súvislosti dostatočne odôvodňujú podozrenie, že obvinený
sa dopustil spáchania prečinu, ktorý mu je v obžalobe kladený za vinu.
Pokiaľ ide o konkrétne skutočnosti odôvodňujúce tzv. útekovú väzbu podľa § 71
ods. I písm. c) Tr. por., ohľadne týchto nedošlo od vzatia obvineného do väzby ku dňu
podania obžaloby k žiadnej zmene.
Preventívna väzba podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je odôvodnená
obavou, že obvinený bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti nielen tohto druhu, ale aj
trestnej činnosti majetkového charakteru, keďže už v minulosti bol viackrát odsúdený pre
majetkovú trestnú činnosť, ktorej sa mal dopúšťať opakovane a ktorá mala byt' zdrojom
jeho príjmov. Je tu preto daná dôvodná obava, že obvinený pri ponechaní na slobode bude
pokračovať v páchaní trestnej činnosti či už rovnakého alebo obdobného charakteru, keďže
v súčasnosti nie je nikde zamestnaný a páchaním trestnej činnosti si má zadovažovať
prostriedky k živobytiu. Z odpisu z registra trestov vyplýva, že obvinený bol v minulosti
doposiaľ celkovo 6x súdne trestaný (kde v jednom prípade sa na neho hľadí akoby nebol
odsúdený), hlavne pre trestnú činnosť majetkového charakteru a to konkrétne v prevažnej
miere pre trestné činy krádeže, pričom táto priamo súvisela so závislosťou obvineného na
užívaní návykových látok. Naposledy bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trnave pod
sp. zn. 2T/109/2014 zo dňa 16.09.2014, právoplatným dňa 16.9.2014, pre prečin krádeže
podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. b) Trestného zákona a iné, za čo mu bol uložený
nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) mesiacov so zaradením pre jeho
výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Predtým
bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trnava pod sp. zn. 30T/54/2014 zo dňa
12.06.2014, právoplatným dňa 12.06.2014 pre prečin krádeže formou spolupáchateľstva
podľa § 20 k § 212 ods. 2 písm. a) Trestného zákona a prečin porušovania domovej slobody
podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona k podmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní 16
(šestnásť) mesiacov a určením skúšobnej doby v trvaní 2 (dva) roky, ktorá uplynie dňa
15.02.2016. Z výpisu ústrednej evidencie priestupkov vyplýva, že obvinený bol 10 krát
priestupkovo prejedávaný a taktiež aj postihnutý, pričom išlo o priestupky na úseku cestnej
dopravy. Zo správy Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 03.06.2015 vyplýva, že
obvinený bol len dňa 15.11.2014 prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý si
vykonával v Dubnici nad Váhom. Z výsledkov znaleckého dokazovania z odvetvia
psychiatrie, ktoré realizoval vyplynulo, že obvinený je závislý od
psychostimulácií a jeho závislosť sa prejavuje hlavne neschopnosťou spontánnej
abstinencie, odvykacími prejavmi po vysadení látky, túžbou po konzume, drogocentrickým
správaním a podobne. Vzhľadom na závery znaleckého dokazovania bola navrhnutá
ochranná protitoxikomanická liečba ústavnou formou, zvyšuje riziko recidívy jeho
kriminálneho správania sa. Uvedené skutočnosti odôvodňujú obavu, že obvinený pri
prepustení na slobodu bude pokračovať v trestnej činnosti. Tým je u neho daný dôvod tzv.
preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Z rovnakých dôvodov, pre ktorých súd rozhodol o ponechaní obvineného vo väzbe
po podaní obžaloby, vyplýva i záver, že žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na
slobodu nie je možné vyhovieť.
Pokiaľ obvinený a obhajca namietali, že väzba trvá neprimerane dlho a že orgány
činné v trestnom konaní nepostupujú so zvýšenou starostlivosťou tak, aby sa konalo v jeho
veci prednostne a urýchlene, tieto námietky súd nepovažuje za dôvodné. Vyšetrovanie
trestnej činnosti obvineného podľa názoru súdu zodpovedá požiadavkám uvedeným
v ustanovení § 2 ods. 6, ods. 10 Trestného poriadku, o čom okrem iného svedčí i skutočnosť,
že obžaloba na obvineného bola podaná v lehote kratšej ako 5 mesiacov od vzatia
obvineného do väzby. V tomto smere sa javí súdu dĺžka trvania väzby obvineného
primeraná vzhľadom na charakter trestnej činnosti, ako i výšku trestu odňatia slobody,
ktorého uloženie mu za spáchanie trestného činu, v prípade uznania jeho viny, hrozí.
Pokiaľ ide o rozhodnutie uvedené vo výroku II. a III. tohto rozhodnutia súd
vychádzal zo skutočnosti majúcej povahu najmä v osobe obvineného, konkrétne v jeho
drogovej závislosti a kriminálnej recidíve ako je to vyššie uvedené v odôvodnení tohto
uznesenia. Vzhľadom na tieto skutočnosti, nemožno jeho väzbu nahradiť ani prijatím sľubu
obvineného, ani dohľadom probačného a mediačného úradníka súdu, keď takýto sľub resp.
dohľad by nebol dostatočnou zárukou, ktorá by eliminovala obavu z konania obvineného,
pre ktoré sa nachádza vo väzbe.“
15. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný
záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto
je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto
článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú
zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo
prepustený počas konania. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody
zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd
urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je
pozbavenie slobody nezákonné.
16. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v
ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,
resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť
podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia
všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09).
Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou
podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto
konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého
vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti
väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie
na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).
17. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného
súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len
na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa
berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými
okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne
skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.
konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci
ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov
všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie
do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne
uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného
a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho
prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).
18. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
19. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť
„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem
toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné
s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02,
II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Základné právo podľa
čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky
jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej
aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti
ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že
do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná
úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou
ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru
vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným
zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)
až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto
rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov
v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť
v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (k tomu
pozri okrem judikatúry ESĽP uvedenej v bode 27 aj Bozano v. Francúzsko č. 9990/82
rozsudok ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká Británia č. 19380/92 rozsudok
ESĽP z 24. 9. 1992, Herczegfalvy v. Rakúsko rozsudok ESĽP z 11. 5. 2004, Morsink v.
Holandsko rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúry
Stanev v. Bulharsko č. 36760/06 rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143; L.
M. v. Slovinsko č. 32863/05 rozsudok ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121).
20. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,
najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko
alebo ak mu hrozí vysoký trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
21. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe
osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj
uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná
a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,
ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti
rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený
súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa
vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.
Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní
prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce
sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak
obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav
obvineného neumožňuje jeho výsluch. ...
Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať
o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,
predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre
prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu.
Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma
nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...
22. Prípustnosť dĺžky trvania väzobného stíhania je upravená v § 76 a nasl. Trestného
poriadku. Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženej
lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný
čas. Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu
s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné
stíhanie pre prečin, b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin, c)
štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Podľa
§ 76 ods. 7 Trestného poriadku z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na prípravné konanie
najviac a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin, b) devätnásť
mesiacov..., c) dvadsaťpäť mesiacov... Podľa § 78 Trestného poriadku pre trvanie väzby
z dôvodov podľa § 71 ods. 2 sa použije § 76 ods. 1 až 5 a ods. 8 až 10. Doba trvania väzby
z dôvodov podľa § 71 ods. 2 spolu s už vykonanou väzbou podľa § 71 ods. 1 môže
v prípravnom konaní presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 7 len v rozsahu novej základnej
sedemmesačnej lehoty väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2, celková doba trvania väzby
z dôvodov podľa § 71 ods. 2 spolu s už vykonanou väzbou podľa § 71 ods. 1 nesmie
presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 6, okrem predĺženia podľa § 76a. Podľa § 79 ods. 1
Trestného poriadku ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie
lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený ihneď prepustený na
slobodu.
23. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno teda vyvodiť základné právo na osobnú slobodu,
ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia,
resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.
Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17
ods. 5 ústavy. Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím
do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17
ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04). Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má osoba
vo väzbe právo na preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú
určujúce pre posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok
(„substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti
väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu,
ako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci
Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31). Je teda výsostným právom,
ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo
potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na
prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich
v rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991). Inými slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4
dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok,
ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP
vo veci Brogan and Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, bod 65, rozsudok
ESĽP vo veci Jecius v. Litva, bod 100).
24. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako
zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť
zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,
ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením
základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúceho
o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen
s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr. III. ÚS 79/02,
III. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutých
v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciach
Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, bod 45 a Baranowski v.
Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51). Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúca
zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestného
stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý
ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen
ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom
prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných
medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky
a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú prednosť pred zákonom, ak poskytujú
väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.
25. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej
v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:
- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinis
v. Litva č. 37 975/97),
- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial
measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. 6. 2002 vo veci Al-Nashif and others
v. Bulharsko č. 50963/99),
- vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca
konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky
spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. 2. 2001 vo veci
Garcia Alva v. Nemecko č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle
posledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli
dostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002 vo veci
Bufferne v. Francúzsko č. 54367/00),
- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP
z 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva č. 36743/97).
26. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba
chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania
v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho
použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu
ich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak,
aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu.
Súčasťou už uvedených záruk je obsiahnuté aj právo samotného obvineného/obžalovaného
iniciovať konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti
väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (III. ÚS 7/00 a III. ÚS 255/03, rozsudok
ESĽP z 21. 12. 2000 vo veci Vodeničarov c. Slovenská republika, body 33 – 36).
27. Po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v nadväznosti
na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.)
a vychádzajúc z citovanej judikatúry ESĽP, ústavný súd konštatuje, že z jeho odôvodnenia
vo vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby
nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad
relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim krajským súdom vrátane právnej úpravy
práva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru s dôsledkom porušenia sťažovateľom
označených práv a jeho ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone preventívnej väzby.
Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov a skutkových okolností
posudzovanej veci, v dôsledku čoho ich ústavný súd vníma ako adresné, konkrétne
a vo svojich záveroch aj logické, a teda ich vníma ako legitímne a právne akceptovateľné
nielen z uhla zákonnosti, ale aj ústavnosti. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri
posudzovaní podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci,
pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného
poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu, a krajský súd (prihliadajúc aj
na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) dostatočne
podrobne sťažovateľom predostreté podstatné námietky a pretrvávajúce okolnosti
pozbavenia jeho osobnej slobody vysvetlil, pričom neopomenul zdôvodniť potrebu
ponechania sťažovateľa vo väzbe poukazom na konkrétne skutočnosti vyplývajúce
z hľadiska materiálnej interpretácie podmienok preventívnej väzby, ktoré podrobne aj vo
svojom rozhodnutí zdôvodnil (recidíva v páchaní trestnej činnosti, závislosť sťažovateľa od
omamných látok, absencia pravidelného príjmu u sťažovateľa, zaobstarávanie si obživy
trestnou činnosťou v minulosti). Inými slovami, krajský súd vo svojom napadnutom
rozhodnutí (v spojení aj s príslušnou časťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
okresného súdu, pozn.) poskytol primeranú súdnu odpoveď („adequate judicial response“)
na podstatné okolnosti sťažovateľovho väzobného stíhania, a preto v naznačených
súvislostiach ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom označenými
základnými právami a ním predostretým dôvodom (pozri bod 3.3), v dôsledku čoho
považuje ním prednesenú argumentáciu v tejto jej časti za zjavne neopodstatnenú a podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmieta podanú sťažnosť v tejto jej časti z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
28. K ďalšej námietke sťažovateľa týkajúcej sa postupu okresného súdu, ktorý
nedoručil sťažovateľovi návrh prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava na jeho ponechanie
vo väzbe, čím sa mal dostať do značnej nevýhody (pozri bod 3.2), ústavný súd v prvom rade
poukazuje na znenie § 79 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý ukladá vo veci konajúcemu
prokurátorovi v prípravnom konaní písomne vyrozumieť o vybavení, resp. o nevyhovení
žiadosti o prepustenie z väzby a jej postúpení súdu na rozhodnutie, k čomu aj došlo.
Následne bolo vecou okresného súdu o takejto žiadosti rozhodnúť, pričom, vychádzajú
z judikatúry tak ústavného súdu, ako aj ESĽP, je podstatnou skutočnosťou to, že sťažovateľ
bol pred rozhodnutím súdu vypočutý, v danom prípade za účasti právneho zástupcu, a bola
mu teda daná možnosť uviesť všetky okolnosti proti svojmu väzobnému stíhaniu. Táto
skutočnosť vyplýva jednoznačne zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa z 5. novembra 2015,
ktorý si ústavný súd obstaral prostredníctvom okresného súdu. Z uvedeného je zrejmé, že
sťažovateľovi bola daná príležitosť za aktívnej účasti jeho obhajcu ovplyvniť rozhodnutie
súdu svojimi argumentmi, a teda samotné nedoručenie písomného návrhu prokurátora na
jeho ponechanie vo väzbe z 27. októbra 2015 (ktoré bolo taktiež poskytnuté ústavnému súdu
prostredníctvom okresného súdu) nekontaminovalo kontradiktórny priebeh konania pred
okresným súdom a nedopadalo ani na jeho procesné postavenie, akcentujúc aj skutočnosť
skončenia prípravného konania a podania obžaloby (čo bol ďalší dôvod vedúci okresný súd
k preskúmaniu dôvodov zotrvania alebo prepustenia sťažovateľa z väzby). Inými slovami,
v judikatúre ESĽP zakotvená požiadavka zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania
a rešpektovania „princípu rovnosti zbraní“ predstavuje základné procesné garancie
(„fundamental guarantees of procedure“) uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia
osobnej slobody (rozsudok ESĽP z 21. 10. 1986 vo veci Sanches-Reisse c. Švajčiarsko,
rozsudok ESĽP z 15. 11. 2005 vo veci Reinprecht c. Rakúsko). Európsky súd pre ľudské
práva vychádza z predpokladu, že osobná prítomnosť osoby obmedzenej na jej osobnej
slobode je sama osebe zárukou spravodlivého procesu a zároveň aj zárukou eliminácie
možného porušenia základných práv a slobôd. Rovnako tak ústavný súd vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že väzba ako zásadný zaisťovací inštitút predstavuje výrazný zásah
do základného práva jednotlivca na osobnú slobodu, a preto neodmysliteľnou procesnou
zárukou pri takomto zásahu musí byť právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byť
vypočutá súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (III. ÚS 84/06).
29. Naostatok je potrebné poukázať aj na to, že v prípravnom konaní vec dozorujúci
prokurátor disponuje kompetenciou zmocňujúcou ho k rozhodnutiu o väzbe vrátane
možnosti prepustenia žiadateľa na slobodu, naproti tomu v konaní pred súdom takouto
právomocou disponuje len súd, prvostupňový súd, pred ktorým prebieha konanie
o vine/nevine a uložení trestu/ochranného opatrenia osoby už obžalovanej prokurátorom,
ktorý ako dominus litis podal na osobu obvinenú z trestného činu obžalobu, ktorou sa začína
ďalšia fáza trestného konania, a to konanie pred súdom. Stanovisko prokurátora teda nemá
mienkotvorný dôsledok, iba odporúčací efekt. Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa
teda uzatvára, že „Porušeniu práv sťažovateľa... nezodpovedá stav, keď v konaní pred
prvoinštančným súdom bol za prítomnosti svojho zvoleného obhajcu vypočutý, mal
možnosť predniesť všetky svoje argumenty, námietky nielen k trestnej činnosti mu kladenej
za vinu, ale aj voči svojmu zadržaniu vrátane ponúknutia prostriedkov nahradenia väzby,
o ktorých súd v prvostupňovom konaní aj rozhodol, resp. sa nimi ústavne súladným
spôsobom aj vysporiadal...“ (I. ÚS 542/2012).
30. Z pohľadu sťažovateľom namietaného porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru
vzťahujúceho sa k ním predostretým výhradám dlhotrvajúcej väzby, ktorá má plniť nielen
preventívnu a zabezpečovaciu funkciu, ale aj penitenciárnu funkciu (pozri bod 3.1), ústavný
súd poukazuje na to, že od vznesenia obvinenia sťažovateľovi pre prečin nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie
a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 1 Trestného zákona a jeho zadržania 3. júna 2015
do podania obžaloby na jeho osobu prokurátorom Okresnej prokuratúry Trnava 2. novembra
2015, tak ako táto skutočnosť vyplýva z uznesenia okresného súdu sp. zn. 30 T 132/2015
z 5. novembra 2015, uplynulo zo základnej lehoty väzby v prípravnom konaní 5 mesiacov
(Trestný poriadok v § 76 ods. 2 počíta so 7-mesačnou lehotou väzby), túto lehotu je možné
považovať za nielen zákonnú, ale aj ústavne akceptovateľnú. Navyše je možné vysloviť
záver, že postup orgánov činných v trestnom konaní v rámci prípravného konania
v sťažovateľovej trestnej veci bol promptný, čo je možné taktiež vysloviť aj o postupe
okresného súdu, ktorý len niekoľko dní od podania obžaloby rozhodoval o väzbe
sťažovateľa (aj z dôvodu podanej žiadosti o prepustenie, aj z dôvodu podanej obžaloby na
sťažovateľa). Naostatok krajský súd v sťažnostnom konaní rozhodol v lehote dvoch
týždňov. Za daných okolností nie je možné sa stotožniť so sťažovateľom prezentovanými
námietkami o neprimerane dlhom trvaní jeho väzby a prebiehajúcom postupe orgánov
činných v trestnom konaní.
31. Z uvedených dôvodov bola preto sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde v tejto jej časti odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Vzhľadom na
odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými
požiadavkami sťažovateľa uplatnenými v podanej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2016