Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 104/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2018

prerokoval sťažnosť , , t. č.

, zastúpeného advokátkou , ,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa a 3 a a 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 8. augusta 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojich základných práv podľa , 2 a 5 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. augusta 2017 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že aj proti sťažovateľovi je vedené na Okresnom súde

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. trestné konanie pre

pokračovací obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi spolupáchateľstvom

podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“).

Uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn.

z 23. októbra 2015 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. januára

2016 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona

č. 301/2005 v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. mája 2016 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 18. mája 2016 bol aj sťažovateľ ponechaný vo väzbe,

táto nebola nahradená dohľadom mediačného a probačného úradníka. Uznesením okresného

súdu sp. zn. zo 4. apríla 2017 bol aj sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu.

Krajský súd na sťažnosť prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave uznesením sp. zn.

z 3. mája 2017 zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. zo

4. apríla 2017, žiadosť aj sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a väzba

nebola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka. Ďalej rozhodoval o väzbe

sťažovateľa okresný súd uznesením sp. zn. z 8. júna 2017, ktorým sťažovateľa

prepustil z väzby za súčasného uloženia mu viacerých povinností a obmedzení podľa § 80

ods. 1 písm. b), , , , a a súčasne nariadil

podľa s poukazom na o kontrole

výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov kontrolu jeho osoby technickými prostriedkami na

určenie polohy. Krajský súd na sťažnosť prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave

uznesením sp. zn. z 8. augusta 2017 zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 8. júna 2017, žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol, väzbu

nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka ani neprijal písomný sľub

sťažovateľa a návrh na nahradenie väzby prevzatím záruky za ďalšie správanie rodinným

príslušníkom. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť na ústavnom súde.

3. Argumentácii sťažovateľa v podanej sťažnosti dominuje v podstate jeho

kategorický nesúhlas nielen s jeho väzobným stíhaním, ale aj trestným stíhaním vôbec,

pričom «Žiaden iný konkrétny dôvod na zotrvanie vo väzbe KS Bratislava v napadnutom

uznesení neuviedol ani neuviedol, v čom sa stotožňuje s tvrdením krajskej prokurátorky

ohľadom „potreby, resp. nutnosti“ väzobného stíhania sťažovateľa.».

3.1 K dôvodu kolúznej väzby oponoval tým, že „Za nezákonné vidí... rozhodnutie

KS BA zo dňa 8.8.2017 v otázke zmeny väzobných dôvodov... keď tento rozšíril dôvody

väzby u sťažovateľa aj podľa ustanovenia , pričom sa stotožnil

s argumentáciou prokurátorky, ktorá len na základe skutočnosti, že sťažovateľ písomne

kontaktov ním navrhnutého svedka a údajne ho mal inštruoval, ako má

vypovedať v predmetnej trestnej veci, vedenej na Okresnom súde Bratislava I, pričom

z priloženého listu, ktorého kópiu zadovážil pôvodný vyšetrovateľ a prehlásil, že ide

o originál a dokonca tento vyšetrovateľ so súhlasom KP BA začal vo veci dňa 10. 04. 2017

pod č.k. PPZ-351/NKA-PZ-BA-2017 trestné stíhanie pre zločin krivej výpovede a krivej

prísahy v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 k § 346 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák.

s poukazom na § 140 písm. c/ Tr. zák., žiadna takáto skutočnosť nevyplýva!“.

3.2 K dôvodom preventívnej väzby namietol, že „U sťažovateľa nie je nijakým

právne relevantným spôsobom odôvodnená obava z možného pokračovania v trestnom čine

resp. v trestnej činnosti. Sťažovateľ nikdy v minulosti nebol trestne stíhaný za drogovú

trestnú činnosť ani príbuznú trestnú činnosť a nie je známy žiadny dôvod, či konkrétna

skutočnosť, ktorá by odôvodňovala obavu, že v prípade jeho prepustenia na slobodu, ako,

ako rozhodol OS Bratislava I v konaní dňa 8.6.2017 bude sťažovateľ

pokračovať v trestnej činnosti, za ktorú je stíhaný. Dôvod väzby je v zmysle judikatúry

významný a dostatočný, len pokiaľ je založený na skutočnostiach preukazujúcich, že

ponechanie trestne stíhanej osoby na slobode alebo jej prepustenie z väzby môže skutočne

spôsobiť následky, ktoré sú obsahom obavy ako väzobného dôvodu.“.

3.3 Dôvodom nenahradeniu väzby vytkol to, že „KS BA v napadnutom uznesení

všeobecne a nekonkrétne uviedol, že v aktuálne posudzovanej trestnej veci okresného súdu

neboli zistené žiadne výnimočné okolnosti prípadu - za ktoré nie je možné považovať len

bežne sa vyskytujúce okolnosti preto vzhľadom, na všetky argumentácie prokuratúry,

s ktorými sa krajský súd stotožnil vyhlásil, že nie je možné nahradiť väzbu obžalovaného

jeho písomným sľubom, či iným inštitútom umožňujúcim nahradiť väzbu. Čo

považuje súd za bežne sa vyskytujúce činnosti, sťažnostný súd v žiadnom rozsahu ani

príkladmi nešpecifikoval.“.

3.4 V rámci svojej argumentácie sťažovateľ namietol aj prieťahový postup

všeobecných súdov v rámci postupu pri prejednaní jeho trestnej veci napriek tomu, že je

väzobne stíhaný: „Podľa ustálenej súdnej praxe požiadavky, aby vzhľadom na všetky

okolnosti prípadu trvania väzby neprekročilo nevyhnutnú dobu, vyžaduje preveriť nielen

existenciu a relevantnosť dôvodov väzby, ale aj doterajší postup orgánov činných v

trestnom konaní, resp. súdu.“ K rozhodovaniu krajského súdu o sťažnosti prokurátora

Krajskej prokuratúry v Bratislave proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 8. júna 2017 uviedol: „Aj doba rozhodovania KS BA vo veci (8.8.2017) bola neprimerane

dlhá, 2 mesiace od vydania uznesenia OS Bratislava 1 dňa 8.6.2017.“

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na

ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 ods. 2, ods. 5

SR a podľa , ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. zo dňa 8.8.2017

porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1,

a , ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. zo dňa

8.8.2017 porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 ods. 2, ods. 5

SR a podľa , ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. zo dňa 8.8.2017

porušené bolo.

4. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. zo dňa 8.8.2017 sa

zrušuje.

5. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000

€...

6. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 374,80 eur...“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (,

, , , , ).

III.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru

8. Podľa osobná sloboda sa zaručuje. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody...,

má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných

súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami

o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.

Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo

svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý

proces a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ

ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia

právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť

(, , , ). Procesné pravidlá týkajúce sa

skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4

dohovoru. Ústavný súd v tomto smere rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmä

pokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo

v súlade so zákonom upraveným postupom, kde dohovor odkazuje primárne na vnútroštátne

právne predpisy a upravuje povinnosť dodržiavať ich hmotnoprávne aj procesné právne

normy a požaduje, aby zbavenie slobody jednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1

dohovoru), ďalej chráni právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky,

aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe

príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru),

a konečne chráni právo jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby

a žiadať o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4

dohovoru) [rozsudok ESĽP de Wilde at al v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67,

§ 71 ‒§ 77 etc., ako aj novšia judikatúra Khudoyorov v. Rusko, rozsudok ESĽP č. 6847/02

z 8. 11. 2005, body 124 –125, 172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok

Veľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00,

rozsudok ESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115].

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa ústavný súd poznamenáva, že s prihliadnutím na svoju

judikatúru už opakovane konštatoval (, , ,

, , ), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré

upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej,

a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5

, ktoré je vo vzťahu k v pomere špeciality a sú v ňom implicitne

obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane

práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna

ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím

na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

aplikovateľné špeciálne ustanovenia , 2 a 5 o osobnej slobode, a nie

všeobecné ustanovenie .

13. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich

v petite podanej sťažnosti označeného základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré však vecne nedopadajú na podmienky jeho väzobného

stíhania, resp. nie sú ich vecným vyjadrením. Sťažovateľ, ktorý podal sťažnosť ústavnému

súdu prostredníctvom právnej zástupkyne, sa mal, vychádzajúc z okolnosti jeho veci,

domáhať ochrany prostredníctvom základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2

a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť podľa a 3 dohovoru, a nie aj

prostredníctvom ním v petite podanej sťažnosti označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru. V dôsledku toho ústavný súd odmieta

sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa

.

14. Vo vzťahu k sťažovateľom označenému čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 dohovoru

ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v petite podanej sťažnosti nešpecifikoval, ktoré z tam

uvedených práv namieta. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že v rámci svojej

judikatúry už opakovane vyslovil, že návrh rozhodnutia (petit) musí byť vymedzený presne,

určito a zrozumiteľne (v súlade s a 3 v spojení s a zákona

o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie

ústavného súdu vo veci (, , ). Ak ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní zistí, že návrh na rozhodnutie uvedené požiadavky nespĺňa, môže

takúto sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, a to zvlášť

vtedy, ak je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ, ktorý podal sťažnosť ústavnému súdu,

prostredníctvom právneho zástupcu bližšie neoznačil v petite podanej sťažnosti, ktoré z práv

uvedených v čl. 6 ods. 3 dohovoru namieta, odmietol ústavný súd jeho sťažnosť v tejto jej

časti podľa z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí.

IV.

K namietanému porušeniu základných práv podľa , 2 a 5

a práva podľa podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského

súdu

15. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ,

) teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17

ods. 1, 2 a 5 , ako aj dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné

a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu

ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. V dôsledku uvedeného ústavný

súd podrobil ústavnému prieskumu sťažovateľom označené uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 8. augusta 2017 len vo vzťahu k ním namietanému porušeniu čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a dohovoru.

16. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia

všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (, ).

Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou

podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie

na základe abstraktnej úvahy (obdobne ).

17. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie

do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne

uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného

a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho

prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní ().

18. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

19. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (,

, , , , ). Základné právo podľa

vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky

jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej

aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti

ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj z vyplýva, že

do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná

úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak integrálnou súčasťou

ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru

vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným

zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)

až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto

rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov

v. Bulharsko z 20. 5. 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť

v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (k tomu

pozri okrem judikatúry ESĽP uvedenej v bode 27 aj Bozano v. Francúzsko, č. 9990/82,

rozsudok ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká Británia, č. 19380/92, rozsudok

ESĽP z 24. 9. 1992, Herczegfalvy v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 11. 5. 2004, Morsink

v. Holandsko, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúry

Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143;

L. M. v. Slovinsko, č. 32863/05, rozsudok ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121).

20. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko

alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

21. Podľa rozhodnutím o väzbe sa rozumie

rozhodnutie o

a) vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby; za rozhodnutie o nevzatí do väzby sa

považuje aj rozhodnutie o ponechaní obvineného na slobode pri nahradení väzby,

b) prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby; za

takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby,

c) zmene dôvodov väzby obvineného,

d) návrhu na predĺženie lehoty väzby obvineného,

e) ponechaní obvineného vo väzbe, alebo predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom

konaní,

f) prepustení zatknutého obvineného na slobodu; za takéto rozhodnutie sa považuje aj

rozhodnutie o ponechaní obvineného na slobode pri nahradení väzby.

22. Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe

osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná

a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,

ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti

rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený

súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa

vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní

prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce

sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak

obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav

obvineného neumožňuje jeho výsluch. Podľa pri

rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého

uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto

výrokom napadnutého uznesenia...

23. Podľa ak je daný dôvod väzby podľa

písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie rozhodnúť

o ponechaní obvineného na slobode alebo o jeho prepustení na slobodu aj vtedy, ak

obvinený zložil peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju prijme. Ak je

obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 3 písm.

a) až c) alebo e), alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 4 alebo podľa § 80

ods. 3, možno peňažnú záruku prijať, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.

24. Z a 2 možno teda vyvodiť základné právo na osobnú slobodu,

ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia,

resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.

Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17

ods. 5 . Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím

do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem vždy dotknutý aj ods.

1 a 2 (). Z hľadiska posúdenia dohovoru má osoba vo väzbe

právo na preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú určujúce pre

posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive

requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe

a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj

prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser

v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, § 31). Je teda výsostným právom, ale aj

povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť

existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu

neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach

o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991). Inými slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba

vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné

pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP vo veci Brogan and

Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154 - B, § 65, rozsudok ESĽP vo veci Jecius

v. Litva, § 100).

25. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako

zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť

zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,

ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením

základného práva na osobnú slobodu v zmysle rozhodnutím súdu konajúceho

o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen

s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr. ,

), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutých

v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciach

Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45 a Baranowski v.

Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, § 51). Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúca zo

základného práva zaručeného v postupovať v prípade trestného stíhania

obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví

zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen

ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom

prípade predovšetkým ), ale taktiež aj ustanovenia príslušných

medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky

a v zmysle a c ods. 1 majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú

väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

26. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej

v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:

- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinis

v. Litva, č. ),

- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial

measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. 6. 2002 vo veci Al-Nashif and others

v. Bulharsko, č. 50963/99),

- vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca

konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky

spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. 2. 2001 vo veci

Garcia Alva v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle

posledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli

dostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002 vo veci

Bufferne v. Francúzsko, č. 54367/00),

- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP z 10. 10.

2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).

27. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba

chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania

v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho

použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu

ich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak,

aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu.

Súčasťou uvedených záruk je obsiahnuté aj právo samotného obvineného/obžalovaného

iniciovať konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti

väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná ( a , rozsudok

ESĽP z 21. 12. 2000 vo veci Vodeničarov c. Slovenská republika, § 33 – § 36).

28. Pokiaľ ide o výklad pojmu záruka z doterajšej judikatúry ESĽP, možno vyvodiť,

že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý od terminológie používanej vo vnútroštátnom

práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek prostriedok prípustný podľa vnútroštátneho

práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý

zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní. Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale

aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko

z 10. 11. 1969), stanovenie povinnosti mať stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných

intervaloch atď. Z doterajšej judikatúry ESĽP taktiež vyplýva, že prepustenie na základe

záruky je len možnosťou, a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri

posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje

sa nielen v prípade takzvanej útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu

tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti na pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu

realizovanú na základe iných dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne

právo vylučovalo v prípade niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero

c. Spojené kráľovstvo z 8. 2. 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. 6. 2001).

Vychádzajúc nielen zo zákonnej dikcie a nasl. , ale aj napr. z nálezu

ústavného súdu č. k. -39 zo 16. decembra 2008, právny poriadok

Slovenskej republiky pozná štyri prostriedky nahradzujúce väzbu, pričom tri z nich sú

závislé na vôli samotného obvineného alebo tretích osôb (sľub, peňažná záruka, záruka

záujmového združenia alebo dôveryhodnej osoby) a jedna záruka nie je závislá na vôli

samotného obvineného (dohľad probačného a mediačného úradníka).

29. Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom

jednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný

pri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (obdobne

pozri , , , a pod., ale vyplýva to aj

z mnohých rozhodnutí ESĽP napr. Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie z 26. 6. 1991,

Annuaire, č. 207; Navarra proti Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B

a ďalšie).

30.1 Krajský súd v napadnutom rozhodnutí vo všeobecnej rovine poukázal na to, že:

«Sťažnostný krajský súd z predloženého spisového materiálu okresného súdu zistil, že

na Okresnom súde Bratislava I bola dňa 07. 04. 2016 podaná na obžalovaných

obžaloba prokurátorkou Krajskej prokuratúry Bratislava pod

č. k. -105 (č.l. 1351 - 1357), v bodoch 1/ až 3/ (obaja obžalovaní) pre

pokračovací obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi spolupáchateľstvom

podľa („Tr. zák.“) k 172 ods. 1 písm. c/, ods. 3 písm. c/ Tr. zák.,

v bode 4/ (obžalovaný ) pre prečin nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu so zločinom

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Tr. zák.

a v bode 5/ (obžalovaný ) pre zločin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa

§ 172 ods. 1 písm. d/ Tr. zák., na tam uvedenom skutkovom základe.

Krajský súd konštatuje, že vzhľadom na rozsiahlosť dokazovania Okresný súd

Bratislava I vykonáva dokazovanie na hlavných pojednávaniach v podstate v primeraných

intervaloch, 3 hlavné pojednávania boli odročené z procesných dôvodov. Posledné hlavné

pojednávanie bolo vykonané dňa 08.06.2017, na ktorom bol vyslúchnutý svedok

s tým, že tento si využil svoje procesné právo a odmietol vo veci vypovedať. Následne

súd prvého stupňa rozhodol o žiadostiach obžalovaných

o prepustenie z väzby na slobodu, resp. o návrhu krajskej prokuratúry o rozšírenie

väzobných dôvodov u obžalovaného aj podľa ust. § 71 ods. 1 písm. b/ Tr.

por., spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia.

Naposledy o väzbe obžalovaných bolo právoplatne rozhodnuté uznesením Okresného

súdu Bratislava I, sp. zn. zo dňa 04. 04. 2017 v spojitosti aj s uznesením

Krajského súdu Bratislava pod sp.zn. zo dňa 03. 05. 2017, pričom boli

u oboch konštatované pretrvávajúce dôvody väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c/

a u obžalovaného aj podľa

v podstate tak, ako to konštatovali aj ostané rozhodnutia súdu prvého ako aj druhého

stupňa.

Krajský súd konštatuje, že obžalovaní boli vzatí do väzby

uznesením Okresného súdu Bratislava I pod sp. zn. zo dňa 23.10.2015,

v spojitosti aj s uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. zo dňa

12.1.2016, z dôvodu u obžalovaného a podľa

a u obžalovaného s tým, že väzba

začala plynúť u obidvoch dňa 20.10.2015.».

30.2 Krajský súd k jednotlivým dôvodom väzby konštatoval:

„Sťažnostný krajský súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom okresného súdu

v tom smere, že u obžalovaných sú aj naďalej dané dôvody väzby v zmysle ustanovenia § 71

ods. 1 písm. c/ a u obžalovaného aj podľa Tr.

por. tak, ako boli ustálené, v predchádzajúcich uzneseniach a ostatný krát uznesením

tunajšieho krajského súdu.

Tieto skutočnosti vyplývajú podľa krajského súdu najmä z toho, že obaja obžalovaní

sú naďalej dôvodne podozriví zo spáchania obzvlášť závažného zločinu drogového

charakteru a vzhľadom na charakter a rozsah stíhanej trestnej činnosti možno ustáliť zištný

motív takéhoto konania obžalovaných spočívajúci v zabezpečení si finančných prostriedkov.

Navyše u obžalovaného je dôvod preventívnej väzby umocnený aj

nelegálnou držbou strelnej zbrane a streliva čo poukazuje na možnú súvislosť s podozrením

s nedovolenej distribúcie drog. Podľa krajského nie je zanedbateľný ani tá skutočnosť, že

v osobách oboch obžalovaných ide o páchateľov, ktorí sa v minulosti dostali do rozporu so

zákonom a aj keď sa hľadí na nich ako na doposiaľ netrestaných, avšak z pohľadu

hodnotenia ich osôb bolo potrebné prihliadať aj na túto skutočnosť...

I keď veľká časť dokazovania už bola vykonaná na hlavnom pojednávaní, avšak ešte

ani v tomto štádiu trestného konania, podľa krajského súdu nie je možné z vykonaného

dokazovania urobiť úplne taký záver, že by bolo trestné stíhanie vedené voči obom

obžalovaným nedôvodné, resp. zjavnú neopodstatnenosť vzneseného obvinenia a podanej

obžaloby, teda že by tieto neboli v potrebnej miere podložené vykonaným dokazovaním.

V tomto smere sú sťažnostné námietky obžalovaného , resp. vyjadrenie obž.

k podanej sťažnosti prokuratúry, kde poukazujú, že sa trestnej činnosti

nedopustili v rozsahu, v ktorom im je kladená za vinu. Ako to bolo konštatované aj

v ostatných rozhodnutiach nadriadeného súdu, naďalej totiž existuje u oboch obžalovaných

tá odôvodnená obava, že si v prípade prepustenia z väzby na slobodu budú prostriedky na

svoju obživu zabezpečovať drogovou, prípadne aj inou trestnou činnosťou. Je všeobecne

známe, že nedovolená distribúcia drog, je zdrojom veľkých finančných príjmov osôb,

vykonávajúcich takúto činnosť a preto podľa názoru prokurátorky nemožno reálne

predpokladať, že by aj v prípade, ak by sa obžalovaní riadne zamestnali, by nepokračovali

v trestnej činnosti drogového charakteru.

Krajský súd vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach taktiež konštatoval, že

doposiaľ v spise zadokumentované dôkazy, resp. už aj vykonané dôkazy na hlavnom

pojednávaní naďalej nasvedčujú tomu, že existuje dôvodné podozrenie, že skutky pre ktoré

bolo trestné stíhanie začaté, boli spáchané, vykazujú znaky obzvlášť závažného zločinu

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c/,

ods. 3 písm. c/ Tr. zák. a z ich spáchania sú naďalej dôvodne podozriví obžalovaný

, ktorý je okrem iného dôvodne podozrivý zo zločinu nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. a pre prečin a zločin

nedovoleného ozbrojovania podľa § 294 ods. 1 Tr. zák. a § 294 ods. 2 Tr. zák.

Pokiaľ ide o rozšírenie dôvodov väzby u obžalovaného aj podľa

ustanovenia , krajský súd sa v plnom rozsahu stotožňuje

argumentáciu prokurátorky krajskej prokuratúry v tom, že tieto dôvody treba akceptovať.

Prokuratúra totiž predložila okresnému súdu časť kópie spisu Prezídia policajného zboru

Národnej kriminálnej agentúry Národnej protizločineckej jednotky expozitúra Bratislava

pod č. k. PPZ-351/NKA-PZ-BA-2017. V uvedenej trestnej veci bolo začaté trestné stíhanie

dňa 10. 04. 2017, pre zločin krivej výpovede a krivej prísahy v štádiu prípravy podľa § 13

ods. 1 k § 346 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 140 písm. c/ Tr. zák., na tom

skutkovom základe, že doposiaľ presne neustálená osoba v procesnom postavení

obžalovaného, proti ktorej je vedené súdne konanie v trestnej veci pokračovacieho obzvlášť

závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi spáchaného formou spolupáchateľstva

podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 3 písm. c/ Tr. zák., pojednávanej na

Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1 Tk 2/2016,za účelom zakryť svoju trestnú činnosť,

ovplyvňovala a navádzala na krivú výpoveď svedka a to takým

spôsobom, že tomuto zaslala z

v presne nezistenom dni list, ktorý bol doručený svedkovi

v presne nezistený deň do

(Česká republika), ktorého obsahom sú poznámky, aby svedok v rámci

predsúdneho konania zmenil svoju výpoveď z prípravného konania, kde využil svoje právo

nevypovedať, a kde svedecká výpoveď učinená v predsúdnom konaní, by svojím obsahom

korešpondovala s obsahom listu v prospech obžalovaných.

V tejto súvislosti treba poukázať na skutočnosť, že zasielané kópie z tohto

vyšetrovacieho spisu, podľa ktorých pravdepodobne dňa 02.03.2017 zaslal list

svedkovi , ktorého výsluch v procesom postavení svedka on navrhoval,

kde ho inšpiroval, ako má vypovedať v trestnej veci, vedenej na Okresnom súde Bratislava I

pod sp. zn. . V tomto prípade je síce už známa aj tá skutočnosť, že uvedený

svedok na hlavnom pojednávaní dňa 08. 06. 2017 odmietol vypovedať.

Tento svedok v súčasnosti sa už nachádza na slobode, preto nie je možné úplne konštatovať,

že by nezmenil svoje stanovisko, pokiaľ ide o výsluch v súvislosti aj s týmto konaním.“

31. Po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu a vychádzajúc

z citovanej judikatúry ESĽP, ústavný súd konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu

k zákonom predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby nevyplýva

nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej

úpravy vo veci konajúcim krajským súdom vrátane právnej úpravy práva na slobodu

a bezpečnosť podľa dohovoru s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených práv a jeho

ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone nielen preventívnej väzby, ale aj kolúznej väzby.

Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov a skutkových okolností

posudzovanej veci, v dôsledku čoho sú adresné, konkrétne a vo svojich záveroch aj logické,

v dôsledku čoho ich ústavný súd vníma ako legitímne a právne akceptovateľné nielen z uhla

zákonnosti, ale aj ústavnosti. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní

podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva

jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení , ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu, pričom krajský súd neopomenul zdôvodniť potrebu

ponechania aj sťažovateľa vo väzbe poukazom na konkrétne skutočnosti vyplývajúce

z hľadiska materiálnej interpretácie podmienok tak preventívnej väzby, ale aj kolúznej

väzby, ktoré podrobne aj vo svojom rozhodnutí vysvetlil a odôvodnil aj konkrétnymi

skutočnosťami. Uvedený záver platí aj pre skúmanie ústavných kautelov kolúznej väzby

sťažovateľa, kde odkazom na judikatúru ústavného súdu je možné dokonca skonštatovať, že

existencia zákonného dôvodu kolúznej väzby podľa

nevyžaduje preukázanie dokonaného kolúzneho konania obvineného, ale postačuje

na preukázanie takých konkrétnych skutočností, ktoré sú spôsobilé založiť rozumnú obavu

(dôvodná obava), že obvinený by sa s veľkou pravdepodobnosťou mohol v prípade

ponechania na slobode konania kolúznej povahy dopustiť (). V závere teda

možno zhrnúť, že krajský súd sťažovateľovi dôvody jeho pozbavenia osobnej slobody

z hľadiska materiálnej interpretácie podmienok preventívnej, ako aj kolúznej väzby náležite

vysvetlil, čím tak dal primeranú súdnu odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok

ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97) na dôvody jeho väzby. Inými

slovami, „... zbavení svobody stěžovatele nemůže být vnímano jako svévolné, jestliže

vnitrostátní soud uvedl určité důvody pro pokračování vazby, ledaže by uváděné důvody

byly mimořádně lakonické a bez jakéhokoli odkazu na ustanovení zákona, které by zbavení

stěžovatele svobody dovolovalo [viz Khudoyorov proti Rusku, rozsudek, 8. 11. 2005,

č. 6847/02, § 131 a 157, srov. Též Miminoshvili proti Rusku, rozsudek, 28. 6. 2011,

č. 20197/03, § 69]. (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva

o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012)“.

32. Ústavný súd ďalej poukazuje aj na komentované znenie dohovoru, z ktorého

vyplýva, že „Opakované používaní stereotypních formulací v rozhodnutích vnitrostátních

orgánů o prodloužení vazby vzbudzuje podezření, že se tyto orgány dostatečně nezabývaly

konkrétními okolnostmi a nereagovaly na argumenty obviněného [viz Kondratyev proti

Rusku, rozsudek, 9.4.2009, č. 2450/04, § 55, Lind proti Rusku, rozsudek, 6.12.2007,

č. 25664/05, § 85]. Pokud však stejné důvody pro ponechání obviněného ve vazbě, které

ESLP označil za relevantní a dostatečné, přetrvávaly po celou dobu jejího trvání a jestliže

zákonnost vazby byla předmětem několikerého přezkoumání, nelze vnitrostátním soudům

vytýkat, že se v textech svých rozhodnutí opakovaly [viz Knebl proti České republice,

rozsudek, 28.10.2010, č. 20157/05, § 68]. Príslušné orgány rozhodujíci o vazbě sice nejsou

povinny se ve svých rozhodnutích vypořádat jednotlivě s každým argumentem uplatněným

obviněným nebo jeho obhájcem, měly by však reagovat adekvátním ůsobem na všechny,

které jsou ůsobilé zpochybnit oprávněnost dalšího trvání vazby [viz např. Ignatenco proti

Moldavsku, rozsudek, 8. 2. 2011, č. 36988/07, § 78, Michalko proti Slovensku. rozsudek,

21. 12. 2010, č. 35377/05, § 153]. (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská

úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C.H.Beck, 2012)“. Opakovanie

týchto dôvodov počas trvania väzby za predpokladu, že táto bola počas jej trvania

podrobená niekoľkonásobnému/pravidelnému preskúmaniu súdom (tak ako to vyplýva

z bodu 30.1), nie je východiskom ich oslabenia a predpokladom vyslovenia porušenia práv

podľa a dohovoru.

Inými slovami, krajský súd (a všeobecné súdy vo všeobecnosti) rozhodujúci

o ďalšom trvaní väzby nie je povinný detailne odpovedať na každý argument sťažovateľa

uvedený v sťažnosti, avšak je povinný vysporiadať sa so skutočnosťami a argumentmi,

ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu podmienok nevyhnutných pre zákonnosť

pozbavenia slobody, resp. ďalšieho držania sťažovateľa vo väzbe (porov. Nikolova

v. Bulharsko, č. 31195/96, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 25. 3. 1999, bod 61; Ilgar

Mammadov v. Azerbajdžan, č. 15172/13, rozsudok ESĽP z 22. 5. 2014, bod 114), a túto

povinnosť krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí rešpektoval.

33. Taktiež v širších súvislostiach vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia z trestnej

činnosti vo svojej judikatúre uviedol, že (ako zákon, na ktorý poukazuje

vo svojom ) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo

spáchania trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému.

Dôvodné podozrenie teda predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by

objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať

trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho

prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. 8. 1990),

pričom „Skutečnosti, které vyvolaly podežření, nemusejí být téhož stupně jako ty, které jsou

nutné k odůvodnění odsoudzení nebo byť jen ke vznesení obvinění [viz Murray proti

Spojenému království, rozsudek velkého senátu, 28. 10. 1994, č. 14310/88, § 55, srov. též

Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudek, 31. 5. 2011, č. 5829/04, § 189]... skutečnosti, na

nichž se podezření zakládá, však nemohou být stejné úrovně jako skutečnosti potřebné

k odůvodnění odsoudzení, nebo i k podáni obžaloby, čož je předmětem až další fáze

trestního řízení [Krejčíř proti České republice, rozsudek, 26. 3. 2009, č. 39298/04 a 8723/05,

bod 75] (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských

právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C.H.Beck, 2012)“.

34. Vo vzťahu k postupu podľa a nasl. krajský súd

skonštatoval:

„Do spisového materiálu bolo založené aj podanie zo strany dcéry obžalovaného

a notárom overené Čestné prehlásenie ... ktorého obsah krajský

súd vyhodnotil ako prevzatie záruku dôveryhodnej osoby za ďalšie správanie obvineného.

V tomto prehlásení vyhlásila, že v prípade prepustenia jej

otca z väzby na slobodu, bude finančne podporovať mesačným príspevkom

vo výške 100,-€ z jej legálnych úspor, ku ktorému priložila aj potvrdenie o výške zostatku na

účtu , kópiu Zmluvy o predaji bytu označenú ako Kúpna

zmluva o prevode vlastníctva bytu zo dňa 07. 01. 2016, Uznesenie OS Bratislava II zo dňa

10. 09. 2015 č. , , potvrdenie o príjme za rok 2016 a v roku 2017.

K uvedenému zaslal svoje pozitívne stanovisko aj obžalovaný s tým, že dcéra

bude svojho otca denne navštevovať a poskytovať súčinnosť pritom, aby boli dodržiavané

obmedzenia, ktoré mu súd uložil...

S argumentáciou prokuratúry aj s poukazom na citovanú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (R 45/2013 - uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 02.

10. 2012), sa krajský súd vo vzťahu k obžalovanému stotožňuje, nakoľko

pokiaľ obžalovanému sa kladie za vinu spáchanie obzvlášť závažného zločinu, v takomto

prípade je možné nahradiť väzbu, len v prípadoch, ako to odôvodňujú výnimočné okolnosti

prípadu (, ).

Podľa ust. súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné

konanie oboznámi toho, kto ponúka prevzatie záruky podľa odseku 1 písm. a/ a spĺňa

podmienky na jej prijatie, s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, ktoré odôvodňujú

väzbu; obvineného oboznámi s obsahom záruky. Súčasne môže obvinenému súd

a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie uložiť splnenie primeraných povinností

a dodržanie obmedzení. Ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod

väzby podľa § 71 ods. 3 písm. a/ až c/ alebo e/, alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa

odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebo sľub prijať alebo uložiť dohľad, len

ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Ak je obvinený stíhaný pre trestné činy

terorizmu, možno záruku alebo sľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú

výnimočné okolnosti prípadu. Obvinenému sa vždy uloží povinnosť oznámiť policajtovi,

prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie, každú zmenu miesta pobytu.

S poukazom aj na dôvody citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, krajský súd

konštatuje, v aktuálne posudzovanej trestnej veci okresného súdu neboli zistené žiadne

výnimočné okolnosti prípadu - za ktoré nie je možné považovať len bežne sa vyskytujúce

okolnosti, preto vzhľadom, na všetky argumentácie prokuratúry, s ktorými sa aj krajský súd

stotožňuje, nie je možné nahradiť väzbu obžalovaného jeho písomným sľubom, či

iným inštitútom umožňujúcim nahradiť väzbu...

Zároveň krajský súd rozhodol o neprijatí inštitútov - jednak záruky ponúknutej zo

strany rodinného príslušníka, ani písomného sľubu obžalovaného, ako aj nenahradenie

väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.“

35. Postupu krajského súdu, ktorý nenahradil väzbu sťažovateľa prostriedkami podľa

§ 80 a nasl., teda nielen tým, ktorý bol ponúknutý dcérou sťažovateľa, ale aj k tomu,

ktorému má/mal krajský súd prihliadať v zmysle zákona aj bez návrhu osoby vo väzbe sa

nachádzajúcej, nie je možné z ústavnoprávnej roviny nič vytknúť. V prvom rade je potrebné

zvýrazniť, že posúdenie okolností, ktoré takýto postup umožňujú vrátane okolností hodných

osobitného zreteľa, je v kompetencii všeobecného súdu, úlohou ústavného súdu bolo

posúdiť iba ústavnú udržateľnosť tohto záveru. Teda postup súdu, resp. aj orgánov činných

v trestnom konaní môže byť predmetom kritiky a vyslovenia porušenia základných práv

sťažovateľa podľa a 5 a práva podľa dohovoru, ak by sa

s návrhmi na nahradenie väzby prostriedkami tento postup umožňujúcimi predostretými

sťažovateľom alebo jeho obhajcom nevysporiadali vôbec alebo nedostatočne (rozsudok

ESĽP Mihuta proti Rumunsku z 31. 3. 2009, § 31, taktiež aj , ,

), k čomu však v sťažovateľovom prípade nedošlo.

V širších súvislostiach ústavný súd taktiež poukazuje na to, že z jeho doterajšej

rozhodovacej činnosti vyplýva, že nespochybnil zákonné obmedzenie vyplývajúce z § 80

ods. 2 , podľa ktorého je možné väzbu osoby obvinenej z obzvlášť

závažného zločinu nahradiť ponúknutou zárukou, sľubom alebo dohľadom, len ak to

odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Aplikáciu uvedenej zákonnej úpravy ústavný súd

vo viacerých svojich rozhodnutiach (, , ,

, , alebo ) zhodnotil ako

ústavne akceptovateľnú a rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, ktoré v prípadoch,

o aké pri stíhaní za obzvlášť závažné zločiny ide, pre nahradenie väzby zárukami väzbu

nahradzujúcimi vyžadovali existenciu výnimočných okolností prípadu, nepovažoval za

arbitrárnu.

36. Vychádzajúc zo všetkých prezentovaných úvah považuje ústavný súd

sťažovateľom predostretú argumentáciu v tejto jej časti za zjavne neopodstatnenú a podľa

odmieta ním podanú sťažnosť v tejto jej časti z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

37. Sťažovateľ v podanej sťažnosti taktiež namietal aj prieťahový postup

všeobecných súdov v rámci postupu pri prejednaní jeho trestnej veci napriek tomu, že je

väzobne stíhaný, ako aj postup krajského súdu v sťažnostnom konaní (bližšie pozri bod 3.4).

38. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto

má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru

použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade

„urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu.

Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych

okolností (Barfuss z roku 2000, § 65, Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Sanchez – Reisse

z roku 1986, A-107, § 55, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24, Wemhoff z roku 1968, § 10).

Podstatnými sú predovšetkým: pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba pozbavená

osobnej slobody spáchala trestný čin, významné a dostatočné dôvody na toto pozbavenie

a osobitná starostlivosť (urýchlenie) príslušných orgánov pri vedení konania proti nej (pozri

napr. rozsudky ESĽP vo veciach Neumeister v. Rakúsko z 27. 6. 1968, strana 37, § 4 ‒§ 5;

Ringeisen v. Rakúsko zo 16. 7. 1971, § 104; Letelier v. Francúzsko z 26. 6. 1991, § 35;

Kemmache v. Francúzsko z 27. 11. 1991, § 45; Punzelt v. Česká republika z 25. 4. 2000,

§ 73 a Český v. Česká republika zo 6. 6. 2000, § 74 ‒ § 76). Vzmysle judikatúry ESĽP ak

sa o zákonnosti väzby rozhoduje na viacerých stupňoch, štát musí v zásade poskytnúť

oprávnenej osobe rovnaké záruky v opravnom konaní ako v konaní na prvom stupni

(Navarra v. Francúzsko, rozsudok z 23. 11. 1993, § 28).

39. Ústavný súd v rozhodnutiach, v ktorých sa zaoberal požiadavkou urýchleného

rozhodnutia o zákonnosti väzby v zmysle dohovoru a a 5 ,

uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti

posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti

rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle a 5 , resp.

ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke

preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (, ).

40. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 8. augusta 2017 vyplýva:

„Spisový materiál Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. z dôvodu

sťažnosti prokurátorky krajskej prokuratúry, ako aj obžalovaného proti

uzneseniu uvedeného okresného súdu zo dňa 08. 06. 2017 bola predložený na tunajší

krajský súd 13. 07. 2017. Vec bola pridelená generátorom elektronickej podateľne

krajského súdu do oddelenia senátu 4Tos. Predseda senátu JUDr. Tibor Kubík stanovil

termín neverejného zasadnutia na deň 19. 07. 2017, kedy základní členovia tohto senátu

(JUDr. Karol Kováč a JUDr. Peter Šamko) v uvedenom termíne čerpali riadnu dovolenku

a podľa platného rozvrhu práce zastupujúcimi členmi senátu sa stali JUDr. Magdaléna

Blažová a JUDr. Iveta Zelenayová zo senátu 1 To. Zistilo sa však, že obžalovaný

podaním zo dňa 14. 07. 2017 podľa , podal námietku zaujatosti na

členov senátu JUDr. M. Blažovej, preto dňa 19. 07. 2017 bolo potrebné po vyjadrení týchto

sudkýň rozhodnúť o ich vylúčení alebo nevylúčení. Záverom rozhodnutia bolo, že uvedené

sudkyne - JUDr. Magdaléna Blažová a JUDr. Iveta Zelenayová nie sú vylúčené

z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej trestnej veci. Po doručení tohto

uznesenia procesným stranám, obžalovaný podal sťažnosť voči tomuto

uzneseniu, ktoré bolo doručené krajskému súde dňa 27.07.2017. Medzičasom základný člen

senátu 4To - JUDr. Peter Šamko podľa z dôvodov uvedených v ust.

ods. 1 sám podal námietku zaujatosti, nakoľko dozorová prokurátorka Krajskej

prokuratúry v Bratislave, je jeho partnerka, žijú v spoločnej

domácnosti a vychovávajú spolu aj maloletého syna. O vylúčení člena senátu JUDr. Petra

Samka podľa bolo právoplatne rozhodnuté uznesením Krajského súdu

Bratislava pod sp. zn. zo dňa 31. 07. 2017. O podanej sťažnosti obžalovaného

rozhodoval taktiež iný senát Krajského súdu Bratislava pod sp. zn. 1

zo dňa 07.08. 2017 tak, že sťažnosť obžalovaného bola podľa §

193 ods. 1 písm. c/ zamietnutá.“

41. Z predloženej argumentácie krajského súdu vyplýva, že spis bol v rámci

sťažnostného konania doručený krajskému súdu 13. júla 2017 a vec napadla do senátu 4

Tos, pričom predseda senátu stanovil termín neverejného zasadnutia na 19. júl 2017.

Z podania sťažovateľa zo 14. júla 2017 bolo zistené, že podal námietku zaujatosti voči

dvom členom senátu. Táto procesná aktivita sťažovateľa vyústila do potreby pred samotným

rozhodnutím o podanej sťažnosti prokuratúry rozhodnúť o sťažovateľom vznesenej

námietke zaujatosti. V tomto smere je potrebné zvýrazniť správnosť postupu krajského

súdu, resp. predsedu senátu krajského súdu, pretože nie je možné uprednostniť právo na

urýchlené rozhodnutie o väzbe na úkor práva na zákonného sudcu [z nálezu ústavného súdu

sp. zn. zo 6. októbra 2011 vyplýva, že „Podľa presvedčenia ústavného súdu

nemožno z ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru vyvodiť, že by bolo povinnosťou súdu konať

o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby aj na úkor práva obvineného na nestranného

a nezaujatého sudcu. Je totiž povinnosťou všeobecného súdu postupovať tak, aby všetky

relevantné práva obvineného boli rešpektované. Nie je teda možné niektoré z týchto práv

uprednostniť do tej miery, že tým dôjde k praktickej eliminácii iného práva (mutatis

mutandis )]. O definitívnom zložení sťažnostného senátu bolo rozhodnuté

uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. júla 2017 a o podanej sťažnosti

prokuratúry uznesením krajského súdu sp. zn. z 8. augusta 2017. Je teda

nepochybné, že o sťažnosti prokuratúry mohol krajský súd rozhodnúť už 19. júla 2017,

avšak z dôvodu sťažovateľom vznesenej námietky zaujatosti sa tak mohlo stať až 8. augusta

2017, čiže na dobe rozhodovania krajského súdu v trvaní troch týždňov dlhšie sa podpísal

samotný sťažovateľ svojím postupom, ktorú možno pričítať jemu na ťarchu. Napriek tomu,

doba rozhodovania krajského súdu v trvaní jedného mesiaca je ústavnoprávne

akceptovateľná. V dôsledku uvedeného ústavný súd odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto jej časti pre namietané porušenie

základných práv podľa a 5 a práva podľa dohovoru z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

42. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta aj prieťahový postup vo veci konajúcich

súdov v jeho trestnej veci v dôsledku, resp. aj v dôsledku čoho mal byť prepustený z väzby

na slobodu, a v tejto súvislosti namieta porušenie a 5 a

dohovoru. K uvedenej námietke sťažovateľa ústavný súd poukazuje na svoje závery

vyslovené v bode 14 tohto rozhodnutia, v dôsledku ktorých konštatuje, že predmetná

argumentácia sťažovateľa nie je obsahom/nie je vyjadrená v petite podanej sťažnosti, a to

predovšetkým k postupu okresného súdu, v dôsledku čoho ústavný súd podľa § 25 ods. 2

odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto jej časti, a vo

vzťahu k ním namietanému porušeniu základných práv podľa a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

43. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný

súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2018