Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 215/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. októbra 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza o sťažnosti M. T., D., t. č. v Ústave na výkon väzby, zastúpeného

advokátom Mgr. P. M., V., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 24. februára 2010, za účasti Krajského súdu v Nitre, takto

rozhodol:

1. Základné práva M. T. podľa , 2 a 5

a právo podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 24. februára 2010 tým, že

nerozhodol o alternatívnej žiadosti o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka, p o r u š e n é b o l i .

2. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť M. T. trovy konania v sume 450,85 €

(slovom štyristopäťdesiat eur a osemdesiatpäť centov) na účet jeho právneho zástupcu

Mgr. P. M., V., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2010

doručená sťažnosť M. T., D. v tom čase v Ústave na výkon väzby N. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. P. M., V., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5 (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. februára 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného

zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Nitra sp. zn. ČVS: KRP-113/OVK-NR-2009

z 12. septembra 2009 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 2 písm. c)

. Následne bol sťažovateľ uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 14. septembra 2009 vzatý do väzby z dôvodov

uvedených v a . Proti tomuto uzneseniu podal

sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. z 24. septembra 2009 zamietol.

Uznesením okresného súdu č. k. -177 z 2. februára 2010 bol sťažovateľ

podľa ponechaný naďalej vo väzbe a zároveň okresný súd

podľa neprijal jeho písomný sľub. Na základe

sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 24. februára

2010 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil, sťažovateľa ponechal naďalej vo väzbe len

z dôvodu uvedeného v a podľa

neprijal jeho písomný sľub.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že «porušenie svojich základných práv

zaručených v , 2 a 5 a základných práv zaručené

v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo strany súdu vidím

v tom, že pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby súd nerozhodol o navrhovanom nahradení

mojej väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Na verejnom zasadnutí o predbežnom prejednaní obžaloby dňa 02. 02. 2010 na

Okresnom súde Nitra som pred rozhodovaním o ďalšom trvaní väzby predložil súdu svoj

písomný sľub a zároveň môj obhajca vo svojom vyjadrení navrhol väzbu nahradiť

dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okresný súd Nitra následne vyhlásil

uznesenie, v ktorého výrokovej časti však rozhodnutie o navrhovanom nahradení väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka absentuje.

V písomnom odôvodnení sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Nitra

sp. zn. -177 zo dňa 02. 02. 2010 som taktiež prostredníctvom svojho obhajcu

uviedol, resp. dal sľub v tom zmysle, že som ochotný podriadiť sa dohľadu probačného

a mediačného úradníka.

Ani Krajský súd Nitra však vo svojom uznesení sp. zn. zo dňa

24. 02. 2010 o navrhovanom nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka nerozhodol. Krajský súd Nitra sa pritom možnosťou nahradenia väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka zaoberal, ako to vyplýva z odôvodnenia jeho uznesenia

zo dňa 24. 02. 2010, kde sa uvádza, že „u obžalovaného by svoj účel nesplnil

ani dohľad probačným a mediačným úradníkom.». V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje

aj na nález ústavného súdu sp. zn. zo 16. decembra 2008.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti

vydal tento nález:

„Krajský súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. uznesením zo dňa

24. 02. 2010 porušil základné práva M. T. zaručené v , 2 a 5 Slovenskej

republiky a základné práva zaručené v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. zo dňa 24. 02. 2010 zrušuje

a Krajskému súdu Nitra prikazuje, aby prepustil M. T. neodkladne z väzby na slobodu.

Krajský súd Nitra je povinný nahradiť M. T. trovy právneho zastúpenia na účet jeho

obhajcu Mgr. P. M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -11

z 3. júna 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku krajského

súdu, aby sa vyjadrila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a aby sa

vyjadrila k prijatej sťažnosti.

Predsedníčka krajského súdu sa k sťažnosti vyjadrila prípisom č. Spr 882/2010

zo 7. júla 2010, ktorý bol ústavnému súdu doručený poštou 19. júla 2010. Vo vyjadrení

okrem iného uvádza:

«Čo sa týka návrhu na nahradenie väzby u obvineného dohľadom probačného

a mediačného úradníka, takýto konkrétny návrh obvinený ani jeho obhajca písomne ani

ústne nedali. Za taký návrh nemožno považovať vyjadrenie obhajcu z 2. 2. 2010, na ktoré

obhajca poukazuje, pretože ide len o vyjadrenie jeho názoru a nie o riadny procesný návrh

na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Nadriadený súd v konaní o sťažnosti posudzoval aj dôvody sťažnosti obvineného

a nezistil, že by táto obsahovala konkrétny návrh obvineného na nahradenie väzby

dohľadom probačným a mediačným úradníkom. Za taký návrh nepovažoval tvrdenie

uvedené v závere sťažnosti, o tom, že obvinený „... je ochotný sa podrobiť aj prípadnému

dohľadu probačného a mediačného úradníka“. Inštitút dohľadu probačným a mediačným

úradníkom je veľmi blízky inštitútu písomného sľubu obvineného. Oba slúžia ako inštitúty

schopné zabezpečiť účel väzby inak. Preto ak písomný sľub môže podať len sám obvinený,

je logické že aj návrh na dohľad probačným a mediačným úradníkom môže podať len sám

obvinený, resp. ho musí písomne alebo ústne do zápisnice aspoň potvrdiť, ak takýto návrh

podá obhajca. Takýto postup je zákonný, pretože aj v rámci dohľadu sa obvinený zaväzuje

na plnenie určitých povinností, ktoré - tak ako pri sľube - musí plniť osobne.

Podľa obsahu spisu obvinenému zvolil obhajcu Mgr. P. M. brat obvineného, pričom

v písomnom splnomocnení nie je ani zmienka o tom, že bol obhajca splnomocnený aj

osobitne na podanie návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka. Takto v danej veci postupované nebolo a v zápisnici o výsluchu vyjadrenie -

súhlas obvineného s prípadne podaným návrhom obhajcu na dohľad probačným a

mediačným úradníkom absentuje. Krajský súd však aj napriek tomu pri svojom rozhodovaní

ex offo skúmal procesnou stranou nenavrhovanú možnosť nahradenia väzby, t. j. dohľad

probačným a mediačným úradníkom a svoj negatívny záver v tomto smere uviedol

v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Správnosť postupu súdov oboch stupňov potvrdzuje aj následné konanie t. č. už

obžalovaného M. T., ktorý prostredníctvom svojho obhajcu podal dňa 26. 4. 2010 žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu s osobitným návrhom na nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka podľa . O tejto

žiadosti Okresný súd v Nitre rozhodol uznesením č. k. -242 zo dňa 27. 4. 2010

tak, že ju zamietol a rozhodol aj o neprijatí sľubu obžalovaného a návrhu na nahradenie

väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Na základe sťažnosti obžalovaného

senát Krajského súdu v Nitre uznesením sp. zn. zo dňa 9. 7. 2010 túto

sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.»

Na základe týchto skutočností predsedníčka krajského súdu konštatovala:

„Krajský súd v Nitre postupoval plne v súlade s prieskumnou povinnosťou

vyplývajúcou mu z ustanovenia , a pretože nebol daný

riadny procesný návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka,

tak o ňom ani nemohol rozhodovať. Vzhľadom na to ani nemohlo dôjsť k porušeniu

namietaných práv obvineného.

U obvineného M. Ť. boli v danom štádiu trestného stíhania splnené všetky formálne i

materiálne dôvody väzby podľa , väzba bola plne odôvodnená

a nebola v rozpore ani s jej účelom. Neexistuje preto žiadny právne relevantný dôvod na

prepustenie z väzby, ktorého sa sťažovateľ domáha.“

Ústavný súd zaslal vyjadrenie predsedníčky krajského súdu na zaujatie stanoviska

právnemu zástupcovi sťažovateľa a na vyjadrenie, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo

ústne pojednávanie. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom podaní z 23. júla 2010

doručenom ústavnému súdu 27. júla 2010 okrem iného uviedol:

„Na rozdiel od písomného sľubu obvineného, kde explicitne

vyžaduje sľub samotného obvineného, a to navyše len v písomnej forme, pri dohľade

probačného a mediačného úradníka zákon nestanovuje osobitné procesné alebo formálne

podmienky na navrhnutie prijatia tejto formy záruky na nahradenie väzby.

V danej veci predmetom verejného zasadnutia konanom na Okresnom súde Nitra dňa

02. 02. 2010 nebolo rozhodovanie o písomnej žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na

slobodu, ale rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného po podaní obžaloby (§ 238

ods. 3 ). V tejto súvislosti zákon nestanovuje povinnosť obvineného,

resp. obhajcu predložiť súdu písomný návrh alebo vyjadrenie pred rozhodnutím súdu.

Obvinený aj obhajca sa k ďalšiemu trvaniu väzby vyjadrili ústne, pričom obhajca v rámci

svojho ústneho vyjadrenia uviedol nielen skutočnosti, pre ktoré sa javilo ďalšie trvanie

väzby nedôvodné, ale výslovne prezentoval aj záruku vo forme písomného sľubu a vo forme

dohľadu probačného a mediačného úradníka nad obvineným, ktorými by bolo možné väzbu

nahradiť.

Teda záruka vo forme dohľadu probačného a mediačného úradníka obhajcom

obvineného na verejnom zasadnutí konanom na Okresnom súde Nitra dňa 02. 02. 2010

v rámci jeho ústneho vyjadrenia k ďalšiemu trvaniu väzby obvineného ponúknutá bola

a ponuka tejto záruky v rámci podstatného obsahu ústne predneseného vyjadrenia obhajcu

bola zapísaná do zápisnice o verejnom zasadnutí. Vyjadrenie obhajcu k otázke, ktorá bola

predmetom prejednania na verejnom zasadnutí, treba posudzovať obdobne ako podanie

( ), teda podľa jeho obsahu. Vychádzajúc z obsahu vyjadrenia

obhajcu, ponuka záruky vo forme dohľadu probačného a mediačného úradníka bola

formulovaná v súlade so znením ustanovenia . Nešlo

len o vyjadrenie názoru, ale o formulovanie ponuky, ktorou bolo povinnosťou súdu nielen

sa zaoberať, ale o tejto aj rozhodnúť.

Samozrejme pri písomnom sľube obvineného musel byť a bol tento predložený aj

v písomnej forme a podpísaný obvineným, pretože to zákon výslovne stanovuje. Pri dohľade

probačného a mediačného úradníka však zákon obdobné požiadavky nekladie. Preto

postačuje ústne prednesenie návrhu, resp. ponuky na nahradenie väzby touto formou

záruky. Nie je tu potrebný žiadny osobitný procesný návrh. V tomto smere vyjadrenie

Krajského súdu Nitra postráda oporu v zákone.

Vyššie uvedené platí aj v súvislosti so sťažnosťou obvineného zo dňa 02. 02. 2010

proti uzneseniu Okresného súdu Nitra sp. zn. zo dňa 02. 02. 2010, kde

z obsahu písomného odôvodnenia tejto sťažnosti podanej prostredníctvom obhajcu je

zrejmé, že obvinený ponúkol záruku nielen vo forme písomného sľubu, ale aj vo forme

dohľadu probačného a mediačného úradníka. Na tomto mieste sťažovateľ opätovne

poukazuje na skutočnosť, že Krajský súd Nitra sa vo svojom uznesení sp. zn. zo

dňa 24. 02. 2010 o navrhovanom nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka zaoberal, čo vyplýva z odôvodnenia tohto uznesenia, ale o tomto nerozhodol.

Z ústavného hľadiska nemožno akceptovať, že sa krajský súd síce zaoberal

ponúknutým nahradením väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad

obvineným, ale o tejto záruke nerozhodol.

Pri dohľade probačného a mediačného úradníka z ustanovení

nevyplýva možnosť podania návrhu na nahradenie väzby touto zárukou len obvineným, a to

na rozdiel od písomného sľubu obvineného, kde túto záruku môže dať iba obvinený.

Obhajca v rámci uplatňovania svojich práv a plnenia svojich povinností môže

uplatniť formu záruky na nahradenie väzby obvineného vo forme dohľadu probačného

a mediačného úradníka nad obvineným samostatne aj bez súčinnosti s obvineným, pričom

na uplatnenie tejto formy záruky nepotrebuje osobitné splnomocnenie ak bol obvinenému za

obhajcu riadne zvolený a na jeho obhajobu všeobecne splnomocnený. Jedná sa tu o využitie

jedného z prostriedkov obhajoby, resp. o jeden z návrhov, ktoré je obhajca v mene

obvineného robiť oprávnený.

Následné konanie Okresného súdu Nitra a Krajského súdu Nitra o žiadosti

obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 26. 04. 2010 správnosť postupu

súdov oboch stupňov pri predchádzajúcom konaní a rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby po

podaní obžaloby v žiadnom prípade nepotvrdzuje.“

Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu

vo svojich podaniach oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať

ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a svojho práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 24. februára 2010, ktorým krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 2. februára 2010, sťažovateľa ponechal vo väzbe len z dôvodu

uvedeného v a neprijal ním ponúknutý sľub.

Podstatou námietok sťažovateľa je skutočnosť, že krajský súd v označenom uznesení

nerozhodol o jeho žiadosti o nahradenie jeho väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka, hoci sťažovateľ o to žiadal vo svojej sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. z 2. februára 2010 a krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia

sa touto žiadosťou zaoberal. Podľa sťažovateľa mal krajský súd o jeho žiadosti rozhodnúť,

a keďže tak neurobil, porušil dohovoru, ako aj , 2 a 5

Slovenskej republiky.

Kľúčovou úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa bolo

posúdiť,

a) či je z ústavného hľadiska akceptovateľná taká interpretácia príslušných

ustanovení , podľa ktorej návrh na nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka môže podať len sám obvinený, resp. ho musí písomne

alebo ústne do zápisnice aspoň potvrdiť, ak takýto návrh podá obhajca,

b) či možno z ústavného hľadiska akceptovať takú interpretáciu príslušných

ustanovení , podľa ktorej obhajca obvineného musí byť osobitne

splnomocnený na podanie návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z jej obsahu, vyjadrení účastníkov

konania, príslušnej spisovej dokumentácie okresného súdu a krajského súdu, dotknutých

právnych noriem a svojej ustálenej judikatúry použiteľnej v predmetnej veci.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práva podľa dohovoru ústavný súd predovšetkým

poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v označených ustanoveniach

, ako aj dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu sú

obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene

rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo

nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený

počas konania (napr. , , ), pričom prepustenie

z väzby na slobodu môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou

(, ). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno

vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom a práv

vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami

zásadné rozdiely, keďže ustanovenia zahŕňajú aj práva vyplývajúce z

ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. , , ). Ústavný

súd preto v predmetnej veci posudzoval možnosť prípadného porušenia základných práv

sťažovateľa podľa , 2 a 5 a jeho práv vyplývajúcich z

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu spoločne, pričom zohľadňoval judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru,

z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý od

terminológie používanej vo vnútroštátnom práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek

prostriedok prípustný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie

osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní.

Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie

cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), určenie povinnosti mať

stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.

Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala

postupne, tiež vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie

oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má

záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej

útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie

prítomnosti na pojednávaní), ale možno ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných

dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade

niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo

z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).

Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný

súd už viackrát zohľadnil vo svojej judikatúre a v tejto súvislosti uviedol, že čl. 5 ods. 3

dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale

umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom

vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne

rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby. Pri posudzovaní jej

opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (, ,

).

Podľa ak je daný dôvod väzby podľa

písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať

obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak

a) záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie záruky

za ďalšie správanie obvineného a za to, že obvinený sa na vyzvanie dostaví k policajtovi,

prokurátorovi alebo na súd a že vždy vopred oznámi policajtovi, prokurátorovi alebo súdu

vzdialenie sa z miesta pobytu, a súd alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie

považuje záruku vzhľadom na osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu

za dostatočnú a prijme ju,

b) obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej

činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo

v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na osobu

obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho, alebo

c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel

väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

Podľa ak je daný dôvod väzby podľa

písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie rozhodnúť

o ponechaní obvineného na slobode alebo o jeho prepustení na slobodu aj vtedy, ak

obvinený zložil peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju prijme. Ak je

obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2

písm. a) až c) alebo e), alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 4 alebo podľa § 80

ods. 3, možno peňažnú záruku prijať, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.

Obvinenému sa vždy uloží povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu zmenu

miesta pobytu. So súhlasom obvineného môže peňažnú záruku zložiť aj iná osoba, ale pred

jej prijatím musí byť oboznámená s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, v ktorých sa

nachádza dôvod väzby. Na dôvody, pre ktoré peňažná záruka môže pripadnúť štátu, musí sa

obvinený a osoba, ktorá peňažnú záruku zložila, vopred upozorniť.

Vychádzajúc z výkladu, ktorý uplatňuje ESĽP k pojmu „záruka“ obsiahnutého v čl. 5

ods. 3 dohovoru, ústavný súd zastáva názor, že v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky pod neho treba zahrnúť inštitúty uvedené v § 80 ods. 1 a § 81 ods. 1 Trestného

poriadku, t. j. záruku prevzatú záujmovým združením občanov alebo dôveryhodnou osobou,

písomný sľub obvineného, peňažnú záruku, ako aj dohľad mediačného a probačného

úradníka, prostredníctvom ktorého tiež možno dosiahnuť účel väzby, čo možno odvodiť

jednak z jeho systematického začlenenia do uvedeného nadpisom

„Nahradenie väzby zárukou, sľubom alebo dohľadom“, ako aj z dikcie ďalších ustanovení

, osobitne jeho odseku 2, 3 a 4. Z uvedených ustanovení Trestného

poriadku totiž možno nesporne vyvodiť, že dohľad mediačneho a probačného úradníka plní

obdobnú funkciu ako ostatné „záruky“, t. j. možno ním nahradiť väzbu.

Podľa súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné

konanie oboznámi toho, kto ponúka prevzatie záruky podľa odseku 1 písm. a) a spĺňa

podmienky na jej prijatie, s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, ktoré odôvodňujú

väzbu; obvineného oboznámi s obsahom záruky. Súčasne môže obvinenému súd

a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie uložiť splnenie primeraných povinností

a dodržanie obmedzení. Ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod

väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa

odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebo sľub prijať alebo uložiť dohľad, len

ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Obvinenému sa vždy uloží povinnosť

oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie, každú zmenu miesta

pobytu.

Podľa ak bol obvinený ponechaný na slobode alebo

prepustený na slobodu podľa odseku 1 a záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná

osoba, ktorá ponúkla prevzatie záruky, dôvodne odstúpi od záruky, obvinený poruší daný

sľub alebo nesplní povinnosti alebo poruší obmedzenia, ktoré mu uložil súd a v prípravnom

konaní sudca pre prípravné konanie, alebo probačný a mediačný úradník oznámi, že dohľad

neplní svoj účel, môže súd, ak je daný dôvod väzby podľa § 71, vziať obvineného do väzby

a na ten účel predseda senátu prípadne i vydať príkaz na zatknutie; v prípravnom konaní

postupuje policajt a prokurátor podľa § 86 a § 87 ods. 1 a sudca pre prípravné konanie

podľa § 87 ods. 2, alebo sa postupuje podľa § 73. Ak bol obvinený vzatý do väzby

po predchádzajúcom prepustení z väzby na slobodu, pre ďalšie trvanie väzby sa použije

§ 78.

Podľa ak obvinený bol počas výkonu dohľadu

probačného a mediačného úradníka vzatý do väzby v inej veci, výkon dohľadu sa prerušuje.

To sa netýka postupu súdu alebo na návrh prokurátora sudcu pre prípravné konanie podľa

odseku 3.

V súvislosti s citovanými ustanoveniami ústavný súd považuje za

potrebné poukázať aj na , podľa ktorého probačný

a mediačný úradník plní úlohy probácie a mediácie uložené súdom alebo iným príslušným

orgánom a iné úlohy ustanovené v tomto zákone alebo v osobitnom zákone, ako aj na zákon

č. o probačných a mediačných úradníkoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý okrem iného ustanovuje výkon probácie

a mediácie vo veciach, ktoré sa prejednávajú v trestnom konaní, ako aj práva a povinnosti

probačných a mediačných úradníkov.

Ústavný súd v kontexte s obranou krajského súdu poukazuje na to, že z textu § 80

ods. 1 písm. b) zjavne vyplýva, že záruku formou písomného sľubu

môže dať iba obvinený, t. j. túto formu záruky nemôže uplatniť právny zástupca obvineného

v konaní pred súdom bez súčinnosti s obvineným, čo vyplýva aj z jeho podstaty. Obdobný

záver možno vyvodiť aj z , z ktorého jednak vyplýva, že

peňažnú záruku ako nahradenie väzby môže zložiť obvinený buď sám (z textu i logiky veci

vyplýva, že to musí urobiť osobne), alebo môže peňažnú záruku za neho zložiť aj iná osoba,

ale len „so súhlasom obvineného“ a za splnenia ďalších podmienok obsiahnutých v tomto

ustanovení . Z upravujúceho

možnosť nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka však záver

o možnosti podania takého návrhu len osobne obvineným, resp. povinnosť obvineného

písomne alebo ústne do zápisnice potvrdiť takýto návrh podaný obhajcom obvineného

(výslovne) nevyplýva.

Zároveň neustanovuje osobitné požiadavky

týkajúce sa formy tohto návrhu, preto sa aj na takýto návrh použijú pravidlá týkajúce sa

podania všeobecne podľa . Z hľadiska formy tohto úkonu

bude preto v zásade postačovať, ak takýto úkon urobí oprávnená osoba písomne, ústne

do zápisnice, alebo si zvolí ďalšie formy uvedené v .

V každom prípade sa však uplatní pravidlo, že aj tento návrh treba posúdiť vždy podľa

obsahu, aj keď bude nesprávne označený. Z toho dôvodu neobstojí obrana krajského súdu,

ktorý za taký návrh nepovažoval vyjadrenie obhajcu počas jeho prednesu protokolovaného

do zápisnice o verejnom zasadnutí 2. februára 2010 na okresnom súde a tiež «za taký návrh

nepovažoval tvrdenie uvedené v závere sťažnosti [proti uzneseniu okresného súdu

z 2. februára 2010 sp. zn. ], o tom, že obvinený „... je ochotný sa podrobiť aj

prípadnému dohľadu probačného a mediačného úradníka.»

Pokiaľ ide o tú časť obrany krajského súdu, podľa ktorej obhajca na podanie návrhu

podľa musí byť osobitne splnomocnený

obvineným, ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na čl. 47 ods. 2

, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými

štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok

ustanovených zákonom, ako aj , podľa ktorého má obvinený okrem

iného právo obhajovať sa prostredníctvom obhajcu, ktorý špecifikuje základné právo na

právnu pomoc na účely trestného konania.

Rovnako treba v okolnostiach posudzovanej veci vziať do úvahy § 44 ods. 1, 2 a 4

upravujúci povinnosti a oprávnenia obhajcu.

Podľa obhajca je povinný poskytovať obvinenému

potrebnú právnu pomoc, na obhajovanie jeho záujmov účelne využívať prostriedky

a spôsoby obhajoby uvedené v zákone, najmä starať sa o to, aby boli v konaní náležite

a včas objasnené skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú.

Podľa obhajca je oprávnený už v prípravnom konaní

robiť v mene obvineného návrhy, podávať v jeho mene žiadosti a opravné prostriedky,

nazerať do spisov a zúčastniť sa podľa ustanovení tohto zákona v konaní pred súdom

úkonov, ktorých má právo zúčastniť sa obvinený, a vo vyšetrovaní alebo v skrátenom

vyšetrovaní úkonov podľa § 213 ods. 2 až 4.

Podľa ak nebolo splnomocnenie obhajcu pri jeho

zvolení alebo ustanovení vymedzené inak, zaniká pri skončení trestného stíhania. Aj keď

splnomocnenie takto zaniklo, je obhajca oprávnený podať za obžalovaného ešte žiadosť

o milosť a o odklad výkonu trestu.

Obhajca zastupuje obvineného pri úkonoch v trestnom konaní, ktoré obvinený

vykonáva ako subjekt trestného konania za predpokladu, že to umožňuje povaha úkonu.

Oprávnenia obhajcu teda nie sú zhodné s oprávneniami obvineného (okrem postavenia

obhajcu v konaní proti ušlému podľa až , v ktorom má

obhajca rovnaké práva ako obvinený). Obhajca teda nemôže zastúpiť obvineného pri

úkonoch, ktorých povaha takéto zastúpenie vylučuje, napr. výsluch obvineného, vyjadrenie

na hlavnom pojednávaní podľa , pri výkone práva

posledného slova podľa . Rovnako tak to bude pri poskytnutí

záruky nahrádzajúcej väzbu vo forme písomného sľubu podľa § 80 ods. 1 písm. b)

a vo forme peňažnej záruky podľa , kde

je potrebná kvalifikovaná súčinnosť obvineného. Oprávnenia obhajcu sú teda v prvom rade

obmedzené povahou úkonu, na ktorom zastupuje obvineného. Ďalšie obmedzenie spočíva

v tom, že oprávnenia obhajcu môžu byť obmedzené rozhodnutím obvineného, čo je zrejmé

z . Vôľa obvineného a oprávnenia obhajcu voči tretím

osobám (a orgánom činným v trestnom konaní) sú v takom prípade vyjadrené

v splnomocnení. Splnomocnenie obhajcu obvineným môže byť pozitívne alebo negatívne

obmedzené na niektoré úkony trestného konania, alebo môže byť udelené len na určitú časť

trestného konania, prípadne môže ísť o kombinované vymedzenie oprávnenia obhajcu.

Ak splnomocnenie neobsahuje obmedzenie oprávnení obhajcu, platí, že obhajca je

oprávnený zastupovať obvineného pri všetkých úkonoch v trestnom konaní, ktorých povaha

to nevylučuje.

Z uvedených ustanovení [ a ,

a 4] v spojení s uvedenými ustanoveniami ( a ) teda

nemožno podľa názoru ústavného súdu vyvodiť také obmedzenie práv obhajcu pri

zastupovaní obvineného, že len na základe osobitného splnomocnenia by mohol podať

v mene obvineného návrh, aby jeho väzba bola nahradená dohľadom probačného

a mediačného úradníka. Tento záver by bolo možné akceptovať len v prípade, ak by

obvinený sám obmedzil oprávnenie obhajcu v tomto smere. Písomné splnomocnenie brata

obvineného pre Mgr. P. M. takéto obmedzenie ale neobsahuje. V tejto súvislosti je preto

neakceptovateľná obrana krajského súdu, že „v písomnom splnomocnení nie je ani zmienka

o tom, že... obhajca [bol] splnomocnený aj osobitne na podanie návrhu na nahradenie

väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka“. V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje na to, že ak by v plnom rozsahu akceptoval obranu krajského súdu, viedlo by to k

záveru, že obhajca by na podanie návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a

mediačného úradníka potreboval osobitné splnomocnenie obvineného, a navyše by

obvinený takýto návrh musel dodatočne potvrdiť písomne alebo ústne do zápisnice. Takýto

reštriktívny výklad uvedených ustanovení , o ktorý opiera krajský súd

svoju obranu, podľa názoru ústavného súdu neobstojí, nemožno ho odvodiť zo znenia

zákonného textu, má prvky svojvôle a v konečnom dôsledku by znamenal neprípustné

obmedzenie základných práv obvineného (sťažovateľa) vyplývajúcich mu z čl. 47 ods. 2 a

.

Vo veci sp. zn. právny zástupca sťažovateľa v žiadosti o prepustenie

z väzby z 19. mája 2008 okrem písomného sľubu a ponúknutej peňažnej záruky žiadal aj

prijatie dohľadu probačného a mediačného úradníka ako náhradu väzby. Vo veci príslušný

Krajský súd v Bratislave o žiadosti o prijatie dohľadu probačného a mediačného úradníka

nerozhodol s argumentom, že chýbal výslovný súhlas obvineného k tejto žiadosti, pričom

obhajca nemá samostatné právo podať za obvineného takúto žiadosť. Ústavný súd vyslovil,

že bolo povinnosťou Krajského súdu v Bratislave zaoberať sa aj žiadosťou o nahradenie

väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačneho úradníka a o nej rozhodnúť aj

napriek tomu, že obhajca nemal na podanie takejto žiadosti výslovný súhlas sťažovateľa.

Pretože Krajský súd v Bratislave sa uvedenou alternatívnou žiadosťou sťažovateľa, resp.

jeho právneho zástupcu vôbec nezaoberal a ani o nej nerozhodol, hoci v okolnostiach

prípadu to bolo jeho povinnosťou, došlo k odopretiu práva sťažovateľa na rozhodnutie

o jeho alternatívnej žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka, ktorým Krajský súd v Bratislave porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 , ako aj právo podľa dohovoru. Ústavný súd poukazuje aj na

svoju ďalšiu doterajšiu judikatúru (nález sp. zn. , ale aj sp. zn.

a sp. zn. ) a zdôrazňuje, že nevidí dôvod na to, aby v posudzovanej veci

rozhodol inak.

Sťažovateľ tiež žiadal, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu

a prikázal mu, aby ho neodkladne prepustil z väzby na slobodu.

Hoci ústavný súd vyslovil porušenie , 2 a 5 a

dohovoru tým, že krajský súd nerozhodol o žiadosti sťažovateľa o nahradení väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka, nevidel dôvod na zrušenie napadnutého

uznesenia krajského súdu. Porušenie práv sťažovateľa nerozhodnutím o jeho žiadosti

o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka v konečnom dôsledku

nemalo vplyv na vecnú správnosť uznesenia krajského súdu o dôvodoch a trvaní väzby.

Preto ani nemohlo byť dôvodom na zrušenie tohto uznesenia a v nadväznosti na to nebol

dôvod prepustiť sťažovateľa na slobodu.

Ústavný súd rozhodol podľa aj o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom

Mgr. P. M. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby 120,23 € podľa § 11 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) (1/6 zo 721,40 € ako nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 podľa § 1 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd

priznal odmenu v celkovej sume 360,69 € za tri úkony právnej služby [prevzatie a príprava

právneho zastúpenia, podanie sťažnosti a ďalšie podanie z 23. júla 2010 podľa § 14 ods. 1

písm. a) až c) vyhlášky]. Odmenu 360,69 € zvýšil o 19 %, teda o 68,53 €, predstavujúcich

daň z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky. Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky priznal

náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné v sume

21,63 € za tri úkony právnej služby (3 x 7,21 €). Trovy právneho zastúpenia takto

predstavujú sumu 450,85 € (360,69 € + 68,53 € + 21,63 €), na náhradu ktorých zaviazal

krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010