Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)IV. ÚS 215/2010
PDF · 280.44 KB
No categories available
IV. ÚS 215/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. októbra 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza o sťažnosti M. T., D., t. č. v Ústave na výkon väzby, zastúpeného
advokátom Mgr. P. M., V., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Tos/8/2010
z 24. februára 2010, za účasti Krajského súdu v Nitre, takto
rozhodol:
1. Základné práva M. T. podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
a právo podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Tos/8/2010 z 24. februára 2010 tým, že
nerozhodol o alternatívnej žiadosti o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka, p o r u š e n é b o l i .
2. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť M. T. trovy konania v sume 450,85 €
(slovom štyristopäťdesiat eur a osemdesiatpäť centov) na účet jeho právneho zástupcu
Mgr. P. M., V., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2010
doručená sťažnosť M. T., D. v tom čase v Ústave na výkon väzby N. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. P. M., V., ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
1 Tos/8/2010 z 24. februára 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného
zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Nitra sp. zn. ČVS: KRP-113/OVK-NR-2009
z 12. septembra 2009 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 2 písm. c)
Trestného zákona. Následne bol sťažovateľ uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 1 Tp/180/2009 zo 14. septembra 2009 vzatý do väzby z dôvodov
uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal
sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tpo/4/2009 z 24. septembra 2009 zamietol.
Uznesením okresného súdu č. k. 1 T/193/2009-177 z 2. februára 2010 bol sťažovateľ
podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku ponechaný naďalej vo väzbe a zároveň okresný súd
podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal jeho písomný sľub. Na základe
sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos/8/2010 z 24. februára
2010 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil, sťažovateľa ponechal naďalej vo väzbe len
z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a podľa § 80 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku neprijal jeho písomný sľub.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že «porušenie svojich základných práv
zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv zaručené
v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo strany súdu vidím
v tom, že pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby súd nerozhodol o navrhovanom nahradení
mojej väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Na verejnom zasadnutí o predbežnom prejednaní obžaloby dňa 02. 02. 2010 na
Okresnom súde Nitra som pred rozhodovaním o ďalšom trvaní väzby predložil súdu svoj
písomný sľub a zároveň môj obhajca vo svojom vyjadrení navrhol väzbu nahradiť
dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okresný súd Nitra následne vyhlásil
uznesenie, v ktorého výrokovej časti však rozhodnutie o navrhovanom nahradení väzby
dohľadom probačného a mediačného úradníka absentuje.
V písomnom odôvodnení sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Nitra
sp. zn. 1T/193/2009-177 zo dňa 02. 02. 2010 som taktiež prostredníctvom svojho obhajcu
uviedol, resp. dal sľub v tom zmysle, že som ochotný podriadiť sa dohľadu probačného
a mediačného úradníka.
Ani Krajský súd Nitra však vo svojom uznesení sp. zn. 1Tos/8/2010 zo dňa
24. 02. 2010 o navrhovanom nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka nerozhodol. Krajský súd Nitra sa pritom možnosťou nahradenia väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka zaoberal, ako to vyplýva z odôvodnenia jeho uznesenia
1Tos/8/2010 zo dňa 24. 02. 2010, kde sa uvádza, že „u obžalovaného by svoj účel nesplnil
ani dohľad probačným a mediačným úradníkom.». V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje
aj na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 346/08 zo 16. decembra 2008.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti
vydal tento nález:
„Krajský súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 1Tos/8/2010 uznesením zo dňa
24. 02. 2010 porušil základné práva M. T. zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a základné práva zaručené v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 1Tos/8/2010 zo dňa 24. 02. 2010 zrušuje
a Krajskému súdu Nitra prikazuje, aby prepustil M. T. neodkladne z väzby na slobodu.
Krajský súd Nitra je povinný nahradiť M. T. trovy právneho zastúpenia na účet jeho
obhajcu Mgr. P. M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 215/2010-11
z 3. júna 2010 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku krajského
súdu, aby sa vyjadrila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a aby sa
vyjadrila k prijatej sťažnosti.
Predsedníčka krajského súdu sa k sťažnosti vyjadrila prípisom č. Spr 882/2010
zo 7. júla 2010, ktorý bol ústavnému súdu doručený poštou 19. júla 2010. Vo vyjadrení
okrem iného uvádza:
«Čo sa týka návrhu na nahradenie väzby u obvineného dohľadom probačného
a mediačného úradníka, takýto konkrétny návrh obvinený ani jeho obhajca písomne ani
ústne nedali. Za taký návrh nemožno považovať vyjadrenie obhajcu z 2. 2. 2010, na ktoré
obhajca poukazuje, pretože ide len o vyjadrenie jeho názoru a nie o riadny procesný návrh
na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Nadriadený súd v konaní o sťažnosti posudzoval aj dôvody sťažnosti obvineného
a nezistil, že by táto obsahovala konkrétny návrh obvineného na nahradenie väzby
dohľadom probačným a mediačným úradníkom. Za taký návrh nepovažoval tvrdenie
uvedené v závere sťažnosti, o tom, že obvinený „... je ochotný sa podrobiť aj prípadnému
dohľadu probačného a mediačného úradníka“. Inštitút dohľadu probačným a mediačným
úradníkom je veľmi blízky inštitútu písomného sľubu obvineného. Oba slúžia ako inštitúty
schopné zabezpečiť účel väzby inak. Preto ak písomný sľub môže podať len sám obvinený,
je logické že aj návrh na dohľad probačným a mediačným úradníkom môže podať len sám
obvinený, resp. ho musí písomne alebo ústne do zápisnice aspoň potvrdiť, ak takýto návrh
podá obhajca. Takýto postup je zákonný, pretože aj v rámci dohľadu sa obvinený zaväzuje
na plnenie určitých povinností, ktoré - tak ako pri sľube - musí plniť osobne.
Podľa obsahu spisu obvinenému zvolil obhajcu Mgr. P. M. brat obvineného, pričom
v písomnom splnomocnení nie je ani zmienka o tom, že bol obhajca splnomocnený aj
osobitne na podanie návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka. Takto v danej veci postupované nebolo a v zápisnici o výsluchu vyjadrenie -
súhlas obvineného s prípadne podaným návrhom obhajcu na dohľad probačným a
mediačným úradníkom absentuje. Krajský súd však aj napriek tomu pri svojom rozhodovaní
ex offo skúmal procesnou stranou nenavrhovanú možnosť nahradenia väzby, t. j. dohľad
probačným a mediačným úradníkom a svoj negatívny záver v tomto smere uviedol
v odôvodnení svojho rozhodnutia.
Správnosť postupu súdov oboch stupňov potvrdzuje aj následné konanie t. č. už
obžalovaného M. T., ktorý prostredníctvom svojho obhajcu podal dňa 26. 4. 2010 žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu s osobitným návrhom na nahradenie väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku. O tejto
žiadosti Okresný súd v Nitre rozhodol uznesením č. k. 1T/193/2009-242 zo dňa 27. 4. 2010
tak, že ju zamietol a rozhodol aj o neprijatí sľubu obžalovaného a návrhu na nahradenie
väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Na základe sťažnosti obžalovaného
senát Krajského súdu v Nitre uznesením sp. zn. 1Tos/32/2010 zo dňa 9. 7. 2010 túto
sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.»
Na základe týchto skutočností predsedníčka krajského súdu konštatovala:
„Krajský súd v Nitre postupoval plne v súlade s prieskumnou povinnosťou
vyplývajúcou mu z ustanovenia § 192 ods. 1 písm. a), b) Tr. por. a pretože nebol daný
riadny procesný návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka,
tak o ňom ani nemohol rozhodovať. Vzhľadom na to ani nemohlo dôjsť k porušeniu
namietaných práv obvineného.
U obvineného M. Ť. boli v danom štádiu trestného stíhania splnené všetky formálne i
materiálne dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., väzba bola plne odôvodnená
a nebola v rozpore ani s jej účelom. Neexistuje preto žiadny právne relevantný dôvod na
prepustenie z väzby, ktorého sa sťažovateľ domáha.“
Ústavný súd zaslal vyjadrenie predsedníčky krajského súdu na zaujatie stanoviska
právnemu zástupcovi sťažovateľa a na vyjadrenie, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo
ústne pojednávanie. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom podaní z 23. júla 2010
doručenom ústavnému súdu 27. júla 2010 okrem iného uviedol:
„Na rozdiel od písomného sľubu obvineného, kde Trestný poriadok explicitne
vyžaduje sľub samotného obvineného, a to navyše len v písomnej forme, pri dohľade
probačného a mediačného úradníka zákon nestanovuje osobitné procesné alebo formálne
podmienky na navrhnutie prijatia tejto formy záruky na nahradenie väzby.
V danej veci predmetom verejného zasadnutia konanom na Okresnom súde Nitra dňa
02. 02. 2010 nebolo rozhodovanie o písomnej žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na
slobodu, ale rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného po podaní obžaloby (§ 238
ods. 3 Trestného poriadku). V tejto súvislosti zákon nestanovuje povinnosť obvineného,
resp. obhajcu predložiť súdu písomný návrh alebo vyjadrenie pred rozhodnutím súdu.
Obvinený aj obhajca sa k ďalšiemu trvaniu väzby vyjadrili ústne, pričom obhajca v rámci
svojho ústneho vyjadrenia uviedol nielen skutočnosti, pre ktoré sa javilo ďalšie trvanie
väzby nedôvodné, ale výslovne prezentoval aj záruku vo forme písomného sľubu a vo forme
dohľadu probačného a mediačného úradníka nad obvineným, ktorými by bolo možné väzbu
nahradiť.
Teda záruka vo forme dohľadu probačného a mediačného úradníka obhajcom
obvineného na verejnom zasadnutí konanom na Okresnom súde Nitra dňa 02. 02. 2010
v rámci jeho ústneho vyjadrenia k ďalšiemu trvaniu väzby obvineného ponúknutá bola
a ponuka tejto záruky v rámci podstatného obsahu ústne predneseného vyjadrenia obhajcu
bola zapísaná do zápisnice o verejnom zasadnutí. Vyjadrenie obhajcu k otázke, ktorá bola
predmetom prejednania na verejnom zasadnutí, treba posudzovať obdobne ako podanie
(§ 62 Trestného poriadku), teda podľa jeho obsahu. Vychádzajúc z obsahu vyjadrenia
obhajcu, ponuka záruky vo forme dohľadu probačného a mediačného úradníka bola
formulovaná v súlade so znením ustanovenia § 80 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Nešlo
len o vyjadrenie názoru, ale o formulovanie ponuky, ktorou bolo povinnosťou súdu nielen
sa zaoberať, ale o tejto aj rozhodnúť.
Samozrejme pri písomnom sľube obvineného musel byť a bol tento predložený aj
v písomnej forme a podpísaný obvineným, pretože to zákon výslovne stanovuje. Pri dohľade
probačného a mediačného úradníka však zákon obdobné požiadavky nekladie. Preto
postačuje ústne prednesenie návrhu, resp. ponuky na nahradenie väzby touto formou
záruky. Nie je tu potrebný žiadny osobitný procesný návrh. V tomto smere vyjadrenie
Krajského súdu Nitra postráda oporu v zákone.
Vyššie uvedené platí aj v súvislosti so sťažnosťou obvineného zo dňa 02. 02. 2010
proti uzneseniu Okresného súdu Nitra sp. zn. 1T/193/2009 zo dňa 02. 02. 2010, kde
z obsahu písomného odôvodnenia tejto sťažnosti podanej prostredníctvom obhajcu je
zrejmé, že obvinený ponúkol záruku nielen vo forme písomného sľubu, ale aj vo forme
dohľadu probačného a mediačného úradníka. Na tomto mieste sťažovateľ opätovne
poukazuje na skutočnosť, že Krajský súd Nitra sa vo svojom uznesení sp. zn. 1Tos/8/2010 zo
dňa 24. 02. 2010 o navrhovanom nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka zaoberal, čo vyplýva z odôvodnenia tohto uznesenia, ale o tomto nerozhodol.
Z ústavného hľadiska nemožno akceptovať, že sa krajský súd síce zaoberal
ponúknutým nahradením väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad
obvineným, ale o tejto záruke nerozhodol.
Pri dohľade probačného a mediačného úradníka z ustanovení Trestného poriadku
nevyplýva možnosť podania návrhu na nahradenie väzby touto zárukou len obvineným, a to
na rozdiel od písomného sľubu obvineného, kde túto záruku môže dať iba obvinený.
Obhajca v rámci uplatňovania svojich práv a plnenia svojich povinností môže
uplatniť formu záruky na nahradenie väzby obvineného vo forme dohľadu probačného
a mediačného úradníka nad obvineným samostatne aj bez súčinnosti s obvineným, pričom
na uplatnenie tejto formy záruky nepotrebuje osobitné splnomocnenie ak bol obvinenému za
obhajcu riadne zvolený a na jeho obhajobu všeobecne splnomocnený. Jedná sa tu o využitie
jedného z prostriedkov obhajoby, resp. o jeden z návrhov, ktoré je obhajca v mene
obvineného robiť oprávnený.
Následné konanie Okresného súdu Nitra a Krajského súdu Nitra o žiadosti
obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 26. 04. 2010 správnosť postupu
súdov oboch stupňov pri predchádzajúcom konaní a rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby po
podaní obžaloby v žiadnom prípade nepotvrdzuje.“
Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu
vo svojich podaniach oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať
ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy a svojho práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.
1 Tos/8/2010 z 24. februára 2010, ktorým krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu
sp. zn. 1 T/193/2009 z 2. februára 2010, sťažovateľa ponechal vo väzbe len z dôvodu
uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a neprijal ním ponúknutý sľub.
Podstatou námietok sťažovateľa je skutočnosť, že krajský súd v označenom uznesení
nerozhodol o jeho žiadosti o nahradenie jeho väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka, hoci sťažovateľ o to žiadal vo svojej sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 1 T/193/2009 z 2. februára 2010 a krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia
sa touto žiadosťou zaoberal. Podľa sťažovateľa mal krajský súd o jeho žiadosti rozhodnúť,
a keďže tak neurobil, porušil čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky.
Kľúčovou úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa bolo
posúdiť,
a) či je z ústavného hľadiska akceptovateľná taká interpretácia príslušných
ustanovení Trestného poriadku, podľa ktorej návrh na nahradenie väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka môže podať len sám obvinený, resp. ho musí písomne
alebo ústne do zápisnice aspoň potvrdiť, ak takýto návrh podá obhajca,
b) či možno z ústavného hľadiska akceptovať takú interpretáciu príslušných
ustanovení Trestného poriadku, podľa ktorej obhajca obvineného musí byť osobitne
splnomocnený na podanie návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka.
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z jej obsahu, vyjadrení účastníkov
konania, príslušnej spisovej dokumentácie okresného súdu a krajského súdu, dotknutých
právnych noriem a svojej ustálenej judikatúry použiteľnej v predmetnej veci.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru ústavný súd predovšetkým
poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v označených ustanoveniach
čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu sú
obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene
rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo
nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený
počas konania (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05), pričom prepustenie
z väzby na slobodu môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou
(III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno
vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv
vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami
zásadné rozdiely, keďže ustanovenia čl. 17 ústavy zahŕňajú aj práva vyplývajúce z čl. 5
ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07). Ústavný
súd preto v predmetnej veci posudzoval možnosť prípadného porušenia základných práv
sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a jeho práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3
dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu spoločne, pričom zohľadňoval judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru.
Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru,
z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý od
terminológie používanej vo vnútroštátnom práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek
prostriedok prípustný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie
osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní.
Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie
cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), určenie povinnosti mať
stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.
Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala
postupne, tiež vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie
oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má
záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej
útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie
prítomnosti na pojednávaní), ale možno ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných
dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade
niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo
z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).
Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný
súd už viackrát zohľadnil vo svojej judikatúre a v tejto súvislosti uviedol, že čl. 5 ods. 3
dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale
umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom
vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne
rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby. Pri posudzovaní jej
opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05,
Podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1
písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať
obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak
a) záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie záruky
za ďalšie správanie obvineného a za to, že obvinený sa na vyzvanie dostaví k policajtovi,
prokurátorovi alebo na súd a že vždy vopred oznámi policajtovi, prokurátorovi alebo súdu
vzdialenie sa z miesta pobytu, a súd alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie
považuje záruku vzhľadom na osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu
za dostatočnú a prijme ju,
b) obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej
činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo
v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na osobu
obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho, alebo
c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel
väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.
Podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1
písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie rozhodnúť
o ponechaní obvineného na slobode alebo o jeho prepustení na slobodu aj vtedy, ak
obvinený zložil peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju prijme. Ak je
obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2
písm. a) až c) alebo e), alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 4 alebo podľa § 80
ods. 3, možno peňažnú záruku prijať, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.
Obvinenému sa vždy uloží povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu zmenu
miesta pobytu. So súhlasom obvineného môže peňažnú záruku zložiť aj iná osoba, ale pred
jej prijatím musí byť oboznámená s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, v ktorých sa
nachádza dôvod väzby. Na dôvody, pre ktoré peňažná záruka môže pripadnúť štátu, musí sa
obvinený a osoba, ktorá peňažnú záruku zložila, vopred upozorniť.
Vychádzajúc z výkladu, ktorý uplatňuje ESĽP k pojmu „záruka“ obsiahnutého v čl. 5
ods. 3 dohovoru, ústavný súd zastáva názor, že v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky pod neho treba zahrnúť inštitúty uvedené v § 80 ods. 1 a § 81 ods. 1 Trestného
poriadku, t. j. záruku prevzatú záujmovým združením občanov alebo dôveryhodnou osobou,
písomný sľub obvineného, peňažnú záruku, ako aj dohľad mediačného a probačného
úradníka, prostredníctvom ktorého tiež možno dosiahnuť účel väzby, čo možno odvodiť
jednak z jeho systematického začlenenia do § 80 Trestného zákona uvedeného nadpisom
„Nahradenie väzby zárukou, sľubom alebo dohľadom“, ako aj z dikcie ďalších ustanovení
§ 80 Trestného poriadku, osobitne jeho odseku 2, 3 a 4. Z uvedených ustanovení Trestného
poriadku totiž možno nesporne vyvodiť, že dohľad mediačneho a probačného úradníka plní
obdobnú funkciu ako ostatné „záruky“, t. j. možno ním nahradiť väzbu.
Podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné
konanie oboznámi toho, kto ponúka prevzatie záruky podľa odseku 1 písm. a) a spĺňa
podmienky na jej prijatie, s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, ktoré odôvodňujú
väzbu; obvineného oboznámi s obsahom záruky. Súčasne môže obvinenému súd
a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie uložiť splnenie primeraných povinností
a dodržanie obmedzení. Ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod
väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa
odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebo sľub prijať alebo uložiť dohľad, len
ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Obvinenému sa vždy uloží povinnosť
oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie, každú zmenu miesta
pobytu.
Podľa § 80 ods. 3 Trestného poriadku ak bol obvinený ponechaný na slobode alebo
prepustený na slobodu podľa odseku 1 a záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná
osoba, ktorá ponúkla prevzatie záruky, dôvodne odstúpi od záruky, obvinený poruší daný
sľub alebo nesplní povinnosti alebo poruší obmedzenia, ktoré mu uložil súd a v prípravnom
konaní sudca pre prípravné konanie, alebo probačný a mediačný úradník oznámi, že dohľad
neplní svoj účel, môže súd, ak je daný dôvod väzby podľa § 71, vziať obvineného do väzby
a na ten účel predseda senátu prípadne i vydať príkaz na zatknutie; v prípravnom konaní
postupuje policajt a prokurátor podľa § 86 a § 87 ods. 1 a sudca pre prípravné konanie
podľa § 87 ods. 2, alebo sa postupuje podľa § 73. Ak bol obvinený vzatý do väzby
po predchádzajúcom prepustení z väzby na slobodu, pre ďalšie trvanie väzby sa použije
§ 78.
Podľa § 80 ods. 4 Trestného poriadku ak obvinený bol počas výkonu dohľadu
probačného a mediačného úradníka vzatý do väzby v inej veci, výkon dohľadu sa prerušuje.
To sa netýka postupu súdu alebo na návrh prokurátora sudcu pre prípravné konanie podľa
odseku 3.
V súvislosti s citovanými ustanoveniami Trestného poriadku ústavný súd považuje za
potrebné poukázať aj na § 25 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého probačný
a mediačný úradník plní úlohy probácie a mediácie uložené súdom alebo iným príslušným
orgánom a iné úlohy ustanovené v tomto zákone alebo v osobitnom zákone, ako aj na zákon
č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý okrem iného ustanovuje výkon probácie
a mediácie vo veciach, ktoré sa prejednávajú v trestnom konaní, ako aj práva a povinnosti
probačných a mediačných úradníkov.
Ústavný súd v kontexte s obranou krajského súdu poukazuje na to, že z textu § 80
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zjavne vyplýva, že záruku formou písomného sľubu
môže dať iba obvinený, t. j. túto formu záruky nemôže uplatniť právny zástupca obvineného
v konaní pred súdom bez súčinnosti s obvineným, čo vyplýva aj z jeho podstaty. Obdobný
záver možno vyvodiť aj z § 81 ods. 1 Trestného poriadku, z ktorého jednak vyplýva, že
peňažnú záruku ako nahradenie väzby môže zložiť obvinený buď sám (z textu i logiky veci
vyplýva, že to musí urobiť osobne), alebo môže peňažnú záruku za neho zložiť aj iná osoba,
ale len „so súhlasom obvineného“ a za splnenia ďalších podmienok obsiahnutých v tomto
ustanovení Trestného poriadku. Z § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku upravujúceho
možnosť nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka však záver
o možnosti podania takého návrhu len osobne obvineným, resp. povinnosť obvineného
písomne alebo ústne do zápisnice potvrdiť takýto návrh podaný obhajcom obvineného
(výslovne) nevyplýva.
Zároveň § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku neustanovuje osobitné požiadavky
týkajúce sa formy tohto návrhu, preto sa aj na takýto návrh použijú pravidlá týkajúce sa
podania všeobecne podľa § 62 ods. 1 Trestného poriadku. Z hľadiska formy tohto úkonu
bude preto v zásade postačovať, ak takýto úkon urobí oprávnená osoba písomne, ústne
do zápisnice, alebo si zvolí ďalšie formy uvedené v § 62 ods. 1 Trestného poriadku.
V každom prípade sa však uplatní pravidlo, že aj tento návrh treba posúdiť vždy podľa
obsahu, aj keď bude nesprávne označený. Z toho dôvodu neobstojí obrana krajského súdu,
ktorý za taký návrh nepovažoval vyjadrenie obhajcu počas jeho prednesu protokolovaného
do zápisnice o verejnom zasadnutí 2. februára 2010 na okresnom súde a tiež «za taký návrh
nepovažoval tvrdenie uvedené v závere sťažnosti [proti uzneseniu okresného súdu
z 2. februára 2010 sp. zn. 1 T/193/2009], o tom, že obvinený „... je ochotný sa podrobiť aj
prípadnému dohľadu probačného a mediačného úradníka.»
Pokiaľ ide o tú časť obrany krajského súdu, podľa ktorej obhajca na podanie návrhu
podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku musí byť osobitne splnomocnený
obvineným, ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na čl. 47 ods. 2
ústavy, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými
štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok
ustanovených zákonom, ako aj čl. 50 ods. 3 ústavy, podľa ktorého má obvinený okrem
iného právo obhajovať sa prostredníctvom obhajcu, ktorý špecifikuje základné právo na
právnu pomoc na účely trestného konania.
Rovnako treba v okolnostiach posudzovanej veci vziať do úvahy § 44 ods. 1, 2 a 4
Trestného poriadku upravujúci povinnosti a oprávnenia obhajcu.
Podľa § 44 ods. 1 Trestného poriadku obhajca je povinný poskytovať obvinenému
potrebnú právnu pomoc, na obhajovanie jeho záujmov účelne využívať prostriedky
a spôsoby obhajoby uvedené v zákone, najmä starať sa o to, aby boli v konaní náležite
a včas objasnené skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú.
Podľa § 44 ods. 2 Trestného poriadku obhajca je oprávnený už v prípravnom konaní
robiť v mene obvineného návrhy, podávať v jeho mene žiadosti a opravné prostriedky,
nazerať do spisov a zúčastniť sa podľa ustanovení tohto zákona v konaní pred súdom
úkonov, ktorých má právo zúčastniť sa obvinený, a vo vyšetrovaní alebo v skrátenom
vyšetrovaní úkonov podľa § 213 ods. 2 až 4.
Podľa § 44 ods. 4 Trestného poriadku ak nebolo splnomocnenie obhajcu pri jeho
zvolení alebo ustanovení vymedzené inak, zaniká pri skončení trestného stíhania. Aj keď
splnomocnenie takto zaniklo, je obhajca oprávnený podať za obžalovaného ešte žiadosť
o milosť a o odklad výkonu trestu.
Obhajca zastupuje obvineného pri úkonoch v trestnom konaní, ktoré obvinený
vykonáva ako subjekt trestného konania za predpokladu, že to umožňuje povaha úkonu.
Oprávnenia obhajcu teda nie sú zhodné s oprávneniami obvineného (okrem postavenia
obhajcu v konaní proti ušlému podľa § 358 až § 362 Trestného poriadku, v ktorom má
obhajca rovnaké práva ako obvinený). Obhajca teda nemôže zastúpiť obvineného pri
úkonoch, ktorých povaha takéto zastúpenie vylučuje, napr. výsluch obvineného, vyjadrenie
na hlavnom pojednávaní podľa § 271 ods. 1 Trestného poriadku, pri výkone práva
posledného slova podľa § 275 Trestného poriadku. Rovnako tak to bude pri poskytnutí
záruky nahrádzajúcej väzbu vo forme písomného sľubu podľa § 80 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku a vo forme peňažnej záruky podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku, kde
je potrebná kvalifikovaná súčinnosť obvineného. Oprávnenia obhajcu sú teda v prvom rade
obmedzené povahou úkonu, na ktorom zastupuje obvineného. Ďalšie obmedzenie spočíva
v tom, že oprávnenia obhajcu môžu byť obmedzené rozhodnutím obvineného, čo je zrejmé
z § 44 ods. 4 Trestného poriadku. Vôľa obvineného a oprávnenia obhajcu voči tretím
osobám (a orgánom činným v trestnom konaní) sú v takom prípade vyjadrené
v splnomocnení. Splnomocnenie obhajcu obvineným môže byť pozitívne alebo negatívne
obmedzené na niektoré úkony trestného konania, alebo môže byť udelené len na určitú časť
trestného konania, prípadne môže ísť o kombinované vymedzenie oprávnenia obhajcu.
Ak splnomocnenie neobsahuje obmedzenie oprávnení obhajcu, platí, že obhajca je
oprávnený zastupovať obvineného pri všetkých úkonoch v trestnom konaní, ktorých povaha
to nevylučuje.
Z uvedených ustanovení Trestného poriadku [§ 80 ods. 1 písm. c) a § 44 ods. 1, 2
a 4] v spojení s uvedenými ustanoveniami ústavy (čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3) teda
nemožno podľa názoru ústavného súdu vyvodiť také obmedzenie práv obhajcu pri
zastupovaní obvineného, že len na základe osobitného splnomocnenia by mohol podať
v mene obvineného návrh, aby jeho väzba bola nahradená dohľadom probačného
a mediačného úradníka. Tento záver by bolo možné akceptovať len v prípade, ak by
obvinený sám obmedzil oprávnenie obhajcu v tomto smere. Písomné splnomocnenie brata
obvineného pre Mgr. P. M. takéto obmedzenie ale neobsahuje. V tejto súvislosti je preto
neakceptovateľná obrana krajského súdu, že „v písomnom splnomocnení nie je ani zmienka
o tom, že... obhajca [bol] splnomocnený aj osobitne na podanie návrhu na nahradenie
väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka“. V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje na to, že ak by v plnom rozsahu akceptoval obranu krajského súdu, viedlo by to k
záveru, že obhajca by na podanie návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a
mediačného úradníka potreboval osobitné splnomocnenie obvineného, a navyše by
obvinený takýto návrh musel dodatočne potvrdiť písomne alebo ústne do zápisnice. Takýto
reštriktívny výklad uvedených ustanovení Trestného poriadku, o ktorý opiera krajský súd
svoju obranu, podľa názoru ústavného súdu neobstojí, nemožno ho odvodiť zo znenia
zákonného textu, má prvky svojvôle a v konečnom dôsledku by znamenal neprípustné
obmedzenie základných práv obvineného (sťažovateľa) vyplývajúcich mu z čl. 47 ods. 2 a
Vo veci sp. zn. IV. ÚS 346/08 právny zástupca sťažovateľa v žiadosti o prepustenie
z väzby z 19. mája 2008 okrem písomného sľubu a ponúknutej peňažnej záruky žiadal aj
prijatie dohľadu probačného a mediačného úradníka ako náhradu väzby. Vo veci príslušný
Krajský súd v Bratislave o žiadosti o prijatie dohľadu probačného a mediačného úradníka
nerozhodol s argumentom, že chýbal výslovný súhlas obvineného k tejto žiadosti, pričom
obhajca nemá samostatné právo podať za obvineného takúto žiadosť. Ústavný súd vyslovil,
že bolo povinnosťou Krajského súdu v Bratislave zaoberať sa aj žiadosťou o nahradenie
väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačneho úradníka a o nej rozhodnúť aj
napriek tomu, že obhajca nemal na podanie takejto žiadosti výslovný súhlas sťažovateľa.
Pretože Krajský súd v Bratislave sa uvedenou alternatívnou žiadosťou sťažovateľa, resp.
jeho právneho zástupcu vôbec nezaoberal a ani o nej nerozhodol, hoci v okolnostiach
prípadu to bolo jeho povinnosťou, došlo k odopretiu práva sťažovateľa na rozhodnutie
o jeho alternatívnej žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka, ktorým Krajský súd v Bratislave porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru. Ústavný súd poukazuje aj na
svoju ďalšiu doterajšiu judikatúru (nález sp. zn. IV. ÚS 346/08, ale aj sp. zn. I. ÚS 100/04
a sp. zn. I. ÚS 239/04) a zdôrazňuje, že nevidí dôvod na to, aby v posudzovanej veci
rozhodol inak.
Sťažovateľ tiež žiadal, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu
a prikázal mu, aby ho neodkladne prepustil z väzby na slobodu.
Hoci ústavný súd vyslovil porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3
dohovoru tým, že krajský súd nerozhodol o žiadosti sťažovateľa o nahradení väzby
dohľadom probačného a mediačného úradníka, nevidel dôvod na zrušenie napadnutého
uznesenia krajského súdu. Porušenie práv sťažovateľa nerozhodnutím o jeho žiadosti
o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka v konečnom dôsledku
nemalo vplyv na vecnú správnosť uznesenia krajského súdu o dôvodoch a trvaní väzby.
Preto ani nemohlo byť dôvodom na zrušenie tohto uznesenia a v nadväznosti na to nebol
dôvod prepustiť sťažovateľa na slobodu.
Ústavný súd rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom
Mgr. P. M. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby 120,23 € podľa § 11 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) (1/6 zo 721,40 € ako nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 podľa § 1 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd
priznal odmenu v celkovej sume 360,69 € za tri úkony právnej služby [prevzatie a príprava
právneho zastúpenia, podanie sťažnosti a ďalšie podanie z 23. júla 2010 podľa § 14 ods. 1
písm. a) až c) vyhlášky]. Odmenu 360,69 € zvýšil o 19 %, teda o 68,53 €, predstavujúcich
daň z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky. Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky priznal
náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné v sume
21,63 € za tri úkony právnej služby (3 x 7,21 €). Trovy právneho zastúpenia takto
predstavujú sumu 450,85 € (360,69 € + 68,53 € + 21,63 €), na náhradu ktorých zaviazal
krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2010