Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 837/2016
PDF · 161.67 KB
No categories available
III. ÚS 837/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, Vajnorská 20, Bratislava, pre
namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8 Cdo 54/2016 z 22. júna 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 28. septembra
2016 sa (ďalej len „sťažovateľ“),
domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví
označených základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 54/2016 z 22. júna 2016 a ktorým by napadnuté
rozhodnutie tohto súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
2. Predmetom dovolacieho konania bolo rozhodovanie o dovolaní sťažovateľa proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 173/2013,
8 Co 174/2013 z 24. februára 2015, ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k.
4 C 213/2010-182 z 28. júna 2012 tak, že návrh sťažovateľa na určenie neúčinnosti
právneho úkonu – dohody o vyporiadaní dedičstva, na základe ktorej (odporkyňa)
nadobudla do vlastníctva konkrétne špecifikované hnuteľné a nehnuteľné veci vrátane
podielu , ktorý je dlžníkom sťažovateľa – zamietol ako nedôvodný, keďže podľa
názoru krajského súdu „v danom prípade sa nemôže domáhať určenia neúčinnosti proti
nemu celej dohody o vyporiadaní dedičstva, ktorú uzavreli všetci zákonní dediči
po poručiteľke , na základe ktorej odporkyňa nadobudla celé dedičstvo po
matke, bez povinnosti výplaty ustupujúcim dedičom, ktorým nebol len ale aj ,
ktorý však nebol dlžníkom navrhovateľa, a predmetom dohody nebolo len nadobudnutie
dedičského podielu , ktorý bol dlžníkom navrhovateľa, ale aj dedičských podielov
odporkyne a “.
3. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa zamietol ako
nedôvodné. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že «v návrhu (jeho petite), ani
v priebehu konania, navrhovateľ neuviedol ani zmienku o tom, že v petite tohto svojho
návrhu by mala byť „zrejmá nesprávnosť“, teda, že mienil napadnúť daný právnym úkon,
ktorého účastníkom bol aj jeho dlžník – – len v podiele 1/3, ako uvádza v dovolaní...
Navrhovateľ sa na základe existencie pohľadávky vyplývajúcej z uvedenej zmluvy o pôžičke,
ktorý dlh čo do dôvodu i výšky v notárskej zápisnicu uznal a súčasne (ak ho nesplatí
v určenom termíne) súhlasil s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a s exekúciou podľa
citovaného ustanovenia, mohol ako veriteľ domáhať určenia neúčinnosti voči nemu
právneho úkonu – dohody o vyporiadaní dedičstva, ale nie neúčinnosti celej dohody,
pretože túto uzavreli aj ďalší zákonní dediči. Teda nielen samotný dlžník – , ale aj
odporkyňa a , ktorí dlžníkmi navrhovateľa neboli.». Najvyšší súd taktiež uviedol, že
pokiaľ sťažovateľ v dovolaní „opravil zjavnú chybu v petite návrhu na začatie konania“,
ide o zmenu návrhu, ktorá je v dovolacom konaní podľa § 243c Občianskeho súdneho
poriadku (účinného do 30. júna 2016, ďalej len „OSP“) neprípustná, pretože „ustanovenia
§ 92 ods. 1 a 4 a 95... pre konanie na dovolacom súde neplatia“.
4. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a v sťažnosti
vyjadruje presvedčenie, že odôvodnenie napadnutého uznesenia je nepreskúmateľné,
nedostatočné a zmätočné. Tvrdí, že „v návrhu na začatie konania nežiadal o určenie
neúčinnosti iného právneho úkonu ako úkonu sťažovateľovho dlžníka – , ktorý bol
obsahom dohody o vyporiadaní dedičstva. Až z rozsudku odvolacieho súdu si uvedomil
chybu, že v petite opomenul uviesť veľkosť dedičského podielu sťažovateľovho dlžníka, ktorý
bol predmetom napadnutého právneho úkonu sťažovateľovho dlžníka – Z tohto
dôvodu nežiadal opravu zjavnej chyby skôr... Odvolací súd preto nebol oprávnený
zamietnuť návrh v celom rozsahu, bol oprávnený zamietnuť návrh sťažovateľa na určenie
neúčinnosti právneho úkonu sťažovateľovho dlžníka – výlučne len v rozsahu
presahujúcom oprávnený nárok sťažovateľa.“. Najvyšší súd však námietky sťažovateľa
komplexne nepreskúmal a nedal mu odpoveď na zásadnú otázku predmetného sporu, t. j.
či má oprávnený nárok na určenie neúčinnosti právneho úkonu svojho dlžníka –
II.
5. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). V súvislosti s tým ústavný súd opakovane
judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
7. V rámci predbežného prerokovania sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal
porušenie označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd
so zreteľom na ním uplatnenú argumentáciu dospel k názoru, že nie je opodstatnená.
8. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi vo vzťahu k porušeniu základných práv
a slobôd jasne preferuje materiálne hľadisko ochrany základných práv, a teda interpretuje
právne predpisy z hľadiska ich účelu a zmyslu (I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 1/07,
IV. ÚS 75/08, IV. ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010). V tejto súvislosti ústavný súd stabilne
judikuje, že prvoradou úlohou všeobecných súdov a zmyslom občianskeho súdneho konania
je nachádzanie (hľadanie) hmotného práva a spravodlivé riešenie sporov medzi účastníkmi,
resp. stranami sporu. S touto požiadavkou sa žalobca obracia na všeobecný súd s návrhom
na začatie konania (žalobou), a to isté od neho očakáva aj strana žalovaná [porov. § 1 a 3
OSP, čl. 1 a 2 Civilného sporového poriadku účinného od 1. júla 2017 a čl. 46 ods. 1
ústavy].
9. Žaloba je procesný úkon, ktorým sa žalobca obracia na súd s návrhom, aby o jeho
určitom práve proti určitému žalovanému autoritatívne rozhodol; predmetom žaloby je tzv.
žalobný nárok, ktorého formulácia musí vyplývať z jej obsahu a musí sa opierať o určitý
právny dôvod vyplývajúci zo súhrnu tvrdených skutočností. Nepochybne presný, určitý
a zrozumiteľný petit nie je vyjadrením iba formálnych náležitostí návrhu na začatie konania,
ale je aj nevyhnutným predpokladom toho, aby súdne rozhodnutie bolo (z materiálneho
hľadiska) vykonateľné a aby nastali právne účinky, ktoré navrhovateľ sledoval podaním
návrhu na začatie konania, a motívy, dosiahnutie ktorých navrhovateľ vyjadril a zdôvodnil
aj v odôvodnení svojho návrhu. V zmysle § 42 ods. 3 v spojení s § 79 ods. 1 OSP
obligatórnou náležitosťou návrhu na začatie konania je okrem iných nielen presné, určité
a zrozumiteľné označenie, čoho sa navrhovateľ v konaní domáha (petit), ale aj opísanie,
akej veci sa návrh týka, resp. opísanie rozhodujúcich skutočností, o ktoré sa tento návrh na
rozhodnutie opiera (odôvodnenie petitu), ktorých opísanie je prejavom tzv. povinnosti
tvrdenia, teda povinnosti substancovať (vytvoriť materiálny základ) svoje skutkové tvrdenia
tak, aby na ich základe mohol súd rozhodnúť. Inými slovami, tak ako všeobecný súd nie je
spôsobilý konať a rozhodnúť o podaní, z ktorého nevyplýva návrh na rozhodnutie (absencia
petitu), rovnako nie je spôsobilý rozhodovať ani o navrhovanom petite, ak nie je náležite
odôvodnený (absencia odôvodnenia), ktoré zložky návrhu, t. j. petit aj jeho odôvodnenie,
je nevyhnutné vnímať a posudzovať v ich vzájomnom súzvuku a jednote ako zložky
jednoliateho celku (návrhu na začatie konania) (m. m. I. ÚS 192/2015).
10. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
(bod 3) ústavný súd dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov
vychádzajúcich a nadväzujúcich na odvolacie konanie, a nezistil, že by tieto závery
najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď
poukazom na znenie § 243c OSP nepripustil zmenu pôvodného petitu, ktorú sťažovateľ
navrhol ako „opravu zjavnej chyby v petite návrhu na začatie konania“ na s. 8 až 9
dovolania. Najvyšší súd v napadnutom uznesení jednoznačne konštatoval, že sťažovateľ sa
mohol domáhať určenia neúčinnosti právneho úkonu – dohody o vyporiadaní dedičstva
priamo proti svojmu dlžníkovi, čo však počas trvania prvostupňového ani odvolacieho
konania neurobil. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa závery
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu spochybňovali.
11. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne
konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05); všeobecný súd preto nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
12. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). O taký prípad tu však nejde.
13. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej spojitosti
medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti (podobne II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08, I. ÚS 296/2010 a iné).
14. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. novembra 2016