Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 837/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, Vajnorská 20, Bratislava, pre

namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 22. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 28. septembra

2016 sa (ďalej len „sťažovateľ“),

domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví

označených základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. júna 2016 a ktorým by napadnuté

rozhodnutie tohto súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

2. Predmetom dovolacieho konania bolo rozhodovanie o dovolaní sťažovateľa proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. ,

z 24. februára 2015, ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k.

-182 z 28. júna 2012 tak, že návrh sťažovateľa na určenie neúčinnosti

právneho úkonu – dohody o vyporiadaní dedičstva, na základe ktorej (odporkyňa)

nadobudla do vlastníctva konkrétne špecifikované hnuteľné a nehnuteľné veci vrátane

podielu , ktorý je dlžníkom sťažovateľa – zamietol ako nedôvodný, keďže podľa

názoru krajského súdu „v danom prípade sa nemôže domáhať určenia neúčinnosti proti

nemu celej dohody o vyporiadaní dedičstva, ktorú uzavreli všetci zákonní dediči

po poručiteľke , na základe ktorej odporkyňa nadobudla celé dedičstvo po

matke, bez povinnosti výplaty ustupujúcim dedičom, ktorým nebol len ale aj ,

ktorý však nebol dlžníkom navrhovateľa, a predmetom dohody nebolo len nadobudnutie

dedičského podielu , ktorý bol dlžníkom navrhovateľa, ale aj dedičských podielov

odporkyne a “.

3. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa zamietol ako

nedôvodné. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že «v návrhu (jeho petite), ani

v priebehu konania, navrhovateľ neuviedol ani zmienku o tom, že v petite tohto svojho

návrhu by mala byť „zrejmá nesprávnosť“, teda, že mienil napadnúť daný právnym úkon,

ktorého účastníkom bol aj jeho dlžník – – len v podiele 1/3, ako uvádza v dovolaní...

Navrhovateľ sa na základe existencie pohľadávky vyplývajúcej z uvedenej zmluvy o pôžičke,

ktorý dlh čo do dôvodu i výšky v notárskej zápisnicu uznal a súčasne (ak ho nesplatí

v určenom termíne) súhlasil s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a s exekúciou podľa

citovaného ustanovenia, mohol ako veriteľ domáhať určenia neúčinnosti voči nemu

právneho úkonu – dohody o vyporiadaní dedičstva, ale nie neúčinnosti celej dohody,

pretože túto uzavreli aj ďalší zákonní dediči. Teda nielen samotný dlžník – , ale aj

odporkyňa a , ktorí dlžníkmi navrhovateľa neboli.». Najvyšší súd taktiež uviedol, že

pokiaľ sťažovateľ v dovolaní „opravil zjavnú chybu v petite návrhu na začatie konania“,

ide o zmenu návrhu, ktorá je v dovolacom konaní podľa § 243c Občianskeho súdneho

poriadku (účinného do 30. júna 2016, ďalej len „OSP“) neprípustná, pretože „ustanovenia

§ 92 ods. 1 a 4 a 95... pre konanie na dovolacom súde neplatia“.

4. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a v sťažnosti

vyjadruje presvedčenie, že odôvodnenie napadnutého uznesenia je nepreskúmateľné,

nedostatočné a zmätočné. Tvrdí, že „v návrhu na začatie konania nežiadal o určenie

neúčinnosti iného právneho úkonu ako úkonu sťažovateľovho dlžníka – , ktorý bol

obsahom dohody o vyporiadaní dedičstva. Až z rozsudku odvolacieho súdu si uvedomil

chybu, že v petite opomenul uviesť veľkosť dedičského podielu sťažovateľovho dlžníka, ktorý

bol predmetom napadnutého právneho úkonu sťažovateľovho dlžníka – Z tohto

dôvodu nežiadal opravu zjavnej chyby skôr... Odvolací súd preto nebol oprávnený

zamietnuť návrh v celom rozsahu, bol oprávnený zamietnuť návrh sťažovateľa na určenie

neúčinnosti právneho úkonu sťažovateľovho dlžníka – výlučne len v rozsahu

presahujúcom oprávnený nárok sťažovateľa.“. Najvyšší súd však námietky sťažovateľa

komplexne nepreskúmal a nedal mu odpoveď na zásadnú otázku predmetného sporu, t. j.

či má oprávnený nárok na určenie neúčinnosti právneho úkonu svojho dlžníka –

II.

5. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (). V súvislosti s tým ústavný súd opakovane

judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , , ,

, ).

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

7. V rámci predbežného prerokovania sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd

so zreteľom na ním uplatnenú argumentáciu dospel k názoru, že nie je opodstatnená.

8. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi vo vzťahu k porušeniu základných práv

a slobôd jasne preferuje materiálne hľadisko ochrany základných práv, a teda interpretuje

právne predpisy z hľadiska ich účelu a zmyslu (, , ,

, , ). V tejto súvislosti ústavný súd stabilne

judikuje, že prvoradou úlohou všeobecných súdov a zmyslom občianskeho súdneho konania

je nachádzanie (hľadanie) hmotného práva a spravodlivé riešenie sporov medzi účastníkmi,

resp. stranami sporu. S touto požiadavkou sa žalobca obracia na všeobecný súd s návrhom

na začatie konania (žalobou), a to isté od neho očakáva aj strana žalovaná [porov. § 1 a 3

, a 2 účinného od 1. júla 2017 a

].

9. Žaloba je procesný úkon, ktorým sa žalobca obracia na súd s návrhom, aby o jeho

určitom práve proti určitému žalovanému autoritatívne rozhodol; predmetom žaloby je tzv.

žalobný nárok, ktorého formulácia musí vyplývať z jej obsahu a musí sa opierať o určitý

právny dôvod vyplývajúci zo súhrnu tvrdených skutočností. Nepochybne presný, určitý

a zrozumiteľný petit nie je vyjadrením iba formálnych náležitostí návrhu na začatie konania,

ale je aj nevyhnutným predpokladom toho, aby súdne rozhodnutie bolo (z materiálneho

hľadiska) vykonateľné a aby nastali právne účinky, ktoré navrhovateľ sledoval podaním

návrhu na začatie konania, a motívy, dosiahnutie ktorých navrhovateľ vyjadril a zdôvodnil

aj v odôvodnení svojho návrhu. V zmysle v spojení s

obligatórnou náležitosťou návrhu na začatie konania je okrem iných nielen presné, určité

a zrozumiteľné označenie, čoho sa navrhovateľ v konaní domáha (petit), ale aj opísanie,

akej veci sa návrh týka, resp. opísanie rozhodujúcich skutočností, o ktoré sa tento návrh na

rozhodnutie opiera (odôvodnenie petitu), ktorých opísanie je prejavom tzv. povinnosti

tvrdenia, teda povinnosti substancovať (vytvoriť materiálny základ) svoje skutkové tvrdenia

tak, aby na ich základe mohol súd rozhodnúť. Inými slovami, tak ako všeobecný súd nie je

spôsobilý konať a rozhodnúť o podaní, z ktorého nevyplýva návrh na rozhodnutie (absencia

petitu), rovnako nie je spôsobilý rozhodovať ani o navrhovanom petite, ak nie je náležite

odôvodnený (absencia odôvodnenia), ktoré zložky návrhu, t. j. petit aj jeho odôvodnenie,

je nevyhnutné vnímať a posudzovať v ich vzájomnom súzvuku a jednote ako zložky

jednoliateho celku (návrhu na začatie konania) (m. m. ).

10. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

(bod 3) ústavný súd dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov

vychádzajúcich a nadväzujúcich na odvolacie konanie, a nezistil, že by tieto závery

najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď

poukazom na znenie nepripustil zmenu pôvodného petitu, ktorú sťažovateľ

navrhol ako „opravu zjavnej chyby v petite návrhu na začatie konania“ na s. 8 až 9

dovolania. Najvyšší súd v napadnutom uznesení jednoznačne konštatoval, že sťažovateľ sa

mohol domáhať určenia neúčinnosti právneho úkonu – dohody o vyporiadaní dedičstva

priamo proti svojmu dlžníkovi, čo však počas trvania prvostupňového ani odvolacieho

konania neurobil. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa závery

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu spochybňovali.

11. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ); všeobecný súd preto nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

12. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). O taký prípad tu však nejde.

13. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ani práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto

sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti (podobne , , , ,

, a iné).

14. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2016