Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 296/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť R. T., V., zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 19. apríla 2010, ako aj postupom Okresného súdu

Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. februára 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2010

doručená sťažnosť R. T. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. apríla 2010, ako aj postupom

Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

2 a jeho uznesením z 12. februára 2010.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je

v procesnom postavení dlžníka v jeho konkurznej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

2 . V predmetnej veci okresný súd 12. februára uznesením č. k.

2 -82 zamietol návrh sťažovateľa z 2. októbra 2008 na „povolenie oddlženia...

podľa a násl. o konkurze a reštrukturalizácii“ (

Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov – ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“, pozn.). O odvolaní

sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 19. apríla 2010 tak,

že uznesenie okresného súdu potvrdil („Krajský súd... dospel k záveru, že odvolanie nie je

dôvodné. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého

uznesenia.“). Krajský súd sa stotožnil najmä s konštatáciou okresného súdu, že „súčasný

príjem navrhovateľa... nie je dostatočný pre povolenie oddlženia“. Táto skutočnosť je podľa

názoru oboch konkurzných súdov jedným zo zásadných predpokladov (ako obsahová súčasť

„poctivého zámeru dlžníka o primerané úsilie na uspokojenie svojich záväzkov voči

veriteľom“) pre konanie o návrhu na oddlženie.

3. Podľa názoru sťažovateľa:

«Samotný zákon o konkurze a reštrukturalizácii pritom neustanovuje a nepomenúva

termín „poctivý zámer vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie svojich veriteľov“, zo

samotného správania sa sťažovateľa a jeho doterajšieho snaženia je zrejmé podľa nášho

názoru, že tento zámer preukázal. Veritelia budú jednoznačne uspokojení skôr cestou

oddlženia sťažovateľa ako cestou exekučných konaní na osobe, ktorá stratí akúkoľvek

motiváciu nadobudnúť majetok...

Okresný súd... v uznesení... zo dňa 12. 02. 2010 ako dôvod, pre ktorý zamietol jeho

návrh na povolenie oddlženia... uvádza, že súčasný príjem sťažovateľa nie je dostatočný pre

povolenie oddlženia. Právny poriadok Slovenskej republiky však výšku príjmu sťažovateľa

v konaní o oddlženie nepovažuje za podmienku povolenia oddlženia. Podľa nášho názoru

ide o nepredvídateľný, svojvoľný a reštriktívny výklad zákona zo strany súdov, ktorý

v konečnom dôsledku spôsobil zamedzenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces

zamedzením jeho prístupu na konanie o oddlžení.»

4. Sťažovateľ tvrdil, že v predmetnej veci konajúce konkurzné súdy svojím postupom

a rozhodnutiami porušili ním označené základné právo (bod 1).

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa ...

bolo porušené uzneseniami Okresného súdu... sp. zn. -82 z 12. februára

2010 a uznesením Krajského súdu... sp. zn. -96 z 19. apríla 2010.

2. Uznesenie Okresného súdu... sp. zn. -82 z 12. februára 2010

a uznesenie Krajského súdu... sp. zn. -96 z 19. apríla 2010 sa zrušuje a vec

sa vracia Okresnému súdu... n a ďalšie konanie.

3. Ústavný súd... R. T... priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,-

Eur..., ktoré sú Okresný súd... a Krajský súd... povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť mu

do dvoch mesiacoch od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd... a Krajský súd... sú povinní... uhradiť trovy právneho zastúpenia...

spolu vo výške 303,30 Eur...“

6. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil uznesenie č. k. -82 z 12. februára

2010, ktorým okresný súd jeho návrh z 2. októbra 2008 na oddlženie zamietol, a uznesenie

sp. zn. z 19. apríla 2010, ktorým krajský súd prvostupňové uznesenie

potvrdil. Vzhľadom na argumentačnú nadväznosť odôvodnenia druhostupňového

rozhodnutia na prvostupňové uznesenie (č. k. -82 z 12. februára 2010)

považuje ústavný súd za relevantné citovať z neho tieto podstatné časti:

„Súd z predložených dokladov a z obsahu súdneho spisu zistil nasledovný skutkový

stav:

Dlžník je rozvedený, býva v B., je absolventom Stredného odborného učilišťa. Na

základe pracovnej zmluvy zo dňa 01. 07. 2009 je zamestnaný ako vodič na dobu neurčitú.

Jeho mesačný príjem je 295,50 eur. Býva u rodičov v B. Plní si vyživovaciu povinnosť voči

maloletým deťom vo výške 100 eur mesačne, inú vyživovaciu povinnosť nemá. Po skončení

konkurzného konania nenadobudol žiaden majetok, okrem príjmu zo zamestnania, iný

príjem nemá, žije u rodičov v ich domácnosti, momentálne sa nemá z čoho podieľať na

výdavkoch domácnosti. Po zrušení konkurzu mu nevznikli žiadne peňažné a nepeňažné

záväzky. Po nariadenom pojednávaní navrhovateľ zvýšil svoju snahu o navýšenie

mesačných príjmov a podarilo sa mu uzatvoriť dohodu o pracovnej činnosti zo dňa 30. 11.

2009 ( na sumu 3,32 eur/hod.) a dohodu o vykonaní práce zo dňa 23. 12. 2009 (odmena 200

eur/mesiac).

Právny zástupca navrhovateľa - dlžníka na pojednávaní uviedol, že dlžník si

privyrába aj popri víkendoch, snaží sa zabezpečiť si lepší príjem. V prípade, ak bude v jeho

prospech rozhodnuté o podmienečnom odpustení od zákazu trestu podnikateľskej činnosti,

pokúsi sa zvýšiť príjem aj podnikateľskou činnosťou. Zároveň bude hľadať možnosti

zamestnania zvýšeným príjmom. Je odhodlaný robiť maximum preto, aby došlo k

úspešnému oddlženiu. Doposiaľ vynaložil veľké úsilie, aby bol v procese oddlženia úspešný.

K otázke možnosti úhrady dlhov v určitých výškach sa momentálne vyjadriť dlžník nevie,

koľko by bol schopný splácať správcovi na jeho účet mesačne.

Správca... uviedol, že úpadca počas konkurzného konania poskytoval správcovi

potrebnú súčinnosť, mal záujem uspokojiť svojich veriteľov v čo najvyššej výške. Vzhľadom

na zistený majetok úpadcu boli nároky veriteľov uspokojené v rozsahu 1.333,03

eur/40.158,95 Sk/, z celkovo prihlásených uznaných pohľadávok vo výške 75.119,83 eur /

2.263.060,- Sk/. Už počas konkurzného konania úpadca prejavoval snahu po ukončení

konkurzného konania podniknúť potrebné úkony smerujúce k zabezpečeniu dostatočného

príjmu, z ktorého by mohol uspokojiť svojich veriteľov aspoň v určitej časti. Správca z tohto

dôvodu súhlasí, aby súd povolil oddlženie úpadcu.

Podľa § 166 ods. 1 zákona... o konkurze a reštrukturalizácii... dlžník-fyzická osoba

má právo sa po zrušení konkurzu za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať na

súde zbavenia svojich dlhov. O možnosti oddlženia súd dlžníka v konkurznom konaní

primerane poučí...

Inštitút oddlženia umožňuje zbaviť sa fyzickým osobám dlžníkom tých dlhov, ktoré

nezaniknú počas konkurzného konania, pretože majetok dlžníka nestačil na uspokojenie

všetkých pohľadávok veriteľov.

Právnymi predpokladmi pre konanie o oddlžení sú návrh na vyhlásenie konkurzu

podaný dlžníkom fyzickou osobou, návrh na oddlženie, súčinnosť úpadcu, skončenie

konkurzu po splnení konečného rozvrhu výťažku a poctivý zámer dlžníka uspokojiť

pohľadávky veriteľov. V prípade záujmu o oddlženie dlžník musí mať majetok v určitom

rozsahu v ktorom vstúpi do konkurzného konania.

Konkurzný súd vzal do úvahy aj jednu z obligatórnych náležitostí návrhu na

oddlženie a to poctivý zámer dlžníka vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie svojich

veriteľov.

Základnou povinnosťou dlžníka je získanie zamestnania alebo povinnosť podnikať

tak, aby získal príjem adekvátny jeho možnostiam.

Napriek preukázaniu poctivého zámeru dlžníka o primerané úsilie na uspokojenie

svojich záväzkov voči veriteľom, vychádzajúc z jeho zárobkových možností v súčasnosti aj

s perspektívou do budúcna, ako aj z hodnoty jeho záväzkov, neboli v tomto prípade splnené

podmienky na povolenie oddlženia.

Aby bol žiadateľ o priznanie oddlženia úspešný, musí okrem poctivého zámeru

dostatočne preukázať, že zo svojho súčasného aj budúceho príjmu bude môcť naplniť

samotnú podstatu inštitútu oddlženia, a to po dobu najmenej troch rokov poskytnúť

správcovi peňažné prostriedky na uspokojenie záväzkov, ktoré neboli uspokojené v rámci

konkurzného konania, v primeranom rozsahu.

Súčasný príjem navrhovateľa z jeho zamestnania, vrátane predpokladaného príjmu

z dohôd o vykonaní práce a pracovnej činnosti po odpočítaní výživného na maloleté deti vo

výške 100 eur, ako aj ďalších nevyhnutných životných výdavkov súvisiacich s jeho

zdravotným stavom a nákladov na živobytie a vedenie domácnosti, nie je dostatočný pre

povolenie oddlženia.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

10. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 12. februára 2010, ako aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 19. apríla 2010 bolo porušené jeho v sťažnosti

označené právo (bod 1).

11. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol

postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (teda aj jeho

uznesenie z 12. februára 2010). Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127

ods. 1 , ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného

súdu (a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny

opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd

ako súd odvolací uznesením č. k. -96 z 19. apríla 2010. Z tohto dôvodu

bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu

podľa .

12. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 19. apríla, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojho

v sťažnosti označeného základného práva postupom krajského súdu a jeho uznesením,

ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi

názormi a závermi tohto súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľa vyplývalo

z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jeho následného nesprávneho právneho

posúdenia.

13. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd predovšetkým považuje za potrebné

uviesť, že sťažovateľ, kvalifikovane právne zastúpený advokátom, namietané porušenie

označeného základného práva odôvodnil v podstate jeho vlastnou interpretáciou ustanovení

„ a násl. o konkurze a reštrukturalizácii“, najmä sa zaoberal

predpokladmi ustanovenými zákonom na povolenie oddlženia a dokumentovaním plnenia

týchto predpokladov sťažovateľom. Na podporu svojich tvrdení, názoru a záverov

vyplývajúcich z tejto jeho interpretácie (pozri tiež body 3 a 4) sťažovateľ citoval z nálezov

ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. a sp. zn. , avšak

bez konkretizácie dôvodovej nadväznosti právnych názorov a záverov ústavného súdu (ich

aplikovania) na jeho konkrétnu právnu vec. Iné relevantné skutočnosti (vecné alebo právne)

sťažovateľ na podporu svojho tvrdenia o namietanom porušení základného práva podľa

postupom a rozhodnutiami v jeho konkurznej veci konajúcimi

všeobecnými súdmi neuviedol. Z argumentácie sťažovateľa jednoznačne vyplýva jeho

nesúhlas s faktickým a právnym posúdením jeho veci a z toho vychádzajúcimi právnymi

závermi menovaných konkurzných súdov.

14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

15. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci

ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu

v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa uznesením sp. zn.

z 19. apríla 2010 sú zlučiteľné s označeným článkom .

16. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako

vecne správne, dostatočne odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

V odôvodnení krajský súd v podstatnom uviedol:

„Napadnutým uznesením súd prvého stupňa návrh dlžníka zo dňa 2. 10. 2008 na

oddlženie zamietol.

Rozhodnutie odôvodnil tým... (pozri bod 6, pozn.)

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ - dlžník...

Krajský súd... ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie podľa §

212 ods. 1 bez nariadenia pojednávania podľa a dospel k

záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia.

Preto len v súlade s ustanovením konštatuje, že súčasný príjem

navrhovateľa z jeho zamestnania vrátane predpokladaného príjmu z dohôd o vykonaní

práce a pracovnej činnosti po odpočítaní výživného na maloleté deti vo výške 100,- eur

mesačne, ako aj ďalších nevyhnutných životných výdavkov súvisiacich s jeho zdravotným

stavom a nákladov na živobytie a vedenie domácnosti, nie je dostatočný pre povolenie

oddlženia.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa

ako vecne správne potvrdil.“

17. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov (vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvostupňové

konanie, pozri bod 6), pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli

svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

19. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 19. apríla 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo

skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa . S prihliadnutím na odôvodnenosť

napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

21. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod

zaoberať sa ostatnými jeho návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010