Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)I. ÚS 296/2010
PDF · 202.27 KB
No categories available
I. ÚS 296/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť R. T., V., zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
2 CoKR/10/2010 a jeho uznesením z 19. apríla 2010, ako aj postupom Okresného súdu
Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 2 NcKR/9/2008 a jeho uznesením z 12. februára 2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2010
doručená sťažnosť R. T. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 CoKR/10/2010 a jeho uznesením z 19. apríla 2010, ako aj postupom
Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 NcKR/9/2008 a jeho uznesením z 12. februára 2010.
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je
v procesnom postavení dlžníka v jeho konkurznej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.
2 NcKR/9/2008. V predmetnej veci okresný súd 12. februára uznesením č. k.
2 NcKR/9/2008-82 zamietol návrh sťažovateľa z 2. októbra 2008 na „povolenie oddlženia...
podľa § 166 a násl. zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii“ (zákon č. 7/2005
Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov – ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“, pozn.). O odvolaní
sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 CoKR/10/2010 z 19. apríla 2010 tak,
že uznesenie okresného súdu potvrdil („Krajský súd... dospel k záveru, že odvolanie nie je
dôvodné. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
uznesenia.“). Krajský súd sa stotožnil najmä s konštatáciou okresného súdu, že „súčasný
príjem navrhovateľa... nie je dostatočný pre povolenie oddlženia“. Táto skutočnosť je podľa
názoru oboch konkurzných súdov jedným zo zásadných predpokladov (ako obsahová súčasť
„poctivého zámeru dlžníka o primerané úsilie na uspokojenie svojich záväzkov voči
veriteľom“) pre konanie o návrhu na oddlženie.
3. Podľa názoru sťažovateľa:
«Samotný zákon o konkurze a reštrukturalizácii pritom neustanovuje a nepomenúva
termín „poctivý zámer vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie svojich veriteľov“, zo
samotného správania sa sťažovateľa a jeho doterajšieho snaženia je zrejmé podľa nášho
názoru, že tento zámer preukázal. Veritelia budú jednoznačne uspokojení skôr cestou
oddlženia sťažovateľa ako cestou exekučných konaní na osobe, ktorá stratí akúkoľvek
motiváciu nadobudnúť majetok...
Okresný súd... v uznesení... zo dňa 12. 02. 2010 ako dôvod, pre ktorý zamietol jeho
návrh na povolenie oddlženia... uvádza, že súčasný príjem sťažovateľa nie je dostatočný pre
povolenie oddlženia. Právny poriadok Slovenskej republiky však výšku príjmu sťažovateľa
v konaní o oddlženie nepovažuje za podmienku povolenia oddlženia. Podľa nášho názoru
ide o nepredvídateľný, svojvoľný a reštriktívny výklad zákona zo strany súdov, ktorý
v konečnom dôsledku spôsobil zamedzenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces
zamedzením jeho prístupu na konanie o oddlžení.»
4. Sťažovateľ tvrdil, že v predmetnej veci konajúce konkurzné súdy svojím postupom
a rozhodnutiami porušili ním označené základné právo (bod 1).
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...
bolo porušené uzneseniami Okresného súdu... sp. zn. 2 NcKR/ 9/2008-82 z 12. februára
2010 a uznesením Krajského súdu... sp. zn. 2 CoKR/10/2010-96 z 19. apríla 2010.
2. Uznesenie Okresného súdu... sp. zn. 2 NcKR/9/2008-82 z 12. februára 2010
a uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 2 CoKR/10/2010-96 z 19. apríla 2010 sa zrušuje a vec
sa vracia Okresnému súdu... n a ďalšie konanie.
3. Ústavný súd... R. T... priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,-
Eur..., ktoré sú Okresný súd... a Krajský súd... povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť mu
do dvoch mesiacoch od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd... a Krajský súd... sú povinní... uhradiť trovy právneho zastúpenia...
spolu vo výške 303,30 Eur...“
6. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil uznesenie č. k. 2 NcKR/9/2008-82 z 12. februára
2010, ktorým okresný súd jeho návrh z 2. októbra 2008 na oddlženie zamietol, a uznesenie
sp. zn. 2 CoKR/10/2010 z 19. apríla 2010, ktorým krajský súd prvostupňové uznesenie
potvrdil. Vzhľadom na argumentačnú nadväznosť odôvodnenia druhostupňového
rozhodnutia na prvostupňové uznesenie (č. k. 2 NcKR/9/2008-82 z 12. februára 2010)
považuje ústavný súd za relevantné citovať z neho tieto podstatné časti:
„Súd z predložených dokladov a z obsahu súdneho spisu zistil nasledovný skutkový
stav:
Dlžník je rozvedený, býva v B., je absolventom Stredného odborného učilišťa. Na
základe pracovnej zmluvy zo dňa 01. 07. 2009 je zamestnaný ako vodič na dobu neurčitú.
Jeho mesačný príjem je 295,50 eur. Býva u rodičov v B. Plní si vyživovaciu povinnosť voči
maloletým deťom vo výške 100 eur mesačne, inú vyživovaciu povinnosť nemá. Po skončení
konkurzného konania nenadobudol žiaden majetok, okrem príjmu zo zamestnania, iný
príjem nemá, žije u rodičov v ich domácnosti, momentálne sa nemá z čoho podieľať na
výdavkoch domácnosti. Po zrušení konkurzu mu nevznikli žiadne peňažné a nepeňažné
záväzky. Po nariadenom pojednávaní navrhovateľ zvýšil svoju snahu o navýšenie
mesačných príjmov a podarilo sa mu uzatvoriť dohodu o pracovnej činnosti zo dňa 30. 11.
2009 ( na sumu 3,32 eur/hod.) a dohodu o vykonaní práce zo dňa 23. 12. 2009 (odmena 200
eur/mesiac).
Právny zástupca navrhovateľa - dlžníka na pojednávaní uviedol, že dlžník si
privyrába aj popri víkendoch, snaží sa zabezpečiť si lepší príjem. V prípade, ak bude v jeho
prospech rozhodnuté o podmienečnom odpustení od zákazu trestu podnikateľskej činnosti,
pokúsi sa zvýšiť príjem aj podnikateľskou činnosťou. Zároveň bude hľadať možnosti
zamestnania zvýšeným príjmom. Je odhodlaný robiť maximum preto, aby došlo k
úspešnému oddlženiu. Doposiaľ vynaložil veľké úsilie, aby bol v procese oddlženia úspešný.
K otázke možnosti úhrady dlhov v určitých výškach sa momentálne vyjadriť dlžník nevie,
koľko by bol schopný splácať správcovi na jeho účet mesačne.
Správca... uviedol, že úpadca počas konkurzného konania poskytoval správcovi
potrebnú súčinnosť, mal záujem uspokojiť svojich veriteľov v čo najvyššej výške. Vzhľadom
na zistený majetok úpadcu boli nároky veriteľov uspokojené v rozsahu 1.333,03
eur/40.158,95 Sk/, z celkovo prihlásených uznaných pohľadávok vo výške 75.119,83 eur /
2.263.060,- Sk/. Už počas konkurzného konania úpadca prejavoval snahu po ukončení
konkurzného konania podniknúť potrebné úkony smerujúce k zabezpečeniu dostatočného
príjmu, z ktorého by mohol uspokojiť svojich veriteľov aspoň v určitej časti. Správca z tohto
dôvodu súhlasí, aby súd povolil oddlženie úpadcu.
Podľa § 166 ods. 1 zákona... o konkurze a reštrukturalizácii... dlžník-fyzická osoba
má právo sa po zrušení konkurzu za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať na
súde zbavenia svojich dlhov. O možnosti oddlženia súd dlžníka v konkurznom konaní
primerane poučí...
Inštitút oddlženia umožňuje zbaviť sa fyzickým osobám dlžníkom tých dlhov, ktoré
nezaniknú počas konkurzného konania, pretože majetok dlžníka nestačil na uspokojenie
všetkých pohľadávok veriteľov.
Právnymi predpokladmi pre konanie o oddlžení sú návrh na vyhlásenie konkurzu
podaný dlžníkom fyzickou osobou, návrh na oddlženie, súčinnosť úpadcu, skončenie
konkurzu po splnení konečného rozvrhu výťažku a poctivý zámer dlžníka uspokojiť
pohľadávky veriteľov. V prípade záujmu o oddlženie dlžník musí mať majetok v určitom
rozsahu v ktorom vstúpi do konkurzného konania.
Konkurzný súd vzal do úvahy aj jednu z obligatórnych náležitostí návrhu na
oddlženie a to poctivý zámer dlžníka vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie svojich
veriteľov.
Základnou povinnosťou dlžníka je získanie zamestnania alebo povinnosť podnikať
tak, aby získal príjem adekvátny jeho možnostiam.
Napriek preukázaniu poctivého zámeru dlžníka o primerané úsilie na uspokojenie
svojich záväzkov voči veriteľom, vychádzajúc z jeho zárobkových možností v súčasnosti aj
s perspektívou do budúcna, ako aj z hodnoty jeho záväzkov, neboli v tomto prípade splnené
podmienky na povolenie oddlženia.
Aby bol žiadateľ o priznanie oddlženia úspešný, musí okrem poctivého zámeru
dostatočne preukázať, že zo svojho súčasného aj budúceho príjmu bude môcť naplniť
samotnú podstatu inštitútu oddlženia, a to po dobu najmenej troch rokov poskytnúť
správcovi peňažné prostriedky na uspokojenie záväzkov, ktoré neboli uspokojené v rámci
konkurzného konania, v primeranom rozsahu.
Súčasný príjem navrhovateľa z jeho zamestnania, vrátane predpokladaného príjmu
z dohôd o vykonaní práce a pracovnej činnosti po odpočítaní výživného na maloleté deti vo
výške 100 eur, ako aj ďalších nevyhnutných životných výdavkov súvisiacich s jeho
zdravotným stavom a nákladov na živobytie a vedenie domácnosti, nie je dostatočný pre
povolenie oddlženia.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 NcKR/9/2008 a jeho uznesením
z 12. februára 2010, ako aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod
sp. zn. 2 CoKR/10/2010 a jeho uznesením z 19. apríla 2010 bolo porušené jeho v sťažnosti
označené právo (bod 1).
11. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol
postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 NcKR/9/2008 (teda aj jeho
uznesenie z 12. februára 2010). Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127
ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného
súdu (a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny
opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd
ako súd odvolací uznesením č. k. 2 CoKR/10/2010-96 z 19. apríla 2010. Z tohto dôvodu
bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
12. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 CoKR/10/2010
z 19. apríla, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojho
v sťažnosti označeného základného práva postupom krajského súdu a jeho uznesením,
ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi
názormi a závermi tohto súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľa vyplývalo
z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jeho následného nesprávneho právneho
posúdenia.
13. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd predovšetkým považuje za potrebné
uviesť, že sťažovateľ, kvalifikovane právne zastúpený advokátom, namietané porušenie
označeného základného práva odôvodnil v podstate jeho vlastnou interpretáciou ustanovení
„§ 166 a násl. zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii“, najmä sa zaoberal
predpokladmi ustanovenými zákonom na povolenie oddlženia a dokumentovaním plnenia
týchto predpokladov sťažovateľom. Na podporu svojich tvrdení, názoru a záverov
vyplývajúcich z tejto jeho interpretácie (pozri tiež body 3 a 4) sťažovateľ citoval z nálezov
ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. II. ÚS 143/02 a sp. zn. II. ÚS 14/01, avšak
bez konkretizácie dôvodovej nadväznosti právnych názorov a záverov ústavného súdu (ich
aplikovania) na jeho konkrétnu právnu vec. Iné relevantné skutočnosti (vecné alebo právne)
sťažovateľ na podporu svojho tvrdenia o namietanom porušení základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozhodnutiami v jeho konkurznej veci konajúcimi
všeobecnými súdmi neuviedol. Z argumentácie sťažovateľa jednoznačne vyplýva jeho
nesúhlas s faktickým a právnym posúdením jeho veci a z toho vychádzajúcimi právnymi
závermi menovaných konkurzných súdov.
14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
15. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým
konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci
ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu
v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa uznesením sp. zn. 2 CoKR/10/2010
z 19. apríla 2010 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.
16. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako
vecne správne, dostatočne odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca
z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.
V odôvodnení krajský súd v podstatnom uviedol:
„Napadnutým uznesením súd prvého stupňa návrh dlžníka zo dňa 2. 10. 2008 na
oddlženie zamietol.
Rozhodnutie odôvodnil tým... (pozri bod 6, pozn.)
Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ - dlžník...
Krajský súd... ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie podľa §
212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia.
Preto len v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje, že súčasný príjem
navrhovateľa z jeho zamestnania vrátane predpokladaného príjmu z dohôd o vykonaní
práce a pracovnej činnosti po odpočítaní výživného na maloleté deti vo výške 100,- eur
mesačne, ako aj ďalších nevyhnutných životných výdavkov súvisiacich s jeho zdravotným
stavom a nákladov na živobytie a vedenie domácnosti, nie je dostatočný pre povolenie
oddlženia.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“
17. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov (vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvostupňové
konanie, pozri bod 6), pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli
svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.
19. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uznesenia krajského súdu sp. zn.
2 CoKR/10/2010 z 19. apríla 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo
skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. S prihliadnutím na odôvodnenosť
napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
21. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod
zaoberať sa ostatnými jeho návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod 5).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2010