Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 4/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Miroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , t. č. , , zastúpeného

Advokátskou kanceláriou Juristi, s. r. o., Popradská 66, Košice, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Pavol Gombos, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2

a 5 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. decembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je obvinený z pokračujúceho

zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

v jednočinnom súbehu so zločinom daňového podvodu podľa § 277a ods. 1 a 3 písm. a)

s poukazom na . Sťažovateľ bol vzatý

do väzby uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej

len „špecializovaný súd“) sp. zn. zo 7. apríla 2018 podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“). Väzba sťažovateľa začala plynúť 5. apríla 2018 o 7.00 h.

Sťažovateľ podal 2. júla 2018 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Špecializovaný súd uznesením sp. zn. z 15. októbra 2018 (ďalej len

„uznesenie špecializovaného súdu“) rozhodol vo vzťahu k sťažovateľovi tak, že podľa § 79

ods. 3 zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, podľa

a neprijal ponuku prevzatia záruky za ďalšie

správanie sťažovateľa , podľa § 80 ods. 1

písm. b) neprijal písomný sľub sťažovateľa a podľa

väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka

nenahradil.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu špecializovaného súdu sťažnosť, ktorá bola

napadnutým uznesením podľa zamietnutá.

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že vo vzťahu k jeho osobe neexistuje

dôvod väzby podľa , resp. že takýto dôvod

je nedostatočne odôvodnený. K tomuto uvádza: „... doposiaľ je väzobné stíhaný vyše

7 mesiacov, žiadosť o prepustenie z väzby podával 2 krát, pričom doposiaľ ani v jednom

rozhodnutí všeobecných súdov nie je konkretizované z akého konkrétneho dôvodu

je väzobné stíhaný, respektíve v čom OČTK a všeobecné súdy vidia hrozbu z pokračovania

v trestnej činnosti.

Obvinenie sa týka naposledy činnosti, ktorá síce podľa OČTK má pokračovací

charakter avšak naposledy sa týka septembra 2017. OČTK ako aj sudca pre prípravné

konanie používajú pre svoje rozhodnutia to isté bližšie nekonkretizované odôvodnenie

(jedná sa o dlhodobo páchanú trestnú činnosť vyznačujúcu sa vysokým stupňom

sofistikovanosti, činnosť páchaná dlhodobo a organizovane, plánovité a pod...). Sťažovateľ

uvádza, že takéto odôvodnenie je nepostačujúce, nedostatočne odôvodnené, všeobecné,

hodiace sa na akékoľvek iný obdobný prípad, porušujúce základné právo sťažovateľa

na osobnú slobodu.“

K uvedenému dopĺňa, že tvrdenie, že mal byť „mozgom“ celej operácie,

nepredstavuje relevantný väzobný dôvod podľa . Navyše, dôvodnosť

jeho trestného stíhania sa vykonanými dôkazmi neprehĺbila, ale oslabila.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že najvyšší súd v napadnutom uznesení odôvodnil vo vzťahu

k jeho osobe väzobný dôvod podľa , avšak

sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodu podľa .

Taktiež namieta, že špecializovaný súd sa venoval skutočnostiam, ktoré sú predpokladom

vznesenia obvinenia, nie však naplnenia označeného väzobného dôvodu.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že ostatní spoluobvinení (

a ) boli z väzby prepustení na slobodu, keď v ich prípade bola väzba

podľa nahradená dohľadom probačného

a mediačného úradníka.

Sťažovateľ napokon namieta, že «OČTK účelovo vzniesli samostatne obvinenia,

čo malo za následok vedenie dvoch samostatných konaní pod dvoma samostatnými

spisovými značkami, aby „na oko“ zintenzívnil (umelo navýšeným počtom obvinení

dôvodnosť pokračovacej väzby», pričom „nadobúda dojem, že OČTK nevykonávajú dôkazy

v súlade so zásadami trestného konania kedy majú vykonávať dôkazy nie len v neprospech

obvineného ale rovnako tak aj v prospech obvineného“.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR uznesením z 24 októbra 2018 porušil základné

právo na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky.

2. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. z 24 októbra 2018 sa zrušuje.

sa s okamžitou platnosťou prepúšťa na slobodu.

3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi

namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ).

Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba v zmysle judikatúry

(napr. , , ) považovať aj konkrétne okolnosti

prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť z hľadiska

požiadaviek na ochranu práv, ktorých porušenie sa namieta, vrátane posúdenia, či tieto

pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili, alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi ujmu

na jeho zaručených právach.

K dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, teda

patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávne intenzita namietaných pochybení

či nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu ().

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc

na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní

pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej

slobody, akým je väzba obvineného (, , ).

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade

s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec

pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana

jednotlivca proti svojvôli (, , ).

Základné právo podľa odkazuje na zákon, a preto pri

posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy

zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného

porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti ().

Z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom

poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody

(, ).

Z judikatúry ústavného súdu (, , ) ďalej

vyplýva, že obsahom základného práva podľa je aj oprávnenie trestne

stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti

väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom

ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej ďalej držať, aby boli

takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe.

Obvinený môže byť do väzby vzatý a v nej držaný len z tých zákonných dôvodov,

ktoré sú uvedené vo výrokoch súdnych rozhodnutí (, ).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu (, ), ktorá

korešponduje s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, vyplýva, že v prípade

rozhodovania o vzatí do väzby musia byť splnené tieto podmienky: po formálnej stránke

musí existovať uznesenie o vznesení obvinenia, po materiálnej stránke musia existovať

skutočnosti osvedčujúce kvalifikované podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý

sa mu v uznesení o vznesení obvinenia kladie za vinu, dopustil. Napokon musí existovať

niektorý z väzobných dôvodov uvedených v .

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej

slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého

konania. Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom

je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

(„fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (, , ).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru (,

, ), v ktorej vyslovil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového i druhostupňového), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces,

v tomto prípade v konaní o osobnej slobode (obdobne , ).

Zohľadňujúc uvedené východiská a sťažovateľom prezentované námietky ústavný

súd preskúmal napadnuté uznesenie, pričom pri hodnotení napadnutého uznesenia

vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(). Ústavný súd vo svojej judikatúre, a to aj vo vzťahu k väzobným veciam

(, , , ), uvádza, že odôvodnenie

uznesenia druhostupňového súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci

možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu

odôvodnenia.

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta porušenie svojich základných práv podľa

a 5 napadnutým uznesením, čo odôvodňuje tým, že najvyšší súd

nedostatočným spôsobom odôvodnil existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. c) (i), že dôvodnosť jeho trestného stíhania sa vykonanými

dôkazmi neprehĺbila, ale oslabila (ii), že najvyšší súd v napadnutom uznesení odôvodnil

vo vzťahu k jeho osobe väzobný dôvod podľa ,

avšak sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku (iii), že ostatní spoluobvinení boli z väzby prepustení na slobodu (iv) a že orgány

činné v trestnom konaní účelovo vzniesli samostatné obvinenie s cieľom umelo podporovať

obavu z pokračovania v trestnej činnosti (v).

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že najvyšší súd nedostatočným spôsobom odôvodnil

existenciu väzobného dôvodu podľa (i), ústavný

súd poukazuje na to, že najvyšší súd sa pri preskúmavaní sťažnosti sťažovateľa

„plne stotožnil“ s obsahom odôvodnenia uznesenia špecializovaného súdu, ktorý

k existencii označeného väzobného dôvodu u sťažovateľa uviedol: «Pokiaľ ide o obavu

z pokračovania v trestnej činnosti, možno aj v rámci tohto rozhodnutia konštatovať, že ide

priam o učebnicový príklad situácie, kedy obava z prípadného pokračovania v páchaní

protiprávnych konaní nie je len všeobecnou a vždy prítomnou hypotézou u podozrivých

osôb, ale faktom, ktorý už bol preukázaný a teda z tohto pohľadu konkrétnou skutočnosťou,

o ktorej hovorí zákon. Keďže obsah účtovných dokladov a ich existenciu nepopiera žiadna

z obvinených osôb, nemôže byť sporu ani o tom, že podozrivé obchodné operácie

(s podnikateľskými subjektmi a )

pokračovali aj po tom, čo bolo vznesené obvinenie súvisiace s predchádzajúcimi

dodávateľskými firmami. Vznik takejto situácie je potom v podstate potvrdením toho,

že obvinení naďalej pokračujú v konaniach, ktoré zakladá reálne podozrenie z fingovania

obchodno-právnych vzťahov. Nemôže byť sporu ani o tom, že pokiaľ obvinený sú fakticky

majetkovo prepojení s podozrivými podnikateľskými subjektmi, za danej situácie naozaj

existuje obava, že môžu pokračovať v konaniach, ktoré sa predbežne považujú

za protiprávne.

V rámci prvého väzobného rozhodnutia vo veci bolo konštatované, že minimálne

dvaja z obvinených deklarovali ochotu zbaviť sa svojich funkcií v podozrivých

podnikateľských subjektoch. Samozrejme, ak by takýto krok učinili, razantnosť existencie

dôvodov väzby súvisiacej s eventualitou pokračovania v páchaní trestnej činnosti sa znižuje

a v takomto prípade nie je vylúčené, že situáciu je možné posúdiť nanovo.

Tu treba však opätovne uviesť i to, že samotné rezignovanie na vedúce funkcie

v podozrivých podnikateľských subjektoch (v rámci možností daných obvineným možno

konštatovať, že k nemu už došlo) samo o sebe nemusí znamenať vymiznutie väzobného

dôvodu v zmysle . Aj v takomto prípade posúdenie

situácie by záviselo od posúdenia všetkých súvisiacich okolností – napr. aj posúdenia toho,

s kým podozrivé podnikateľské subjekty naďalej obchodujú a ako si uplatňujú odpočty dane,

prípadne nadmerné odpočty v súčasnej dobe (nič také sudcovi pre prípravné konanie

predložené nebolo).

V prechádzajúcich návrhoch na prepustenie z väzby bolo uvedené, že obvinený

sa vzdal funkcie členstva predstavenstva spoločnosti

, obvinená sa vzdala funkcie konateľky

v spoločnosti a obvinený sa vzdal funkcie

konateľa v spoločnosti so sídlom v Sudca

pre prípravné konanie vtedy z výpisov obchodného registra a z obhajobou predložených

materiálov zistil, že obvinení sa vskutku snažia o prerušenie možností formálneho

ovplyvňovania chodu podnikateľských subjektov, v portfóliu ktorých mala byť vykonávaná

trestná činnosť. Táto okolnosť zoslabuje akčné možnosti obvinených v súvislosti s riadením

firiem, neznamená však zánik takýchto možností.

Aj v súčasnom štádiu trestného stíhania nie je totiž možné nevidieť (a opäť

skonštatovať) už spomenuté pokračovanie v podozrivom konaní aj po vznesení obvinenia

a ani to, že v tomto prípade ide o tzv. rodinné firmy, kde reálna tvorba zisku

„ide do vrecák“ rodiny a len jej členovia sú tí, ktorí majú z obchodovania

zisky (v prípade ostatných osôb uvedených ako spoločníkov alebo členov predstavenstva

ide viac či menej len o osoby „pro forma“). Za takejto situácie pri objasnení si vzťahov

nových konateľov (nejde o majetkovo zainteresované osoby) existuje reálna možnosť

zachovania modusu operandi činnosti podnikateľských subjektov, ktorý zjavne javí známky

protiprávnosti aj pri zmene formálnej štruktúry jednotlivých obchodných spoločností.»

Ústavný súd konštatuje, že špecializovaným súdom prezentované závery k existencii

väzobného dôvodu podľa , s ktorými sa najvyšší súd

v plnej miere stotožnil, možno z ústavnoprávneho pohľadu považovať za relevantné

a dostatočné. Nemožno naopak súhlasiť s námietkou sťažovateľa, ktorý tvrdí, že najvyšší

súd vôbec neodôvodnil existenciu označeného väzobného dôvodu. Ako už bolo

konštatované, najvyšší súd sa v plnej miere stotožnil so závermi vyjadrenými v uznesení

špecializovaného súdu, ktoré sťažovateľ žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil

(a to či už v konaní pred najvyšším súdom, alebo v konaní o jeho sťažnosti podľa čl. 127

pre ústavným súdom).

Rovnako nemožno akceptovať ani (všeobecnú) námietku sťažovateľa, že dôvodnosť

jeho trestného stíhania sa vykonanými dôkazmi neprehĺbila, ale skôr oslabila (ii).

Z odôvodnenia uznesenia špecializovaného súdu, s ktorého dôvodmi sa najvyšší súd plne

stotožnil, totiž vyplýva, že „[ž]iaden z novo vykonaných dôkazov... neoslabuje dôvodnosť

podozrení, pričom túto dôvodnosť nezoslabuje – naopak zosilňuje i obsah jedného

z posledne spracovaných zväzkov č. 18 (ide takisto o dôkazy a materiál získaný

a spracovaný po vzatí obvinených do väzby)“, pričom ide okrem iného aj o „protokol

z daňovej kontroly zo dňa 03. 08. 2017 týkajúci sa , v rámci

ktorého je nateraz dôveryhodným spôsobom na desiatkach strán vysvetlený postoj daňového

orgánu, v rámci ktorého tento konštatuje viaceré rozdiely medzi daňovými priznaniami

daňového subjektu a výslednými vzťahmi k štátnemu rozpočtu určenými po kontrole“.

Právne závery najvyššieho súdu preto vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa taktiež

obstoja, a to predovšetkým v situácii, keď tento sám v konaní pred ústavným súdom

nepoukázal na žiadne dôkazy alebo skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že dôvodnosť jeho

trestného stíhania sa vykonanými dôkazmi oslabila.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že najvyšší súd v napadnutom uznesení odôvodnil

vo vzťahu k jeho osobe väzobný dôvod podľa ,

pričom on sám bol vzatý do väzby z dôvodu podľa

(iii), ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia tohto uznesenia k prvej sťažovateľovej

námietke vyplýva, že najvyšší súd sa existenciou väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. c) u sťažovateľa náležitým spôsobom zaoberal. Na uvedenom

nemení nič ani skutočnosť, že najvyšší súd v jednom bode odôvodnenia napadnutého

uznesenia (strana 9 ods. 3) uviedol, že „[s]tále hrozí dôvodná obava, že v prípade jeho

prepustenia na slobodu by bolo zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu

trestného konania, ktorý spočíva najmä v náležitom zistení trestného činu a spravodlivom

potrestaní jeho páchateľa ( )“.

Sťažovateľ ďalej pred ústavným súdom namieta, že ďalší spoluobvinení boli z väzby

prepustení na slobodu (iv). Ústavný súd konštatuje, že uvedené samo osebe ešte neznamená,

že sám sťažovateľ je vo väzbe držaný nezákonne, resp. v rozpore s . Aj z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok vo veci Shcheglyuk proti Rusku

zo 14. 12. 2006, sťažnosť č. 7649/02, bod 45) vyplýva, že opodstatnenosť ďalšieho trvania

väzby je potrebné skúmať vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu

a taktiež vzhľadom na jednotlivé osoby, aj keď by išlo o páchateľov jedného a toho istého

trestného činu. Špecializovaný súd i najvyšší súd zhodne poukázali na to, že sťažovateľ

«je podozrivý, že v budovaní vyššie popísanej schémy bol „mozgom“ celej operácie

a z tohto pohľadu sa možno predbežne domnievať, že jeho zaangažovanosť do veci

je výrazne vyššia než u ostatných spoluobvinených». Takýto právny záver v okolnostiach

trestnej veci sťažovateľa, v ktorej mala štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky vzniknúť

škoda niekoľko miliónov eur, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať

za svojvoľný či neodôvodnený.

Sťažovateľ napokon tvrdí, že orgány činné v trestnom konaní účelovo vzniesli

samostatné obvinenie s cieľom umelo podporovať obavu z pokračovania v trestnej činnosti

(v). Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa konštatuje, že z odôvodnenia uznesenia

špecializovaného súdu a ani z odôvodnenia napadnutého uznesenia nevyplýva, že by tieto

založili svoje rozhodnutia na sťažovateľom namietanej skutočnosti. Ani sám sťažovateľ

svoju námietku takto neformuluje a iba vo všeobecnosti tvrdí, že «OČTK účelovo vzniesli

samostatne obvinenia, čo malo za následok vedenie dvoch samostatných konaní pod dvoma

spisovnými značkami, aby „na oko“ zintenzívnil (umelo navýšeným počtom obvinení)

dôvodnosť pokračovacej väzby». Takto sťažovateľom prezentovaná námietka v konaní pred

ústavným súdom nemôže spochybniť správnosť záverov vyjadrených v napadnutom

uznesení.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť odmietnuť podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2019