Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 4/2019
PDF · 230.72 KB
No categories available
IV. ÚS 4/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov
Miroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , t. č. , , zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Juristi, s. r. o., Popradská 66, Košice, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Pavol Gombos, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2
a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Tost 42/2018 z 24. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. decembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 42/2018 z 24. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je obvinený z pokračujúceho
zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
v jednočinnom súbehu so zločinom daňového podvodu podľa § 277a ods. 1 a 3 písm. a)
Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona. Sťažovateľ bol vzatý
do väzby uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej
len „špecializovaný súd“) sp. zn. 2 Tp 13/2018 zo 7. apríla 2018 podľa § 71 ods. 1 písm. c)
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“). Väzba sťažovateľa začala plynúť 5. apríla 2018 o 7.00 h.
Sťažovateľ podal 2. júla 2018 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.
Špecializovaný súd uznesením sp. zn. 2 Tp 13/2018 z 15. októbra 2018 (ďalej len
„uznesenie špecializovaného súdu“) rozhodol vo vzťahu k sťažovateľovi tak, že podľa § 79
ods. 3 Trestného poriadku zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, podľa
§ 80 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Trestného poriadku neprijal ponuku prevzatia záruky za ďalšie
správanie sťažovateľa , podľa § 80 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku neprijal písomný sľub sťažovateľa a podľa § 80 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka
nenahradil.
Sťažovateľ podal proti uzneseniu špecializovaného súdu sťažnosť, ktorá bola
napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá.
Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že vo vzťahu k jeho osobe neexistuje
dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, resp. že takýto dôvod
je nedostatočne odôvodnený. K tomuto uvádza: „... doposiaľ je väzobné stíhaný vyše
7 mesiacov, žiadosť o prepustenie z väzby podával 2 krát, pričom doposiaľ ani v jednom
rozhodnutí všeobecných súdov nie je konkretizované z akého konkrétneho dôvodu
je väzobné stíhaný, respektíve v čom OČTK a všeobecné súdy vidia hrozbu z pokračovania
v trestnej činnosti.
Obvinenie sa týka naposledy činnosti, ktorá síce podľa OČTK má pokračovací
charakter avšak naposledy sa týka septembra 2017. OČTK ako aj sudca pre prípravné
konanie používajú pre svoje rozhodnutia to isté bližšie nekonkretizované odôvodnenie
(jedná sa o dlhodobo páchanú trestnú činnosť vyznačujúcu sa vysokým stupňom
sofistikovanosti, činnosť páchaná dlhodobo a organizovane, plánovité a pod...). Sťažovateľ
uvádza, že takéto odôvodnenie je nepostačujúce, nedostatočne odôvodnené, všeobecné,
hodiace sa na akékoľvek iný obdobný prípad, porušujúce základné právo sťažovateľa
na osobnú slobodu.“
K uvedenému dopĺňa, že tvrdenie, že mal byť „mozgom“ celej operácie,
nepredstavuje relevantný väzobný dôvod podľa Trestného poriadku. Navyše, dôvodnosť
jeho trestného stíhania sa vykonanými dôkazmi neprehĺbila, ale oslabila.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že najvyšší súd v napadnutom uznesení odôvodnil vo vzťahu
k jeho osobe väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, avšak
sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Taktiež namieta, že špecializovaný súd sa venoval skutočnostiam, ktoré sú predpokladom
vznesenia obvinenia, nie však naplnenia označeného väzobného dôvodu.
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že ostatní spoluobvinení (
a ) boli z väzby prepustení na slobodu, keď v ich prípade bola väzba
podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nahradená dohľadom probačného
a mediačného úradníka.
Sťažovateľ napokon namieta, že «OČTK účelovo vzniesli samostatne obvinenia,
čo malo za následok vedenie dvoch samostatných konaní pod dvoma samostatnými
spisovými značkami, aby „na oko“ zintenzívnil (umelo navýšeným počtom obvinení
dôvodnosť pokračovacej väzby», pričom „nadobúda dojem, že OČTK nevykonávajú dôkazy
v súlade so zásadami trestného konania kedy majú vykonávať dôkazy nie len v neprospech
obvineného ale rovnako tak aj v prospech obvineného“.
Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd SR uznesením 5 Tost 42/2018 z 24 októbra 2018 porušil základné
právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky.
2. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 5 Tost 42/2018 z 24 októbra 2018 sa zrušuje.
sa s okamžitou platnosťou prepúšťa na slobodu.
3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi
namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba v zmysle judikatúry
(napr. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 211/08, II. ÚS 640/2016) považovať aj konkrétne okolnosti
prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť z hľadiska
požiadaviek na ochranu práv, ktorých porušenie sa namieta, vrátane posúdenia, či tieto
pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili, alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi ujmu
na jeho ústavou zaručených právach.
K dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, teda
patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávne intenzita namietaných pochybení
či nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 460/2010).
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc
na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní
pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej
slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).
Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade
s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec
pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana
jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, I. ÚS 177/03, I. ÚS 115/07).
Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy odkazuje na zákon, a preto pri
posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy
zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného
porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00).
Z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom
poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody
(II. ÚS 55/98, II. ÚS 315/06).
Z judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 38/01, IV. ÚS 207/07, III. ÚS 115/08) ďalej
vyplýva, že obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj oprávnenie trestne
stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti
väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom
ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej ďalej držať, aby boli
takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe.
Obvinený môže byť do väzby vzatý a v nej držaný len z tých zákonných dôvodov,
ktoré sú uvedené vo výrokoch súdnych rozhodnutí (III. ÚS 77/05, I. ÚS 92/08).
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 141/04, III. ÚS 417/2011), ktorá
korešponduje s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, vyplýva, že v prípade
rozhodovania o vzatí do väzby musia byť splnené tieto podmienky: po formálnej stránke
musí existovať uznesenie o vznesení obvinenia, po materiálnej stránke musia existovať
skutočnosti osvedčujúce kvalifikované podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý
sa mu v uznesení o vznesení obvinenia kladie za vinu, dopustil. Napokon musí existovať
niektorý z väzobných dôvodov uvedených v § 71 Trestného poriadku.
Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem
iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej
slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého
konania. Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom
je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti
(„fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné
a relevantné dôvody (III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, II. ÚS 64/2017).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru (IV. ÚS 176/05,
I. ÚS 241/07, I. ÚS 296/2010), v ktorej vyslovil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového i druhostupňového), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces,
v tomto prípade v konaní o osobnej slobode (obdobne III. ÚS 209/04, III. ÚS 160/2017).
Zohľadňujúc uvedené východiská a sťažovateľom prezentované námietky ústavný
súd preskúmal napadnuté uznesenie, pričom pri hodnotení napadnutého uznesenia
vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(IV. ÚS 350/09). Ústavný súd vo svojej judikatúre, a to aj vo vzťahu k väzobným veciam
(IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08, IV. ÚS 314/08, III. ÚS 461/2015), uvádza, že odôvodnenie
uznesenia druhostupňového súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci
možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu
odôvodnenia.
Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy napadnutým uznesením, čo odôvodňuje tým, že najvyšší súd
nedostatočným spôsobom odôvodnil existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku (i), že dôvodnosť jeho trestného stíhania sa vykonanými
dôkazmi neprehĺbila, ale oslabila (ii), že najvyšší súd v napadnutom uznesení odôvodnil
vo vzťahu k jeho osobe väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku,
avšak sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku (iii), že ostatní spoluobvinení boli z väzby prepustení na slobodu (iv) a že orgány
činné v trestnom konaní účelovo vzniesli samostatné obvinenie s cieľom umelo podporovať
obavu z pokračovania v trestnej činnosti (v).
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že najvyšší súd nedostatočným spôsobom odôvodnil
existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (i), ústavný
súd poukazuje na to, že najvyšší súd sa pri preskúmavaní sťažnosti sťažovateľa
„plne stotožnil“ s obsahom odôvodnenia uznesenia špecializovaného súdu, ktorý
k existencii označeného väzobného dôvodu u sťažovateľa uviedol: «Pokiaľ ide o obavu
z pokračovania v trestnej činnosti, možno aj v rámci tohto rozhodnutia konštatovať, že ide
priam o učebnicový príklad situácie, kedy obava z prípadného pokračovania v páchaní
protiprávnych konaní nie je len všeobecnou a vždy prítomnou hypotézou u podozrivých
osôb, ale faktom, ktorý už bol preukázaný a teda z tohto pohľadu konkrétnou skutočnosťou,
o ktorej hovorí zákon. Keďže obsah účtovných dokladov a ich existenciu nepopiera žiadna
z obvinených osôb, nemôže byť sporu ani o tom, že podozrivé obchodné operácie
(s podnikateľskými subjektmi a )
pokračovali aj po tom, čo bolo vznesené obvinenie súvisiace s predchádzajúcimi
dodávateľskými firmami. Vznik takejto situácie je potom v podstate potvrdením toho,
že obvinení naďalej pokračujú v konaniach, ktoré zakladá reálne podozrenie z fingovania
obchodno-právnych vzťahov. Nemôže byť sporu ani o tom, že pokiaľ obvinený sú fakticky
majetkovo prepojení s podozrivými podnikateľskými subjektmi, za danej situácie naozaj
existuje obava, že môžu pokračovať v konaniach, ktoré sa predbežne považujú
za protiprávne.
V rámci prvého väzobného rozhodnutia vo veci bolo konštatované, že minimálne
dvaja z obvinených deklarovali ochotu zbaviť sa svojich funkcií v podozrivých
podnikateľských subjektoch. Samozrejme, ak by takýto krok učinili, razantnosť existencie
dôvodov väzby súvisiacej s eventualitou pokračovania v páchaní trestnej činnosti sa znižuje
a v takomto prípade nie je vylúčené, že situáciu je možné posúdiť nanovo.
Tu treba však opätovne uviesť i to, že samotné rezignovanie na vedúce funkcie
v podozrivých podnikateľských subjektoch (v rámci možností daných obvineným možno
konštatovať, že k nemu už došlo) samo o sebe nemusí znamenať vymiznutie väzobného
dôvodu v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Aj v takomto prípade posúdenie
situácie by záviselo od posúdenia všetkých súvisiacich okolností – napr. aj posúdenia toho,
s kým podozrivé podnikateľské subjekty naďalej obchodujú a ako si uplatňujú odpočty dane,
prípadne nadmerné odpočty v súčasnej dobe (nič také sudcovi pre prípravné konanie
predložené nebolo).
V prechádzajúcich návrhoch na prepustenie z väzby bolo uvedené, že obvinený
sa vzdal funkcie členstva predstavenstva spoločnosti
, obvinená sa vzdala funkcie konateľky
v spoločnosti a obvinený sa vzdal funkcie
konateľa v spoločnosti so sídlom v Sudca
pre prípravné konanie vtedy z výpisov obchodného registra a z obhajobou predložených
materiálov zistil, že obvinení sa vskutku snažia o prerušenie možností formálneho
ovplyvňovania chodu podnikateľských subjektov, v portfóliu ktorých mala byť vykonávaná
trestná činnosť. Táto okolnosť zoslabuje akčné možnosti obvinených v súvislosti s riadením
firiem, neznamená však zánik takýchto možností.
Aj v súčasnom štádiu trestného stíhania nie je totiž možné nevidieť (a opäť
skonštatovať) už spomenuté pokračovanie v podozrivom konaní aj po vznesení obvinenia
a ani to, že v tomto prípade ide o tzv. rodinné firmy, kde reálna tvorba zisku
„ide do vrecák“ rodiny a len jej členovia sú tí, ktorí majú z obchodovania
zisky (v prípade ostatných osôb uvedených ako spoločníkov alebo členov predstavenstva
ide viac či menej len o osoby „pro forma“). Za takejto situácie pri objasnení si vzťahov
nových konateľov (nejde o majetkovo zainteresované osoby) existuje reálna možnosť
zachovania modusu operandi činnosti podnikateľských subjektov, ktorý zjavne javí známky
protiprávnosti aj pri zmene formálnej štruktúry jednotlivých obchodných spoločností.»
Ústavný súd konštatuje, že špecializovaným súdom prezentované závery k existencii
väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, s ktorými sa najvyšší súd
v plnej miere stotožnil, možno z ústavnoprávneho pohľadu považovať za relevantné
a dostatočné. Nemožno naopak súhlasiť s námietkou sťažovateľa, ktorý tvrdí, že najvyšší
súd vôbec neodôvodnil existenciu označeného väzobného dôvodu. Ako už bolo
konštatované, najvyšší súd sa v plnej miere stotožnil so závermi vyjadrenými v uznesení
špecializovaného súdu, ktoré sťažovateľ žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil
(a to či už v konaní pred najvyšším súdom, alebo v konaní o jeho sťažnosti podľa čl. 127
ústavy pre ústavným súdom).
Rovnako nemožno akceptovať ani (všeobecnú) námietku sťažovateľa, že dôvodnosť
jeho trestného stíhania sa vykonanými dôkazmi neprehĺbila, ale skôr oslabila (ii).
Z odôvodnenia uznesenia špecializovaného súdu, s ktorého dôvodmi sa najvyšší súd plne
stotožnil, totiž vyplýva, že „[ž]iaden z novo vykonaných dôkazov... neoslabuje dôvodnosť
podozrení, pričom túto dôvodnosť nezoslabuje – naopak zosilňuje i obsah jedného
z posledne spracovaných zväzkov č. 18 (ide takisto o dôkazy a materiál získaný
a spracovaný po vzatí obvinených do väzby)“, pričom ide okrem iného aj o „protokol
z daňovej kontroly zo dňa 03. 08. 2017 týkajúci sa , v rámci
ktorého je nateraz dôveryhodným spôsobom na desiatkach strán vysvetlený postoj daňového
orgánu, v rámci ktorého tento konštatuje viaceré rozdiely medzi daňovými priznaniami
daňového subjektu a výslednými vzťahmi k štátnemu rozpočtu určenými po kontrole“.
Právne závery najvyššieho súdu preto vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa taktiež
obstoja, a to predovšetkým v situácii, keď tento sám v konaní pred ústavným súdom
nepoukázal na žiadne dôkazy alebo skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že dôvodnosť jeho
trestného stíhania sa vykonanými dôkazmi oslabila.
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že najvyšší súd v napadnutom uznesení odôvodnil
vo vzťahu k jeho osobe väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku,
pričom on sám bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
(iii), ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia tohto uznesenia k prvej sťažovateľovej
námietke vyplýva, že najvyšší súd sa existenciou väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku u sťažovateľa náležitým spôsobom zaoberal. Na uvedenom
nemení nič ani skutočnosť, že najvyšší súd v jednom bode odôvodnenia napadnutého
uznesenia (strana 9 ods. 3) uviedol, že „[s]tále hrozí dôvodná obava, že v prípade jeho
prepustenia na slobodu by bolo zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu
trestného konania, ktorý spočíva najmä v náležitom zistení trestného činu a spravodlivom
potrestaní jeho páchateľa (§ 1 ods. 1 Tr. por.)“.
Sťažovateľ ďalej pred ústavným súdom namieta, že ďalší spoluobvinení boli z väzby
prepustení na slobodu (iv). Ústavný súd konštatuje, že uvedené samo osebe ešte neznamená,
že sám sťažovateľ je vo väzbe držaný nezákonne, resp. v rozpore s ústavou. Aj z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok vo veci Shcheglyuk proti Rusku
zo 14. 12. 2006, sťažnosť č. 7649/02, bod 45) vyplýva, že opodstatnenosť ďalšieho trvania
väzby je potrebné skúmať vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
a taktiež vzhľadom na jednotlivé osoby, aj keď by išlo o páchateľov jedného a toho istého
trestného činu. Špecializovaný súd i najvyšší súd zhodne poukázali na to, že sťažovateľ
«je podozrivý, že v budovaní vyššie popísanej schémy bol „mozgom“ celej operácie
a z tohto pohľadu sa možno predbežne domnievať, že jeho zaangažovanosť do veci
je výrazne vyššia než u ostatných spoluobvinených». Takýto právny záver v okolnostiach
trestnej veci sťažovateľa, v ktorej mala štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky vzniknúť
škoda niekoľko miliónov eur, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať
za svojvoľný či neodôvodnený.
Sťažovateľ napokon tvrdí, že orgány činné v trestnom konaní účelovo vzniesli
samostatné obvinenie s cieľom umelo podporovať obavu z pokračovania v trestnej činnosti
(v). Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa konštatuje, že z odôvodnenia uznesenia
špecializovaného súdu a ani z odôvodnenia napadnutého uznesenia nevyplýva, že by tieto
založili svoje rozhodnutia na sťažovateľom namietanej skutočnosti. Ani sám sťažovateľ
svoju námietku takto neformuluje a iba vo všeobecnosti tvrdí, že «OČTK účelovo vzniesli
samostatne obvinenia, čo malo za následok vedenie dvoch samostatných konaní pod dvoma
spisovnými značkami, aby „na oko“ zintenzívnil (umelo navýšeným počtom obvinení)
dôvodnosť pokračovacej väzby». Takto sťažovateľom prezentovaná námietka v konaní pred
ústavným súdom nemôže spochybniť správnosť záverov vyjadrených v napadnutom
uznesení.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť odmietnuť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2019