Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 404/2011
PDF · 213.37 KB
No categories available
III. ÚS 404/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. Y., B., toho času v Ústave na výkon väzby
Bratislava, zastúpeného spoločnosťou K. – advokáti, s. r. o., B., v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 a na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tos 38/2011 z 9. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. Y. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2011
doručená sťažnosť V. Y., B., toho času v Ústave na výkon väzby Bratislava (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv na slobodu podľa „čl. 5“ a na spravodlivý proces podľa „čl. 6“
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 38/2011 z 9. mája 2011.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že je proti nemu vedené väzobné trestné
stíhanie pre trestné činy vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 140/1961 Zb.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
Uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 106/09
z 2. mája 2011 bola na neverejnom zasadnutí zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie
na slobodu, proti ktorej priamo na tomto zasadnutí podal sťažovateľ sťažnosť. Táto bola
uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 38/2011 z 9. mája 2011 ako nedôvodná zamietnutá.
Sťažovateľ je toho názoru, že obe rozhodnutia konajúcich súdov sú „nezákonné
a protiústavné“.
Sťažovateľ predostrel túto argumentáciu: „Na neverejnom zasadnutí konanom
02.05.2011 sťažovateľ podal proti uzneseniu OS BA I č.k. : 4T 106/09 zo dňa 02.05.2011
sťažnosť, pričom zároveň vzhľadom na ústne odôvodnenie okresného súdu ako aj
oznámenie, že bližšie a podrobnejšie dôvody rozhodnutia budú uvedené v písomnom
vyhotovení napadnutého uznesenia, do protokolácie uviedol, že bližšie dôvody sťažnosti
súdu zašle potom ako mu bude doručené písomné vyhotovenie napadnutého uznesenia
a oboznámi sa z dôvodmi, pre ktoré bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietnutá.
Uznesenie Okresného súdu Bratislava I spis. zn. : 4T 106/09 zo dňa 02.05.2011,
resp. jeho písomné vyhotovenie s bližšími dôvodmi, bolo obhajcovi obžalovaného doručené
dňa 09.05.2011. Dňa 13.05.2011 bola sťažnosť podaná 02.05.2011 doplnená o bližšie
dôvody tak, ako to bolo avizované na neverejnom zasadnutí. V tomto podaní sťažovateľ
podrobne uviedol všetky dôvody svojej sťažnosti.
Dňa 09.05.2011, t.j. deň, kedy bolo rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I
o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby doručené obhajcovi obžalovaného, už Krajský
súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením č.k. : 4Tos 38/2011 rozhodol o sťažnosti tak,
že ju zamietol, pričom odňal obžalovanému možnosť, aby sa k uzneseniu prvostupňového
súdu mohol vôbec podrobnejšie vyjadriť, potom ako sa oboznámi s jeho podrobným
odôvodnením, ktoré nebolo dané pri ústnom vyhlásení rozhodnutia. Obžalovaný, resp. jeho
obhajca, pritom vzhľadom na konštatovanie súdu, že podrobnejšie odôvodnenie
rozhodnutia bude uvedené v jeho písomnom vyhotovení výslovne uviedli, že podrobné
dôvody sťažnosti zašlú bezodkladne potom, ako im bude doručené písomné vyhotovenie
súdu.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ani len nepočkal na moment, kedy bude
rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I doručené obhajcovi a obžalovanému, a rozhodol
spôsobom, ktorým došlo k porušeniu a zmareniu práva obžalovaného podať a odôvodniť
riadny opravný prostriedok voči rozhodnutiu o väzby.“
Sťažovateľ sa ďalej vyjadril, že krajský súd pri rozhodovaní o jeho žiadosti nevzal
do úvahy dôvody ním prezentované už na hlavnom pojednávaní, kde obhajca sťažovateľa
poukazoval na skutočnosť, že sťažovateľ je vo väzbe neprimerane dlhú dobu, a to aj
s prihliadnutím na princíp kumulácie predchádzajúcich väzobných obmedzení jeho osobnej
slobody.
Sťažovateľ uviedol, že podľa jeho názoru je skutočným dôvodom väzby
v dotknutom trestnom konaní okolnosť, že sa konajúcemu súdu nepodarilo zabezpečiť účasť
dvoch relevantných svedkov navrhovaných obžalobou pre účely ich výsluchu na hlavnom
pojednávaní. Podľa názoru sťažovateľa je však povinnosťou konajúceho súdu postupovať
efektívne a uvedená skutočnosť nemôže byť na ťarchu obžalovanému. Sťažovateľ je toho
názoru, že úteková väzba v jeho prípade nebola zo strany konajúceho súdu odôvodnená
žiadnou konkrétnou skutočnosťou a súd iba citoval zákonné znenie ustanovenia § 71 ods. 1
písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“), čo považuje sťažovateľ za nedostačujúce a ústavne neakceptovateľné.
Sťažovateľ ďalej argumentoval, že v predmetnej trestnej veci sa vo väzbe nachádza
už od 16. júla 2010, pričom tejto väzbe predchádzali väzby v iných trestných konaniach,
jedna v trvaní 3 a pol roka a ešte predtým väzba v trvaní 4 rokov. Na tomto mieste poukázal
sťažovateľ na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej „ak sa vykonáva trestné stíhanie
obvineného súčasne v dvoch samostatných trestných konaniach a v jednom z nich je
obvinený vo väzbe, je jeho osobná sloboda vo svojej podstate obmedzená aj v druhom
z nich. Preto sú orgány činné v trestnom konaní povinné postupovať s osobitnou
starostlivosťou a urýchlením aj v tomto druhom trestnom konaní, samozrejme, pokiaľ
konanie vykonávané vo väzbe takémuto postupu nebráni (II. ÚS 55/98).“. Sťažovateľ
uviedol, že orgány činné v trestnom konaní a takisto okresný súd mali dostatok časového
priestoru, a to aj vzhľadom na označené predchádzajúce obmedzenia jeho osobnej slobody
väzbou, aby bolo dokazovanie ukončené a vo veci rozhodnuté. Sťažovateľ takisto poukázal
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej „závažnosť obvinenia
nemôže sama osebe slúžiť na ospravedlnenie dlhej doby držania vo väzbe, pričom sa musí
v danom prípade prihliadať na trvanie už kumulovanej väzby“.
Sťažovateľ sa domnieva, že úteková väzba v jeho prípade nie je v rozhodnutiach
konajúcich súdov podložená konkrétnymi skutočnosťami, a tieto ju vždy odôvodňujú iba
„abstraktnou úvahou“, podľa ktorej je sťažovateľ cudzinec a súčasne mu hrozí uloženie
vysokého trestu.
Opierajúc sa o svoju argumentáciu sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vo veci
rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa zaručených
čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených „čl. 5“ a „čl. 6“ dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 38/2011 z 9. mája 2011, toto uznesenie zrušil
a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie
v sume 5 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením
sp. zn. 4 Tos /38/2011 z 9. mája 2011 porušil krajský súd jeho základné práva zaručené
čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručené „čl. 5“ a „čl. 6“ dohovoru.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh a poskytnutých častí spisového materiálu okresného
súdu ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi je vedené väzobné trestné stíhanie (z väzby
v danom trestnom konaní bol medzičasom prepustený) pre trestné činy vraždy podľa § 219
ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona. V rámci vedeného trestného stíhania bol sťažovateľ
uznesením okresného súdu sp. zn. 4 T 106/09 zo 16. júla 2010 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 2 Tos 70/2010 z 28. júla 2010 vzatý do väzby z dôvodov podľa
ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený môže byť
vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre
ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody
na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších
konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak
vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť,
ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest.
Sťažovateľ podal na hlavnom pojednávaní konanom 2. mája 2011 žiadosť
o prepustenie na slobodu podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku, v ktorej argumentoval, že
dosiaľ vykonaným dokazovaním jeho vina nebola preukázaná, a preto dôvody väzby v jeho
prípade nie sú dané.
Okresný súd ešte v uvedený deň na hlavnom pojednávaní rozhodol o žiadosti tak, že
ju ako nedôvodnú zamietol. Sťažovateľ hneď po vyhlásení uznesenia na hlavnom
pojednávaní podal proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť.
V zápisnici okresného súdu o hlavnom pojednávaní konanom 2. mája 2011 v časti
týkajúcej sa uznesenia o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa je všeobecne uvedené: „Predseda
senátu uznesenie vyhlásil, odôvodnil a podal poučenie o opravnom prostriedku:
Odôvodnenie predsedu senátu: Senát stále trvá na tom, že dôvody väzby u
obžalovaných trvajú naďalej.“
Písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu bolo sťažovateľovi doručené 9. mája
2011. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že vo veci už bolo vykonané
rozsiahle dokazovanie, no je potrebné vypočuť ešte jedného svedka, u ktorého okresný súd
uznesením nariadil, aby bola obmedzená jeho osobná sloboda a aby bol predvedený
príslušníkom polície v zmysle ustanovení § 88 ods. 1 Trestného poriadku.
Okresný súd argumentoval, že u sťažovateľa (a aj u ostatných spoluobžalovaných)
v nezmenenom rozsahu trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku,
pretože aj naďalej existuje dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu by útekom
alebo skrývaním mohol zmariť rozhodnutie okresného súdu vo veci jeho trestného stíhania.
Ako konkrétnu skutočnosť odôvodňujúcu túto obavu prezentoval okresný súd okolnosť
hrozby až doživotného trestu odňatia slobody.
Sťažovateľ doplnil sťažnosť z 2. mája 2011 podaním doručeným osobne
do podateľne okresného súdu, a to 13. mája 2011. Predostrel v ňom argumentáciu totožnú
s tou, ktorú prezentoval aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Namietal, že konajúci súd
pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu nezohľadnil argumenty, ktoré
prezentoval na hlavnom pojednávaní 2. mája 2011, a síce, že je vo väzbe už neprimerane
dlhú dobu, a to aj s prihliadnutím na kumuláciu s predchádzajúcimi väzbami realizovanými
v iných trestných veciach sťažovateľa. Uviedol, že podľa jeho názoru je skutočným
dôvodom ďalšieho trvania väzby to, že sa súdu nepodarilo zabezpečiť účasť relevantných
svedkov pre účely ich vypočutia na hlavnom pojednávaní, čím sa konanie zbytočne
predlžuje bez zavinenia sťažovateľa a na úkor obmedzenia jeho osobnej slobody väzbou.
Sťažovateľ je toho názoru, že úteková väzba v jeho prípade nie je zo strany súdu
podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami, ale iba poukazom na znenie ustanovenia
§ 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a skutočnosťami, že sťažovateľ je cudzí štátny
príslušník a súčasne mu hrozí uloženie vysokého trestu. Poukázal tiež na to, že v danej
trestnej veci je vo väzbe od 16. júla 2010 a v predchádzajúcom období bola jeho osobná
sloboda obmedzená väzbou v trvaní 3 a pol roka a ešte predtým väzbou v trvaní 4 rokov.
Podľa sťažovateľa aj s ohľadom na tieto skutočnosti mali orgány činné v trestnom konaní
a aj konajúce súdy dostatok časového priestoru na vykonanie dokazovania a prijatia
rozhodnutia v dotknutom trestnom konaní.
Krajský súd rozhodol o podanej sťažnosti ešte 9. mája 2011 tak, že ju ako nedôvodnú
zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe
uznesenia okresného súdu zo 16. júla 2010, pričom trestná vec sťažovateľa je v záverečnom
štádiu dokazovania pred súdom 1. stupňa a je potrebné ešte vypočuť jedného relevantného
svedka. Jeho účasť na hlavnom pojednávaní sa však nepodarilo zabezpečiť, preto bolo
pojednávanie odročené na neurčito a termín jeho konania bude stanovený v závislosti
od zadržania tohto svedka.
Krajský súd sa vyjadril, že dôvody väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku stále trvajú a citujúc ustanovenia § 76 ods. 1 a 6 písm. c) a ods. 7
Trestného poriadku upravujúceho väzobné lehoty skonštatoval ich dodržanie. Uviedol, že
väzba sťažovateľa (a spoluobžalovaných) neprekročila nevyhnutnú dobu, že sa v trestnom
konaní postupuje v súlade so zásadou urýchleného prejednávania väzobných vecí a že mu
neprináleží hodnotiť dosiaľ vykonané dôkazy pred súdom prvého stupňa a zaoberať sa
otázkou viny obžalovaných.
Krajský súd vo všeobecnosti poukázal na to, že väzobný dôvod môže vyplynúť buď
z okolností prípadu, alebo z osoby obvineného, pričom sa zintenzívňuje, ak ho možno
vyvodiť z oboch hľadísk. Argumentoval, že sťažovateľ je v predmetnom trestnom konaní
stíhaný pre trestné činy, kde mu v prípade preukázania viny hrozí vysoký trest a hrozba
vysokého trestu vyplýva aj z ďalšieho trestného stíhania vedeného proti osobe sťažovateľa,
ktorý je navyše cudzím štátnym príslušníkom. Uvedené konkrétne skutočnosti považoval
krajský súd za také, ktoré odôvodňujú obavu, že v prípade jeho prepustenia na slobodu by
sa stal pre súd „nedostihnuteľný a v prípade preukázania viny aj nepostihnuteľným“.
V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy
rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142
ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu
zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4
ústavy).
Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).
V rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd konštatoval, že
v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy garantujúcich základné právo na osobnú slobodu je
obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj
jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas
konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou.
Obsah označených ustanovení ústavy korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).
Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem
iného) na kvalitu preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného
konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu.
Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí
spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jednou z nich je aj právo na náležité
odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje
rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04,
Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa,
pričom bol viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde)
jednak jeho petitom, ale aj jeho odôvodnením, prostredníctvom ktorého preklenul
nedostatky petitu sťažnosti bez toho, aby vyzýval sťažovateľa na opravu podania. V petite
sťažnosti sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia čl. 5 a čl. 6 dohovoru bez toho, aby
špecifikoval namietané porušenie práv vymedzením konkrétnych odsekov týchto článkov.
Z obsahu odôvodnenia sťažnosti však bolo ústavnému súdu zrejmé, že sťažovateľ mal
na mysli právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia týkajúceho sa pozbavenia osobnej
slobody zaručené čl. 5 ods. 4 dohovoru a právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok
relevantných pre rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu) vychádzal
zo skutkového a právneho stavu uvedeného v uznesení okresného súdu poukazujúceho
na skutkové okolnosti odôvodňujúce existenciu väzobného dôvodu, ktorého právne závery
krajský súd akceptoval.
Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd
splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby.
V prvom rade krajský súd citoval relevantnú právnu úpravu, a síce ustanovenie § 76
ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého väzba v prípravnom konaní a v konaní pred
súdom môže trvať len nevyhnutný čas, ustanovenie § 76 ods. 6 písm. c) Trestného poriadku,
podľa ktorého celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní
pred súdom nesmie presiahnuť štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre
obzvlášť závažný zločin a ustanovenie § 76 ods. 7 Trestného poriadku, podľa ktorého
z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá jedna polovica na prípravné konanie a jedna polovica
na konanie pred súdom.
Krajský súd skonštatoval súladnosť doterajšieho postupu trestného konania
týkajúceho sa väzby sťažovateľa s označenými ustanoveniami Trestného poriadku
upravujúcimi predpísané väzobné lehoty a požiadavku urýchleného prejednávania
väzobných vecí zakotvenú v ustanovení § 2 ods. 6 Trestného poriadku. Námietky
sťažovateľa o neprimeranej dĺžke väzby krajský súd vyvrátil špecifikujúc začiatok väzby
a poukazujúc zároveň na skutočnosť, že predmetné trestné konanie je v záverečnom štádiu
dokazovania. K tvrdeniam sťažovateľa o dôkaznej núdzi trestného konania uviedol, že
v rámci prejednávania otázok väzobných, kde je relevantnou len otázka existencie
dôvodného podozrenia spáchania skutku obvineným, nemá oprávnenie prijímať konečné
stanovisko o otázke preukázania viny väzobne stíhanej osoby.
K splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby krajský súd interpretoval obsah
dotknutého ustanovenia Trestného poriadku upravujúceho podmienky útekovej väzby,
a v nadväznosti na to poukázal na okolnosti prezentované už okresným súdom, s ktorými sa
stotožnil a ktoré podľa jeho názoru opodstatňujú dôvodnú obavu z úteku sťažovateľa
v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu, resp. výkonu trestu (hrozba vysokého trestu, navyše
aj v ďalšom proti nemu vedenom trestnom stíhaní, v spojení so skutočnosťou, že sťažovateľ
je cudzím štátnym príslušníkom).
Ústavný súd konštatuje, že aj keď krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa
(podanej 2. mája 2011 proti uzneseniu okresného súdu) ešte pred doručením doplnenia
písomného odôvodnenia tejto sťažnosti sťažovateľa okresnému súdu 13. mája 2011 (ďalej
len „doplnenie“), je právne irelevantné skúmať, či je pravdivé tvrdenie sťažovateľa o tom,
že rozhodnutie okresného súdu z 2. mája 2011 nebolo na hlavnom pojednávaní, na ktorom
bolo prijaté aj podrobne odôvodnené, a preto mal sťažovateľ možnosť oboznámiť sa s jeho
odôvodnením až po doručení jeho písomného vyhotovenia 9. mája 2011, čím mu mal
krajský súd, ktorý rozhodol o podanej sťažnosti v totožný deň, odobrať možnosť vyjadriť
sa. Z obsahu uznesenia krajského súdu totiž vyplýva, že sťažovateľom prezentované
argumentačné otázky formulované v označenom doplnení boli krajským súdom v každom
smere zodpovedané.
Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal
s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne. Podľa názoru
ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery
krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú
skutkovým zisteniam, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného
zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných pre rozhodovanie o väzobnej
otázke.
Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho
krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označeného čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
V súvislosti s námietkou porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
ústavný súd poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, v zmysle ktorej čl. 17 ústavy týkajúci sa
osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a tiež procesné atribúty vrátane práva
na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je
aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie
čl. 46 ods. 1 ústavy. Analogický to platí aj o vzťahu čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 6 ods. 1
dohovoru. Preto pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom námietok sťažovateľa
a obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru boli námietky porušenia týchto
článkov ústavy a dohovoru posúdené tiež ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. septembra 2011