Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 404/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. Y., B., toho času v Ústave na výkon väzby

Bratislava, zastúpeného spoločnosťou K. – advokáti, s. r. o., B., v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

na osobnú slobodu podľa a 5 a na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práv na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 a na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 9. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. Y. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2011

doručená sťažnosť V. Y., B., toho času v Ústave na výkon väzby Bratislava (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu

podľa a 5 a na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práv na slobodu podľa „čl. 5“ a na spravodlivý proces podľa „čl. 6“

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. mája 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že je proti nemu vedené väzobné trestné

stíhanie pre trestné činy vraždy podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 2. mája 2011 bola na neverejnom zasadnutí zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie

na slobodu, proti ktorej priamo na tomto zasadnutí podal sťažovateľ sťažnosť. Táto bola

uznesením krajského súdu sp. zn. z 9. mája 2011 ako nedôvodná zamietnutá.

Sťažovateľ je toho názoru, že obe rozhodnutia konajúcich súdov sú „nezákonné

a protiústavné“.

Sťažovateľ predostrel túto argumentáciu: „Na neverejnom zasadnutí konanom

02.05.2011 sťažovateľ podal proti uzneseniu OS BA I č.k. : zo dňa 02.05.2011

sťažnosť, pričom zároveň vzhľadom na ústne odôvodnenie okresného súdu ako aj

oznámenie, že bližšie a podrobnejšie dôvody rozhodnutia budú uvedené v písomnom

vyhotovení napadnutého uznesenia, do protokolácie uviedol, že bližšie dôvody sťažnosti

súdu zašle potom ako mu bude doručené písomné vyhotovenie napadnutého uznesenia

a oboznámi sa z dôvodmi, pre ktoré bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietnutá.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I spis. zn. : zo dňa 02.05.2011,

resp. jeho písomné vyhotovenie s bližšími dôvodmi, bolo obhajcovi obžalovaného doručené

dňa 09.05.2011. Dňa 13.05.2011 bola sťažnosť podaná 02.05.2011 doplnená o bližšie

dôvody tak, ako to bolo avizované na neverejnom zasadnutí. V tomto podaní sťažovateľ

podrobne uviedol všetky dôvody svojej sťažnosti.

Dňa 09.05.2011, t.j. deň, kedy bolo rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I

o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby doručené obhajcovi obžalovaného, už Krajský

súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením č.k. : rozhodol o sťažnosti tak,

že ju zamietol, pričom odňal obžalovanému možnosť, aby sa k uzneseniu prvostupňového

súdu mohol vôbec podrobnejšie vyjadriť, potom ako sa oboznámi s jeho podrobným

odôvodnením, ktoré nebolo dané pri ústnom vyhlásení rozhodnutia. Obžalovaný, resp. jeho

obhajca, pritom vzhľadom na konštatovanie súdu, že podrobnejšie odôvodnenie

rozhodnutia bude uvedené v jeho písomnom vyhotovení výslovne uviedli, že podrobné

dôvody sťažnosti zašlú bezodkladne potom, ako im bude doručené písomné vyhotovenie

súdu.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ani len nepočkal na moment, kedy bude

rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I doručené obhajcovi a obžalovanému, a rozhodol

spôsobom, ktorým došlo k porušeniu a zmareniu práva obžalovaného podať a odôvodniť

riadny opravný prostriedok voči rozhodnutiu o väzby.“

Sťažovateľ sa ďalej vyjadril, že krajský súd pri rozhodovaní o jeho žiadosti nevzal

do úvahy dôvody ním prezentované už na hlavnom pojednávaní, kde obhajca sťažovateľa

poukazoval na skutočnosť, že sťažovateľ je vo väzbe neprimerane dlhú dobu, a to aj

s prihliadnutím na princíp kumulácie predchádzajúcich väzobných obmedzení jeho osobnej

slobody.

Sťažovateľ uviedol, že podľa jeho názoru je skutočným dôvodom väzby

v dotknutom trestnom konaní okolnosť, že sa konajúcemu súdu nepodarilo zabezpečiť účasť

dvoch relevantných svedkov navrhovaných obžalobou pre účely ich výsluchu na hlavnom

pojednávaní. Podľa názoru sťažovateľa je však povinnosťou konajúceho súdu postupovať

efektívne a uvedená skutočnosť nemôže byť na ťarchu obžalovanému. Sťažovateľ je toho

názoru, že úteková väzba v jeho prípade nebola zo strany konajúceho súdu odôvodnená

žiadnou konkrétnou skutočnosťou a súd iba citoval zákonné znenie ustanovenia § 71 ods. 1

písm. a) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), čo považuje sťažovateľ za nedostačujúce a ústavne neakceptovateľné.

Sťažovateľ ďalej argumentoval, že v predmetnej trestnej veci sa vo väzbe nachádza

už od 16. júla 2010, pričom tejto väzbe predchádzali väzby v iných trestných konaniach,

jedna v trvaní 3 a pol roka a ešte predtým väzba v trvaní 4 rokov. Na tomto mieste poukázal

sťažovateľ na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej „ak sa vykonáva trestné stíhanie

obvineného súčasne v dvoch samostatných trestných konaniach a v jednom z nich je

obvinený vo väzbe, je jeho osobná sloboda vo svojej podstate obmedzená aj v druhom

z nich. Preto sú orgány činné v trestnom konaní povinné postupovať s osobitnou

starostlivosťou a urýchlením aj v tomto druhom trestnom konaní, samozrejme, pokiaľ

konanie vykonávané vo väzbe takémuto postupu nebráni ().“. Sťažovateľ

uviedol, že orgány činné v trestnom konaní a takisto okresný súd mali dostatok časového

priestoru, a to aj vzhľadom na označené predchádzajúce obmedzenia jeho osobnej slobody

väzbou, aby bolo dokazovanie ukončené a vo veci rozhodnuté. Sťažovateľ takisto poukázal

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej „závažnosť obvinenia

nemôže sama osebe slúžiť na ospravedlnenie dlhej doby držania vo väzbe, pričom sa musí

v danom prípade prihliadať na trvanie už kumulovanej väzby“.

Sťažovateľ sa domnieva, že úteková väzba v jeho prípade nie je v rozhodnutiach

konajúcich súdov podložená konkrétnymi skutočnosťami, a tieto ju vždy odôvodňujú iba

„abstraktnou úvahou“, podľa ktorej je sťažovateľ cudzinec a súčasne mu hrozí uloženie

vysokého trestu.

Opierajúc sa o svoju argumentáciu sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vo veci

rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa zaručených

a 5 a a práv zaručených „“ a „“ dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. z 9. mája 2011, toto uznesenie zrušil

a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie

v sume 5 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením

sp. zn. z 9. mája 2011 porušil krajský súd jeho základné práva zaručené

a 5 a a práva zaručené „“ a „“ dohovoru.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a poskytnutých častí spisového materiálu okresného

súdu ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi je vedené väzobné trestné stíhanie (z väzby

v danom trestnom konaní bol medzičasom prepustený) pre trestné činy vraždy podľa § 219

ods. 1 a 2 písm. c) . V rámci vedeného trestného stíhania bol sťažovateľ

uznesením okresného súdu sp. zn. zo 16. júla 2010 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 28. júla 2010 vzatý do väzby z dôvodov podľa

ustanovenia , podľa ktorého obvinený môže byť

vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre

ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody

na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších

konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak

vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť,

ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest.

Sťažovateľ podal na hlavnom pojednávaní konanom 2. mája 2011 žiadosť

o prepustenie na slobodu podľa , v ktorej argumentoval, že

dosiaľ vykonaným dokazovaním jeho vina nebola preukázaná, a preto dôvody väzby v jeho

prípade nie sú dané.

Okresný súd ešte v uvedený deň na hlavnom pojednávaní rozhodol o žiadosti tak, že

ju ako nedôvodnú zamietol. Sťažovateľ hneď po vyhlásení uznesenia na hlavnom

pojednávaní podal proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť.

V zápisnici okresného súdu o hlavnom pojednávaní konanom 2. mája 2011 v časti

týkajúcej sa uznesenia o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa je všeobecne uvedené: „Predseda

senátu uznesenie vyhlásil, odôvodnil a podal poučenie o opravnom prostriedku:

Odôvodnenie predsedu senátu: Senát stále trvá na tom, že dôvody väzby u

obžalovaných trvajú naďalej.“

Písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu bolo sťažovateľovi doručené 9. mája

2011. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že vo veci už bolo vykonané

rozsiahle dokazovanie, no je potrebné vypočuť ešte jedného svedka, u ktorého okresný súd

uznesením nariadil, aby bola obmedzená jeho osobná sloboda a aby bol predvedený

príslušníkom polície v zmysle ustanovení .

Okresný súd argumentoval, že u sťažovateľa (a aj u ostatných spoluobžalovaných)

v nezmenenom rozsahu trvajú dôvody väzby podľa ,

pretože aj naďalej existuje dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu by útekom

alebo skrývaním mohol zmariť rozhodnutie okresného súdu vo veci jeho trestného stíhania.

Ako konkrétnu skutočnosť odôvodňujúcu túto obavu prezentoval okresný súd okolnosť

hrozby až doživotného trestu odňatia slobody.

Sťažovateľ doplnil sťažnosť z 2. mája 2011 podaním doručeným osobne

do podateľne okresného súdu, a to 13. mája 2011. Predostrel v ňom argumentáciu totožnú

s tou, ktorú prezentoval aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Namietal, že konajúci súd

pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu nezohľadnil argumenty, ktoré

prezentoval na hlavnom pojednávaní 2. mája 2011, a síce, že je vo väzbe už neprimerane

dlhú dobu, a to aj s prihliadnutím na kumuláciu s predchádzajúcimi väzbami realizovanými

v iných trestných veciach sťažovateľa. Uviedol, že podľa jeho názoru je skutočným

dôvodom ďalšieho trvania väzby to, že sa súdu nepodarilo zabezpečiť účasť relevantných

svedkov pre účely ich vypočutia na hlavnom pojednávaní, čím sa konanie zbytočne

predlžuje bez zavinenia sťažovateľa a na úkor obmedzenia jeho osobnej slobody väzbou.

Sťažovateľ je toho názoru, že úteková väzba v jeho prípade nie je zo strany súdu

podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami, ale iba poukazom na znenie ustanovenia

a skutočnosťami, že sťažovateľ je cudzí štátny

príslušník a súčasne mu hrozí uloženie vysokého trestu. Poukázal tiež na to, že v danej

trestnej veci je vo väzbe od 16. júla 2010 a v predchádzajúcom období bola jeho osobná

sloboda obmedzená väzbou v trvaní 3 a pol roka a ešte predtým väzbou v trvaní 4 rokov.

Podľa sťažovateľa aj s ohľadom na tieto skutočnosti mali orgány činné v trestnom konaní

a aj konajúce súdy dostatok časového priestoru na vykonanie dokazovania a prijatia

rozhodnutia v dotknutom trestnom konaní.

Krajský súd rozhodol o podanej sťažnosti ešte 9. mája 2011 tak, že ju ako nedôvodnú

zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe

uznesenia okresného súdu zo 16. júla 2010, pričom trestná vec sťažovateľa je v záverečnom

štádiu dokazovania pred súdom 1. stupňa a je potrebné ešte vypočuť jedného relevantného

svedka. Jeho účasť na hlavnom pojednávaní sa však nepodarilo zabezpečiť, preto bolo

pojednávanie odročené na neurčito a termín jeho konania bude stanovený v závislosti

od zadržania tohto svedka.

Krajský súd sa vyjadril, že dôvody väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a)

stále trvajú a citujúc ustanovenia a a

upravujúceho väzobné lehoty skonštatoval ich dodržanie. Uviedol, že

väzba sťažovateľa (a spoluobžalovaných) neprekročila nevyhnutnú dobu, že sa v trestnom

konaní postupuje v súlade so zásadou urýchleného prejednávania väzobných vecí a že mu

neprináleží hodnotiť dosiaľ vykonané dôkazy pred súdom prvého stupňa a zaoberať sa

otázkou viny obžalovaných.

Krajský súd vo všeobecnosti poukázal na to, že väzobný dôvod môže vyplynúť buď

z okolností prípadu, alebo z osoby obvineného, pričom sa zintenzívňuje, ak ho možno

vyvodiť z oboch hľadísk. Argumentoval, že sťažovateľ je v predmetnom trestnom konaní

stíhaný pre trestné činy, kde mu v prípade preukázania viny hrozí vysoký trest a hrozba

vysokého trestu vyplýva aj z ďalšieho trestného stíhania vedeného proti osobe sťažovateľa,

ktorý je navyše cudzím štátnym príslušníkom. Uvedené konkrétne skutočnosti považoval

krajský súd za také, ktoré odôvodňujú obavu, že v prípade jeho prepustenia na slobodu by

sa stal pre súd „nedostihnuteľný a v prípade preukázania viny aj nepostihnuteľným“.

V zmysle je ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy

rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ).

V rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd konštatoval, že

v ustanoveniach a 5 garantujúcich základné právo na osobnú slobodu je

obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj

jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas

konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou.

Obsah označených ustanovení korešponduje právam vyplývajúcim z a 4

dohovoru (napr. , , ).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na kvalitu preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného

konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu.

Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí

spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, ako aj podľa . Jednou z nich je aj právo na náležité

odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. ,

).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa,

pričom bol viazaný návrhom na začatie konania ( )

jednak jeho petitom, ale aj jeho odôvodnením, prostredníctvom ktorého preklenul

nedostatky petitu sťažnosti bez toho, aby vyzýval sťažovateľa na opravu podania. V petite

sťažnosti sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia čl. 5 a čl. 6 dohovoru bez toho, aby

špecifikoval namietané porušenie práv vymedzením konkrétnych odsekov týchto článkov.

Z obsahu odôvodnenia sťažnosti však bolo ústavnému súdu zrejmé, že sťažovateľ mal

na mysli právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia týkajúceho sa pozbavenia osobnej

slobody zaručené čl. 5 ods. 4 dohovoru a právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

relevantných pre rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu) vychádzal

zo skutkového a právneho stavu uvedeného v uznesení okresného súdu poukazujúceho

na skutkové okolnosti odôvodňujúce existenciu väzobného dôvodu, ktorého právne závery

krajský súd akceptoval.

Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd

splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby.

V prvom rade krajský súd citoval relevantnú právnu úpravu, a síce ustanovenie § 76

ods. 1 , podľa ktorého väzba v prípravnom konaní a v konaní pred

súdom môže trvať len nevyhnutný čas, ustanovenie ,

podľa ktorého celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní

pred súdom nesmie presiahnuť štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre

obzvlášť závažný zločin a ustanovenie , podľa ktorého

z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá jedna polovica na prípravné konanie a jedna polovica

na konanie pred súdom.

Krajský súd skonštatoval súladnosť doterajšieho postupu trestného konania

týkajúceho sa väzby sťažovateľa s označenými ustanoveniami

upravujúcimi predpísané väzobné lehoty a požiadavku urýchleného prejednávania

väzobných vecí zakotvenú v ustanovení . Námietky

sťažovateľa o neprimeranej dĺžke väzby krajský súd vyvrátil špecifikujúc začiatok väzby

a poukazujúc zároveň na skutočnosť, že predmetné trestné konanie je v záverečnom štádiu

dokazovania. K tvrdeniam sťažovateľa o dôkaznej núdzi trestného konania uviedol, že

v rámci prejednávania otázok väzobných, kde je relevantnou len otázka existencie

dôvodného podozrenia spáchania skutku obvineným, nemá oprávnenie prijímať konečné

stanovisko o otázke preukázania viny väzobne stíhanej osoby.

K splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby krajský súd interpretoval obsah

dotknutého ustanovenia upravujúceho podmienky útekovej väzby,

a v nadväznosti na to poukázal na okolnosti prezentované už okresným súdom, s ktorými sa

stotožnil a ktoré podľa jeho názoru opodstatňujú dôvodnú obavu z úteku sťažovateľa

v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu, resp. výkonu trestu (hrozba vysokého trestu, navyše

aj v ďalšom proti nemu vedenom trestnom stíhaní, v spojení so skutočnosťou, že sťažovateľ

je cudzím štátnym príslušníkom).

Ústavný súd konštatuje, že aj keď krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa

(podanej 2. mája 2011 proti uzneseniu okresného súdu) ešte pred doručením doplnenia

písomného odôvodnenia tejto sťažnosti sťažovateľa okresnému súdu 13. mája 2011 (ďalej

len „doplnenie“), je právne irelevantné skúmať, či je pravdivé tvrdenie sťažovateľa o tom,

že rozhodnutie okresného súdu z 2. mája 2011 nebolo na hlavnom pojednávaní, na ktorom

bolo prijaté aj podrobne odôvodnené, a preto mal sťažovateľ možnosť oboznámiť sa s jeho

odôvodnením až po doručení jeho písomného vyhotovenia 9. mája 2011, čím mu mal

krajský súd, ktorý rozhodol o podanej sťažnosti v totožný deň, odobrať možnosť vyjadriť

sa. Z obsahu uznesenia krajského súdu totiž vyplýva, že sťažovateľom prezentované

argumentačné otázky formulované v označenom doplnení boli krajským súdom v každom

smere zodpovedané.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal

s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne. Podľa názoru

ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery

krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú

skutkovým zisteniam, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného

zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných pre rozhodovanie o väzobnej

otázke.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho

krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označeného čl. 17

ods. 2 a 5 a dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s námietkou porušenia a dohovoru

ústavný súd poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, v zmysle ktorej týkajúci sa

osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a tiež procesné atribúty vrátane práva

na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je

aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

. Analogický to platí aj o vzťahu dohovoru a

dohovoru. Preto pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom námietok sťažovateľa

a obsahom a dohovoru boli námietky porušenia týchto

článkov a dohovoru posúdené tiež ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011