Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 622/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, toho času v Ústave na výkon väzby Žilina, zastúpeného advokátom

Mgr. Matejom Krajčim, PhD., advokátska kancelária, Májkova 1, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 4. júla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2016 doručená sťažnosť , ,

toho času Ústav na výkon väzby Žilina (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej prostredníctvom

splnomocneného právneho zástupcu namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 4. júla 2016

(ďalej aj „namietané uznesenie“ ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené

väzobné trestné stíhanie pre trestné činy vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. i) zákona

č. v znení neskorších predpisov, pričom sťažovateľ bol

do väzby vzatý uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 20. mája 2016 z dôvodov podľa , a zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“), ktorým okresný súd súčasne podľa

neprijal písomný sľub sťažovateľa ako náhradu väzby a podľa § 80 ods. 1 písm. c)

nenahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka.

O sťažnosti podanej sťažovateľom proti uvedenému rozhodnutiu rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. zo 4. júla 2016, ktorým ako súd druhostupňový zrušil

označené uznesenie okresného súdu a rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c) , pričom podľa

neprijal písomný sľub sťažovateľa a podľa

nenahradil väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Sťažovateľ citujúc podrobne judikatúru ústavného súdu argumentuje, že pre jeho

väzbu z dôvodu podľa neboli splnené podmienky,

keďže súd odôvodnil u neho tzv. „pokračovaciu väzbu“ iba skutočnosťou, že je stíhaný

pre inú trestnú činnosť časovo predchádzajúcu trestnej činnosti, ktorá je predmetom

vyšetrovania v dotknutom väzobnom konaní. Sťažovateľ ďalej dôvodí nesplnením

materiálneho predpokladu väzby, kde uvádza, že odo dňa vznesenia obvinenia príslušný

vyšetrovací spis neobsahoval žiaden procesne spôsobilý dôkaz, na podklade ktorého by bolo

možné konštatovať dôvodné podozrenie, že vyšetrovaný skutok spáchal. Sťažovateľ takisto

namieta porušenie požiadavky urýchlenosti rozhodovania o jeho väzbe poukazujúc na to, že

k preskúmaniu zákonnosti pozbavenie osobnej slobody malo zo strany krajského súdu dôjsť

až po uplynutí štyridsiatich deviatich dní od jej obmedzenia.

V uvedených skutočnostiach vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného dohovoru v spojení s .

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu zaručeného a jeho práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného dohovoru v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. zo 4. júla 2016, predmetné uznesenie zrušil, vrátil

vec krajskému súdu na ďalšie konanie, prikázal mu prepustiť sťažovateľa z väzby a priznal

sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000€, ako aj trovy právneho

zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť

okrem iného aj vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

(v spojení s ) uznesením krajského súdu sp. zn. zo 4. júla

2016, ktorým krajský súd ako súd druhostupňový zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 20. mája 2016 a rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby podľa

písm. c) , pričom podľa neprijal

písomný sľub sťažovateľa a podľa nevyhovel

návrhu na nahradenie väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je

garantované a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného na súdnu

ochranu pri pozbavení osobnej slobody z titulu väzby, ktoré zahŕňa požiadavku urýchleného

rozhodovania o jej zákonnosti, ako aj právo obvineného nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom

určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia

korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr. ,

, , ).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky na kvalitu

a rýchlosť tohto preskúmania (pozri napr. ).

Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila

záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa

rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“) a nevzťahujú sa na mnohé konania

súvisiace s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti

obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného režimu čl. 6

dohovoru nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko z 26. 6.

1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. 11. 1969). Procesné garancie pri súdnej kontrole väzby

poskytuje čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Obdobne na to poukazuje judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej konania

všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení

samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami

o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1

dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach

a 5 , ako aj dohovoru (napr. , ).

Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu

a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru sa

preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom

trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie

týkajúce sa väzby.

Ústavný súd zdôrazňuje, že s prihliadnutím na skutočnosť kvalifikovaného právneho

zastúpenia sťažovateľa, z hľadiska vymedzenia sťažnostnej námietky príslušným článkom

a dohovoru vychádzal, riadiac sa princípom viazanosti návrhom na začatie konania,

v zmysle ustanovenia z petitu sťažnosti, v ktorom

sťažovateľ subsumoval svoje námietky pod a dohovoru.

Pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu

vydaným v konaní o väzbe a obsahom a dohovoru, povedané

tiež inak, z dôvodu neaplikovateľnosti a dohovoru

na väzobné konanie boli sťažovateľom formulované námietky porušenia uvedených článkov

a dohovoru dotknutým rozhodnutím krajského súdu posúdené ako zjavne

neopodstatnené.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia, teda o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť podľa § . Nad rámec ústavný súd

poznamenáva, že z dôvodu odmietnutia sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť bolo bez

právneho významu zaoberať sa nedostatkom jednej z náležitostí sťažnosti, a síce

skutočnosťou, že sťažovateľom predložená plná moc nemala perfektnú podobu, tak ako to

vyžaduje , pretože v nej absentovalo výslovné uvedenie, že sa plná

moc udeľuje pre účely zastupovania sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom, aj keď

z okolnosti veci bolo zjavné, že k dohode o zastúpení medzi stranami došlo (sťažnosť bola

ústavnému súdu doručená elektronickou formou z mailovej adresy právneho zástupcu

sťažovateľa).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2016