Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 22 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)III. ÚS 622/2016
PDF · 134.08 KB
No categories available
III. ÚS 622/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, toho času v Ústave na výkon väzby Žilina, zastúpeného advokátom
Mgr. Matejom Krajčim, PhD., advokátska kancelária, Májkova 1, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tpo 42/2016
zo 4. júla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2016 doručená sťažnosť , ,
toho času Ústav na výkon väzby Žilina (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej prostredníctvom
splnomocneného právneho zástupcu namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 42/2016 zo 4. júla 2016
(ďalej aj „namietané uznesenie“ ).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené
väzobné trestné stíhanie pre trestné činy vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. i) zákona
č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, pričom sťažovateľ bol
do väzby vzatý uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
0 Tp 215/2016 z 20. mája 2016 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“), ktorým okresný súd súčasne podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
neprijal písomný sľub sťažovateľa ako náhradu väzby a podľa § 80 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku nenahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka.
O sťažnosti podanej sťažovateľom proti uvedenému rozhodnutiu rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 3 Tpo 42/2016 zo 4. júla 2016, ktorým ako súd druhostupňový zrušil
označené uznesenie okresného súdu a rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby podľa § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
neprijal písomný sľub sťažovateľa a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
nenahradil väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Sťažovateľ citujúc podrobne judikatúru ústavného súdu argumentuje, že pre jeho
väzbu z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku neboli splnené podmienky,
keďže súd odôvodnil u neho tzv. „pokračovaciu väzbu“ iba skutočnosťou, že je stíhaný
pre inú trestnú činnosť časovo predchádzajúcu trestnej činnosti, ktorá je predmetom
vyšetrovania v dotknutom väzobnom konaní. Sťažovateľ ďalej dôvodí nesplnením
materiálneho predpokladu väzby, kde uvádza, že odo dňa vznesenia obvinenia príslušný
vyšetrovací spis neobsahoval žiaden procesne spôsobilý dôkaz, na podklade ktorého by bolo
možné konštatovať dôvodné podozrenie, že vyšetrovaný skutok spáchal. Sťažovateľ takisto
namieta porušenie požiadavky urýchlenosti rozhodovania o jeho väzbe poukazujúc na to, že
k preskúmaniu zákonnosti pozbavenie osobnej slobody malo zo strany krajského súdu dôjsť
až po uplynutí štyridsiatich deviatich dní od jej obmedzenia.
V uvedených skutočnostiach vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 42/2016 zo 4. júla 2016, predmetné uznesenie zrušil, vrátil
vec krajskému súdu na ďalšie konanie, prikázal mu prepustiť sťažovateľa z väzby a priznal
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000€, ako aj trovy právneho
zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.
V súlade s judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť
okrem iného aj vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy) uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/42/2016 zo 4. júla
2016, ktorým krajský súd ako súd druhostupňový zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn.
0 Tp 215/2016 z 20. mája 2016 a rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku, pričom podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal
písomný sľub sťažovateľa a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nevyhovel
návrhu na nahradenie väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je
garantované čl. 17 ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného na súdnu
ochranu pri pozbavení osobnej slobody z titulu väzby, ktoré zahŕňa požiadavku urýchleného
rozhodovania o jej zákonnosti, ako aj právo obvineného nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom
určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavy
korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00,
III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).
Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky na kvalitu
a rýchlosť tohto preskúmania (pozri napr. III. ÚS 404/2011).
Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila
záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa
rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“) a nevzťahujú sa na mnohé konania
súvisiace s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti
obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného režimu čl. 6
dohovoru nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko z 26. 6.
1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. 11. 1969). Procesné garancie pri súdnej kontrole väzby
poskytuje čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.
Obdobne na to poukazuje judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej konania
všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení
samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami
o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1
dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach
čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07).
Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu
a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru sa
preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom
trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie
týkajúce sa väzby.
Ústavný súd zdôrazňuje, že s prihliadnutím na skutočnosť kvalifikovaného právneho
zastúpenia sťažovateľa, z hľadiska vymedzenia sťažnostnej námietky príslušným článkom
ústavy a dohovoru vychádzal, riadiac sa princípom viazanosti návrhom na začatie konania,
v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde z petitu sťažnosti, v ktorom
sťažovateľ subsumoval svoje námietky pod čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu
vydaným v konaní o väzbe a obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, povedané
tiež inak, z dôvodu neaplikovateľnosti čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
na väzobné konanie boli sťažovateľom formulované námietky porušenia uvedených článkov
ústavy a dohovoru dotknutým rozhodnutím krajského súdu posúdené ako zjavne
neopodstatnené.
Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia, teda o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre jej zjavnú
neopodstatnenosť podľa § § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Nad rámec ústavný súd
poznamenáva, že z dôvodu odmietnutia sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť bolo bez
právneho významu zaoberať sa nedostatkom jednej z náležitostí sťažnosti, a síce
skutočnosťou, že sťažovateľom predložená plná moc nemala perfektnú podobu, tak ako to
vyžaduje zákon o ústavnom súde, pretože v nej absentovalo výslovné uvedenie, že sa plná
moc udeľuje pre účely zastupovania sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom, aj keď
z okolnosti veci bolo zjavné, že k dohode o zastúpení medzi stranami došlo (sťažnosť bola
ústavnému súdu doručená elektronickou formou z mailovej adresy právneho zástupcu
sťažovateľa).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2016