Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 274/2020
PDF · 588.73 KB
No categories available
II. ÚS 274/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Cubinková, s. r. o., Mickiewiczova 2, Bratislava, v mene ktorej
koná advokátka a konateľka JUDr. Eva Cubinková, vo veci namietaného porušenia čl. 17
ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok,
pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tp 2/2020 a jeho uznesením
zo 14. marca 2020, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Tost 12/2020 a jeho uznesením z 20. marca 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Argumentácia ústavnej sťažnosti
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2020
osobne do podateľne doručená ústavná sťažnosť ,
, ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská
Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tp 2/2020 a jeho
uznesením zo 14. marca 2020, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 12/2020 a jeho uznesením
z 20. marca 2020.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že uznesením prokurátorky Úradu špeciálnej
prokuratúry (ďalej len „prokurátorka“) č. k. VII/3 Gv 76/19/1000-57 z 9. marca 2020 bolo
voči sťažovateľke vznesené obvinenie z viacerých trestných činov. Dňa 11. marca 2020
o 5.58 h bola sťažovateľka zadržaná. Uznesením špecializovaného súdu sp. zn. 5 Tp 2/2020
zo 14. marca 2020 bola sťažovateľka vzatá do väzby z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Návrhu na vzatie do väzby podľa ustanovenia § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku špecializovaný súd nevyhovel. Ako konkrétny dôvod
kolúznej väzby sa v uznesení špecializovaného súdu uvádza: „Aj v jej prípade je potrebné
preveriť jej činnosť v konkrétnych veciach a z toho hľadiska tu potom existuje obava, že by
mohla svojím konaním mariť zisťovanie skutočností závažných pre trestné konanie.“
Nevyhnutnosť kolúznej väzby odôvodnil ďalej okolnosťami zakladajúcimi dôvodnosť
trestného stíhania (má byť blízkou osobou spoluobvinenej , skutku sa mala
dopustiť na jej žiadosť a vďaka jej prístupu bol vplyv na konanie spoluobvinenej
cielenejší). Špecializovaný súd opomenul prihliadnuť na skutočnosť,
že v danej fáze trestného konania sa musí na sťažovateľku hľadieť ako nevinnú
a že prípadná existencia dôvodov na trestné stíhanie nenahrádza posúdenie dôvodov
na uvalenie kolúznej väzby.
3. Proti uzneseniu špecializovaného súdu podali prokurátorka, ako aj sťažovateľka
sťažnosť.
4. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 12/2020 z 20. marca 2020 boli obe
sťažnosti zamietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu sa na sťažovateľku primerane
vzťahuje záver o tom, že bola súčasťou dobre fungujúceho stroja búrajúceho základné
princípy právneho štátu a jej konanie, vnímajúc ako celok (nielen hľadajúc konkrétnu
skutočnosť v zmysle ustanovenia § 78 ods. 1 Trestného poriadku), treba považovať
za konanie vyvolávajúce obavu z jej kolúznych aktivít. Aj v prípade sťažovateľky platí
podľa najvyššieho súdu to, čo uviedol v prípade obvinenej v súvislosti
s existenciou kolúzneho dôvodu väzby. Najvyšší súd teda zdôvodňuje existenciu zákonných
dôvodov kolúznej väzby u sťažovateľky tak, že odkazuje na dôvod kolúznej väzby inej
obvinenej. Keďže žiadne konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvod kolúznej väzby
v prípade sťažovateľky najvyšší súd neuvádza, možno sa iba domnievať, že najvyšší súd
mal (rovnako ako v prípade ) na mysli, že sťažovateľka popiera svoju vinu
a bude sa snažiť trestnej zodpovednosti zbaviť.
5. Sťažovateľka ďalej poukazuje na závery judikatúry ústavného súdu a Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktoré majú osobitný význam vo vzťahu
ku skutkovým a právnym okolnostiam jej veci (najmä vo vzťahu k dôvodom, na ktorých
sú uznesenia všeobecných súdov založené). Osobitne zdôrazňuje právny názor vyslovený
v rozsudku ESĽP vo veci Tarau proti Rumunsku, podľa ktorého „... členský štát, ktorý
umožňuje opravný prostriedok voči rozhodnutiam o vzatí do väzby, je povinný dotknutým
stranám zabezpečiť v odvolacom konaní rovnaké záruky, ako v konaní na prvom stupni...
prítomnosť sťažovateľov a ich právnych zástupcov na konaní prvostupňového súdu
nezbavuje členský štát povinnosti zabezpečiť ich osobnú účasť na konaní súdu
rozhodujúcom o opravnom prostriedku“.
6. Zo zásad, ktoré vo svojej judikatúre formuluje ústavný súd a ESĽP (a ktoré
rozpracúva aj doktrína), sú v prípade sťažovateľky osobitne relevantné tieto zásady:
- zákaz všeobecnej prezumpcie dôvodov väzby premietajúci sa do bezvýhradnej
povinnosti súdu opierať sa výlučne o konkrétne skutočnosti,
- uplatnenie zásad spravodlivého súdneho konania vrátane požiadavky „fairness“,
premietajúcich sa do povinnosti súdu presvedčivo odôvodniť rozhodnutie o vzatí do väzby,
- uplatnenie testu proporcionality, teda povinnosti súdu vykonať posúdenie
primeranosti väzby tak vo vzťahu k reálnemu riziku naplnenia konania zakladajúceho
niektorý z väzobných dôvodov, ako aj vo vzťahu k efektivite iných (menej invazívnych)
nástrojov štátneho dohľadu,
- zákaz odôvodniť väzbu tým, že obvinený využíva svoje zákonné práva (vrátane
práva popierať svoju vinu) premietajúci sa aj do povinnosti súdu rešpektovať prezumpciu
neviny a zdržať sa uvalenia väzby len z tých dôvodov, ktoré odôvodňujú trestné stíhanie
ako také,
- požiadavka totožnej kvality procesných záruk v prvostupňovom a v odvolacom
konaní premietajúca sa do povinnosti členského štátu umožniť osobnú účasť obvineného
aj na konaní o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu o vzatí do väzby.
7. Uvedené zásady všeobecné súdy absolútne nerešpektovali. Naopak, väzbu
odôvodnili sčasti tým, že sú dané dôvody na trestné stíhanie (posúdenie existencie
konkrétnych dôvodov väzby nahradili posúdením dôvodnosti trestného stíhania ako takého),
a v časti abstraktnou prezumpciou, že osoba sťažovateľky a jej údajné správanie pred
vzatím do väzby vyvoláva dojem, že bude vyvíjať kolúzne aktivity v snahe zbaviť sa
obvinenia z trestnej činnosti. Konkrétne skutočnosti nasvedčujúce dôvodnosti väzby
sťažovateľky vôbec neboli uvedené a nebolo popísané žiadne jej domnelé, možné alebo
skutočné kolúzne konanie, pretože všeobecný súd iba odkázal na údajný kolúzny dôvod
vzťahujúci sa na .
8. Pokiaľ ide o materiálne dôvody kolúznej väzby, všeobecné súdy identifikáciu
a rozbor konkrétnej skutočnosti vytvárajúcej alebo zvyšujúcej riziko ovplyvňovania
či nátlaku na svedkov nahradili práve neprípustnou všeobecnou prezumpciou existencie
dôvodov. V žiadnom rozsahu nevykonali test proporcionality. Úplne rezignovali
na povinnosť presvedčivého odôvodnenia prítomnosti dôvodov väzby, ako aj nevyhnutnosti
jej uvalenia. Napokon dôvodnosť väzby sťažovateľky odôvodnili výlučne poukazom
na dôvody kolúznej väzby dané u inej obvinenej.
9. Pri sústredenom rozbore odôvodnenia uznesení všeobecných súdov a výraznej
snahe nájsť v nich vôbec nejaké relevantné odôvodnenie možno v úvahách najvyššieho súdu
identifikovať tri dôvody na vzatie sťažovateľky do väzby, a to osobnostnú skladbu
sťažovateľky, ďalej jej údajnú príslušnosť k „dobre fungujúcemu stroju“ konajúcemu
v prospech , a napokon popieranie viny. Aj k týmto veľmi abstraktným
„dôvodom“ sa dá dopátrať výlučne tak, že na základe odkazu najvyššieho súdu v druhom
odseku na strane 41 a v druhom odseku na strane 30 sa na sťažovateľku vzťahuje „to isté“,
čo bolo uvedené v prípade na strane 41, resp. záver najvyššieho súdu
o ako „súčasti stroja“ vyvolávajúceho obavu z kolúznych aktivít s tým,
že sa to na sťažovateľku vzťahuje „primerane“.
10. Bez ohľadu na to, či v prípade väzobných dôvodov sťažovateľky platí „to isté“,
čo v prípade , alebo „primerane“ to, čo v prípade ,
je nepochybné, že ani jeden z týchto dôvodov nepredstavuje konkrétnu skutočnosť
vytvárajúcu alebo zvyšujúcu riziko pokračovania v trestnej činnosti alebo kolúzneho
konania na strane sťažovateľky. Aj najvyšší súd uvádza, že opísané konanie
(čo zrejme platí rovnako, resp. primerane aj v prípade sťažovateľky)
„... samo o sebe pochopiteľne nemôže predstavovať žiadny dôvod väzby...“. Bez toho,
aby došlo k popísaniu akejkoľvek konkrétnej skutočnosti, ktorá by takýto dôvod mohla
predstavovať, uzavrel najvyšší súd vec konštatovaním, že práve správanie
(ak je vnímané ako celok) zakladá dôvodnosť väzby. Ďalej už stačilo napísať, že „to isté“ sa
vzťahuje aj na sťažovateľku, resp. sa to na ňu vzťahuje „primerane“ a dôvodmi väzby
sťažovateľky sa najvyšší súd už vôbec nemusel zaoberať. V prípade sťažovateľky
(na rozdiel od ) platí, že táto sčasti vôbec nepopiera konanie, ktoré sa jej
kladie za vinu (účasť na pojednávaní v zmenkovej veci, ktorú prokurátorka interpretuje
ako „podporu“ zákonnej sudkyne), ale spochybňuje interpretáciu jej konania zo strany
prokurátorky a hlavne to, že účasťou na pojednávaní v postavení verejnosti je vôbec možné
spáchať trestný čin.
11. Najvyšší súd teda sám konštatuje, že doterajšie konanie sťažovateľky samo osebe
žiadny dôvod väzby nezakladá, no hneď vzápätí konštatuje aj to, že ak sa takéto konanie
vníma ako celok, potom už je väzobným dôvodom. Ako sa na ploche desiatich riadkov
stane z konania, ktoré nie je väzobným dôvodom, konanie, ktoré väzbu opodstatňuje,
nie je z uznesenia najvyššieho súdu zrejmé. Celý „trik“ spočíva v sugescii, že ak sa nejaké
konanie vníma „ako celok“, nemusí súd hľadať a nachádzať žiadnu konkrétnu skutočnosť,
ktorá by väzbu opodstatňovala. Nesúlad takejto „argumentácie“ so základnými
požiadavkami ústavy a dohovoru, relevantnej judikatúry a doktríny je zrejmý na prvý
pohľad.
12. Z odôvodnenia uznesení všeobecných súdov sa javí, že jediným reálnym
„dôvodom“ väzby je úsilie súdu prispieť k obnove dôveryhodnosti justičného systému
ako naliehavej požiadavky verejného záujmu. Inými slovami, najvyšší súd je zjavne
motivovaný vyjsť v ústrety spoločenskému dopytu po väzobnom stíhaní sťažovateľky
ako jednej zo sudkýň zadržaných v rámci široko medializovanej akcie „Búrka“. Odhliadnuc
od skutočnosti, že takýto dôvod ústava, ale ani dohovor nepovažujú za legálny a legitímny
základ pre vzatie do väzby, základným predpokladom dôveryhodnosti justičného systému
je bezvýhradné rešpektovanie pravidiel ustanovených ústavou, dohovorom a zákonom,
a to bez ohľadu na osobu obvineného a závažnosť skutku, z ktorého je obvinený.
Akokoľvek odsúdeniahodným sa môže javiť konanie, pre ktoré sa vedie trestné stíhanie,
tak všeobecné princípy právneho štátu, ako aj konkrétna úprava záruk osobnej slobody
vyžadujú, aby sa pri rozhodovaní o väzbe prihliadalo práve a len na konkrétne skutočnosti
dokumentujúce dôvodnosť väzby, resp. absenciu týchto dôvodov.
13. Tak, ako pri slobode prejavu platí, že nechráni len pohodlné a neurážlivé názory,
ale aj názory šokujúce a znepokojujúce, tak pri ústavných zárukách osobnej slobody ešte
viac platí, že sa táto ochrana nevzťahuje len na osoby požívajúce priazeň verejnosti
a disponujúce aurou bezúhonnosti, ale aj (a dokonca najmä) osoby, ktorých spoločenské
postavenie, vnímanie verejnosťou a osobná bezúhonnosť sú v dôsledku trestného konania
výrazne oslabené. Úlohou ústavného súdu nie je chrániť seba pred prípadnou kritikou médií
či širokej verejnosti, ale (prípadne aj v protismere k aktuálnej verejnej objednávke) chrániť
ústavu. Jej požiadavky všeobecné súdy nerešpektovali v rozsahu, v akom to od nich
vyžaduje ustálená judikatúra ústavného súdu a ESĽP.
14. Pokiaľ ide materiálne dôvody väzby, čitateľ uznesenia najvyššieho súdu má
predovšetkým problém identifikovať úvahy, z ktorých najvyšší súd vyvodil existenciu
materiálnych dôvodov väzby. Tým, že sa vyhol uvádzaniu akýchkoľvek konkrétnych
skutočností, údajne zakladajúcich dôvodnosť väzby, a túto otázku „vyriešil“ odkazom
na údajné dôvody v prípade , čitateľ čelí problému, do akej miery myslel
najvyšší súd túto „skratku“ vážne. Nie je jasné, do akej miery vzťahuje najvyšší súd svoje
emocionálne zafarbené vyjadrenia o aj na sťažovateľku. Ak aj áno,
tak demonštratívne pohŕdanie ich osobami zo strany najvyššieho súdu síce môže vyjsť
v ústrety verejnej mienke, nemôže však nahradiť (ale, naopak, bezprostredne popiera)
povinnosť objektívne a kvalifikovane posúdiť aktuálnu prítomnosť konkrétnych skutočností
zakladajúcich dôvodnú obavu z ovplyvňovania prípadných svedkov sťažovateľkou.
Takéto skutočnosti jednak neexistujú a jednak na žiadnu takú skutočnosť najvyšší súd ani
nepoukázal. Najvyšší súd uvádza, že dôvodom kolúznej väzby nemôže byť len určitá
dôkazná alebo procesná situácia bez ustálenia kolúzneho konania obvineného,
resp. bez zistenia konkrétnych skutočností, ktoré odôvodňujú obavu z kolúznych aktivít.
S absenciou ustálenia kolúzneho konania a konkrétnych skutočností opodstatňujúcich obavy
z kolúzneho konania sa však najvyšší súd „vysporiadal“ tak, že ich nahradil pojmom
„objektívna konštelácia všetkých vzťahovo súvisiacich faktorov“ u inej obvinenej.
Práve táto „konštelácia“ u inej obvinenej má „primerane“ zakladať dôvody kolúznej väzby
sťažovateľky. Ako náhrada za identifikáciu a posúdenie konkrétnych skutočností, ktoré by
mali vytvárať alebo zvyšovať riziko kolúzneho konania, je takáto formulácia absolútne
nepoužiteľná a iba potvrdzuje, že najvyšší súd svoje úvahy prispôsobil želanému výsledku
(o ktorom sa domnieva, že si ho súčasná spoločenská atmosféra vyžaduje).
15. Sťažovateľka nemá žiadnu povinnosť uvádzať skutočnosti preukazujúce
neexistenciu väzobných dôvodov, naopak, je povinnosťou súdu uviesť skutočnosti,
z ktorých tieto dôvody vyplývajú. Sťažovateľka však poukazuje na to, že jej trestné stíhanie
bolo de facto avizované a medializované pol roka dopredu, bol voči nej vykonaný procesný
úkon (domová prehliadka) prakticky ju stavajúci do pozície materiálne obvinenej, hoci
v tom čase bola v procesnom postavení svedka, pričom o jej údajnej trestnej činnosti sa
písalo v médiách. Napriek tomu neexistuje žiadna konkrétna skutočnosť nasvedčujúca
tomu, že by čas, ktorý mala k dispozícii do zadržania, sa usilovala využiť na nejaké
ovplyvňovanie svedkov či iné marenie vyšetrovania, prípadne že aspoň mala takýto zámer.
16. Z odôvodnenia uznesení všeobecných súdov je zrejmé aj to, že dôvodnosť
(nevyhnutnosť) väzby nachádzajú v dôvodnosti samotného trestného stíhania. Zásadným
spôsobom tak negujú skutočnosť, že dôvodnosť trestného stíhania je síce nevyhnutnou,
ale nie dostatočnou podmienkou zákonnosti a ústavnosti väzby.
17. Všeobecné súdy sa v priamom rozpore s povinnosťami uloženými ústavou
a dohovorom opomenuli vysporiadať s otázkou, či a do akej miery ponechanie obvineného
na slobode (so zohľadnením účinkov dohľadu probačného a mediačného úradníka
a prípadnom uložení primeraných povinností a obmedzení) zvyšuje riziko naplnenia
konania zakladajúceho niektorý z väzobných dôvodov a či intenzita zásahu do osobnej
slobody obvineného v podobe uvalenia väzby nie je zjavne neprimeraná k miere zvýšenia
uvedeného rizika (II. ÚS 67/2013).
18. Nevyhnutnosť väzby je teda viazaná na absenciu okolností, za ktorých by menej
invazívne opatrenie dokázalo naplniť rovnaký účel, aký sleduje väzba. Práve konkrétne
okolnosti sťažovateľky dokumentujú absenciu nevyhnutnosti väzby a povinnosť súdu
posúdiť dostupnosť a efektivitu menej invazívnych nástrojov na dosiahnutie účelu trestného
konania. Nevyhnutnou podmienkou ústavnosti rozhodnutia o vzatí do väzby je teda to, aby
súd posúdil otázku primeranosti väzby, a to najmä vo vzťahu k pomeru medzi intenzitou
zásahu do osobnej slobody (najvyššia) a mierou rizika naplnenia konania, ktoré je
väzobným dôvodom (objektívne minimálna), a presvedčivo odôvodnil výsledky takéhoto
posúdenia. Je zrejmé, že všeobecné súdy túto podmienku nedodržali. Najvyšší súd sa danou
otázkou vôbec nezaoberal a špecializovaný súd údajnú nevyhnutnosť väzby v relácii
k probačnému dohľadu „odôvodnil“ nutnosťou výsluchov väčšieho počtu svedkov, ktorí
v tomto štádiu konania nie sú ešte ani riadne ustálení. Postupoval tak v priamom rozpore
s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej dôvodom kolúznej väzby nemôže byť potreba vykonať
ďalšie procesné úkony vrátane výsluchu svedkov. Špecializovaný súd sa teda namiesto
vykonania testu proporcionality a podrobného posúdenia rizík v prípade nariadenia menej
invazívnych nástrojov štátneho dohľadu dopustil neprípustnej skratky výslovne zakázanej
ustálenou judikatúrou (kolúzna väzba je nevyhnutná, pretože treba vypočuť množstvo
svedkov, a preto probačný dohľad nepostačuje). Sťažovateľka považuje za nepochybné,
že takéto odôvodnenie bezprostredne odporuje judikatúre ústavného súdu a ESĽP,
ktorá celkom jasne uvádza, že konajúci súd poruší ústavnú ochranu osobnej slobody aj
vtedy, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysvetlí, ako v okolnostiach prípadu uplatnil
test proporcionality.
19. Z hľadiska záruk procesnej kvality sťažovateľka namieta porušenie záverov
ESĽP (vyslovených vo veci Tarau proti Rumunsku) postupom najvyššieho súdu v konaní
o jej sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu, a to konkrétne znemožnením jej
osobnej účasti, prípadne účasti jej právneho zástupcu na pojednávaní najvyššieho súdu
20. marca 2020. V tejto súvislosti považuje za nepochybné, že prípadný súlad postupu
najvyššieho súdu s Trestným poriadkom v žiadnom rozsahu nekompenzuje nesúlad takéhoto
postupu s dohovorom. Poukazuje pritom na závery ESĽP vo veci Tarau proti Rumunsku.
20. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľky na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 20. marca 2020, sp. zn. 3 Tost/12/2020 a uznesením sudcu pre prípravné
konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa
14. marca 2020, sp. zn. 5Tp/2/2020 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. marca 2020,
sp. zn. 3 Tost/12/2020 a uznesenie sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného
súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 14. marca 2020, sp. zn. 5Tp/2/2020 sa
zrušujú a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby sťažovateľku neodkladne
prepustil z väzby na slobodu.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Špecializovaný trestný súd sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia, na účet jej právneho
zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Skutkový stav veci
21. Z uznesenia špecializovaného súdu sp. zn. 5 Tp 2/2020 zo 14. marca 2020
vyplýva, že ním bola sťažovateľka (spolu s ďalšími piatimi obvinenými) z dôvodov
uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vzatá do väzby,
ktorá začala plynúť 11. marca 2020 o 05.58 h.
Podľa konštatovania špecializovaného súdu uznesením prokurátorky
č. k. VII/3 Gv 76/19/1000-57 z 9. marca 2020 bolo (inter alia) sťažovateľke vznesené
obvinenie pre zločin prijímania úplatku v spolupáchateľstve podľa ustanovenia § 20 a § 329
ods. 1 a 2 Trestného zákona, a to na tom základe, že najneskôr od mája roku 2017
v Bratislave na presne nezistených miestach v právnej veci žalobcu Správa a inkaso
zmeniek, s. r. o., proti žalovaným a obchodnej spoločnosti MARKÍZA –
SLOVAKIA, spol. s r. o., o zaplatenie 8 298 479,72 € s prísl. na základe požiadavky
inštruovala zákonnú sudkyňu , ako procesne
postupovať v danom spore, ako nariaďovať termíny pojednávaní s cieľom vyhlásenia
rozsudku v prospech , ktorého pravidelne informovala o procesných veciach
v rámci daného sporu, pričom tiež inštruovala sťažovateľku, ktorá pred pojednávaním,
na ktorom vyhlásila rozsudok, tejto aktívne pomáhala s jeho
vypracovaním a pre účely jej podpory sa 26. apríla 2018 zúčastnila pojednávania
na Okresnom súde Bratislava V, na záver ktorého na základe vopred
dohodnutého postupu vyhlásila dokazovanie za skončené a vyhlásila rozsudok, ktorým boli
obaja žalovaní spoločne a nerozdielne zaviazaní zaplatiť žalobcovi zmenkovú sumu
8 298 479,72 € s prísl. do troch dní od právoplatnosti, pričom sťažovateľka prijala za takýto
nezákonný postup od finančnú hotovosť, a to z úplatku, ktorý
poskytol .
Podľa ďalších konštatovaní špecializovaného súdu uznesením ústavného súdu
č. k. PL. ÚS 4/2020-118 z 12. marca 2020 bol daný súhlas na vzatie sťažovateľky
ako sudkyne do väzby. Prokurátorka v zákonnej lehote 13. marca 2020 o 02.55 h podala
na špecializovanom súde návrh na vzatie (inter alia) sťažovateľky do väzby z dôvodov
uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.
Podľa názoru špecializovaného súdu existuje dôvodné podozrenie, že sa sťažovateľka
dopustila skutku, ktorý sa jej kladie za vinu a ktorý má znaky trestného činu.
Toto konštatovanie vyplýva z doteraz obstaraných dôkazov, najmä z výpovedí svedkov
, , , , , ,
, , , a najmä ,
ako aj z prepisov z mobilnej aplikácie Threema v písomnej a elektronickej podobe.
Posledný menovaný svedok sa v rozsiahlej výpovedi podrobne vyjadril k jednotlivým
skutkom uvedeným vo výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia. Pokiaľ ide
o autenticitu mobilnej aplikácie a jej obsahu, je potrebné odvolať sa na výsledky pôvodného
trestného konania dvojnásobnej úkladnej vraždy, ako aj na výsluch svedka
tvrdiaceho, že nezasahoval do mobilných telefónov a ani ich nedal do dispozície iným
osobám. Autentickosť komunikácie potvrdili vo svojich výpovediach
a .
V prípade sťažovateľky je daný dôvod väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku, pretože bolo zistené, že má byť blízkou osobou
a skutku sa mala dopustiť na jej žiadosť, pričom aj vďaka jej aktívnemu prístupu bol vplyv
na konanie cielenejší a viedol k splneniu cieľa spočívajúceho v získaní
úplatku pre seba. Z výsluchu svedka vyplýva jej účelové pridelenie na
obchodnoprávne oddelenie Okresného súdu Bratislava I, kde mala kryť protiprávnu činnosť
a jemu blízkych osôb. Je potrebné preveriť jej činnosť v konkrétnych veciach
a z tohto hľadiska existuje obava, že by mohla mariť zisťovanie skutočností závažných
pre trestné konanie. Sťažovateľka namietla, že skutok, za ktorý je stíhaná (tak ako je
koncipovaný) nemá znaky trestného činu. Už v rámci vyhodnotenia materiálneho korektívu
na rozhodovanie o väzbe je potrebné poukázať na skutkové okolnosti, najmä na účasť
sťažovateľky na „presviedčaní“ s cieľom, aby táto vyhlásila žiadaný
rozsudok a vyhovela tým požiadavkám , pričom za toto konanie mala prevziať
peňažné plnenie, čo možno považovať za spáchanie predmetného trestného činu. Naproti
tomu návrh prokurátorky na ustálenie dôvodov väzby aj podľa ustanovenia § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku (čo odôvodňovala tým, že sťažovateľka je stále sudkyňa a nie
je možné vylúčiť pokračovanie v trestnej činnosti, keďže je blízkou osobou
) nebol akceptovaný s poukazom na to, že sťažovateľke bol dočasne
pozastavený výkon funkcie sudkyne, v dôsledku čoho obava z pokračovania v trestnej
činnosti zanikla.
22. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 12/2020 z 20. marca 2020 vyplýva,
že vo vzťahu voči sťažovateľke sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu
sp. zn. 5 Tp 2/2020 zo 14. marca 2020 podané sťažovateľkou a prokurátorkou zamieta
ako nedôvodné.
Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažnosť podaná prokurátorkou vytýkala,
že špecializovaný súd neustálil v prípade sťažovateľky dôvod väzby aj podľa ustanovenia
§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Podľa názoru najvyššieho súdu je potrebné stotožniť sa so záverom špecializovaného
súdu i jeho úvahami o dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľky, pričom momentálne
(v rámci rozhodovania o väzbe) niet žiadneho dôvodu spochybňovať zabezpečené dôkazy,
ale ani pravdivosť tvrdení svedka či prepisov komunikácie z aplikácie
Threema, najmä ak vyjadrenia sú v dobrom súlade so zisteniami
vyplývajúcimi z aplikácie Threema, a keď pravdivosť jeho výpovedí potvrdzujú aj
a . Súčasná dôkazná situácia zodpovedá potrebám
rozhodnutia o väzbe a so zreteľom na to argumenty o neopodstatnenosti trestného stíhania
v dôsledku neexistencie dôkazov preukazujúcich vinu či nenaplnenia znakov skutkovej
podstaty trestného činu (najmä spochybňovaním napr. výpovede ) treba
v tomto štádiu konania odmietnuť. Zároveň je ale potrebné dodať, že po vznesení obvinenia
neboli dosiaľ vykonané žiadne podstatné a významné dôkazy, a preto treba pripomenúť,
že ingerencia súdu do prípravného konania formou rozhodovania o väzbe predstavuje pre
súd záväzok, a to najmä povinnosť dbať na dodržiavanie ľudských práv dôsledným
rešpektovaním všetkých podmienok upravujúcich rozhodovanie o pozbavení osobnej
slobody. Dôvodnosť vzneseného obvinenia ako jedna z materiálnych podmienok väzby
musí byť podložená dôkazmi použiteľnými v trestnom konaní, pričom preskúmavanie
dôvodnosti vzneseného obvinenia sa pri postupe podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru úmerne
znásobuje uplynutím času pozbavenia osobnej slobody. Ak po rozhodnutí o väzbe
prokurátor urýchlene nepredloží dôkazy potvrdzujúce dôvodnosť vzneseného obvinenia,
vystavuje sa riziku výrazného oslabenia existencie materiálnej podmienky väzby.
Pokiaľ ide o kolúznu väzbu podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku, bola súčasťou dobre fungujúceho stroja (pozri Threema, ale aj
vyjadrenie a ) búrajúceho základné princípy právneho
štátu a ničiaceho dôveru v súdnictvo a v jeho spravodlivý a rovnaký prístup k stranám
sporu. Takéto jej konanie (vnímajúc ho ako celok vo všetkých súvislostiach, nielen hľadajúc
konkrétnu skutočnosť v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku) treba
považovať za konanie, ktoré vyvoláva obavu z kolúznych a pokračovacích aktivít v prípade
neväzobného stíhania, najmä ak spoluobvinení boli tiež súčasťou tohto stroja. Tento záver
sa primerane vzťahuje na všetkých obvinených.
Možno súhlasiť so sťažovateľkou, že pri rozhodovaní o väzbe je nevyhnutné
rešpektovať zásadu zdržanlivosti a primeranosti (ustanovenie § 2 ods. 2 Trestného
poriadku), ktorej zmyslom je obmedziť zásahy do základných práv a slobôd
na najnevyhnutnejšiu mieru, ktorá je potrebná na dosiahnutie účelu trestného konania,
teda na náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov ako
i uskutočnenie spravodlivého procesu. Podľa názoru najvyššieho súdu v prípade
sťažovateľky nebola táto zásada porušená, keď špecializovaný súd konštatoval dôvod
kolúznej väzby a nenahradil ju žiadnym z procesných prostriedkov podľa ustanovenia § 80
Trestného poriadku. Zásadu primeranosti a zdržanlivosti totiž nemožno porušiť, ak je
zároveň správne a v súlade so zákonom aplikované iné ustanovenia Trestného poriadku
zasahujúce do základných práv a slobôd [v tomto prípade ustanovenie § 71 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku]. Nemožno preto tvrdiť, že prvopáchateľ trestnej činnosti s dobrou
povesťou a slušným zázemím nemôže byť vzatý do väzby, lebo tomu bráni zásada
zdržanlivosti a primeranosti. Už samotný kolúzny dôvod väzby a záujem spoločnosti
zabrániť mareniu či sťažovaniu objasnenia skutočností závažných pre trestné stíhanie
v prípade sťažovateľky prevažuje nad jej osobnou potrebou nebyť väzobne stíhaná.
Tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého tým, že mala aktívne pomáhať zákonnej
sudkyni s vypracovaním rozsudku a pre účely jej podpory sa zúčastnila pojednávania,
nemohla konať protiprávne, plne zodpovedá práci obhajcu hľadajúceho chybu vo všetkom,
avšak mu chýba objektivita, pretože operuje len s účelovo vytrhnutou časťou skutku
uvedeného v bode 9 uznesenia o vznesení obvinenia. Skutok totiž v realite (berúc do úvahy
všetko, čo je v bode 9 napísané, a pri zachovaní jeho totožnosti) môže znieť v skrátenej
verzii takto:
„Obv. za úplatok jej poskytnutý obvineným prostredníctvom
obv. aktívne pomáhala sudkyni obv. pri vydaní
a vypracovaní rozhodnutia, ktoré nebolo súladné s Civilným sporovým poriadkom, nakoľko
bolo vydané v (ne)prospech jedného z účastníkov pod vplyvom závislosti a nie nestranne...“
Pri takomto vnímaní skutku v bode 9 uznesenia o vznesení obvinenia už možno
vidieť naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu, pre ktorý bolo
sťažovateľke vznesené obvinenie, a preto najvyšší súd neakceptoval jej obhajobné námietky
v tomto smere.
Pokiaľ sťažovateľka poukázala na to, že „Absolútne absentujú konkrétne skutočnosti
zakladajúce obavu odôvodňujúcu kolúznu väzbu“, dá sa na to reagovať v tom zmysle,
že dôvodná obava z kolúzneho konania môže vyplývať aj len z konania páchateľa.
Týmto konaním sa, samozrejme, myslí konanie páchateľa nielen po vznesení obvinenia,
ale aj po čine a z hľadiska objektívnej konštelácie zahŕňa nielen osobu páchateľa a všetky
znaky skutkovej podstaty trestného činu, ale aj konanie a správanie páchateľa ako celok.
Aj v prípade sťažovateľky platí to, čo bolo uvedené u v súvislosti
s existenciou kolúzneho dôvodu väzby, a preto najvyšší súd sťažnosti podanej
sťažovateľkou nevyhovel.
III.
Relevantná právna úprava
23. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
24. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak.
25. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
IV.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
26. Na prerokovanie tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru smeruje proti postupu špecializovaného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tp 2/2020 a jeho uzneseniu zo 14. marca 2020,
nie je daná právomoc ústavného súdu.
27. Podľa ustanovenia § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných
práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať
iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
28. Proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. 5 Tp 2/2020 zo 14. marca 2020
bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť
ochranu označeným právam sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru mal najvyšší súd
v rámci opravného konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc
ústavného súdu.
29. Zvyšnú časť ústavnej sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
30. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
31. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
32. Jadrom podanej ústavnej sťažnosti sú v podstate tri námietky.
33. Podľa názoru sťažovateľky predovšetkým nie je preukázaná dostatočná miera
podozrenia zo spáchania trestného činu, za ktorý bolo proti sťažovateľke vznesené
obvinenie. Aj keby skutok uvedený v uznesení o vnesení obvinenia sťažovateľka čiastočne
spáchala (naozaj by bola ako verejnosť prítomná na pojednávaní, ktoré viedla sudkyňa
, a naozaj by jej pomáhala pri príprave rozhodnutia), táto časť skutku
nevykazuje znaky nijakého trestného činu. Skutočnosť, že by prijala úplatok z prostriedkov
pochádzajúcich od , poprela.
34. Ďalej závery všeobecných súdov o existencii obavy z kolúzie [teda o existencii
väzobného dôvodu podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku] sú iba
špekulatívne, neopierajú sa o žiadne konkrétne označené skutočnosti a navyše
v odôvodneniach uznesení všeobecných súdov sú odvodzované od záverov týkajúcich sa
.
35. Napokon z hľadiska procesného postupu najvyššieho súdu v rámci opravného
konania sťažovateľka namieta, že v rozpore s konkrétne označenou judikatúrou ESĽP
najvyšší súd o podaných opravných prostriedkoch konal a rozhodol v neprítomnosti
sťažovateľky a jej obhajcu, teda bez toho, aby sa mohla v opravnom konaní osobne
vyjadriť. Skutočnosť, že na špecializovanom súde bola (rovnako, ako aj jej obhajca) osobne
prítomná a mohla sa vyjadriť, totiž nepostačuje.
36. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru oprávňuje zatknúť a uväzniť osobu iba
na základe existencie dôvodného podozrenia, že zatknutá osoba spáchala trestný čin, pričom
trvanie takéhoto podozrenia je podmienkou sine qua non zákonnosti držania osoby
vo väzbe. Naproti tomu z čl. 5 ods. 3 dohovoru nepochybne vyplýva, že trvanie podozrenia
po určitom čase už nestačí na odôvodnenie ďalšej existencie väzby, pretože súd musí zistiť
iné dôvody opodstatňujúce ďalšie trvanie väzby (Stögmüller proti Rakúsku, Letellier proti
Francúzsku). Takýmito ďalšími dôvodmi môžu byť hrozba dokončenia trestného činu
nachádzajúceho sa v štádiu pokusu, nebezpečenstvo opakovania trestného činu alebo
pokračovania v ňom, zabránenie v úteku po spáchaní trestného činu, ovplyvňovanie
vyšetrovania.
37. Konštrukcia dôvodov väzby v slovenskom Trestnom poriadku je iná
(pre obvineného priaznivejšia) ako podľa dohovoru, lebo už pri počiatočnom pozbavení
slobody vyžaduje kumuláciu dôvodného podozrenia s niektorým z dôvodov väzby
uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 Trestného poriadku.
38. Z dosiaľ uvedeného možno vyvodiť, že podľa slovenského práva v prípade vzatia
do väzby musia byť splnené štyri podmienky. Po formálnej stránke musí existovať
uznesenie o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia dôvodného
podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie. Ďalej tento skutok musí
vykazovať znaky niektorého trestného činu. Napokon musí existovať niektorý z väzobných
dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku.
39. Podozrenie zo spáchania trestného činu musí byť dôvodné. Odôvodnenosť
podozrenia, na ktorom sa musí zakladať vzatie do väzby, je základným prvkom ochrany
poskytovanej čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru pred svojvoľným pozbavením slobody.
Existencia dôvodného podozrenia predpokladá existenciu skutočností alebo dôkazov
spôsobilých presvedčiť objektívneho pozorovateľa, že obvinený mohol spáchať trestný čin.
Závisí však od všetkých okolností prípadu, či podozrenie je dôvodné. Pritom nepostačuje
subjektívne hľadisko úprimného presvedčenia orgánu trestného stíhania o existencii
podozrenia, ale vyžadujú sa aj objektívne skutočnosti a dôkazy o dôvodnosti podozrenia,
ktoré musí doložiť štát. Z povahy veci však zároveň vyplýva, že stupeň podozrenia nemôže
byť taký vysoký, aký sa vyžaduje pre obvinenie alebo pre obžalobu (Murray proti
Spojenému kráľovstvu). Obdobné úvahy sa vzťahujú aj na existenciu niektorého
z väzobných dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku.
40. Podľa názoru ústavného súdu možno v danom prípade odôvodnenie uznesení
všeobecných súdov o vzatí sťažovateľky do väzby [vo vzťahu k existencii dôvodného
podozrenia zo spáchania trestného činu, ako aj vo vzťahu k existencii obavy z kolúzie
v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku] považovať v tomto štádiu
za dostatočné a presvedčivé.
41. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné osobitne sa zaoberať procesnoprávnou
námietkou sťažovateľky, podľa ktorej došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne
konanie pri rozhodovaní o jej vzatí do väzby tým, že v rámci opravného konania ona
a jej obhajca nemohli byť na najvyššom súde osobne prítomní a vyjadriť sa (pozri bod 35).
42. Sťažovateľka poukazuje konkrétne na nález ESĽP vo veci Tarau proti Rumunsku
z 24. februára 2009. Z právneho názoru formulovaného v odseku 60 vyvodzuje, že mala
právo osobne (spolu s obhajcom) byť prítomná a mať možnosť vyjadriť sa nielen
na špecializovanom súde, ale aj na najvyššom súde v rámci opravného konania.
43. Ústavný súd konštatuje, že rozhodujúcu právnu vetu z odseku 60 nálezu ESĽP
vo veci Tarau proti Rumunsku sťažovateľka cituje neúplne (pozri bod 5). V skutočnosti
totiž znie právna veta takto: „... členský štát, ktorý umožňuje opravný prostriedok voči
rozhodnutiam o vzatí do väzby, je povinný dotknutým stranám zabezpečiť v odvolacom
konaní rovnaké záruky, ako v konaní na prvom stupni... prítomnosť sťažovateľov a ich
právnych zástupcov na konaní prvostupňového súdu nezbavuje členský štát povinnosti
zabezpečiť ich osobnú účasť prípadne účasť ich právnych zástupcov na konaní súdu
rozhodujúceho o opravnom prostriedku, a to za účelom zabezpečenia rovnosti zbraní
s prokurátorom, ktorý uvalenie väzby požadoval (viď Samoila a Cionca proti Rumunsku,
mutatis mutandis Kampanis proti Grécku).“
44. Ďalej treba uviesť, že vo veci Tarau proti Rumunsku prvostupňový súd rozhodol
o prepustení obvinenej Tarau z väzby, pričom prokurátor podal proti tomuto uzneseniu
sťažnosť. Na rozhodovanie druhostupňového súdu bol predvolaný prokurátor, ako aj
obvinená, ale tiež jej ustanovený právny zástupca. Kým prokurátor sa na druhostupňovom
súdnom konaní zúčastnil, zatiaľ obvinenú väzenské orgány na druhostupňový súd
nepredviedli z technických príčin. Medzi momentom ustanovenia právneho zástupcu
a momentom začatia druhostupňového súdneho rozhodovania uplynulo asi 30 minút,
v dôsledku čoho novoustanovený obhajca nemal reálnu možnosť sa s prípadom oboznámiť.
Druhostupňový súd napokon prvostupňové rozhodnutie zmenil a obvinenú ponechal
vo väzbe.
45. Vo všeobecnej rovine možno uviesť, že v konaní o preskúmanie zákonnosti
pozbavenia slobody má obvinený právo byť vypočutý, i keď toto právo nie je priamo
zakotvené v ustanovení čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. Assenov a ďalší proti Bulharsku,
Husák proti Českej republike). Ide dokonca o „prvú záruku“ („first fundamental guarantee“,
resp. „première garantie“). Právo osoby zbavenej slobody byť vypočutý je samostatným
právom odlišným od práva na rešpektovanie zásady rovnosti zbraní, a preto absenciu
vypočutia nemožno ospravedlniť tým, že na súde nebola prítomná ani protistrana. Na druhej
strane, obe tieto práva sú pre naplnenie požiadavky čl. 5 ods. 4 dohovoru rovnako dôležité.
Prítomnosť obvineného a jeho právneho zástupcu na prvostupňovom súde nemôže zbaviť
štát povinnosti zabezpečiť tiež jeho osobnú účasť, resp. účasť jeho právneho zástupcu pred
druhostupňovým súdom, aby bola zabezpečená rovnosť zbraní s prokurátorom,
ktorý požiadal o ponechanie obvineného vo väzbe (Tarau proti Rumunsku). ESĽP pripúšťa,
že obvinený nemusí byť vypočutý v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu
o návrhu na preskúmanie zákonnosti väzby podľa ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru,
ak sú kumulatívne splnené dve podmienky, a to že obvinený bol vypočutý prvostupňovým
súdom pri rozhodovaní o návrhu, pričom od vypočutia uplynula doba vyjadrená maximálne
v týždňoch, a že obvinený mohol podať nový návrh, v rámci ktorého by bol v konaní
vypočutý (Husák proti Českej republike, Rahbar-Pagard proti Bulharsku).
46. Možno dospieť k záveru, že v danom prípade skutočnosť, že sťažovateľka, ako aj
jej obhajca neboli v opravnom konaní osobne prítomní na najvyššom súde a nemohli sa
osobne vyjadriť, neznamená porušenie jej označených práv podľa ústavy a dohovoru.
Od výsluchu sťažovateľky na špecializovanom súde (14. marca 2020) do rozhodovania
najvyššieho súdu o riadnom opravnom prostriedku (20. marca 2020) uplynulo iba 6 dní,
čo nemožno považovať za porušenie práva byť vypočutý súdom pri rozhodovaní o väzbe.
V danom prípade nedošlo ani k porušeniu práva na rovnosť zbraní (ako v prípade
Tarau proti Rumunsku), keďže v opravnom konaní na najvyššom súde nebol prítomný ani
prokurátor.
47. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu