Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 274/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Cubinková, s. r. o., Mickiewiczova 2, Bratislava, v mene ktorej

koná advokátka a konateľka JUDr. Eva Cubinková, vo veci namietaného porušenia čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok,

pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 14. marca 2020, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. marca 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Argumentácia ústavnej sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2020

osobne do podateľne doručená ústavná sťažnosť ,

, ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia , 2 a 5 (ďalej len „“)

a čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská

Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 14. marca 2020, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 20. marca 2020.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že uznesením prokurátorky Úradu špeciálnej

prokuratúry (ďalej len „prokurátorka“) č. k. VII/3 Gv 76/19/1000-57 z 9. marca 2020 bolo

voči sťažovateľke vznesené obvinenie z viacerých trestných činov. Dňa 11. marca 2020

o 5.58 h bola sťažovateľka zadržaná. Uznesením špecializovaného súdu sp. zn.

zo 14. marca 2020 bola sťažovateľka vzatá do väzby z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71

ods. 1 písm. b) . Návrhu na vzatie do väzby podľa ustanovenia

ods. 1 písm. c) špecializovaný súd nevyhovel. Ako konkrétny dôvod

kolúznej väzby sa v uznesení špecializovaného súdu uvádza: „Aj v jej prípade je potrebné

preveriť jej činnosť v konkrétnych veciach a z toho hľadiska tu potom existuje obava, že by

mohla svojím konaním mariť zisťovanie skutočností závažných pre trestné konanie.“

Nevyhnutnosť kolúznej väzby odôvodnil ďalej okolnosťami zakladajúcimi dôvodnosť

trestného stíhania (má byť blízkou osobou spoluobvinenej , skutku sa mala

dopustiť na jej žiadosť a vďaka jej prístupu bol vplyv na konanie spoluobvinenej

cielenejší). Špecializovaný súd opomenul prihliadnuť na skutočnosť,

že v danej fáze trestného konania sa musí na sťažovateľku hľadieť ako nevinnú

a že prípadná existencia dôvodov na trestné stíhanie nenahrádza posúdenie dôvodov

na uvalenie kolúznej väzby.

3. Proti uzneseniu špecializovaného súdu podali prokurátorka, ako aj sťažovateľka

sťažnosť.

4. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 20. marca 2020 boli obe

sťažnosti zamietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu sa na sťažovateľku primerane

vzťahuje záver o tom, že bola súčasťou dobre fungujúceho stroja búrajúceho základné

princípy právneho štátu a jej konanie, vnímajúc ako celok (nielen hľadajúc konkrétnu

skutočnosť v zmysle ustanovenia ), treba považovať

za konanie vyvolávajúce obavu z jej kolúznych aktivít. Aj v prípade sťažovateľky platí

podľa najvyššieho súdu to, čo uviedol v prípade obvinenej v súvislosti

s existenciou kolúzneho dôvodu väzby. Najvyšší súd teda zdôvodňuje existenciu zákonných

dôvodov kolúznej väzby u sťažovateľky tak, že odkazuje na dôvod kolúznej väzby inej

obvinenej. Keďže žiadne konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvod kolúznej väzby

v prípade sťažovateľky najvyšší súd neuvádza, možno sa iba domnievať, že najvyšší súd

mal (rovnako ako v prípade ) na mysli, že sťažovateľka popiera svoju vinu

a bude sa snažiť trestnej zodpovednosti zbaviť.

5. Sťažovateľka ďalej poukazuje na závery judikatúry ústavného súdu a Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktoré majú osobitný význam vo vzťahu

ku skutkovým a právnym okolnostiam jej veci (najmä vo vzťahu k dôvodom, na ktorých

sú uznesenia všeobecných súdov založené). Osobitne zdôrazňuje právny názor vyslovený

v rozsudku ESĽP vo veci Tarau proti Rumunsku, podľa ktorého „... členský štát, ktorý

umožňuje opravný prostriedok voči rozhodnutiam o vzatí do väzby, je povinný dotknutým

stranám zabezpečiť v odvolacom konaní rovnaké záruky, ako v konaní na prvom stupni...

prítomnosť sťažovateľov a ich právnych zástupcov na konaní prvostupňového súdu

nezbavuje členský štát povinnosti zabezpečiť ich osobnú účasť na konaní súdu

rozhodujúcom o opravnom prostriedku“.

6. Zo zásad, ktoré vo svojej judikatúre formuluje ústavný súd a ESĽP (a ktoré

rozpracúva aj doktrína), sú v prípade sťažovateľky osobitne relevantné tieto zásady:

- zákaz všeobecnej prezumpcie dôvodov väzby premietajúci sa do bezvýhradnej

povinnosti súdu opierať sa výlučne o konkrétne skutočnosti,

- uplatnenie zásad spravodlivého súdneho konania vrátane požiadavky „fairness“,

premietajúcich sa do povinnosti súdu presvedčivo odôvodniť rozhodnutie o vzatí do väzby,

- uplatnenie testu proporcionality, teda povinnosti súdu vykonať posúdenie

primeranosti väzby tak vo vzťahu k reálnemu riziku naplnenia konania zakladajúceho

niektorý z väzobných dôvodov, ako aj vo vzťahu k efektivite iných (menej invazívnych)

nástrojov štátneho dohľadu,

- zákaz odôvodniť väzbu tým, že obvinený využíva svoje zákonné práva (vrátane

práva popierať svoju vinu) premietajúci sa aj do povinnosti súdu rešpektovať prezumpciu

neviny a zdržať sa uvalenia väzby len z tých dôvodov, ktoré odôvodňujú trestné stíhanie

ako také,

- požiadavka totožnej kvality procesných záruk v prvostupňovom a v odvolacom

konaní premietajúca sa do povinnosti členského štátu umožniť osobnú účasť obvineného

aj na konaní o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu o vzatí do väzby.

7. Uvedené zásady všeobecné súdy absolútne nerešpektovali. Naopak, väzbu

odôvodnili sčasti tým, že sú dané dôvody na trestné stíhanie (posúdenie existencie

konkrétnych dôvodov väzby nahradili posúdením dôvodnosti trestného stíhania ako takého),

a v časti abstraktnou prezumpciou, že osoba sťažovateľky a jej údajné správanie pred

vzatím do väzby vyvoláva dojem, že bude vyvíjať kolúzne aktivity v snahe zbaviť sa

obvinenia z trestnej činnosti. Konkrétne skutočnosti nasvedčujúce dôvodnosti väzby

sťažovateľky vôbec neboli uvedené a nebolo popísané žiadne jej domnelé, možné alebo

skutočné kolúzne konanie, pretože všeobecný súd iba odkázal na údajný kolúzny dôvod

vzťahujúci sa na .

8. Pokiaľ ide o materiálne dôvody kolúznej väzby, všeobecné súdy identifikáciu

a rozbor konkrétnej skutočnosti vytvárajúcej alebo zvyšujúcej riziko ovplyvňovania

či nátlaku na svedkov nahradili práve neprípustnou všeobecnou prezumpciou existencie

dôvodov. V žiadnom rozsahu nevykonali test proporcionality. Úplne rezignovali

na povinnosť presvedčivého odôvodnenia prítomnosti dôvodov väzby, ako aj nevyhnutnosti

jej uvalenia. Napokon dôvodnosť väzby sťažovateľky odôvodnili výlučne poukazom

na dôvody kolúznej väzby dané u inej obvinenej.

9. Pri sústredenom rozbore odôvodnenia uznesení všeobecných súdov a výraznej

snahe nájsť v nich vôbec nejaké relevantné odôvodnenie možno v úvahách najvyššieho súdu

identifikovať tri dôvody na vzatie sťažovateľky do väzby, a to osobnostnú skladbu

sťažovateľky, ďalej jej údajnú príslušnosť k „dobre fungujúcemu stroju“ konajúcemu

v prospech , a napokon popieranie viny. Aj k týmto veľmi abstraktným

„dôvodom“ sa dá dopátrať výlučne tak, že na základe odkazu najvyššieho súdu v druhom

odseku na strane 41 a v druhom odseku na strane 30 sa na sťažovateľku vzťahuje „to isté“,

čo bolo uvedené v prípade na strane 41, resp. záver najvyššieho súdu

o ako „súčasti stroja“ vyvolávajúceho obavu z kolúznych aktivít s tým,

že sa to na sťažovateľku vzťahuje „primerane“.

10. Bez ohľadu na to, či v prípade väzobných dôvodov sťažovateľky platí „to isté“,

čo v prípade , alebo „primerane“ to, čo v prípade ,

je nepochybné, že ani jeden z týchto dôvodov nepredstavuje konkrétnu skutočnosť

vytvárajúcu alebo zvyšujúcu riziko pokračovania v trestnej činnosti alebo kolúzneho

konania na strane sťažovateľky. Aj najvyšší súd uvádza, že opísané konanie

(čo zrejme platí rovnako, resp. primerane aj v prípade sťažovateľky)

„... samo o sebe pochopiteľne nemôže predstavovať žiadny dôvod väzby...“. Bez toho,

aby došlo k popísaniu akejkoľvek konkrétnej skutočnosti, ktorá by takýto dôvod mohla

predstavovať, uzavrel najvyšší súd vec konštatovaním, že práve správanie

(ak je vnímané ako celok) zakladá dôvodnosť väzby. Ďalej už stačilo napísať, že „to isté“ sa

vzťahuje aj na sťažovateľku, resp. sa to na ňu vzťahuje „primerane“ a dôvodmi väzby

sťažovateľky sa najvyšší súd už vôbec nemusel zaoberať. V prípade sťažovateľky

(na rozdiel od ) platí, že táto sčasti vôbec nepopiera konanie, ktoré sa jej

kladie za vinu (účasť na pojednávaní v zmenkovej veci, ktorú prokurátorka interpretuje

ako „podporu“ zákonnej sudkyne), ale spochybňuje interpretáciu jej konania zo strany

prokurátorky a hlavne to, že účasťou na pojednávaní v postavení verejnosti je vôbec možné

spáchať trestný čin.

11. Najvyšší súd teda sám konštatuje, že doterajšie konanie sťažovateľky samo osebe

žiadny dôvod väzby nezakladá, no hneď vzápätí konštatuje aj to, že ak sa takéto konanie

vníma ako celok, potom už je väzobným dôvodom. Ako sa na ploche desiatich riadkov

stane z konania, ktoré nie je väzobným dôvodom, konanie, ktoré väzbu opodstatňuje,

nie je z uznesenia najvyššieho súdu zrejmé. Celý „trik“ spočíva v sugescii, že ak sa nejaké

konanie vníma „ako celok“, nemusí súd hľadať a nachádzať žiadnu konkrétnu skutočnosť,

ktorá by väzbu opodstatňovala. Nesúlad takejto „argumentácie“ so základnými

požiadavkami a dohovoru, relevantnej judikatúry a doktríny je zrejmý na prvý

pohľad.

12. Z odôvodnenia uznesení všeobecných súdov sa javí, že jediným reálnym

„dôvodom“ väzby je úsilie súdu prispieť k obnove dôveryhodnosti justičného systému

ako naliehavej požiadavky verejného záujmu. Inými slovami, najvyšší súd je zjavne

motivovaný vyjsť v ústrety spoločenskému dopytu po väzobnom stíhaní sťažovateľky

ako jednej zo sudkýň zadržaných v rámci široko medializovanej akcie „Búrka“. Odhliadnuc

od skutočnosti, že takýto dôvod , ale ani dohovor nepovažujú za legálny a legitímny

základ pre vzatie do väzby, základným predpokladom dôveryhodnosti justičného systému

je bezvýhradné rešpektovanie pravidiel ustanovených , dohovorom a zákonom,

a to bez ohľadu na osobu obvineného a závažnosť skutku, z ktorého je obvinený.

Akokoľvek odsúdeniahodným sa môže javiť konanie, pre ktoré sa vedie trestné stíhanie,

tak všeobecné princípy právneho štátu, ako aj konkrétna úprava záruk osobnej slobody

vyžadujú, aby sa pri rozhodovaní o väzbe prihliadalo práve a len na konkrétne skutočnosti

dokumentujúce dôvodnosť väzby, resp. absenciu týchto dôvodov.

13. Tak, ako pri slobode prejavu platí, že nechráni len pohodlné a neurážlivé názory,

ale aj názory šokujúce a znepokojujúce, tak pri ústavných zárukách osobnej slobody ešte

viac platí, že sa táto ochrana nevzťahuje len na osoby požívajúce priazeň verejnosti

a disponujúce aurou bezúhonnosti, ale aj (a dokonca najmä) osoby, ktorých spoločenské

postavenie, vnímanie verejnosťou a osobná bezúhonnosť sú v dôsledku trestného konania

výrazne oslabené. Úlohou ústavného súdu nie je chrániť seba pred prípadnou kritikou médií

či širokej verejnosti, ale (prípadne aj v protismere k aktuálnej verejnej objednávke) chrániť

ústavu. Jej požiadavky všeobecné súdy nerešpektovali v rozsahu, v akom to od nich

vyžaduje ustálená judikatúra ústavného súdu a ESĽP.

14. Pokiaľ ide materiálne dôvody väzby, čitateľ uznesenia najvyššieho súdu má

predovšetkým problém identifikovať úvahy, z ktorých najvyšší súd vyvodil existenciu

materiálnych dôvodov väzby. Tým, že sa vyhol uvádzaniu akýchkoľvek konkrétnych

skutočností, údajne zakladajúcich dôvodnosť väzby, a túto otázku „vyriešil“ odkazom

na údajné dôvody v prípade , čitateľ čelí problému, do akej miery myslel

najvyšší súd túto „skratku“ vážne. Nie je jasné, do akej miery vzťahuje najvyšší súd svoje

emocionálne zafarbené vyjadrenia o aj na sťažovateľku. Ak aj áno,

tak demonštratívne pohŕdanie ich osobami zo strany najvyššieho súdu síce môže vyjsť

v ústrety verejnej mienke, nemôže však nahradiť (ale, naopak, bezprostredne popiera)

povinnosť objektívne a kvalifikovane posúdiť aktuálnu prítomnosť konkrétnych skutočností

zakladajúcich dôvodnú obavu z ovplyvňovania prípadných svedkov sťažovateľkou.

Takéto skutočnosti jednak neexistujú a jednak na žiadnu takú skutočnosť najvyšší súd ani

nepoukázal. Najvyšší súd uvádza, že dôvodom kolúznej väzby nemôže byť len určitá

dôkazná alebo procesná situácia bez ustálenia kolúzneho konania obvineného,

resp. bez zistenia konkrétnych skutočností, ktoré odôvodňujú obavu z kolúznych aktivít.

S absenciou ustálenia kolúzneho konania a konkrétnych skutočností opodstatňujúcich obavy

z kolúzneho konania sa však najvyšší súd „vysporiadal“ tak, že ich nahradil pojmom

„objektívna konštelácia všetkých vzťahovo súvisiacich faktorov“ u inej obvinenej.

Práve táto „konštelácia“ u inej obvinenej má „primerane“ zakladať dôvody kolúznej väzby

sťažovateľky. Ako náhrada za identifikáciu a posúdenie konkrétnych skutočností, ktoré by

mali vytvárať alebo zvyšovať riziko kolúzneho konania, je takáto formulácia absolútne

nepoužiteľná a iba potvrdzuje, že najvyšší súd svoje úvahy prispôsobil želanému výsledku

(o ktorom sa domnieva, že si ho súčasná spoločenská atmosféra vyžaduje).

15. Sťažovateľka nemá žiadnu povinnosť uvádzať skutočnosti preukazujúce

neexistenciu väzobných dôvodov, naopak, je povinnosťou súdu uviesť skutočnosti,

z ktorých tieto dôvody vyplývajú. Sťažovateľka však poukazuje na to, že jej trestné stíhanie

bolo de facto avizované a medializované pol roka dopredu, bol voči nej vykonaný procesný

úkon (domová prehliadka) prakticky ju stavajúci do pozície materiálne obvinenej, hoci

v tom čase bola v procesnom postavení svedka, pričom o jej údajnej trestnej činnosti sa

písalo v médiách. Napriek tomu neexistuje žiadna konkrétna skutočnosť nasvedčujúca

tomu, že by čas, ktorý mala k dispozícii do zadržania, sa usilovala využiť na nejaké

ovplyvňovanie svedkov či iné marenie vyšetrovania, prípadne že aspoň mala takýto zámer.

16. Z odôvodnenia uznesení všeobecných súdov je zrejmé aj to, že dôvodnosť

(nevyhnutnosť) väzby nachádzajú v dôvodnosti samotného trestného stíhania. Zásadným

spôsobom tak negujú skutočnosť, že dôvodnosť trestného stíhania je síce nevyhnutnou,

ale nie dostatočnou podmienkou zákonnosti a ústavnosti väzby.

17. Všeobecné súdy sa v priamom rozpore s povinnosťami uloženými

a dohovorom opomenuli vysporiadať s otázkou, či a do akej miery ponechanie obvineného

na slobode (so zohľadnením účinkov dohľadu probačného a mediačného úradníka

a prípadnom uložení primeraných povinností a obmedzení) zvyšuje riziko naplnenia

konania zakladajúceho niektorý z väzobných dôvodov a či intenzita zásahu do osobnej

slobody obvineného v podobe uvalenia väzby nie je zjavne neprimeraná k miere zvýšenia

uvedeného rizika ().

18. Nevyhnutnosť väzby je teda viazaná na absenciu okolností, za ktorých by menej

invazívne opatrenie dokázalo naplniť rovnaký účel, aký sleduje väzba. Práve konkrétne

okolnosti sťažovateľky dokumentujú absenciu nevyhnutnosti väzby a povinnosť súdu

posúdiť dostupnosť a efektivitu menej invazívnych nástrojov na dosiahnutie účelu trestného

konania. Nevyhnutnou podmienkou ústavnosti rozhodnutia o vzatí do väzby je teda to, aby

súd posúdil otázku primeranosti väzby, a to najmä vo vzťahu k pomeru medzi intenzitou

zásahu do osobnej slobody (najvyššia) a mierou rizika naplnenia konania, ktoré je

väzobným dôvodom (objektívne minimálna), a presvedčivo odôvodnil výsledky takéhoto

posúdenia. Je zrejmé, že všeobecné súdy túto podmienku nedodržali. Najvyšší súd sa danou

otázkou vôbec nezaoberal a špecializovaný súd údajnú nevyhnutnosť väzby v relácii

k probačnému dohľadu „odôvodnil“ nutnosťou výsluchov väčšieho počtu svedkov, ktorí

v tomto štádiu konania nie sú ešte ani riadne ustálení. Postupoval tak v priamom rozpore

s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej dôvodom kolúznej väzby nemôže byť potreba vykonať

ďalšie procesné úkony vrátane výsluchu svedkov. Špecializovaný súd sa teda namiesto

vykonania testu proporcionality a podrobného posúdenia rizík v prípade nariadenia menej

invazívnych nástrojov štátneho dohľadu dopustil neprípustnej skratky výslovne zakázanej

ustálenou judikatúrou (kolúzna väzba je nevyhnutná, pretože treba vypočuť množstvo

svedkov, a preto probačný dohľad nepostačuje). Sťažovateľka považuje za nepochybné,

že takéto odôvodnenie bezprostredne odporuje judikatúre ústavného súdu a ESĽP,

ktorá celkom jasne uvádza, že konajúci súd poruší ústavnú ochranu osobnej slobody aj

vtedy, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysvetlí, ako v okolnostiach prípadu uplatnil

test proporcionality.

19. Z hľadiska záruk procesnej kvality sťažovateľka namieta porušenie záverov

ESĽP (vyslovených vo veci Tarau proti Rumunsku) postupom najvyššieho súdu v konaní

o jej sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu, a to konkrétne znemožnením jej

osobnej účasti, prípadne účasti jej právneho zástupcu na pojednávaní najvyššieho súdu

20. marca 2020. V tejto súvislosti považuje za nepochybné, že prípadný súlad postupu

najvyššieho súdu s v žiadnom rozsahu nekompenzuje nesúlad takéhoto

postupu s dohovorom. Poukazuje pritom na závery ESĽP vo veci Tarau proti Rumunsku.

20. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľky na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 20. marca 2020, sp. zn. a uznesením sudcu pre prípravné

konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa

14. marca 2020, sp. zn. porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. marca 2020,

sp. zn. a uznesenie sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného

súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 14. marca 2020, sp. zn. sa

zrušujú a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby sťažovateľku neodkladne

prepustil z väzby na slobodu.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Špecializovaný trestný súd sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia, na účet jej právneho

zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Skutkový stav veci

21. Z uznesenia špecializovaného súdu sp. zn. zo 14. marca 2020

vyplýva, že ním bola sťažovateľka (spolu s ďalšími piatimi obvinenými) z dôvodov

uvedených v ustanovení vzatá do väzby,

ktorá začala plynúť 11. marca 2020 o 05.58 h.

Podľa konštatovania špecializovaného súdu uznesením prokurátorky

č. k. VII/3 Gv 76/19/1000-57 z 9. marca 2020 bolo (inter alia) sťažovateľke vznesené

obvinenie pre zločin prijímania úplatku v spolupáchateľstve podľa ustanovenia § 20 a § 329

ods. 1 a 2 , a to na tom základe, že najneskôr od mája roku 2017

v Bratislave na presne nezistených miestach v právnej veci žalobcu Správa a inkaso

zmeniek, s. r. o., proti žalovaným a obchodnej spoločnosti MARKÍZA –

SLOVAKIA, spol. s r. o., o zaplatenie 8 298 479,72 € s prísl. na základe požiadavky

inštruovala zákonnú sudkyňu , ako procesne

postupovať v danom spore, ako nariaďovať termíny pojednávaní s cieľom vyhlásenia

rozsudku v prospech , ktorého pravidelne informovala o procesných veciach

v rámci daného sporu, pričom tiež inštruovala sťažovateľku, ktorá pred pojednávaním,

na ktorom vyhlásila rozsudok, tejto aktívne pomáhala s jeho

vypracovaním a pre účely jej podpory sa 26. apríla 2018 zúčastnila pojednávania

na Okresnom súde Bratislava V, na záver ktorého na základe vopred

dohodnutého postupu vyhlásila dokazovanie za skončené a vyhlásila rozsudok, ktorým boli

obaja žalovaní spoločne a nerozdielne zaviazaní zaplatiť žalobcovi zmenkovú sumu

8 298 479,72 € s prísl. do troch dní od právoplatnosti, pričom sťažovateľka prijala za takýto

nezákonný postup od finančnú hotovosť, a to z úplatku, ktorý

poskytol .

Podľa ďalších konštatovaní špecializovaného súdu uznesením ústavného súdu

č. k. -118 z 12. marca 2020 bol daný súhlas na vzatie sťažovateľky

ako sudkyne do väzby. Prokurátorka v zákonnej lehote 13. marca 2020 o 02.55 h podala

na špecializovanom súde návrh na vzatie (inter alia) sťažovateľky do väzby z dôvodov

uvedených v ustanovení a .

Podľa názoru špecializovaného súdu existuje dôvodné podozrenie, že sa sťažovateľka

dopustila skutku, ktorý sa jej kladie za vinu a ktorý má znaky trestného činu.

Toto konštatovanie vyplýva z doteraz obstaraných dôkazov, najmä z výpovedí svedkov

, , , , , ,

, , , a najmä ,

ako aj z prepisov z mobilnej aplikácie Threema v písomnej a elektronickej podobe.

Posledný menovaný svedok sa v rozsiahlej výpovedi podrobne vyjadril k jednotlivým

skutkom uvedeným vo výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia. Pokiaľ ide

o autenticitu mobilnej aplikácie a jej obsahu, je potrebné odvolať sa na výsledky pôvodného

trestného konania dvojnásobnej úkladnej vraždy, ako aj na výsluch svedka

tvrdiaceho, že nezasahoval do mobilných telefónov a ani ich nedal do dispozície iným

osobám. Autentickosť komunikácie potvrdili vo svojich výpovediach

a .

V prípade sťažovateľky je daný dôvod väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b)

, pretože bolo zistené, že má byť blízkou osobou

a skutku sa mala dopustiť na jej žiadosť, pričom aj vďaka jej aktívnemu prístupu bol vplyv

na konanie cielenejší a viedol k splneniu cieľa spočívajúceho v získaní

úplatku pre seba. Z výsluchu svedka vyplýva jej účelové pridelenie na

obchodnoprávne oddelenie Okresného súdu Bratislava I, kde mala kryť protiprávnu činnosť

a jemu blízkych osôb. Je potrebné preveriť jej činnosť v konkrétnych veciach

a z tohto hľadiska existuje obava, že by mohla mariť zisťovanie skutočností závažných

pre trestné konanie. Sťažovateľka namietla, že skutok, za ktorý je stíhaná (tak ako je

koncipovaný) nemá znaky trestného činu. Už v rámci vyhodnotenia materiálneho korektívu

na rozhodovanie o väzbe je potrebné poukázať na skutkové okolnosti, najmä na účasť

sťažovateľky na „presviedčaní“ s cieľom, aby táto vyhlásila žiadaný

rozsudok a vyhovela tým požiadavkám , pričom za toto konanie mala prevziať

peňažné plnenie, čo možno považovať za spáchanie predmetného trestného činu. Naproti

tomu návrh prokurátorky na ustálenie dôvodov väzby aj podľa ustanovenia § 71 ods. 1

písm. c) (čo odôvodňovala tým, že sťažovateľka je stále sudkyňa a nie

je možné vylúčiť pokračovanie v trestnej činnosti, keďže je blízkou osobou

) nebol akceptovaný s poukazom na to, že sťažovateľke bol dočasne

pozastavený výkon funkcie sudkyne, v dôsledku čoho obava z pokračovania v trestnej

činnosti zanikla.

22. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 20. marca 2020 vyplýva,

že vo vzťahu voči sťažovateľke sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu

sp. zn. zo 14. marca 2020 podané sťažovateľkou a prokurátorkou zamieta

ako nedôvodné.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažnosť podaná prokurátorkou vytýkala,

že špecializovaný súd neustálil v prípade sťažovateľky dôvod väzby aj podľa ustanovenia

.

Podľa názoru najvyššieho súdu je potrebné stotožniť sa so záverom špecializovaného

súdu i jeho úvahami o dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľky, pričom momentálne

(v rámci rozhodovania o väzbe) niet žiadneho dôvodu spochybňovať zabezpečené dôkazy,

ale ani pravdivosť tvrdení svedka či prepisov komunikácie z aplikácie

Threema, najmä ak vyjadrenia sú v dobrom súlade so zisteniami

vyplývajúcimi z aplikácie Threema, a keď pravdivosť jeho výpovedí potvrdzujú aj

a . Súčasná dôkazná situácia zodpovedá potrebám

rozhodnutia o väzbe a so zreteľom na to argumenty o neopodstatnenosti trestného stíhania

v dôsledku neexistencie dôkazov preukazujúcich vinu či nenaplnenia znakov skutkovej

podstaty trestného činu (najmä spochybňovaním napr. výpovede ) treba

v tomto štádiu konania odmietnuť. Zároveň je ale potrebné dodať, že po vznesení obvinenia

neboli dosiaľ vykonané žiadne podstatné a významné dôkazy, a preto treba pripomenúť,

že ingerencia súdu do prípravného konania formou rozhodovania o väzbe predstavuje pre

súd záväzok, a to najmä povinnosť dbať na dodržiavanie ľudských práv dôsledným

rešpektovaním všetkých podmienok upravujúcich rozhodovanie o pozbavení osobnej

slobody. Dôvodnosť vzneseného obvinenia ako jedna z materiálnych podmienok väzby

musí byť podložená dôkazmi použiteľnými v trestnom konaní, pričom preskúmavanie

dôvodnosti vzneseného obvinenia sa pri postupe podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru úmerne

znásobuje uplynutím času pozbavenia osobnej slobody. Ak po rozhodnutí o väzbe

prokurátor urýchlene nepredloží dôkazy potvrdzujúce dôvodnosť vzneseného obvinenia,

vystavuje sa riziku výrazného oslabenia existencie materiálnej podmienky väzby.

Pokiaľ ide o kolúznu väzbu podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku, bola súčasťou dobre fungujúceho stroja (pozri Threema, ale aj

vyjadrenie a ) búrajúceho základné princípy právneho

štátu a ničiaceho dôveru v súdnictvo a v jeho spravodlivý a rovnaký prístup k stranám

sporu. Takéto jej konanie (vnímajúc ho ako celok vo všetkých súvislostiach, nielen hľadajúc

konkrétnu skutočnosť v zmysle ustanovenia ) treba

považovať za konanie, ktoré vyvoláva obavu z kolúznych a pokračovacích aktivít v prípade

neväzobného stíhania, najmä ak spoluobvinení boli tiež súčasťou tohto stroja. Tento záver

sa primerane vzťahuje na všetkých obvinených.

Možno súhlasiť so sťažovateľkou, že pri rozhodovaní o väzbe je nevyhnutné

rešpektovať zásadu zdržanlivosti a primeranosti (ustanovenie § 2 ods. 2 Trestného

poriadku), ktorej zmyslom je obmedziť zásahy do základných práv a slobôd

na najnevyhnutnejšiu mieru, ktorá je potrebná na dosiahnutie účelu trestného konania,

teda na náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov ako

i uskutočnenie spravodlivého procesu. Podľa názoru najvyššieho súdu v prípade

sťažovateľky nebola táto zásada porušená, keď špecializovaný súd konštatoval dôvod

kolúznej väzby a nenahradil ju žiadnym z procesných prostriedkov podľa ustanovenia § 80

. Zásadu primeranosti a zdržanlivosti totiž nemožno porušiť, ak je

zároveň správne a v súlade so zákonom aplikované iné ustanovenia

zasahujúce do základných práv a slobôd [v tomto prípade ustanovenie § 71 ods. 1 písm. b)

]. Nemožno preto tvrdiť, že prvopáchateľ trestnej činnosti s dobrou

povesťou a slušným zázemím nemôže byť vzatý do väzby, lebo tomu bráni zásada

zdržanlivosti a primeranosti. Už samotný kolúzny dôvod väzby a záujem spoločnosti

zabrániť mareniu či sťažovaniu objasnenia skutočností závažných pre trestné stíhanie

v prípade sťažovateľky prevažuje nad jej osobnou potrebou nebyť väzobne stíhaná.

Tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého tým, že mala aktívne pomáhať zákonnej

sudkyni s vypracovaním rozsudku a pre účely jej podpory sa zúčastnila pojednávania,

nemohla konať protiprávne, plne zodpovedá práci obhajcu hľadajúceho chybu vo všetkom,

avšak mu chýba objektivita, pretože operuje len s účelovo vytrhnutou časťou skutku

uvedeného v bode 9 uznesenia o vznesení obvinenia. Skutok totiž v realite (berúc do úvahy

všetko, čo je v bode 9 napísané, a pri zachovaní jeho totožnosti) môže znieť v skrátenej

verzii takto:

„Obv. za úplatok jej poskytnutý obvineným prostredníctvom

obv. aktívne pomáhala sudkyni obv. pri vydaní

a vypracovaní rozhodnutia, ktoré nebolo súladné s , nakoľko

bolo vydané v (ne)prospech jedného z účastníkov pod vplyvom závislosti a nie nestranne...“

Pri takomto vnímaní skutku v bode 9 uznesenia o vznesení obvinenia už možno

vidieť naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu, pre ktorý bolo

sťažovateľke vznesené obvinenie, a preto najvyšší súd neakceptoval jej obhajobné námietky

v tomto smere.

Pokiaľ sťažovateľka poukázala na to, že „Absolútne absentujú konkrétne skutočnosti

zakladajúce obavu odôvodňujúcu kolúznu väzbu“, dá sa na to reagovať v tom zmysle,

že dôvodná obava z kolúzneho konania môže vyplývať aj len z konania páchateľa.

Týmto konaním sa, samozrejme, myslí konanie páchateľa nielen po vznesení obvinenia,

ale aj po čine a z hľadiska objektívnej konštelácie zahŕňa nielen osobu páchateľa a všetky

znaky skutkovej podstaty trestného činu, ale aj konanie a správanie páchateľa ako celok.

Aj v prípade sťažovateľky platí to, čo bolo uvedené u v súvislosti

s existenciou kolúzneho dôvodu väzby, a preto najvyšší súd sťažnosti podanej

sťažovateľkou nevyhovel.

III.

Relevantná právna úprava

23. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

24. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak.

25. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

IV.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

26. Na prerokovanie tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 17

ods. 1, 2 a 5 , ako aj a 4 dohovoru smeruje proti postupu špecializovaného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniu zo 14. marca 2020,

nie je daná právomoc ústavného súdu.

27. Podľa ustanovenia ak o ochrane základných

práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať

iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

28. Proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. zo 14. marca 2020

bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľky podľa a dohovoru mal najvyšší súd

v rámci opravného konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc

ústavného súdu.

29. Zvyšnú časť ústavnej sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

30. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

31. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

32. Jadrom podanej ústavnej sťažnosti sú v podstate tri námietky.

33. Podľa názoru sťažovateľky predovšetkým nie je preukázaná dostatočná miera

podozrenia zo spáchania trestného činu, za ktorý bolo proti sťažovateľke vznesené

obvinenie. Aj keby skutok uvedený v uznesení o vnesení obvinenia sťažovateľka čiastočne

spáchala (naozaj by bola ako verejnosť prítomná na pojednávaní, ktoré viedla sudkyňa

, a naozaj by jej pomáhala pri príprave rozhodnutia), táto časť skutku

nevykazuje znaky nijakého trestného činu. Skutočnosť, že by prijala úplatok z prostriedkov

pochádzajúcich od , poprela.

34. Ďalej závery všeobecných súdov o existencii obavy z kolúzie [teda o existencii

väzobného dôvodu podľa ustanovenia ] sú iba

špekulatívne, neopierajú sa o žiadne konkrétne označené skutočnosti a navyše

v odôvodneniach uznesení všeobecných súdov sú odvodzované od záverov týkajúcich sa

.

35. Napokon z hľadiska procesného postupu najvyššieho súdu v rámci opravného

konania sťažovateľka namieta, že v rozpore s konkrétne označenou judikatúrou ESĽP

najvyšší súd o podaných opravných prostriedkoch konal a rozhodol v neprítomnosti

sťažovateľky a jej obhajcu, teda bez toho, aby sa mohla v opravnom konaní osobne

vyjadriť. Skutočnosť, že na špecializovanom súde bola (rovnako, ako aj jej obhajca) osobne

prítomná a mohla sa vyjadriť, totiž nepostačuje.

36. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru oprávňuje zatknúť a uväzniť osobu iba

na základe existencie dôvodného podozrenia, že zatknutá osoba spáchala trestný čin, pričom

trvanie takéhoto podozrenia je podmienkou sine qua non zákonnosti držania osoby

vo väzbe. Naproti tomu z čl. 5 ods. 3 dohovoru nepochybne vyplýva, že trvanie podozrenia

po určitom čase už nestačí na odôvodnenie ďalšej existencie väzby, pretože súd musí zistiť

iné dôvody opodstatňujúce ďalšie trvanie väzby (Stögmüller proti Rakúsku, Letellier proti

Francúzsku). Takýmito ďalšími dôvodmi môžu byť hrozba dokončenia trestného činu

nachádzajúceho sa v štádiu pokusu, nebezpečenstvo opakovania trestného činu alebo

pokračovania v ňom, zabránenie v úteku po spáchaní trestného činu, ovplyvňovanie

vyšetrovania.

37. Konštrukcia dôvodov väzby v slovenskom je iná

(pre obvineného priaznivejšia) ako podľa dohovoru, lebo už pri počiatočnom pozbavení

slobody vyžaduje kumuláciu dôvodného podozrenia s niektorým z dôvodov väzby

uvedených v ustanovení .

38. Z dosiaľ uvedeného možno vyvodiť, že podľa slovenského práva v prípade vzatia

do väzby musia byť splnené štyri podmienky. Po formálnej stránke musí existovať

uznesenie o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia dôvodného

podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie. Ďalej tento skutok musí

vykazovať znaky niektorého trestného činu. Napokon musí existovať niektorý z väzobných

dôvodov podľa ustanovenia .

39. Podozrenie zo spáchania trestného činu musí byť dôvodné. Odôvodnenosť

podozrenia, na ktorom sa musí zakladať vzatie do väzby, je základným prvkom ochrany

poskytovanej čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru pred svojvoľným pozbavením slobody.

Existencia dôvodného podozrenia predpokladá existenciu skutočností alebo dôkazov

spôsobilých presvedčiť objektívneho pozorovateľa, že obvinený mohol spáchať trestný čin.

Závisí však od všetkých okolností prípadu, či podozrenie je dôvodné. Pritom nepostačuje

subjektívne hľadisko úprimného presvedčenia orgánu trestného stíhania o existencii

podozrenia, ale vyžadujú sa aj objektívne skutočnosti a dôkazy o dôvodnosti podozrenia,

ktoré musí doložiť štát. Z povahy veci však zároveň vyplýva, že stupeň podozrenia nemôže

byť taký vysoký, aký sa vyžaduje pre obvinenie alebo pre obžalobu (Murray proti

Spojenému kráľovstvu). Obdobné úvahy sa vzťahujú aj na existenciu niektorého

z väzobných dôvodov podľa ustanovenia .

40. Podľa názoru ústavného súdu možno v danom prípade odôvodnenie uznesení

všeobecných súdov o vzatí sťažovateľky do väzby [vo vzťahu k existencii dôvodného

podozrenia zo spáchania trestného činu, ako aj vo vzťahu k existencii obavy z kolúzie

v zmysle ustanovenia ] považovať v tomto štádiu

za dostatočné a presvedčivé.

41. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné osobitne sa zaoberať procesnoprávnou

námietkou sťažovateľky, podľa ktorej došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne

konanie pri rozhodovaní o jej vzatí do väzby tým, že v rámci opravného konania ona

a jej obhajca nemohli byť na najvyššom súde osobne prítomní a vyjadriť sa (pozri bod 35).

42. Sťažovateľka poukazuje konkrétne na nález ESĽP vo veci Tarau proti Rumunsku

z 24. februára 2009. Z právneho názoru formulovaného v odseku 60 vyvodzuje, že mala

právo osobne (spolu s obhajcom) byť prítomná a mať možnosť vyjadriť sa nielen

na špecializovanom súde, ale aj na najvyššom súde v rámci opravného konania.

43. Ústavný súd konštatuje, že rozhodujúcu právnu vetu z odseku 60 nálezu ESĽP

vo veci Tarau proti Rumunsku sťažovateľka cituje neúplne (pozri bod 5). V skutočnosti

totiž znie právna veta takto: „... členský štát, ktorý umožňuje opravný prostriedok voči

rozhodnutiam o vzatí do väzby, je povinný dotknutým stranám zabezpečiť v odvolacom

konaní rovnaké záruky, ako v konaní na prvom stupni... prítomnosť sťažovateľov a ich

právnych zástupcov na konaní prvostupňového súdu nezbavuje členský štát povinnosti

zabezpečiť ich osobnú účasť prípadne účasť ich právnych zástupcov na konaní súdu

rozhodujúceho o opravnom prostriedku, a to za účelom zabezpečenia rovnosti zbraní

s prokurátorom, ktorý uvalenie väzby požadoval (viď Samoila a Cionca proti Rumunsku,

mutatis mutandis Kampanis proti Grécku).“

44. Ďalej treba uviesť, že vo veci Tarau proti Rumunsku prvostupňový súd rozhodol

o prepustení obvinenej Tarau z väzby, pričom prokurátor podal proti tomuto uzneseniu

sťažnosť. Na rozhodovanie druhostupňového súdu bol predvolaný prokurátor, ako aj

obvinená, ale tiež jej ustanovený právny zástupca. Kým prokurátor sa na druhostupňovom

súdnom konaní zúčastnil, zatiaľ obvinenú väzenské orgány na druhostupňový súd

nepredviedli z technických príčin. Medzi momentom ustanovenia právneho zástupcu

a momentom začatia druhostupňového súdneho rozhodovania uplynulo asi 30 minút,

v dôsledku čoho novoustanovený obhajca nemal reálnu možnosť sa s prípadom oboznámiť.

Druhostupňový súd napokon prvostupňové rozhodnutie zmenil a obvinenú ponechal

vo väzbe.

45. Vo všeobecnej rovine možno uviesť, že v konaní o preskúmanie zákonnosti

pozbavenia slobody má obvinený právo byť vypočutý, i keď toto právo nie je priamo

zakotvené v ustanovení čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. Assenov a ďalší proti Bulharsku,

Husák proti Českej republike). Ide dokonca o „prvú záruku“ („first fundamental guarantee“,

resp. „première garantie“). Právo osoby zbavenej slobody byť vypočutý je samostatným

právom odlišným od práva na rešpektovanie zásady rovnosti zbraní, a preto absenciu

vypočutia nemožno ospravedlniť tým, že na súde nebola prítomná ani protistrana. Na druhej

strane, obe tieto práva sú pre naplnenie požiadavky čl. 5 ods. 4 dohovoru rovnako dôležité.

Prítomnosť obvineného a jeho právneho zástupcu na prvostupňovom súde nemôže zbaviť

štát povinnosti zabezpečiť tiež jeho osobnú účasť, resp. účasť jeho právneho zástupcu pred

druhostupňovým súdom, aby bola zabezpečená rovnosť zbraní s prokurátorom,

ktorý požiadal o ponechanie obvineného vo väzbe (Tarau proti Rumunsku). ESĽP pripúšťa,

že obvinený nemusí byť vypočutý v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu

o návrhu na preskúmanie zákonnosti väzby podľa ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru,

ak sú kumulatívne splnené dve podmienky, a to že obvinený bol vypočutý prvostupňovým

súdom pri rozhodovaní o návrhu, pričom od vypočutia uplynula doba vyjadrená maximálne

v týždňoch, a že obvinený mohol podať nový návrh, v rámci ktorého by bol v konaní

vypočutý (Husák proti Českej republike, Rahbar-Pagard proti Bulharsku).

46. Možno dospieť k záveru, že v danom prípade skutočnosť, že sťažovateľka, ako aj

jej obhajca neboli v opravnom konaní osobne prítomní na najvyššom súde a nemohli sa

osobne vyjadriť, neznamená porušenie jej označených práv podľa a dohovoru.

Od výsluchu sťažovateľky na špecializovanom súde (14. marca 2020) do rozhodovania

najvyššieho súdu o riadnom opravnom prostriedku (20. marca 2020) uplynulo iba 6 dní,

čo nemožno považovať za porušenie práva byť vypočutý súdom pri rozhodovaní o väzbe.

V danom prípade nedošlo ani k porušeniu práva na rovnosť zbraní (ako v prípade

Tarau proti Rumunsku), keďže v opravnom konaní na najvyššom súde nebol prítomný ani

prokurátor.

47. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu