Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 11/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. R., t. č. vo väzbe, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského

súdu v Trnave v bližšie neoznačenom konaní, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. R. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. decembra

2010 doručené podanie J. R., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Vec:

Ústavná sťažnosť proti nečinnosti okresného súdu Trnava, Krajského súdu Trnava“. Podľa

obsahu možno podanie sťažovateľa kvalifikovať ako sťažnosť podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v bližšie neoznačenom konaní.

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza, že „dňa 16. 08. 2010 podal návrh na spojenie

veci podľa , , na Okresný súd Trnava, na spoločné konanie podľa

ods. 1 O všetkých trestných činoch toho istého obvineného a proti všetkým

obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže vykonať spoločné konanie, ak to

zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote. Týmto návrhom som žiadal

spojenie vecí: (§ 250 b ods. 1, ods. 4 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005, § 148

a ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005, § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák., § 14 ods. 1

Tr. zák. účinného od 1. 1. 2006), 30 T/46/10 (§ 222 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák.)

a obžaloby -35 zo dňa 23. 7. 2010 (§ 348 ods. 1, písm. c) Tr. zák., § 352 ods. 1

Tr. zák.) na spoločné konanie všetkých trestných činoch toho istého obvineného a následne

rozhodnúť jedným rozsudkom. Dňa 08. 10. 2010 som následne podal sťažnosť pre nečinnosť

v zmysle , z dôvodu toho, že som dňa 16. 08. 2010 podal návrh na

spojenie veci podľa na Okresný súd Trnava a do dňa 08. 10. 2010

nebolo rozhodnuté Okr. súdom Trnava, došlo k prieťahom vo vyhotovení súdneho

rozhodnutia a z týchto závažných dôvodov som podal sťažnosť pre nečinnosť a následne

som žiadal Krajský súd v Trnave, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného

úkonu. A však doposiaľ, čo celkovo činí 127 dní od podania návrhu dňa 16. 08. 2010 som

od Okresného súdu Trnava a ani Krajského súdu Trnava nedostal žiadne rozhodnutie a ani

žiadne písomné vyrozumenie, čo označujem a považujem za prieťahy v súdnom konaní

a namietam porušenie mojich základných práv a slobôd vyplývajúcich z SR.

Na základe týchto skutočností, žiadam Ústavný súd SR, aby rozhodol tak, že mi

priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- EUR, alebo ma svojim

rozhodnutím prepustí z väzby na slobodu. Taktiež žiadam nahradiť trovy právnemu

zástupcovi, ktorý ma bude zastupovať pred ústavným súdom.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej

lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ).

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,

ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

Podľa o všetkých trestných činoch toho istého

obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže

vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote.

Podľa ak sú podmienky spoločného konania, môže

súd spojiť na spoločné prejednanie a rozhodnutie veci, v ktorých boli podané samostatné

obžaloby.

Podľa ak je dôvodný predpoklad, že došlo

k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia

alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať

prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú

lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí

bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom

a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Podľa ak súd urobí úkony trestného konania uvedené

v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom

sťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento

sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na

svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.

Podľa o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3

musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak

a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,

b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu na

uskutočnenie namietaného úkonu.

Podľa proti rozhodnutiu podľa odseku 5 sťažnosť nie

je prípustná.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že ktorákoľvek zo strán môže

podať sťažnosť pre nečinnosť, t. j. proti prieťahom v konaní pred súdom, o ktorej rozhoduje

nadriadený súd (ak ju nevyrieši v rámci autoremedúry súd, proti ktorému sťažnosť smeruje).

Sťažnosť pre nečinnosť môže smerovať len proti prieťahom

a) v príprave prejednania veci súdom,

b) v určení termínu konania a rozhodnutia a

c) vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ navrhol, aby okresný súd spojil jeho trestné veci na spoločné konanie,

a v tejto súvislosti namieta nečinnosť okresného súdu, ako aj krajského súdu, t. j. namieta

prieťahy vo veci, na ktorú nemožno aplikovať upravujúci

rozhodovanie o sťažnostiach proti nečinnosti. Za daných okolností, v prípade ak okresný

súd nerozhodol o návrhu sťažovateľa na spojenie jeho trestných vecí na spoločné konanie,

nedopustil sa porušenia žiadnej zákonom ustanovenej povinnosti, pretože

mu takúto povinnosť neukladá, t. j. v danom prípade nemohol ani porušiť základné právo

sťažovateľa podľa a ani jeho právo podľa dohovoru.

Rovnako tak nemohol porušiť označené práva sťažovateľa ani krajský súd už aj z toho

dôvodu, že ak okresný súd nerozhodol o návrhu sťažovateľa na spojenie jeho trestných vecí

na spoločné konanie, nebolo jeho povinnosťou predložiť vec nadriadenému súdu, t. j.

krajskému súdu.

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným poukazuje aj na svoj ustálený právny názor,

podľa ktorého postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými

a hmotnoprávnymi predpismi konania v trestnoprávnej veci) nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných ľudských práv (napr. , , ).

V okolnostiach prípadu ústavný súd považoval za vhodné zároveň poznamenať, že

samotným nevyhovením návrhu na spojenie viacerých trestných vecí v zásade nemôže byť

spôsobená obvineným, resp. obžalovaným žiadna ujma, čo odôvodňuje skutočnosť, že

nevyžaduje, aby sa o návrhu jednej zo strán trestného konania na spojenie

viacerých trestných vecí na spoločné konanie uznesením príslušného súdu aj explicitne

rozhodlo. Je totiž vecou príslušného súdu zvážiť, či je z hľadiska procesnej ekonómie alebo

iných dôvodov vhodné, resp. žiaduce viacero trestných vecí spojiť na spoločné konanie; t. j.

túto otázku ponecháva na voľnú úvahu súdu.

Z uvedeného vyplýva, že v súvislosti s návrhom sťažovateľa na spojenie jeho

trestných vecí na spoločné konanie nemôže dôjsť k prieťahom v súdnom konaní, a teda ani

k porušeniu práv označených sťažovateľom, pretože z povahy veci vyplýva, že v takomto

prípade prieťahy v konaní nemôžu vzniknúť.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25

ods. 2 o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2011