Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 515/2015
PDF · 398.26 KB
No categories available
II. ÚS 515/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou MARCEL BIZNÁR, s. r. o., Bajkalská
31, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Marcela Biznára,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoKR 101/2013 z 13.
januára 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2014
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
Advokátskou kanceláriou MARCEL BIZNÁR, s. r. o., Bajkalská 31, Bratislava, konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Marcela Biznára, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoKR 101/2013 z 13. januára 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľa ako dlžníka
začal Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) voči nemu uznesením sp. zn. 4 K
42/2013 z 19. augusta 2013 konkurzné konanie. Následne okresný súd uznesením sp. zn. 4
K 42/2013 z 9. septembra 2013 ustanovil sťažovateľovi predbežného správcu Mgr. Petra
Arendackého, so sídlom kancelárie Čapkova 2, Bratislava. Na základe zistení predbežného
správcu, že majetok sťažovateľa (dlžníka) nebude postačovať ani na úhradu trov
konkurzného konania, okresný súd uznesením sp. zn. 4 K 42/2013 z 11. novembra 2013
konkurzné konanie voči sťažovateľovi zastavil, pričom v poučení uviedol: „Proti tomuto
uzneseniu je oprávnený podať odvolanie každý veriteľ dlžníka v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia, písomne dvojmo na Okresnom súde Bratislava I. Uznesenie sa považuje za
doručené dňom jeho zverejnenia v Obchodnom vestníku aj v prípade, ak sa doručuje iným
spôsobom. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 zákona
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.“
Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Sťažovateľ
v odvolaní okrem iného uviedol, že „Rozhodnutie súdu vychádza z nesprávne zisteného
skutkového stavu, resp. nesprávneho právneho posúdenia veci. V konaní bolo preukázané,
že navrhovateľ dlžník je vlastníkom pohľadávky v sume 1.700, €, ktorú je možné
v konkurznom konaní speňažiť. V prílohe odvolania Vám zasielam čestné prehlásenie môjho
dlžníka, o tom, že svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva z uzatvorenej zmluvy
o pôžičke, si riadne a včas splní a predmetné finančné prostriedky bez odkladu prevedie
na súdom, resp. správcom určený účet. Na základe uvedeného mám zato, že sú splnené
všetky zákonné podmienky na vyhlásenie konkurzu na môj majetok.“.
Krajský súd uznesením sp. zn. 2 CoKR 101/2013 z 13. januára 2014 odvolanie
sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu o zastavení konkurzného konania
pre nedostatok majetku odmietol ako podané neoprávnenou osobou.
Sťažovateľ namieta, že krajský súd napadnutým rozhodnutím porušil jeho základné
právo na súdnu právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zo sťažnosti vyplýva zjavná nespokojnosť sťažovateľa s rozhodnutím krajského súdu,
ktorý podľa jeho tvrdenia nesprávne aplikoval na jeho vec § 19 ods. 2, § 20 ods. 3 a § 24
ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze
a reštrukturalizácii“), pričom v tejto súvislosti uvádza, že „... z Napadnutého rozhodnutia
vyplýva, že sťažovateľ, ktorý mal v konkurznom konaní postavenie dlžníka nie je oprávnený
podať odvolanie, a to s poukazom na ustanovenie § 20 ods. 3 ZoK. Sťažovateľ má však
v predmetnom konaní postavenie účastníka konania, čo vyplýva aj z ustanovenia § 24 ods. 1
ZoK. Z dikcie ustanovenia § 20 ods. 3 vyplýva, že uznesenie o zastavení konkurzného
konania sa doručí účastníkom konania. Z logického výkladu tohto ustanovenia teda
vyplýva, že dlžník, ako účastník konkurzného konania má právo napadnúť rozhodnutie,
ktoré sa týka konania o jeho právach. Takýto výklad ustanovenia § 20 ods. 3 ZoK
potvrdzuje aj ustanovenie § 19 ods. 2 ZoK, podľa ktorého proti rozhodnutiu, ktorým sa
konkurzné konanie končí, je účastník konkurzného konania oprávnený podať odvolanie. Je
tiež potrebné poukázať na skutočnosť, že zastavenie konkurzného konania pre nedostatok
majetku má iné účinky vo vzťahu k dlžníkovi – fyzickej osobe a dlžníkovi – právnickej osobe.
Pri právnickej osobe má takého rozhodnutie za následok jej zrušenie a výmaz z príslušného
registra, avšak pri fyzickej osobe zrušenie konkurzného konania pre nedostatok majetku
nemá žiadne účinky.“.
Namietané porušenie svojich práv sťažovateľ odôvodňuje aj tou okolnosťou,
že „takémuto dlžníkovi je zároveň odňaté právo na oddĺženie v zmysle ustanovenia § 166
a nasl. ZoK. Na základe vyššie uvedených skutočností a aj s poukazom na ustanovenie § 19
ods. 2 ZoK nemá argumentácia krajského súdu logiku. V prípade Napadnutého rozhodnutia
krajského súdu sa teda jedná o zjavnú svojvôľu súdu pri výklade a aplikácii dotknutých
ustanovení, čím došlo k úplnému popretiu ich účelu a významu, navyše keď sťažovateľ
v konaní preukázal splnenie všetkých podmienok na vyhlásenie konkurzu.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1) Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces zaručené
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 13. 1. 2014, č. 2CoKR/101/2013 84 porušené bolo.
2) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 1. 2014, č. 2 CoKR/101/2013
84 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3) Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Krajskému súdu v Bratislave povinnosť
uhradiť sťažovateľovi na trovy konania pred Ústavným súdom v sume 284,08 €...“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podstata námietok sťažovateľa je založená na tvrdení, že napadnuté uznesenie
krajského súdu sp. zn. 2 CoKR 101/2013 z 13. januára 2014 je založené na nezákonnom
a svojvoľnom výklade aplikovaných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii,
t. j. nesprávnom právnom posúdení jeho odvolania krajským súdom, v dôsledku ktorého mu
bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže krajský súd jeho odvolanie odmietol ako
podané neoprávnenou osobou, a v dôsledku tohto právneho záveru ani nepreskúmal jeho
odvolacie námietky.
V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd preskúmal
odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu a v tejto súvislosti považuje
za potrebné poukázať na v ňom obsiahnutý právny záver krajského súdu, podľa ktorého „je
nesporné, že odvolanie voči predmetnému uzneseniu podal , t. j. navrhovateľ –
dlžník, t. j. osoba, ktorá nie je oprávnená odvolanie podať (v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3
ZKR).
Podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo
podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.
Podľa ustálenej judikatúry súdov SR vrátane Ústavného súdu SR, odvolací súd
v uvedených prípadoch rozhoduje bez toho, aby skúmal vecnú stránku napadnutého
rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Odvolací súd tiež považuje za potrebné poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR
IV. ÚS 54/2005, podľa ktorého... v prípade že procesné prostriedky výslovne neumožňujú
podať odvolanie, nie je možné založiť jeho prípustnosť poučením v konkrétnom súdnom
rozhodnutí. Súčasne sa v súvislosti s tým nedá uvažovať ani o porušení základného práva na
súdnu ochranu poskytovanú riadnym opravným súdom.“.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený
posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy
však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne
závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05,
Základné právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených
vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavný súd pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach nie je
podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním
aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavania základných práv a slobôd je
na prvom miestne zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie
všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4) a ústavný
súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych
okolnostiach prípadu (v danej veci zákona o konkurze a reštrukturalizácii) je ústavne
akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.
Podľa § 196 zákona o konkurze a reštrukturalizácii účinného v rozhodnom čase
ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie,
na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddĺžení
sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Podľa § 198 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd v konaní podľa tohto
zákona rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje
tento zákon. Dovolanie ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní
podľa tohto zákona nie je prípustné.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii uznesenie o zastavení
konkurzného konania pre nedostatok majetku súd doručí účastníkom konkurzného konania.
Proti uzneseniu je oprávnený podať odvolanie každý veriteľ dlžníka. Podanie odvolania
veriteľom, ktorý nie je účastníkom konkurzného konania, sa považuje za pristúpenie
do konkurzného konania.
Vzhľadom na to bol aj krajský súd ako odvolací súd v okolnostiach daného prípadu
povinný skúmať a prihliadať na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže vo veci konať
a rozhodnúť. Keďže krajský súd zistil, že odvolanie proti napadnutému uzneseniu okresného
súdu o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku podal sťažovateľ – dlžník,
ktorý sám podal návrh na vyhlásenie konkurzu (navrhovateľ), a ide pritom o osobu, ktorá v
zmysle § 20 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii nie je oprávnená odvolanie podať,
neostávalo mu iné, ako odvolanie sťažovateľa odmietnuť [§ 218 ods. 1 písm. b) OSP].
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom konaní postupoval v súlade
s citovanými ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii a Občianskeho súdneho
poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako
porušovanie základných práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00, IV. ÚS 11/2011,
Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd ako odvolací súd svoje uznesenie ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnil a pritom postupoval v súlade s platnou a účinnou
právnou normou, ústavný súd dospel k záveru, že ho nemožno považovať za zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné, resp.
neudržateľné do takej miery, že by mohlo mať za následok porušenie označených práv
sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s rozhodnutím krajského súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho
postupu, resp. rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označených sťažovateľom
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom
prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti
sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Navyše ústavný súd dodáva, že ak sa v prípade sťažovateľa zákonná podmienka
existencie majetku naplní, môže opäť podať návrh príslušnému súdu na vyhlásenie konkurzu
na svoj majetok.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015