Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 515/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou MARCEL BIZNÁR, s. r. o., Bajkalská

31, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Marcela Biznára,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 13.

januára 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2014

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

Advokátskou kanceláriou MARCEL BIZNÁR, s. r. o., Bajkalská 31, Bratislava, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Marcela Biznára, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 13. januára 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľa ako dlžníka

začal Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) voči nemu uznesením sp. zn. 4 K

42/2013 z 19. augusta 2013 konkurzné konanie. Následne okresný súd uznesením sp. zn. 4

K 42/2013 z 9. septembra 2013 ustanovil sťažovateľovi predbežného správcu Mgr. Petra

Arendackého, so sídlom kancelárie Čapkova 2, Bratislava. Na základe zistení predbežného

správcu, že majetok sťažovateľa (dlžníka) nebude postačovať ani na úhradu trov

konkurzného konania, okresný súd uznesením sp. zn. z 11. novembra 2013

konkurzné konanie voči sťažovateľovi zastavil, pričom v poučení uviedol: „Proti tomuto

uzneseniu je oprávnený podať odvolanie každý veriteľ dlžníka v lehote 15 dní odo dňa jeho

doručenia, písomne dvojmo na Okresnom súde Bratislava I. Uznesenie sa považuje za

doručené dňom jeho zverejnenia v Obchodnom vestníku aj v prípade, ak sa doručuje iným

spôsobom. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 zákona

č. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.“

Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Sťažovateľ

v odvolaní okrem iného uviedol, že „Rozhodnutie súdu vychádza z nesprávne zisteného

skutkového stavu, resp. nesprávneho právneho posúdenia veci. V konaní bolo preukázané,

že navrhovateľ dlžník je vlastníkom pohľadávky v sume 1.700, €, ktorú je možné

v konkurznom konaní speňažiť. V prílohe odvolania Vám zasielam čestné prehlásenie môjho

dlžníka, o tom, že svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva z uzatvorenej zmluvy

o pôžičke, si riadne a včas splní a predmetné finančné prostriedky bez odkladu prevedie

na súdom, resp. správcom určený účet. Na základe uvedeného mám zato, že sú splnené

všetky zákonné podmienky na vyhlásenie konkurzu na môj majetok.“.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 13. januára 2014 odvolanie

sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu o zastavení konkurzného konania

pre nedostatok majetku odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd napadnutým rozhodnutím porušil jeho základné

právo na súdnu právnu ochranu podľa a a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo sťažnosti vyplýva zjavná nespokojnosť sťažovateľa s rozhodnutím krajského súdu,

ktorý podľa jeho tvrdenia nesprávne aplikoval na jeho vec § 19 ods. 2, § 20 ods. 3 a § 24

ods. 1 o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze

a reštrukturalizácii“), pričom v tejto súvislosti uvádza, že „... z Napadnutého rozhodnutia

vyplýva, že sťažovateľ, ktorý mal v konkurznom konaní postavenie dlžníka nie je oprávnený

podať odvolanie, a to s poukazom na ustanovenie § 20 ods. 3 ZoK. Sťažovateľ má však

v predmetnom konaní postavenie účastníka konania, čo vyplýva aj z ustanovenia § 24 ods. 1

ZoK. Z dikcie ustanovenia § 20 ods. 3 vyplýva, že uznesenie o zastavení konkurzného

konania sa doručí účastníkom konania. Z logického výkladu tohto ustanovenia teda

vyplýva, že dlžník, ako účastník konkurzného konania má právo napadnúť rozhodnutie,

ktoré sa týka konania o jeho právach. Takýto výklad ustanovenia § 20 ods. 3 ZoK

potvrdzuje aj ustanovenie § 19 ods. 2 ZoK, podľa ktorého proti rozhodnutiu, ktorým sa

konkurzné konanie končí, je účastník konkurzného konania oprávnený podať odvolanie. Je

tiež potrebné poukázať na skutočnosť, že zastavenie konkurzného konania pre nedostatok

majetku má iné účinky vo vzťahu k dlžníkovi – fyzickej osobe a dlžníkovi – právnickej osobe.

Pri právnickej osobe má takého rozhodnutie za následok jej zrušenie a výmaz z príslušného

registra, avšak pri fyzickej osobe zrušenie konkurzného konania pre nedostatok majetku

nemá žiadne účinky.“.

Namietané porušenie svojich práv sťažovateľ odôvodňuje aj tou okolnosťou,

že „takémuto dlžníkovi je zároveň odňaté právo na oddĺženie v zmysle ustanovenia § 166

a nasl. ZoK. Na základe vyššie uvedených skutočností a aj s poukazom na ustanovenie § 19

ods. 2 ZoK nemá argumentácia krajského súdu logiku. V prípade Napadnutého rozhodnutia

krajského súdu sa teda jedná o zjavnú svojvôľu súdu pri výklade a aplikácii dotknutých

ustanovení, čím došlo k úplnému popretiu ich účelu a významu, navyše keď sťažovateľ

v konaní preukázal splnenie všetkých podmienok na vyhlásenie konkurzu.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 a a právo na spravodlivý proces zaručené

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 13. 1. 2014, č. porušené bolo.

2) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 1. 2014, č.

84 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3) Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Krajskému súdu v Bratislave povinnosť

uhradiť sťažovateľovi na trovy konania pred Ústavným súdom v sume 284,08 €...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Podstata námietok sťažovateľa je založená na tvrdení, že napadnuté uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 13. januára 2014 je založené na nezákonnom

a svojvoľnom výklade aplikovaných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii,

t. j. nesprávnom právnom posúdení jeho odvolania krajským súdom, v dôsledku ktorého mu

bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže krajský súd jeho odvolanie odmietol ako

podané neoprávnenou osobou, a v dôsledku tohto právneho záveru ani nepreskúmal jeho

odvolacie námietky.

V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd preskúmal

odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu a v tejto súvislosti považuje

za potrebné poukázať na v ňom obsiahnutý právny záver krajského súdu, podľa ktorého „je

nesporné, že odvolanie voči predmetnému uzneseniu podal , t. j. navrhovateľ –

dlžník, t. j. osoba, ktorá nie je oprávnená odvolanie podať (v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3

).

Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo

podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Podľa ustálenej judikatúry súdov SR vrátane Ústavného súdu SR, odvolací súd

v uvedených prípadoch rozhoduje bez toho, aby skúmal vecnú stránku napadnutého

rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Odvolací súd tiež považuje za potrebné poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR

, podľa ktorého... v prípade že procesné prostriedky výslovne neumožňujú

podať odvolanie, nie je možné založiť jeho prípustnosť poučením v konkrétnom súdnom

rozhodnutí. Súčasne sa v súvislosti s tým nedá uvažovať ani o porušení základného práva na

súdnu ochranu poskytovanú riadnym opravným súdom.“.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený

posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov (). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa

však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne

závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

).

Základné právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených

vykonávacími zákonmi (napr. ).

Ústavný súd pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach nie je

podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním

aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavania základných práv a slobôd je

na prvom miestne zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie

všeobecným súdom musí byť v súlade s ( a ) a ústavný

súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych

okolnostiach prípadu (v danej veci zákona o konkurze a reštrukturalizácii) je ústavne

akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Podľa § 196 zákona o konkurze a reštrukturalizácii účinného v rozhodnom čase

ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie,

na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddĺžení

sa primerane použijú ustanovenia (ďalej aj „OSP“).

Podľa § 198 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd v konaní podľa tohto

zákona rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje

tento zákon. Dovolanie ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní

podľa tohto zákona nie je prípustné.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii uznesenie o zastavení

konkurzného konania pre nedostatok majetku súd doručí účastníkom konkurzného konania.

Proti uzneseniu je oprávnený podať odvolanie každý veriteľ dlžníka. Podanie odvolania

veriteľom, ktorý nie je účastníkom konkurzného konania, sa považuje za pristúpenie

do konkurzného konania.

Vzhľadom na to bol aj krajský súd ako odvolací súd v okolnostiach daného prípadu

povinný skúmať a prihliadať na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže vo veci konať

a rozhodnúť. Keďže krajský súd zistil, že odvolanie proti napadnutému uzneseniu okresného

súdu o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku podal sťažovateľ – dlžník,

ktorý sám podal návrh na vyhlásenie konkurzu (navrhovateľ), a ide pritom o osobu, ktorá v

zmysle § 20 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii nie je oprávnená odvolanie podať,

neostávalo mu iné, ako odvolanie sťažovateľa odmietnuť [ ].

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom konaní postupoval v súlade

s citovanými ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii a Občianskeho súdneho

poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných práv (napr. , , , ,

).

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd ako odvolací súd svoje uznesenie ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil a pritom postupoval v súlade s platnou a účinnou

právnou normou, ústavný súd dospel k záveru, že ho nemožno považovať za zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné, resp.

neudržateľné do takej miery, že by mohlo mať za následok porušenie označených práv

sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s rozhodnutím krajského súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho

postupu, resp. rozhodnutia (, resp. ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

, ako aj obsahom práva podľa dohovoru označených sťažovateľom

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní rozhodol podľa o odmietnutí sťažnosti

sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Navyše ústavný súd dodáva, že ak sa v prípade sťažovateľa zákonná podmienka

existencie majetku naplní, môže opäť podať návrh príslušnému súdu na vyhlásenie konkurzu

na svoj majetok.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015