Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 431/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Z., B., zastúpenej spoločnosťou a., s. r. o., konajúcou

prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Z. B., B., vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a 2 a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30.

júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra

2011 doručená sťažnosť Z., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou a., s. r.

o., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Z. B., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a 2

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. júna 2011 (ďalej len „uznesenie z 30. júna 2011“ alebo „napadnuté

uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Žalobou zo dňa 12. 10. 2009, podanou na Krajskom súde v Bratislave, sme sa

domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia Krajského pozemkového úradu, sp. zn.

, zo dňa 27. 07. 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 08. 2009

a postupu správneho orgánu podľa a nasl. Krajský súd v Bratislave nás po

podaní žalobného návrhu uznesením zo dňa 23. 10. 2009 vyzval o doplnenie žaloby

o správne označenie žalobcu (meno, priezvisko, resp, obchodné meno, sídlo, IČO).

V odôvodnení uviedol, že: „Z podania zo dňa 12. 10. 2010 nie je zrejmé, kto robí toto

podanie. Žalobca je označený ako: užívatelia Z., členovia Z. Vo veci o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia č. 1079/199/2009 zo dňa 27. 07. 2009 bola splnomocnená

advokátka JUDr. Z. B., ktorej však plnú moc udelili fyzické osoby, ktoré nie sú označené

ako žalobcovia. Nakoľko súdu nie je zrejmé, či tieto fyzické osoby sú členovia Z., vyzval súd

žalobcu o správne označenie žalobcu.“

Dňa 14. 10. 2010 nám bolo doručené uznesenie Krajského súdu zo dňa 24. 09. 2010,

č. k. -30, ktorým súd rozhodol o zastavení konania. Súd v odôvodnení

uznesenia, ktorým bolo predmetné konanie zastavené, uvádza:

„Súd na základe vyššie uvedených citovaných zákonných ustanovení konanie vo veci

zastavil, nakoľko zo žaloby podanej advokátkou JUDr. B. nevedel ustáliť, kto predmetnú

žalobu podáva, t. j. či sú žalobcami bližšie neoznačené fyzické osoby (menom, priezviskom,

dátumom narodenia, bydliskom, štátnou príslušnosťou – náležitosti v zmysle § 79 ods. 1 O.

s. p.) a ide o fyzické osoby, ktoré splnomocnili JUDr. B. na ich zastupovanie... alebo je

žalobcom v žalobe uvedená právnická osoba – Z., ktorej označenie tiež nie je úplné,

neobsahuje všeobecné náležitosti v zmysle (názov, obchodné meno,

sídlo, IČO). V žalobe nie sú doložené doklady preukazujúce právnu subjektivitu takto

označeného žalobcu.“...

V zákonom stanovenej lehote sme voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, č. k.

-30, podali odvolanie zo dňa 22. 10. 2010. V odvolaní zo dňa 22. 10. 2010 sme

na základe pokynov prvostupňového súdu upresnili označenie žalobcu v tomto konaní, ktorý

splnomocnil na zastupovanie JUDr. Z. B., advokátku, a to nasledovne: „Na strane žalobcu

vystupuje Z. (v ďalšom texte aj ako „ZO SZZ“), ktorej súčasťou je aj záhradková osada S.“.

Túto skutočnosť sme podložili plnomocenstvom zo dňa 09. 10. 2009, podpísaným

štatutárnymi zástupcami ZO SZZ (štatutárnymi zástupcami sú predseda ZO SZZ a tajomník

ZO SZZ). Súčasne sme preukázali vznik ZO SZZ a uviedli sídlo. Keďže sme v lehote na

podanie odvolania odstránili nedostatky podania, navrhovali sme, aby súd nášmu

odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa

24. 09. 2010, č. k. -30 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd ako súd odvolací dospel Uznesením zo dňa 31. 01. 2011, sp. zn.

, k záveru, že nami podané odvolanie je potrebné odmietnuť ako odvolanie

podané neoprávnenou osobou. Následne sa v odôvodnení rozhodnutia uvádza (str. 2 a 3):

„Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané

niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Odvolanie proti uzneseniu krajského súdu

podala „základná organizácia S.“, hoci tento subjekt nebol účastníkom konania pred

krajským súdom ani účastníkom konania pred správnymi orgánmi na oboch stupňoch.

Najvyšší súd zdôrazňuje, že v správnom súdnictve, ktoré poskytuje ochranu jednotlivcovi

proti nezákonnému postupu alebo rozhodnutiu subjektu – nositeľov štátnej moci, je

dominantným prvkom žalobca (navrhovateľ), s ktorým správny orgán konal a konať mal.

Zmena, zámena alebo výmena osoby v pozícii žalobcu (navrhovateľa) by viedla po podaní

návrhu k právnej neistote, kto a čo v správnej lehote brojil z akého titulu proti napadnutému

rozhodnutiu. Toto, so všetkými dôsledkami platí aj pre odvolacie konanie. Preto dospel

odvolací súd k záveru, že takto podané odvolanie je treba odmietnuť, pretože ho podala na

to neoprávnená osoba. Na základe uvedeného Najvyšší súd nepociťoval potrebu vykonať

zmenu v označení navrhovateľa“.

Voči uzneseniu Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , o odmietnutí odvolania

sme podali v zákonom stanovenej lehote na Ústavný súd SR Sťažnosť… zo dňa 18. 04. 2011,

a to z dôvodu, že sme s poukazom na ust. c) ods. 1 využili na ochranu svojich

práv všetky dostupné právne prostriedky, ktoré nám zákon na ochranu základných práv

účinne poskytuje. O predmetnej sťažnosti ešte nebolo rozhodnuté.

Z dôvodu právnej istoty sme voči uzneseniu Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

, o odmietnutí odvolania podali i napriek existencii ust. c) ods. 1 ..

v zákonom stanovenej lehote Dovolanie zo dňa 15. 03. 2011...

V podanom dovolaní sme poukazovali na skutočnosť, že účastníkovi konania bola

postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom a došlo k porušeniu princípu

dvojinštančnosti konania. Najvyšší súd Uznesením zo dňa 30. 06. 2011, sp. zn.

, konanie o dovolaní zastavil, a to s poukazom na ust.

V odôvodnení rozhodnutia sa vôbec nezaoberal porušením našich práv ani nami

uvádzanými dôvodmi prípustnosti podaného dovolania. Súd len stručne uviedol, že zo

žiadneho ust. Piatej časti Správne súdnictvo – nevyplýva prípustnosť dovolania

proti rozhodnutiu v správnom súdnictve…»

Sťažovateľka v obsahu sťažnosti namietala porušenie ňou označených základných

a iných práv tým, že jej ako účastníčke konania bolo znemožnené konať pred súdom,

porušenie zásady dvojinštančnosti konania a porušenie svojho práva „na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom“. Z obsahu tejto časti argumentácie

sťažovateľky je možné ustáliť, že táto smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. januára 2011 o odmietnutí odvolania sťažovateľky proti uzneseniu

Krajského súdu v Bratislave z 24. septembra 2010 o zastavení konania o preskúmanie

rozhodnutia a postupu správneho orgánu (ďalej len „uznesenie z 31. januára 2011“).

Sťažovateľka však v petite sťažnosti namietala porušenie svojich základných a iných

práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu (ktorým bolo zastavené konanie o dovolaní

sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu z 31. januára 2011) preto, že najvyšší súd

zastavil konanie o jej dovolaní s poukazom na neprípustnosť dovolania v správnom

súdnictve. Podľa sťažovateľky je prípustnosť dovolania daná aj v správnom súdnictve

v prípade, ak túto prípustnosť odôvodňujú vady konania § 237 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré však najvyšší súd neskúmal, hoci boli sťažovateľkou v jej

dovolaní namietané. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala okrem iných na nález

ústavného súdu č. k. -35 zo 17. apríla 2008, v ktorom sa uvádza: „Prípustnosť

dovolania podľa je založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním

možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu

konania… ústavný súd zastáva názor, že ak je občianske súdne konanie postihnuté

niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno napadnúť dovolaním aj

rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie vylúčené, t. j. rozhodnutia vo veciach

správneho súdnictva nevynímajúc...“

Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že už skoršou sťažnosťou z 18. apríla 2011

podanou ústavnému súdu namietala porušenie svojich základných a iných práv uznesením

najvyššieho súdu z 31. januára 2011 a o tejto sťažnosti dosiaľ nebolo rozhodnuté.

V samotnom návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petite sťažnosti) označila len

napadnuté uznesenie a jemu predchádzajúci postup a ústavnému súdu navrhla, aby o jej

sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné práva Z... podľa v spojení s Slovenskej

republiky, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. a ním

vydaným uznesením zo dňa 30. 06. 2011, porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. 06.

2011 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Z., trovy právneho

zastúpenia v sume 261,82,- Eur + DPH na účet jej právneho zástupcu, a. s. r. o., JUDr. Z.

B., konateľka a advokátka... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (mutatis mutandis , ). Preto nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie označených základných a iných práv

napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd zastavil konanie o dovolaní sťažovateľky proti

uzneseniu najvyššieho súdu z 31. januára 2011.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 30. júna 2011 sa okrem

iného uvádza:

«... zo žiadneho ustanovenia Piatej časti – Správne súdnictvo – nevyplýva

prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve, čo znamená, že

najvyšší súd v správnom súdnictve nie je ani dovolacím súdom, je neprípustnosť dovolania

prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom a preto súd podľa § 104

ods. 1 vety prvej konanie o dovolaní zastavil.

Uvedený právny názor rešpektuje aj doterajšiu judikatúru Ústavného súdu

Slovenskej republiky, podľa ktorej „niet žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že

dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné“ (, ). Ústavný súd

taktiež vylúčil možnosť, že by zastavením dovolacieho konania z dôvodu neprípustnosti

dovolania mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti...»

Podľa proti rozhodnutiu súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie správneho

orgánu, je prípustné odvolanie. Proti rozsudku súdu, ktorým zruší rozhodnutie správneho

orgánu, je prípustné odvolanie len z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) a b).

Obnova konania, dovolanie a mimoriadne dovolanie nie sú prípustné.

Podľa prvej vety ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

V danom prípade najvyšší súd ako dovolací súd rozhodoval o dovolaní sťažovateľky

proti uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydanému v rámci správneho

súdnictva. Z tretej vety zjavne vyplýva, že v správnom súdnictve nie je

dovolanie prípustné. Za daných okolností najvyšší súd postupoval správne, ak konanie

o dovolaní sťažovateľky s poukazom na zastavil, keďže v danom prípade

dovolanie nebolo prípustné. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (v danom

prípade procesnými predpismi upravujúcimi postup súdu v rámci správneho súdnictva)

nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv (napr. , ,

).

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd ako dovolací súd svoje uznesenie ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil a pritom postupoval v súlade s platnou právnou

úpravou ( tretia veta v spojení s ) a v súlade s doterajšou judikatúrou

ústavného súdu, na ktorú poukázal, ústavný súd dospel k záveru, že namietané uznesenie

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu je riadne odôvodnené, nemožno ho považovať za

arbitrárne, a preto ním ani nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných a iných práv

sťažovateľky.

Ústavný súd je viazaný návrhom vo veci samej (petitom sťažnosti), a preto nebolo

namieste posudzovať sťažovateľkou mimo petitu namietané porušenie jej práv uznesením

najvyššieho súdu z 31. januára 2011.

Vo vzťahu k rozhodnutiu č. k. -35 zo 17. apríla 2008 ústavný súd

uvádza, že ide o ojedinelé rozhodnutie. Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry dodržiava

líniu svojej rozhodovacej činnosti tak, ako to je aj v tomto prípade.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

s ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011