Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 18/2017
PDF · 206.08 KB
No categories available
II. ÚS 18/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , a obchodnej spoločnosti SH TRADE, s. r. o., Košice,
Rhodyho 14, Bardejov, zastúpených advokátom JUDr. Róbertom Selvekom, Němcovej 30,
Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
4 CoKR 2/2015 z 13. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a obchodnej spoločnosti SH TRADE, s. r. o., Košice,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
a obchodnej spoločnosti SH TRADE, s. r. o., Košice, Rhodyho 14, Bardejov (ďalej len
sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Róbertom
Selvekom, Němcovej 30, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoKR 2/2015
z 13. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Podaním z 29. októbra 2015 právny
zástupca sťažovateľov predložil splnomocnenie na ich zastupovanie v konaní pred
ústavným súdom.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný
súd“) v právnej veci vyhláseného konkurzu na majetok sťažovateľky ‒úpadcu, správkyňou
ktorého je (ďalej len „správkyňa“),
o návrhu obchodnej spoločnosti
, zo 16. septembra 2014 na vstup do konkurzného
konania uznesením sp. zn. 1 K 31/2012 z 22. septembra 2014 pripustil vstup tejto obchodnej
spoločnosti (ďalej len „nový veriteľ“) do konkurzného konania ako veriteľa úpadcu na
miesto pôvodného veriteľa , (ďalej len „pôvodný
veriteľ“), v celom rozsahu prihlásených pohľadávok pôvodného veriteľa v sume 5 564,16 €.
Proti označenému uzneseniu okresného súdu podali odvolanie sťažovatelia, ako
aj správkyňa. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 4 CoKR 2/2015 z 13. februára
2015 ich odvolanie odmietol, „pretože bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je
oprávnený“.
Sťažovatelia namietajú, že krajský súd napadnutým uznesením porušil ich základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Zo sťažnosti vyplýva zjavná
nespokojnosť sťažovateľov s napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorý podľa
ich tvrdenia nesprávne aplikoval na ich vec § 25 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“). Sťažovatelia v tejto súvislosti
argumentujú, že „jeho aplikáciu zúžil len na osoby pôvodného veriteľa a nového veriteľa,
čo v prípade, ak by zákonodarca chcel takto zužujúco upraviť uvedené ustanovenie uviedol
by to výslovne, vzhľadom k tomu že to neuviedol, je nevyhnutné každý prípad posudzovať
vo vzájomných súvislostiach, a určiť ktorých z osôb sa prevod pohľadávky priamo týka.
Krajský súd sa vo svojom uznesení nezaoberal dôvodmi... pre ktoré by mohli byť odvolatelia
osobami oprávnenými podať odvolanie, a sústredil sa len na výklad ustanovenia ods. 4 § 25
zákona č. 7/2005 Z. z. ZoKR, z ktorého, podľa nášho názoru nesprávne odvodil, že osobami
oprávnenými podať odvolanie môžu byť len pôvodný a nový veriteľ.“.
Sťažovatelia v podstatnom argumentujú, že «p. dňa
15. 08. 2015 (ide o zjavnú chybu v písaní, zo sťažnosti možno vyvodiť, že správne má byť
„15. 08. 2014“, pozn.) uhradil na základe Dohody o pristúpení k záväzku,
zo dňa 15. 08. 2014, záväzok vo výške 5564,16 EUR, a to vkladom na bankový účet
spoločnosti ... (pôvodný veriteľ)... sumu vo výške 3 749,76 Eur
podľa faktúry č. 010141028 a sumu vo výške 1 814,40 Eur neuhradený zostatok faktúry
č. 010141184.
Na základe uvedeného, a v súlade s písm. g ods. 1 § 27 ZoKR postavenie účastníka
pôvodnému veriteľovi zaniklo v rozsahu ním prihlásenej pohľadávky dňom zániku
pohľadávky, čo nastalo dňa 15. 08. 2014.».
Ďalej sťažovatelia uvádzajú, že „spoločnosť SH - TRADE, s. r. o. Košice, listom
zo dňa 18. 08. 2014 oznámila správcovi konkurznej podstaty, ako aj Okresnému súdu
Prešov, č. k. 1 K/31/2012, že p. pristúpil k záväzku podľa
Dohody o pristúpení k záväzku, zo dňa 15. 08. 2014, na základe čoho splnil záväzok
vo výške 5 564,16 EUR vyplývajúci zo Zmluvy č. D1-001/2010 zo dňa 26. 01. 2010, v znení
dodatku č. 1 zo dňa 29. 11. 2013, podľa faktúry č. 010141028 vo výške 3 749,76 a faktúry
č. 010141184 vo výške 1 814,40 Eur za výkon strážnej služby za spoločnosť SH TRADE,
s. r. o., Košice... spoločnosti (pôvodný veriteľ). Zároveň bola
správkyňa požiadaná, aby v tomto zmysle upravila zoznam pohľadávok.
Pôvodný veriteľ, ktorým je spoločnosť - , neoznámil dlžníkovi - SH
TRADE, s.r.o., Košice a ani správcovi, postúpenie pohľadávky vo výške 5 564,16 EUR...
Tým, že postupca, ktorým bol odporca v prvom rade - , neoznámil dlžníkovi
- SH TRADE, s. r. o., a ani správcovi konkurznej podstaty úpadcu - SH TRADE, s. r. o.
postúpenie pohľadávky, pristupiteľ - , uhradil záväzok
postupcovi, čím sa v súlade s ustanovením ods. 1 § 526 Občianskeho zákonníka, zbavil
svojho záväzku plnením postupcovi -
Pôvodný veriteľ aj napriek tomu, že bol informovaný listom zo dňa 18. 08. 2014
o úhrade svojej pohľadávky, nesplnil svoju povinnosť bez zbytočného odkladu písomne
informovať správcu o každej skutočnosti, ktorá môže zakladať zánik jeho účastníctva tak,
ako mu to ukladá § 27 ods. 2 ZoKR.“.
Sťažovatelia argumentujú, že „v posudzovanom prípade sa prevod pohľadávky, na
základe hore uvedených dôvodov priamo týka aj iných osôb..., ktorými sú správca,
Sťažovatelia, a preto sú menovaní oprávnení podať odvolanie voči uzneseniu Okresného
súdu Prešov, č. k. 1 K/31/2012-1798 zo dňa 22. 9. 2014 o pripustení spoločnosti
do konkurzného konania ako veriteľa úpadcu SH TRADE, s. r. o.,
Košice... namiesto pôvodného veriteľa
V prípade, ak by sa prijal výklad citovaného ustanovenia Krajským súdom, nebolo by
možné v prípade pochybenia Okresného súdu v prospech nového veriteľa podať voči
takému rozhodnutiu odvolanie, pretože nový a ani pôvodný veriteľ na takomto určení
záujem mať nebudú, a iné osoby hoci sa ich to bude priamo týkať, z už uvedených dôvodov
budú z prieskumu takéhoto rozhodnutia vylúčené.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Právo Sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením
Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 CoKR/2/2015-2686 zo dňa 13. 02. 2015 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach
č. k. 4 CoKR/2/2015-2686 zo dňa 13. 02. 2015 a vracia mu vec na ďalšie konanie.
Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť Sťažovateľom trovy tohto konania
vo výške 279,66 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili
sťažovatelia, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,
IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Podstata námietok sťažovateľov je založená na tvrdení, že napadnuté uznesenie
krajského súdu sp. zn. 4 CoKR 2/2015 z 13. februára 2015 je založené na nezákonnom
a svojvoľnom výklade aplikovaných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii, t. j.
na nesprávnom právnom posúdení ich odvolania krajským súdom, v dôsledku ktorého
boli vylúčení z prieskumu prvostupňového rozhodnutia. Krajský súd preto ich odvolanie
odmietol ako podané neoprávnenou osobou, a v dôsledku tohto právneho záveru
ani nepreskúmal ich odvolacie námietky.
V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľov ústavný súd preskúmal
odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu a v tejto súvislosti považuje
za potrebné poukázať na jeho relevantnú časť, v ktorej sa uvádza, že odvolací súd
„... odmietol odvolanie, pretože bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.
Podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo
podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.
Podľa § 25 ods. 4 ZoKR proti uzneseniu je oprávnený podať odvolanie ten, koho sa
prevod alebo prechod pohľadávky priamo týka.
Podľa § 198 ods. 1 ZoKR súd v konaní podľa tohto zákona rozhoduje uznesením.
Proti uzneseniu vydanom v konkurznom konaní alebo v reštrukturalizačnom konaní,
v konaní o oddlžení je odvolanie prípustné, ak to ustanovuje zákon.
Občiansky súdny poriadok pripúšťa v zásade odvolanie proti všetkým rozhodnutiam
súdu prvého stupňa a zároveň má taxatívny výpočet rozhodnutí, proti ktorým odvolanie nie
je prípustné. Prípustnosť odvolania proti rozhodnutiam v konaní podľa ZoKR je postavené
na opačnom princípe, odvolanie je prípustné len vtedy, ak to ZoKR pri jednotlivých
uzneseniach výslovne pripúšťa.
V zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 25 ods. 4 ZoKR osobou, ktorej
sa prevod alebo prechod pohľadávky priamo týka bude vždy pôvodný veriteľ a nový veriteľ.
V prejednávanom prípade dlžník ani bežný veriteľ úpadcu nie sú
pôvodný a nový veriteľ v zmysle tohto citovaného ustanovenia, a preto nie sú osoby
oprávnené podať odvolanie proti tomuto uzneseniu. Obdobne ani správca nie je účastníkom
konkurzného konania v zmysle § 25 ZoKR a teda nie je legitimovanou osobou na podanie
opravného prostriedku.
Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že nezistil žiadne okolnosti, z ktorých by bolo
možné preukázať, ze zmena v osobe veriteľa sa priamo týka týchto odvolateľov.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd odmietol odvolanie odvolateľov v zmysle
ustanovenia § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p.“
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený
posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy
však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne
závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05,
Základné právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených
vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavný súd pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach nie je
podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním
aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je
v prvom rade zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie
všeobecným súdom ale musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4), a preto
ústavný súd posudzuje, či všeobecným súdom podaný výklad právnej normy aplikovanej
v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci zákona o konkurze a reštrukturalizácii) je
ústavne akceptovateľný, resp. či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.
Podľa § 196 zákona o konkurze a reštrukturalizácii účinného v rozhodnom čase, ak
tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na
začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení sa
primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Podľa § 198 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd v konaní podľa tohto
zákona rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje
tento zákon. Dovolanie ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní
podľa tohto zákona nie je prípustné.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak počas konkurzného
konania dôjde k prevodu alebo prechodu pohľadávky, ktorá veriteľovi zakladá postavenie
účastníka konkurzného konania, súd rozhodne na návrh nadobúdateľa pohľadávky o jeho
vstupe do konkurzného konania, ak je v návrhu nadobudnutie pohľadávky preukázané. Inak
návrh na vstup do konkurzného konania zamietne.
Podľa § 25 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii proti uzneseniu o vstupe
do konkurzného konania je oprávnený podať odvolanie ten, koho sa prevod alebo prechod
pohľadávky priamo týka.
V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci bol krajský súd ako odvolací súd
v prvom rade povinný preskúmať, či sú splnené zákonom ustanovené podmienky na to, aby
mohol o odvolaní konať a rozhodnúť o ňom. Krajský súd zistil, že odvolanie proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu o pripustení vstupu nového veriteľa
do konkurzného konania ako veriteľa úpadcu na miesto pôvodného veriteľa v celom
rozsahu prihlásených pohľadávok pôvodného veriteľa v sume 5 564,16 € podal sťažovateľ
ako veriteľ úpadcu odlišný od pôvodného veriteľa a nového veriteľa a tiež sťažovateľka ‒
úpadca, pričom ide o osoby, ktoré v zmysle § 25 ods. 4 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii nie sú oprávnené odvolanie podať. Za týchto okolností krajský súd
nemohol rozhodnúť o odvolaní inak ako rozhodol, t. j. odvolanie sťažovateľov odmietnuť
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom konaní postupoval v súlade
s citovanými ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii a (v tom čase platného
a účinného) Občianskeho súdneho poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na
svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom
nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
II. ÚS 81/00, IV. ÚS 11/2011, I. ÚS 431/2011).
Odvolací súd pri posudzovaní subjektívnej prípustnosti odvolania a vychádzajúc
z § 25 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, dospel k záveru, s ktorým sa v danej
veci stotožňuje aj ústavný súd, že právo podať odvolanie má ten, koho sa prevod
pohľadávky priamo týka, pričom v danom prípade sťažovateľovi (konkurznému veriteľovi)
a o to viac sťažovateľke (úpadcovi) povolením vstupu nového veriteľa do konkurzného
konania na miesto pôvodného veriteľa žiadna ujma na ich procesných právach spôsobená
nebola, a odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, z ktorých by bolo možné preukázať, že
zmena v osobe veriteľa sa priamo týka sťažovateľov.
Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd ako odvolací súd svoje uznesenie ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnil a pritom postupoval v súlade s platnou a účinnou
právnou normou, ústavný súd dospel k záveru, že ho nemožno považovať za zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné, resp.
neudržateľné do takej miery. Samotná skutočnosť, že sa sťažovatelia s rozhodnutím
krajského súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
označeného sťažovateľmi neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala
možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný
súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
o odmietnutí sťažnosti sťažovateľov z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Navyše ústavný súd dodáva, že pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa
rozsahu uspokojovania pohľadávok v predmetnom konkurze (uspokojenia jeho pohľadávky
v menšej miere, ako keď by nedošlo k povoleniu vstupu nového veriteľa do konkurzného
konania), samotný rozvrh pre nezabezpečených veriteľov podlieha schváleniu veriteľského
výboru, čo je zárukou zákonného a spravodlivého uspokojenia pohľadávok konkurzných
veriteľov v predmetnom konkurznom konaní, medziiným aj oprávnenej pohľadávky
sťažovateľa.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľov stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2017