Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 289/2020
PDF · 479.69 KB
No categories available
I. ÚS 289/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Ivana
Fiačana a Miloša Maďara prerokoval oznámenie sudcov Ústavného súdu Slovenskej
republiky Libora Duľu a Miroslava Duriša podľa § 49 ods. 4 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. o možných dôvodoch ich vylúčenia v konaní o ústavnej sťažnosti
sťažovateľky , , ,
zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kubík, advokát, s. r. o., Staré Grunty 162,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Kubík, vedenej Ústavným
súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 977/2020, a takto
rozhodol:
1. Sudca IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky Libor Duľa j e
v y l ú č e n ý z konania a rozhodovania vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej
republiky pod sp. zn. Rvp 977/2020.
2. Sudca IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky Miroslav Duriš n i e j e
v y l ú č e n ý z konania a rozhodovania vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej
republiky pod sp. zn. Rvp 977/2020.
3. Toto uznesenie n a d o b ú d a právoplatnosť a vykonateľnosť okamihom jeho
prijatia senátom Ústavného súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Oznámenie možných dôvodov vylúčenia a skutkový stav
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 6. mája 2020
doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky ,
, (ďalej aj „sťažovateľka“), podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej
republiky a § 122 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“). Predmetná ústavná sťažnosť bola náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov (§ 46 zákona o ústavnom súde) pridelená sudcovi
spravodajcovi Liborovi Duľovi. Sudca spravodajca Libor Duľa je členom štvrtého senátu
ústavného súdu, predsedom ktorého je podľa Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej aj „rozvrh práce
ústavného súdu“) sudca Miroslav Duriš.
2. Sudca spravodajca IV. senátu ústavného súdu Libor Duľa listom zo 14. mája 2020
v zmysle § 49 ods. 4 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde oznámil predsedovi ústavného
súdu okolnosti, ktoré môžu znamenať jeho vylúčenie z konania a rozhodovania vo veci
ústavnej sťažnosti sťažovateľky proti jej rozhodnutiu o vzatí do väzby. Uviedol, že
sťažovateľku dlhoročne pozná a vo svojej funkcii sudcu všeobecného súdu a predsedu
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s ňou mnohokrát prišiel
do kontaktu predovšetkým ako so štátnou tajomníčkou Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo spravodlivosti“) vrátane spoločenských
stretnutí a podujatí v právnickej a sudcovskej komunite. Tým je bez ohľadu na ním
subjektívne garantovaný profesionálny prístup k rozhodovaniu zodpovedajúci výkonu
funkcie sudcu ústavného súdu splnená premisa podľa § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde,
teda možnosť mať pochybnosti o jeho nezaujatosti so zreteľom na pomer k účastníkovi
konania. Plní si teda povinnosť podľa § 49 ods. 4 zákona o ústavnom súde a oznamuje už
uvedené skutočnosti na účel rozhodnutia iného senátu ústavného súdu podľa § 51 ods. 2
zákona o ústavnom súde, či je vylúčený z konania a rozhodovania v už označenej veci.
Poukázal aj na rozhodnutie pléna ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2020 z 12. marca
2020 o jeho nevylúčení z konania a rozhodovania vo veci žiadosti generálneho prokurátora
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) o súhlas na vzatie sťažovateľky
do väzby.
2.1 Sudca IV. senátu ústavného súdu Miroslav Duriš listom z 14. mája 2020 v súlade
s ustanovením § 49 ods. 4 zákona o ústavnom súde predsedovi ústavného súdu oznámil,
že sťažovateľku, obdobne ako sudca Libor Duľa, dlhoročne pozná a vo svojej skoršej
funkcii prezidenta Notárskej komory Slovenskej republiky s ňou mnohokrát prišiel do
kontaktu ako so štátnou tajomníčkou ministerstva spravodlivosti vrátane spoločenských
stretnutí a podujatí, na ktorých reprezentovala rezort spravodlivosti a na ktorých sa ich
profesionálny vzťah menil na vzťah kolegiálny až priateľský. Tým je bez ohľadu na jeho
subjektívne garantovaný profesionálny prístup k rozhodovaniu zodpovedajúci výkonu
funkcie sudcu ústavného súdu splnená premisa podľa § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde,
teda možnosť mať pochybnosti o jeho nezaujatosti so zreteľom na pomer k uvedeným
osobám.
3. Z uvedených dôvodov sudcovia ústavného súdu Libor Duľa a Miroslav Duriš
oznámili uvedené skutočnosti na účel rozhodnutia iného senátu ústavného súdu podľa § 51
ods. 2 zákona o ústavnom súde, či sú vylúčení z konania a rozhodovania v už označenej
veci.
4. Pokynom predsedu ústavného súdu Ivana Fiačana zo 14. mája 2020 boli obidve
oznámenia v súlade s čl. IV bod 1 písm. a) rozvrhu práce ústavného súdu pridelené
na rozhodnutie podľa § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde do prvého senátu ústavného súdu
v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu, Ivan Fiačan a Miloš Maďar – členovia
senátu.
4.1 V čase rozhodovania o oznámeniach sudcov Libora Duľu a Miroslava Duriša bol
účinný Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020, pričom podľa čl. X. bodu 2 druhej vety sa
na rozhodovania o vylúčení sudcu podľa § 51 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde
použijú ustanovenia čl. II bodu 3 v časti týkajúcej sa prvého senátu, čl. III bodu 1 a čl. IV
bodu 1 rozvrhu práce v znení pred zmenou vykonanou týmto dodatkom, z čoho vyplýva, že
zloženie senátu na rozhodnutie v danej veci zostalo nezmenené.
II.
Relevantná právna úprava a jej východiská v judikatúre ústavného súdu
5. Zákon o ústavnom súde obsahuje výslovnú právnu úpravu o vylúčení sudcu
ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie v ustanoveniach § 49 až § 52.
6. Podľa § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je vylúčený
z konania a rozhodovania vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom
konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho
nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu ústavného súdu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v postupe sudcu ústavného súdu v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní
v iných veciach na ústavnom súde.
6.1 Podľa § 49 ods. 4 zákona o ústavnom súde dôvody vylúčenia podľa odseku 1
alebo odseku 2 oznámi sudca ústavného súdu bezodkladne predsedovi ústavného súdu.
7. Podľa § 50 ods. 1 prvej vety zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu môže
sám vyhlásiť svoju zaujatosť vo veci; musí tak urobiť písomne bezodkladne a uviesť jej
dôvody.
8. Podľa § 51 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie
v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu ústavného súdu rozhoduje iný senát ústavného
súdu určený rozvrhom práce.
9. Ústavný súd v danej súvislosti zdôrazňuje, že požiadavka nestrannosti sudcu sa
dotýka samej podstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu
zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku
konania.
10. V zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde, ako aj z pohľadu čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) je
nestrannosť sudcu obyčajne definovaná ako absencia predsudku alebo zaujatosti, pričom
ju možno posudzovať na základe dvoch rôznych prístupov. Na jednej strane sa rozlišuje
subjektívny prístup, pri ktorom sa skúma stav mysle sudcu, teda to, čo si sudca v danej
situácii myslel vo svojom vnútornom vedomí, a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma, či
sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola vylúčená každá pochybnosť o jeho
nestrannosti. Objektívny prístup spočíva v otázke, či nezávisle na osobnom správaní sudcu
určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. V tomto smere
i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno
oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy
pri stranách v demokratickej spoločnosti [Padovani v. Taliansko – rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) z 26. 2. 1993]. Rozhodujúcim prvkom v otázke
rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne
oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú
také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo) [m. m.
11. Už vo svojej predchádzajúcej judikatúre ústavný súd opakovane konštatoval, že
z pohľadu ľudskoprávneho, ako i z pohľadu práva na nestranného sudcu ako komponentu
práva na spravodlivý proces vyvinul Európsky súd pre ľudské práva dve previazané stránky
nestrannosti a judikatúru k nim rozvíja už viac ako 30 rokov (Piersack v. Belgicko, sťažnosť
č. 8692/79, rozsudok z 1. 10. 1982; Pohoska v. Poľsko, sťažnosť č. 33530/06, rozsudok
z 10. 1. 2012). Nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku objektívnu, a tie sú overované
rovnomernými testami. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje význam nestrannosti
sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to vo všeobecnosti (Olujič v. Chorvátsko,
sťažnosť č. 22330/05, rozsudok z 5. 2. 2005, bod 57), ale osobitne pri objektívnom teste
(Kinský v. Česká republika, sťažnosť č. 42856/06, rozsudok z 9. 2. 2012, bod 87).
11.1 Nestrannosť je vo vnímaní ESĽP absenciou zaujatosti či predsudku vo veci,
pričom nestrannosť môže byť overovaná už spomenutým subjektívnym a objektívnym
testom. Východiskom je subjektívny test, v ktorom sa zisťuje osobné presvedčenie, postoj
sudcu, resp. jeho záujem v prerokúvanej veci. Osobná nestrannosť sudcu sa predpokladá,
kým sa nepreukáže opak. Takýmto „opakom“ môže byť sudcom prejavené nepriateľstvo,
neznášanlivosť alebo ak si napríklad sudca z osobných dôvodov vyhradí prerokovanie veci
pre seba. Požiadavka nestrannosti nemôže byť dostatočne naplnená len subjektívnym
testom, ktorý je náročný z hľadiska preukazovania. Na subjektívny test teda plynule
nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma, či sudca vykazuje legitímne pochybnosti
z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá perspektíva nestranného pozorovateľa
a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť
poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it
must also be seen to be done“). Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako
taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je
založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a
jeho vzťahu k prejednávanej veci a k stranám, k ich zástupcom, resp. k osobám
zúčastneným na konaní. Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú zistiteľné skutočnosti,
ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmysle môže mať aj
zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia súdy v spoločnosti
vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania (Daktaras v. Litva,
sťažnosť č. 42095/98, rozsudok z 10. 10. 2000, bod 32). Ústavný súd dodáva, že súčasne
s dôverou, na ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti ašpirovať, je cez ňu „v hre“ aj
autorita súdnych rozhodnutí.
12. Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide
o základnú povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému a jeho riadneho
fungovania.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K oznámeniu sudcu spravodajcu Libora Duľu
13. U sudcu spravodajcu Libora Duľu ide v predmetnej veci už o jeho tretie
oznámenie vo vzťahu k sťažovateľke , v podstate z tých istých
dôvodov ako vo veci jej ústavnej sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 58/2020 a vo veci
návrhu generálneho prokurátora vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2020.
13.1 Vo veci ústavnej sťažnosti sťažovateľky vedenej
pod sp. zn. Rvp 58/2020 príslušný senát ústavného súdu uznesením sp. zn. I. ÚS 57/2020
zo 4. februára 2020 rozhodol o vylúčení sudcu IV. senátu ústavného súdu Libora Duľu
z výkonu sudcovskej funkcie, keď posúdil jeho oznámenie ako dôvodné.
13.2 Naproti tomu vo veci návrhu generálneho prokurátora vo veci sp. zn.
PL. ÚS 4/2020 plénum ústavného súdu uznesením sp. zn. PL. ÚS 4/2020 z 12. marca 2020
rozhodlo, že sudca ústavného súdu Libor Duľa ako ani sudcovia ústavného súdu Miroslav
Duriš, Jana Laššáková, Mojmír Mamojka, Peter Straka a Ľuboš Szigeti nie sú vylúčení
z výkonu sudcovskej funkcie v danej veci (vtedy ešte vedenej pod sp. zn. Rvp 523/2020),
keď dospelo k záveru, že „vnímanie nestrannosti dotknutých sudcov ústavného súdu
v predmetnej veci sp. zn. Rvp 523/2020 si nevyžaduje vylúčenie dotknutých sudcov
ústavného súdu z rozhodovania vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 523/2020“.
14. Vzhľadom na rozdielne rozhodnutia o nestrannosti sudcu ústavného súdu Libora
Duľu príslušný senát ústavného súdu prihliadnuc aj na rozsudok ESĽP Harabin proti
Slovenskej republike z 20. novembra 2012 k sťažnosti č. 58688/11 pre porušenie čl. 6 ods. 1
dohovoru (právo na prerokovanie veci pred nestranným súdom) opätovne posúdil
oznámenie sudcu spravodajcu Libora Duľu a dospel k záveru, že pokiaľ ide o jeho
nevylúčenie v plenárnej veci sp. zn. PL. ÚS 4/2020 o návrhu generálneho prokurátora podľa
čl. 136 ods. 3 ústavy a § 226 ods. 1 zákona o ústavnom súde, predmetom toho konania bolo
udelenie súhlasu na vzatie do väzby sudcov, keď ústavný súd posudzuje nielen skutočnosti,
ktoré by v čase rozhodovania odôvodňovali podozrenie, že ide o pokus zneužiť trestné
stíhanie proti konkrétnemu sudcovi (PL. ÚS 15/2014), ale aj po zmene ústavy ústavným
zákonom č. 161/2014 Z. z., keď s účinnosťou od 1. septembra 2014 ústavný súd podľa
čl. 36 ods. 2 ústavy už nedáva súhlas na trestné stíhanie sudcu alebo jeho vzatie do väzby,
ale podľa čl. 136 ods. 3 ústavy už iba na vzatie sudcu do väzby, posudzuje potenciálne
zneužitie represívnych nástrojov trestného procesu zo strany exekutívy či prokuratúry do
súdnej moci a jej nezávislosti.
14.1 V konaní o individuálnej ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy rozhoduje
ústavný súd o porušení konkrétnych základných práv a slobôd konkrétneho sťažovateľa.
14.2 Taktiež nemožno nevziať do úvahy, že zatiaľ čo v senátnej veci môže
vylúčeného sudcu nahradiť v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu iný sudca,
v plenárnej veci je sudca ústavného súdu ako člen pléna ústavného súdu nezastupiteľný
(k tomu aj Bangalórske zásady správania sa sudcov a komentár k nim – doktrína
nevyhnutnosti – bod 100).
14.3 V tejto súvislosti je nutné brať na zreteľ, že ústavou legitimizovaná ingerencia
ústavného súdu cez proces udeľovania súhlasu na vzatie sudcu do väzby symbolizuje
ústavný prejav ochrany súdnej moci. Ústavný súd je v tejto situácii povolaný brániť súdnu
moc pred jej úmyselným či nedbalým obmedzením alebo potlačením na úkor a prospech
ostatných mocí v štáte, vyvolávajúc tak neprípustné a neželané narušenie systému
vzájomných bŕzd a protiváh. Na rozdiel od ochrany individuálnych subjektívnych práv a
slobôd, pri udeľovaní súhlasu na vzatie sudcu do väzby ústavný súd brojí najmä proti
útokom na funkciu sudcu a na súdnu moc a buduje tak hodnotovú argumentačnú hrádzu,
ktorá napomáha chrániť ich individuálnu a inštitucionálnu nezávislosť, ako aj integritu
súdnej moci.
15. Vychádzajúc z uvedeného a už citovanej judikatúry najmä ESĽP, príslušný senát
rozhodujúci o oznámení sudcu spravodajcu Libora Duľu v predmetnej veci uzatvára, že hoci
dotknutý sudca ústavného súdu nie je v príbuzenskom vzťahu so sťažovateľkou
, nie je jej blízkou osobou, ani nie je v žiadnom vzťahu s jej
právnym zástupcom, ani nemá pomer k veci a nevykazuje explicitnosť a intenzitu
predpojatosti, ktorá by spadala pod subjektívny test, z objektívneho hľadiska zdania sa jeho
nestrannosti i s ohľadom na jeho vylúčenie vo veci sp. zn. Rvp 58/2020 je namieste, aby bol
vylúčený aj z výkonu sudcovskej funkcie vo veci ústavnej sťažnosti sťažovateľky vedenej
pod sp. zn. Rvp 977/2020 (bod 1 výroku tohto uznesenia).
III. 2 K oznámeniu sudcu ústavného súdu Miroslava Duriša
16. V rámci dôvodov vylúčenia sudcu ústavného súdu a predsedu štvrtého senátu
ústavného súdu Miroslava Duriša ustanovených v § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde
„pomer k veci, účastníkom konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom“ v prípade jeho
oznámenia v danej veci naplnený nie je.
17. Dotknutý sudca ústavného súdu nie je v príbuzenskom vzťahu
so sťažovateľkou , nie je jej blízkou osobou, nemá ani žiaden
vzťah s jej právnym zástupcom pred ústavným súdom alebo pred všeobecnými súdmi
a z jeho oznámenia nevyplýva, že by jeho „kontakty“ so sťažovateľkou presiahli takú
úroveň, že by bolo možné považovať ich za spôsobilé narušiť jeho nestrannosť ako sudcu
ústavného súdu, a to ako z hľadiska subjektívneho testu, tak ani pri zohľadnení tzv. teórie
zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP, v zmysle ktorej môže k vylúčeniu sudcu
z prerokúvania a rozhodovania vo veci dôjsť iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho
vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že
aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“,
teda nezávisle a nestranne.
18. Známosť medzi dotknutým sudcom ústavného súdu a sťažovateľkou je evidentne
známosť profesijná, bez intenzívnejších alebo osobnejších vzťahov a bez periodického
osobného kontaktu nesúvisiaceho s profesijnou činnosťou (minulou alebo súčasnou)
dotknutého sudcu ústavného súdu. Príslušný senát si na margo oznámenia sudcu ústavného
súdu Miroslava Duriša dovoľuje poznamenať, že tento bol prezidentom Notárskej komory
Slovenskej republiky v rokoch 2007 až 2011, zatiaľ čo sťažovateľka bola štátnou
tajomníčkou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v rokoch 2012 až 2019.
19. Príslušný senát ústavného súdu I. ÚS po prejednaní dôvodov uvedených
vo oznámení sudcu IV. senátu ústavného súdu Miroslava Duriša dospel k záveru, že
v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o ústavnom súde tieto nie sú dostačujúce pre naplnenie
predpokladov o jeho vylúčení z konania a rozhodovania v tejto veci, preto rozhodol, že nie
je vylúčený z konania a rozhodovania vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 977/2020 (bod 2 výroku tohto uznesenia).
IV.
K právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia
20. Podľa § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu nadobúda
právoplatnosť a vykonateľnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov konania
pred ústavným súdom, ak tento zákon v § 83, § 90, § 100, § 108, § 150, § 168, § 175 alebo
§ 179 neustanovuje inak alebo ak nevyplýva iné z rozhodnutia ústavného súdu.
21. Vzhľadom na to, že vo veci ústavnej sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 977/2020
je jej predmetom namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 1, 2 ústavy a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru, ústavný súd v senáte
príslušnom na rozhodnutie o oznámení sudcov ústavného súdu o ich možnom vylúčení
z veci sp. zn. Rvp 977/2020 rozhodol podľa § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde, že toto
uznesenie o vylúčení sudcu IV. senátu ústavného súdu Libora Duľu a nevylúčení sudcu
IV. senátu ústavného súdu Miroslava Duriša z konania a rozhodovania vo veci vedenej
ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 977/2020 nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť
okamihom jeho prijatia ústavným súdom, resp. senátom ústavného súdu (bod 3 výroku tohto
uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu