Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 205/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. G. B., K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., K.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 20. augusta

2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. G. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2010

faxovou správou a 5. januára 2010 poštou doručená sťažnosť Ing. G. B., K. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., K., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“) a

práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v

Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. augusta 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 22. augusta 2002 podala

Okresnému súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa domáhala od svojej

zamestnávateľky A. C. – F., K. (ďalej len „žalovaná“), určenia, že jej pracovný pomer u

žalovanej založený pracovnou zmluvou z 3. októbra 2001, dohodnutý na dobu určitú do 3.

apríla 2002 sa zmenil na pracovný pomer dohodnutý na dobu neurčitú a tento pracovný

pomer u žalovanej naďalej trvá. Keďže žalovaná prideľovala sťažovateľke prácu v zmysle

pracovnej zmluvy aj po 3. apríli 2002, sťažovateľka sa zároveň domáhala aj vyplatenia

mzdy za obdobie od 4. apríla 2002 do 25. apríla 2002.

Okresný súd medzitýmnym rozsudkom sp. zn. z 23. februára 2005

v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 15. decembra 2005 rozhodol,

že pracovný pomer založený medzi účastníkmi pracovnou zmluvou z 3. októbra 2001 na

dobu určitú sa zmenil na pracovný pomer uzavretý na dobu neurčitú a tento medzi

účastníkmi naďalej trvá.

Vo veci mzdových nárokov sťažovateľky rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 18. marca 2008 tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke úroky

z omeškania vo výške 13 % zo sumy 3 895 Sk od 16. mája 2002 do 15. februára 2008 a vo

zvyšku návrh sťažovateľky zamietol. Súčasne bola žalovaná zaviazaná zaplatiť

sťažovateľke náhradu trov konania v sume 114 960 Sk a na účet okresného súdu súdny

poplatok v sume 3 960 Sk.

Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdí, že «O to zarážajúcejším je postup, ako sa súd

I. stupňa vyporiadal s mnou predloženými listinnými dôkazmi o vyplácaní mzdy zo strany

žalovanej, ako to vyplýva z odôvodnenia vyššie citovaného rozhodnutia súdu I. stupňa. Súd

došiel ku záveru, že na preukázanie mnou tvrdenej výšky platu by nepostačovalo ani

znalecké dokazovanie, keďže ja som v tomto smere neposkytla súdu žiadne iné dôkazy, napr.

výpis z účtu, na ktorý mi bola mzda vyplácaná „v danej výške“. Z vyššie uvedeného je však

zrejmé, že ani jednému zo zamestnancov, ktorých súd I. stupňa na okolnosti vyplácania

mzdy, nepovažoval za účelné vypočuť, nemohla poukazovať žalovaná skutočne vyplácanú

mzdu na účet, lebo sama by zhromažďovala dôkazy o vlastnej trestnej činnosti. Pri

vyhodnocovaní dôkazov v zmysle , tak súd I. stupňa hrubo pochybil. Rovnako

tomu bolo aj keď sa konajúci súd zaoberal otázkou, či mám nárok na náhradu mzdy za

ďalšie obdobie, teda za obdobie po 25. 4. 2002. Dospel ku záveru, že vzhľadom na

skutočnosť, že mi začala byť po tomto čase vyplácaná materská, rodičovský príspevok či

nemocenské dávky, a ja som sa domáhala výplaty mzdy, ktorá zamestnancovi prislúcha len

za vykonanú prácu, rozhodol súd I. stupňa tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti

rozhodnutia, teda že nemám nárok na náhradu mzdy za obdobie, keď mi boli vyplácané

nemocenské dávky. Tu išlo o predčasný záver súdu I. stupňa, ktorý nevyplýval z vykonaného

dokazovania. Pri svojom chabom dokazovaní, súd I. stupňa neskúmal otázku, či ja som sa

domáhala prideľovania práce u žalovanej, a či mi ju žalovaná mienila prideľovať, a či sa

správala tak, že je ochotná prideľovať mi prácu podľa pracovnej zmluvy. Súd I. stupňa

zdôvodnil, že ust. zabezpečuje jedno zo základných práv zamestnancov, a to

právo na mzdu za vykonanú prácu. To znamená, že právo na mzdu, je viazané na výkon

práce zamestnancom.».

O odvolaní sťažovateľky (aj žalovanej) rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 20. augusta 2009 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu z 18. marca 2008

vo výroku, v ktorom žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke úroky z omeškania vo

výške 13 % ročne zo sumy 3 895 Sk od 16. mája 2002 do 15. februára 2008, a vo výroku,

v ktorom vo zvyšku okresný súd návrh sťažovateľky zamietol. Výrok rozsudku okresného

súdu, ktorým rozhodol o trovách prvostupňového konania a o povinnosti žalovanej zaplatiť

súdny poplatok na účet okresného súdu, odvolací súd zrušil a v tejto časti vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Sťažovateľka zastáva názor, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 20. augusta 2008 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivé súdne konanie, pričom poukazuje na to, že krajský súd nesprávne rozhodol, keď

jej nepriznal mzdové nároky garantované jej . Podstata jej námietok

spočíva v tom, že „Odvolací súd doslova ignoroval a nijak nezdôvodnil moju námietku

ohľadom aplikácie ust. § 118 ods.1, 2 zákona 311/01 Z. z., kde sa uvádza, že zamestnávateľ

je povinný poskytovať zamestnancovi mzdu za vykonanú prácu. To malo znamenať, že právo

na mzdu je viazané vždy na výkon práce zamestnancom. Tu mal súd aplikovať ust. § 47

ods. 1 písm. a) , kde sa hovorí, že zamestnávateľ je povinný zamestnancovi prácu

prideľovať podľa pracovnej zmluvy, a za takto vykonanú prácu, platiť zamestnancovi mzdu.

Tu som poukázala na rozsiahlu judikatúru, napríklad na judikát uverejnený v PR pod

č. PR 7/1995, kde sa hovorí, že ak zamestnávateľ prestal v rozpore s ust. § 47 ods. 1

písm. a) prideľovať zamestnancovi prácu, aj keď bol zamestnanec pripravený prácu

vykonávať, je zamestnanec povinný znovu nastúpiť do práce po tom, čo ho zamestnávateľ

k tomu vyzval a vyjadril ochotu zamestnancovi prácu opäť prideľovať. Nie je dokonca ani

porušením pracovnej disciplíny, ak zamestnávateľ, ktorého zamestnávateľ k opätovnému

nástupu do práce nevyzval, sa nedostavil do práce a nedožadoval sa pridelenia práce.“.

Rovnako za zavádzajúci a v rozpore s sťažovateľka považuje záver

obsiahnutý v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu týkajúci sa výšky nedoplatku náhrady

mzdy, podľa ktorého „Ja som v konaní údajne neprodukovala, nepredložila taký listinný

dokaz , ktorý by preukázateľne, bez akýchkoľvek pochybností vyvolal opodstatnený záver

o tom, že v zmysle predložených dôkazov som poberala mzdu u odporkyne v sume 17.000,-

Sk. Nepredložila som okrem výplatných pások, ďalšie listiny, ktoré by bezpochyby

preukázali vyplatenie náhrady mzdy v mnou tvrdenej výške v rozhodnom období, napr. na

môj účet. Tak som, podľa stanoviska odvolacieho súdu, nezvládla údajne dôkazné bremeno.

Tu odvolací súd opäť hrubo ignoroval, moje opakované návrhy na nariadenie znaleckého

dokazovania, teda významné argumenty, ktoré som uvádzala v odvolaní. Pojednávanie dňa

7. 3. 2007 konajúci súd I. stupňa odročil na neurčito, práve za účelom nariadenia

znaleckého dokazovania znalcom z odboru písmoznalectva, za účelom ustálenia výšky mojej

skutočne vyplácanej mzdy Rovnako som navrhovala vo veci vypočuť, ako svedkov, svojich

kolegov, ktorým bola mzda vyplácaná obdobne, ako mne. Niektorí boli v konaní vypočutí,

ale len na to, či mi po 3. 4. 2002 bola zo strany žalovanej prideľovaná práca. Súd aj začal

zhromažďovať podklady pre toto dokazovanie, avšak k vykonaniu riadneho dokazovania,

nedošlo aj z toho dôvodu, že nesplnením si povinnosti podľa ust. , súd

I. stupňa, mi odňal možnosť konať pred súdom a znemožnil mi tak označiť ďalšie dôkazy.“.

Za najpodstatnejší argument napokon sťažovateľka považuje skutočnosť, že odvolací

súd «... ignoroval a žiadnym spôsobom v rozsudku neodôvodnil moju námietku, že ja som

v konaní preukázala, že návrh, ktorý odvolací súd nazýva kvalifikovaným návrhom,

ohľadom náhrady mzdy za obdobie po 25. 4. 2002, som si uplatnila, avšak takýto

„kvalifikovaný návrh“, ako ho označuje odvolací súd, by som si mohla podať len za tých

okolností, keby mi postupom okresného súdu, nebola odňatá možnosť konať pred súdom,

a tento by vykonal riadne dokazovanie práve na ustálenie môjho nároku, a to v zmysle ust.

».

Podľa sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu aj

čl. 1 dodatkového protokolu. V tejto súvislosti argumentuje tým, že „... ako zamestnankyňa

zamestnanca som mala v zmysle , keďže som sa počas trvania

pracovného pomeru o prideľovanie práce uchádzala, nárok na výplatu mzdy, ktorej

jednotlivé mesačné platby sú splatné, a to v súčasnej dobe najmenej v sume 1.472.000,- Sk,

čo predstavuje 49.066,- Eur. Podľa ustálenej judikatúry ESĽP požíva legitímna nádej, ide

o splatnú pohľadávku titulom nevyplatenia mzdy z pracovného pomeru, rovnakú ochranu

ako existujúci majetok.“.

Sťažovateľka tvrdiac, že nemala k dispozícii prostriedok nápravy proti rozsudku

krajského súdu, namieta aj porušenie čl. 13 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„Základné právo Ing. G. B. na súdnu ochranu podľa SR a podľa

článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 20. 8. 2009 porušené bolo.

Základné právo Ing. G. B. na účinný opravný prostriedok v zmysle článku 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v

Žiline sp. zn. zo dňa 20. 8. 2009, porušené bolo.

Základné právo Ing. G. B. na pokojné užívanie svojho majetku v zmysle čl. 1 vety

prvej a druhej Dodatkového protokolu ku Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 20. 8. 2009,

porušené bolo.

Titulom porušenia uvedeného práva je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť Ing. G.

B. titulom majetkovej ujmy sumu: 49.066,- Eur., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

nálezu.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 20. 8. 2009 sa zrušuje

a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť Ing. G. B. trovy právneho zastúpenia v sume

250,29,- Eur na účet jej právnej zástupkyne JUDr. M. K., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti nálezu.“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS. 140/03, ,

, , ).

1. Sťažovateľka v prvom rade namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 20. augusta 2009.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na

spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za

podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo

chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 20. augusta

2009 došlo k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd:

- v namietanom rozsudku dospel k nesprávnemu záveru v súvislosti s povinnosťou

žalovanej ako zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi (sťažovateľke) prácu podľa

pracovnej zmluvy a povinnosťou vyplácať zamestnancovi (sťažovateľke) mzdu,

- neprávne rozhodol vo veci nedoplatku náhrady mzdy, keď konštatoval, že

sťažovateľka ako navrhovateľka v konaní neuniesla dôkazné bremeno týkajúce sa jej výšky,

- ignoroval a žiadnym spôsobom v rozsudku neodôvodnil námietku sťažovateľky, že

v konaní si uplatnila návrh na náhradu mzdy za obdobie po 25. apríli 2002,

- vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí najskôr poukázal na obsah odvolaním

napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke úroky

z omeškania vo výške 13 % zo sumy 3 895 Sk od 16. mája 2002 do 15. februára 2008 a vo

zvyšku návrh sťažovateľky zamietol. Okrem iného uviedol, že okresný súd „vykonaným

dokazovaním mal za preukázané, že medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Martin

č. k. -147 zo dňa 23. 2. 2005 bolo určené, že pracovný pomer založený medzi

účastníkmi konania pracovnou zmluvou, uzavretou dňa 3. 10. 2001 na dobu určitú sa

zmenil na pracovný pomer uzavretý na dobu neurčitú. Predmetné rozhodnutie bolo

potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -160 zo dňa 15. 12. 2005.

Po právoplatnosti uvedeného medzitýmneho rozsudku, ktorým bol vyriešený právny základ

nároku navrhovateľky, okresný súd sa ďalej zaoberal už iba otázkou zaplatenia náhrady

mzdy.

Navrhovateľka v návrhu na začatie konania zo dňa 22. 8. 2002 (na č. l. 1, 2 spisu)

žiadala náhradu mzdy v sume 7.056,- Sk i s príslušenstvom. Podaním zo dňa 8. 9. 2003 (na

č. l. 26 spisu) zmenila pôvodný návrh a od odporkyne žiadala náhradu mzdy v sume

16.000,- Sk i s 13 % úrokom z omeškania od 16. 5. 2002 do zaplatenia. Vychádzala

z odhadu priemernej hrubej mzdy dosahovanej u zamestnávateľa v sume 17.000,- Sk.

Okresný súd túto zmenu návrhu pripustil na pojednávaní dňa 13. 3. 2008. Náhradu mzdy

navrhovateľka požadovala zaplatiť za mesiac apríl 2002. Uviedla, že mzda jej bola

vyplácaná v inej výške ako to zakotvil platový dekrét. Uvedené tvrdenie zdokladovala súdu

len rukou pripísanými číselnými údajmi na výplatných páskach. Okresný súd pri

vyhodnotení týchto listín uviedol, že navrhovateľka neposkytla súdu žiadne ďalšie dôkazy,

resp. výpisy z účtu, na ktoré jej bola mzda v tvrdenej výške poukazovaná. Z týchto dôvodov

súd pri rozhodovaní vychádzal z platového dekrétu zo dňa 3. 10. 2001 podľa čoho

navrhovateľka mala za vykonanú prácu nárok na hrubú mzdu vo výške 8.100,- Sk mesačne.

Odporkyňa v konaní preukázala, že navrhovateľke za obdobie od 3. 4. 2002 do 24. 4. 2002

mzdu doplatila – poštovým peňažným poukazom v sume 3.895,- Sk a nepochybne okrem

uvedenej sumy zaplatila ešte, i podľa tvrdenia navrhovateľky sumu 1.008,- Sk dňa 22. 5.

2002. Na základe týchto nepochybných skutočností okresný súd prijal záver, že odporkyňa

navrhovateľke zaplatila náhradu mzdy za mesiac apríl 2002 v celom rozsahu. Preto návrh

navrhovateľky ohľadne uplatňovaného návrhu na náhradu mzdy, ako neopodstatnený

zamietol. Okresný súd mal však preukázané, že odporkyňa sa dostala do omeškania

s plnením peňažného dlhu a preto navrhovateľke v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho

zákonníka priznal úroky z omeškania vo výške 13 % zo sumy 3.895,- Sk od 16. 5. 2002 do

15. 2. 2008.

Okresný súd pri rozhodnutí o trovách konania aplikoval ustanovenie § 142 ods. 3

, konštatoval nepatrný neúspech navrhovateľky v konaní a následne jej priznal plnú

náhradu trov prvostupňového konania, poukazujúc i na to, že navrhovateľka si úspešne

uplatňovala v konaní aj nárok o určenie trvania pracovného pomeru. Titulom trov právneho

zastúpenia okresný súd navrhovateľke priznal 114.960,- Sk a titulom zaplateného súdneho

poplatku za podaný návrh 3.960,- Sk. Odporkyňu zaviazal zaplatiť navrhovateľke trovy

konania a ďalej jej uložil aj povinnosť zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok vo

výške 3.960,- Sk za podaný návrh (podľa veta prvá

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov).“

Následne krajský súd poukázal na svoje zistenia a právne závery:

„Odvolací súd v konaní mal nepochybne preukázané, že pracovný pomer

navrhovateľky u odporkyne vznikol pracovnou zmluvou, uzatvorenou dňa 3. 10. 2001.

Rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. -147 zo dňa 23. 2. 2008

(medzitýmnym rozsudkom) bolo určené, že pracovný pomer založený medzi účastníkmi

pracovnou zmluvou, uzatvorenou dňa 3. 10. 2001 na dobu určitú, sa zmenil na pracovný

pomer uzatvorený na dobu neurčitú a tento medzi účastníkmi naďalej trvá. Medzitýmny

rozsudok Okresného súdu Martin č. k. -147 zo dňa 23. 2. 2005 bol potvrdený

rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -160 zo dňa 15. 12. 2005. Je

nepochybne preukázané, že navrhovateľka aj po termíne 3. 4. 2002 do práce riadne

chodila, dňa 25. 4. 2002 po lekárskom vyšetrení zamestnávateľovi oznámila, že je gravidná

a následne nastúpila na PN z dôvodu rizikového tehotenstva. Sama navrhovateľka

v podanom návrhu uvádza, že od 25. 4. 2002 poberá dávky nemocenského poistenia. Zo

skutkového vymedzenia návrhu na začatie konania, ktorým sa navrhovateľka domáhala

určenia trvania pracovného pomeru a náhrady mzdy, jednoznačne vyplýva, že pôvodným

návrhom sa dožadovala priznať náhradu nevyplatenej mzdy za mesiac apríl 2002 v sume

7.056,- Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 16. 5. 2002 do zaplatenia. Tvrdila, že

odporkyňa za uvedený mesiac jej zaplatila titulom náhrady mzdy sumu 1.008,- Sk (na

základe poštovej poukážky zo dňa 22. 5. 2002). Navrhovateľka cestou svojej právnej

zástupkyne na pojednávaní 14. 8. 2003, uviedla, že pokiaľ ide o vyplatenie náhrady mzdy vo

výške 7.056,- Sk, resp. o doplatok mzdy za mesiac apríl, vychádzali z platového dekrétu,

v ktorom bola dohodnutá mzda 8.500,- Sk brutto, zo strany odporkyne bola vyplatená suma

1.008,- Sk, túto čiastku zohľadni1i, a ňou požadovaná suma 7.056,- Sk je žalovaná ako

suma brutto. Je pravdou, že v priebehu vedeného konania uvedený návrh zmenila, rozšírila

ohľadne doplatku mzdy (na čl. 26 spisu), podaním zo dňa 8. 9. 2003 (došlé súdu 11. 9.

2003), v ktorom už žiadala, aby súd pri rozhodnutí o náhrade mzdy vychádzal z hrubej

priemernej mzdy zamestnanca, ktorá podľa jej odhadu predstavuje 17.000,- Sk a po

odpočítaní úhrady odporkyňou dňa 22. 5. 2002 v sume 1.008,- Sk mení svoj návrh zo dňa

22. 8. 2002 (ide o pôvodný návrh navrhovateľky na čl. 1 spisu) v tom zmysle, aby odporca

jej bol zaviazaný uhradiť sumu 16.000,- Sk s 13 % úrokom z omeškania od 16. 5. 2002 do

zaplatenia. I keď právna zástupkyňa navrhovateľky na pojednávaní dňa 23. 2. 2005 v rámci

svojho prednesu na čl. 145 uvádza, že zo strany odporkyne navrhovateľke prináležia všetky

nároky v zmysle platného , z obsahu spisu nevyplýva, že okrem nedoplatku

za mesiac apríl 2002 by bola navrhovateľka kvalifikovaným zmeneným návrhom si uplatnila

nárok na náhradu mzdy za ďalšie rozhodujúce obdobie, t. j. za obdobie po 25. 4. 2002.

Súd je viazaný návrhom účastníkov na začatie konania, tento návrh nesmie

prekročiť, nemôže prisúdiť viac, než sa požaduje v žalobnom návrhu. V prejednávanej veci,

podľa názoru odvolacieho súdu, nepostačilo konštatačné tvrdenie uvádzané v priebehu

vedeného konania právnou zástupkyňou navrhovateľky, že navrhovateľke prislúchajú všetky

mzdové nároky po období 3. 4. 2002, pokiaľ v priebehu vedeného konania konkrétny

procesný návrh o priznanie týchto nárokov si navrhovateľka neuplatnila. Z týchto dôvodov

odvolací súd mohol prijať jedine záver, že okresný súd správne v zmysle podaného návrhu

na začatie konania ohľadne mzdových nárokov navrhovateľky za obdobie apríl 2002

konkrétne za vymedzené obdobie od 3. 4. 2002 do 25. 4. 2002 konal.

Ďalšou spornou otázkou medzi účastníkmi konania bolo určenie výšky nedoplatku

náhrady mzdy. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľky, že súd pri ustálení

výšky hrubej priemernej mesačnej mzdy mal vychádzať zo sumy 17.000,- Sk. Navrhovateľka

v konaní neprodukovala, nepredložila taký listinný dôkaz, ktorý by preukázateľne, bez

akýchkoľvek pochybností vyvolal opodstatnený záver o tom, že v zmysle predložených

dôkazov poberala mzdu u odporkyne v sume 17.000,- Sk. Nepredložila okrem výplatných

pások (obsahujúce údaje dopísané ceruzkou neidentifikovanou osobou), ďalšie listiny, ktoré

by bezpochyby preukázali vyplatenie náhrady mzdy v navrhovateľkou tvrdenej výške

v rozhodnom období napr. na jej účet. Dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia

neuniesla. Okresný súd preto správne vychádzal z obsahu základného mzdového

dokumentu, platového dekrétu zo dňa 3. 10. 2001, ktorým dohodnutá mzda medzi

navrhovateľkou a zamestnávateľom – odporkyňou bola v sume 8.500,- Sk brutto mesačne.

Za posudzované obdobie preukázateľne navrhovateľke odporkyňa zaplatila sumu 1.008,- Sk

ešte pred začatím konania a v priebehu vedeného konania (dňa 15. 2. 2008) zaplatila aj

zvyšok nedoplatku za mesiac apríl 2002 v sume 3.895,- Sk, vyplatenie náhrady mzdy

odporkyňou za mesiac apríl 2002 v uvádzaných sumách navrhovateľka v konaní potvrdila.

Z týchto dôvodov je opodstatnený záver, že odporkyňa navrhovateľke zaplatila náhradu

mzdy podľa skutočne vykonanej práce v mesiaci apríl 2002...

Odvolací súd považuje za opodstatnené odvolanie odporkyne, smerujúce do výroku

o trovách I. stupňového konania. Podľa názoru odvolacieho súdu je daný dôvod pri

rozhodnutí o trovách prvostupňového konania aplikovať ustanovenie

a vychádzať z pomeru úspechu navrhovateľky v konaní, s vyhodnotením jej čistého úspechu.

Odvolací súd s poukazom aj na zásadu dvojinštančnosti súdneho konania rozsudok

okresného súdu vo výrokovej časti o trovách prvostupňového konania zrušil a vrátil v tejto

časti vec na ďalšie konanie. Okresný súd ustáli pomer úspechu navrhovateľky a až po

zistení jej čistého úspechu v konaní bude môcť rozhodnúť o náhrade trov konania. V novom

rozhodnutí okresný súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

Rozsudok okresného súdu odvolací súd zrušil aj v súvisiacej výrokovej časti –

o povinnosti odporkyne zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh, keďže rozhodnutie

okresného súdu o tejto otázke sa bude odvíjať od pomeru úspechu – neúspechu účastníkov

v konaní.“

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

Z obsahu sťažnosti vzťahujúceho sa na túto časť vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas

sťažovateľky s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou

príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 20. augusta 2009 bol svojvoľný a že by jeho právne závery zasahovali do

základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru nemôže byť porušené iba tou

skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno v danom

prípade skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne

neopodstatnené.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal a rozhodoval v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia príslušných právnych predpisov podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Námietku sťažovateľky, že krajský súd prerokoval jej odvolanie bez nariadenia

ústneho pojednávania, treba posudzovať s ohľadom na limity práva na súdnu ochranu

ustanovené v v spojení s .

Konanie na krajskom súde bolo odvolacie konanie, na ktoré sa vzťahuje štvrtá časť

prvá hlava až (ďalej len „OSP“). V

sú taxatívne vymedzené prípady, keď predseda senátu odvolaciu súdu musí nariadiť

pojednávanie (ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ak súd prvého stupňa

rozhodol podľa bez nariadenia pojednávania, ak to vyžaduje dôležitý verejný

záujem). V ostatných prípadoch môže odvolací súd o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia

pojednávania. Sťažovateľka žiadnu skutočnosť, ktorá by preukázala, že išlo o dôvody

uvedené v až c) , nepreukázala a ani zo sťažnosti takéto dôvody

nevyplývajú. Ústavný súd preto uzavrel, že krajský súd v danom prípade aplikoval § 214

v súlade s , a preto nič nenasvedčuje tomu, že by mohlo jeho

postupom dôjsť k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a základným právom podľa a právom podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich

porušeniu. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2. V nadväznosti na tento záver odmietol ústavný súd aj tú časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľka namietala porušenie svojho práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, pretože absencia porušenia ústavnoprávnych princípov

vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti orgánu verejnej moci za porušenie práv

sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru (obdobne , ,

).

3. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby

procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.

Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň

obhájiteľné právne tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom

(napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí

preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných

dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A,

č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru pri rozhodnutí

krajského súdu nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že

ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno

považovať za porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôže

všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní ().

Skutočnosť, že sťažovateľka nebola v konaní pred krajským súdom (odvolacím

súdom) úspešná, nie je podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy pre účely

čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľky (napr.

Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu

– 1989). Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu preto nesignalizuje žiadnu možnosť priamej

príčinnej súvislosti s možným porušením práva sťažovateľky mať účinné právne prostriedky

nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

vo vzťahu k tej časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie

čl. 13 dohovoru, tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd už o ďalších

požiadavkách sťažovateľky nerozhodoval.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2010