Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 108/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2009

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., so sídlom M., zastúpenej advokátom

JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4

Co/45/2007-233 z 15. januára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. marca 2009

doručené podanie obchodnej spoločnosti D., a. s., so sídlom M. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) vo veci sp. zn. z 15. januára 2009.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:

„A) KS v KE v konaní sp. zn.: neprerokoval v oficiálnom rokovaní

a dôkladne neprebral pádne argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie o merite veci relevantné

a vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tieto argumenty.

Porušovateľ znemožnil sťažovateľovi realizáciu svojich procesných práv priznaných

mi v občianskom súdnom konaní za účelom zabezpečenia spravodlivej súdnej ochrany

v zmysle SR a Dohovoru, a práva na majetok ako aj právom chránených

záujmov v zmysle SR, dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, samotným neprerokovaním a následne neodôvodnením

v rozhodnutí zo dňa 15. januára 2009 a doručeného 17. 2. 2009. ...

1.) V podanom odvolaní apelujem na výkladové stanovisko k , Uznesenie

OS MI, a hlavne na judikatúru Rozsudok NS SR .

KS KE opovrhol citovanými efektívnymi faktami principiálnymi v tomto súdnom

konaní.

2.) Z inkriminovanej judikatúry vyplývajú procesné práva žalobcu a súd ich

opomenul.

B) KS KE sa zaoberá irelevantnými skutočnosťami ako je , ktorý nie je vôbec

potrebné skúmať v tomto súdnom konaní s poukazom na vyššie uvedené konkrétne fakty,

a nevyjadril sa k ním.

Porušovateľ efektívne neprejednal citované fakty a neodpovedal na ne v odôvodnení

citovaného rozsudku.

C) Zo zákona vyplýva, že iba súd môže rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná a ktoré

nevykoná, ale na druhej strane musí o uplatnených návrhoch účastníka konania v odvolaní

na vykonanie konkrétnych dôkazov rozhodnúť a – pokiaľ im nevyhovie – potom vo svojom

rozhodnutí tiež musí uviesť, z akých dôvodov navrhnuté dôkazy nevykonal (§ 157 ods. 2

v korelácií s takéto odôvodnenie musí mať aj rozsudok odvolacieho súdu).

Porušovateľ mal právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnať

so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami a to takým spôsobom, ktorý zodpovedá

základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania.

Z formulácie možno vyvodiť, že súd je povinný

navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť.

Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako

i právnej stránky rozhodnutia.

Ako prameň v materiálnom slova zmysle som použil: , ,

.

Pokiaľ súd takto nepostupoval, porušil zákon a zároveň aj práva zaručené čl. 20,

, Dohovoru a dodatkového protokolu k Dohovoru.

V odvolaní podanom sťažovateľom ide o pádne argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie

o merite veci principiálne, a vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tieto efektívne fakty.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 20 právo vlastniť majetok, čl. 46 ods. 1)

na súdnu ochranu, ako aj jeho právo podľa na

spravodlivé súdne konanie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

dodatkového protokolu k Dohovoru boli rozsudkom KS KE sp. zn.: zo dňa

15. januára 2009 porušené.

2. Krajskému súdu v Košiciach sa prikazuje vo veci sp. zn.: , aby

obnovil stav pred porušením základných práv a slobôd.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie (napr. , , , ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 15. januára 2009.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je predovšetkým

poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené

procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť

každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci.

K problematike práva na spravodlivý proces je potrebné uviesť, že okrem prístupu k súdu sa

priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, inak povedané, spravodlivý

proces.

Článok 46 ods. 1 a dohovoru je prvotným východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , respektíve

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

Krajský súd svojím rozsudkom vo veci č. k. -233 z 15. januára 2009

ako súd odvolací zamietol odvolanie sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu

Michalovce sp. zn. z 30. novembra 2006 a pritom v tomto rozsudku okrem

iného uviedol:

„... Proti tomuto rozsudku včas a v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý

žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobe vyhovel a priznal

náhradu trov konania.

V podanom odvolaní jednoznačne poukázal na to, že dlžník, teda žalovaný sa

o postúpení pohľadávky medzi postupcom a postupníkom dozvedel, a teda niet dôvodu

skúmať dôvodnosť, resp. podmienky postúpenia pohľadávky. Tu poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. a poukázal aj na ust. § 526 Občianskeho

zákonníka. Žiadal zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť na ďalšie konanie, resp.

zmeniť a vyhovieť žalobe.

K tomuto odvolaniu zo strany žalovaného nebolo podané vyjadrenie.

Odvolací súd v zmysle ust. v spojení s rozsudok

verejne vyhlásil dňa 15. 1. 2009 o 9, 00 hod., čo bolo oznámené na vývesnej tabuli

krajského súdu.

Odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s.

p.

Odvolací súd sa plne stotožnil s výsledkami dokazovania prvostupňového súdu.

Naviac zdôrazňuje, že prvostupňový súd konal v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho

súdu a preto vo veci aj správne rozhodol.

Jednoznačne bolo preukázané, že z rovnopisov zmluvy o postúpení pohľadávok, ktoré

boli predložené ako listinné dôkazy v konaniach a bolo zrejmé,

že obidva rovnopisy boli za postupníka podpísané jednou osobou a naviac všetky rovnopisy

zmluvy podpísali členovia dozornej rady akciovej spoločnosti D.

Naviac zo záverov znaleckého dokazovania súd zistil, že odtlačok pečiatky D. a. s. na

listinnom dôkaze predkladanom ako originál nie je vyhotovený odtlačením tej istej pečiatky

ako bola použitá na rovnopise zmluvy. Predkladaný originál zmluvy znalecký ústav

z časového hľadiska vyhodnotil ako listinu, ktorá vznikla po období vzniku

predpokladaného rovnopisu z roku 1998.

Je dôležité zdôrazniť, že podľa znaleckého ústavu druhý podpis na strane

postupníka... bol vyhotovený neskôr ako text zmluvy.

v zmysle vyžaduje pre postúpenie pohľadávky

písomnú formu a táto písomná forma pri uzatvorení zmluvy bola dodržaná. Pre platnosť

písomne urobeného právneho úkonu sa vyžaduje však podpis konajúcej osoby, ktorým by

bol v prípade obchodnej spoločnosti D. a. s. M. generálny riaditeľ spoločnosti samostatne

alebo dvaja členovia predstavenstva spoločnosti, a to tak, že k vytlačenému alebo

napísanému obchodnému menu spoločnosti k menám a funkciám podpisujúci pripoja svoj

podpis.

Tak ako uzavrel súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania je zrejmé, že

predmetnú zmluvu podpísala len jedna osoba z podpisu neidentifikovateľná, avšak

z vykonaného dokazovania zrejmé, že sa jednalo o podpis Ľ. Č., ktorého podpisový vzor je

vizuálnym posúdením totožný s podpisom na predmetnej zmluve.

Naviac dlžník, teda žalovaný nebolo preukázané jednoznačne, že o postúpení

pohľadávky medzi postupcom a postupníkom sa dozvedel riadnym právnym spôsobom,

pretože išlo len o vedomosť v súdnom konaní , ktoré síce prevzal a uznesenie

nadobudlo právoplatnosť, ale nie je možné jednoznačne charakterizovať, že išlo o vedomosť

o postúpení pohľadávky tak, ako to má na mysli zákon.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a k právnemu

posúdeniu veci považuje za dôležité uviesť ešte nasledovné:

Odvolací súd nerešpektoval rozhodnutie Najvyššieho súdu nakoniec v obchodnom

spore Cbo, pretože poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že oznámenie o postúpení

pohľadávky by bolo právne významné len z hľadiska posúdenia vzniku povinnosti dlžníka

plniť postupníkovi s dôsledkom, že sa zbaví svojho záväzku. Pokiaľ však k splneniu záväzku

voči v oznámení uvedenému postupníkovi nedošlo a zaplatenie takejto pohľadávky sa stalo

predmetom konania na súde, pri skúmaní aktívnej legitimácie postupníka na vymáhanie

pohľadávky je nutné riešiť aj otázku existencie zmluvy o postúpení a jej platnosti. Aktívne

legitimovaným účastníkom v spore je totiž len ten, kto podľa hmotného práva je skutočne

nositeľom tvrdeného subjektívneho práva.

Z týchto dôvodov nebolo možné vyhovieť žalobe a bolo treba potvrdiť rozsudok

( ), ktorým bola žaloba zamietnutá.“

Ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že

by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, pretože

krajský súd sa vyrovnal s námietkami sťažovateľky, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými,

ktoré uplatnila aj na ústavnom súde.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania, preto nevyhovenie návrhu v konaní pred

všeobecným súdom nemožno považovať za porušenie tohto práva ().

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu č. k.

-233 z 15. januára 2009 a namietaným porušením (prípadne odoprením či

odňatím) základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto túto časť

sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

V nadväznosti na tento záver odmietol ústavný súd aj tú časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru, pretože absencia porušenia

ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti orgánu verejnej

moci za porušenie práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru (obdobne napr.

, ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009