Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 383/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť E. T., T., zastúpenej advokátom JUDr. Š. B., I., ktorou

namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 154c

v spojení s , , a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. č. k. zo 17. októbra 2007, rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 10. septembra 2008 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 2. decembra 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. T. v celosti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája

2010 doručená sťažnosť E. T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojich základných práv podľa , a 3 a c Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 17. októbra 2007

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 10. septembra 2008 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 2. decembra 2009 a (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola ako žalobkyňa

účastníčkou občianskeho súdneho konania o zaplatenie sumy 10 124,15 € s prísl. z titulu

náhrady škody. Zaplatenia uvedenej sumy sa domáhala žalobou podanou proti žalovanému

I. Slovenská republika – Ministerstvo financií Slovenskej republiky, žalovanému II.

Slovenská republika – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, žalovanému III. Slovenská

republika – Národná banka Slovenska a žalovanému IV. Slovenská republika – Generálna

prokuratúra Slovenskej republiky z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a z titulu všeobecnej

zodpovednosti za škodu podľa ustanovení . Podstata sporu sa týkala

toho, že sťažovateľka uzatvorila zmluvy o tichom spoločenstve s nebankovými subjektmi

(B., s. r. o., a H., o. c. p., a. s.), pričom tvrdila, že jej v tejto súvislosti vznikla škoda vo

výške žalovanej istiny. Zodpovednosť žalovaných subjektov vyvodzovala z toho, že

nezabezpečili ochranu majetku osôb, ktoré uzatvárali zmluvy s nebankovými

spoločnosťami, napriek tomu, že im malo byť dlhodobo známe, že ide o problémové

(nezákonné) podnikanie. Okresný súd žalobu rozsudkom zamietol, krajský súd rozsudok

okresného súdu potvrdil a najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol.

3. Na preukázanie zásahu do označených práv sťažovateľka uviedla: „Mám za to, že

okresný súd, ako aj krajský súd a najvyšší súd, ktoré vo veci môjho uplatneného nároku voči

odporcovi Slovenská republika o náhradu spôsobenej škody nesprávnym úradným

postupom odporcu a jeho orgánov, svojim postupom v konaniach porušili čl. 2 ods. 2

tým, že v konaniach nepostupovali napriek preukázanému

skutkovému stavu vo veci príčinnej súvislosti medzi uplatneným nárokom sťažovateľky a

zavinením odporcu, v súlade so zákonom a zásadami súdneho konania a rozhodli v rozpore

s rozhodujúcim skutkovým stavom v čase vyhlásenia ich rozhodnutí.

Týmto porušili moje základné právo uvedené v Slovenskej

republiky ak ich postupom mi bola spôsobená ujma na mojich právach len preto, lebo som

si uplatnila svoje základné právo voči štátu vo veci zabezpečenia ochrany mojich práv

a zákonom chránených záujmov na súdoch, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 1 majú byť

nestrannými a nezávislými súdmi, ktoré v zmysle

nesmeli odmietnuť zaoberať sa v konaniach otázkou porušenia mojich základných ľudských

práv spočívajúcich v postavení štátu ako garanta ochrany práv a zákonom chránených

záujmov svojich občanov. Súčasne tým porušili právo rovnosti účastníkov konaní vo veci

samej ak napriek preukázanému zavineniu odporcu na základe právne relevantných

skutočností, ktoré som podložila označením právne relevantnými dôkazmi, ktorými mohli

disponovať len zástupcovia, ktorí vystupovali v konaniach na strane odporcu, pričom títo vo

svojich vyjadreniach k mojim podaniam sa vzájomne obviňovali z nesprávneho úradného

postupu vo veci nebankových subjektov a zanedbania svojich úradných povinností pri

ochrane práv a zákonom chránených záujmov klientov a zmluvných partnerov týchto

spoločností a z nečinnosti pri vykonávaní príslušných opatrení na zabránenie vzniku škôd

a tým aj zo zavinenia odporcu na spôsobenej škode, a tým sám odporca pred súdom

preukázal svoje zavinenie na spôsobenej škode, a tým aj odôvodnenosť môjho uplatneného

nároku z titulu jeho nesprávneho úradného postupu vo veci predchádzania hroziacim

škodám spôsobených nekalou podnikateľskou činnosťou nebankových subjektov.

Rovnako je tým preukázané porušenie môjho základného práva na zabezpečenie

ochrany práva pred nezávislým a nestranným súdom a na náhradu škody spôsobenej

orgánmi tohto štátu, v mene ktorého súdy konali a rozhodovali podľa c , ako aj

porušenie čl. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná.“

4. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie

označených práv rozsudkom okresného súdu, rozsudkom krajského súdu a uznesením

najvyššieho súdu, tieto zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Požadovala

priznať aj náhradu trov konania v sume 507,88 € (ktoré však nevyčíslila v súlade

s vyhláškou č. z 10. novembra 2004 o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov) a primerané finančné

zadosťučinenie v sume 4 000 € z dôvodu, že porušením jej práv je bola spôsobená „nielen

materiálna ale aj nemateriálna ujma, a to nie len mne ale aj mojim blízkym osobám“.

Súčasne žiadala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby ,,vo veci konal s tým,

že mu zakazuje v konaní postupovať v rozpore so zákonom a s preukázaným skutkovým

stavom veci a porušovať tak základné ľudské práva sťažovateľky tým, že jej bude upierať jej

právo na zabezpečenie právnej ochrany voči odporcovi Slovenskej republike

a diskriminovať ju len preto, lebo sa domáha svojich práv pred orgánmi odporcu a zabúdať

na svoje postavenie a poslanie v sústave štátnych orgánov ako nestranného a nezávislého

orgánu súdnej moci odporcu a porušovať tak rovnosť účastníkov súdneho konania

a rozhodovať jednostranne v prospech odporcu Slovenskej republiky.“.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa každý má právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej

správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že

uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich

jurisdikcii, práva a slobody uvedené v Hlave I tohto Dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto Dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo

štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov

zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo na

obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to Dohovor ustanovuje.

7. Ústavný súd podľa o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane

sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ) je rozhodnúť

o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho

konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podstatné sťažnostné námietky sťažovateľky smerujú k tvrdenému zásahu jej

základného práva na súdnu ochranu podľa , ku ktorému malo dôjsť

v súdnom konaní, v ktorom si uplatňovala nárok na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3

. K porušeniu označených práv malo dôjsť v spojení s porušením jej práva na

spravodlivé súdne konanie a práva na účinný prostriedok nápravy podľa dohovoru. Ak

sťažovateľka namieta porušenie základných ľudských práv podľa

a c , k tomu je potrebné uviesť, že označené články neupravujú

základné ľudské práva, ktorých ochrany by bolo možné sa samostatne domáhať v konaní

podľa . Ustanovenie je vstupnou bránou do ústavnej

úpravy základných práv a slobôd a ako také má charakter všeobecného ústavného princípu,

nie však základného práva, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať pred

ústavným súdom. Ustanovenie c ods. 1 zase upravuje postavenie dohovoru

v právnom poriadku Slovenskej republiky bez toho, aby zároveň upravovalo nejaké

základné práva alebo slobody, o ktorých ochrane by ústavný súd mohol v tomto konaní

rozhodovať.

K porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

9. nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných

práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity

formulovaného v („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) nemal ústavný súd právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože právomoc

rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľky, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci

riadneho inštančného postupu krajský súd na základe ňou podaného odvolania. Preto bola

sťažnosť v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie a rozhodnutie.

K porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

10. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že

pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana ,

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

11. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom najmä v tom

smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ).

12. Vychádzajúc z týchto kritérií ostalo v právomoci ústavného súdu posúdiť, či

rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, mohlo dôjsť

k zásahu do označených práv sťažovateľky. V odôvodnení rozsudku krajského súdu tento

po prepise dôvodov rozsudku okresného súdu, obsahu odvolania sťažovateľky a vyjadrení

ostatných účastníkov konania na vlastné odôvodnenie uviedol:

,,Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie navrhovateľa podľa ust. § 214

ods. 1 a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Z obsahu spisu je nesporné, že navrhovateľka uzatvorila so spoločnosťou B., s.r.o. vyššie

uvedené zmluvy o tichom spoločenstve na základe, ktorých vložila do tejto spoločnosti

vklady vo výške 15.000,-Sk, 190.000,- Sk a 100.000,- Sk za účelom dosiahnutia zisku

v dohodnutej výške. Zmluvy o tichom spoločenstve uzatvorila navrhovateľka v súlade s ust.

a nasl. a na základe týchto zmlúv mala obdržať výnos zo zisku

obchodnej spoločnosti podľa čl. III bod 1 Zmluvy vo výške 48 %. Navrhovateľka sa

domáhala náhrady škody proti odporcom v 1. a 4. rade podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom štátu alebo jeho nesprávnym úradným

postupom a podľa .

Podľa štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci

plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1

nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Podľa uhrádza sa skutočná škoda a to, čo

poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Zmluvu o tichom spoločenstve navrhovateľka uzatvorila v súlade s ust. § 673 a nasl.

na základe slobodnej, vážnej a zrozumiteľnej vôle zmluvných strán.

Predmetný právny úkon je aj náležité určitý. Zmluvou o tichom spoločenstve sa zaväzuje

tichý spoločník poskytnúť podnikateľovi určitý vklad a podieľať sa ním na jeho podnikaní

a podnikateľ sa zaväzuje na platenie časti zisku vyplývajúcej z podielu tichého spoločníka

na výsledku podnikania.

Ústavný princíp legality právnej moci vyjadrenej v SR hovorí

o viazanosti štátnych orgánov a Zákonmi. Štátne orgány nie sú oprávnené konať,

ak ich na to nesplnomocní zákon, a ak konajú, sú povinné konať iba spôsobom, ktorí

stanovil zákon. Táto zásada zabezpečuje v štáte pre jeho obyvateľov právnu istotu - majú

možnosť predvídať nielen následky svojich právnych úkonov, možnosti a spôsoby uplatnenia

svojich práv voči štátu, ale predovšetkým konanie štátnych orgánov a ich zmysel. Pokiaľ by

štát prostredníctvom svojich príslušných orgánov zakázal spoločnosti činnosť spočívajúcu

v uzatváraní zmlúv o tichom spoločenstve s občanmi, zasiahol by tým do občianskych

a obchodných právnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva ako

aj do vlastníckeho práva občanov mimo rámca ochrany garantovanej SR, pretože

by tým obmedzil, prípadne zmaril ich možnosť nadobúdať v zmysle zmluvných dojednaní

majetkové hodnoty vo forme pohľadávok a ich príslušenstva (úroky, zisk).

Obchodný register je verejná listina, zákony sú tiež dostupné každému občanovi.

Navrhovateľka preto, ak sa rozhodla vytvoriť zmluvný vzťah so spoločnosťou B., spol. s r.o.,

mala možnosť sa oboznámiť s predmetom činnosti spoločnosti. Je nesporné, že uzatvorené

zmluvy o tichom spoločenstve spĺňajú všetky predpoklady podľa ust. 37 ods. 1 Občianskeho

zákonníka (právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je

neplatný). V danom prípade ide o právny vzťah, do ktorého štát v zmysle nemá

právo zasahovať.

Z vyššie uvedeného je nesporné, že odporcovia 1/, 2/ a 4/ a právny predchodca

odporcu 3/ neporušili žiadnu právnu povinnosť, ktorú im ukladá alebo Zákon

a nebola preukázaná zodpovednosť podľa § 18 zák. č. Zb. Navrhovateľka

nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by túto zodpovednosť preukazovali. Je nesporné, že

navrhovateľka svojim konaním si sama spôsobila ujmu tým, že svojim majetkom nakladala

nehospodárne a nezodpovedne. Je preto v rozpore s dobrými mravmi prenášať

zodpovednosť za vlastné, nezodpovedné konanie na štát.“

13. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,

teda krajský súd v danom prípade nemohol porušiť jej označené práva. Krajský súd dal

sťažovateľke v napadnutom rozsudku podrobnú odpoveď na to, prečo v jej veci neboli

splnené zákonné podmienky na vznik zodpovednosti za škodu, ktorej náhradu si žalobou

uplatnila. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nevykazuje všeobecný charakter

a primeraným spôsobom reaguje aj na odvolacie námietky sťažovateľky. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným

(m. m. , ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu

takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to

buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a

základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS

101/03, , ).

K porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

15. Sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podala proti rozsudku

odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že ho odmietol pre

neprípustnosť. V odôvodnení uznesenia najvyšší súd po prepise dôvodov rozsudku

okresného súdu a krajského súdu, obsahu dovolania a vyjadrení k nemu na vlastné

odôvodnenie uviedol:

„Žalobkyňa existenciu procesných vád konania v zmysle až f/

netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Pokiaľ ide o námietku žalobkyne spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či

nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia

dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž

nie je „ďalším" odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na

nápravu len výslovne uvedených procesných ( a ) a

hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani

prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobkyňa v dovolaní namieta, že napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ).... Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím

dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania

v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia

žalobkyne boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval),

žalobkyňou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého

rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho

by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale

v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa v spojení s ako

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na

odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti.“

16. Rovnako ako rozsudok krajského súdu, aj uznesenie najvyššieho súdu posúdil

ústavný súd len v mantineloch možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov. Najvyšší súd dovolanie odmietol bez meritórneho posudzovania dovolacích

námietok, pretože ani sťažovateľka netvrdila a ani najvyšší súd nezistil existenciu niektorej

z vád, ktoré v zmysle zakladajú prípustnosť dovolania

proti rozsudku odvolacieho súdu. Primeraným spôsobom sťažovateľke vysvetlil, že nie je

skutkovým súdom a že samotné nesprávne právne posúdenie veci, ktoré vytýka krajskému

súdu, nezakladá prípustnosť dovolania. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že záver

najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by

popieral účel a zmysel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Preto aj v tejto

časti bolo namieste sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. Navyše je potrebné

uviesť, že sťažovateľka v sťažnosti opäť namieta v podstate len nesprávne právne posúdenie

jej nároku na náhradu škody, pričom tento nárok (predpoklady jeho vzniku) posudzovali len

okresný súd a krajský súd. Najvyšší súd dovolanie odmietol bez posudzovania relevancie

dovolacích námietok (teda bez posudzovania vecnej správnosti rozsudku krajského súdu),

z čoho možno vyvodiť, že sťažnosť vo vzťahu k postupu a uzneseniu najvyššieho súdu ani

nie je náležite odôvodnená.

17. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3

v spojení s právami podľa a dohovoru. Pokiaľ ide o spojitosť

s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje,

že medzi obsahom tohto práva a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nemožno vidieť zásadný rozdiel. Preto sa už uvedené závery plne vzťahujú aj

na tvrdený zásah do tohto práva. Právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa

čl. 13 dohovoru zase nemôže všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní

(). Skutočnosť, že sťažovateľka nebola v konaní pred krajským súdom

a neskôr pred najvyšším súdom úspešná, nie je podstatná, keďže účinnosť právnych

prostriedkov nápravy pre účely čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté

v prospech sťažovateľky (napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991,

Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989, ale aj ). Napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu preto nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti

s možným porušením práva sťažovateľky mať účinné právne prostriedky nápravy pred

národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru. Sťažovateľka takýto účinný prostriedok nápravy

(odvolanie) mala v osobnej dispozícii, tento aj právne relevantným spôsobom využila,

a samotná skutočnosť, že krajský súd rozhodol v jej neprospech, nezakladá možné

porušenie označeného práva. Väzba na porušenie čl. 17 dohovoru v sťažnosti nebola nijak

bližšie zdôvodnená, a preto sa ňou ústavný súd nemohol ani bližšie zaoberať.

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný

súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že

sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov vrátenie veci na ďalšie

konanie, náhrada trov konania, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010