Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 383/2010
PDF · 224.77 KB
No categories available
I. ÚS 383/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť E. T., T., zastúpenej advokátom JUDr. Š. B., I., ktorou
namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 154c
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. č. k. 14 C 420/04 zo 17. októbra 2007, rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 164/2008 z 10. septembra 2008 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 302/09 z 2. decembra 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. T. v celosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája
2010 doručená sťažnosť E. T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 154c Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 420/04 zo 17. októbra 2007
(ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 164/2008 z 10. septembra 2008 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 5 Cdo 302/09 z 2. decembra 2009 a (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola ako žalobkyňa
účastníčkou občianskeho súdneho konania o zaplatenie sumy 10 124,15 € s prísl. z titulu
náhrady škody. Zaplatenia uvedenej sumy sa domáhala žalobou podanou proti žalovanému
I. Slovenská republika – Ministerstvo financií Slovenskej republiky, žalovanému II.
Slovenská republika – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, žalovanému III. Slovenská
republika – Národná banka Slovenska a žalovanému IV. Slovenská republika – Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a z titulu všeobecnej
zodpovednosti za škodu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Podstata sporu sa týkala
toho, že sťažovateľka uzatvorila zmluvy o tichom spoločenstve s nebankovými subjektmi
(B., s. r. o., a H., o. c. p., a. s.), pričom tvrdila, že jej v tejto súvislosti vznikla škoda vo
výške žalovanej istiny. Zodpovednosť žalovaných subjektov vyvodzovala z toho, že
nezabezpečili ochranu majetku osôb, ktoré uzatvárali zmluvy s nebankovými
spoločnosťami, napriek tomu, že im malo byť dlhodobo známe, že ide o problémové
(nezákonné) podnikanie. Okresný súd žalobu rozsudkom zamietol, krajský súd rozsudok
okresného súdu potvrdil a najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol.
3. Na preukázanie zásahu do označených práv sťažovateľka uviedla: „Mám za to, že
okresný súd, ako aj krajský súd a najvyšší súd, ktoré vo veci môjho uplatneného nároku voči
odporcovi Slovenská republika o náhradu spôsobenej škody nesprávnym úradným
postupom odporcu a jeho orgánov, svojim postupom v konaniach porušili čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky tým, že v konaniach nepostupovali napriek preukázanému
skutkovému stavu vo veci príčinnej súvislosti medzi uplatneným nárokom sťažovateľky a
zavinením odporcu, v súlade so zákonom a zásadami súdneho konania a rozhodli v rozpore
s rozhodujúcim skutkovým stavom v čase vyhlásenia ich rozhodnutí.
Týmto porušili moje základné právo uvedené v čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky ak ich postupom mi bola spôsobená ujma na mojich právach len preto, lebo som
si uplatnila svoje základné právo voči štátu vo veci zabezpečenia ochrany mojich práv
a zákonom chránených záujmov na súdoch, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 1 majú byť
nestrannými a nezávislými súdmi, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
nesmeli odmietnuť zaoberať sa v konaniach otázkou porušenia mojich základných ľudských
práv spočívajúcich v postavení štátu ako garanta ochrany práv a zákonom chránených
záujmov svojich občanov. Súčasne tým porušili právo rovnosti účastníkov konaní vo veci
samej ak napriek preukázanému zavineniu odporcu na základe právne relevantných
skutočností, ktoré som podložila označením právne relevantnými dôkazmi, ktorými mohli
disponovať len zástupcovia, ktorí vystupovali v konaniach na strane odporcu, pričom títo vo
svojich vyjadreniach k mojim podaniam sa vzájomne obviňovali z nesprávneho úradného
postupu vo veci nebankových subjektov a zanedbania svojich úradných povinností pri
ochrane práv a zákonom chránených záujmov klientov a zmluvných partnerov týchto
spoločností a z nečinnosti pri vykonávaní príslušných opatrení na zabránenie vzniku škôd
a tým aj zo zavinenia odporcu na spôsobenej škode, a tým sám odporca pred súdom
preukázal svoje zavinenie na spôsobenej škode, a tým aj odôvodnenosť môjho uplatneného
nároku z titulu jeho nesprávneho úradného postupu vo veci predchádzania hroziacim
škodám spôsobených nekalou podnikateľskou činnosťou nebankových subjektov.
Rovnako je tým preukázané porušenie môjho základného práva na zabezpečenie
ochrany práva pred nezávislým a nestranným súdom a na náhradu škody spôsobenej
orgánmi tohto štátu, v mene ktorého súdy konali a rozhodovali podľa čl. 154c ústavy, ako aj
porušenie čl. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná.“
4. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie
označených práv rozsudkom okresného súdu, rozsudkom krajského súdu a uznesením
najvyššieho súdu, tieto zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Požadovala
priznať aj náhradu trov konania v sume 507,88 € (ktoré však nevyčíslila v súlade
s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. z 10. novembra 2004 o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov) a primerané finančné
zadosťučinenie v sume 4 000 € z dôvodu, že porušením jej práv je bola spôsobená „nielen
materiálna ale aj nemateriálna ujma, a to nie len mne ale aj mojim blízkym osobám“.
Súčasne žiadala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby ,,vo veci konal s tým,
že mu zakazuje v konaní postupovať v rozpore so zákonom a s preukázaným skutkovým
stavom veci a porušovať tak základné ľudské práva sťažovateľky tým, že jej bude upierať jej
právo na zabezpečenie právnej ochrany voči odporcovi Slovenskej republike
a diskriminovať ju len preto, lebo sa domáha svojich práv pred orgánmi odporcu a zabúdať
na svoje postavenie a poslanie v sústave štátnych orgánov ako nestranného a nezávislého
orgánu súdnej moci odporcu a porušovať tak rovnosť účastníkov súdneho konania
a rozhodovať jednostranne v prospech odporcu Slovenskej republiky.“.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že
uplatňuje svoje základné práva a slobody.
Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich
jurisdikcii, práva a slobody uvedené v Hlave I tohto Dohovoru.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto Dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo
štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov
zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo na
obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to Dohovor ustanovuje.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane
sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť
o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho
konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podstatné sťažnostné námietky sťažovateľky smerujú k tvrdenému zásahu jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť
v súdnom konaní, v ktorom si uplatňovala nárok na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3
ústavy. K porušeniu označených práv malo dôjsť v spojení s porušením jej práva na
spravodlivé súdne konanie a práva na účinný prostriedok nápravy podľa dohovoru. Ak
sťažovateľka namieta porušenie základných ľudských práv podľa čl. 12 ods. 4 ústavy
a čl. 154c ústavy, k tomu je potrebné uviesť, že označené články ústavy neupravujú
základné ľudské práva, ktorých ochrany by bolo možné sa samostatne domáhať v konaní
podľa čl. 127 ústavy. Ustanovenie čl. 12 ods. 4 ústavy je vstupnou bránou do ústavnej
úpravy základných práv a slobôd a ako také má charakter všeobecného ústavného princípu,
nie však základného práva, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať pred
ústavným súdom. Ustanovenie čl. 154c ods. 1 ústavy zase upravuje postavenie dohovoru
v právnom poriadku Slovenskej republiky bez toho, aby zároveň upravovalo nejaké
základné práva alebo slobody, o ktorých ochrane by ústavný súd mohol v tomto konaní
rozhodovať.
K porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
9. Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných
práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity
formulovaného v čl. 127 ods. 1 ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) nemal ústavný súd právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože právomoc
rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľky, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci
riadneho inštančného postupu krajský súd na základe ňou podaného odvolania. Preto bola
sťažnosť v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie a rozhodnutie.
K porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
10. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu
k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96,
II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že
pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá
na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou,
prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
11. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie
základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom
smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
12. Vychádzajúc z týchto kritérií ostalo v právomoci ústavného súdu posúdiť, či
rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, mohlo dôjsť
k zásahu do označených práv sťažovateľky. V odôvodnení rozsudku krajského súdu tento
po prepise dôvodov rozsudku okresného súdu, obsahu odvolania sťažovateľky a vyjadrení
ostatných účastníkov konania na vlastné odôvodnenie uviedol:
,,Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie navrhovateľa podľa ust. § 214
ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Z obsahu spisu je nesporné, že navrhovateľka uzatvorila so spoločnosťou B., s.r.o. vyššie
uvedené zmluvy o tichom spoločenstve na základe, ktorých vložila do tejto spoločnosti
vklady vo výške 15.000,-Sk, 190.000,- Sk a 100.000,- Sk za účelom dosiahnutia zisku
v dohodnutej výške. Zmluvy o tichom spoločenstve uzatvorila navrhovateľka v súlade s ust.
§ 673 a nasl. Obchodného zákonníka a na základe týchto zmlúv mala obdržať výnos zo zisku
obchodnej spoločnosti podľa čl. III bod 1 Zmluvy vo výške 48 %. Navrhovateľka sa
domáhala náhrady škody proti odporcom v 1. a 4. rade podľa zák. č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom a podľa § 415 Občianskeho zákonníka.
Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci
plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1
nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.
Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo
poškodenému ušlo (ušlý zisk).
Zmluvu o tichom spoločenstve navrhovateľka uzatvorila v súlade s ust. § 673 a nasl.
Obchodného zákonníka na základe slobodnej, vážnej a zrozumiteľnej vôle zmluvných strán.
Predmetný právny úkon je aj náležité určitý. Zmluvou o tichom spoločenstve sa zaväzuje
tichý spoločník poskytnúť podnikateľovi určitý vklad a podieľať sa ním na jeho podnikaní
a podnikateľ sa zaväzuje na platenie časti zisku vyplývajúcej z podielu tichého spoločníka
na výsledku podnikania.
Ústavný princíp legality právnej moci vyjadrenej v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR hovorí
o viazanosti štátnych orgánov Ústavou a Zákonmi. Štátne orgány nie sú oprávnené konať,
ak ich na to nesplnomocní zákon, a ak konajú, sú povinné konať iba spôsobom, ktorí
stanovil zákon. Táto zásada zabezpečuje v štáte pre jeho obyvateľov právnu istotu - majú
možnosť predvídať nielen následky svojich právnych úkonov, možnosti a spôsoby uplatnenia
svojich práv voči štátu, ale predovšetkým konanie štátnych orgánov a ich zmysel. Pokiaľ by
štát prostredníctvom svojich príslušných orgánov zakázal spoločnosti činnosť spočívajúcu
v uzatváraní zmlúv o tichom spoločenstve s občanmi, zasiahol by tým do občianskych
a obchodných právnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva ako
aj do vlastníckeho práva občanov mimo rámca ochrany garantovanej Ústavou SR, pretože
by tým obmedzil, prípadne zmaril ich možnosť nadobúdať v zmysle zmluvných dojednaní
majetkové hodnoty vo forme pohľadávok a ich príslušenstva (úroky, zisk).
Obchodný register je verejná listina, zákony sú tiež dostupné každému občanovi.
Navrhovateľka preto, ak sa rozhodla vytvoriť zmluvný vzťah so spoločnosťou B., spol. s r.o.,
mala možnosť sa oboznámiť s predmetom činnosti spoločnosti. Je nesporné, že uzatvorené
zmluvy o tichom spoločenstve spĺňajú všetky predpoklady podľa ust. 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je
neplatný). V danom prípade ide o právny vzťah, do ktorého štát v zmysle Ústavy nemá
právo zasahovať.
Z vyššie uvedeného je nesporné, že odporcovia 1/, 2/ a 4/ a právny predchodca
odporcu 3/ neporušili žiadnu právnu povinnosť, ktorú im ukladá Ústava alebo Zákon
a nebola preukázaná zodpovednosť podľa § 18 zák. č. 58 /1969 Zb. Navrhovateľka
nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by túto zodpovednosť preukazovali. Je nesporné, že
navrhovateľka svojim konaním si sama spôsobila ujmu tým, že svojim majetkom nakladala
nehospodárne a nezodpovedne. Je preto v rozpore s dobrými mravmi prenášať
zodpovednosť za vlastné, nezodpovedné konanie na štát.“
13. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,
teda krajský súd v danom prípade nemohol porušiť jej označené práva. Krajský súd dal
sťažovateľke v napadnutom rozsudku podrobnú odpoveď na to, prečo v jej veci neboli
splnené zákonné podmienky na vznik zodpovednosti za škodu, ktorej náhradu si žalobou
uplatnila. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nevykazuje všeobecný charakter
a primeraným spôsobom reaguje aj na odvolacie námietky sťažovateľky. Skutočnosť, že
sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným
(m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by
mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu
takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to
buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a
základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS
101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).
K porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
15. Sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podala proti rozsudku
odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že ho odmietol pre
neprípustnosť. V odôvodnení uznesenia najvyšší súd po prepise dôvodov rozsudku
okresného súdu a krajského súdu, obsahu dovolania a vyjadrení k nemu na vlastné
odôvodnenie uviedol:
„Žalobkyňa existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až f/ O. s. p.
netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Pokiaľ ide o námietku žalobkyne spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či
nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p.
dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž
nie je „ďalším" odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na
nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a
hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani
prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobkyňa v dovolaní namieta, že napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.).... Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím
dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania
v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia
žalobkyne boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval),
žalobkyňou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého
rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho
by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale
v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na
odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.“
16. Rovnako ako rozsudok krajského súdu, aj uznesenie najvyššieho súdu posúdil
ústavný súd len v mantineloch možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov. Najvyšší súd dovolanie odmietol bez meritórneho posudzovania dovolacích
námietok, pretože ani sťažovateľka netvrdila a ani najvyšší súd nezistil existenciu niektorej
z vád, ktoré v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku zakladajú prípustnosť dovolania
proti rozsudku odvolacieho súdu. Primeraným spôsobom sťažovateľke vysvetlil, že nie je
skutkovým súdom a že samotné nesprávne právne posúdenie veci, ktoré vytýka krajskému
súdu, nezakladá prípustnosť dovolania. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že záver
najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by
popieral účel a zmysel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Preto aj v tejto
časti bolo namieste sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. Navyše je potrebné
uviesť, že sťažovateľka v sťažnosti opäť namieta v podstate len nesprávne právne posúdenie
jej nároku na náhradu škody, pričom tento nárok (predpoklady jeho vzniku) posudzovali len
okresný súd a krajský súd. Najvyšší súd dovolanie odmietol bez posudzovania relevancie
dovolacích námietok (teda bez posudzovania vecnej správnosti rozsudku krajského súdu),
z čoho možno vyvodiť, že sťažnosť vo vzťahu k postupu a uzneseniu najvyššieho súdu ani
nie je náležite odôvodnená.
17. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3
ústavy v spojení s právami podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 dohovoru. Pokiaľ ide o spojitosť
s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje,
že medzi obsahom tohto práva a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nemožno vidieť zásadný rozdiel. Preto sa už uvedené závery plne vzťahujú aj
na tvrdený zásah do tohto práva. Právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa
čl. 13 dohovoru zase nemôže všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní
(IV. ÚS 36/04). Skutočnosť, že sťažovateľka nebola v konaní pred krajským súdom
a neskôr pred najvyšším súdom úspešná, nie je podstatná, keďže účinnosť právnych
prostriedkov nápravy pre účely čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté
v prospech sťažovateľky (napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991,
Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989, ale aj IV. ÚS 205/2010). Napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu preto nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti
s možným porušením práva sťažovateľky mať účinné právne prostriedky nápravy pred
národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru. Sťažovateľka takýto účinný prostriedok nápravy
(odvolanie) mala v osobnej dispozícii, tento aj právne relevantným spôsobom využila,
a samotná skutočnosť, že krajský súd rozhodol v jej neprospech, nezakladá možné
porušenie označeného práva. Väzba na porušenie čl. 17 dohovoru v sťažnosti nebola nijak
bližšie zdôvodnená, a preto sa ňou ústavný súd nemohol ani bližšie zaoberať.
18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný
súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že
sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov vrátenie veci na ďalšie
konanie, náhrada trov konania, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2010