Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 305/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej A3 advokátska kancelária, s. r. o.,

Partizánska 25, Trenčín, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Katarína Hunčíková, ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a 2 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. októbra 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. decembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľka“), zastúpenej A3 advokátska kancelária, s. r. o., Partizánska 25, Trenčín,

v mene ktorej koná advokátka JUDr. Katarína Hunčíková, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 2 (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) v spojení s a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. októbra 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej len „napadnutý

rozsudok“ a „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Sťažovateľka... parkovala... svojím osobným motorovým vozidlom... dňa 19. 7. 2012

a 25. 7. 2012... pred svojím bytovým domom. V oba dni jej bolo Mestskou políciou

Prievidza nasadené na vozidlo blokovacie zariadenie, s odôvodnením, že ulica

v Prievidzi sa nachádza v zóne s platením a regulovaným státím, sťažovateľka parkovala

mimo miest vyznačených na parkovanie, teda neuposlúchla pokyn vyplývajúci zo značky IP

27a, čím sa údajne dopustila dopravného priestupku.

Rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu v Prievidzi zo dňa 2. 10. 2012

č. ORP-654,656/DI-SK 2012 bola sťažovateľka uznaná vinnou zo spáchania priestupku

podľa ust. o priestupkoch v znení nesk. predpisov

pre porušenie o cestnej premávke v znení nesk.

predpisov, za čo jej bola uložená pokuta podľa § 22 ods. 2 písm. e/ ZoP vo výške 30 €

za nerešpektovanie vodorovného dopravného značenia „IP 27a“. Proti rozhodnutiu sa

sťažovateľka odvolala, odvolací orgán rozhodnutie pod č. KRPZ-TN-KDI-P-134/2012

zo dňa 28. 11. 2012 potvrdil. V konaní pred Krajským súdom v Trenčíne sp. zn.

sa sťažovateľka žalobou domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia

KRPZ-TN-KDI-P-134/2012 zo dňa 28. 11. 2012, poukazovala na nezákonnosť osadenia

spornej dopravnej značky IP27a (osadila ju súkromná právnická osoba, bez akéhokoľvek

zákonného oprávnenia)) a protiprávnosť celého procesu zriadenia tzv. platnej zóny

s regulovaným státím. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 12. 3. 2013 č. k.

44 žalobu zamietol a Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. zo dňa 28. 10. 2015

rozsudok, z totožných dôvodov potvrdil. Oba súdy sa vôbec nezaoberali námietkami

sťažovateľky a založili svoje potvrdzujúce rozhodnutia na tej právnej argumentácii, že

pokiaľ je niekde osadená dopravná značka, každý vodič ju musí rešpektovať

a nerešpektovaním značky IP 27a sa žalobkyňa dopustila priestupku, ktorým je podľa § 2

ods. 1 ZoP zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je

za priestupok výslovne označené v tomto alebo inom zákone, ak nejde o iný správny delikt

postihnuteľný podľa osobitných predpisov. Nezáleží na tom, kto dopravnú značku osadil ani

či mal na to vôbec nejaké zákonné oprávnenie.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka argumentuje:

«... obec mohla upraviť parkovanie v meste výlučne postupom podľa § 6a zák.

č. vydaním všeobecne záväzného nariadenia obce, kde bude parkovanie

regulované v zmysle platnej právnej úpravy a jedine obec (nikto iný) mohla osadiť

dopravné značky IP27a, ktoré by označovali v súlade s vydaným VZN o parkovaní legálne

vytvorenú parkovaciu zónu... Obec konala v rámci preneseného výkonu štátnej správy, čo

znamená, že nemohla robiť to, čo jej zákon nezakazuje ale len to, čo jej zákon umožňuje.

Mesto Prievidza však zákon ani Ústavu SR nerešpektovalo. Zákon jednoducho

porušilo a obišlo tak, že žiadne VZN o parkovaní v roku 2012 nevydalo, iba na zasadnutí

Mestského zastupiteľstva dňa 13. 12. 2011 uznesením č. 369/2011 administratívnym

rozhodnutím Mestského zastupiteľstva (ďalej len MsZ) zmenilo charakter mestského

majetku, pôvodne označovaného ako miestna komunikácia na spevnenú plochu, spevnené

plochy (pôvodné miestne komunikácie a cesty) nachádzajúce sa na pozemkoch

v podľa mapy centrálnej zóny Mesta Prievidza podľa § 9 ods. 2 písm. a/ zák.

č. o majetku obcí z dôvodu hodného „osobitného zreteľa“. Mesto Prievidza

prenajalo v rámci projektu „Regulácia statickej dopravy v centrálnej mestskej parkovacej

zóne mesta Prievidza“ vypracovaného spoločnosťou UNIPA s. r. o. so sídlom v Prievidzi

a uznesením č. 370/2011 sa tieto nehnuteľnosti stali predmetom nájmu pre spol. UNIPA

spol. s r. o., so sídlom v Prievidzi, Košovská cesta č. 1, ktorá nemá takýto

druh činnosti zapísaný v obchodnom registri... Na spevnenej ploche sú umiestnené

dopravné značky IP 27a. čo zákon zakazuje. Dopravné značky môžu byť umiestnené len v

cestnej premávke a spevnená plocha nie je a nikdy nebola cestnou premávkou, parkovanie

na spevnenej ploche bohužiaľ nie je a ani nikdy nebolo dopravným priestupkom.

Dopravného priestupku sa účastník cestnej premávky dopustí len vtedy, ak poruší

všeobecne záväzný platný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, teda

v prípade parkovania v parkovacej zóne je takýmto predpisom VZN Mesta o parkovaní a

nie Projekt regulácie statickej dopravy ani nájomná zmluva č. 02/2012.

Dopravný priestupok môže spáchať len účastník cestnej premávky (užívateľ diaľnic,

ciest, miestnych komunikácií a účelových komunikácií (ďalej len „cesta“) a nie užívateľ

spevnenej plochy. Podľa § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorý citoval vo svojom

rozhodnutí sp. zn. aj Najvyšší súd SR priestupkom je len zavinené konanie,

ktoré je za priestupok výslovne označené, teda nikto, ani dopravný inšpektorát nie je

oprávnený vymýšľať si pojmy, ktoré zákon nepozná. Len účastník cestnej premávky je

povinný poslúchať pokyny dopravných značiek, užívateľ spevnenej plochy to povinný robiť

bohužiaľ zo zákona nie je.»

Podľa názoru sťažovateľky «... Mesto Prievidza porušilo katastrálny zákon, lebo do

evidencie nehnuteľností nezaslalo uznesenie MsZ č. 369/2011 o zmene názvu a využitia

časti mestského majetku, z ktorého sa stali rozhodnutím mesta spevnené plochy.

Hodnovernosť údajov katastra na a iných teda bola existenciou uznesenia MsZ č.

369/2011, ktoré bolo až do jeho zrušenia samotným MsZ Prievidza dňa 29. 4. 2014

záväzným rozhodnutím, preukázateľne vyvrátená. Porušovanie zákona zo strany Mesta

Prievidza nemôže ísť na vrub účastníka priestupkového konania, ktorý vie, že údaje v

katastri nezodpovedajú realite a má o tom hodnoverné dôkazy. Proti postupu Mesta

Prievidza pri zriaďovaní nelegálnej parkovacej zóny dokonca bol podaný protest

Okresného prokurátora Prievidza a prokurátor sa domáhal zrušenia uznesení č. 369/2011 a

č. 370/2011 v konaní vedenom pod sp.zn. a na Krajskom súde v

Trenčíne.

Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žiadna zóna s plateným a regulovaným

státím na ani inej ulici v Prievidzi, v čase, keď som tam parkovala legálne

zriadená nebola. Dopravné značky IP27a označovali nezákonne zriadenú parkovaciu zónu

(bez vydania VZN mesta o parkovaní) a dopravné značky osadila právnická osoba vtom

čase pod obchodným menom UNIPA spol. s r. o. so sídlom v Prievidzi, Košovská cesta č. 1,

na spevnenej ploche, ktorá na to nemala zo zákona žiadne oprávnenie

a dokonca nemala takýto predmet činnosti (správu spevnených plôch a mestského majetku)

zapísaný ani v obchodnom registri. Dopravná ani mestská polícia nemôže nikoho pokutovať

za konanie, ktoré nie je dopravným priestupkom a preto som sa nemohla nijakého

dopravného priestupku dopustiť nerešpektovaním ilegálne osadenej dopravnej značky

označujúcej neexistujúcu parkovaciu zónu, parkovaním na spevnenej ploche a porušovaním

projektu „Regulácie statickej dopravy a nájomnej zmluvy č. 02/2012“. Postupom polície

ako aj Najvyššieho súdu SR došlo v prípade sťažovateľky k porušeniu

SR, pretože sťažovateľka bola nútená konať niečo, čo zákon neukladá... Rozhodnutie

o priestupku č. ORP-654,656/DI-SK-2012 z 2. 10. 2012 bolo právoplatné, odklad jeho

vykonateľnosti sťažovateľke Krajský súd v konaní sp. zn. nepovolil, preto bola

nútená pod hrozbou zablokovania účtu zaplatiť pokutu a trovy konania v sume 46 €.

Zároveň sa v konaní sp. zn. sťažovateľka domáhala vydania bezdôvodného

obohatenia vo výške uhradenej pokuty za neexistujúci priestupok, pričom ide o nárok

uplatnený podľa ust. a nasl. . Najvyšší súd SR túto žalobu, kde

sú na konanie v I. stupni príslušné okresné súdy však nevylúčil na samostatné konanie, tak,

ako to urobil Krajský súd v Trenčíne v obdobnej veci sp. zn. ale tento nárok

považoval za rozšírenie pôvodného odvolania, čo je nesprávny úradný postup. Tým, že

nerozhodol o pripustení zmeny žaloby, resp. nárok nevylúčil na samostatné konanie, odňal

sťažovateľke právo konať pred súdom.».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, 2

SR a právo podľa , SR a podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 28. 10. 2015 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 28. 10. 2015 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 355,73 eur

(2 úkony po 139,83 eur + 2 x paušálne náhrady po 8,39 eur + 20 % DPH zo sumy 296,44

eur), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet zastupujúcej

advokátskej kancelárie do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva podľa dohovoru v spojení s

a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky uplatnenú v sťažnosti ústavný súd

poukazuje na všeobecné východiská svojej judikatúry, ktoré uplatňuje pri predbežnom

prerokovávaní, resp. rozhodovaní o porovnateľných sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie

právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich

nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu

základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,

úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez

akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto

konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto

ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa

takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa

v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu

verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania

skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj

odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia

v súlade s procesnými predpismi (m. m. , , ,

).

Účelom základného práva podľa je v prvom rade zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo na súdnu ochranu zaručené umožňuje každému, aby sa stal po

splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa

účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré

z tohto postavenia vyplývajú.

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že

vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro

Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Právne názory týkajúce sa obsahu základného práva podľa sa

v plnom rozsahu vzťahujú aj na preskúmavanie rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa

.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov

ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

V súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosť sťažovateľky smeruje proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve (podľa V. časti Občianskeho

súdneho poriadku, ďalej aj „OSP“), je podľa názoru ústavného súdu navyše potrebné pri jej

posudzovaní zohľadňovať špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva

súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe

žalôb alebo opravných prostriedkov ( ). Z uvedeného vyplýva, že úlohou

súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len

preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri

riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne

predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom,

ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej

správy (m. m. porovnaj napr. ).

Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní pristúpil k preskúmaniu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, ktorá je

vo svojej podstate založená na tvrdení, že „oba súdy (súdy oboch stupňov, pozn.) sa vôbec

nezaoberali námietkami sťažovateľky“ a že najvyšší súd „tým, že nerozhodol o pripustení

zmeny žaloby, resp. nárok nevylúčil na samostatné konanie, odňal sťažovateľke právo konať

pred súdom“.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky uplatnenú v sťažnosti ústavný súd

považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

«Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

podľa piatej časti druhej hlavy je posudzovať, či správny

orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie

rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či

rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo

zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v

súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia

správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu

predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.

V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu

z hľadiska, či prípadné procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania

pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia

( ).

Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený

rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia

správneho orgánu tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu

predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych

právach ( v spojení s ).

Žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho

orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty

nemožno odpustiť ( ).

Po uplynutí lehoty už súd neprihliada na prípadne rozšírenie dôvodov žaloby,

pretože ide o podanie urobené po lehote stanovenej zákonom ( ).

Odvolací súd preto neprihliadol k návrhu žalobkyne na rozšírenie žaloby zo dňa 12. 11.

2013 o výrok „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia

sumu 46 € spolu s úrokom z omeškania 5,25% ročne od 13. 11. 2013 do zaplatenia a

náhradu trov konania...“, ani k podaniu zo dňa 18. 07. 2014, ktorými žalobkyňa oznámila

nové skutočnosti s priloženým odkladom podnetu okresným prokurátorom (č. Pd

19/13/3307-37 z 26. 06. 2014).

Dopravná značka „IP 27a“ - Zóna s plateným parkovaním vyznačuje oblasť, kde

státie vozidiel je dovolené len na vyznačených parkovacích miestach a za dodržania

podmienok vyplývajúcich z použitého symbolu príslušnej, značky a spresňujúcich údajov,

napríklad času regulácie alebo platenia, spôsobu platenia alebo regulovania a podobne.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobkyňa dňa 19. 07. 2012

a 25. 07. 2012 parkovala s motorovým vozidlom zn. evidenčné č.

na v Prievidzi v zóne označenej dopravnou značkou „IP 27a“ (ďalej aj

Zóna) mimo miest vyznačených na parkovanie. Uvedené konanie bolo kvalifikované ako

porušenie povinnosti -neposlúchnutie pokynu vyplývajúceho z dopravnej značky (§ 3 ods. 2

písm. b) ZCP) a naplnenie skutkovej podstaty priestupku proti bezpečnosti a plynulosti

cestnej premávky (§ 22 ods. 1 písm. k) ZoP), za čo správny orgán uložil žalobkyni pokutu

(§ 22 ods. 2 písm. e) ZoP). Po tom, čo žalobkyňa odmietla vec doriešiť v blokovom konaní,

Okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Prievidzi vydal

rozkaz o uložení sankcie za priestupok pod č. p. ORPZ-654,656/DI-SK-2012

zo dňa 02. 10. 2012, ktorý žalovaný rozhodnutím č. KRPZ-TN-KDI-P-134/2012

zo dňa 28. 11. 2012 potvrdil.

Odvolací súd z predloženého administratívneho spisu mal za preukázané, že

žalobkyňa mala vedomosť o tom, že svojím vozidlom parkovala na verejnej komunikácii,

ktorá v čase vykonaného skutku bola označená značkou parkovacia zóna zo všetkých

prístupových strán a tiež, že v takto označenej Zóne môže parkovať len na vyhradených

miestach. Uvedená skutočnosť vyplýva zo „Záznamu z podania vysvetlenia“ z 20. 07. 2012,

kde žalobkyňa okrem iného uviedla „... Nie som si vedomá žiadneho priestupku, pretože

som parkovala vozidlom na verejnej komunikácii, kde nie je žiadna značka zákaz státia ani

zastavenia, pričom uvedená ulica je cca od polovice júna 2012 označená značkou, že ide

o parkovaciu zónu. Parkovanie na verejnej komunikácii, ktorá nie je označená značkou

zákazu státia alebo zastavenia, nie je možné považovať za priestupok...“ a tiež zo Zápisnice

z ústneho pojednávania zo dňa 02. 10. 2012 (ORP-654, 656/DI-SK-20I2). Z doloženej

fotodokumentácie vyplýva, že ide o zvislú dopravnú značka IP 27a. Zo spisu tiež vyplýva, že

Okresný dopravný inšpektorát OR PZ v Prievidzi dňa 14. 12. 2011 vydal súhlasné

stanovisko pod č. ORPZ-PR-ODI-40-078/2011 k umiestneniu trvalého dopravného značenia

aj pre vodorovné značenie parkovacích miest a následne zvislé dopravné značky

za špecifikovaných podmienok. Následne Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné

komunikácie v Prievidzi dňa 10. 03. 2012 určil použitie trvalých zvislých dopravných

značiek, ktoré správne orgány rešpektovali.

Podľa § 2 ods. 1 ZoP priestupkom je zavinené konanie...

Žalobkyňa ako vodič motorového vozidla bola účastníkom cestnej premávky

a v zmysle zákona o cestnej premávke vodič je povinný dodržiavať pravidlá cestnej

premávky ustanovené v zákone o cestnej premávke, ako aj poslúchnuť pokyn vyplývajúci

z dopravnej značky alebo dopravného zariadenia vždy, v každom čase (§ 3 ods. 1 písm. b)

cit. zákona), pokiaľ si to nevyžaduje situácia v cestnej premávke, čo v prejednávanej veci

nebol prípad žalobkyne.

V danom prípade sa žalobkyňa uvedenými citovanými ustanoveniami neriadila, tieto

úmyselne porušila, keď vedome ignorovala uvádzanú značku a v Zóne parkovala mimo

miest vyznačených na parkovanie. Nepochybili preto správne orgány, pokiaľ jej konanie

vyhodnotili ako porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 22 ods. 1 písm. k/ cit. zákona

a za uvedený priestupok jej uložili pokutu podľa zákona o priestupkoch.»

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že správne orgány neskúmali ex offo

zákonnosť osadenia dopravnej značky, najvyšší súd v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého

rozsudku uvádza:

„Pokiaľ žalobkyňa vidí porušenie zákona v tom, že krajský súd či správne orgány ex

offo neskúmali zákonnosť osadenia dopravnej značky IP 27a, odvolací súd dospel k záveru,

že toto tvrdenie nie je dôvodné. Krajský súd ani správne orgány nemali dôvod na uvedený

postup, keďže z obsahu administratívneho spisu vyplýva vyjadrenie dopravného

inšpektorátu, ktorý vydal súhlasné stanovisko k osadeniu dopravného označenia

na skúmanom mieste ( ) a preto túto skutočnosť nemali dôvod v relevantnom

čase spochybniť.

Odvolací súd poukazuje na svoje už skoršie vyslovené stanovisko, v zmysle ktorého

zo žiadneho ustanovenia ZCP nevyplýva právomoc súdu, aby posudzoval vhodnosť

a účelnosť osadenia príslušnej dopravnej značky. Týmto postupom by súd konajúci

v správnom súdnictve zasiahol do právomoci príslušných správnych orgánov (pozri

rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2010 sp. zn. ). Navyše, správny

orgán ako bolo vyššie uvedené, vychádzal zo súhlasného stanoviska vydaného Okresným

dopravným inšpektorátom OR PZ v Prievidzi dňa 14. 12. 2011, preto mu nemožno vytknúť,

že by v danej veci konal svojvoľne.

Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými podstatnými žalobnými námietkami

a svoj záver, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona, práv

a chránených záujmov žalobkyne, aj náležitým spôsobom odôvodnil. S jeho odôvodnením sa

odvolací súd stotožnil. Námietky žalobkyne nepovažoval ani odvolací súd za relevantné

a spôsobilé spochybniť ustálený záver.

Odvolací súd uvádza, že súčasťou siete pozemných komunikácií sú napr. aj účelové

komunikácie, ktoré môžu byť vo vlastníctve právnických či fyzických osôb  čo však

neznamená, že na týchto komunikáciách neplatia žiadne pravidlá cestnej premávky (pozri

rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 14. februára 2012).

Žalobkyňa neuviedla v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti

rozhodnutí a postupov vyvrátili, jej odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú

správnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto s poukazom na vyššie uvedené

rozsudok krajského súdu podľa a potvrdil ako vecne správny.“

V nadväznosti na citované ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že správny súd nie je

súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu

alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy a jeho úlohou je výlučne preskúmať, či postup

a rozhodnutie orgánu verejnej správy v danej veci je v súlade s príslušnými hmotno-

právnymi a procesno-právnymi predpismi.

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd

na podklade administratívneho a súdneho spisu podrobne preskúmal zákonnosť rozhodnutí

správnych orgánov a ústavne akceptovateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne vysvetlil,

prečo sa nestotožnil s jednotlivými odvolacími námietkami sťažovateľky a rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil. Napadnutý rozsudok podľa názoru ústavného súdu nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený

na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v dotknutých právnych predpisoch, resp.

popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení ,

o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a o priestupkoch

v znení neskorších predpisov.

Za nedôvodnú ústavný súd považuje aj námietku sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší

súd „tým, že nerozhodol o pripustení zmeny žaloby, resp. nárok nevylúčil na samostatné

konanie, odňal sťažovateľke právo konať pred súdom“. Z citovanej časti napadnutého

uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa výslovne vyjadril k tomu, prečo nepripustil zmenu

žaloby, argumentujúc tým, že sťažovateľka mu doručila návrh na zmenu žaloby po uplynutí

zákonom ustanovenej lehoty [„... Po uplynutí lehoty už súd neprihliada na prípadne

rozšírenie dôvodov žaloby, pretože ide o podanie urobené po lehote stanovenej zákonom

( ). Odvolací súd preto neprihliadol k návrhu žalobkyne na rozšírenie

žaloby zo dňa 12. 11. 2013.“]. Ústavný súd považuje citovaný záver najvyššieho súdu

z ústavného hľadiska za konformný.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a základnými právami podľa a 2 a právom podľa dohovoru,

v spojení s , písm. a) a , ktorých porušenie sťažovateľka

namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za vhodné poukázať aj na to, že

sťažovateľka sa uchádzala o ústavnú ochranu sťažnosťou podľa

v právnej veci, v ktorej je „v stávke“ pokuta uložená v priestupkovom konaní v sume 30 €

(zjednodušene). Z tohto hľadiska ide nepochybne o právnu vec, ktorú možno označiť ako

bagateľnú. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na prvú vetu , z ktorej

vyplýva, že vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho

súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy, je dovolanie ex

lege neprípustné. Za okolností, keď vylučuje u bagateľných vecí

prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, je proti logike pripustiť,

aby porovnateľná vec bola predmetom ústavného prieskumu. Opodstatnenosť sťažností

podľa v takýchto veciach prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, ktoré by mohli mať za následok porušenie garantovaných základných práv

(m. m. , ). Uvedené skutočnosti umožňovali ústavnému súdu

odmietnuť sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú aj bez jej vecného prieskumu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2016