Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 305/2016
PDF · 291.65 KB
No categories available
II. ÚS 305/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej A3 advokátska kancelária, s. r. o.,
Partizánska 25, Trenčín, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Katarína Hunčíková, ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžd 17/2013
z 28. októbra 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. decembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľka“), zastúpenej A3 advokátska kancelária, s. r. o., Partizánska 25, Trenčín,
v mene ktorej koná advokátka JUDr. Katarína Hunčíková, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 13 ods. 2 ústavy rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžd 17/2013
z 28. októbra 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej len „napadnutý
rozsudok“ a „napadnuté konanie“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Sťažovateľka... parkovala... svojím osobným motorovým vozidlom... dňa 19. 7. 2012
a 25. 7. 2012... pred svojím bytovým domom. V oba dni jej bolo Mestskou políciou
Prievidza nasadené na vozidlo blokovacie zariadenie, s odôvodnením, že ulica
v Prievidzi sa nachádza v zóne s platením a regulovaným státím, sťažovateľka parkovala
mimo miest vyznačených na parkovanie, teda neuposlúchla pokyn vyplývajúci zo značky IP
27a, čím sa údajne dopustila dopravného priestupku.
Rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu v Prievidzi zo dňa 2. 10. 2012
č. ORP-654,656/DI-SK 2012 bola sťažovateľka uznaná vinnou zo spáchania priestupku
podľa ust. § 22 ods. 1 písm. k/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení nesk. predpisov
pre porušenie § 3 ods. 2 písm. b/ zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení nesk.
predpisov, za čo jej bola uložená pokuta podľa § 22 ods. 2 písm. e/ ZoP vo výške 30 €
za nerešpektovanie vodorovného dopravného značenia „IP 27a“. Proti rozhodnutiu sa
sťažovateľka odvolala, odvolací orgán rozhodnutie pod č. KRPZ-TN-KDI-P-134/2012
zo dňa 28. 11. 2012 potvrdil. V konaní pred Krajským súdom v Trenčíne sp. zn.
11 S/45/2012 sa sťažovateľka žalobou domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia
KRPZ-TN-KDI-P-134/2012 zo dňa 28. 11. 2012, poukazovala na nezákonnosť osadenia
spornej dopravnej značky IP27a (osadila ju súkromná právnická osoba, bez akéhokoľvek
zákonného oprávnenia)) a protiprávnosť celého procesu zriadenia tzv. platnej zóny
s regulovaným státím. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 12. 3. 2013 č. k. 11 S/45/2012-
44 žalobu zamietol a Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 9 Sžd/17/2013 zo dňa 28. 10. 2015
rozsudok, z totožných dôvodov potvrdil. Oba súdy sa vôbec nezaoberali námietkami
sťažovateľky a založili svoje potvrdzujúce rozhodnutia na tej právnej argumentácii, že
pokiaľ je niekde osadená dopravná značka, každý vodič ju musí rešpektovať
a nerešpektovaním značky IP 27a sa žalobkyňa dopustila priestupku, ktorým je podľa § 2
ods. 1 ZoP zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je
za priestupok výslovne označené v tomto alebo inom zákone, ak nejde o iný správny delikt
postihnuteľný podľa osobitných predpisov. Nezáleží na tom, kto dopravnú značku osadil ani
či mal na to vôbec nejaké zákonné oprávnenie.»
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka argumentuje:
«... obec mohla upraviť parkovanie v meste výlučne postupom podľa § 6a zák.
č. 135/1961 Zb. vydaním všeobecne záväzného nariadenia obce, kde bude parkovanie
regulované v zmysle platnej právnej úpravy a jedine obec (nikto iný) mohla osadiť
dopravné značky IP27a, ktoré by označovali v súlade s vydaným VZN o parkovaní legálne
vytvorenú parkovaciu zónu... Obec konala v rámci preneseného výkonu štátnej správy, čo
znamená, že nemohla robiť to, čo jej zákon nezakazuje ale len to, čo jej zákon umožňuje.
Mesto Prievidza však zákon ani Ústavu SR nerešpektovalo. Zákon jednoducho
porušilo a obišlo tak, že žiadne VZN o parkovaní v roku 2012 nevydalo, iba na zasadnutí
Mestského zastupiteľstva dňa 13. 12. 2011 uznesením č. 369/2011 administratívnym
rozhodnutím Mestského zastupiteľstva (ďalej len MsZ) zmenilo charakter mestského
majetku, pôvodne označovaného ako miestna komunikácia na spevnenú plochu, spevnené
plochy (pôvodné miestne komunikácie a cesty) nachádzajúce sa na pozemkoch
v podľa mapy centrálnej zóny Mesta Prievidza podľa § 9 ods. 2 písm. a/ zák.
č. 138/1991 Zb. o majetku obcí z dôvodu hodného „osobitného zreteľa“. Mesto Prievidza
prenajalo v rámci projektu „Regulácia statickej dopravy v centrálnej mestskej parkovacej
zóne mesta Prievidza“ vypracovaného spoločnosťou UNIPA s. r. o. so sídlom v Prievidzi
a uznesením č. 370/2011 sa tieto nehnuteľnosti stali predmetom nájmu pre spol. UNIPA
spol. s r. o., so sídlom v Prievidzi, Košovská cesta č. 1, ktorá nemá takýto
druh činnosti zapísaný v obchodnom registri... Na spevnenej ploche sú umiestnené
dopravné značky IP 27a. čo zákon zakazuje. Dopravné značky môžu byť umiestnené len v
cestnej premávke a spevnená plocha nie je a nikdy nebola cestnou premávkou, parkovanie
na spevnenej ploche bohužiaľ nie je a ani nikdy nebolo dopravným priestupkom.
Dopravného priestupku sa účastník cestnej premávky dopustí len vtedy, ak poruší
všeobecne záväzný platný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, teda
v prípade parkovania v parkovacej zóne je takýmto predpisom VZN Mesta o parkovaní a
nie Projekt regulácie statickej dopravy ani nájomná zmluva č. 02/2012.
Dopravný priestupok môže spáchať len účastník cestnej premávky (užívateľ diaľnic,
ciest, miestnych komunikácií a účelových komunikácií (ďalej len „cesta“) a nie užívateľ
spevnenej plochy. Podľa § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorý citoval vo svojom
rozhodnutí sp. zn. 9 Sžd/17/2013 aj Najvyšší súd SR priestupkom je len zavinené konanie,
ktoré je za priestupok výslovne označené, teda nikto, ani dopravný inšpektorát nie je
oprávnený vymýšľať si pojmy, ktoré zákon nepozná. Len účastník cestnej premávky je
povinný poslúchať pokyny dopravných značiek, užívateľ spevnenej plochy to povinný robiť
bohužiaľ zo zákona nie je.»
Podľa názoru sťažovateľky «... Mesto Prievidza porušilo katastrálny zákon, lebo do
evidencie nehnuteľností nezaslalo uznesenie MsZ č. 369/2011 o zmene názvu a využitia
časti mestského majetku, z ktorého sa stali rozhodnutím mesta spevnené plochy.
Hodnovernosť údajov katastra na a iných teda bola existenciou uznesenia MsZ č.
369/2011, ktoré bolo až do jeho zrušenia samotným MsZ Prievidza dňa 29. 4. 2014
záväzným rozhodnutím, preukázateľne vyvrátená. Porušovanie zákona zo strany Mesta
Prievidza nemôže ísť na vrub účastníka priestupkového konania, ktorý vie, že údaje v
katastri nezodpovedajú realite a má o tom hodnoverné dôkazy. Proti postupu Mesta
Prievidza pri zriaďovaní nelegálnej parkovacej zóny dokonca bol podaný protest
Okresného prokurátora Prievidza a prokurátor sa domáhal zrušenia uznesení č. 369/2011 a
č. 370/2011 v konaní vedenom pod sp.zn. 13 S/98/2013 a 13 S/99/2013 na Krajskom súde v
Trenčíne.
Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žiadna zóna s plateným a regulovaným
státím na ani inej ulici v Prievidzi, v čase, keď som tam parkovala legálne
zriadená nebola. Dopravné značky IP27a označovali nezákonne zriadenú parkovaciu zónu
(bez vydania VZN mesta o parkovaní) a dopravné značky osadila právnická osoba vtom
čase pod obchodným menom UNIPA spol. s r. o. so sídlom v Prievidzi, Košovská cesta č. 1,
na spevnenej ploche, ktorá na to nemala zo zákona žiadne oprávnenie
a dokonca nemala takýto predmet činnosti (správu spevnených plôch a mestského majetku)
zapísaný ani v obchodnom registri. Dopravná ani mestská polícia nemôže nikoho pokutovať
za konanie, ktoré nie je dopravným priestupkom a preto som sa nemohla nijakého
dopravného priestupku dopustiť nerešpektovaním ilegálne osadenej dopravnej značky
označujúcej neexistujúcu parkovaciu zónu, parkovaním na spevnenej ploche a porušovaním
projektu „Regulácie statickej dopravy a nájomnej zmluvy č. 02/2012“. Postupom polície
ako aj Najvyššieho súdu SR došlo v prípade sťažovateľky k porušeniu čl. 3 ods. 3 Ústavy
SR, pretože sťažovateľka bola nútená konať niečo, čo zákon neukladá... Rozhodnutie
o priestupku č. ORP-654,656/DI-SK-2012 z 2. 10. 2012 bolo právoplatné, odklad jeho
vykonateľnosti sťažovateľke Krajský súd v konaní sp. zn. 11 S/45/2012 nepovolil, preto bola
nútená pod hrozbou zablokovania účtu zaplatiť pokutu a trovy konania v sume 46 €.
Zároveň sa v konaní sp. zn. 9 Sžd/174/2013 sťažovateľka domáhala vydania bezdôvodného
obohatenia vo výške uhradenej pokuty za neexistujúci priestupok, pričom ide o nárok
uplatnený podľa ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd SR túto žalobu, kde
sú na konanie v I. stupni príslušné okresné súdy však nevylúčil na samostatné konanie, tak,
ako to urobil Krajský súd v Trenčíne v obdobnej veci sp. zn. 13 S/66/2015 ale tento nárok
považoval za rozšírenie pôvodného odvolania, čo je nesprávny úradný postup. Tým, že
nerozhodol o pripustení zmeny žaloby, resp. nárok nevylúčil na samostatné konanie, odňal
sťažovateľke právo konať pred súdom.».
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, 2
Ústavy SR a právo podľa čl. 13 ods. 1 písm. a/, § 13 ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžd/17/2013 zo dňa 28. 10. 2015 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžd/17/2013
zo dňa 28. 10. 2015 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 355,73 eur
(2 úkony po 139,83 eur + 2 x paušálne náhrady po 8,39 eur + 20 % DPH zo sumy 296,44
eur), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet zastupujúcej
advokátskej kancelárie do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a)
a čl. 13 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu.
V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky uplatnenú v sťažnosti ústavný súd
poukazuje na všeobecné východiská svojej judikatúry, ktoré uplatňuje pri predbežnom
prerokovávaní, resp. rozhodovaní o porovnateľných sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie
právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich
nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu
základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,
úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez
akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto
konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto
ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou
takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd.
Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa
takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým
zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.
Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu
verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa
v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu
verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania
skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj
odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia
v súlade s procesnými predpismi (m. m. II. ÚS 9/00, III. ÚS 94/03, IV. ÚS 303/09,
Účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po
splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa
účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré
z tohto postavenia vyplývajú.
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že
vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Právne názory týkajúce sa obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa
v plnom rozsahu vzťahujú aj na preskúmavanie rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov
ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
V súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosť sťažovateľky smeruje proti napadnutému
rozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve (podľa V. časti Občianskeho
súdneho poriadku, ďalej aj „OSP“), je podľa názoru ústavného súdu navyše potrebné pri jej
posudzovaní zohľadňovať špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva
súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe
žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP). Z uvedeného vyplýva, že úlohou
súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len
preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri
riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne
predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom,
ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej
správy (m. m. porovnaj napr. IV. ÚS 428/09).
Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní pristúpil k preskúmaniu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, ktorá je
vo svojej podstate založená na tvrdení, že „oba súdy (súdy oboch stupňov, pozn.) sa vôbec
nezaoberali námietkami sťažovateľky“ a že najvyšší súd „tým, že nerozhodol o pripustení
zmeny žaloby, resp. nárok nevylúčil na samostatné konanie, odňal sťažovateľke právo konať
pred súdom“.
V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky uplatnenú v sťažnosti ústavný súd
považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:
«Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny
orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie
rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo
zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v
súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia
správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.
V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu
z hľadiska, či prípadné procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania
pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia
(§ 250i ods. 3 OSP).
Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený
rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia
správneho orgánu tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu
predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych
právach (§ 247 ods. 1 OSP v spojení s § 249 ods. 2).
Žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho
orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty
nemožno odpustiť (§ 250b ods. 1 OSP).
Po uplynutí lehoty už súd neprihliada na prípadne rozšírenie dôvodov žaloby,
pretože ide o podanie urobené po lehote stanovenej zákonom (§ 250h ods. 1 OSP).
Odvolací súd preto neprihliadol k návrhu žalobkyne na rozšírenie žaloby zo dňa 12. 11.
2013 o výrok „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia
sumu 46 € spolu s úrokom z omeškania 5,25% ročne od 13. 11. 2013 do zaplatenia a
náhradu trov konania...“, ani k podaniu zo dňa 18. 07. 2014, ktorými žalobkyňa oznámila
nové skutočnosti s priloženým odkladom podnetu okresným prokurátorom (č. Pd
19/13/3307-37 z 26. 06. 2014).
Dopravná značka „IP 27a“ - Zóna s plateným parkovaním vyznačuje oblasť, kde
státie vozidiel je dovolené len na vyznačených parkovacích miestach a za dodržania
podmienok vyplývajúcich z použitého symbolu príslušnej, značky a spresňujúcich údajov,
napríklad času regulácie alebo platenia, spôsobu platenia alebo regulovania a podobne.
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobkyňa dňa 19. 07. 2012
a 25. 07. 2012 parkovala s motorovým vozidlom zn. evidenčné č.
na v Prievidzi v zóne označenej dopravnou značkou „IP 27a“ (ďalej aj
Zóna) mimo miest vyznačených na parkovanie. Uvedené konanie bolo kvalifikované ako
porušenie povinnosti -neposlúchnutie pokynu vyplývajúceho z dopravnej značky (§ 3 ods. 2
písm. b) ZCP) a naplnenie skutkovej podstaty priestupku proti bezpečnosti a plynulosti
cestnej premávky (§ 22 ods. 1 písm. k) ZoP), za čo správny orgán uložil žalobkyni pokutu
(§ 22 ods. 2 písm. e) ZoP). Po tom, čo žalobkyňa odmietla vec doriešiť v blokovom konaní,
Okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Prievidzi vydal
rozkaz o uložení sankcie za priestupok pod č. p. ORPZ-654,656/DI-SK-2012
zo dňa 02. 10. 2012, ktorý žalovaný rozhodnutím č. KRPZ-TN-KDI-P-134/2012
zo dňa 28. 11. 2012 potvrdil.
Odvolací súd z predloženého administratívneho spisu mal za preukázané, že
žalobkyňa mala vedomosť o tom, že svojím vozidlom parkovala na verejnej komunikácii,
ktorá v čase vykonaného skutku bola označená značkou parkovacia zóna zo všetkých
prístupových strán a tiež, že v takto označenej Zóne môže parkovať len na vyhradených
miestach. Uvedená skutočnosť vyplýva zo „Záznamu z podania vysvetlenia“ z 20. 07. 2012,
kde žalobkyňa okrem iného uviedla „... Nie som si vedomá žiadneho priestupku, pretože
som parkovala vozidlom na verejnej komunikácii, kde nie je žiadna značka zákaz státia ani
zastavenia, pričom uvedená ulica je cca od polovice júna 2012 označená značkou, že ide
o parkovaciu zónu. Parkovanie na verejnej komunikácii, ktorá nie je označená značkou
zákazu státia alebo zastavenia, nie je možné považovať za priestupok...“ a tiež zo Zápisnice
z ústneho pojednávania zo dňa 02. 10. 2012 (ORP-654, 656/DI-SK-20I2). Z doloženej
fotodokumentácie vyplýva, že ide o zvislú dopravnú značka IP 27a. Zo spisu tiež vyplýva, že
Okresný dopravný inšpektorát OR PZ v Prievidzi dňa 14. 12. 2011 vydal súhlasné
stanovisko pod č. ORPZ-PR-ODI-40-078/2011 k umiestneniu trvalého dopravného značenia
aj pre vodorovné značenie parkovacích miest a následne zvislé dopravné značky
za špecifikovaných podmienok. Následne Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné
komunikácie v Prievidzi dňa 10. 03. 2012 určil použitie trvalých zvislých dopravných
značiek, ktoré správne orgány rešpektovali.
Podľa § 2 ods. 1 ZoP priestupkom je zavinené konanie...
Žalobkyňa ako vodič motorového vozidla bola účastníkom cestnej premávky
a v zmysle zákona o cestnej premávke vodič je povinný dodržiavať pravidlá cestnej
premávky ustanovené v zákone o cestnej premávke, ako aj poslúchnuť pokyn vyplývajúci
z dopravnej značky alebo dopravného zariadenia vždy, v každom čase (§ 3 ods. 1 písm. b)
cit. zákona), pokiaľ si to nevyžaduje situácia v cestnej premávke, čo v prejednávanej veci
nebol prípad žalobkyne.
V danom prípade sa žalobkyňa uvedenými citovanými ustanoveniami neriadila, tieto
úmyselne porušila, keď vedome ignorovala uvádzanú značku a v Zóne parkovala mimo
miest vyznačených na parkovanie. Nepochybili preto správne orgány, pokiaľ jej konanie
vyhodnotili ako porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 22 ods. 1 písm. k/ cit. zákona
a za uvedený priestupok jej uložili pokutu podľa zákona o priestupkoch.»
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že správne orgány neskúmali ex offo
zákonnosť osadenia dopravnej značky, najvyšší súd v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého
rozsudku uvádza:
„Pokiaľ žalobkyňa vidí porušenie zákona v tom, že krajský súd či správne orgány ex
offo neskúmali zákonnosť osadenia dopravnej značky IP 27a, odvolací súd dospel k záveru,
že toto tvrdenie nie je dôvodné. Krajský súd ani správne orgány nemali dôvod na uvedený
postup, keďže z obsahu administratívneho spisu vyplýva vyjadrenie dopravného
inšpektorátu, ktorý vydal súhlasné stanovisko k osadeniu dopravného označenia
na skúmanom mieste ( ) a preto túto skutočnosť nemali dôvod v relevantnom
čase spochybniť.
Odvolací súd poukazuje na svoje už skoršie vyslovené stanovisko, v zmysle ktorého
zo žiadneho ustanovenia ZCP nevyplýva právomoc súdu, aby posudzoval vhodnosť
a účelnosť osadenia príslušnej dopravnej značky. Týmto postupom by súd konajúci
v správnom súdnictve zasiahol do právomoci príslušných správnych orgánov (pozri
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2010 sp. zn. 2 Sžo/255/2009). Navyše, správny
orgán ako bolo vyššie uvedené, vychádzal zo súhlasného stanoviska vydaného Okresným
dopravným inšpektorátom OR PZ v Prievidzi dňa 14. 12. 2011, preto mu nemožno vytknúť,
že by v danej veci konal svojvoľne.
Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými podstatnými žalobnými námietkami
a svoj záver, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona, práv
a chránených záujmov žalobkyne, aj náležitým spôsobom odôvodnil. S jeho odôvodnením sa
odvolací súd stotožnil. Námietky žalobkyne nepovažoval ani odvolací súd za relevantné
a spôsobilé spochybniť ustálený záver.
Odvolací súd uvádza, že súčasťou siete pozemných komunikácií sú napr. aj účelové
komunikácie, ktoré môžu byť vo vlastníctve právnických či fyzických osôb čo však
neznamená, že na týchto komunikáciách neplatia žiadne pravidlá cestnej premávky (pozri
rozsudok NS SR sp. zn. 1 Sžd/19/2011 zo dňa 14. februára 2012).
Žalobkyňa neuviedla v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti
rozhodnutí a postupov vyvrátili, jej odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto s poukazom na vyššie uvedené
rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 a § 219 OSP potvrdil ako vecne správny.“
V nadväznosti na citované ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že správny súd nie je
súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu
alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy a jeho úlohou je výlučne preskúmať, či postup
a rozhodnutie orgánu verejnej správy v danej veci je v súlade s príslušnými hmotno-
právnymi a procesno-právnymi predpismi.
Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd
na podklade administratívneho a súdneho spisu podrobne preskúmal zákonnosť rozhodnutí
správnych orgánov a ústavne akceptovateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne vysvetlil,
prečo sa nestotožnil s jednotlivými odvolacími námietkami sťažovateľky a rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil. Napadnutý rozsudok podľa názoru ústavného súdu nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený
na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v dotknutých právnych predpisoch, resp.
popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku,
zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov.
Za nedôvodnú ústavný súd považuje aj námietku sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší
súd „tým, že nerozhodol o pripustení zmeny žaloby, resp. nárok nevylúčil na samostatné
konanie, odňal sťažovateľke právo konať pred súdom“. Z citovanej časti napadnutého
uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa výslovne vyjadril k tomu, prečo nepripustil zmenu
žaloby, argumentujúc tým, že sťažovateľka mu doručila návrh na zmenu žaloby po uplynutí
zákonom ustanovenej lehoty [„... Po uplynutí lehoty už súd neprihliada na prípadne
rozšírenie dôvodov žaloby, pretože ide o podanie urobené po lehote stanovenej zákonom
(§ 250h ods. 1 OSP). Odvolací súd preto neprihliadol k návrhu žalobkyne na rozšírenie
žaloby zo dňa 12. 11. 2013.“]. Ústavný súd považuje citovaný záver najvyššieho súdu
z ústavného hľadiska za konformný.
Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
a základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
v spojení s čl. 13 ods. 1, písm. a) a čl. 13 ods. 2 ústavy, ktorých porušenie sťažovateľka
namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný
súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za vhodné poukázať aj na to, že
sťažovateľka sa uchádzala o ústavnú ochranu sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
v právnej veci, v ktorej je „v stávke“ pokuta uložená v priestupkovom konaní v sume 30 €
(zjednodušene). Z tohto hľadiska ide nepochybne o právnu vec, ktorú možno označiť ako
bagateľnú. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na prvú vetu § 238 ods. 5 OSP, z ktorej
vyplýva, že vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho
súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy, je dovolanie ex
lege neprípustné. Za okolností, keď Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí
prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, je proti logike pripustiť,
aby porovnateľná vec bola predmetom ústavného prieskumu. Opodstatnenosť sťažností
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takýchto veciach prichádza do úvahy iba v prípadoch
extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov, ktoré by mohli mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv
(m. m. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014). Uvedené skutočnosti umožňovali ústavnému súdu
odmietnuť sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú aj bez jej vecného prieskumu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. apríla 2016