Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 66/07
PDF · 239.55 KB
No categories available
II. ÚS 66/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 66/07-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2007
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia čl. 12
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv zaručených v čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl.
46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom
Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 88/05 a Krajským súdom v Bratislave
v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Co 325/05 a sp. zn. 3 Co 387/06 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára
2007 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv
zaručených v čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a v čl. 48 ods. 2 ústavy
Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
20 C 88/05 a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených
pod sp. zn. 9 Co 325/05 a sp. zn. 3 Co 387/06.
Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdu 30. marca
2005 sa sťažovateľ v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 88/05 domáhal od žalovanej
zaplatenia nemajetkovej ujmy 50 000 Sk „za hrubé ohováranie“ a súčasne žiadal, aby mu
bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd uznesením č. k. 20 C 88/05-
41 zo 17. augusta 2005 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov
a zdôvodnil to jeho majetkovými pomermi. Na základe odvolania sťažovateľa bolo
predmetné uznesenie okresného súdu zo 17. augusta 2005 potvrdené uznesením krajského
súdu sp. zn. 9 Co 325/05 z 30. septembra 2005, ktorý okrem poukázania na majetkové
pomery sťažovateľa zdôvodnil svoje rozhodnutie aj tým, že na priznanie oslobodenia od
súdnych poplatkov nie je splnená ani ďalšia zákonná požiadavka v zmysle § 138 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku a to, že v danom prípade nejde o zrejme bezúspešné
uplatňovanie alebo bránenie práva. Podľa názoru krajského súdu sa nárok sťažovateľa „javí
ako zjavne bezúspešné uplatňovanie práva“. Uznesenie okresného súdu zo 17. augusta 2005
v spojení s uznesením krajského súdu z 30. septembra 2005 nadobudlo právoplatnosť
17. októbra 2005.
Následne výzvou doručenou sťažovateľovi 27. októbra 2005 okresný súd pod
hrozbou zastavenia konania vyzval sťažovateľa, aby zaplatil súdny poplatok za návrh.
Z dôvodu jeho nezaplatenia v určenej lehote okresný súd uznesením č. k. 20 C 88/05-60
z 8. novembra 2005 konanie zastavil (uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 18. novembra
2005).
Podaním doručeným okresnému súdu 31. októbra 2005 sťažovateľ podal proti
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 Co 325/05 z 30. septembra 2005 dovolanie a podaním
doručeným okresnému súdu 21. novembra 2005 sa sťažovateľ odvolal proti uzneseniu
okresného súdu č. k. 20 C 88/05-60 z 8. novembra 2005.
Výzvou z 29. novembra 2005 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby si ustanovil
advokáta, ktorý by ho zastupoval v dovolacom konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej
republiky o jeho dovolaní z 31. októbra 2005. Sťažovateľ podaním doručeným okresnému
súdu 7. decembra 2005 žiadal z dôvodu svojich nepriaznivých majetkových pomerov
o ustanovenie advokáta pre účely dovolacieho konania. Okresný súd ho výzvou z 13. marca
2006 opätovne vyzval na ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie, na čo sťažovateľ
reagoval podaním z 24. marca 2006, ktorým opätovne žiadal o ustanovenie právneho
zástupcu. Okresný súd uznesením č. k. 20 C 88/05-73 z 12. januára 2006 (sťažovateľovi
doručené 12. júna 2006) zamietol jeho žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v zmysle §
30 Občianskeho súdneho poriadku s tým, že nespĺňa ani podmienky na oslobodenie od
súdnych poplatkov (následne okresný súd realizoval výzvu z 13. marca 2006; pozn.).
Sťažovateľ sa odvolal aj proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti na
ustanovenie právneho zástupcu, a to podaním doručeným okresnému súdu 21. júna 2006,
pričom krajský súd uznesením sp. zn. 3 Co 387/06 z 30. novembra 2006 napadnuté
uznesenie okresného súdu č. k. 20 C 88/05-73 z 12. januára 2006 potvrdil (uznesenie
krajského súdu bolo doručené sťažovateľovi 19. januára 2007).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Sťažovateľ podal žalobu na Okresnom
súde Bratislava II dňa 30. 03. 2005 pod sp. zn.: 20 C 88/2005 (...)
Súd od dňa podania vykonával iba jalové a plevelné úkony bez dotknutia sa merita
veci, konal svojvoľne a roztopašne! (...)
Jedným z obľúbených výčinov Okresného súdu a sudkýň je nepriznať oslobodenie od
poplatkov a tak následne mariť ústavné právo na súdnu ochranu, ktoré zaručuje čl. 46
Súčasne zákonná sudkyňa sa postarala jalovým úkonom o ďalšie zbytočné prieťahy
v konaní bez dotknutia sa merita vo veci žaloby, vynútila si odvolanie a konanie na
odvolacom súde, a následne ďalšie jalové uznesenie o neustanovení advokáta a ďalšie
odvolanie a ďalšie konanie na odvolacom súde bez dotknutia sa merita veci. Hrátky
okresného a Krajského súdu na pokračovanie.
Pritom sťažovateľ jednoznačne spĺňa podmienky na oslobodenie od poplatkov. Spis
jednoznačne poukazuje na úspešne konanie pre sťažovateľa a poplatky v konečnom
dôsledku zaplatí tak či tak odporca v konaní 20 C 88/2005.
Zákonná sudkyňa K. sa správala na pojednávaní ako súkromník a brutálne zmarila
prejednanie veci ako verejné, keď vykázala zo súdnej siene dcéru odporkyne B.. Na to
zákonná sudkyňa nemala právo, čím porušila čl. 48 ods. 2 právo na verejne prejednávanie
veci (...).“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol
týmto nálezom:
„Okresný súd Bratislava II a Krajský súd Bratislava porušili základné práva
MUDr. D. B. podľa čl. 12 ods. 1 , čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 2 , čl. 47 ods. 2 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Okresný súd Bratislava II a Krajský súd Bratislava sú povinní zaplatiť každý
MUDr. D. B. satisfakciu sumu 100.000.- Sk do 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného
súdu.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému sudu Bratislava II konať
vo veci 20 C 88/2005 bezodkladne a bez ďalších prieťahov.
Ústavný súd ruší uznesenia Okresného súdu a Krajského súdu 9 Co 325/05-54,
20 C 88/2005-60, 20 C 88/2005-73, 3 Co 387/06-95.
Ústavný súd Slovenskej republiky vyzýva Okresný súd Bratislava II a Krajský súd
Bratislava k takému konaniu, aby nedávalo dôvod MUDr. D. B. na podanie ústavnej
sťažnosti. V prípade potvrdenia tvrdenia sťažovateľa, že ide o organizovanú obštrukčnú
činnosť súdu tzv. KOMANDOM SUDCOV môže si sťažovateľ nárokovať násobky
spôsobenej škody podľa ustanovenia čl. 46 ods. 3 Ústavy SR.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).
1. Sťažovateľ namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1, čl. 14,
čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a v čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní
vedenom pod sp. zn. 20 C 88/05 a ich porušenie zdôvodňuje svojou nespokojnosťou s tým,
že mu okresný súd nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 88/05, ústavný súd konštatuje, že v súlade so svojou
judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03, II. ÚS 298/06) poskytuje ochranu
základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len
vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu
označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že v konaní vedenom pod
sp. zn. 20 C 88/05 okresný súd rozhodol vo veci uznesením č. k. 20 C 88/05-60
z 8. novembra 2005, ktorým konanie vo veci zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku za
návrh. Vyhlásením uznesenia o zastavení konania a jeho doručením (sťažovateľovi bolo
doručené 18. novembra 2005) okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané
a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy
v merite veci už okresný súd nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so
zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri
odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením uznesenia o zastavení konania pred
podaním sťažnosti ústavnému súdu (24. januára 2007).
V čase podania sťažnosti už okresný súd nebol oprávnený vo veci konať, nemohol
ovplyvniť priebeh konania, a teda ani porušiť označené právo sťažovateľa na konanie bez
zbytočných prieťahov. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127
ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05). Uvedené závery boli
podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
považoval za zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pokiaľ ide o namietané porušenie ostatných článkov ústavy, ústavný súd konštatuje,
že tak postup, ako aj rozhodnutia okresného súdu vyhlásené v konaní vedenom pod
sp. zn. 20 C 88/05 boli predmetom preskúmania všeobecného súdu vyššej inštancie
(krajského súdu) na základe sťažovateľom uplatnených opravných prostriedkov (odvolania)
v rámci ktorých mal sťažovateľ tiež možnosť domáhať sa ochrany označených práv.
Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd
nemá právomoc preskúmavať rozhodnutia okresného súdu, ktoré už boli preskúmané na
základe riadnych opravných prostriedkov (odvolanie) všeobecným súdom vyššieho stupňa.
Významnou ústavnou podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného súdu
v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v citovanom čl. 127
ods. 1 ústavy je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ktorých porušenie
pred ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd. Preto ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol ako neprípustnú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti iba
označil namietané články ústavy avšak nekonkretizoval, či k ich porušeniu malo dôjsť
postupom alebo rozhodnutím okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 88/05,
a tiež nenaznačil ani len možnosť príčinnej súvislosti medzi porušením označených článkov
ústavy a svojou nespokojnosťou s postupom, resp. rozhodnutím okresného súdu. Vzhľadom
na uvedené, ako aj na skutočnosť, že sťažovateľ bol už v konaní o jeho podaniach pred
ústavným súdom viackrát poučený o náležitostiach riadneho návrhu spôsobilého iniciovať
konanie pred ústavným súdom, sťažnosť z dôvodu jej nepreskúmateľnosti pre nedostatok
odôvodnenia bolo možné odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
2. Sťažovateľ tvrdí, že ním označené články ústavy boli porušené aj krajským súdom
v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Co 325/05 a pod sp. zn. 3 Co 387/06.
2.1 V konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 325/05 krajský súd rozhodoval o odvolaní
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 20 C 88/05-41 zo 17. augusta 2005,
ktorým mu nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom uznesením
z 30. septembra 2005 krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdil. Uznesenie okresného
súdu č. k. 20 C 88/05-41 zo 17. augusta 2005 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.
9 Co 325/05 z 30. septembra 2005 nadobudlo právoplatnosť 17. októbra 2005.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na
odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon
o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Sťažnosť sťažovateľa z 21. januára 2007 (podaná na poštovú prepravu 22. januára 2007)
bola doručená ústavnému súdu 24. januára 2007. Od 17. októbra 2005, keď bolo
právoplatne skončené konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 9 Co 325/05, nepochybne
uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, preto bolo potrebné sťažnosť
v tejto časti odmietnuť ako oneskorene podanú.
2.2 Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 387/06 konal o odvolaní
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 20 C 88/05 z 12. januára 2006, ktorým
mu okresný súd neustanovil advokáta pre dovolacie konanie, pričom uznesením
z 30. novembra 2006 krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdil. Uznesenie krajského
súdu sp. zn. 3 Co 387/06 z 30. novembra 2006 bolo sťažovateľovi doručené
19. januára 2007.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy v konaní krajského súdu sp. zn. 3 Co 387/06 ústavný súd pripomína, že podľa
ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí
všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi
základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným
rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva nasledovné:
„Podľa § 30 O. s. p. účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom
oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na
jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov.
O tejto možnosti súd účastníka poučí.
Postup podľa citovaného ustanovenia je možný len po tom, čo účastník, ktorý žiada
o ustanovenie zástupcu na ochranu jeho záujmov preukáže, že na jeho strane sú
predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Ak súd už rozhodoval o návrhu na
oslobodenie od súdnych poplatkov, týmto rozhodnutím je viazaný, okrem, ak došlo na strane
účastníka k zmene pomerov.
Zo spisu vyplýva, že navrhovateľ domáha sa zaplatenie 50 000,- Sk ako nemajetkovej
ujmy za hrubé ohováranie. V konaní jeho žiadosti o priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov vyhovené nebolo, ako je zrejmé z rozhodnutia súdu prvého stupňa, č. k.
20 C 88/05-41 zo dňa 17. 08. 2005 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 9 Co 325/05-54 zo dňa 30. 09. 2005. V danom prípade pomery navrhovateľa tak, ako
boli preukázané neodôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 138
ods. 1 O. s. p. a to i vo vzťahu k zneniu návrhu, ktorý nárok sa javí ako zjavne bezúspešne
uplatňovanie práva.
V posudzovanej veci oslobodenie od súdnych poplatkov navrhovateľovi priznané
nebolo. Pokiaľ teda súd prvého stupňa pri rozhodovaní o žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie zástupcu z radov advokátov vychádzal z tohto rozhodnutia postupoval
správne. Od rozhodnutia súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov podľa
obsahu spisu k žiadnej zmene pomerov na strane navrhovateľa nedošlo. Ustanovenie
zástupcu podľa § 30 O. s. p. neprichádza preto do úvahy. Nie je totiž splnená požiadavka
a to predpoklad na oslobodenie od súdnych poplatkov.
So zreteľom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219
O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“
Podľa názoru ústavného súdu zdôvodnenie krajského súdu v danej veci je dostatočne
vyargumentované. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd
dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľa
považovať za neodôvodnené a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť.
Skúmaný postup ani rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať za svojvoľný
alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom krajského
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského
súdu.
V napadnutom konaní krajského súdu nezistil ústavný súd ani porušenie ďalšieho
z atribútov základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, a to práva na prístup k súdu.
Sťažovateľovi nebolo odopreté právo na súd, pretože krajský súd sa neodmietol bezdôvodne
zaoberať jeho podaním (odvolaním), práve naopak krajský súd v rámci skúmania splnenia
základných podmienok na ustanovenie advokáta účastníkovi konania, dospel na základe
vykonaného dokazovania k záveru, že sťažovateľ tieto podmienky podľa ustanovení § 30
v spojení s § 138 ods. 1Občianskeho súdneho poriadku nespĺňa, a preto rozhodnutie
okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu
základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo na
právnu pomoc v konaní pred súdmi (...), a to za podmienok ustanovených zákonom. Inými
slovami všeobecný súd nemôže porušiť označené základné právo, ak koná vo veci v súlade
s právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto
predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov,
podľa ktorého postupoval aj krajský súd pri skúmaní splnenia predpokladov na strane
účastníka konania (sťažovateľa) za účelom ustanovenia mu advokáta.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. 3 Co 387/06, ústavný
súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti neodôvodnil, v čom vidí porušenie uvedeného
článku ústavy, resp. porušenie ktorých jeho atribútov namieta, a napokon neuviedol ani to,
či k jeho porušeniu malo dôjsť postupom alebo rozhodnutím krajského súdu. Preto ústavný
súd dospel k záveru o nepreskúmateľnosti sťažnosti v tejto časti.
Vzhľadom na ústavným súdom konštatované nezistenie porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy nemohlo dôjsť ani k porušeniu zásad rovnosti
v právach uvedených v čl. 12 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (napr.
PL. ÚS 14/98, I. ÚS 161/04), že porušenie zásady rovnosti v právach podľa čl. 12 ústavy má
charakter porušenia základného ústavného práva v zásade iba vtedy, ak je spojené zároveň
s porušením aj iného základného práva.
Sťažovateľ v súvislosti s konaním krajského súdu vedeným pod sp. zn. 3 Co 387/06
namietal aj porušenie čl. 14 a čl. 19 ods. 1 ústavy, ktoré sú ústavným princípom
deklarujúcim základné práva hmotno-právneho charakteru.
Podľa čl. 14 ústavy má každý spôsobilosť na práva. Uvedené ustanovenie ústavy
garantuje fyzickým osobám a právnickým osobám právnu subjektivitu, teda byť nositeľom
práv. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi
označeným článkom ústavy a postupom, resp. rozhodnutím krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Co 387/06, ktoré sa vôbec nedotklo právnej subjektivity sťažovateľa,
a preto aj v tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Ústavný súd už vyslovil (I. ÚS 2/00,
II. ÚS 23/00, II. ÚS 165/02), že ochranu práv podľa čl. 19 ústavy poskytujú všeobecné súdy
a nie ústavný súd. Podľa názoru ústavného súdu medzi konaním krajského súdu vedeným
pod sp. zn. 3 Co 387/06 a označeným článkom ústavy nie je vzhľadom na predmet konania
krajského súdu - odvolacie konanie vo veci ustanovenia advokáta príčinná súvislosť, preto
bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Uvedené závery boli so zreteľom na obsah sťažnosti základom pre záver ústavného
súdu, že sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších
požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2007