Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 66/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2007

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia čl. 12

ods. 1 a základných práv zaručených v , , čl.

46 ods. 1, a v Okresným súdom

Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajským súdom v Bratislave

v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára

2007 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie (ďalej len „“) a základných práv

zaručených v , , , a v

Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených

pod sp. zn. a sp. zn. .

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdu 30. marca

2005 sa sťažovateľ v konaní vedenom pod sp. zn. domáhal od žalovanej

zaplatenia nemajetkovej ujmy 50 000 Sk „za hrubé ohováranie“ a súčasne žiadal, aby mu

bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd uznesením č. k. 20 C 88/05-

41 zo 17. augusta 2005 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov

a zdôvodnil to jeho majetkovými pomermi. Na základe odvolania sťažovateľa bolo

predmetné uznesenie okresného súdu zo 17. augusta 2005 potvrdené uznesením krajského

súdu sp. zn. z 30. septembra 2005, ktorý okrem poukázania na majetkové

pomery sťažovateľa zdôvodnil svoje rozhodnutie aj tým, že na priznanie oslobodenia od

súdnych poplatkov nie je splnená ani ďalšia zákonná požiadavka v zmysle § 138 ods. 1

a to, že v danom prípade nejde o zrejme bezúspešné

uplatňovanie alebo bránenie práva. Podľa názoru krajského súdu sa nárok sťažovateľa „javí

ako zjavne bezúspešné uplatňovanie práva“. Uznesenie okresného súdu zo 17. augusta 2005

v spojení s uznesením krajského súdu z 30. septembra 2005 nadobudlo právoplatnosť

17. októbra 2005.

Následne výzvou doručenou sťažovateľovi 27. októbra 2005 okresný súd pod

hrozbou zastavenia konania vyzval sťažovateľa, aby zaplatil súdny poplatok za návrh.

Z dôvodu jeho nezaplatenia v určenej lehote okresný súd uznesením č. k. -60

z 8. novembra 2005 konanie zastavil (uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 18. novembra

2005).

Podaním doručeným okresnému súdu 31. októbra 2005 sťažovateľ podal proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 30. septembra 2005 dovolanie a podaním

doručeným okresnému súdu 21. novembra 2005 sa sťažovateľ odvolal proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -60 z 8. novembra 2005.

Výzvou z 29. novembra 2005 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby si ustanovil

advokáta, ktorý by ho zastupoval v dovolacom konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej

republiky o jeho dovolaní z 31. októbra 2005. Sťažovateľ podaním doručeným okresnému

súdu 7. decembra 2005 žiadal z dôvodu svojich nepriaznivých majetkových pomerov

o ustanovenie advokáta pre účely dovolacieho konania. Okresný súd ho výzvou z 13. marca

2006 opätovne vyzval na ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie, na čo sťažovateľ

reagoval podaním z 24. marca 2006, ktorým opätovne žiadal o ustanovenie právneho

zástupcu. Okresný súd uznesením č. k. -73 z 12. januára 2006 (sťažovateľovi

doručené 12. júna 2006) zamietol jeho žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v zmysle §

30 s tým, že nespĺňa ani podmienky na oslobodenie od

súdnych poplatkov (následne okresný súd realizoval výzvu z 13. marca 2006; pozn.).

Sťažovateľ sa odvolal aj proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti na

ustanovenie právneho zástupcu, a to podaním doručeným okresnému súdu 21. júna 2006,

pričom krajský súd uznesením sp. zn. z 30. novembra 2006 napadnuté

uznesenie okresného súdu č. k. -73 z 12. januára 2006 potvrdil (uznesenie

krajského súdu bolo doručené sťažovateľovi 19. januára 2007).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Sťažovateľ podal žalobu na Okresnom

súde Bratislava II dňa 30. 03. 2005 pod sp. zn.: (...)

Súd od dňa podania vykonával iba jalové a plevelné úkony bez dotknutia sa merita

veci, konal svojvoľne a roztopašne! (...)

Jedným z obľúbených výčinov Okresného súdu a sudkýň je nepriznať oslobodenie od

poplatkov a tak následne mariť ústavné právo na súdnu ochranu, ktoré zaručuje čl. 46

.

Súčasne zákonná sudkyňa sa postarala jalovým úkonom o ďalšie zbytočné prieťahy

v konaní bez dotknutia sa merita vo veci žaloby, vynútila si odvolanie a konanie na

odvolacom súde, a následne ďalšie jalové uznesenie o neustanovení advokáta a ďalšie

odvolanie a ďalšie konanie na odvolacom súde bez dotknutia sa merita veci. Hrátky

okresného a Krajského súdu na pokračovanie.

Pritom sťažovateľ jednoznačne spĺňa podmienky na oslobodenie od poplatkov. Spis

jednoznačne poukazuje na úspešne konanie pre sťažovateľa a poplatky v konečnom

dôsledku zaplatí tak či tak odporca v konaní .

Zákonná sudkyňa K. sa správala na pojednávaní ako súkromník a brutálne zmarila

prejednanie veci ako verejné, keď vykázala zo súdnej siene dcéru odporkyne B.. Na to

zákonná sudkyňa nemala právo, čím porušila čl. 48 ods. 2 právo na verejne prejednávanie

veci (...).“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol

týmto nálezom:

„Okresný súd Bratislava II a Krajský súd Bratislava porušili základné práva

MUDr. D. B. podľa čl. 12 ods. 1 , čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 2 , čl. 47 ods. 2 a čl. 48

ods. 2 .

Okresný súd Bratislava II a Krajský súd Bratislava sú povinní zaplatiť každý

MUDr. D. B. satisfakciu sumu 100.000.- Sk do 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného

súdu.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému sudu Bratislava II konať

vo veci bezodkladne a bez ďalších prieťahov.

Ústavný súd ruší uznesenia Okresného súdu a Krajského súdu -54,

-60, -73, -95.

Ústavný súd Slovenskej republiky vyzýva Okresný súd Bratislava II a Krajský súd

Bratislava k takému konaniu, aby nedávalo dôvod MUDr. D. B. na podanie ústavnej

sťažnosti. V prípade potvrdenia tvrdenia sťažovateľa, že ide o organizovanú obštrukčnú

činnosť súdu tzv. KOMANDOM SUDCOV môže si sťažovateľ nárokovať násobky

spôsobenej škody podľa ustanovenia SR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , , ).

1. Sťažovateľ namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1, čl. 14,

, , a v okresným súdom v konaní

vedenom pod sp. zn. a ich porušenie zdôvodňuje svojou nespokojnosťou s tým,

že mu okresný súd nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , ústavný súd konštatuje, že v súlade so svojou

judikatúrou (, , , ) poskytuje ochranu

základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa len

vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu

označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že v konaní vedenom pod

sp. zn. okresný súd rozhodol vo veci uznesením č. k. -60

z 8. novembra 2005, ktorým konanie vo veci zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku za

návrh. Vyhlásením uznesenia o zastavení konania a jeho doručením (sťažovateľovi bolo

doručené 18. novembra 2005) okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané

a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy

v merite veci už okresný súd nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so

zreteľom na ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri

odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením uznesenia o zastavení konania pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu (24. januára 2007).

V čase podania sťažnosti už okresný súd nebol oprávnený vo veci konať, nemohol

ovplyvniť priebeh konania, a teda ani porušiť označené právo sťažovateľa na konanie bez

zbytočných prieťahov. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127

je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (napr. , ). Uvedené závery boli

podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

považoval za zjavne neopodstatnenú ( ).

Pokiaľ ide o namietané porušenie ostatných článkov , ústavný súd konštatuje,

že tak postup, ako aj rozhodnutia okresného súdu vyhlásené v konaní vedenom pod

sp. zn. boli predmetom preskúmania všeobecného súdu vyššej inštancie

(krajského súdu) na základe sťažovateľom uplatnených opravných prostriedkov (odvolania)

v rámci ktorých mal sťažovateľ tiež možnosť domáhať sa ochrany označených práv.

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z , ústavný súd

nemá právomoc preskúmavať rozhodnutia okresného súdu, ktoré už boli preskúmané na

základe riadnych opravných prostriedkov (odvolanie) všeobecným súdom vyššieho stupňa.

Významnou ústavnou podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného súdu

v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v citovanom čl. 127

ods. 1 je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ktorých porušenie

pred ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd. Preto ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol ako neprípustnú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti iba

označil namietané články avšak nekonkretizoval, či k ich porušeniu malo dôjsť

postupom alebo rozhodnutím okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a tiež nenaznačil ani len možnosť príčinnej súvislosti medzi porušením označených článkov

a svojou nespokojnosťou s postupom, resp. rozhodnutím okresného súdu. Vzhľadom

na uvedené, ako aj na skutočnosť, že sťažovateľ bol už v konaní o jeho podaniach pred

ústavným súdom viackrát poučený o náležitostiach riadneho návrhu spôsobilého iniciovať

konanie pred ústavným súdom, sťažnosť z dôvodu jej nepreskúmateľnosti pre nedostatok

odôvodnenia bolo možné odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

2. Sťažovateľ tvrdí, že ním označené články boli porušené aj krajským súdom

v konaniach vedených pod sp. zn. a pod sp. zn. .

2.1 V konaní vedenom pod sp. zn. krajský súd rozhodoval o odvolaní

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. -41 zo 17. augusta 2005,

ktorým mu nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom uznesením

z 30. septembra 2005 krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdil. Uznesenie okresného

súdu č. k. -41 zo 17. augusta 2005 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 30. septembra 2005 nadobudlo právoplatnosť 17. októbra 2005.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na

odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene ( ).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon

o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť ( ).

Sťažnosť sťažovateľa z 21. januára 2007 (podaná na poštovú prepravu 22. januára 2007)

bola doručená ústavnému súdu 24. januára 2007. Od 17. októbra 2005, keď bolo

právoplatne skončené konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. , nepochybne

uplynula lehota podľa , preto bolo potrebné sťažnosť

v tejto časti odmietnuť ako oneskorene podanú.

2.2 Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. konal o odvolaní

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 12. januára 2006, ktorým

mu okresný súd neustanovil advokáta pre dovolacie konanie, pričom uznesením

z 30. novembra 2006 krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdil. Uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 30. novembra 2006 bolo sťažovateľovi doručené

19. januára 2007.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

v konaní krajského súdu sp. zn. ústavný súd pripomína, že podľa

ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí

všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi

základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným

rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva nasledovné:

„Podľa účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom

oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na

jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov.

O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Postup podľa citovaného ustanovenia je možný len po tom, čo účastník, ktorý žiada

o ustanovenie zástupcu na ochranu jeho záujmov preukáže, že na jeho strane sú

predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Ak súd už rozhodoval o návrhu na

oslobodenie od súdnych poplatkov, týmto rozhodnutím je viazaný, okrem, ak došlo na strane

účastníka k zmene pomerov.

Zo spisu vyplýva, že navrhovateľ domáha sa zaplatenie 50 000,- Sk ako nemajetkovej

ujmy za hrubé ohováranie. V konaní jeho žiadosti o priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov vyhovené nebolo, ako je zrejmé z rozhodnutia súdu prvého stupňa, č. k.

-41 zo dňa 17. 08. 2005 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave,

č. k. -54 zo dňa 30. 09. 2005. V danom prípade pomery navrhovateľa tak, ako

boli preukázané neodôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 138

ods. 1 a to i vo vzťahu k zneniu návrhu, ktorý nárok sa javí ako zjavne bezúspešne

uplatňovanie práva.

V posudzovanej veci oslobodenie od súdnych poplatkov navrhovateľovi priznané

nebolo. Pokiaľ teda súd prvého stupňa pri rozhodovaní o žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie zástupcu z radov advokátov vychádzal z tohto rozhodnutia postupoval

správne. Od rozhodnutia súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov podľa

obsahu spisu k žiadnej zmene pomerov na strane navrhovateľa nedošlo. Ustanovenie

zástupcu podľa neprichádza preto do úvahy. Nie je totiž splnená požiadavka

a to predpoklad na oslobodenie od súdnych poplatkov.

So zreteľom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219

ako vecne správne potvrdil.“

Podľa názoru ústavného súdu zdôvodnenie krajského súdu v danej veci je dostatočne

vyargumentované. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd

dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľa

považovať za neodôvodnené a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť.

Skúmaný postup ani rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať za svojvoľný

alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom krajského

súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského

súdu.

V napadnutom konaní krajského súdu nezistil ústavný súd ani porušenie ďalšieho

z atribútov základného práva zaručeného v , a to práva na prístup k súdu.

Sťažovateľovi nebolo odopreté právo na súd, pretože krajský súd sa neodmietol bezdôvodne

zaoberať jeho podaním (odvolaním), práve naopak krajský súd v rámci skúmania splnenia

základných podmienok na ustanovenie advokáta účastníkovi konania, dospel na základe

vykonaného dokazovania k záveru, že sťažovateľ tieto podmienky podľa ustanovení § 30

v spojení s nespĺňa, a preto rozhodnutie

okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu

základného práva zaručeného v , podľa ktorého každý má právo na

právnu pomoc v konaní pred súdmi (...), a to za podmienok ustanovených zákonom. Inými

slovami všeobecný súd nemôže porušiť označené základné právo, ak koná vo veci v súlade

s právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je v znení neskorších predpisov,

podľa ktorého postupoval aj krajský súd pri skúmaní splnenia predpokladov na strane

účastníka konania (sťažovateľa) za účelom ustanovenia mu advokáta.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva zaručeného

v v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. , ústavný

súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti neodôvodnil, v čom vidí porušenie uvedeného

článku , resp. porušenie ktorých jeho atribútov namieta, a napokon neuviedol ani to,

či k jeho porušeniu malo dôjsť postupom alebo rozhodnutím krajského súdu. Preto ústavný

súd dospel k záveru o nepreskúmateľnosti sťažnosti v tejto časti.

Vzhľadom na ústavným súdom konštatované nezistenie porušenia základných práv

podľa a nemohlo dôjsť ani k porušeniu zásad rovnosti

v právach uvedených v . V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (napr.

, ), že porušenie zásady rovnosti v právach podľa má

charakter porušenia základného ústavného práva v zásade iba vtedy, ak je spojené zároveň

s porušením aj iného základného práva.

Sťažovateľ v súvislosti s konaním krajského súdu vedeným pod sp. zn.

namietal aj porušenie a , ktoré sú ústavným princípom

deklarujúcim základné práva hmotno-právneho charakteru.

Podľa má každý spôsobilosť na práva. Uvedené ustanovenie

garantuje fyzickým osobám a právnickým osobám právnu subjektivitu, teda byť nositeľom

práv. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi

označeným článkom a postupom, resp. rozhodnutím krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , ktoré sa vôbec nedotklo právnej subjektivity sťažovateľa,

a preto aj v tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Ústavný súd už vyslovil (,

, ), že ochranu práv podľa poskytujú všeobecné súdy

a nie ústavný súd. Podľa názoru ústavného súdu medzi konaním krajského súdu vedeným

pod sp. zn. a označeným článkom nie je vzhľadom na predmet konania

krajského súdu - odvolacie konanie vo veci ustanovenia advokáta príčinná súvislosť, preto

bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Uvedené závery boli so zreteľom na obsah sťažnosti základom pre záver ústavného

súdu, že sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25

ods. 2 ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších

požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2007