Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 22 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)II. ÚS 544/2017
PDF · 140.67 KB
No categories available
II. ÚS 544/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Stavebného bytového
družstva I Košice, Vojenská 14, Košice, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Husárom,
Advokátska kancelária, Vojenská 14, Košice, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 16 CoE 659/2016
z 25. mája 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Stavebného bytového družstva I Košice o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2017
doručená sťažnosť Stavebného bytového družstva I Košice (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoE 659/2016 z 25. mája 2017. Sťažnosť bola odovzdaná na
poštovú prepravu 17. júla 2017.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom exekučného konania
o vymoženie pohľadávky v postavení oprávneného. Exekúcia je vedená Okresným súdom
Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 20 Er 1733/2015.
3. Uznesením okresného súdu č. k. 20 Er 1733/2015-23 z 3. júla 2015 bol zamietnutý
návrh súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa
konštatovania okresného súdu exekučné konanie začalo 18. marca 2015 na základe
exekučného titulu, ktorým je uznesenie okresného súdu sp. zn. 15 C 99/2010, ktoré sa stalo
vykonateľným 19. apríla 2011. Keďže od vykonateľnosti exekučného titulu uplynuli viac
ako tri roky, s poukazom na § 61b ods. 3 Exekučného poriadku nebolo možné návrhu na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovieť.
4. Proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, v ktorom okrem iného
namietal protiústavnosť § 61b ods. 3 Exekučného poriadku, a to najmä v spojení
s prechodným ustanovením novely, ktorá toto ustanovenie zakotvila do Exekučného
poriadku. Podľa názoru sťažovateľa sa totiž exekučný titul stal vykonateľným tri roky pred
účinnosťou novely, ktorá zakotvila do Exekučného poriadku § 61b ods. 3. Súčasne namietal
v odvolaní aj protiústavnosť výkladu okresného súdu v tejto veci.
5. Uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoE 659/2016 z 25. mája 2017 bolo
uznesenie okresného súdu potvrdené. Krajský súd iba odcitoval platné ustanovenie § 61b
ods. 3 Exekučného poriadku, avšak s namietaným rozporom tohto ustanovenia s ústavou sa
nijako nevysporiadal.
6. Podľa názoru sťažovateľa uvedeným uznesením krajského súdu došlo k porušeniu
jeho označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.
7. Exekučný titul sa stal vykonateľným 19. apríla 2011. Sťažovateľ poukázal na to,
že v tom čase nemal žiaden dôvod navrhovať vykonanie exekúcie, lebo vedel, že exekučný
titul môže uplatniť vo všeobecnej premlčacej lehote podľa § 110 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, teda do 19. apríla 2021. Až 1. júna 2014 zákonodarca určil, že o exekúciu mal
požiadať do 19. apríla 2014, lebo inak príslušenstvo pohľadávky nebude možné exekučne
vymáhať. Podľa sťažovateľa z toho vyplýva, že § 243c ods. 1 Exekučného poriadku, podľa
ktorého § 61b ods. 3 sa použije na exekučné konania začaté po 31. máji 2014, oprávneného
vlastne spätne sankcionuje za to, že postupoval v súlade s právom. Znamená to podľa
konštantnej judikatúry ústavného súdu, že ide o normu neprípustne retroaktívnu, a preto
odporujúcu čl. 1 ods. 1 ústavy. V právnom štáte nie je možné akceptovať takú situáciu, aby
pohľadávka priznaná súdnym rozhodnutím sa stala účinnosťou nového právneho predpisu
nevymožiteľnou, pričom právny predpis spôsobujúci túto zmenu nestanovil žiadnu
zmysluplnú lehotu umožňujúcu reagovať na vzniknutú situáciu.
8. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že podľa dôvodovej správy k novele Exekučného
poriadku má novozavedené ustanovenie § 61b ods. 3 sankcionovať špekulatívne správanie
oprávneného tým, že nebude môcť viesť exekúciu na príslušenstvo pohľadávky, ktoré
vzniklo po vydaní exekučného titulu. Z toho je zrejmé, že toto ustanovenie treba vykladať
a chápať tak, že sa týka iba tej časti judikovaného dlhu, ktorá vzniká po ukončení súdneho
sporu a plynutím času narastá (úroky z omeškania, poplatky z omeškania). V prípade trov
konania sa dlžná suma nijako nemení, jej výška nenarastá a v týchto prípadoch neskoré
podanie návrhu zo strany oprávneného určite nie je motivované zvyšovaním jeho
pohľadávky voči povinnému.
9. Výklad zákona, ktorý je v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy, znamená
podľa stabilnej rozhodovacej praxe ústavného súdu porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ústavy. Práve preto sťažovateľ považuje výklad a aplikáciu § 61b
ods. 3 a § 243c ods. 1 Exekučného poriadku uskutočnený krajským súdom za taký, ktorý
vo svojich dôsledkoch porušuje čl. 46 a čl. 20 ústavy tým, že mu neumožňuje nútene
realizovať výkon svojho práva priznaného súdom, a to bez legitímneho a zmysluplného
dôvodu pre takýto postup. Sťažovateľ napokon poukázal na to, že obdobný právny názor
zastáva aj Okresný súd Dunajská Streda, ktorý inicioval začatie konania o súlade § 61b
ods. 3 a § 243c ods. 1 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy.
Uznesením ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 6/2016 z 1. júna 2016 bola sťažnosť prijatá na
ďalšie konanie.
10. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces sťažovateľa: Stavebné
bytové družstvo I Košice(...) garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd ako aj základné právo sťažovateľa na vlastnenie majetku garantované
v článku 20 ods. 1 Ústavy SR uznesením Krajského súdu Košice č. konania
16 CoE/659/2016 zo dňa 25.5.2017 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu Košice zo dňa 25.5.2017, č.k. 16CoE/659/2016 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.
3. Krajský súd Košice je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
374,81 € do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
11. Z doplňujúceho podania právneho zástupcu sťažovateľa z 10. augusta 2017
doručeného ústavnému súdu 15. augusta 2017 vyplýva, že sťažovateľ 10. augusta 2017
podal z dôvodu právnej opatrnosti proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 16 CoE 659/2016
z 25. mája 2017 dovolanie.
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
14. Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe
subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ústavný súd v systéme ochrany
základných práv a slobôd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa
uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad vyvoditeľných z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde (porovnaj m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ podľa vlastného tvrdenia dovolanie
ako mimoriadny opravný prostriedok, v dôsledku čoho právomoc poskytnúť ochranu jeho
označeným právam podľa ústavy, listiny a dohovoru má teraz Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rámci dovolacieho konania. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bolo treba
sťažnosť odmietnuť ako neprípustnú.
15. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2017